Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/187/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215215179 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 03. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Sedláčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1215215179.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Sedlačkovej a členov senátu JUDr. Marty Šašinkovej a Mgr. Štefana Zelenáka v právnej veci žalobcu: LiNi s.r.o., so sídlom Moravský Svätý Ján 7, 908 71 Moravský Svätý Ján, IČO: 47 574 101, zastúpeného: URBAN STEINECKER GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Havlíčkova 16, 811 04 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 47 244 895 proti žalovanému: EURO-ŠTUKONZ a.s., so sídlom Podunajská 23, 821 06 Bratislava, IČO: 35 972 297, zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. CIMRÁK s.r.o., Štefánikova 7, 949 01 Nitra, IČO: 36 868 876, o zaplatenie 10.648,25 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 22Cb/281/2015-171 zo dňa 11.4.2018, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 22Cb/281/2015-171 zo dňa 11.4.2018 p o t v r d z u j e . Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi vo výške 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté v samostatnom uznesení. 2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 22.6.2015 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 10.648,25 eur s príslušenstvom titulom neuhradenia faktúry č. 150030 vystavenej dňa 25.5.2015 splatnej dňa 1.6.2015 (storno dobropisu č. 140096 vystaveného k faktúre č. 140028 na základe odstúpenia od Dohody o urovnaní záväzkových vzťahov a vysporiadaní záväzkov (pokonávka) zo dňa 25.11.2014. Žalobca vystavil žalovanému faktúru č. 150030 dňa 25.5.2015 splatnú dňa 1.6.2015, ktorou žalovanému fakturoval storno dobropisu č. 140096 vystaveného k faktúre č. 140028 na základe odstúpenia od Dohody o urovnaní záväzkových vzťahov a vysporiadaní záväzkov (pokonávka) uzatvorenej medzi sporovými stranami dňa 25.11.2014. Uvedená faktúra sa týka dodacieho listu č. 140095. Faktúru do dnešného dňa žalovaný nezaplatil. 3. Žalovaný v odpore uviedol, že dňa 25.11.2014 sporové strany uzatvorili dohodu o urovnaní, predmetom ktorej boli aj faktúry plynúce z objednávok MM/53/2012 a MM/416/2013. Listom zo dňa 18.5.2015 žalobca od tejto dohody odstúpil a po odstúpení od dohody vystavil žalovaný dňa 9.6.2015 fa č. 200500015 (6.502,65 eur), ktorou stornoval dobropis č. 202400003 vystavený k fa č. 200400091 (6.502,65 eur). Na základe uvedeného žalovaný započítal svoju pohľadávku (z fa č. 200500015) s pohľadávkou žalobcu (fa č. 150030 čiastočne) jednostranným úkonom zo dňa 24.6.2015. Pohľadávka žalobcu uplatnená v tomto konaní preto zanikla v celom rozsahu. 4. Žalobca uviedol, že neuznáva faktúry vystavené žalovaným č. 200400091 z 10.10.2014 na zaplatenie zmluvnej pokuty a č. 200000015 z 9.6.2015 tiež na zaplatenie zmluvnej pokuty. Uviedol, že zmluvná pokuta je neopodstatnená, nakoľko v prípade objednávky č. MM/53/2012 došlo k zmene projektovej dokumentácie, čím došlo aj k zmene termínu dodania prác zo strany žalobcu pre žalovaného. Žalobca tiež uviedol, že dohodu o urovnaní považuje za absolútne neplatnú, keďže bola podpísaná pod nátlakom bez slobodnej vôle v zmysle § 37 Obč. zák. Žalobcovi bola daná možnosť zmluvu okamžite podpísať, lebo ak tak neurobí, neuvidí svoje peniaze. Nemohol zmluvu doplniť, ani sa s ňou riadne oboznámiť. V podaní zo dňa 17.3.2017 žalobca uviedol, že nikdy nemal záujem uznať zmluvnú pokutu, alebo poskytnúť zľavu časti kúpnej ceny žalovanému. 5. Z odôvodnenia rozhodnutia ďalej vyplýva, že žalovaný v zmysle predmetnej dohody o urovnaní žalobcovi riadne plnil (spolu 85.293,71 eur). Zádržné uhrádzal postupne, ku dňu podania jeho vyjadrenia to bolo 7.356,84 eur. Dodal, že žalobca po uzatvorení dohody nenamietal jej platnosť, prijal dohodnuté splatné plnenia a potom od tejto dohody odstúpil. Žalovaný odstúpenie od dohody neuznal, nakoľko k tomu neexistoval žiaden zmluvný ani zákonný dôvod. 6. Súd prvej inštancie poukázal v rozhodnutí na bod III.3 Dohody o urovnaní, bod VI.1 Dohody o urovnaní, bod VII.1, 2 Dohody o urovnaní zo dňa 25.11.2014, § 585 ods. 1, ods. 2 Obč. zák., § 49 Obč. zák., § 262 ods. 1 Obch. zák., § 267 ods. 2 Obč. zák. 7. Súd prvej inštancie mal po vykonanom dokazovaní za preukázané, že žaloba je nedôvodná, preto ju v celom rozsahu zamietol. Ako hlavný dôvod zamietnutia žaloby súd prvej inštancie uviedol, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, keď požadoval zaplatenie faktúry č. 150030 vystavenej dňa 25.5.2015 splatnej dňa 1.6.2015, ktorou žalovanému fakturoval storno dobropisu č. 140096 vystaveného k faktúre č. 140028 na základe odstúpenia od Dohody o urovnaní záväzkových vzťahov a vysporiadaní záväzkov (pokonávka) uzatvorenej medzi sporovými stranami dňa 25.11.2014. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že Dohoda o urovnaní záväzkových vzťahov a vysporiadaní záväzkov uzatvorená medzi sporovými stranami dňa 25.11.2014 je platná a účinná. Dohoda má všetky zákonné náležitosti v zmysle § 585 Obč. zák. a súd prvej inštancie mal za to, že bola uzatvorená dobrovoľne, bola prejavom slobodnej a vážnej vôle zmluvných strán, čo jasne vyplýva z bodu VII.1 dohody, ako aj následných vlastnoručných podpisov štatutárov zmluvných strán. Uvedené preukazuje aj skutočnosť, že žalovaný v zmysle tejto dohody žalobcovi plnil (napr. splatné záväzky v sume 85.293,71 eur podľa bodu III.4.1.) a žalobca tieto plnenia od žalovaného prevzal. Žalobca súdu nepreukázal, že by neplatnosť tejto dohody v rámci svojho vzťahu k žalovanému pre nedostatok slobodnej vôle namietal, prvýkrát vzniesol námietku jej absolútnej neplatnosti až v tomto konaní na pojednávaní dňa 9.5.2016. Taktiež irelevantnosť tvrdení žalobcu v tomto smere potvrdzuje aj samotný fakt, že žalobca žaluje žalovaného o zaplatenie 8.897,50 eur v inom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp.zn. 23Cb/161/2015, pričom žiada zaplatenie faktúr týkajúcich sa zádržného a odvoláva sa pri tom na tú istú dohodu o urovnaní zo dňa 25.11.2014, ktorú v tomto konaní sp.zn. 22Cb/281/2015 považuje za absolútne neplatnú. Štatutárny zástupca žalobcu pri výsluchu uviedol, že predmetnú dohodu o urovnaní podpísal pod tlakom nepriaznivej finančnej situácie a za nevýhodných podmienok, táto skutočnosť však v zmysle § 267 ods. 2 Obch. zák. nezakladá neplatnosť dohody o urovnaní, ani nie je dôvodom na odstúpenie žalobcu od tejto dohody. Z bodu VII.2 dohody jasne vyplýva, že zmluvné strany si zvolili, že ich záväzkový vzťah vyplývajúci z dohody o urovnaní sa spravuje Obchodným zákonníkom, preto účastník, ktorý uzavrel zmluvu v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, nemá právo od zmluvy z tohto dôvodu odstúpiť (§ 267 ods. 2 Obch. zák.). Žalobca do spisu tvrdené odstúpenie od dohody o urovnaní nezaložil, teda ani nepreukázal, či bolo vykonané v písomnej forme a z akého dôvodu k nemu došlo. V prípade, že bolo vykonané v písomnej forme a z dôvodu, že dohoda o urovnaní bola uzavretá v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, alebo z dôvodu nedostatku slobodnej a vážnej vôle žalobcu, tento dôvod v zmysle uvedených skutočností, zmluvných a zákonných ustanovení nemožno považovať za prípustný dôvod odstúpenia o predmetnej dohody. Jediný prípustný dôvod odstúpenia žalobcu od predmetnej dohody o urovnaní by bol v zmysle bodu VI.1 prípad, ak by žalovaný nesplnil svoj záväzok uvedený v článku III.4.1 tejto dohody včas a riadne, čo však žalobca v tomto konaní relevantne nepreukázal. Práve naopak, žalobca nerozporoval tvrdenie žalovaného, že v zmysle predmetnej dohody o urovnaní vyplatil žalobcovi všetky splatné záväzky, ktoré spolu činili sumu 85.293,71 eur (bod III.4.1) a sumu 7.356,84 eur predstavujúcu splatné zádržné ku dňu 27.3.2017. Odstúpenie žalobcu dňa 18.5.2015 od dohody o urovnaní preto bolo neplatné. Keďže sa žalobca v bode III.3 dohody o urovnaní zaviazal vystaviť do 3 dní od podpisu tejto dohody dobropis k faktúre č. 140028 vo výške 10.648,25 eur a zmluvné strany súhlasili so započítaním vystaveného dobropisu s faktúrou č. 140028 a to vo výške, v ktorej sa vzájomne kryjú (t.j. 10.648,25 eur), žalobcovi nevzniklo voči žalovanému právo na zaplatenie faktúry č. 150030, ktorej zaplatenie je predmetom tohto konania, a ktorá predstavuje storno dobropisu č. 140096 k faktúre č. 140028. Súd prvej inštancie poukázal aj na ustanovenie § 585 ods. 1 Obč. zák., podľa ktorého dohodou o urovnaní môžu účastníci upraviť práva medzi nimi sporné alebo pochybné, z čoho vyplýva, že ak žalobca raz v dohode o urovnaní súhlasil so započítaním svojej pohľadávky s pohľadávkou žalovaného (bod III.3), touto dohodou dochádza k vytvoreniu nového záväzkového vzťahu medzi zmluvnými stranami. Vytvorením tohto nového právneho vzťahu došlo k odstráneniu sporných alebo pochybných práv medzi zmluvnými stranami, preto už žalobca následne nemôže namietať, že pohľadávka žalovaného započítaná v dohode o urovnaní neexistovala, alebo že bola započítaná v neprimeranej výške. 8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1 CSP, na základe ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďže v konaní mal plný úspech vo veci žalovaný, súd mu priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v súlade s § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), d), písm. h) a písm. f) CSP. 10. V odvolaní uviedol, že od Dohody o urovnaní zo dňa 25.11.2014 listom zo dňa 18.5.2015 adresovaným žalovanému odstúpil. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uviedol, že Dohoda je platná a účinná bez toho, aby sa zaoberal otázkou, či predmetná Dohoda je skutočne odrazom slobodnej vôle žalobcu, resp. či Dohoda ako taká má ako právny úkon všetky náležitosti, ktoré na platnosť právneho úkonu vyžaduje § 37 ods. 1 Obč. zák. v spojení s § 1 ods. 2 Obch. zák. Žalobca má za to, že v predmetnom konaní výsluchom svedkov, najmä však štatutárneho zástupcu žalobcu p. E. U. a p. Q. U. bolo preukázané, že štatutárni zástupcovia žalobcu podpísali predmetnú Dohodu o urovnaní pod vplyvom okolností, ktoré vyvolal práve žalovaný svojou bezprávnou vyhrážkou, keď im dal ultimátum, že buď dohodu podpíšu alebo nie a bude súd a žalobca nikdy nič od žalovaného neuvidí. Žalovaný sa žalobcovi vyhrážal, že ak predmetnú Dohodu o urovnaní nepodpíše, svoje peniaze nikdy nedostane. Žalovaný si bol vedomý toho, že žalobca sa nachádza v nepriaznivej finančnej situácii, ktorú ešte znásoboval fakt, že bol povinný vyplatiť dlžné sumy svojim zmluvným partnerom, o ktorej skutočnosti žalovaný vedel. Pod vplyvom týchto okolností Dohodu o urovnaní štatutári žalobcu podpísali aj napriek skutočnosti, že si boli vedomí svojich nárokov voči žalovanému a napriek tomu, že nemali možnosť podrobne si túto preštudovať, prípadne prerokovať ju s advokátom. Žalobca má za to, že Dohoda o urovnaní nie je a v žiadnom prípade ani nemôže byť považovaná za platný právny úkon, spôsobilý vyvolať právne účinky, nakoľko bola podpísaná v dôsledku psychického donútia (nátlaku), najmä bezprávnej vyhrážky zo strany žalovaného voči žalobcovi. Rozhodujúce je pôsobenie takejto bezprávnej vyhrážky v dobe uskutočnenia právneho úkonu. Za predpokladu, že niektorý z účastníkov právneho úkonu tento urobí na základe psychického donútenia, resp. nedovoleným nátlakom zo strany druhého účastníka, takéto konanie je postihnuté nedostatkom slobody vôle ako esenciálnej a obligatórnej náležitosti právneho úkonu. 11. Žalobca namietal, že dojednanie, aby sa na Dohodu aplikovali ust. § 262 ods. 1 Obch. zák. je absolútne neplatné, nakoľko v tomto prípade účastníci Dohody o urovnaní, ktorí sú podnikateľmi, uzatvorili v zmysle ust. § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka zmluvu, ktorá nie je upravená v tretej časti hlave II Obchodného zákonníka, ale je upravená ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku. V predmetnom ustanovení je zároveň uvedené, že takéto zmluvy sa spravujú príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom zákonníku a Obchodným zákonníkom. Nakoľko medzi účastníkmi Dohody o urovnaní ide o záväzkový vzťah, ktorý spadá pod vzťahy uvedené v § 261, účastníci Dohody o urovnaní sa nemohli dohodnúť, že ich zmluvný vzťah ako taký sa bude spravovať výlučné ustanoveniami Obchodného zákonníka, nakoľko sa ich právny vzťah musí obligatórne spravovať podľa kogentného ustanovenia § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka v spojení s § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka. Aplikáciu predmetnej dohody účastníkov Dohody o urovnaní vylučuje ust. § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré obsahuje výpočet kogentných ustanovení Obchodného zákonníka, od ktorých sa nemožno dohodou strán odchýliť. Medzi takéto ustanovenia patrí aj ust. § 261 Obchodného zákonníka, a preto dojednanie účastníkov Dohody o urovnaní, že ich vzťahy, resp. právne inštitúty, ktoré sú obsahom Dohody o urovnaní sa budú spravovať výlučne Obchodným zákonníkom, je neplatné. Rovnako je žalobca toho názoru, že bod 1.3. v spojení s bodom 1.4. Dohody o urovnaní sú absolútne neplatné, nakoľko podľa ustálenej judikatúry súdov, predmetom dohody o urovnaní podľa § 585 Občianskeho zákonníka nemôže byť bez ďalšieho záväzok uznaný podľa § 323 Obchodného zákonníka. 12. K dôvodu odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP žalobca uviedol, že sa nezakladá na pravde tvrdenie súdu prvej inštancie o nepreukázaní nepriaznivej finančnej situácie žalobcu. Žalobca sa pri uzatváraní Dohody o urovnaní nachádzal v ťaživej ekonomickej situácii, o ktorej veľmi dobre žalovaný vedel a túto aj zneužil na ujmu žalobcu, keď mu dal na podpis jednostranne naoktrojovanú Dohodu o urovnaní, ktorú žalobca nemohol ani pripomienkovať ani nijakým iným spôsobom do nej zasahovať tak, aby táto odrážala skutočnú a slobodnú vôľu žalobcu. Žalobcova nepriaznivá situácia pramenila práve z dôvodu protiprávneho správania sa žalovaného, ako aj spoločnosti EURO-BUILDING, a.s., s ktorou je žalovaný úzko majetkovo a personálne prepojený. 13. K dôvodom odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b) a d) CSP žalobca uviedol, že súd prvej inštancie sa po skutkovej, vecnej a ani právnej stránke veci vôbec jasne určito a zrozumiteľne nevysporiadal s detailnou a hĺbkovou právnou argumentáciou žalobcu podanou v priebehu celého konania najmä podanú k otázke posúdenia platnosti, resp. neplatnosti Dohody o urovnaní, žalobca je toho názoru, že súd vôbec nevzal v úvahu skutkové tvrdenia a právnu a vecnú argumentáciu žalobcu v prvostupňovom konaní ako aj výsledky dokazovania a s týmito sa ani náležitým spôsobom nevysporiadal v odôvodnení rozsudku a preto je žalobca toho názoru, že súd vyvodil z vykonaných dôkazov absolútne nesprávne právne závery. Rovnako má žalobca za to, že súd prvej inštancie pochybil aj v tom, že sa vôbec v konaní na prvom stupni nezaoberal otázkou posúdenia (ne)platnosti bodov 1.3., 1.4 a VII.2. Dohody o urovnaní, resp. všetkých jej jednotlivých bodov, nakoľko práve z dôvodu, že sa nezaoberal skúmaním týchto bodov Dohody o urovnaní, dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Preto žalobca považuje rozsudok za nezákonný, lebo súd prvej inštancie svojím rozhodnutím nenaplnil zákonné požiadavky na riadne, určité, zrozumiteľné, presvedčivé a náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia. 14. Na základe vyššie uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd zmenil žalobcom napádaný výrok I. a II. rozsudku tak, že žalobe vyhovie a prizná žalobcovi nárok na náhradu trov konania vrátane trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, alebo eventuálne zruší napadnutý výrok I., II. rozsudku a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. 15. K odvolaniu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že vykonaným dokazovaním nebolo zistené, že by k uzatvoreniu dohody došlo v dôsledku nátlaku. V konaní bolo výsluchmi štatutárnych zástupcov žalobcu potvrdené, že podpisu dohody predchádzali rokovania, takže účastníci mali informácie a vedomosť o svojich vzájomných pohľadávkach a záväzkoch. Práve z dôvodu toho, že išlo o sporné pohľadávky, došlo k podpísaniu dohody o urovnaní, ktorá v konečnom dôsledku vyriešila všetky dovtedy existujúce pohľadávky a záväzky oboch účastníkov dohody. Dohoda o urovnaní bola podpísaná priamo konateľmi žalobcu a na jej základe došlo zo strany žalovaného k jej splneniu presne tak, ako to bolo dojednané v bode III.4.1 dohody. Je preukázané, že žalobca plnenia bez výhrad prijal, nenamietal ich žiadnym spôsobom. Žalovaný postupoval vždy podľa tejto dohody, uhradil žalobcovi sumu 40.226,21 eur a 45.067,50 eur v určenej lehote splatnosti. Čo sa týka uhradenia zádržného, medzi zmluvnými stranami bolo dohodnuté, že sumu vo výške 11.163,13 eur žalovaný uhradí v zmysle jednotlivých objednávok. Z hľadiska toho žalovaný po tom, čo nastala splatnosť jednotlivých pohľadávok žalobcu titulom zádržného, zaplatil žalobcovi postupne k dnešnému dňu sumu spolu vo výške sumu 7.356,84 eur. Ak teda žalobca začal od mája 2016 (9.5.2016) tvrdiť, že považuje dohodu o urovnaní za neplatnú, považuje žalovaný jeho argumentáciu za účelovú, a to vzhľadom na to, aby dosiahol prípadný úspech v ďalších sporoch, ktoré vedie proti žalovanému. Jedným z týchto sporov je i spor o zaplatenie sumy 8.897,50 eur (sp.zn. 23Cb/161/2015), v ktorom samotný žalobca odvodzuje svoj právny nárok priamo z dohody o urovnaní. Žalobca v tomto spore uvádza, že považuje svoju pohľadávku za preukázanú, a to titulom neuhradeného zádržného z faktúr v spojení s článkom I. bod I.1 a bod I.2 a čl. III, bod III.4.1. dohody o urovnaní. V tomto spore ide o čisto obchodnoprávny vzťah, preto akákoľvek „tieseň“ za nápadne nevýhodných podmienok je v obchodných vzťahoch vylúčená. Táto úprava (§ 267 ods. 2 Obch. zák.) vychádza zo skutočnosti, že podnikateľ vie lepšie uvážiť, do akého vzťahu a za akých podmienok vstupuje, musí znášať s tým spojené podnikateľské riziko ako súčasť podnikania. Urovnaním môže dôjsť k usporiadaniu akýchkoľvek sporných a pochybných práv a povinností, ktorými účastníci pokonávky môžu disponovať. Spornosť sa odstraňuje práve formou ústupkov. Ak dôjde k platnému uzavretiu dohody o urovnaní, nemôže účastník zmluvy žalovať druhého účastníka ako dlžníka na splnenie povinnosti podľa pôvodnej zmluvy, súd je povinný takúto žalobu zamietnuť. V čase dojednania urovnania existovali všetky v dohode uvedené práva, medzi stranami sporu došlo po vzájomnej dohode k ich usporiadaniu. Výsledkom bolo urovnanie, v rámci ktorého na základe súhlasu oboch strán došlo k započítaniu vzájomných pohľadávok dohodou. Preto akékoľvek tvrdenia o tom, že žalovaný so žalobcom započítal „vykonštruovanú“ zmluvnú pokutu, nie je podstatné pre platnosť dohody o urovnaní, a to aj s poukazom na § 585 ods. 2 Obč. zák. 16. K nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) žalovaný uviedol, že pokiaľ ide o nepriaznivú finančnú situáciu žalobcu, žiadnym spôsobom nebolo preukázané, že by žalovaný mal za takýto stav zodpovedať. Práve z predložených daňových priznaní, ktoré sú inak verejne prístupné, vyplýva, že žalobca mal v dotknutom období vždy kladný hospodársky výsledok. Ohľadne „bezprávnej psychickej vyhrážky“ ako aj nátlaku voči žalobcovi žalovaný uviedol, že tieto skutočnosti neboli v konaní vôbec preukázané. Počas konania štatutárny zástupca žalobcu síce pri výsluchu uviedol, že predmetnú dohodu o urovnaní podpísal pod tlakom nepriaznivej finančnej situácie a za nevýhodných podmienok, táto skutočnosť však v zmysle § 267 ods. 2 Obch. zák. nezakladá neplatnosť dohody o urovnaní, ani nie je dôvodom na odstúpenie žalobcu od tejto dohody. Žalovaný má za to, že bola uzatvorená platná dohoda o urovnaní medzi stranami sporu, žalovaný podľa dohody plnil a žalobca plnenie prijal, žalobca odstupoval od dohody iba formálne a z opatrnosti, žalovaný nie je zodpovedný za finančnú situáciu žalobcu, dohoda o urovnaní odstránila sporné práva strán sporu, preto považuje rozsudok súdu prvej inštancie za správny v celom rozsahu. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 17. K vyjadreniu žalovaného sa následne vyjadril žalobca, ktorý naďalej trval na tom, že sloboda vôle žalobcu, resp. sloboda vôle konateľov žalobcu pri uzatváraní Dohody o urovnaní úplne absentovala, resp. táto bola obmedzená a tak bola neslobodná, a preto je nesporné, že Dohoda nie je a ani nemôže byť považovaná za platný právny úkon. Žalobca zdôraznil, že v odvolaní neargumentuje tiesňou a ani nápadne nevýhodnými podmienkami, ale bezprávnou vyhrážkou ako protiprávnym pôsobením na vôľu konajúceho/žalobcu, keď sa táto vytvárala pod vplyvom dôvodnej bázne, či strachu z protiprávnej hrozby, ktorou bezprávnou vyhrážkou hrozil žalovaný žalobcovi. Podpisom Dohody o urovnaní žalovaný sledoval jasný cieľ, ktorým bolo donútiť žalobcu uznať si neexistujúci záväzok voči žalovanému a to tak v podobe uznania fiktívnych zmluvných pokút ako aj fiktívnych diskontov fiktívnych (dodatočných zliav). Navyše žalovaný nebol a ani nemohol byť pri uzatváraní Dohody o urovnaní dobromyseľný, nakoľko dobre vedel, že mu nevznikol nárok na zmluvnú pokutu voči žalobcovi, nakoľko sa žalobca nikdy pri realizácii časti diela nedostal do omeškania. V ostatnom zotrval na svojich doterajších skutkových a právnych tvrdeniach. 18. K vyjadreniu žalobcu sa podaním doručeným dňa 27.9.2018 vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že pri bezprávnej vyhrážke musí ísť o bezprávne pôsobenie na vôľu človeka, ktorá v ňom vzbudzuje dôvodný strach z ujmy, ktorou sa hrozí, takže sa jeho vôľa prejavená v právnom úkone utvára pod vplyvom tohto strachu. Ak hrozí, ale niekto tým, čo je oprávnený previesť a čím je oprávnený hroziť za tým účelom, aby druhú stranu prinútil k určitému konaniu, nejde o bezprávnu vyhrážku, ale o oprávnený nátlak, ktorý nemôže byť dôvodom neplatnosti právneho úkonu, uzatvoreného pod jeho vplyvom. I keď subjekty sú k právnemu úkonu vedení určitými pohnútkami, pohnútky zásadne nemajú právnu relevanciu, pretože v opačnom prípade by dôvera v uskutočnený prejav bola celkom nedôveryhodná. O neplatný právny úkon podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka ide, ak právny úkon nemá zákonom požadované náležitosti vôle prejavu, konkrétne, ak nebol urobený slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne. Pri slobode ako náležitosti vôle ide vlastne o slobodu prejavu vôle, ktorú nevylučuje len priame násilie, ktoré má takú intenzitu, že namiesto vôle konajúceho sa presadzuje vôľa vnucujúceho (fyzické donútenie), ale aj prípad bezprávnej vyhrážky (psychické donútenie). Bezprávnosť spočíva v tom, že sa vynucuje niečo, čo sa týmto spôsobom vynucovať nesmie. Bezprávna vyhrážka musí byť adresovaná tomu, koho právny úkon sa vynucuje, a medzi bezprávnou vyhrážkou a právnym úkonom takouto vyhrážkou vynúteným musí byť príčinná súvislosť. Na rozdiel od (fyzickým) násilím prejavenej vôle u bezprávnej vyhrážky má účastník dve možnosti, odporovať a neurobiť právny úkon, alebo sa vyhrážke podrobiť a právny úkon urobiť. V konaní bolo preukázané, že strany sporu po uzatvorení dohody o urovnaní dohodu rešpektovali, žalovaný podľa nej plnil a žalobca plnenie prijal. Je nesporné, že žalobca podľa tejto dohody uplatnil nárok na zaplatenie sumy 8.897,50 eur s prísl. v konaní pod sp.zn. 23Cb/161/2015 na Okresnom súde Bratislava II. Zároveň ďalšie konanie žalobcu, kedy odstúpil od dohody o urovnaní, potvrdzuje, že tento dvojstranný právny úkon ešte dňa 18.5.2015 (dátum odstúpenia od zmluvy) považoval za perfektný úkon a mienil ním pre nesplnenie dojednaných podmienok zrušiť predmetnú dohodu. Z hľadiska posúdenia platnosti ako aj výkladu právnych úkonov v tomto prípade je podľa názoru žalovaného dôležité i konanie účastníkov po podpise zmluvy, podľa ktorého možno posúdiť, či úmysel strán smeroval k uzavretiu dohody. V rámci vykonaného dokazovania bolo potvrdené, že strany dohodu chceli uzavrieť, čo sa prejavilo aj v ich následnom správaní. Strany plnili povinnosti vyplývajúce zo zmluvy a žalobca až v máji 2016 začal namietať neplatnosť zmluvy. Významnou skutočnosťou objasňujúcou úmysel strán je práve správanie strán priamo po právnom úkone. To nasvedčuje, že žalobca nemohol uzatvoriť dohodu na základe psychického donútenia; z jeho strany ide o účelové tvrdenia v snahe dosiahnuť úspech v spore. 19. Žalobca podaním zo dňa 16.11.2018 doručil súdu rozsudky Okresného súdu Bratislava II sp.zn. 26Cb/282/2015 zo dňa 13.11.2018, sp.zn. 23Cb/161/2015, zo dňa 13.11.2018 a sp.zn. 26Cb/508/2015 zo dňa 13.11.2015 v identickej právnej veci. 20. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. CSP prejednal vec podľa § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 27.2.2020. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalobcu, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu proti rozsudku nie je možné vyhovieť. 21. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 22. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 23. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého obsahu spisového materiálu a odvolania žalobcu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite a logicky odôvodnil. Odvolací súd má za to, že nie je daný zákonný dôvod na opakovanie alebo doplnenie dokazovania v súlade s § 384 CSP a preto je viazaný skutkovým stavom veci tak, ako bol zistený súdom prvej inštancie v súlade s § 383 CSP. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie i s jeho odôvodnením a v podrobnostiach na tento poukazuje. 24. Odvolací súd k odôvodneniu vecne správneho napadnutého rozsudku a k odvolacím dôvodom odvolateľa dodáva: 25. Medzi stranami nebolo sporné, že dňa 25.11.2014 došlo k uzatvoreniu dohody o urovnaní podľa § 585 a nasl. Obč. zák. Spornou ostala skutočnosť platnosti respektíve neplatnosti Dohody o urovnaní. 26. Podľa bodu III.3 Dohody o urovnaní účastník v prvom rade (LiNi, s.r.o.) sa zaväzuje vystaviť do 3 dní od podpisu tejto dohody dobropis k faktúre č. 140028 vo výške 10.648,25 eur. Účastníci tejto dohody súhlasia so započítaním vystaveného dobropisu s faktúrou č. 140028 a to vo výške, v ktorej sa vzájomne kryjú, t.j. 10.648,25 eur. 27. Podľa bodu VI.1 Dohody o urovnaní ak účastník v druhom rade (EURO-ŠTUKONZ, a.s.) nesplní svoj záväzok uvedený v článku III.4.1 tejto dohody včas a riadne, je daný dôvod pre odstúpenie od tejto dohody zo strany účastníka v prvom rade (LiNi, s.r.o.). 28. Podľa bodu VI.3 Dohody o urovnaní, podľa ust. § 585 ods. 3 Obč. zák. doterajší záväzok je nahradený záväzkom, ktorý vyplýva z urovnania. 29. Podľa bodu VII.1 Dohody o urovnaní účastníci dohody prehlasujú, že sa na tomto právnom úkone dohodli dobrovoľne, je prejavom ich slobodnej a vážnej vôle a na znak súhlasu s jej obsahom ju podpisujú. Zmluvné strany potvrdzujú, že všetky skutočnosti uvedené v tejto dohode sú pravdivé, zodpovedajú skutkovému stavu veci v celom rozsahu, pričom na znak súhlasu s touto dohodou ju zástupcovia účastníkov dohody vlastnoručne podpisujú. 30. Obchodný zákonník neobsahuje osobitnú úpravu urovnania vzájomných pohľadávok a záväzkov, preto sa Dohoda o urovnaní uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným ako podnikateľmi bude v súlade s § 261 ods. 9 Obch. zák. spravovať príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka a zároveň Obchodným zákonníkom. 31. Obchodný zákonník neobsahuje ani osobitnú úpravu náležitostí právnych úkonov v rámci obchodných záväzkových vzťahoch, preto neplatnosť právnych úkonov treba v zmysle ustálenej judikatúry posudzovať podľa právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku. 32. Podľa § 37 ods. 1 Obč. zák. právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. 33. Podľa § 39 Obč. zák. neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. 34. Urovnanie je dohoda účastníkov záväzkového právneho vzťahu, ktorou účastníci odstraňujú spornosť alebo pochybnosť vzájomných práv a povinností tým, že ho rušia a nahrádzajú ich novým. Doterajší záväzok tak zaniká a je nahradený novým záväzkom, ktorý vyplýva z urovnania. Urovnaním tak môžu byť upravené medzi účastníkmi akékoľvek sporné práva, ktorými môžu disponovať, vrátane práv premlčaných. Účelom urovnania nie je zistiť, ako sa veci v skutočnosti majú, ale predísť ďalším nezrovnalostiam alebo sporom tým, že pôvodný záväzok, v ktorom sa sporné právo vyskytlo, sa zruší a nahradí novým záväzkom. 35. Žalobca v konaní tvrdil, že Dohoda o urovnaní je neplatná nakoľko bola uzatvorená v dôsledku psychického nátlaku zo strany žalovaného, ktorý dosiahol uzatvorenie Dohody o urovnaní použitím bezprávnej vyhrážky (nie tieseň). S tvrdením žalobcu však nemožno súhlasiť. Tieto skutočnosti neboli v konaní preukázané. Nebola preukázaná absencia vôle žalobcu, resp. jej konateľov pri jej uzatváraní a použitie bezprávnej vyhrážky zo strany žalovaného. 36. Bezprávnou vyhrážkou je vyhrážka, ktorou je vynucované niečo, čo nesmie byť vynucované. Môže spočívať v tom, že je vyhrážané niečím, čo hroziaci vôbec nie je oprávnený vykonať, alebo čo síce oprávnený vykonať je, ale nesmie tým hroziť tak, aby niekoho primäl k určitému právnemu úkonu, nie je potrebné aby cieľ, ktorý je sledovaný použitím bezprávnej vyhrážky, bol sám protiprávny. Musí ďalej ísť o vyhrážku takého druhu a takej intenzity, aby podľa okolností a povahy konkrétneho prípadu u toho, voči komu bola použitá, vzbudila dôvodnú obavu, a vyhrážka musí byť adresovaná tomu, ktorého právny úkon sa vynucuje, alebo osobám jemu blízkym. Medzi bezprávnou vyhrážkou a právnym úkonom musí byť príčinná súvislosť (NS ČR sp.zn. 22Cdo/2016/2001). Neplatný je právny úkon, ktorý nemá zákonom požadované náležitosti, pričom existencia vôle je v súlade s ust. § 37 ods. 1 Obč. zák. esenciálnou náležitosťou každého právneho úkonu. Ak subjektu chýba vôľa, ide o právny úkon absolútne neplatný. 37. V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd súhlasne so súdom prvej inštancie uvádza, že Dohoda o urovnaní uzatvorená medzi sporovými stranami dňa 25.11.2014 je platná a účinná. Z dokazovania vyplýva, že bola uzatvorená dobrovoľne, bola prejavom slobodnej a vážnej vôle zmluvných strán, ktorú podpísali štatutárni zástupcovia sporových strán. Následne bolo z Dohody aj plnené, žalobca toto plnenie prijal. Žalobca namietal neplatnosť Dohody až v predmetnom konaní (na pojednávaní dňa 9.5.2016). Aj keď žalobca tvrdil, že od Dohody odstúpil, listinný doklad do spisu nedoložil. Táto skutočnosť však nebola medzi stranami sporná. Zo spisu taktiež vyplýva, že v inom konaní pred Okresným súdom Bratislava II žaloval žalobca plnenie (zádržné) práve z Dohody o urovnaní (23Cb/161/20165 - č.l. 107-110). Navyše zo zápisnice z pojednávania v predmetnej veci zo dňa 7.11.2016 (č.l. 75-77) vyplýva, že štatutárny zástupca žalobcu E. U. vo svojej výpovedi uviedol, že žalobca odstúpil od Dohody o urovnaní preto, lebo zo strany žalovaného nedošlo k presnému plneniu, a nie z dôvodu nedostatku slobody vôle žalobcu. Uviedol ďalej, že pred podpisom Dohody o urovnaní prebiehali medzi stranami rokovania asi dva mesiace. 38. Odvolací súd poukazuje aj na mätúce konanie žalobcu, ktorý ako tvrdil najskôr odstúpil od Dohody o urovnaní (mal teda za to, že dohoda je platná) a následne sa v konaní domáhal vyslovenia jej neplatnosti (nedostatok vôle). A konateľ žalobcu E. U. tiež tvrdil, že žalobca odstúpil od Dohody z dôvodu, že nedošlo k presnému plneniu zo strany žalovaného. K odstúpeniu od Dohody zo strany žalobcu došlo až po splnení zo strany žalovaného a po značnom časovom odstupe od jej uzatvorenia (dňa 18.5.2015). 39. Dohodou o urovnaní si sporové strany nahradili doterajšie záväzky novým záväzkom, ktorý vyplýval práve z Dohody. Pri platnosti Dohody treba vychádzať aj zo správania sa účastníkov tejto Dohody, po jej uzatvorení, ktoré smerovalo k plneniu zo strany žalovaného, k čomu aj došlo v zmysle bodu III. 4 Dohody. Žalobca plnenie prijal a následné odstúpenie od Dohody o urovnaní považuje odvolací súd za účelové a v rozpore s dovtedajším správaním žalobcu. Žalobca sa v zmysle bodu III. bod 3 Dohody zaviazal vystaviť do 3 dní dobropis k faktúre č. 140028 vo výške 10.648,25 eur s tým, že účastníci Dohody súhlasia so započítaním vystaveného dobropisu s faktúrou č. 140028, vo výške v ktorej sa vzájomne kryjú, t.j. 10.648,25 eur, žalobca preto nemá nárok na zaplatenie faktúry č. 150030, ktorá je predmetom konania. 40. Správaním sa strán sporu v rámci rokovania, podpísaním Dohody o urovnaní a následného správania sa bolo jednoznačne preukázané, že Dohoda bola uzatvorená platne, v rámci ktorej bolo dohodnuté, že došlo k započítaniu vzájomných pohľadávok a tým aj k zániku záväzku žalovaného, preto súd prvej inštancie rozhodol správne, keď žalobu z dôvodu zániku záväzku započítaním zamietol. 41. Odvolací súd považuje z potrebné zdôrazniť, že pokiaľ by bola Dohoda o urovnaní neplatná v niektorej jej časti, nemá to vplyv na pohľadávku žalobcu v zmysle bodu III. 4 dohody a povinnosť žalovaného plniť a dojednané započítanie v zmysle bodu III. 3 Dohody. 42. Žalobca predložil rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II sp.zn. 26Cb/282/2015, sp.zn. 23Cb/161/2015, sp.zn. 26Cb/508/2015 všetky zo dňa 13.11.2015 v identickej právnej veci, v ktorých bola Dohoda o urovnaní posúdená inak. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že vyššie uvedené neprávoplatné rozhodnutia nemajú vplyv na rozhodnutie v tomto konaní a odvolací súd nie je nimi viazaný. 43. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí a jeho závery nie sú arbitrárne. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k veci, výsledky vykonaného dokazovania, a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR, do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). 44. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. 45. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný. O výške náhrady trov odvolacieho konania bude rozhodnuté v konečnom rozhodnutí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 46. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).