Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/47/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214225202 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1214225202.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek senátu JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej, v právnej veci žalobcu: P.. S. Ď., H. XX.X.XXXX, C.: D. XX, C., zastúpený Advokátska kancelária Beňová, s.r.o., so sídlom: Blumentálska 8, Bratislava, proti žalovanému: News and Media Holding a.s., so sídlom: Einsteinova 25, Bratislava, IČO: 47 256 281, zastúpený Mgr. Soňou Marošovou, konajúcou prostredníctvom spoločnosti AKSM advokátska kancelária s.r.o., so sídlom: Staré Grunty 18, Bratislava, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, č. k. 50C/290/2014 - 232 zo dňa 18.9.2017, takto r o z h o d o l : I. V konaní p o k r a č u j e s právnym nástupcom pôvodného žalobcu Ringier Axel Springer Slovakia, a.s., so sídlom: Prievozská 14, Bratislava, IČO: 00 678 155, a to so spoločnosťou News and Media Holding a.s., so sídlom: Einsteinova 25, Bratislava, IČO: 47 256 281. II. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava II, č. k. 50C/290/2014 - 232 zo dňa 18.9.2017, p o t v r d z u j e . III. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava II (ďalej aj súd prvej inštancie) rozsudkom č. k. 50C/290/2014 - 232 zo dňa 18.9.2017 zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa proti žalovanému domáhal zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10 000,- eur a zverejnenia ospravedlnenia v znení „Ospravedlnenie P.. S. Ď. za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti. Ringier Axel Springer Slovakia, a.s., sa ako vydavateľ týždenníka ŽIVOT ospravedlňuje za neoprávnené uverejnenie fotografie P.. S. Ď. a za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti P.. S. Ď. uskutočneného v týždenníku ŽIVOT v čísle 17 zo dňa 21.4.2012 na strane 24 a 25 týždenníka. Za neoprávnené uverejnenie fotografie, ako aj za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti sa Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. týmto Ing. S. Ď. ospravedlňuje.“ Žalovanému súd prvej inštancie priznal plný nárok na náhradu trov konania. 2. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že dňa 21.4.2012 bola v týždenníku Život č. 17, ktorého vydavateľom je žalovaný, na titulnej strane uverejnená upútavka „Klamú štát! Šéfka úradu práce Želinská o boháčoch, ktorí berú dávky v hmotnej núdzi" a na stranách 22 - 25 predmetného vydania týždenníka Rozhovor bol uverejnený článok s názvom „Príživníci pod ochranou“ a podtitulom „Dávky v hmotnej núdzi berú aj ľudia, ktorí žijú v luxuse. Riaditeľka bratislavského Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny P. Ž. hovorí, že to treba zmeniť.“ Predmetom tohto rozhovoru s riaditeľkou bratislavského Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny P. Ž. bola problematika dávok v hmotnej núdzi a jej vyplácanie poberateľom. V spojení so žalobcom bolo v článku uvedené, že: ... „V hmotnej núdzi je aj bývalý poslanec S. Ď., ktorý si neskôr posedel vo väzení a svoj majetok, napríklad veľkú vilu v lukratívnej časti Bratislavy, prepísal na deti. Poznáte ho? (Odpoveď): „Poznám. Ja som bola tá, ktorá naňho podala trestné oznámenie a dodnes ma mrzí, že prišlo k úniku informácií, skôr než sa preukázala vina, či v tomto prípade nevina. Za bratislavský úrad garantujem, že spis bol preverený. Nenájdete v ňom žiadne pochybenia ani lož. Ani zo strany klienta, ani zo strany úradu. Ak klient použil zákon a nám sa to nepáči, je to problém ustanovenia zákona, nie vina klienta. Tento príbeh je však aj o tom, že najlegálnejší spôsob ako zistiť, či človek je naozaj v hmotnej núdzi, alebo či iba zákon využíva, je ponúknuť mu prácu a môcť ho za jej odmietnutie zo systému vyradiť. Ale skúste nájsť kvalifikovanú prácu pre človeka, ktorý bol vo väzení.“ „Je to ako v inej brandži, že napríklad bezpečnostné firmy sa snažia najať si najlepších hackerov? Alebo ako v tom filme ´Chyť ma ak to dokážeš´ o skutočnom geniálnom podvodníkovi, ktorého nakoniec zamestnajú policajti ako najlepšieho experta na odhaľovanie falšovaných bankoviek a dokladov?“ (Odpoveď): „Niečo podobné.“ „Keby Ď. niekto ponúkol prácu, on môže odmietnuť a o dávku nepríde?“ (Odpoveď): „Áno. To je problém pri každom človeku v hmotnej núdzi, odmietnuť môže z hocijakého dôvodu. Zákon ľudí nenúti pracovať. Ale nehovorme len o pánovi Ď. - je ľahké si doňho streliť, je ho plný internet. V kartotéke máme množstvo spisov ľudí, ktorých mená vy novinári neviete, a teda nás úradníkov na nich neupozorníte, že majú z pozície ľudí v hmotnej núdzi výhody...“ „Ľudia majú predstavu, že aktivačné práce sú tie, keď nezamestnaní dostanú lopatu, hrable a idú upratovať. Môže to byť aj niečo iné? Napríklad Ď. má vzdelanie, vie jazyk, ovláda počítač. Mohol by dostať prácu v úrade?“ (Odpoveď): „Zákon o službách zamestnanosti umožňuje ľudom v hmotnej núdzi dočasne pracovať a nemusia to byť len pomocné práce, ale aj odborné, samozrejme, chce to odvahu zamestnávateľov, ktorí sa nezľaknú klientely.“ V ľavom spodnom rohu na strane 24 bola umiestnená fotografia žalobcu, použitá z archívu N. Č., s podtitulom „Bývalý poslanec parlamentu S. Ď. je jedným z tých, ktorí berú dávky v hmotnej núdzi. Exposlanec má však papiere v poriadku.“ 3. Žalobca pred súdom prvej inštancie tvrdil, že od momentu, kedy stratil vplyv na verejný a politický život došlo k zániku jeho povinnosti vo väčšej miere znášať zásahy do jeho osobnostných práv zo strany médií. V súvislosti s jeho zaradením medzi osoby v hmotnej núdzi neporušil žiadne právne normy, a preto nie je dôvod prečo by mal byť žalobca verejnosti opätovne pripomínaný. Snaha po umelom vytváraní káuz a tým aj o zvýšenie čítanosti týždenníka, a tým aj zisku žalovaného nemôže ospravedlňovať neopodstatnené zásahy do osobnostných práv žalobcu. Spôsob akým je v predmetnom článku spomínané jeho meno, informácie z jeho súkromia, ako aj publikovaná fotografia s podobizňou, prekračuje medze v demokratickej spoločnosti všeobecne uznávaných pravidiel slušnosti, keď aj napriek tomu, že žalovaný uvádza, že žalobca má papiere v poriadku, neváhal zaradiť jeho meno a podobizeň do článku o osobách zneužívajúcich sociálny systém štátu. V spojení s nadpismi „Klamú štát“ alebo „Príživníci pod ochranou“ si čitateľ spája tému predmetného článku s osobou žalobcu bez toho, že by sa žalobca dopustil akejkoľvek protiprávnej činnosti súvisiacej s poberaním dávok v hmotnej núdzi. Žalovaný v článku uverejnil neaktuálnu fotografiu žalobcu z roku 2001. Žalobca má za to, že tá v spojení s témou článku nekorešpondovala so stavom platným v čase publikovania článku. Na uverejnenie tejto fotografie žalobca nedal súhlas. Žalobca argumentoval, že článok „visí“ na internete, keď sa do vyhľadávača google zadá jeho meno článok sa sprístupní verejnosti. Ak je v článku spomenutá verejne známa osoba zvyšuje to atraktivitu a tým pádom aj čítanosť článku, čím sa žalobca stal pre žalovaného obchodným artiklom, ktorý mu zvyšuje zisk. Nedodržaním etických zásad žurnalistiky zo strany autorov článku a teda žalovaného, boli podľa žalobcu porušené podmienky poskytovania ochrany slobody prejavu dané médiám v zmysle čl. 10 ods. 1 Dohovoru, a preto má prednosť ochrana osobnostných práv žalobcu. 4. Dokazovaním zistený skutkový stav vyhodnotil súd prvej inštancie právne podľa článku 16 ods.1, článku 19 ods. 2, článku 26 ods. 1,2,4 zákona č. 460/1992 Zb. - Ústava Slovenskej republiky, § 11, § 12 ods. 2,3, § 13 ods. 1,2,3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj OZ), článku 10 ods.1,2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj dohovor). Poukázal na to, že právo na ochranu osobnosti predstavuje inštitút, v rámci ktorého sú nedielne chránené jednotlivé čiastkové práva zabezpečujúce občianskoprávnu ochranu konkrétnych stránok osobnosti fyzickej osoby. Predmetom ochrany sú jednak nemateriálne hodnoty a stránky osobnosti človeka (meno, česť, dôstojnosť, súkromie, telesná integrita a pod.), ako aj prejavy osobnej povahy (napr. podobizne, zvukové záznamy). Otázku prípadného negatívneho dotknutia týchto čiastkových práv v rámci práva na ochranu osobnosti treba u každého z nich posudzovať samostatne. Do rámca vymedzeného ustanoveniami § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka patrí právo na súkromie zahŕňajúce širokú oblasť súkromia fyzickej osoby (najmä jej súkromného života, intímnej a rodinnej sféry, vnútorného myšlienkového a citového života). V najširšom zmysle sa toto právo týka aj života v rodine a manželských a partnerských alebo priateľských, či obdobných vzťahov. Takto chápané právo na súkromie spočíva v práve fyzickej osoby samostatne sa rozhodnúť podľa vlastného uváženia, či a v akom rozsahu majú byť skutočnosti z jej súkromného života sprístupnené iným alebo zverejnené. O porušenie práva na ochranu súkromia ide nielen v prípade neoprávneného získavania vedomostí a poznatkov o súkromí fyzickej osoby, ale tiež v prípade neoprávneného rozširovania týchto poznatkov a vedomostí. K zásahom do súkromia môže v niektorých prípadoch dôjsť aj v dôsledku zásahov do mena a priezviska. Širokej škále prejavov a súčastí súkromného života fyzickej osoby zodpovedá aj možnosť rozmanitých prejavov zásahov do súkromia a ich dôsledkov na chránené osobnostné práva. Medzi čiastkové práva tvoriace súčasť práva na ochranu osobnosti patrí tiež právo na podobu (zahrňujúce aj oprávnenie domáhať sa ochrany proti neoprávnenému zachyteniu podoby zo strany iného subjektu) a právo na ochranu podobizne (obsahom ktorého je oprávnenie fyzickej osoby brániť sa proti neoprávnenému použitiu podobizne - vrátane fotografickej snímky). Zásah do týchto práv však nemusí mať vždy difamačné dôsledky. Predpokladom zodpovednosti za zásah do osobnostných práv je existencia neoprávneného zásahu (konanie contra legem) objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu (škodlivý následok) a príčinnej súvislosti medzi takýmto zásahom a jeho protiprávnosťou. Neoprávneným zásahom je akýkoľvek zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, teda s právnym poriadkom. Zodpovednosť do osobnostných práv sa posudzuje podľa objektívneho princípu, tzn. zavinenie sa neskúma. 5. Súd prvej inštancie zdôraznil, že v predmetnom spore dochádza k stretu medzi ústavou a Dohovorom garantovanou slobodou prejavu a právom žalovaného vyhľadávať a rozširovať informácie a práva žalobcu na ochranu osobnosti. Podstatou rozhodovania je v takýchto prípadoch hľadanie vyváženého vzťahu medzi právom na ochranu cti, dôstojnosti a súkromia na jednej strane a slobodou prejavu a právom na informácie na strane druhej. Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody. K vyriešeniu tohto konfliktu pristúpil súd prvej inštancie testom proporcionality, pri ktorom zodpovedal otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v prejednávanom prípade „hovoril, uverejnil informáciu“. 6. K odpovedi na otázku „KTO zasiahol do osobnostných práv žalobcu?“ súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný je vydavateľom týždenníka Život, v ktorom bol inkriminovaný článok zverejnený. V danom prípade je žalovaný nositeľom slobody prejavu, a preto sa na neho vzťahuje zvýšená ochrana, resp. privilegované postavenie poskytnuté novinárom, masmédiám, ktorú je potrebné pri rozhodovaní predmetnej veci primeraným spôsobom zohľadniť. K odpovedi na otázku „O KOM bol namietaný článok ?“ poukázal súd prvej inštancie na to, že hranice akceptovateľnosti šírenia informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u verejne činných osôb (resp. osôb verejného záujmu) a najužšie u „bežných“ občanov. V posudzovanom prípade je zrejmé a nie je sporné, že žalobca bol aktívnym politikom v rokoch 1998 - 1999 a 2002, kedy bol poslancom NR SR, resp. miestneho zastupiteľstva. V súdenej veci, ale podľa názoru súdu prvej inštancie nie je ale možné žalobcu vnímať ako bežného človeka, keď problematika s ním spojená, je vecou verejného záujmu. Predmetom článku, je poukázať na problematiku dávok v hmotnej núdzi, čo je vec verejného záujmu a úzko súvisí s konaním a poberaním tejto dávky žalobcom, respektíve s príčinami, prečo ich žalobca poberá. Žalobca bol v článku uvedený ako príklad, pričom článok nebol výslovne iba o jeho osobe. Súd prvej inštancie uviedol, že otázky spôsobu konania politikov v minulosti, ktoré verejne napomáhajú pri utváraní obrazu o osobnosti a charaktere možno nepochybne legitímne považovať za otázky verejného záujmu. Poslaním tlače je nesporne šíriť informácie a myšlienky o otázkach verejného záujmu, pričom je nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať (I. ÚS 352/2011). ESĽP konštantnou judikatúrou pripomína a zdôrazňuje úlohu tlače s tým, že hoci nemôže prekračovať určité hranice, predovšetkým so zreteľom na ochranu povesti a práv iných, prislúcha jej oznamovať informácie o myšlienky nielen o všetkých politických ale aj o ostatných témach všeobecného záujmu. Je povinnosťou tlače poskytovať informácie o veciach verejného záujmu a s tuto funkciou je spojené právo verejnosti získať a obdržať informácie. Tlač musí v demokratickej spoločnosti zohrávať dozornú úlohu a upozorňovať na možné problémy, nežiaduce javy a podobne (napr. Fressoz a Roire v. Francúzsko, rozsudok z 21. januára 1999, Thorgein Thorgeison v. Island, z 5. júna 1992, Jersild v. Dánsko z 23. septembra 1994 a iné). Osobou verejného záujmu sa môže stať každý, kto vyvinie aktivitu, či už pozitívnu alebo negatívnu, ktorá je v príčinnej súvislosti s verejným záujmom. Osoby verejné možno rozčleniť na osoby verejne činné a osoby verejne známe. Kategória osôb verejne činných zahŕňa všetky osoby, ktoré sa nejakým spôsobom podieľajú na výkone verejnej moci. Vedľa skupiny osôb verejne činných je vymedzená skupina osôb verejne známych, u ktorých verejná známosť môže byť daná tým, že vynikajú v určitých aktivitách, poprípade sa významne angažujú v určitých záležitostiach verejného záujmu, alebo osoby, ktoré vstúpia do verejného života svojím konaním, napríklad nejakým kontroverzným činom. Aj keď žalobca už dlhšiu dobu nepôsobí ako politik, resp. nie je politicky činný, nepredstavuje „obyčajného“ človeka s obyčajnou minulosťou, o ktorej nikto nevie a nikdy nebol mediálne alebo verejne známy. Je nepochybné, že ak by žalobca nekonal tak, ako konal (najmä v minulosti, ale aj súčasnosti), nebol by vo výkone trestu odňatia slobody, neútočil na verejného činiteľa, nenakladal so svojím majetkom spôsobom, ktorý vzbudzuje pochybnosti, (čím si sám vybudoval negatívnu povesť, a zároveň takýmto konaním na seba neustále upozorňoval, a to aj napriek straty politického mandátu), ale po skončení „politického života“ by sa stiahol do úzadia a súkromia a vyhol sa spomenutým excesom, až vtedy by bol osobou, ktorá nie je verejne známa. Otázku „ČO bolo obsahom článku ?“ súd prvej inštancie zodpovedal tak, že kľúčovým poslaním tlače je predovšetkým vyhľadávať a rozširovať informácie a myšlienky o otázkach verejného záujmu, pričom je nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať. Obsahom, témou predmetného článku bolo poukázať na nedostatky v systéme nárokov na štátnu pomoc v hmotnej núdzi a vyjadriť sa k možnostiam zneužívania legislatívy, ktorá definuje hmotnú núdzu a upravuje podmienky nároku na dávky, príspevky a pomoc v hmotnej núdzi. Cieľom článku bolo poukázať na skutočnosť, že pomoc v hmotnej núdzi poberajú aj osoby, u ktorých je dôvodné podozrenie, že nie sú na tento systém štátnej podpory odkázané, ale platná právny úprava im to umožňuje, čím sa štátu odčerpávajú verejné zdroje. Na oboznámenie verejnosti s uvedenou problematikou a jej bližšie priblíženie verejnosti, bol rozhovor robený s vtedajšou riaditeľkou Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava. Podľa názoru súdu prvej inštancie je v článku preberaná problematika vecou verejného záujmu. Osoba žalobcu sama o sebe nebola predmetom článku. Žalobca bol v ňom ako verejne známa osoba spomenutá a to v súvislosti s poberaním dávok, respektíve s príčinami, prečo ich poberá. Žalobca ako verejne známa osoba, bol autorom článku, ako aj riaditeľkou Úradu použitý ako príklad na zvýraznenie danej problematiky. Právo na slobodu prejavu neplatí len pre informácie, myšlienky prijímané priaznivo alebo považované za neškodné alebo nedôležité, ale aj pre tie, ktoré sú nepríjemné, šokujú, či znepokojujú štát alebo akúkoľvek skupinu spoločenstva. Navyše sloboda tlače sa taktiež vzťahuje na preháňanie alebo dokonca provokáciu (napr. De Haes a Gijles v. Belgicko, z 24. februára 1997). Článok obsahoval okrem iného aj hodnotiace úsudky, informácie o určitých skutočnostiach, ktoré sú verejnosti známe a boli už v minulosti medializované. K odpovedi na otázku „KDE bol článok uverejnený ?“ súd prvej inštancie uviedol, že sporný článok bol uverejnený v populárnom týždenníku s celoslovenskou pôsobnosťou a s relatívne vysokým nákladom, nie však napríklad v televízií, ktorá je posudzovaná prísnejšie. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. Pri odpovedi na otázku „ KEDY bol článok uverejnený ?“ súd prvej inštancie uviedol, že dávky hmotnej núdze sú vyplácané zo štátneho rozpočtu, a preto sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že poberanie dávok v hmotnej núdzi nie je vecou verejného záujmu. Súd prvej inštancie poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 302/2010, zo dňa 7.7.2011, podľa ktorého je vecou verejnou nielen agenda štátnych orgánov a inštitúcií, ako aj umenie vrátane novinárskych aktivít a showbiznisu, ale aj všetko, čo na seba upútava verejnú pozornosť. Súd prvej inštancie uviedol, že príbeh, resp. život bývalého politika, právoplatne odsúdeného na trest odňatia slobody spolu s finančným trestom za ekonomickú kriminálnu činnosť, ako aj útok na verejného činiteľa, bývalého politika známeho vulgárnymi výrokmi na adresu policajných príslušníkov a bývalého politika, ktorý nakladaním so svojím majetkom, ako aj poberaním dávok v hmotnej núdzi už dávno vzbudil záujem verejnosti a médií, je vecou verejného záujmu. Podľa vyššie uvedeného nálezu Ústavného súdu je vecou verejnou všetko, čo na seba upútava verejnú pozornosť. Otázkou verejného záujmu je nesporne aj minulosť politika. Tieto závery sú aplikovateľné aj na všetky predchádzajúce body testu proporcionality. Preto súd prvej inštancie ustálil, že žalobca spĺňa všetky atribúty, podmienky, aby bol považovaný za osobu verejne známu, k čomu žalobca sám prispel výraznou a nespochybniteľnou mierou. K odpovedi na otázku „AKO boli informácie v článku formulované ?“ súd prvej inštancie uviedol, že titulok odkazujúci na rozhovor k danej téme bol umiestnený v týždenníku Život na titulnej strane pod názvom „Klamú štát! Šéfka úradu práce Ž. o boháčoch, ktorí berú dávky v hmotnej núdzi". Samotný rozhovor s názvom „Príživníci pod ochranou“ a podtitulom „Dávky v hmotnej núdzi berú aj ľudia, ktorí žijú v luxuse. Riaditeľka bratislavského Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny P. Ž. hovorí, že to treba zmeniť“ bol publikovaný na stranách 22 - 25 predmetného vydania týždenníka. Išlo o rozhovor. Pri posudzovaní limitov slobody prejavu je potrebné rozlišovať medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov dôkazy naopak nepripúšťa. Ochrana výrokov majúcich charakter hodnotiacich úsudkov je tak z hľadiska slobody prejavu vo všeobecnosti intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať neskôr ako nepravdivé. Vychádzajúc z analýzy otázok testu proporcionality a ich odpovedí s poukázaním na právnu úpravu inštitútu ochrany osobnosti potom súd prvej inštancie ustálil, že žalovaný do osobnostných práv žalobcu nad rámec zákonom stanovenej ochrany nezasiahol. Vychádzal pritom z postavenia žalovaného ako vydavateľa tlače a z postavenia žalobcu, ako osoby s prvkami verejne známej osoby, berúc do úvahy žáner článku ako vec verejného záujmu a to, že účelom článku bolo poukázať na paradoxy poberania dávok v hmotnej núdzi. Priznaním žalobcom požadovaného nároku by došlo k neprimeranej preferencii, zvýhodneniu práva žalobcu na ochranu osobnosti a to na úkor slobody prejavu žalovaného. K námietke žalobcu, že článok žalovaného mu znemožňuje normálne fungovanie, že je odsúvaný na okraj spoločnosti, nikto nechce padnúť do podozrenia, že sa bude stretávať, či spolupracovať s takouto nečistou osobu súd prvej inštancie uviedol, že toto tvrdenie žalobca nepreukázal, a ak by aj bolo pravdou, bol by za daný stav v prvom rade zodpovedný žalobca a to svojím správaním, svojimi excesmi, či už v minulosti alebo súčasnosti. Uverejnenie článku o dávkach v hmotnej núdzi s príkladom žalobcu, podľa názoru súdu nie je v príčinnej súvislosti s tým, čo tvrdí žalobca. Žaloba je v tomto smere všeobecná a nekonkrétna. Súd prvej inštancie ako nedôvodné vyhodnotil aj tvrdenie žalobcu, že je čitateľom podprahovo podsúvaný ako príklad špekulantov s dávkami v hmotnej núdzi, pričom si čitateľ pri prečítaní účelového titulku, respektíve titulkov a v spojení s jeho menom, automaticky priradí obraz žalobcu, ako jedného zo špekulantov, respektíve podvodníkov s dávkami v hmotnej núdzi. Súd prvej inštancie poukázal na funkciu nadpisu a titulku. Funkciou a účelom nadpisu je upútať a zaujať čitateľa, aby si článok prečítal a až na tomto základe si osvojil alebo neosvojil tlačou ponúkané informácie, a urobil si o nich vlastný úsudok. Vychádzajúc z tejto funkcie titulku, možno aj z hľadiska ochrany práva na súkromie dotknutých osôb vo všeobecnosti akceptovať a tolerovať, že sa v titulku objavujú expresívnejšie, provokujúce, či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky. Izolovaným posudzovaním titulku spravidla nemožno hodnoverne dôjsť k záveru, či v ňom obsiahnuté tvrdenie je pravdivé, alebo nepravdivé. K tomu súd prvej inštancie dodal, že netreba podceňovať čitateľa z hľadiska schopnosti interpretovať a rozlišovať obsah článku a nadpis, respektíve titulok. Z textu článku navyše nemožno vyčítať, že jeho cieľom by bolo uraziť, očierniť alebo inak negatívne vykresliť žalobcu v očiach verejnosti. Vágne kritérium celkového kontextu, celkového dojmu, či vyznenia článku je nutné vykladať v prospech autora výroku. Opačný princíp by bol veľmi zneužiteľný. K zverejneniu archívnej fotografie žalobcu súd prvej inštancie uviedol, že snaha zvýšiť záujem o článok je sama o sebe legitímna. A legitímne bolo aj použitie fotografie žalobcu, pretože aj keď nebol ústrednou postavou témy, išlo z časti aj o jeho osobu. Je pochopiteľné, že sa tlač snaží upútať pozornosť čitateľov a tento zámer je legitímny, ak slúži popri podpore predaja novín aj na určité objasnenie udalosti, teda zámerom je upútať verejnosť na riešenie určitej spoločenskej otázky (viď napr. rozsudok ESĽP Karhuvaara a Iltahelti v. Fínsko, 2004). Žalovaný podľa názoru súdu prvej inštancie súhlas na zverejnenie predmetnej fotografie nepotreboval. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalovaný zverejnením predmetného rozhovoru len splnil svoju povinnosť na základe poskytnutých informácií. Je povinnosťou médií o takýchto informáciách verejnosť informovať a v danom prípade nemožno konštatovať, že išlo o prejavy zásadne nepravdivé alebo pravdu skresľujúce. V tejto nadväznosti súd prvej inštancie poukázal na nález Ústavného súdu ČR II. ÚS 357/96, podľa ktorého polemické výroky zásadne vylučujú zásah do práva na ochranu osobnosti, pretože každý názor, stanovisko, kritika, a to dokonca nielen polemicky uvedená, je zásadne prípustná, pretože sloboda prejavu je jednou z najdôležitejších zásad demokratickej spoločnosti. Vzhľadom na nepreukázanie konania contra legem - neoprávaného zásahu, a príčinnej súvislosti medzi takýmto konaním a vznikom škody/ujmy, ktorá žalobcovi mala vzniknúť uverejnením predmetného článku, súd prvej inštancie žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku . 7. Žalobca podal proti tomuto rozsudku odvolanie. Súdu prvej inštancie vytýka, že z vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že aktívnym politikom bol v rokoch 1998 - 1999 a 2002, kedy pôsobil ako poslanec NR SR a poslanec miestneho zastupiteľstva, teda v čase 13, respektíve 10 rokov pred uverejnením predmetného článku. Preto podľa názoru žalobcu, vzhľadom na tento časový odstup nemožno viac považovať za osobu verejného záujmu. Žalobca namieta, že v čase uverejnenia článku nemal žiaden vplyv na verejný ani politický život, ktorý by odôvodňoval publikovanie informácií o jeho súkromnom živote. Status verejne činných osôb nie je totiž večný. Po odchode z verejného života zaniká aj dôvod verejného záujmu na zasahovaní do súkromia tejto osoby (Tammer proti Estónsku, rozsudok ESĽP zo 06.02.2001 k sťažnosti č. 41205/98 bod. 68). Poberanie dávok v hmotnej núdzi žalobcom preto nemožno hodnotiť ako informácie odôvodneného verejného záujmu, týkajú sa súkromia žalobcu, a nemajú žiadnu súvislosť s jeho predchádzajúcou verejnou činnosťou. Poukázal na to, že už v rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave, sp.zn. 6Co 561/2014 zo dňa 25.9.2014 bolo konštatované, že „v roku 2009, v čase uverejnenia predmetného článku žalobca nebol politicky a spoločensky činný, keďže poslancom Národnej rady SR a poslancom miestneho zastupiteľstva bol v rokoch 1998 až 2002. V čase uverejnenia predmetného článku, t.j. v roku 2009, žalobca teda nemal žiadny vplyv na politické a spoločenské dianie, pretože vo verejnom živote v tom čase už nepôsobil. Nemožno preto podľa názoru odvolacieho súdu súhlasiť so súdom prvého stupňa v tom, že by žalobca mal v čase uverejnenia inkriminovaného článku postavenie tzv. osoby verejného záujmu. Preto na neho hľadieť ako na súkromnú osobu, u ktorej sú hranice prípustnosti zásahov do ochrany osobnosti užšie ako v prípade osôb verejného záujmu“. Žalobca tvrdí, že ak by aj bol posudzovaný ako osoba verejného záujmu, bolo by nutné v súlade so základným princípom právnej istoty brať do úvahy rozhodnutie NS SR z 18.2.2010, sp. zn. 3Cdo/137/2008, v zmysle ktorého skutočnosti zo súkromného života osôb tzv. verejného záujmu (o ktoré ide aj v prípade politikov a za určitých okolností tiež v prípade osôb, ktoré politicky činné nie sú, ale s politicky činnou osobou sú v bližšom vzťahu) môžu byť považované za vec oprávneného verejného záujmu výlučne len vtedy, pokiaľ je zverejňovanie týchto skutočností v priamej súvislosti s činnosťou uvedených osôb vo verejnom živote. Takéto zverejnenie teda musí mať nevyhnutne väzbu na verejnú činnosť, ktorú tzv. osoby verejného záujmu vyvíjajú navonok. Neprípustné je pri tom uspokojovanie túžby po senzácii alebo dokonca ich škandalizácii. Žalobca uviedol, že si svoj trest riadne odpykal, čím svoj dlh spoločnosti splatil. Z rozhodnutia ESĽP vo veci Hannover proti Nemecku z 24.06.2004 vyplýva, že každý, dokonca aj ak je známy verejnosti, musí mať možnosť užívať si „legitímnu nádej“ na ochranu a úctu k svojmu súkromnému životu. Žalobca má právo na nový život a má právo rozhodnúť sa, či o skutočnostiach svojho nového života bude verejnosť informovať alebo nie. Žalobca poukázal na to, že podaním zo dňa 14.3.2017 súdu prvej inštancie dal na vedomie podstatný fakt, a to, že dňa 28.2.2017 boli rozhodnutím NS SR sp.zn. 2TdoV 19/2015 ako dovolacím súdom zrušené rozsudky NS SR sp. zn. To 2/2008 zo dňa 30.10.2008 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4T 2/2005 zo dňa 27.6.2006, ktoré boli podkladom pre odsúdenie žalobcu za trestný čin podvodu, ktorého sa mal dopustiť voči Daňovému úradu. Uvedená skutočnosť je pritom v úplnom rozpore s tým, ako súd vykresľuje žalobcu v bode 55. svojho odôvodnenia. Na základe uvedeného žalobca tvrdí, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď osobu žalobcu v čase vydania článku nesprávne označil za osobu verejného záujmu. Ďalej žalobca argumentuje, že nespochybňuje tému poberania dávok v hmotnej núdzi. Tému ako takú považuje vo všeobecnosti za legitímnu. Žalobca, ale namieta nelegitímnosť a zásah do osobnosti v úmyselnom prepojení skutočnosti, že žalobca poberá dávky v hmotnej núdzi a samotným článkom, ktorý vo všeobecnosti poukazuje na „špekulantov“ a „geniálnych podvodníkov“, ktorí zneužívajú systém poskytovania dávok v hmotnej núdzi, keď jediný príklad uvádza meno žalobcu. V konaní nebolo preukázané, že by žalobca patril medzi tieto osoby, a teda, že by v súčasnosti, ako aj v čase vydania článku zneužíval systém priznania a vyplácania dávok v hmotnej núdzi. Preukázaný bol pravý opak. V konaní nebolo sporé, že napadnutý článok nesie výrazy ako „Klamú štát!“, „Príživníci pod ochranou“ či „geniálni podvodníci“. Citované výrazy v spojitosti s témou dávok v hmotnej núdzi evokujú v čitateľovi, že článok sa zaoberá osobami, ktoré svojím podvodným alebo iným ľstivým konaním dosiahli, že im štát vypláca dávky v hmotnej núdzi, na ktoré nemajú nárok. Takýto článok bol spojený s jediným príkladom žalobcu, ktorý sa nedopustil žiadneho podvodného konania a do evidencie bol zaradený plne legitímne. Žalobca namieta, že čitateľom bola podprahovo podsúvaná informácia, že práve on je tou osobou, respektíve jednou z tých, ktoré zneužívajú zákon a sociálny systém. Žalovanému sa pritom v konaní nepodarilo preukázať, že žalobca medzi takéto osoby patrí, a že jeho uvedenie ako príklad bolo oprávnené. Riaditeľka Úradu práce sociálnych vecí a rodiny P. Ž. vylúčila spojitosť osoby žalobcu s osobami, ktoré vo všeobecnosti charakterizovala v uverejnenom (napadnutom) rozhovore pre týždenník Život. Uvedenú skutočnosť p. Ž. potvrdila a aj ujasnila na pojednávaní zo dňa 22.1.2016 keď uviedla, že v rámci jej odpovedí na otázky autorov článku ani raz nenaznačila, že by práve žalobca bol tým, ktorý zneužíva tento systém. Z vykonaného dokazovania prostredníctvom výsluchu svedkov (autorov článku a zamestnancov žalovaného) na pojednávaní dňa 22.1.2016 vyplynulo, že použili meno, informácie zo súkromia a fotografiu žalobcu v predmetnom článku bez jeho súhlasu aj napriek tomu, že p. Ž., v otázkach smerujúcich k žalobcovi jasne vyjadrila, že v prípade priznania statusu osoby v hmotnej núdzi žalobcovi nie je možné nájsť žiadne pochybenie ani klam zo strany klienta, ani zo strany úradu, a teda žalobca nepatril do okruhu osôb „o ktorých bola reč“, autori článku v súvislosti s publikovaním mena žalobcu a informácií z jeho súkromia bližšie nepreverovali aktuálne majetkové pomery žalobcu, ako ani splnenie podmienok priznania statusu osoby v hmotnej núdzi v prípade jeho osoby, pričom sa o to ani nepokúsili. Žalobca namieta, že žalovaný v konaní nepreukázal pravdivosť svojich tvrdení obsiahnutých v napadnutom článku, že „v hmotnej núdzi je aj bývalý poslanec S. Ď., ktorý si neskôr posedel vo väzení a svoj majetok, napríklad veľkú vilu v lukratívnej časti Bratislavy, prepísal na deti “ Aj toto tvrdenie obsiahnuté v článku sa v konaní preukázalo ako nepravdivé, nakoľko žalobca neprepísal žiadnu vilu v lukratívnej časti Bratislavy na svoje deti, nie to ešte za účelom akéhokoľvek zneužívania sociálneho systému. Žalobca uviedol, že žalovaný zintenzívnil prezentovanú tému (zneužívanie dávok v hmotnej núdzi) zverejnením s témou nesúvisiacej fotografie žalobcu. Táto fotografia tvorila dominantnú časť článku a jej úlohou bolo pritiahnuť pozornosť čitateľov, navyše v zmysle námietky žalobcu bola publikovaná bez jeho súhlasu a jej zverejnenie samo o sebe spôsobilo zásah do jeho osobnosti. Žalobca rozporuje záver súdu prvej inštancie, že ako verejne známa osoba, bol autorom článku, ako aj riaditeľkou Úradu použitý ako príklad na zvýraznenie danej problematiky.“ Pod problematikou treba rozumieť špekulantov a podvodníkov, ktorí zneužívajú sociálny systém štátu. Žalobca však takouto osobou nebol, a preto ani nikdy nemohol byť legitímnym príkladom na zvýraznenie danej problematiky, čo potvrdila aj vtedajšia riaditeľka Úradu. Na základe uvedeného potom žalobca tvrdí, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil legitímnosť poberania dávok v hmotnej núdzi žalobcom, a označil ju ako tému verejného záujmu v spojitosti s osobami, ktoré zneužívajú sociálny systém štátu. V čase vydania článku neexistoval dôvod, prečo by sa mal žalobca stať súčasťou takéhoto článku, nakoľko sa žiadnym spôsobom neodlišoval od bežných poberateľov dávok v hmotnej núdzi, ktorí neporušili žiaden zákon ani nezneužili sociálny systém štátu. Žalobca tvrdí, že pokiaľ sú čitatelia vystavení nepravdivým informáciám, ktoré sú na začiatku považované za pravdivé, zvyšuje sa pravdepodobnosť, že títo čitatelia budú neskôr aj nepravdivé informácie považovať za pravdivé. V tejto súvislosti žalobca argumentuje článkom Doc. JUDr. Tomáša Ľalíka, PhD, pôsobiaceho na katedre ústavného práva PF UK v Bratislave, ktorý v rámci svojej publikácie poukazuje na empiricky overené skutočnosti, v rámci experimentálnych výskumov v sociálnej psychológií a uvádza, „že je dokázané, že osobám, ktoré sú vystavené nepravdivým tvrdeniam, sa zvyšuje pravdepodobnosť, že títo prijímatelia budú neskôr aj nepravdivé informácie považovať za pravdivé. Vedci z tejto oblasti preukázali, že pravdivé i nepravdivé informácie sú na začiatku prezentované ako pravdivé, a pre prijímateľov nie je jednoduché neskôr zmeniť túto formu počiatočného prijímania. Čo je zaujímavé, ak je proces spracovávania informácie prerušený, zvyšuje sa pravdepodobnosť, že nepravdivé informácie sa budú považovať za pravdivé, pričom opačne tento proces už nefunguje. Zverejňovaním nepravdivých informácií sa tak zvyšuje pravdepodobnosť manipulácie s prijímateľmi týchto informácií.“ Žalobca ďalej tvrdí, že publikáciou napadnutého článku prostredníctvom druhého najčítanejšieho týždenníka na Slovensku (ako masového média), došlo ujme na právach žalobcu v značnej miere rovnako, ako by tomu bolo pri zverejenení televíziou. Poukazuje aj na to, že autori napadnutého článku postupovali v rozpore s ich vlastným etickým kódexom, pôvod a relevantnosť informácií o žalobcovi si pred publikáciou neoverili, nerešpektovali, že žalobca by mal mať možnosť vyjadriť sa k týmto informáciám a meno a podobizeň žalobcu nesúviseli s témou článku, nakoľko žalobca nepatrí medzi podvodníkov a špekulantov, ktorí by zneužívali systém čerpania dávok v hmotnej núdzi. Ochrana médií a novinárov tak nie je absolútna. Nakoniec žalobca súdu prvej inštancie vytýka, že jeho rozhodnutie je prekvapivé. Z jednotlivých vyjadrení konajúcej sudkyne, ako aj celkového priebehu pojednávania, ktoré sa konalo dňa 30.11.2016 pre žalobcu vyplynulo, že jedinou spornou otázkou v konaní je určenie výšky nemajetkovej ujmy, pričom nárok žalobcu je dôvodný. Počas odvolacej lehoty žalobca túto argumentáciu doplnil osobitným podaním, v ktorom uviedol, že súdom prvej inštancie vyslovené predbežné posúdenie veci je v priamom rozpore s výrokom odvolaním napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol, a to napriek tomu, že po vyslovení predbežného právneho posúdenia veci neboli zo strany žalovaného prezentované žiadne dôkazy, ktoré by mohli mať za následok zmenu právneho posúdenia veci súdom. Žalobca je toho názoru, že zmena právneho posúdenia veci bez prezentovania dôkazov, ktoré by takúto zmenu právneho posúdenia odôvodňovali, je v rozpore so zmyslom obligatórneho zavedenia tohto právneho inštitútu do právneho poriadku, je v rozpore s princípom právnej istoty a v jeho dôsledku bola žalobcovi zmarená možnosť viesť úspešný útok s cieľom dosiahnuť rozhodnutie súdu prvej inštancie vo svoj prospech, na základe vysloveného predbežného posúdenia veci. Takýmto postupom súd prvej inštancie zmaril právo žalobcu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. V doplňujúcom podaní zopakoval aj námietku, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal so skutočnosťou, že dňa 28.2.2017 boli rozhodnutím NS SR sp.zn. 2TdoV 19/2015, ako dovolacím súdom zrušené rozsudky NS SR sp. zn. To 2/2008 zo dňa 30.10.2008 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4T 2/2005 zo dňa 27.6.2006, a nezobral do úvahy, že práve v dôsledku vyššie uvedených nezákonných rozhodnutí oboch konajúcich súdov bol žalobca uznaný za vinného zo spáchania trestného činu podvodu, t. j. trestného činu proti majetku, v dôsledku čoho žalobca nemohol podnikať, nakoľko v dôsledku uvedených nezákonných rozhodnutí stratil bezúhonnosť ako všeobecnú podmienku prevádzkovania živnosti podľa čl. 6 ods. 1 písm. c/ zák. č. 455/1991 Zb., keď za bezúhonnú sa v zmysle § 6 ods. 2 cit. zák. nepovažuje osoba, ktorá bola právoplatne odsúdená o. i. za trestný čin proti majetku. Z uvedeného je potom podľa žalobcu zrejmé, že žalobca si jeho sťažené pracovné uplatnenie nespôsobil sám, a teda súd prvej inštancie pri jeho záveroch vychádzal v tejto časti z nepravdivej skutočnosti. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov žalobca odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 8. Žalovaný vyjadrenie k odvolaniu žalobcu nepodal. 9. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť. 10. Počas odvolacieho konania s účinnosťou k 1.7.2018 obchodná spoločnosť Ringer Axel Springer Slovakia, a.s. sa zlúčila so spoločnosťou Život Publishing, a.s., IČO: 51 249 723, ktorá sa stala jej právnym nástupcom a prebrala všetky vzťahy, práva a povinnosti súvisiace s vlastníctvom periodika ŽIVOT, a to vrátane všetkých sporov viažucich sa k uvedenému periodiku. S účinnosťou ku dňu 1.3.2019 bola spoločnosť Život Publishing, a.s. zlúčená so spoločnosťou News and Media Holding, a.s., IČO: 47 256 281, ktorá sa stala právnym nástupcom spoločnosti Život Publishing, a.s.. Uvedená skutočnosť bola oznámená Krajskému súdu v Bratislave listom zo dňa 20.5.2020 doručeným advokátkou Mgr. Soňou Marošovou ako právnym zástupcom zlúčením zaniknutej spoločnosti a aj novej (zlúčenej spoločnosti), konajúcej prostredníctvom spoločnosti AKSM advokátska kancelária s.r.o.. 11. Pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak CSP neustanovuje inak ( § 378 ods. 1 CSP). V zmysle Civilného sporového poriadku sú <https:// www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/> stranami konania žalobca a žalovaný; procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. Ak strana zanikne počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo, podľa § 64 CSP <https:// www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/> súd rozhodne, že v konaní pokračuje s jej právnym nástupcom. Ak právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví. Právny nástupca podľa § 64 prijíma v zmysle § 65 ods. 1 CSP <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/> stav konania ku dňu zániku procesnej subjektivity svojho predchodcu. S poukazom na ustanovenia § 64 a § 65 ods. 1 CSP <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/>, bolo preto potrebné pokračovať v konaní s právnym nástupcom žalovaného. 12. Základom sporu v danej veci je konflikt medzi Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd garantovanou slobodou prejavu (čl. 26 ods. 1 ústavy a čl. 10 dohovoru) a základným právom žalovaného vyhľadávať a rozširovať informácie, respektíve možnosťou obmedziť slobodu prejavu zákonom (čl. 26 ods. 2 a 4 ústavy), a právom na ochranu osobnosti žalobcu, ktoré je taktiež garantované ústavou (najmä čl. 19 ústavy). K problematike slobody prejavu existuje početná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, v ktorej je vyzdvihnutý význam slobody prejavu, s určením hraníc, ktoré sú dané nutnosťou rešpektovať spoločnosťou chránenými záujmami vymedzenými článkom 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého má každý právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Sloboda prejavu je chápaná ako jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti. Sloboda prejavu platí nie len pre „informácie“ a „myšlienky“, prijímané priaznivo, respektíve považované za neurážlivé a neutrálne, ale rovnako aj pre tie, ktoré sú nepríjemné, šokujú alebo znepokojujú. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“ (Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976, § 49). Tieto princípy nadobúdajú osobitnú dôležitosť u printových (tlačových) médií (tlač). Printové média síce nesmú prekračovať vymedzené hranice, okrem iného z dôvodu ochrany dobrej povesti iných, no práve na nich spočíva úloha šíriť informácie a myšlienky a témy predovšetkým z oblastí verejného záujmu a verejnosť má súčasne na poskytovanie takýchto informácii a myšlienok aj právo. Tlač a ostatné informačné média informujú o záležitostiach verejného záujmu, a zároveň upozorňujú na prípadné negatívne javy spoločnosti. Informácie môžu byť podnetom pre adekvátnu nápravu zo strany príslušných orgánov, či vyvolať určitý vzdor spoločnosti vyjadrujúci nespokojnosť so situáciou, ktorý môže viesť k rýchlejšiemu odstráneniu negatív. Nutnosť zohľadniť slobodu prejavu, neznamená ale rezignáciu na ochranu osobnosti. Pri strete základného práva na informácie a ich šírenie s právom na ochranu osobnosti a súkromného života, teda základných ľudských práv, ktoré sú si rovnocenné, je potrebné s prihliadnutím na okolnosti každého konkrétneho prípadu starostlivo zvážiť, či jednému z týchto práv nebola bezdôvodne daná prednosť pred právom druhým. Je preto potrebné na základe konkrétnych okolností daného prípadu posúdiť, či napadnutý výrok článku dosahuje takú intenzitu, že zasahuje do práva na ochranu osobnosti danej osoby, alebo je vo vzťahu ku konkrétnej situácii primeraný, s ktorým princípom sa súd prvej inštancie riadne prostredníctvom testu proporcionality vysporiadal. 13. V prejednávanom prípade došlo k obmedzeniu práva žalobcu na ochranu súkromia, respektíve osobnosti na zákonnom podklade slobody prejavu žalovaného. Žalovaný je vydavateľom týždenníka ŽIVOT, v ktorom bol namietaný článok dňa 21.4.2012 uverejnený. Žalovaný je teda nositeľom slobody prejavu, a preto sa na neho vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom, respektíve masmédiám, ktorú správne súd prvej inštancie pri rozhodovaní predmetnej veci zohľadnil. 14. Obsahom namietaného článku boli veci verejného záujmu, spracovanie problematiky poberania dávok hmotnej núdzi, teda verejných financií štátneho rozpočtu, zneužívanie systému a naznačenie možného riešenia nastolených problémov. Túto tému žalovaný spracoval formou rozhovoru s P. Ž., ktorá bola v tom čase riaditeľkou bratislavského Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. V rozhovore je spomenutá aj osoba žalobcu, keď respondentka odpovedá na otázku novinára žalovaného ... „V hmotnej núdzi je aj bývalý poslanec S. Ď., ktorý si neskôr posedel vo väzení a svoj majetok, napríklad veľkú vilu v lukratívnej časti Bratislavy, prepísal na deti. Poznáte ho? Riaditeľka otázku zodpovedala ... „Poznám. Ja som bola tá, ktorá naňho podala trestné oznámenie a dodnes ma mrzí, že prišlo k úniku informácií, skôr než sa preukázala vina, či v tomto prípade nevina. Za bratislavský úrad garantujem, že spis bol preverený. Nenájdete v ňom žiadne pochybenia ani lož. Ani zo strany klienta, ani zo strany úradu. Ak klient použil zákon a nám sa to nepáči, je to problém ustanovenia zákona, nie vina klienta. Tento príbeh je však aj o tom, že najlegálnejší spôsob ako zistiť, či človek je naozaj v hmotnej núdzi, alebo či iba zákon využíva, je ponúknuť mu prácu a môcť ho za jej odmietnutie zo systému vyradiť. Ale skúste nájsť kvalifikovanú prácu pre človeka, ktorý bol vo väzení.“ Následne novinár s respondentkou rozoberá problém zamestnania človeka, ktorý vykonal trest odňatia slobody, pričom odpoveď respondentka konči vyjadrením, že keby mohla, tak tomuto klientovi (má na mysli žalobcu) ponúkne prácu na úrade práce, čo vysvetľuje slovami, že sa práci nevyhýba, pracoval pre úrad zadarmo a vďaka konzultáciám s ním sa pre respondentku odhalila absurdnosť niektorých úradných rozhodnutí a postupov voči klientom, ktorí sa nedokázali úradu ubrániť sami. Novinár predmetné objasnenie dopĺňa otázkou ... „Je to ako v inej brandži, že napríklad bezpečnostné firmy sa snažia najať si najlepších hackerov? Alebo ako v tom filme „Chyť ma ak to dokážeš“ o skutočnom geniálnom podvodníkovi, ktorého nakoniec zamestnajú policajti, ako najlepšieho experta na odhaľovanie falšovaných bankoviek a dokladov?“, na ktorú respondentka odpovedá „Niečo podobné.“ Dialóg s príkladom osoby žalobcu pokračuje otázkou novinára ... „Keby Ď. niekto ponúkol prácu, on môže odmietnuť a o dávku nepríde?“, na ktorú respondentka odpovedá „Áno. To je problém pri každom človeku v hmotnej núdzi, odmietnuť môže z hocijakého dôvodu. Zákon ľudí nenúti pracovať. Ale nehovorme len o pánovi Ď. - je ľahké si doňho streliť, je ho plný internet. V kartotéke máme množstvo spisov ľudí, ktorých mená vy novinári neviete, a teda nás úradníkov na nich neupozorníte, že majú z pozície ľudí v hmotnej núdzi výhody...“ Následne rozhovor rozoberá podstatu statusu osoby v hmotnej núdzi v spojení s ponukou aktivačných prác osobám v hmotnej núdzi, z čoho potom vyplynie otázka novinára ...„Ľudia majú predstavu, že aktivačné práce sú tie, keď nezamestnaní dostanú lopatu, hrable a idú upratovať. Môže to byť aj niečo iné? Napríklad Ď. má vzdelanie, vie jazyk, ovláda počítač. Mohol by dostať prácu v úrade?“, na ktorú respondentka odpovedá, že „Zákon o službách zamestnanosti umožňuje ľudom v hmotnej núdzi dočasne pracovať a nemusia to byť len pomocné práce, ale aj odborné, samozrejme, chce to odvahu zamestnávateľov, ktorí sa nezľaknú klientely.“ 15. V konaní nebolo sporné, že žalobca v minulosti pôsobil ako poslanec Národnej rady Slovenskej republiky a aj ako komunálny poslanec. K času publikovania článku žalobca vykonal nepodmienečný trest odňatia slobody za ekonomický trestný čin proti štátu. Po tom ako bol žalobca v roku 2010 podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody požiadal o dávky v hmotnej núdzi, ktoré mu boli priznané. Aj na základe hmotnej núdze žalobcu príslušný trestný súd vo vykonávacom konaní v jeho predmetnej trestnej veci konštatoval, dlhodobú neschopnosť žalobcu vykonať peňažný trest 33. 193,- eur a upustil od jeho výkonu. Žalobca tým, že prijal funkciu v najvyššom zákonodarnom orgáne štátu, vstúpil do verejného života a musel počítať s tým, že bude verejnosťou hodnotený, a že sa vystaví verejnej kontrole svojho právania, pričom výkon funkcie bude neoddeliteľnou súčasťou jeho životopisu. Prijatie funkcie vo verejnom živote znamená nutnosť zniesť aj nepríjemné stránky takéhoto postavenia. Záleží len na samotnej osobe, ako sa v spojení s výkonom verejnej funkcie zapíše do povedomia verejnosti, teda či sa prezentuje v pozitívnom alebo negatívnom svetle, z dôvodu ktorého sa môže stať osobou všeobecného, verejného záujmu alebo sa prezentuje tak, že upadne do zabudnutia. Pokiaľ bývalý poslanec NR SR spácha ekonomický trestný čin proti štátu, za ktorý je odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody v spojení s peňažným trestom vo výške 33. 193,- eur, od výkonu ktorého (peňažného trestu) je vo vykonávacom konaní upustené, pretože mu bol priznaný status osoby v hmotnej núdzi, musí počítať s tým, že sa vystavuje kontrole zo strany novinárov a tým aj občanov. Otázka statusu žalobcu ako osoby v hmotnej núdze v spojení s verejnou kontrolou potrestania trestných činov je legitímnym záujmom verejnosti. Žalobca tým vstúpil do verejného priestoru a jeho status osoby v hmotnej núdzi sa stal predmetom verejného, všeobecného záujmu, je to priestor kontroly štátnej moci verejnosťou, teda upútal na seba verejnú pozornosť. Nie je možné preto súhlasiť so žalobcom, že postavenie osoby verejného záujmu je možné viazať len na čas výkonu verejnej funkcie, pričom on vo verejnom živote nepôsobil, pretože status osoby verejného záujmu je potrebné hodnotiť vždy podľa okolností konkrétnej veci. Preto súd prvej inštancie pri posudzovaní vyváženosti práva na slobodu prejavu a práva na ochranu osobnosti (súkromia) správne prihliadol na to, že na žalobcu bolo potrebné v danej veci prihliadnuť ako na osobu verejného záujmu (je subjektívnym zavinením osobou verejnosti značne známou), z dôvodu ktorého sa na neho vzťahuje vyššia miera akceptovateľnosti informovanosti a na žalovaného zvýšená ochrana novinárov, ktorí majú povinnosť verejnosti prezentovať témy verejného života. Na tomto závere nič nemení ani záver Krajského súdu v Bratislave, vyslovený v rozhodnutí sp.zn. 6Co/561/2014 zo dňa 25.9.2014, pretože v tejto veci žalobcu išlo o spor o ochranu osobnosti spočívajúci na zverejnení informácií o jeho štúdiu počas výkonu trestu odňatia slobody, čo je vec, ktorá sa týka jeho súkromného života, zatiaľ čo v tejto prejednávanej veci sa žalobcu týkali informácie spojené s jeho vstupom do verejného priestoru sociálnych dávok z rozpočtových prostriedkov, teda priestoru všeobecnej kontroly. 16. Za danej situácie potom platí, že uverejnenie pravdivých informácií nezasahuje do práva na ochranu osobnosti, pokiaľ tento údaj nie je podaný tak, že skresľuje skutočnosť, alebo nie je natoľko intímny, že by odporoval právu na ochranu ľudskej dôstojnosti. Žalovaný sprostredkoval verejnosti informácie, názory - hodnotiace úsudky sprístupnené reprezentantom štátneho orgánu. Predmetný článok - rozhovor obsiahol dvojstranu týždenníka, pričom bol obsahovo zameraný na tému poberania sociálnych dávok - dávok v hmotnej núdzi a nie výlučne na prípad žalobcu ako osoby poberajúcej dávky v hmotnej núdzi. V článku je osoba žalobcu zadefinovaná ako bývalý poslanec, voči ktorému respondentka podala trestné oznámenie, s vysvetlením aj jeho výsledku, spočívajúcom v opodstatnenosti tohto statusu žalobcu, čo je tvrdenie vecné a pravdivé. I keď žalobca ako nepravdivé spochybnil tvrdenie, že „ na deti prepísal veľkú vilu v lukratívnej časti Bratislavy“ (je prezentované ako súčasť otázky novinára), pramenil tento údaj zo zjednodušenia skutočného stavu, kedy žalobca žil v dome, ktorého stavebníkom bola jeho neplnoletá, v tom čase 7 ročná dcéra, pričom tomuto tvrdeniu žalovaného žalobca v konaní neodporoval. Takéto zjednodušenie potom nemohlo viesť k zásahu do osobnostných práv žalobcu, keď celkové vyznenie namietanej informácie zodpovedá reálnemu vnímaniu verejne dostupných informácií. Zo samotnej formulácie článku - rozhovoru nie je možné urobiť ani záver, ktorý žalobca v podstate označuje ako základ dôvodu ním uplatnených nárokov danej veci, ako aj odvolacej argumentácie, že by článok v kontexte jeho upútavky na titulnej strane a nadpisu článku, naznačoval, že žalobca je... „boháčom, ktorý berie dávky v hmotnej núdzi“..., „príživníkom pod ochranou“..., alebo špekulantom, podvodníkom. Z celkového kontextu článku vo vzťahu k žalobcovi vyznieva, že existovalo nejaké podozrenie, že dávky v hmotnej núdzi žalobcovi nepatria, ktoré sa ukázalo ako nedôvodné a status osoby v hmotnej núdzi bol žalobcovi priznaný oprávnene, pričom žalobca svojimi skúsenosťami bol nápomocný aj samotnému Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny.. Účelom upútavky, titulku ( nadpisu) v printových médiách je zaujať čitateľa s tým, aby si článok prečítal a až na tomto základe ozrejmil tlačou ponúkané informácie a urobil si o nich vlastný úsudok. Preto vychádzajúc z funkcie titulku článku možno aj z hľadiska ochrany práva na súkromie dotknutých osôb vo všeobecnosti akceptovať a tolerovať, že sa v titulku objavujú expresívnejšie, provokujúce, či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky (rozsudok európskeho súdu vo veci Karhuvaara a Iltalehti pri Fínksu, z roku 2004, rovnako rozsudok NS SR, sp. zn. 5Cdo 55/2008 zo dňa 25.2.2009). V súdenej veci pri prvotnom pohľade na článok čitateľ nezíska dojem, že informácia sa vzťahuje na žalobcu. Fotografické vyobrazenie žalobcu nie je v článku domininujúce (najmenšia fotografia zo štyroch fotografií, umiestnená v ľavom rohu listu), nie je vizuálne prepojené s nadpisom, a pokiaľ by si čitateľ spojil nadpis len s vyobrazením žalobcu, bez prečítania článku, tak aj pri takomto povrchnom čítaní alebo vnímaní článku, by dostal informáciu podanú pod fotografiou žalobcu, ktorá ho identifikuje ako bývalého poslanca, ktorý má „papiere“ v poriadku. Grafická realizácia článku v spojení s nadpisom je integrálna súčasť namietaného článku, pričom v danej veci je zjavné, že z obsahu článku nevyplýva popis žiadnej takej činnosti, z ktorej by bolo možné vyvodiť podprahové vnímanie, že žalobca je špekulantom s dávkami v hmotnej núdzi, naopak grafická realizácia článku v spojení s fotografiou takéto podprahové vnímanie informácie vylučuje. Z tohto dôvodu je potom aj odvolacia argumentácia žalobcu spočívajúca v podprahovom vnímaní významu a dôsledkoch upútavky, nadpisov, titulky článku na osobnostné práva žalobcu neopodstatnená. 17. Ú práv na podobizeň a obrazové snímky poskytuje Občiansky zákonník ochranu osobnostným právam len voči takému zásahu, ktorý je neoprávnený. Podľa § 12 ods. 3 OZ môžu byť obrazové snímky a podobizne použité aj bez privolenia dotknutej osoby aj pre účely tlačového spravodajstva. Posúdenie účelu spravodajstva závisí vždy od okolností konkrétneho prípadu. Všeobecne je možné povedať, že ide o veci verejného spoločenského života, z čoho vyplýva, že z týchto vecí sú zásadne vylúčené veci súkromného života. Fotografia žalobcu v napadnutom článku je ale fotografiou z archívu žalovaného, na čo žalovaný upozorňuje aj samotným odkazom na fotografii. Nezobrazuje žalobcu v priestore osobného súkromia, ale zobrazuje ho v kancelárskych priestoroch ako bývalého poslanca. Takúto fotografiu je potom možné považovať za fotografiu, ktorá sleduje určitý legitímny dokumentačný záujem a vecnú súvislosť medzi fotografiou a v článku podanými informáciami, čím použitie fotografie žalobcu požíva výhody právneho režimu spravodajskej fotografie. Preto neobstojí ani odvolacia argumentácia žalobcu, že žalovaný na uverejnenie podobizne žalobcu potreboval jeho súhlas. 18. Občiansky súdny poriadok za účinnosti, ktorého predmetný súdny spor začal a rovnako aj aktuálny procesný predpis občianskeho súdneho konania, Civilný sporový poriadok je postavený aj na požiadavke predvídateľnosti súdneho rozhodnutia pri konaní a rozhodovaní. Zákon vychádza z toho, že strany sporu by nemali byť zaskočení možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovského právneho názoru a navrhnúť na ich preukázanie dôkazy. Po oboznámení sa s priebehom celého konania, osobitne so zápisnicami z pojednávania zo dňa 30.11.2016 a 14.6.2017, ako aj ich zvukovými záznamami odvolací súd konštatuje, že predmetné rozhodnutie nie je prekvapivým rozhodnutím spočívajúcom v nepredvídateľnom postupe súdu prvej inštancie. Pre danú vec a potom aj pre postup súdu prvej inštancie bolo relevantným to, že žalobca si uplatňoval nárok na sankcie z práva na ochranu osobnosti vo vzťahu ku ktorému bolo potrebné viesť dokazovanie. To, že sa súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 30.11.2016 zaoberal náhradou nemajetkovej ujmy, ktorá mala v súvislosti s napadnutým článkom žalobcovi vzniknúť ešte neznamená, že v súdenej veci došlo k prekvapivému rozhodnutiu a to najmä za situácie, keď súd prvej inštancie sumarizoval v danej veci a v danom čase návrhy na vykonanie dôkazov a ich vykonanie, pričom žalobcom bol prednesený návrh na vykonanie znaleckého dokazovania ustanovením znalca z odboru sociológie a psychológie, za účelom posúdenia vplyvu zverejnenia namietaných informácií na žalobcu. Bola to žalujúca strana, ktorá sa vo svojich prednesoch na označenom pojednávaní zamerala na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú súd prvej inštancie dopĺňal vysvetľujúcimi otázkami. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania obsahom listín spisu dal žalobcovi na pojednávaní dňa 30.11.2016 priestor k vyjadreniu sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci (záverečné slovo), ktoré žalobca využil len prednesom, že trvá na znaleckom dokazovaní a zabezpečí na pojednávaní prítomnosť svedka, ktorý by sa vyjadril k zdravotnému stavu žalobcu (tento dôkaz nakoniec ani vykonaný nebol). I keď súd prvej inštancie dal žalobcovi priestor pre vykonanie ním žiadaného dôkazu, čo by žalobca mohol subjektívne vnímať ako právnu dôvodnosť jeho žaloby, treba poukázať na to, že súd prvej inštancie záver o právnej dôvodnosti nároku žalobcu voči stranám sporu nepredniesol. Naopak na nasledujúcom pojednávaní dňa 14.6.2017 na prednes právnej zástupkyne žalobcu spočívajúci vo vyjadrení, že mala nadobudnúť dojem, že vo veci ide už len o posúdenie nemajetkovej ujmy jej bolo súdom prvej inštancie prednesené, že súd prvej inštancie vo veci skúma všetko, teda v zmysle všetkých predpokladov uplatneného nároku. Pre spravodlivosť súdneho konania bolo relevantným v danej veci vyznenie celého priebehu konania pred súdom prvej inštancie a nie len z kontextu celého procesu vytrhnutý prejav sudcu pri vedení dokazovania v rámci kladenia doplňujúcich otázok a poskytnutie priestoru žalobcovi na predloženie dôkazov v režime koncentrácie dokazovania. Žalobcovi neboli v súdenej veci odňaté žiadne práva, pre ktoré by nemohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania. Preto jeho odvolacia námietka o porušení princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia vecne neobstojí. Rovnako neobstojí ani odvolacia námietka, že sa súd prvej inštancie vecne nevysporiadal s tvrdením žalobcu o tom, že rozhodnutím NS SR zo dňa 28.2.2017 boli zrušené rozhodnutia nižších súdov, ktorými bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu podvodu. Pre rozhodnutie vo veci samej bol totiž určujúcim stav objektívne daný k času publikovania článku, na ktorý nie je možné hľadieť pohľadom udalostí, ktoré sa stali v budúcnosti. Z obsahu súdneho spisu ani nevyplýva, že by súdu prvej inštancie boli tieto rozhodnutia žalobcom predložené, teda že by sa súd prvej inštancie mohol oboznámiť s jeho obsahom a aj dôvodmi zrušenia rozhodnutí. 19. K ostatným námietkam predneseným v odvolaní sa odvolací súd nevyjadril, nakoľko už nepovažoval s poukazom na ustálenie právneho posúdenia predmetnej žaloby za podstatné. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína a odvolací súd na jeho závery poukazuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo strán konania na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). 20. V preskúmavanej veci rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 CSP <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2015/160/>, pretože súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver dostatočne a zrozumiteľne vysvetlil a odôvodnenie napadnutého rozsudku dalo odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom konania, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo žalobe nebolo vyhovené. 21. Z uvedeného pre danú vec vyplýva, že obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť vo výroku vyjadrenú vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, a preto odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1,2 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vedne správny potvrdil. 22. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 odsek 1 v spojení s § 262 odsek 1 CSP. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. V zmysle § 262 odsek 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave, pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).