Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Cob/223/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215213269 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 08. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Zelenák ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1215213269.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Zelenáka a členiek senátu JUDr. Lýdie Noskovičovej a JUDr. Marty Šašinkovej, v právnej veci žalobcu Metal Trust Europe s.r.o., Braunerova 563/7, Libeň, 180 00 Praha, Česká republika, IČO: 27 291 090, práv. zast. JUDr. Laurou Bíróovou, advokátkou, Klincová 37/B, Bratislava, proti žalovanému SLOVNAFT, a.s., Vlčie hrdlo 1, 824 12 Bratislava, IČO: 31 322 832, práv. zast. LEGATE, s.r.o., advokátska kancelária, Dvořákovo nábrežie 8/ A, Bratislava, IČO: 35 846 909, o zaplatenie 1.000.000,- EUR s prísl. a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 25Cb/245/2015-427 zo dňa 25.4.2019 jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 25Cb/245/2015-427 zo dňa 25.4.2019 p o t v r d z u j e . Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol, žalobu zamietol a žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa domáhal od žalovaného vrátenia sumy 1.000.000,- EUR s príslušenstvom, ktorú čerpal z bankovej záruky v zmysle zmluvy o vystavení bankovej záruky č. B., zriadenej žalobcom v Raiffeisenbank a.s. so sídlom v Českej republike dňa 15.9.2011 za účelom zabezpečenia záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy o dielo číslo SNT 00193/2011 (objednávateľa - Slovnaft Petrochemicals, s.r.o., s účinnosťou dňa 1.1.2013 SLOVNAFT, a.s.) číslo SM 14/2011 (zhotoviteľa - žalobcu) zo dňa 30.6.2011, predmetom ktorej bola likvidácia odstavených výrobných jednotiek Polypropylén 1 a 2 a Farbenie polyetylénu a odpredaj všetkého kovového šrotu z týchto prevádzok. K zmluve o dielo boli podpísané 2 dodatky, rovnako ako aj k zmluve o vystavení bankovej záruky (druhým dodatkom sa predĺžila platnosť bankovej záruky do 31.12.2012). Súd uviedol, že nebol daný dôvod na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania na súde sp. zn. 24Cb/46/2013, nakoľko sa v uvedenom konaní nerieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu v tomto konaní. V tomto konaní je sporná otázka, či bol žalovaný oprávnený čerpať bankovú záruku, t.j. či na jej čerpanie boli splnené zmluvné a zákonné podmienky. Súd však nevidel dôvod, prečo by si právne otázky potrebné pre rozhodnutie veci samej nemohol vyriešiť sám. Predmetom konania sp. zn. 24Cb/46/2013 je nárok žalobcu na zaplatenie faktúry č. 12000475 zo dňa 17.12.2012 vo výške 2.373.003,61 EUR s príslušenstvom, ktorou fakturoval žalovanému náklady naviac za práce vykonané v areáli žalovaného. Podľa názoru súdu sa v uvedenom konaní neprejednávajú otázky, ktoré by mali význam pre rozhodnutie súdu o oprávnenosti čerpania bankovej záruky (a ktoré by si súd nemohol vyriešiť sám), pričom prerušenie konania by v takom prípade predstavovalo nedôvodné predlžovanie sporu a bolo by v rozpore aj s právom strán na rozhodnutie veci bez zbytočných prieťahov. 3. Súd prvej inštancie konštatoval, že pokiaľ išlo o nárok žalobcu uplatnený v tomto konaní, mal za to, že je nedôvodný, keďže žalobca nepreukázal, že by existoval zákonný či zmluvný dôvod, ktorý neumožňoval žalovanému čerpať bankovú záruku v zmysle zmluvy o vystavení bankovej záruky č. B., zriadenej žalobcom v Raiffeisenbank a.s. dňa 15.9.2011 za účelom zabezpečenia záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy o dielo číslo SNT 00193/2011, SM 14/2011 zo dňa 30.6.2011. Z bodu 15.5 zmluvy o dielo jasne vyplýva, že objednávateľ (žalovaný) má právo čerpať bankovú garanciu v prípade nedodržania povinností zo strany zhotoviteľa (žalobcu) definovaných touto zmluvou. Žalobca pri odôvodnení svojho žalobného nároku argumentoval, že musí byť daná pluralita nedodržaných povinností zo strany žalobcu na to, aby mohol žalovaný čerpať bankovú záruku. Táto pluralita nesplnených povinností žalobcu podľa názoru súdu prvej inštancie nepochybne daná je, nakoľko z listinných dôkazov založených do spisu a vyjadrení sporových strán je zrejmé, že žalobca v čase čerpania bankovej záruky porušoval viaceré svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o dielo. Konkrétne bol žalobca napríklad v omeškaní so zaplatením šiestich faktúr za dodanie kovového šrotu zo strany žalovaného. Každý jednotlivý záväzok žalobcu zaplatiť dlžnú sumu sa vzťahoval na iné obdobie, faktúru a dohodu o započítaní pohľadávok s vlastnou splatnosťou a samostatné individualizované dodania. Súd sa preto úplne stotožnil s právnou argumentáciou žalovaného, že žalobca nemal voči žalovanému len jeden záväzok zo zmluvy o dielo, ale výrazne viac, ktoré boli porušené, pričom šesť z nich bolo kompenzovaných z bankovej záruky a ďalšie po čerpaní stále existovali. Zo zmluvného dojednania (bod 15.5) bolo zrejmé, že účelom zriadenia bankovej záruky bolo zabezpečiť dodržiavanie povinností zo strany zhotoviteľa definovaných zmluvou a žalobca s uvedeným znením zmluvy súhlasil. V opačnom prípade mal možnosť vyrokovať si iné znenie zmluvy, príp. zmluvu v danej podobe neuzavrieť. Preto podľa názoru súdu neobstojí prísne gramatický výklad zmluvných ustanovení prezentovaný a argumentovaný v danom prípade žalobcom. Z bodu 6.1 písm. b) zmluvy vyplýva povinnosť žalovaného vystavovať za odpredaj všetkého kovového šrotu faktúru na mesačnej báze a hoci tieto faktúry boli vystavované na podklade jednej zmluvy, to neznamená, že žalobcovi vznikla povinnosť len jedna, práve naopak, vznikli mu viaceré povinnosti, a to platiť každý mesiac faktúru vystavenú žalovaným v zmysle zmluvy. Pluralita záväzkov vyplýva aj z bodu 6.9 zmluvy, podľa ktorého príslušná zmluvná strana je povinná uhradiť rozdiel medzi predmetnou faktúrou vystavenou objednávateľom a faktúrou vystavenou zhotoviteľom vždy na základe dohody o započítaní pohľadávok. To znamená, že každá dohoda o započítaní pohľadávok predstavovala novú povinnosť príslušnej zmluvnej strany, v predmetnom prípade žalobcu. 4. Súd sa tiež stotožnil s tvrdením žalovaného, že pri výklade obsahu práv a povinností strán zmluvy bolo potrebné prihliadať aj na prax, ktorú strany medzi sebou zaviedli (v súlade s § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka) a preto, keďže žalobca hradil vzniknuté saldá žalovanému podľa dohôd o započítaní pohľadávok a strany v nasledujúcich dohodách neuvádzali predchádzajúce saldá, hoci boli neuhradené, strany preukázane zaviedli vo vzťahu medzi sebou prax, že saldá v dôsledku skorších zápočtov je potrebné hradiť oprávnenej strane a nie ich opakovane započítavať voči iným pohľadávkam. V konečnom dôsledku súd považoval za potrebné uviesť, že čerpanie bankovej záruky žalovaným, ktoré bolo v súlade so zmluvou o dielo, nemožno považovať za konanie v rozpore s poctivým obchodným stykom, ani s dobrými mravmi len preto, že žalobca doručil žalovanému faktúru za vykonanie prác naviac v sume 2.373.003,61 EUR dňa 17.12.2012 a žalovaný túto pohľadávku nezapočítal so svojimi pohľadávkami, ale využil svoje právo čerpať prostriedky bankovej záruky. Saldá faktúr žalovaného vystavené podľa zmluvy o dielo v dôsledku dohôd o započítaní pohľadávok boli v čase čerpania bankovej záruky po lehote splatnosti, žalobca bol v dlhodobom omeškaní a vo viacnásobnom porušení viacerých povinností podľa zmluvy. Pohľadávka žalobcu na podklade vystavenej faktúry za vykonanie prác naviac, ktorá je predmetom iného konania (a ktorej existenciu žalovaný namieta) sama osebe nemôže konvalidovať žalobcove skoršie viacnásobné porušenia zmluvných povinností a brániť žalovanému využiť svoje právo čerpať predmetnú bankovú záruku. V zmysle všetkých uvedených skutočností súd dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná, preto ju v celom rozsahu zamietol. 5. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, podľa ktorého v zmysle bodu 15.5 zmluvy, je žalovaný oprávnený túto bankovú záruku čerpať v prípade, že žalobca nedodrží svoje povinnosti, t.j. kumulatívne nesplní minimálne dve. Žalovaný napriek tomu pristúpil k uplatneniu bankovej záruky v celej výške v dôsledku údajného porušenia povinnosti žalobcu zo zmluvy, a to konkrétne na základe údajného omeškania žalobcu s úhradou faktúr. I keby bol žalobca skutočne v omeškaní s úhradou jednotlivých faktúr, jednalo by sa podľa zmluvy iba o jediné porušenie zo strany žalobcu, pričom k čerpaniu bankovej záruky na základe uvedeného je nutné porušenie minimálne dvoch povinností zo strany žalobcu, čerpanie bankovej záruky tak bolo vykonané protiprávne. Nie je pravdou, že by sa žalobca dopustil porušenia svojej povinnosti vyplývajúcej zo zmluvy, lebo spôsob úhrady jednotlivých vzájomných pohľadávok má byť na základe zmluvy riešený primárne vzájomným započítaním. Žalobca z tohto dôvodu vystavil žalovanému 17.12.2012 fa č. 12000475 na sumu 2.373.00,61 EUR, ktorú žalovaný na svoje pohľadávky nezapočítal ani nezaplatil. Žalobca má za to, že konanie žalovaného bolo v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku a s dobrými mravmi, pretože žalovaný pristúpil k čerpaniu bankovej záruky hneď potom, čo mu bola zo strany žalobcu doručená faktúra na sumu 2.373.003,61 EUR z titulu viacprác. V zmysle uvedeného má žalobca za to, že rozsudok, ktorým bola žalobca zamietnutá ako nedôvodná vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 6. Žalovaný na odvolanie žalobcu uviedol, že ten celú svoju argumentáciu v odvolaní postavil na opakovaní svojich tvrdení z prvostupňového konania, predovšetkým na fakte, že podľa neho nedošlo k pluralite porušenia povinností, hoci to podľa neho gramatický výklad zmluvného ustanovenia o bankovej záruke vyžadoval. Tento argument však žalovaný v prvostupňovom konaní spoľahlivo vyvrátil a prvostupňový súd mu dal v rozsudku za pravdu. Každá pohľadávka, ktorú si žalovaný uplatnil z bankovej záruky, bola samostatným záväzkom žalobcu (povinnosťou), pričom každý takýto záväzok žalobcu mal samostatnú lehotu splatnosti v zmysle samostatnej faktúry, vzťahoval sa na iné fakturačné obdobie, vzťahoval sa na iné fakturované množstvo kovového šrotu, bol po lehote splatnosti a bol neuhradený napriek výzve žalovaného, bol uznaný zo strany žalobcu formou zápočtu, resp. v niektorých prípadoch aj formou splátkového kalendára. Žalobca opätovne argumentoval, že žalovaný nemal právo stiahnuť si z bankovej záruky svoje pohľadávky z toho dôvodu, že ich mal v zmysle čl. 6.9 zmluvy prednostne započítať a že z toho dôvodu došlo aj k porušeniu dobrých mravov, a že takéto jednanie je v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku. Podľa žalobcu mal žalovaný namiesto stiahnutia si dlžných súm z bankovej záruky započítať tieto sumy oproti fiktívnej pohľadávke žalobcu na naviac práce v sume 2.373.003,61 EUR. Tu však treba dodať, že čl. 6.9 zmluvy zároveň hovorí, že príslušná zmluvná strana je povinná na základe každej takej Dohody o započítaní pohľadávok vzniknuté saldo uhradiť, a to do 60 dní od vystavenia predmetnej faktúry, z ktorej ostalo po započítaní saldo. Všetky pohľadávky, ktoré si žalovaný z bankovej záruky uplatnil, boli takýmito neuhradenými saldami z už podpísaných Dohôd o započítaní pohľadávok. Nič v zmluve žalovaného nezaväzovalo ďalej takéto saldá započítavať, a už vôbec nie voči nezmluvnej a vzájomne neodsúhlasenej pohľadávke žalobcu na naviac práce, ktorú žalovaný rozporoval. 7. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 380 ods. 1, bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 3, C.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 29.7.2020. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalobcu, vyjadrením žalovaného, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu proti rozsudku nie je možné vyhovieť. 8. Podľa § 387 ods. 1, C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 9. Podľa § 387 ods. 2, C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 10. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako celého obsahu spisového materiálu a odvolania žalobcu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd preto konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a stotožňuje sa s dôvodmi v ňom uvedenými a v celom rozsahu na ne poukazuje. Po zhodnotení skutočností zistených z predloženého spisu odvolací súd súhlasí so súdom prvej inštancie, že žalobcov uplatnený nárok nie je dôvodný. Súd prvej inštancie správne posúdil, že pluralita nesplnených povinností žalobcu bola daná a každá pohľadávka, ktorú si žalovaný uplatnil z bankovej záruky bola samostatným záväzkom žalobcu. Saldá faktúr žalovaného vystavené podľa zmluvy o dielo v dôsledku dohôd o započítaní pohľadávok boli v čase čerpania bankovej záruky po lehote splatnosti, žalobca bol v dlhodobom omeškaní a vo viacnásobnom porušení viacerých povinností podľa zmluvy. Pohľadávka žalobcu na podklade vystavenej faktúry za vykonanie prác naviac, ktorá je predmetom iného konania, ako správne uviedol súd prvej inštancie, sama osebe nemôže konvalidovať žalobcove skoršie viacnásobné porušenia zmluvných povinností a brániť žalovanému využiť svoje právo čerpať predmetnú bankovú záruku. Námietky žalobcu ohľadne povinnosti zaplatenia salda zo vzájomného zápočtu vystavených faktúr posúdil súd prvej inštancie správne, správne ustálil, že sa jedná o viacnásobné porušenie zmluvy a preto čerpanie bankovej záruky bolo dôvodné. Odvolateľove námietky uvedené v odvolaní boli správne posúdené v konaní pred súdom prvej inštancie a odvolací súd sa s týmto posúdením v celom rozsahu stotožňuje. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil. 11. Odvolací súd uvádza, že preskúmaním postupu v konaní pred súdom prvej inštancie a odvolaním napadnutého rozsudku bolo konštatované, že napadnutý rozsudok i v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou správne aplikovanou a interpretovanou súdom prvej inštancie na zistený skutkový stav tak, ako vyplynul z dokazovania dostatočne vykonaného pre možnosť rozhodnutia vo veci samej. V napadnutom rozsudku pritom súd prvej inštancie poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporovej právnej veci, preto nebol priestor pre odvolací súd pre iný záver, v rámci odvolacieho konania limitovaného rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného než, aby napadnutý rozsudok ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalovaného, vyjadreným v odvolaní, potvrdil. Odvolací súd zvýrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Uvedené kritéria pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok splnil. 12. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1, v spojení s ust. § 255 ods. 1, C.s.p. Úspešnému žalovanému odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2, C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 13. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1, C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1, C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).