Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7CoPr/7/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215208201 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Harvancová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1215208201.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobkyne: I.. M. B., M.. XX.XX.XXXX, Q. T. X, Q., zast. Fons iuris s.r.o., so sídlom Kominárska 2,4, 831 04 Bratislava, IČO: 47 240 318, proti žalovanému: Swiss Re Europe S.A., Rue Albert Borschette 2A, Luxemburg L- 1246, r.č. B25242, konajúca prostredníctvom Swiss Re Europe S.A., organizačná zložka Slovensko, IČO: 36 869 791, Mlynské nivy 12, 811 09 Bratislava, zast. PETERKA ? PARTNERS advokátní kancelář s.r.o., so sídlom Karlovo náměstí 671/24, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČ: 261 69 720, konajúci prostredníctvom organizačnej zložky PETERKA ? PARTNERS advokátska kancelária s.r.o., organizačná zložka, so sídlom organizačnej zložky Kapitulská 18/A, 811 01 Bratislava, IČO: 35 884 703, substitučne splnomocnený: Mgr. Ján Makara, advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Slnečná 6, 900 33 Marianka, IČO: 46 777 326, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 26.09.2018, č.k. 13Cpr/2/2015-1133, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Žalovanému sa proti žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie zamietol žalobu o určenie neplatnosti výpovede a určenie, že pracovný pomer trvá ( výrok I), zamietol žalobu o náhradu mzdy ( výrok II), zamietol vzájomnú žalobu o určenie, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ďalej zamestnával ( výrok III) a žalovanému proti žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením ( výrok IV). 2. Rozhodnutie právne zdôvodnil § 17 ods. 2, § 38 ods. 1, § 38 ods. 4, § 47 ods. 1 písm. b), § 47 ods. 2, § 61 ods. 1,2, § 63 ods. 1 písm. e), § 63 ods. 4, 6, § 77, § 79 ods. 1, § 81 písm. a), b) zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len „ Zákonník práce“) a vecne tým, že žalovaným vymedzený dôvod upozornenia uvedený v liste zo dňa 18.08.2014, ktorým žalovaný upozornil žalobkyňu na porušenie pracovnej disciplíny, nebolo možné zameniť s iným a predstavoval jednoznačný skutkový rámec, z ktorého mohol súd vychádzať a podrobil ho skúmaniu z hľadiska ustálenia porušenia pracovnej disciplíny konkrétnym konaním ako aj vyhodnotenia intenzity takéhoto konania z hľadiska jeho závažnosti. V prípade upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 18.08.2014 žalovaný vytýkal žalobkyni tú skutočnosť, že napriek existencii jej vedomosti, že účasť na jazykovom kurze sa nezapočítava do pracovného času zamestnanca, tak žalobkyňa v mesiaci jún 2014 robila a čas strávený na kurze si evidovala v rámci evidencie dochádzky ako čas odpracovaný. Druhý skutkový dôvod upozornenia bol ten, že dňa 30.06.2014 sa žalobkyňa zúčastnila jazykového kurzu, napriek tomu, že trvala jej PN. V konaní nebolo rovnako sporné, a toto potvrdila aj žalobkyňa v rámci výsluchu, že o predpise C. V. U. mala vedomosť a teda s jeho obsahom oboznámená bola. Z evidencie pracovnej dochádzky žalobkyne ustálil, že v tento mesiac si žalobkyňa neevidovala prípadné nadpracovanie času stráveného na jazykovom kurze, počty odpracovaných hodín v sebe zahŕňali aj neodpracovanú hodinu jej účasti na kurze, pričom nadčasy vykazované neboli. Ustálil tak, že žalobkyňa sa týmto svojim postupom jednoznačne dopustila porušenia povinností, pričom jej konanie vykazuje znaky porušenia pracovnej disciplíny minimálne menej závažným spôsobom. Závažnejšia skutočnosť, vytýkaná žalobkyni v upozornení, bola tá, že dňa 30.06.2014 sa zúčastnila kurzu v čase trvania PN. Obrana žalobkyne, že v tento deň na kurze nebola a že sa zapísala omylom, zostala len v rovine neosvedčených účelových tvrdení a to s poukazom na výsluch lektorky L. Q., ktorá takéto manipulácie s dochádzkou poprela. Uviedol, že o dôvode pre danie upozornenia sa žalovaný určite dozvedel až pri kontrole dochádzky za mesiac jún 2014, čo mohlo byť až po skončení tohto mesiaca, keďže u zamestnávateľa neexistovala kontrola dochádzky na dennej báze. Upozornenie bolo odovzdané žalobkyni 21.08.2014, teda pred uplynutím dvojmesačnej lehoty. Rovnako konštatoval splnenie všetkých formálnych náležitostí upozornenia, ktoré bolo po obsahovej stránke jednoznačné, zrozumiteľné a určité. Od doručenia upozornenia začala plynúť 6 mesačná lehota v zmysle § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce. V konaní bolo preukázané, že v tomto čase sa žalobkyňa dopustila opätovne porušenia pracovnej disciplíny v intenzite menej závažnej, čo následne žalovaný v súlade so zákonom pretavil do formulácie výpovedného dôvodu a obsahu výpovede, ktorá bola riadne žalobkyni doručená. Rovnako, ako v prípade upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 18.08.2014, aj výpoveď zo dňa 06.11.2014 bola formulovaná po obsahovej stránke jasne, zrozumiteľne a určite. Výpovedný dôvod po skutkovej stránke bol špecifikovaný nezameniteľne tak, že žalobkyňa dňa 11.09.2014 opustila closingový míting pred jeho oficiálnym ukončením o 14.47 hodiny, a to bez upozornenia, či ospravedlnenia, pričom účasť na ňom bola povinná a bol časovo naplánovaný od 14.00 do 15.00 hodiny. Ak žalobkyňa, naplánované a povinné pracovné stretnutie opustila, bez uvedenia dôvodu a ospravedlnenia, nemožno to vyhodnotiť inak, ako svojvoľné nerešpektovanie jasne formulovaného pokynu nadriadeného zamestnanca porušenie pracovnej disciplíny. Vychádzal aj z preukázaného záveru, že žalobkyňa vykonávala svoju prácu ako súčasť tímu ľudí, ktorí museli spolu komunikovať a spolupracovať a práve takéto stretnutia, vzhľadom na obsah pracovnej náplne, boli určite dôležité pre stanovenie spoločného postupu v prípade nosných otázok výkonu práce. Predmetom dokazovania bola aj otázka doručovania výpovede, teda najmä ustálenie, či výpoveď bola doručená žalobkyni riadne a v lehote podľa ustanovenia § 63 ods. 4 Zákonníka práce. Na základe vykonaného dokazovania ustálil, že k riadnemu doručeniu výpovede v zmysle ustanovenia § 38 ods. 4 Zákonníka práce, došlo dňom 11.11.2014. Žalobkyňa v konaní ničím neosvedčila, že by na pracovisku voči nej boli zo strany kolegov, či nadriadených používané praktiky šikany, mobingu, očierňovania, že by dochádzalo k zamedzovaniu jej kariérneho postupu, alebo že by bola preťažovaná prácou. Rovnako žalobkyňa neosvedčila, že by k inému porušovaniu zo strany kolegov dochádzalo a je nutné poznamenať, že je právom a nie povinnosťou zamestnávateľa upozorniť na porušovanie pracovnej disciplíny, prípadne dať výpoveď. V rovine neosvedčenej ostalo aj tvrdenie, že postupy žalovaného vyvolali chorobu žalobkyne. Vo vzťahu k nepripusteniu vykonania dôkazu, navrhnutého právnym zástupcom žalobkyne, a to predloženia pracovnej náplne pani B. súd prvej inštancie uviedol, že p. B. viedla sporný míting, čím ju poveril ústne vedúci zamestnanec. Bolo tak irelevantným, či mala v pracovnej náplni vedenie mítingov, alebo konanie za vedúceho zamestnanca. V konaní nebolo sporným, že pani B. ako členka tímu, bola poverená jeho vedením vedúcim nadriadeným zamestnancom, čím len rešpektovala jeho pokyn a plnila si svoju pracovnú úlohu. Preto tento návrh na doplnenie dokazovania zo strany žalobkyne súd prvej inštancie považoval za nadbytočný, a pre účely rozhodnutia vo veci samej, nepodstatný. Mal tak za to, že k skončeniu pracovného pomeru žalovaného so žalobkyňou došlo platne, preto žalobu žalobkyne v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. 3. S ohľadom na nedôvodnosť žalobkyňou uplatnených nárok súd prvej inštancie zamietol aj návrh žalovaného na určenie, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ďalej zamestnávateľ. Majúc za to, že len v prípade, ak by určil, že skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou je neplatné, bolo by dôvodným posudzovať žalovaným uplatnený vzájomný návrh na určenie, či od neho možno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ďalej zamestnával. Takto uplatnený nárok posúdil ako obranu žalovaného pre prípad úspechu žalobkyne vo veci, ktorý by bol v takomto prípade úspešný, vzhľadom na osvedčené narušenie dôvery medzi žalobkyňou a žalovaným a na praktickú nemožnosť realizácie pracovných úloh žalobkyňou v kontexte tímovej spolupráce a spolupráce s priamym nadriadeným. 4. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ust. § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 257 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a uviedol, že žalobkyňa bola v konaní plne neúspešná, nakoľko jej žalobné nároky boli v celom rozsahu zamietnuté. I keď zamietol aj nárok žalovaného, vzhliadol na to, že žalovaným uplatnený nárok predstavoval len prípustnú hmotnoprávnu obranu žalovaného pre prípad neúspechu, pričom žalovaný v konaní osvedčil dôvodnosť a zákonnosť svojho postupu voči žalobkyni, jeho obrana spočívala na kvalifikovanej a skutkovo odôvodnenej argumentácii. Vzhľadom k uvedenému súd prvej inštancie aplikoval ustanovenie § 257 Civilného sporového poriadku. Ako dôvod hodný osobitného zreteľa uviedol charakter prejednávanej veci, ako individuálneho pracovnoprávneho sporu, kedy vznesená vzájomná žaloba predstavovala prípustnú, zákonom aprobovanú obranu žalovaného, ktorý sa dôvodne domnieval, že vzhľadom na narušenú dôveru medzi ním a žalobkyňou nemožno spravodlivo požadovať jej ďalšie zamestnávanie. Aplikujúc aj zásady Civilného sporového poriadku, kedy žalobkyňa vyvolala spor, v ktorom so svojimi uplatňovanými nárokmi bola plne neúpešná, bolo podľa názoru súdu v rozpore so základným princípom spravodlivosti, keby postupoval pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania striktne podľa aritmetického úspechu strán v konaní a neprihliadol na existujúci dôvod hodný osobitného zreteľa. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu žalovanému, s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 5. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v celom rozsahu podala odvolanie žalobkyňa, dôvodiac ust. § 365 ods. 1 písm. b), § 365 ods. 1 písm. d), § 365 ods. 1 písm. e), § 365 ods. 1 písm. f), § 365 ods. 1 písm. g) a § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.. Konštatovala, že súd prvej inštancie si nesplnil povinnosť podľa ust. § 316 C.s.p. a nepoučil ju o jej možnostiach a neuplatňoval dôsledne ustanovenia týkajúce sa individuálnych pracovnoprávnych sporov. Súd prvej inštancie žalobu zamietol bez toho, aby prihliadol na postavenie účastníkov konania a označenie strán sporu a bez toho, aby vyzval na prípadnú opravu subjektov žaloby. V prípade namietania konania žalovaného v rozpore s dobrými mravmi bolo dôkazné bremeno na žalovanom, ktorý nepreukázal, že voči nej nepostupoval diskriminačne. Mala za to, že dôvody uvedené žalovaným vo výpovedi sú nižšej intenzity a nie sú dôvodom na výpoveď. Nesúhlasila s výpoveďami svedkov, že jej výkon mal klesajúcu tendenciu. Žalovaný začal vyvíjať enormný tlak na ňu, začala šikana a diskriminácia voči jej osobe, čo vyvrcholilo výpoveďou. Poukázala pritom na dlhodobú PN, na ktorú musela nastúpiť, pričom musela navštevovať aj psychológa. Mala za to, že sa jednalo o simulovaný právny úkon, resp. o neplatný dôvod výpovede. Výpoveď, ktorú jej údajne doručil žalovaný je tak absolútne neplatným právnym úkonom, preto súd neprávne právne aj skutkovo posúdil žalobu. Konanie žalovaného je rovnako konaním proti dobrým mravom. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani s intenzitou jednotlivých dôvodov výpovede. V rámci vykonaného dokazovania bolo z jej strany preukázané, že dochádzka tak ako jej vyčítal žalovaný, bola zaznamenávaná aj inými zamestnancami, ktorí za údajné porušenie potrestaní ani napomenutí neboli. V prípade kumulácie dôvodov výpovede tak súd prvej inštancie rozhodol v rozpore s ustálenou judikatúrou, nakoľko žalovaný vo výpovedi len vymenoval a odkázal na všetky dôvody, čím spôsobil, že predmetná výpoveď nemôže splňať základné náležitosti platnosti. Súd prvej inštancie sa opomenul zaoberať ďalšími dôvodmi, ktoré žalovaný uvádzal vo výpovedi, čo spôsobuje vadu rozhodnutia. Išlo o konanie z mája 2012, ktoré bolo vo výpovedi uvedené a ktorým sa súd nezaoberal. Namietala aj závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k doručovaniu výpovede, nakoľko nemala vedomosť o jej doručení. Neboli jej doručené ani listiny z 11.11.2012., t.z. že nebola ani splnená lehota v zmysle Zákonníka práce na doručenie výpovede a výpoveď ako aj dôvod výpovede neúčasti na mítingu bola premlčaná. Trvala aj na tvrdeniach v súvislosti s nejasným preukazovaním oprávnenia konať za zamestnávateľa, a to v zmysle ZP a OZ a nevyjasnených vzťahov medzi jednotlivými organizačnými zložkami. Tým, že súd nepovolil vykonanie dôkazov na preukázanie vzťahov a doručovania úkonov samostatného subjektu - odlišného od zamestnávateľa, zmaril zistenie skutkového stavu. Uviedla, že zamestnávateľ nikdy nestanovil povinnosť akým spôsobom sa má vykonávať evidencia dochádzky pri jazykových kurzoch. To že evidovala pracovný čas svojim spôsobom jej nemôže byť na ujmu. Pričom takýmto spôsobom si evidovala pracovný čas od začiatku jazykových kurzov, avšak ku kontrole došlo až v auguste ďalšieho roku. Vždy však tvrdila, že si odpočítala pracovný čas, ktorý bola na kurze a ostala dlhšie v práci, pričom si ten čas navyše neevidovala ako pracovný čas. Keďže nikdy neopustila pracovisko, nebol dôvod na označenie opustenia pracoviska. Evidencia jazykových kurzov nebola záväzná a nebolo možné podľa nej kontrolovať riadnu dochádzku zamestnanca. Prvé upozornenie na nesprávnu evidenciu jej bolo vytknuté až po doručení upozornenia a to najmenej mesiac po doručení upozornenia. Mala tak za to, že neporušila právne predpisy. Uvedené platí aj vo vzťahu k PN, kedy zamestnávateľ vykonal kontrolu PN, pričom bola doma a dodržiavala liečebný režim. Z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, či súd prvej inštancie predmetné konanie posúdil ako menej závažné alebo ako závažné porušenie. Vo vzťahu k opusteniu mítingu dňa 11.09.2012 uviedla, že tento nebol v rámci pevného pracovného času, ani nebola na ňom povinná zotrvať po celú dobu. Bol ukončený skôr, a teda pred 14.48 hod. a už netrval. Pričom žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že predmetný míting neskončil skôr, respektíve pred odchodom, nepreukázal na koho sa mala v neprítomnosti nadriadeného aj v takom prípade, ak by odoslal skôr obrátiť, ani nebol definovaný koniec mítingu. Súd prvej inštancie opomenul, na jej postavenie v individuálnych pracovnoprávnych sporoch a že dôkazné bremeno vo vzťahu k konaniu proti dobrým mravom bolo na žalovanom. Trvala rovnako na vykonaní všetkých navrhovaných dôkazov. Namietala, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je dostatočne odôvodnené, nespĺňa znaky zrozumiteľnosti. Vo vzťahu k výroku o trovách konania uviedla, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je rozpore s platnou právnou úpravou. Nesúhlasila s priznaním plných trov žalovanému, nakoľko žalovaný nepožiadal o to, aby súd rozhodoval v súlade s ust. § 257 C.s.p., čím súd prvej inštancie porušil rovnosť zbraní. Vzhľadom k uvedenému žiadala, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie, vrátane nároku na náhradu mzdy a neprizná náhradu trov konania ani žalovanému ani žalobkyni príp. rozhodnutie zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 6. K odvolaniu žalobkyne sa žalovaný vyjadril podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 31.01.2019. Nesúhlasil s tvrdením žalobkyne, že súd nepostupoval v súlade s ustanoveniami o individuálnych pracovnoprávnych sporoch, majúc za to, že právo žalobkyne na spravodlivý súdny proces nebolo porušené. Nakoľko sa v prejednávanej veci jednalo o individuálny pracovnoprávny spor a nie o antidiskriminačnú žalobu, dôkazné bremeno preukazujúce jeho domnelé konanie proti dobrým mravom, diskrimináciu mala v konaní v súlade s ust. C.s.p. preukázať žalobkyňa. Poukázal na to, že pracovný pomer so žalobkyňou bol ukončený pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, pričom výpovedné dôvody preukázal. Súd prvej inštancie sa v bode 41 odôvodnenia rozhodnutia zaoberal argumentáciou žalobkyne súvisiacou s jej tvrdeniami o šikane, mobingu, konaní v rozpore s dobrými mravmi. Dospel rovnako k správnemu záveru, že výpoveď zo dňa 06.11.2014 je z hľadiska naplnenia formálnych a materiálnych náležitostí perfektná a účinná a skutkový dôvod výpovede bol jednoznačne a nezameniteľne vymedzený. Poukázal na to, že vo výpovedi sa neuvádza žiadne konanie z mája 2012, na ktoré odkazovala žalobkyňa v podanom odvolaní. V plnom rozsahu sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že výpoveď bola žalobkyni riadne doručená dňa 11.11.2014, keď žalobkyňa svojim konaním zmarila viacerá pokusy o doručenie výpovede. Mal za to, že v konaní preukázal, že s internými predpismi o zapisovaní si času strávenom na jazykových kurzoch bola žalobkyňa riadne oboznámená, tak ako aj ostatní zamestnanci. Napriek tomu žalobkyňa evidovala účasť na kurze ako odpracovaný čas, a to v rozpore s internými predpismi. To že sa žalobkyňa zúčastnila kurzu v čase trvania jej práceneschopnosti, preukázal. V rozpore s tvrdením žalobkyne uvedeným v odvolaní súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že účasť na kurze počas trvania práceneschopnosti považuje za závažné porušenie pracovnej disciplíny a nesprávnu evidenciu pracovného času ako menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Preukázal, že žalobkyňa sa opätovne dopustila porušenia pracovnej disciplíny, pričom súd vychádzal aj zo skutočností uvádzaných žalobkyňou. Nebolo jeho povinnosťou preukazovať, že predmetný míting sa neskončil skôr, nakoľko postavenie žalobkyne ako zamestnanca neznamená prenos dôkazného bremena na zamestnávateľa. Súd prvej inštancie vyhodnotil vykonané dokazovanie objektívne jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti a svoje rozhodnutia aj náležite a vyčerpávajúcu odôvodnil. Stotožnil sa aj s výrokom o náhrade trov konaniam nakoľko jeho návrh v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce treba považovať za procesnú obranu. Preto ak boli návrhy žalobkyne zamietnuté, musel byť zamietnutý aj jeho návrh. Nemal povinnosť navrhnúť súdu aplikáciu ust. § 257 C.s.p., tak ako to nesprávne uviedla žalobkyňa. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. 7. K vyjadreniu žalovaného sa žalobkyňa vyjadrila podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 25.03.2019 a uviedla, že sa nedopustila žiadneho porušenia pracovnej disciplíny, pracovných povinností ako aj iných povinností vyplývajúcich z príslušných interných predpisov, právnych predpisov a už vôbec úmyselne neporušila svoje pracovné ani iné povinnosti. Mala za to, že zo strany žalovaného išlo o vykonštruované dôvody výpovede. 8. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), odvolací súd vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je podané dôvodne. 9. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.), sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie v zamietajúcich výrokoch a konštatuje ich správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje, a vyjadruje sa len k odvolacím námietkam odvolateľky. 10. V podanom odvolaní odvolateľka ako jeden z odvolacích dôvodov uviedla ust. § 365 ods.1 písm. b) C.s.p. ( súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces). Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Vo vzťahu k námietkam žalobkyne, že súd prvej inštancie neprihliadol na charakter sporu, odvolací súd uvádza. Ust. § 318 C.s.p. predstavuje rozšírenú poučovacia povinnosť súdu vo vzťahu k zamestnancovi, ktorý je v prípade individuálneho pracovnoprávneho sporu tzv. slabšou stranou. Poučovacia povinnosť súdu je spravidla spojená s prvým procesným úkonom súdu vo vzťahu k zamestnancovi ( doručenie vyjadrenia žalovaného), kedy súd spolu s doručením tohto vyjadrenia poučí vhodným spôsobom zamestnanca o možnostiach právneho zastúpenia, o jeho procesných právach a povinnostiach, o dôkazných prostriedkoch, ktoré je potrebné predložiť, o možnosti zamestnanca podať návrh na vydanie neodkladného alebo zabezpečovacieho opatrenia a o iných možnostiach, ktorých zámerom je účinná ochrana jeho práv. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie spolu s vyjadrením žalovaného zo dňa 05.08.2016 ( čl. 246) doručoval žalobkyni aj poučenie podľa ust. § 318 C.s.p., čím si splnil uvedenú poučovaniu povinnosť. Na to, aby súd v individuálnom pracovnoprávnom spore postupoval v procesnom štádiu dokazovania v súlade s vyšetrovacou zásadou, je nevyhnutné, aby takémuto postupu predchádzala dôsledná úvaha súdu spočívajúca v posúdení otázky, či je takýto procesný postup nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci samej. Preto, ak v prejednávanom prípade súd prvej inštancie dospel na základe tvrdení strán sporu a vykonaných dôkazov k dôvodnému záveru, že sú splnené všetky podmienky na vydanie rozhodnutia v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, resp. sú splnené podmienky na vydanie spravodlivého rozhodnutia, nebolo dôvodným aby aj aj bez návrhu strán obstarával dôkazné prostriedky a vykonával ďalšie dokazovanie potrebné na vydanie takéhoto rozhodnutia vo veci samej. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd odvolacie námietky žalobkyne, že konaním súdu prvej inštancie bolo porušené jej právo na spravodlivý proces, vyhodnotil ako nedôvodné. 11. K odvolateľkou uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p.( súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia má odvolací súd za to, že rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových strán nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 192 a § 193 C.s.p. alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. 12. K námietke odvolateľky, že rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods.1 písm. h) C.s.p.) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená. 13. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa súd prvej inštancie dôsledne vysporiadal s dôvodmi, ktoré uviedol žalovaný vo výpovedi zo dňa 06.11.2014, a to :“ že dňa 11.9.2014 bola vyžadovaná jej prítomnosť na mítingu ohľadom closingových aktivít, ktorý prebiehal plánovane od 14.00 do 15.00 hodiny. Napriek tomu, že účasť žalobkyne bola povinná a súvisela s jej pracovnými úlohami, bez akéhokoľvek upozornenia alebo ospravedlnenia z mítingu zrazu odišla o 14.47 hodiny, teda o 13 minút skôr, ako bol plánovaný koniec stretnutia. O mítingu bola informovaná vopred, svoju účasť potvrdila. Zamestnávateľ nemôže tolerovať správanie zamestnancov, spočívajúce vo svojvoľnom opúšťaní dohodnutých stretnutí a to najmä pokiaľ ide o riešenie rozdelenia pracovných úloh, dôležitých pracovných otázok a postupov. Svojim konaním žalobkyňa porušila ustanovenia Zákonníka práce, pracovnej zmluvy a Pracovného poriadku zamestnávateľa“. Pri vyhodnocovaní vykonaného dokazovania súd prvej inštancie prihliadol aj na to, že samotná žalobkyňa potvrdila, že z uvedeného mítingu odišla bez ospravedlnenia a vysvetlenia asi o 10 minút skôr. Z emailovej komunikácie nachádzajúcej sa v spise vyplýva, že žalovaný vyzval žalobkyňu na objasnenie dôvodu skoršieho odchodu z mítingu, žalobkyňa však svoj postup relevantne neodôvodnila. Svedkyňa Y. L. vo výsluchu potvrdila, že účasť na mítingoch bola povinná a míting sa končil súčasne pre všetkých zamestnancov. Nemožno súhlasiť ani s argumentáciou žalobkyne, že žalovaný na žalobkyňu vyvíjal nátlak. Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru (§ 47 ods. l písm. b) Zákonníka práce) a spočíva v plnení povinností stanovených právnymi predpismi, pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného zamestnanca. V prípade, ak zamestnanec riadne neplní pracovné povinnosti je zamestnávateľ oprávnený ho na plnenie vyzvať, čo nastalo aj v prejednávanom prípade, kedy žalovaný žalobkyňu opakovane upozornil na neplnenie si pracovných povinností. Žalovaný upozornil žalobkyňu na neuspokojivé plnenie pracovných úloh a vyzval ju na nápravu nedostatkov už listom zo dňa 06.06.2014, v ktorej jej vytkol neúčasť na pravidelných mítingoch „ Slovakian Project Updates“. Uvedené upozornenie žalobkyňa prevzala dňa 06.06.2014. Opätovne žalovaný upozornil žalobkyňu na neuspokojivé správanie a porušenie pracovnej disciplíny listom zo dňa 18.08.2014, dôvodiac neoprávnene zaevidovaným počtom odpracovaných hodín za čas strávený na jazykovom kurze ako aj tým, že sa jazykového kurzu zúčastnila počas práceneschopnosti. V konaní bolo zároveň preukázané, že žalovaný upozornil žalobkyňu, že v prípade ďalšieho porušenia pracovnej disciplíny môže dôjsť ku skončeniu pracovného pomeru výpoveďou. Vzhľadom k uvedenému žalovaný postupoval pri ďalšom zistení menej závažného porušenia pracovnej disciplíny dňa 11.09.2014, v súlade s ust. Zákonníka práve, keď ukončil pracovný pomer so žalobkyňou výpoveďou v súlade s ust. § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, a to z dôvodu menej závažného porušenia pracovnej disciplíny. Žalovaný vo výpovedi jednoznačne uviedol výpovedný dôvod, ktorým bolo menej závažné porušenie pracovnej disciplíny žalobkyňou dňa 11.09.2014, ktorého dôvodnosť dôkladne v konaní preskúmal súd prvej inštancie. Nakoľko žalovaný skončil pracovný pomer so žalobkyňou z dôvodu menej závažného porušenia pracovnej disciplíny, súd prvej inštancie preskúmaval aj upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny žalobkyňou v posledných šiestich mesiacoch (list zo dňa 18.08.2014). Výpoveď doručená žalobkyni však neobsahovala žiaden odkaz na konanie z mája 2012, na ktoré odkazovala žalobkyňa v podanom odvolaní. Správne závery vyvodil súd prvej inštancie aj vo vzťahu k preukázaniu doručenia výpovede žalobkyni. Zákonník práce v ust. § 38 ods. 1 umožňuje zamestnávateľovi písomnosti doručovať zamestnancovi aj v jeho byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Doručovanie výpovede žalobkyni bolo preukázané výsluchom svedkyne F. B., ktorá potvrdila, že žalobkyňa bola v čase doručovania výpovede dňa 11.11.2014 doma. Možno tak ustáliť, že doručenie výpovede dňa 11.11.2014 bolo zmarené konaním žalobkyne, pričom toto odmietnutie prevzatia bolo preukázané aj výsluchom p. K. ( čl. 749). Vo vzťahu k námietkam žalobkyne, že súd prvej inštancie mal skúmať kto bol oprávnený konať v mene zamestnávateľa, odvolací súd uvádza, že tieto námietky sú nedôvodné. Je nesporným, že tak upozornenie na neuspokojivé plnenie pracovných úloh ako aj výpoveď zo dňa 06.11.2014 podpísali osoby oprávnené konať v mene žalovaného. Odvolací súd je jednoznačného názoru, že na doručenie výpovede z pracovného pomeru v danej veci nebolo potrebné osobitné písomné poverenie alebo splnomocnenie zamestnávateľa osobe, ktorá uvedenú listinu doručovala. Odvolacie námietky žalobkyne týkajúce sa evidencie dochádzky pri jazykových kurzoch vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné, a to s poukazom na Language Education Policy ( čl. 270-275), s ktorými sa súd prvej inštancie dôsledne vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia v bode 38, s ktorého závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a nepovažuje za potrebné ich opätovne opakovať. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, a to konkrétne z bodu 38 vyplýva, že konanie uvedené v upozornení na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 18.08.2014 ako aj opustenie mítingu dňa 11.09.2014 súd prvej inštancie vyhodnotil ako menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. 14. Neobstojí ani argument odvolateľky o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd poukazuje na povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Pričom dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva strany sporu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument strany nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.09.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.06.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008). Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany sporu , aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/2004). 15. Vo vzťahu žalobkyňou uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e) C.s.p. <https:// www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/>, odvolací súd uvádza, že uvedený odvolací dôvod je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal navrhnuté dôkazy nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom. V podanom odvolaní žalobkyňa nekonkretizovala, ktoré dôkazy súd prvej inštancie nevykonal, hoci boli tvrdené. Ozrejmenie uvedeného odvolacieho dôvodu nemožno vyvodiť ani s poukazom na konštatovanie žalobkyne v čl. II odvolania, v ktorom žalobkyňa odkazovala na právne a skutkové tvrdenia uvedené pred súdom prvej inštancie. Nedôvodnou je i argumentácia žalobkyne, že dôkazné bremeno bolo na strane žalovaného nakoľko namietala konanie v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že v danom prípade na základe skutkových tvrdení súd prvej inštancie vec správne právne posudzoval podľa ust. Zákonníka práce a nie podľa ust. zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (ďalej len „antidiskriminačný zákon“). Vzhľadom k uvedenému nemožno súhlasiť s argumentáciou žalobkyne, že dôkazné bremeno žalobkyňou namietaného konania žalovaného v rozpore s dobrými mravmi, zaťažovalo žalovaného. I v prípade sporov týkajúcich sa porušenia zásady rovnakého zaobchádzania v primárnej fáze dôkazné bremeno zaťažuje (aj) žalobcu, ktorý musí uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z ktorých možno dôvodne vyvodiť, že došlo k diskriminácii jeho osoby, až následne nastupuje povinnosť žalovaného preukázať, že vo vzťahu k žalobkyni neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania. 16. V podanom odvolaní žalobkyňa uplatnila aj odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p. majúc za to že konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu (a to tak v prípade, keď bola poskytnutá v užšom rozsahu, ako aj v prípade jej realizácie v širšom než zákonom predpokladanom rozsahu - pozri aj § 160 a komentár k tomuto ustanoveniu), pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v článku 16 ods. 2, alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia o práve odoprieť výpoveď), porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (pozri § 193) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (pozri § 194 ods. 2). Preskúmaním napadnutého rozhodnutia nemal odvolací súd za preukázané naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu. 17. Žalobkyňa v podanom odvolaní namietala aj nesprávnosť výroku o trovách konania, majúc za to, že nebolo dôvodným priznať žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania. Možno súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, ktorý posúdil vzájomný návrh žalovaného ( ktorým žiadal o určenie , že od neho nemožno požadovať, aby žalobkyňu ďalej zamestnával) ako hmotnoprávnu obranu v konaní. Nakoľko ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce umožňovalo súdu aj v prípade, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď určiť, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Vzhľadom k uvedenému žalovaným uplatnený vzájomný návrh mal len povahu obrany a jeho úspech v plnom rozsahu závisel od posúdenia, či výpoveď daná žalobkyni je platnou. Nebolo tak dôvodným pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania aplikovať ust. § 257 C.s.p., tak ako to urobil súd prvej inštancie, ale postačovalo aplikovať ust. § 255 ods. 1 C.s.p.. Vychádzajúc z toho, že súd prvej inštancie žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol a žalovaným uplatnený nárok bol len procesnou obranou žalovaného, možno konštatovať, že v konaní bol plne úspešným žalovaný, preto súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, keď nárok na plnú náhradu trov konania priznal žalovanému. 18. Vo vzťahu k ostatným námietkam odvolateľky odvolací súd uvádza, že podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľky odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 19. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako vecne správne podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil. 20. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 C.s.p. (súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci) v spojení s § 262 ods. 1, 2 C.s.p. a § 396 ods. 1, 2 C.s.p.. Vychádzajúc z toho, že žalovaný mal v odvolacom konaní plný úspech, odvolací súd priznal žalovanému proti žalobkyni nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník. 21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).