Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/171/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215217768 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 01. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Harvancová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1215217768.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: I. I., T.. XX.XX.XXXX, U. H. B. XX, H., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Michal Maťaš, s.r.o., so sídlom Sabinovská 12, 821 02 Bratislava, IČO: 47 245 751, proti žalovanému: Š.Q. Y., T.. XX.XX.XXXX, U. H. D. R. X, H., zastúpený advokátom Mgr. Miroslavom Páserom, so sídlom Sedliacka 1176/42, 979 01 Rimavská Sobota, o ochranu osobnosti a o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 09.12.2016, č.k. 52C/329/2015-215, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Žalovanému sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal od žalovaného ospravedlnenia vlastnoručne podpísaným listom, zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 2 000 eur a náhrady trov konania. 2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 11, § 12 ods. 1,3, § 13 ods. 1,2,3, § 16, 2,3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „ Občiansky zákonník“), čl. 19 ods. 1 Ústavy SR, a vecne tým, že v spore nebol žiadnym spôsobom preukázaný neoprávnený zásah žalovaného do práva na ochranu osobnosti žalobcu, ktorý je nevyhnutným predpokladom pre priznanie povinnosti ospravedlniť sa a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Absencia príčinnej súvislosti medzi protiprávnym zásahom do subjektívnych osobnostných práv žalobcu a následkami vyvolanými v osobnostnej sfére žalobcu vylučovala zásah do ochrany osobnosti žalobcu. Mal za to, že z vykonaného dokazovania neboli riadne a bez pochybností preukázané žalobcom tvrdené skutočnosti, a to aké konkrétne výroky žalovaného vo vzťahu k nemu odzneli, či neboli reakciou na výroky (kritiku) žalobcu a už vôbec nie skutočnosť, že išlo o skutkové tvrdenia žalovaného. Z vykonaného dokazovania mal naopak za zrejmé, čo potvrdila väčšina priamych svedkov, že išlo o vzájomný ústny konflikt medzi stranami sporu (vzájomnú výmenu názorov), kde odzneli vzájomné výroky oboch strán. Dal do pozornosti, že väčšina svedkov jednoznačne potvrdila existenciu zlých medziľudských vzťahov, dokonca až nevraživosti medzi stranami sporu, ako aj skutočnosť, že hoci si žalobca priebeh incidentu nahrával na mobil, túto nahrávku, ktorá by mohla objektívne (a nie subjektívnym vnímaním zúčastnených) objasniť skutočný priebeh inkriminovanej situácie, nepredložil. Poukázal na navzájom rozporné výpovede priamych účastníkov rozdeľovania zmien dňa 26.07.2013, keď niektorí svedkovia, ktorí síce potvrdzovali výmenu názorov medzi žalobcom a žalovaným, ale už si podrobne nepamätali akú, si na druhej strane veľmi dobre a konkrétne pamätali, že počuli len vyjadrenia žalovaného voči žalobcovi a ich presné znenie (R., Y.). Naproti tomu iní svedkovia si pamätali aj vyjadrenia žalobcu vo vzťahu žalovanému (H., D.). Rozporné boli aj výpovede svedkov o priebehu výmeny názorov medzi stranami sporu. Všetci svedkovia sa však zhodli na tom, že išlo o vzájomnú výmenu názorov( potýčku) a nie o jednostrannú záležitosť niektorej zo strán. Na základe uvedeného súd prvej inštancie ustálil, že dňa 26.07.2013 pri rozdeľovaní ranných zmien nesporne došlo k incidentu - vzájomnej slovnej výmenou (potýčke) medzi sporovými stranami, nemal však za preukázané také konanie žalovaného, ktorým by naplnil niektoré zákonné znaky žalobcom tvrdeného zásahu do jeho osobnostných práv. Argumentácia žalobcu, že etická komisia spoločnosti Slovnaft mu dala za pravdu a rozhodla, že žalovaný porušil etické kódexy spoločnosti, nemala oporu v zistenom skutkovom stave. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že konečné rozhodnutie etickej komisie v predmetnej veci nebolo v prospech žiadnej zo strán sporu, naopak konštatovala sa v ňom skutočnosť (ktorá vyplynula aj z dokazovania v spore), že obidvaja zúčastnení sa vzájomne podieľali na incidente a teda podľa záverov etickej komisie aj na porušení etického kódexu. Za preukázané nemal ani tvrdenia žalobcu, že došlo k zníženiu jeho vážnosti v kolektíve a v dôsledku tohto incidentu so žalovaným sa obávali jeho spolupracovníci o svoju bezpečnosť pri práci s ním, a že došlo k jeho preradeniu na inú prevádzku, ktorá mala ukončiť svoju činnosť. Pokiaľ žalobca argumentoval tým, že žalovaný (nadriadený zamestnanec) spochybnil jeho triezvosť v zamestnaní a pracovné výsledky súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ by žalovaný ako vedúci zamestnanec vyjadril na pracovnom stretnutí (rozdeľovanie smien) pochybnosť o požití alkoholu u niektorého zo zamestnancov, išlo o jeho právo, pričom zamestnávateľ má možnosť v prípade pochybnosti požiadať zamestnanca, aby sa podrobil dychovej skúške. V prejednávanej veci žalovaný žalobcu nepožiadal o podrobenie sa dychovej skúške, urobil tak sám žalobca z vlastnej vôle a dobrovoľne, a ako sám uviedol na popud kolegu, ktorý ho nazval po incidente pri fajčiarskej prestávke „opilec“. Taktiež pokiaľ išlo o pracovné výsledky zamestnanca, zamestnávateľ má právo vyjadriť sa k nim a prípadne aj žiadať nápravu. Poukázal na skutočnosť, že žalobca si o priebehu pracovného stretnutia zhotovoval zvukový záznam, ktorý nepredložil , čo dokresľuje spôsob konania žalobcu vo vzťahu k žalovanému a vzťahy medzi ním a žalovaným. Argumentáciu žalobcu, že po rozhodnutí etickej komisie, ktorá mu dala za pravdu, záznam zničil, lebo nemal dôvod si ho nechať, považoval súd prvej inštancie za účelovú. Skutočnosť, že medzi stranami sporu boli zlé osobné vzťahy vyplynula aj z výpoveď svedka D., (ktorý je od roku 2013 na dôchodku), ktorý uviedol : „D. I. U. S. H. na Q. Z. U. N. G. G., D. S. G. M.C. Z. I. X., Y. C. N. T., S. G. U. T. Z. C. Z. Z. C. M. M. G. N. S. G. T. C., C. U. G. Z. Ž. C., Ž. U. U. T.“.. Ako nedôvodné a nepreukázané vyhodnotil tvrdenie žalobcu, že spolupracovníci mali obavy s ním pracovať vzhľadom nato, že bol obvinený, že je opitý, nakoľko okrem výpovede svedka (Č.) nikto z nich neuviedol, žeby sa bál ohrozenia života a zdravia pri práci so žalobcom, alebo žeby s ním nechcel pracovať a nechal sa prípadne preradiť. Navyše svedok Č. na jednej strane uviedol, že sa bál po tomto konflikte medzi stranami sporu pracovať so žalobcom a na druhej strane uviedol, že nemá vedomosť o tom, žeby niekedy žalobca v zamestnaní pil a že bol dobrý pracovník. Tieto tvrdenia posúdil súd prvej inštancie ako vzájomne rozporné. Ako nedôvodné a ničím nepreukázané vyhodnotil aj tvrdenia žalobcu o následkoch tohto incidentu v jeho pracovnom živote, ktorý mal spočívať v snahe zamestnávateľa preradiť ho na inú prácu a na prevádzku, ktorá mala za nejaký čas ukončiť svoju činnosť. Uvedené nebolo vykonaným dokazovaním preukázané, i s prihliadnutím na to, že pri preradení pracovníka na inú prácu je potrebný súhlas dotknutého pracovníka. Samotná skutočnosť, že zamestnávateľ ponúkne zamestnancovi v rámci spoločnosti preradenie na inú prácu, neznamená zásah do jeho osobnostných práv a už vôbec nejde o žiadny zásah spôsobený žalovaným. Mal za to, že nebolo objektívne preukázané žiadne zníženie dôstojnosti a vážnosti žalobcu v kolektíve, ani zhoršenie jeho pozície v zamestnaní, ani údajný zásah žalobcu do jeho osobnostných práv nespôsobil jeho prepustenie zo zamestnania. Skutočnosť, že žalobca dobrovoľne ukončil svoj pracovný pomer v G. (až po uplynutí cca 2,5 roka od údajnej príčiny) výpoveďou z jeho strany bolo jeho slobodným rozhodnutím a aj vzhľadom na čas, kedy k nemu došlo, nesúvisel s prejednávanou vecou. Konštatoval, že vzájomná nevraživosť, zlé osobné a medziľudské vzťahy na pracovisku vedú spravidla aj k zhoršeniu pracovných vzťahov a opačne. Pričom tieto subjektívne pocity vedúce k vzájomným výmenám názorov a konfliktom na pracovisku nemôžu ničím nahradiť skutočnosť, že vykonaným dokazovaním nebolo v spore objektívne preukázané, žeby dňa 26.07.2013 na pracovisku pri rannom rozdeľovaní zmien došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu a žeby tento prípadný zásah svojim protiprávnym konaním spôsobil žalovaný. Ako nedôvodné vyhodnotil súd prvej inštancie aj tvrdenia žalobcu o kríze v rodinnom živote vyvolanej konaním žalovaného, nakoľko uvedené žalobca nepreukázal. I keď svedkyňa( manželka žalobcu) uviedla, že žalobca jej uviedol, že sa cíti konaním žalovaného urazený a ponížený, že mu v zamestnaní začali robiť prieky, preradili ho na inú zmenu, atď., jednalo sa o jej prezentáciu subjektívnych skutočností a ich prežívania, ktoré počula iba od manžela a ktoré nemali oporu v objektívne zistenej realite. Na základe uvedeného posúdil súd prvej inštancie žalobu žalobcu na ochranu osobnosti čo do jej základu ako nedôvodnú v celom rozsahu ju zamietol, a to aj v časti nároku na ospravedlnenie a nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko tieto nároky žalobcu vzhľadom na neexistenciu neoprávneného zásahu do práva osobnosti žalobcu zo strany žalovaného posúdil ako nedôvodné. 3. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) tak, že v konaní úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania v celom rozsahu. S tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením v súlade s § 262 ods. 2 C.s.p., po právoplatnosti rozhodnutia. 4. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. ( súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Mal za to, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaný svojimi vyjadreniami prednesenými pred pracovným kolektívom žalobcu dňa 26.07.2013 neoprávnene zasiahol do jeho práva na ochranu osobnosti. Preto skutkový záver súdu prvej inštancie, že z vykonaného dokazovania nebolo riadne preukázané, aké konkrétne výroky žalovaného vo vzťahu k nemu odzneli, je v rozpore s vykonaným dokazovaním. Nakoľko vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaný sa verejne vyjadril na jeho adresu, že je „opitý“ a „že v práci nič nerobí“, pričom sa nejednalo o otázky alebo oznamovacie vety - skutkové tvrdenia. Túto skutočnosť potvrdili ním predložené čestné vyhlásenia svedkov I. T., N. R., Z. Č. Z. G. Y., ako aj výpovede menovaných svedkov na pojednávaní. Túto skutočnosť potvrdzujú aj záznamy z výsluchov realizovaných etickou komisiou etickej rady skupiny MOL, ktoré boli súdu predložené, a napokon aj závery etickej komisie etickej rady skupiny MOL, ktorá jednoznačne potvrdila, že žalovaný porušil etický kódex skupiny MOL. Účelom sporných vyjadrení žalovaného bolo uraziť a znevážiť ho pred pracovným kolektívom. Rovnako považoval za nesprávny skutkový záver súdu prvej inštancie, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že slová žalovaného boli skutkovými tvrdeniami. Tvrdenia žalovaného, že „Je opitý“ a že „v práci nič nerobí“ boli skutkovými tvrdeniami, nakoľko ich nepravdivosť bolo možné preukázať dokazovaním. Vykonaným dokazovaním bola pritom nesporne preukázaná nepravdivosť týchto tvrdení žalovaného (bolo preukázané, že nebol pod vplyvom alkoholu a svoje pracovné povinnosti si riadne plnil). Preto skutkový záver súdu prvej inštancie, že pri rannom rozdeľovaní zmien nedošlo do zásahu do jeho osobnostných práv je nesprávny a je v rozpore s obsahom vykonaných dôkazov. Verejné osočovanie kolegu z opitosti a z neplnenia pracovných povinností pred celým pracovným kolektívom je nepochybne hrubo nemorálne a je spôsobilé zasiahnuť do dobrého mena a ľudskej dôstojnosti adresáta týchto výrokov. Takéto výroky žalovaného nemôžu požívať súdnu ochranu a sú o to závažnejšie, že sporové strany a kolegovia žalobcu pracujú na výrobnej prevádzke v G., kde sa pracovníci musia navzájom spoliehať jeden na druhého, pričom porušenie pracovných povinností alebo výkon práce pod vplyvom alkoholu jedným z nich môže viesť k všeobecnému ohrozeniu a vzniku závažnej priemyselnej havárie (napr. k závažnému úniku nebezpečných vysoko výbušných alebo horľavých látok, k vzniku požiaru alebo výbuchu vedúceho k vážnemu ohrozeniu zdravia ľudí, životného prostredia alebo majetku). Sporné výroky žalovaného na jeho adresu pred celým kolektívom boli preto hrubo nezodpovedné a boli spôsobilé narušiť dôveru kolegov voči nemu a poškodiť ho v zamestnaní. Uvedené vyplynulo z jeho výpovede a výpovedí svedkov Z. Č. Z. N. R.. Nestotožnil sa s právnym názorom súdu prvej inštancie, že by verejné osočenie a poníženie kolegu na pracovisku pred pracovným kolektívom, že je opitý a že v práci nič nerobí, nebolo zásahom do práva na ochranu osobnosti. Osočovanie kolegu na pracovisku nepravdivými skutkovými tvrdeniami o opitosti a neplnení pracovných povinností, nie je v demokratickej spoločnosti akceptovateľné a je neospravedlniteľné. Sporné vyjadrenia žalovaného na jeho adresu boli nepochybne v rozpore s jeho oprávnenými záujmami, na ktorých treba vzhľadom na požiadavku zabezpečenia elementárnej úcty k dôstojnosti jeho osoby za všetkých okolností bezpodmienečne trvať. Pričom k porušeniu práva na česť môže dôjsť nepravdivými skutkovými tvrdeniami difamačného charakteru, ako aj zverejnením neprípustných hodnotiacich úsudkov o určitej osobe. Zamietavý rozsudok súdu prvej inštancie považoval za odopretie súdnej ochrany práva na ochranu svojej osobnosti. Urážlivý charakter skutkových tvrdení žalovaného potvrdili svedkovia I. T., N. R., Z. Č. Z. G. Y. aj nezávislá etická komisia etickej rady skupiny MOL vo svojom prvostupňovom a napokon aj v odvolacom rozhodnutí. Namietal, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku bližšie nešpecifikoval, aké rozpory vznikli, medzi výpoveďami svedkov R. Z. Y.. Mal za to, že všetci predvolaní svedkovia si výroky žalovaného pamätali aj s odstupom viacerých rokov. Svedok I. T. vo výpovedi jednoznačne uviedol, že od týchto výrokov mal obavy s ním pracovať a bol rád, že ho preradili na inú prácu. Svedok N. R. potvrdil, že na základe vyjadrení žalovaného mu o ňom „padla mienka“. Svedok Z. Č. potvrdil, že na základe výrokov žalovaného mal obavy, nakoľko jeho práca bola s prácou s ním navzájom naviazaná na prevádzke. Aj svedok G. vo svojej výpovedi potvrdil, že údajne ho žalovaný osočil, že je opitý a že nič nerobí. Dôsledky výrokov na jeho postavenie v práci potvrdili svedkovia Č., G., R. Z. T.. Dopady výrokov žalovaného na rodinný život a ich manželstvo potvrdila svedkyňa I. I., ktorá na pojednávaní uviedla, že od incidentu medzi sporovými stranami sa ich život otočil o 180 stupňov. Od incidentu medzi sporovými stranami mal pocit, že kolegovia a ním menej komunikovali, menej sa stretávali a menej mu volávali. Pričom pokus zamestnávateľa o jeho preradenie na inú prácu na zrušovanú výrobnú prevádzku s cieľom zbaviť sa ho potvrdil aj svedok G., čo bolo reakciou zamestnávateľa na výroky žalovaného. Dal do pozornosti, že žalovaný nebol vo vzťahu k nemu nadriadeným a voči nemu ani nedisponoval zamestnávateľskými oprávneniami. Okrem toho výroky žalovaného neboli vyjadrením pochybnosti o použití alkoholu u žalobcu, ale išlo o vedome nepravdivé urážlivé skutkové tvrdenia žalovaného o tom, že je v práci pod vplyvom alkoholu, pričom tieto skutkové tvrdenia boli prednesené s cieľom ponížiť a uraziť žalobcu pred celým pracovným kolektívom. V konaní pred súdom prvej inštancie nepochybne preukázal, že tvrdenia žalovaného na jeho adresu o tom, že je „opitý“ a „že v práci nič nerobí“ mu spôsobili ujmu na osobnostných právach, pričom týmito výrokmi žalovaného bola v značnej miere znížená jeho dôstojnosť a vážnosť v pracovnom kolektívne. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie a prizná žalobcovi plnú náhradu trov konania. 5. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný vyjadril podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 24.03.2017 a uviedol, že predpokladom úspešnosti uplatnenia práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu, a jednak to, že zásah bol objektívne spôsobilý, aby z neho vznikla ujma na právach chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka, obidva predpoklady musia byť splnené kumulatívne. Prvý predpoklad - že k neoprávnenému zásahu vôbec došlo - nebol splnený. Z vykonaného dokazovania nebol totiž ustálený skutkový stav, a to najmä obsah slovnej roztržky, v rámci ktorej mal údajne zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu. Až po tom, ako by bolo ustálené, čo malo byť predmetom zásahu - slovnej roztržky - (čo ale preukázané nebolo), by bolo možné posudzovať, či tento zásah, o ktorého obsahu nie sú žiadne pochybnosti, bol alebo nebol objektívne spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu a teda posudzovať nedôvodnosť, intenzitu, dôsledky, príčinnú súvislosť tohto zásahu a nemajetkovej ujmy, adekvátnosť nápravy a výšku priznania finančného zadosťučinenia. V danom prípade nie je splnený ani druhý predpoklad úspešnosti uplatnenia práva na ochranu osobnosti. Slovnú roztržku, či už k nej dôjde na pracovisku alebo na inom mieste, nemožno automaticky považovať za neoprávnený zásah objektívne spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv účastníka slovnej roztržky. Posúdenie, či zásah bol alebo nebol objektívne spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv dotknutej osoby prináleží výlučne súdu a jeho posúdenie nie je závislé od toho, ako tento zásah subjektívne vníma účastník slovnej roztržky alebo ako slovnú roztržku posúdi interný orgán zamestnávateľa sporových strán - etická komisia. Inak povedané, nie každý zásah (ktorého obsah je nepochybný) je zároveň aj zásahom objektívne spôsobilým zasiahnuť do osobnostných práv. V súdnom konaní nebolo preukázané, že by slovná roztržka (ktorej obsah bol dokonca sporný) bola objektívne spôsobilá zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu a neboli preukázané žiadne žalobcom tvrdené následky slovnej roztržky na pracovný a rodinný život žalobcu a na jeho zdravie. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazoval na súdne rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, predmetom týchto iných súdnych konaní bol nárok na ochranu osobnosti uplatnený v nadväznosti na informácie zverejnené s periodikách s celoštátnou pôsobnosťou, resp. ktoré odzneli v televíznych novinách českej televízie. Podstatným rozdielom oproti posudzovanej veci teda bola nespornosť ohľadne skutkového stavu a informácií, ktoré v médiách odzneli. To znamená, že súdy v daných konaniach hodnotili najmä objektívnu stránku výrokov, ktorých obsah nebol sporný, a to, či tieto výroky mohli alebo nemohli zasiahnuť do osobnostných práv. V danej veci je obsah výrokov sporný. Žalobca v odvolaní žiadnym spôsobom neodôvodnil, v čom má spočívať nesprávne právne posúdenie veci súdom aplikované právne predpisy správne interpretoval a následne tieto právne predpisy aplikoval na daný skutkový stav. Zmyslom práva na súdnu ochranu nie je, ako sa domnieva žalobca, že súd musí každej žalobe vyhovieť, ale zmyslom tohto práva je umožniť každému reálny prístup k súdu; tento prístup žalobca zachovaný mal. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia jasne a zrozumiteľne uviedol dôvody, pre ktoré pokladal žalobou uplatnený nárok na ochranu osobnosti za nedôvodný a s týmto záverom sa v celom rozsahu stotožnil. V súdnom konaní nebolo sporné, že medzi sporovými stranami došlo dňa 26.07.2013 k slovnej roztržke ohľadne obedňajšej prestávky. Sporným ostal jej obsah, teda aké výroky odzneli počas slovnej roztržky, kto ju začal a či vyjadrenia jednej alebo druhej strany neboli reakciou na tvrdenie druhej strany. Taktiež v súdnom konaní nebolo sporné, že medzi sporovými stranami dlhodobo prevládali zlé vzťahy. Ohľadne priebehu slovnej roztržky v konaní pred súdom prvej inštancie potvrdil, že počas rozdeľovania ranných zmien a usmerňovania pána H. ohľadne dĺžky obedňajšej prestávky začal na neho žalobca pred kolegami vykrikovať, aby mu netykal, ale vykal, a že žalobca kradne peniaze svojich kolegov. Uvedené výroky sa ho dotkli a preto sa spýtal žalobcu (išlo o otázku), či si večer vypil, keď v práci vykrikuje takéto veci a či má zavolať strážnu službu. Na uvedené žalobca pokračoval v kriku, že sa nemá starať do toho, kedy a s kým si vypil, pretože pije za vlastné a nie za kradnuté, ako to robí on. Podľa žalobcu mala slovná roztržka prebehnúť inak. Žalobca v konaní tvrdil, že on sa v rámci ranného rozdeľovania zmeny ohľadne jeho osoby vyjadril, „že je opitý“ a „že v práci nič nerobí“, pričom nemalo ísť o otázky ale o skutkové tvrdenia, ktorých účelom malo byť údajne urazenie a zneváženie žalobcu pred kolegami. Žalobca v odvolaní uviedol, že jeho tvrdenia majú okrem výpovede svedkov potvrdzovať aj ním predložené čestné vyhlásenia a závery interného prešetrovania incidentu zamestnávateľom sporových strán. Tieto tvrdenia žalobcu nie sú pravdivé, sú zavádzajúce a najmä sú v rozpore s vykonaným dokazovaním. Žalobca v odvolaní poukazoval len na časť dôkazov, tieto interpretoval vlastnými slovami, výpovede svedkov vytrhával z kontextu ich celkovej výpovede, pričom žalobca úplne abstrahoval od ostatných dôkazov a skutočností, ktoré vyšli počas súdneho konania najavo. Okrem toho, žalobca v odvolaní účelovo poukázal na výpovede svedkov o tom, ako mala prebehnúť slovná roztržka, pričom títo svedkovia pri slovnej roztržke ani neboli prítomní (napr. manželka žalobcu alebo p. G.). Súd prvej inštancie vypočul za účelom zistenia skutkového stavu veci a posúdenia, či slovná roztržka mohla objektívne dosiahnuť takej intenzity, aby bola spôsobilá zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu, viacero svedkov (prítomných i neprítomných pri incidente). Výpovede svedkov ohľadne obsahu slovnej roztržky boli rôzne. Napriek tomu, že od incidentu ku dňu výsluchu svedkov na pojednávaní uplynulo už viac ako dva a pol roka a svedkovia si nepamätali priebeh incidentu, niektorí si s určitosťou pamätali, že on mal nazvať žalobcu opilcom alebo si neboli istí. Iní práve naopak potvrdili, že išlo o jeho otázku smerom na žalobcu „či je opitý?“, načo sa mal žalobca vyjadriť, že aj keby bol, tak pije za vlastné . K objasneniu celého incidentu mohla prispieť zvuková nahrávka, ktorú si žalobca vyhotovil z priebehu incidentu. Žalobca odmietol túto nahrávku súdu sprístupniť, pričom sa netajil tým, že si bez privolenia dotknutých osôb pre akési svoje potreby vyhotovuje zvukové nahrávky iných osôb. Nakoľko žalobca bol pripravený si priebeh incidentu nahrávať (a aj si ho nahral), tento postup žalobcu len dokresľuje konanie žalobcu, priebeh incidentu a u neho vyvoláva dôvodné podozrenie, že úmyslom žalobcu bolo od začiatku vyvolať slovnú roztržku, aby si ju mohol nahrať. Pokiaľ išlo o žalobcom predložené čestné vyhlásenia, žalobca tieto nepredložil spolu so žalobou, ale až v reakcii na jeho vyjadrenie k žalobe. Pričom pre rozhodnutie súdu bolo bezpredmetné, ako incident medzi sporovými stranami posúdi interný orgán zamestnávateľa. V konkrétnom prípade ani samotné interné prešetrovanie incidentu zamestnávateľom sporových strán nepotvrdilo tvrdenia žalobcu ohľadne priebehu incidentu, interné prešetrovanie bolo ukončené s nasledovným záverom; „[...] Etická komisia skupiny MOL ukončila svoje vyšetrovanie na základe Vášho odvolania zo dňa 27.10.2013. Vyšetrovanie potvrdilo, že nielen Vy, ale aj pán Múčka, ste porušili nasledovné ustanovenie Etického kódexu: nesmú ponižovať alebo urážať druhú osobu“ Zdôvodnenie: Komunikácia oboch strán -pána I. Z. C.na Y. - bola urážlivá a prispela ku konfliktu “. Žalobca v odvolaní tvrdil, že slovná roztržka mala mať na jeho pracovný a súkromný život a zdravie devastačné následky. Mal začať trpieť depresiami, nespavosťou, bolesťami hlavy, mal uprednostňovať samotu na chalupe namiesto toho, aby trávil čas s rodinou, čo sa malo následne odraziť nielen v pracovnom ale aj súkromnom a intímnom živote. V dôsledku slovnej roztržky sa mal život žalobcu, známeho v pracovnom kolektíve svojou výbušnosťou, ráznosťou, sebavedomím, a ako o ňom uviedol jeho nadriadený „konfliktný človek, ktorý vyhľadáva konflikty“, otočiť o 180 stupňov. Údajne mu mala byť znížená platová trieda. Kolegovia z pracovnej zmeny ho mali začať ignorovať a z obavy o ich zdravie a životy si radšej mali vyberať iné pracovné zmeny, len aby nemuseli pracovať so žalobcom. Žiadne zo žalobcom tvrdených následkov slovnej roztržky v súdnom konaní preukázané neboli. Svedkovia, ktorí boli prítomní pri incidente, neprikladali slovnej roztržke medzi sporovými stranami význam a podľa vyjadrenia niektorých z nich padali v mužskom pracovnom kolektíve aj tvrdšie slová. Svedkovia nepotvrdili tvrdenie žalobcu, že by sa v nadväznosti na incident báli pracovať so žalobcom na jednej pracovnej zmene. Taktiež žiadny zo svedkov nepotvrdil, že by v nadväznosti na daný incident spozoroval u žalobcu zmenu v jeho pracovných výkonoch, zdraví, prípadne inú negatívnu zmenu. V súdnom konaní nebol predložený žiadny dôkaz o tom, že by mal žalobca v nadväznosti na slovnú roztržku brať lieky na predpis alebo by mal navštevovať psychiatra. Žalobcov nadriadený (pán H.) dokonca potvrdil, že počnúc incidentom vnímal pracovné výkony žalobcu v pozitívnom zmysle. V súdnom konaní taktiež nebolo preukázané, že by v dôsledku slovnej roztržky malo dôjsť k zníženiu platovej triedy žalobcu. Podľa vyjadrenia viacerých nadriadených zamestnancov žiadny zo zamestnancov prítomných pri incidente nepožiadal o preloženie, či už seba alebo žalobcu na inú pracovnú zmenu alebo prevádzku z dôvodu, že by sa bál pracovať so žalobcom. Žalobca bol dokonca po slovnej roztržke dňa 09.12.2013 zvolený kolegami (vrátane kolegov, ktorí boli prítomní pri slovnej roztržke) za zástupcu zamestnancov v Rade odborných dôverníkov a opätovne aj v roku 2015. Nie je preto pravdivé tvrdenie žalobcu, že v nadväznosti na incident sa mali od neho kolegovia odvracať a ignorovať ho. V súdnom konaní taktiež nebolo preukázané tvrdenie žalobcu, že v dôsledku incidentu mal byť žalobca preradený na inú prevádzku. Návrh na preradenie na inú prevádzku bol navrhnutý nielen žalobcovi, ale aj iným zamestnancom pracujúcim v spoločnosti SLOVNAFT, a.s.. Dôvod preradenia bol nedostatok zamestnancov na inej prevádzke. Žalobca bol oslovený z toho dôvodu, že ako jeden z mála spĺňal kvalifikačné predpoklady práce na inej prevádzke; v prevádzke, kde žalobca pracoval bol dokonca jediný. Preradenie na inú prevádzku bolo teda dobrovoľným rozhodnutím osloveného zamestnanca a záležalo výlučne od osloveného zamestnanca, či tento návrh príjme alebo nie. Zamestnanci, ktorí návrh prijali, dodnes pracujú v spoločnosti SLOVNAFT, a.s.. Pokiaľ ide o výpoveď manželky žalobcu, jej výpoveď považoval v celom rozsahu za nevierohodnú a zaujatú v prospech žalobcu. Manželka žalobcu nebola prítomná pri incidente a všetky informácie mala sprostredkovane od manžela; v tejto súvislosti bolo zároveň preukázané, že žalobca (manžel) ju v celosti neoboznámil so všetkými skutočnosťami. Zároveň je potrebné uviesť, že manželka žalobcu, ktorá mala vypovedať ako nestranný svedok bola ešte pred jej výsluchom oboznámená s obsahom súdneho spisu (ako sama uviedla, manžel jej ukazoval celé spisové materiály); jej výpoveď nie je možné ani z tohto dôvodu považovať za vierohodnú a nezaujatú. Ukončenie pracovného pomeru žalobcu v spoločnosti SLOVNAFT, a.s. po cca dva a pol roku od slovnej roztržky bolo slobodným rozhodnutím žalobcu. Žalobca v čase ukončenia pracovného pomeru v spoločnosti SLOVNAFT, a.s. pracoval na inej pracovnej zmene, mal iných kolegov, ktorí neboli prítomní pri slovnej roztržke, mal iného vedúceho, a preto ukončenie jeho pracovného pomeru nemalo žiadny súvis so slovnou roztržkou. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. 6. K vyjadreniu žalobcu k vyjadreniu žalovaného sa žalobca vyjadril podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 07.04.2017 a uviedol, že aj keď súd nie je viazaný závermi etického vyšetrovania etickej komisie, tak tieto závery etickej komisie etickej rady skupiny MOL sú z dôkazného hľadiska relevantné, nakoľko členovia etickej komisie krátko po slovnom útoku žalovaného vykonali etické vyšetrovanie a vykonali výsluch všetkých prítomných svedkov a hodnoverne zadokumentovali skutkový stav. Považoval za potrebné zdôrazniť, že v rámci etického vyšetrovania bolo aj v odvolacom etickom konaní jednoznačne potvrdené, že žalovaný porušil etický kódex skupiny MOL, tým že ho urazil a ponížil. Závery etickej rady skupiny MOL možno považovať za objektívne a hodnoverné, nakoľko išlo o nezávislý orgán zriadený zamestnávateľom pre dohľad nad dodržovaním etického kódexu. Nesúhlasil s názorom žalovaného, že situácia zo dňa 26.07.2013 bola slovnou roztržkou medzi sporovými stranami. Skutkový stav vyplývajúci z vykonaných dôkazov je taký, že dňa 26.07.2013 žalovaný na neho slovne zaútočil a reagoval tým, že oznámil žalovanému, že si od toho dňa už budú len vykať a nie tykať. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaný sa verejne vyjadril na adresu žalobcu že je „opitý“ a „že v práci nič nerobí“, pričom sa nejednalo o otázky alebo oznamovacie vety - skutkové tvrdenia. To, že sa nejednalo len o opytovaciu vetu dokazuje aj jeho následné konanie, keď sa dobrovoľne bezprostredne po slovnom útoku zo strany žalovaného podrobil vyšetreniu na prítomnosť alkoholu, aby svoju meno a česť v pracovnom kolektíve očistil. Verejne osočiť prevádzkového zamestnanca v spoločnosti Slovnaft a.s. pred pracovným kolektívom z požívania alkoholu počas pracovnej doby je nepochybne objektívne spôsobilé zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobcu a poškodiť jeho dobré meno pred kolegami. G. I. T. vo výpovedi jednoznačne uviedol, že od týchto výrokov mal obavy s ním pracovať a bol rád, že ho preradili na inú prácu. G. N. R. potvrdil, že na základe vyjadrení žalovaného mu o ňom „padla mienka“. Svedok Z. Č. potvrdil, že na základe výrokov žalovaného mal obavy, nakoľko jeho práca bola s ním prácou naviazaná na prevádzke. Výroky žalovaného mali pritom v pracovnom kolektívne široký ohlas. Svedkovia si tieto výroky pamätali aj s odstupom viacerých rokov. Dokonca aj svedok G. vo svojej výpovedi potvrdil, že údajne žalovaný ho osočil, že je opitý a že nič nerobí. Vo vzťahu k spochybneniu hodnovernosť čestných prehlásení I. T.C., N. R., Z. Č. Z. G. Y. uviedol, že ich hodnovernosť nebola v konaní spochybnená a plne korešpondujú s tvrdeniami svedkov, ktoré sú obsiahnuté v záznamoch s etického vyšetrovania etickej rady skupiny MOL. Tvrdenie žalovaného, že skončenie pracovného pomeru bolo jeho slobodným rozhodnutím žalobcu nepovažoval za pravdivé. Ukončil pracovný pomer z dôvodu perzekúcie zo strany zamestnávateľa po slovnom útoku žalovaného. Poukázal na to, že žalovaný nebol vo vzťahu k nemu vedúcim zamestnancom a nedisponoval zamestnávateľskými oprávneniami voči nemu. 7. K vyjadreniu žalobcu sa žalovaný vyjadril podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 02.05.2017 a uviedol, že v celom rozsahu zotrváva na svojom vyjadrení k odvolaniu. Ako už poukázal vo svojich vyjadreniach, sporným ostalo to, kto túto slovnú roztržku začal, aký bol jej priebeh, aké slová počas nej odzneli, a či vyjadrenia jednej alebo druhej strany neboli reakciou na tvrdenie druhej strany. V súdnom spore nebolo preukázané, ako sa to snaží interpretovať žalobca, že by malo ísť o jednostranný slovný útok z jeho strany na adresu žalobcu, v snahe znevážiť alebo uraziť žalobcu pred kolegami. Bol to práve žalobca, známy medzi kolegami svojou konfliktnosťou, arogantnosťou a výbušnosťou, ktorý počas ranného rozdeľovania zmien začal debatu ohľadne dĺžky obedňajšej prestávky tým, že „[...] tak mi tam napíš hodinu na obed a pôjdem do p... Na uvedené reagoval (išlo z jeho strany o otázku), či si žalobca večer vypil, keď v práci vykrikuje takéto veci a či má zavolať strážnu službu. Na toto žalobca zareagoval, že žalovaný sa nemá starať do toho, kedy a s kým si žalobca vypil, pretože pije za vlastné a nie za kradnuté, ako to robí. žalovaný. Nie je preto správna argumentácia žalobcu, že slovne zaútočil na žalobcu, ale práve naopak, v nadväznosti na vulgárne správanie a osočovanie zo strany žalobcu, on v rámci slovnej roztržky len patrične reagoval na tieto výroky žalobcu. Pokiaľ sa žalobca rozhodol podrobiť dychovej skúške na prítomnosť alkoholu, išlo o jeho slobodné rozhodnutie, ktoré žiadnym spôsobom nepotvrdzuje priebeh slovnej roztržky, nepotvrdzuje kto ju začal a nepotvrdzuje ani to, aké slová počas nej odzneli. Okrem toho, ak už sa mal žalobca rozhodnúť dobrovoľne podrobiť dychovej skúške, aby očistil svoje meno a česť, je otázne, prečo potom o výsledku dychovej skúšky neinformoval svojich kolegov. K výpovedi svedka G. uviedol len toľko, že tento svedok nebol prítomný pri slovnej roztržke, všetky informácie mal sprostredkovanie od žalobcu a preto jeho výpoveď nemôže žiadnym spôsobom potvrdzovať, že „[...] údajne žalovaný osočil žalobcu, že je opitý a že nič nerobí .“ Tieto závery má údajne potvrdzovať aj dobrovoľné podrobenie sa žalobcu dychovej skúške na alkohol, aby svoje meno a česť v pracovnom kolektíve očistil. Ak mal žalobca disponovať čestnými vyhláseniami už v čase etického vyšetrovania, je otázne, prečo sa tieto čestné vyhlásenia v etickom vyšetrovaní nespomínajú. Zároveň uviedol, že čestné vyhlásenia sa nespomínajú ani v samotnej žalobe a žalobca čestné vyhlásenia predložil až v reakcii na jeho vyjadrenie k žalobe. Je preto pozoruhodné, že svedkovia v čestných vyhláseniach, datovaných len niekoľko dní po incidente (august 2013), v nadväznosti na jeho argumentáciu v podaní predloženom v súdnom spore (august 2015) reagovali na jeho argumentáciu uplatnenú v spore. Niet potom pochýb o tom, že takto predložené čestné vyhlásenia vzbudzujú dôvodné pochybnosti o ich vierohodnosti a o tom, kedy a za akým účelom mali byť tieto čestné vyhlásenia vyhotovené. Žiadny relevantný argument, ktorý by tieto pochybnosti akýmkoľvek spôsobom vyvracal, žalobca vo vyjadrení žalobcu neuviedol. Žalobca mal pracovný pomer v spoločnosti SLOVNAFT, a. s. údajne ukončiť z dôvodu perzekúcie zo strany zamestnávateľa, ktorá mala nasledovať po slovnej roztržke. V súdnom konaní nebolo preukázané tvrdenie žalobcu, že v dôsledku incidentu mal byť žalobca preradený na inú prevádzku. Taktiež nebola preukázaná žiadna iná „perzekúcia“ zo strany zamestnávateľa sporových strán vo vzťahu k žalobcovi v nadväznosti na slovnú roztržku. Zavádzajúce je aj tvrdenie žalobcu, že na základe záverov Etickej komisie ich mal zamestnávateľ oddeliť, teda pokúsiť sa žalobcu preradiť na inú prevádzku. V zmysle odporúčania Etickej komisie, Etická komisia navrhla pokarhanie obidvoch účastníkov slovnej roztržky (sporové strany) a odporučila prekonzultovať dôležitosť komunikácie na pracovných stretnutiach. Etická komisia teda v žiadnom prípade nenavrhla zamestnávateľovi, aby žalobcu preradil na inú prevádzku. Obdobne, ani žalobcovi nadriadení počas ich výsluchu nepotvrdil, že by sa pokúsili žalobcu preradiť na inú prevádzku v nadväznosti na slovnú roztržku. V súdnom konaní taktiež neboli preukázané ani žiadne ďalšie žalobcom tvrdené následky slovnej roztržky, či už na pracovný alebo na rodinný život žalobcu, alebo na jeho zdravie. Podľa vyjadrenia žalobcu, nebol vo vzťahu k žalobcovi vedúcim zamestnancom a preto nebol oprávnený požiadať žalobcu, aby sa podrobil dychovej skúške na prítomnosť alkoholu v krvi. Nielenže je toto ničím nepodložené konštatovanie žalobcu nesprávne, ale nakoľko sa žalobca sám a dobrovoľne podrobil dychovej skúške, nie je táto skutočnosť pre posúdenie veci ani podstatná. On, v danom čase vykonávajúci pozíciu technika, v čase slovnej roztržky zastupoval ranného majstra. Tieto skutočnosti potvrdzuje aj vyjadrenie svedka I. H., ktorý uviedol, že bol na rannej zmene prítomný za vedenie prevádzky. 8. K vyjadreniu žalovaného sa žalobca vyjadril podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 16.05.2017. Uviedol, že skutočnosť, že z procesného hľadiska sa rozhodol počkať s predložením kľúčových dôkazov na svoje druhé podanie vo veci neznamená, že by tieto dôkazy boli nehodnoverné. Okrem toho menovaní svedkovia obsah ich čestných vyhlásení potvrdili nielen pred etickou komisiou etickej rady skupiny MOL, ale aj pred samotným súdom. Svedok G. Y. dokonca na priamu otázku právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní dňa 09.12.2015 potvrdil, že podpísal čestné vyhlásenie. Všetci svedkovia sa pritom zhodli, že žalovaný ho verejne osočil. Znenie osočujúcich výrokov žalovaného bolo v konaní pred súdom prvej inštancie ustálené. O pravdivosti týchto čestných vyhlásení preto nie je dôvod pochybovať. Pokiaľ išlo o výpoveď svedka N. G., tento svedok pred súdom na pojednávaní dňa 29.04.2016 explicitne potvrdil, že o incidente medzi sporovými stranami rozprávali všetci, resp. že sa chlapi medzi sebou rozprávali, že údajne pán Y. (žalovaný) osočil pána I. (žalobcu), že je opitý a že nič nerobí. Z tejto svedeckej výpovede zástupcu odborov jasne vyplýva, že osočujúce výroky žalovaného mali na pracovisku širokú publicitu. Tým je jednoznačne preukázaný objektívny predpoklad zodpovednosti žalovaného za zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Žalovaný vo vyjadrení prezentoval vlastnú verziu priebehu slovného útoku žalovaného na žalobcu. Nie je pravdou, že by osočil žalovaného. Toto nevyplýva zo žiadnej svedeckej výpovede. Svedeckú výpoveď svedka I. H., nadriadeného žalobcu považoval za účelovú a nehodnovernú. O nezaujatosti tohto svedka ako nadriadeného žalobcu možno mať dôvodné pochybnosti, nakoľko sa tento svedok spolupodieľal na pokuse o preradenie žalobcu na prevádzku, ktorá mala byť zrušená, pričom jeho výpoveď sa podstatným spôsobom odchyľuje od výpovede iných svedkov. Tvrdenia uvádzané vo výpovedi I. H. o tom, že by použil vulgárne slovo v komunikácii so žalovaným, sú v rozpore so správou etickej komisie skupiny MOL, s obsahom svedeckých výpovedí ostatných svedkov osobne prítomných pri verbálnom útoku žalovaného na žalobcu ako aj s prednesmi a výpoveďami sporových strán. Žalovaný v podanom vyjadrení opätovne uviedol, že vystupoval ako vedúci zamestnanec voči žalobcovi. Toto skutkové tvrdenie nie je pravdivé a v konaní ani nebolo preukázané. Svedok G. Y. jasne potvrdil, že v minulosti pracoval na zmene so žalovaným a potom on prešiel na inú zmenu. V súdnom konaní bolo preukázané, že nadriadeným zamestnancom voči žalobcovi so zamestnávateľskými právami bol svedok V.. W. Z. I. H.. Žalovaný teda nebol vo vzťahu k nemu vedúcim zamestnancom a nedisponoval zamestnávateľskými oprávneniami voči žalobcovi. 9. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov podaného odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne. 10. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods.2 C.s.p). 11. Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatnených nárokov, a jeho výsledky aj náležite zhodnotil. Na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver, a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodil. V odôvodnení rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. V rozhodnutí sa zaoberal tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj dostatočne vyhodnotil. Rozhodnutie je tiež presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne, a aj spravodlivé. S odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje a vyjadruje sa len k odvolacím námietkam žalobcu. 12. K odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. (t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Vo vzťahu k námietkam žalobcu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam považuje odvolací súd za potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp. zn. 5Cdo 218/2010 <http://merit.slv.cz/5Cdo218/2010>, v zmysle ktorého: „Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04 <http://merit.slv.cz/IV.US252/04>). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04 <http://merit.slv.cz/I.US50/04>). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97 <http://merit.slv.cz/I.US97/97>), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97 <http://merit.slv.cz/II.US3/97>, II. ÚS 251/03 <http://merit.slv.cz/II.US251/03>)“. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia odvolací súd dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. 13. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods.1 písm. h/ C.s.p.) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 14. Žalobca sa v súdenej veci domáha ochrany osobnosti v zmysle ust. § 11, § 13 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka však nemôže byť aplikované izolovane, ale musí byť, ako to aj prvoinštančný súd správne konštatoval, vykladané ústavne konformným spôsobom, rešpektujúc úpravu práv a slobôd vyplývajúcu z Ústavy SR, Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a Listiny základných práv a slobôd. Pre aplikáciu ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka má neodmysliteľný význam čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ktorý jednoznačne ako prioritné preferuje právo na slobodu prejavu. Odsek 2 tohto článku však právo na slobodu prejavu obmedzuje tým, že výkon tohto práva zahŕňa aj povinnosť a zodpovednosť. Pre vznik zodpovednosti za neoprávnený zásah je potrebná existencia protiprávneho zásahu objektívne spôsobilého vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby v priamej príčinnej súvislosti s ktorou došlo k neoprávnenému zásahu. Všetky podmienky musia byť splnené súčasne, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je právo fyzickej osoby domáhať sa ochrany a povinnosť subjektu zásahu súdom uloženú povinnosť znášať. Zásah musí byť spôsobilý narušiť integritu fyzickej osoby, znížiť hodnotu jej osobnosti, privodiť jej ujmu na cti, dôstojnosti a spoločenskej vážnosti. Ide o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu, jeho úmysel či konanie v dobrej viere, a preto nie je rozhodujúce, či konal pôvodca zásahu úmyselne či len nedbalo určité tvrdenia preberal a ďalej rozširoval - spoliehajúc sa na ich pravdivosť, ako aj bez ohľadu na to, či si bol vedomý neoprávnenosti zásahu. 15. V podanom odvolaní žalobca namietal skutkové závery súdu prvej inštancie, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, aké konkrétne výroky žalovaného vo vzťahu k žalobcovi odzneli, čo považoval za rozpor s vykonaným dokazovaním. V konaní o ochranu osobnosti má žalobca bremeno tvrdenia v tom, že žalovaný zasiahol do jeho osobnosti a že zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných práva. Žalobca je povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré jeho právo navodzujú a na žalovanom je, aby tvrdil a preukázal okolnosti, ktoré právo žalobcu vylučujú. Pokiaľ ide o posúdenie otázky, či zásah do osobnosti bol oprávnený alebo nie, zaťažuje dôkazné bremeno v tejto časti žalovaného. Práve v súdenom spore išlo podľa názoru odvolacieho súdu (zhodne so súdom prvej inštancie) o situáciu, že v prejednávanej veci nebol, v súlade s konštrukciu súdneho konania ako konania dôkazného, bezpečne preukázaným (teda spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti) zásah žalovaného do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Nebolo bez pochybností preukázané, že zo strany žalovaného sa jednalo o jednostranný slovný útok na adresu žalobcu, v snahe znevážiť alebo uraziť žalobcu pred kolegami. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie, výsluchu svedka Z. Č. „.D., Ž. I. C.. I. F. D. C.. Y. ( čl. 139), výsluchu svedka G. Y. „C. V. B. D. I. I. Z. Y. H. D.J. F., Ž. G. T. M., Ž. U.. „. G.““( čl. 139) je nesporným, že medzi stranami sporu boli dlhodobejšie vzájomné spory a konflikty. Svedok I. T. ako aj svedok Z. Č. vo svojej výpovedi rovnako potvrdili skutočnosť, že medzi stranami sporu sa jednalo o vzájomnú výmenu názorov, preto i keď odzneli z úst žalovaného expresívnejšie výrazy, ich primárnym cieľom nebolo znevážiť, či uraziť (tzv. intenzívny exces) žalobcu, teda nejednalo sa o kritiku spôsobilú zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobcu, teda nejednalo sa o zásah, ktorý by v tomto konkrétnom prípade presiahol určitú prípustnú mieru. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti, že expresívne výrazy odzneli aj zo strany žalobcu, tak ako to vo svojej výpovedi uviedol aj svedok I. H. „ načo zareagoval p. I., že „tak mi tam napíš na hodinu obed a pôjdem do p...““ ( čl. 140)“. Unesenie dôkazného bremena žalobcu nemožno vyvodiť ani z výsluchu svedka N. G., nakoľko tento nebol pri výmene názorov medzi žalobcom a žalovaným osobne prítomný a získal informácie len sprostredkovane. Okolnosti vzniku a priebehu incidentu sa javia rozpornými i s ohľadom na to, že žalobca si celý incident nahrával, avšak podľa jeho vyjadrenia túto nahrávku po rozhodnutí etickej komisie zmazal, čo nemožno považovať za štandardné a vzbudzuje tak nedôveru v úmysle a v konaní žalobcu. Tvrdenie žalobcu, že z jeho strany na adresu žalovaného neodzneli urážlivé alebo osočujúce výroku je v rozpore so závery Etickej komisie etickej rady skupiny MOL, ktorá dospela k záveru, že komunikácia tak žalobcu ako aj žalovaného bola urážlivá a prispela ku konfliktu (čl. 123). Námietka žalobcu, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bližšie nešpecifikoval rozpory medzi výpoveďami svedkov R. Z. Y., nemá oporu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Súd prvej inštancie v bode 47 odôvodnenia okrem iného uviedol nasledovné: „Súd ďalej poukazuje aj na v mnohých smeroch navzájom rozporné výpovede priamych účastníkov rozdeľovania zmien dňa 26.07.2013, keď niektorí svedkovia, ktorí síce potvrdzujú výmenu názorov medzi žalobcom a žalovaným, ale už si podrobne nepamätajú akú, si na druhej strane veľmi dobre a konkrétne pamätajú, že počuli len vyjadrenia žalovaného voči žalobcovi a ich presné znenie (R., Y.). Naproti tomu iní svedkovia si pamätajú aj vyjadrenia žalobcu vo vzťahu žalovanému (H., D.). Rozporné sú aj výpovede svedkov o priebehu výmeny názorov medzi stranami sporu“. Pričom z uvedených záverov nevyplýva, že by súd prvej inštancie zistil rozpor medzi výpoveďami svedka R. Z. Y., práve naopak títo svedkovia mali vypovedať zhodne. Rozdielnosť resp. rozpornosť vo výpovediach uvedených svedkov bola v tom, že svedkovia ( R., Y.J.) si síce pamätali na výmenu názorov medzi žalobcom a žalovaným, ale podrobne si už nepamätali na to, aké konkrétne vyjadrenia uviedol žalobca vo vzťahu k žalovanému. Pričom svedkovia H. Z. D. dosvedčili, že vyjadrenia žalovaného vo vzťahu k žalobcovi vyplynuli z konkrétnej situácie a boli reakciou na výroky žalobcu. Rozpornosť o priebehu výmeny názorov medzi stranami sporu bola zrejmou aj z výsluchu ďalších svedkov. Svedok I. T. si pamätal aj vyjadrenia žalobcu vo vzťahu k žalovanému: „ Žalovaný mu na to povedal niečo zmysle, že prestávka je 24-25 minút. Bola medzi nimi výmena názorov, nepamätá si presne aká, ale vie, že žalovaný vyskočil na žalobcu, že je opilec...“ a svedok H.. Z. Č. vo výsluchu uviedol:.“Bolo to klasické rozdelenie pracovných úloh. Na jeho konci sa žalobca spýtal na polhodinovú prestávku, na čo mu žalovaný povedal, že prestávka je 21 - 24 minút. Presne si to nepamätá, ale vie, že sa bavili ohľadne tejto prestávke. Potom žalovaný bohužiaľ vybuchol a vyslovene počul, že žalobcovi povedal, že je opitý a nič nerobí. Na to medzi nimi bola výmena názorov, kedy žalobca povedal žalovanému, že si budú vykať a nie tykať, lebo predtým si tykali“. Zatiaľ čo svedok Nešpor vo výsluchu uviedol: .. Bola medzi nimi výmena názorov, nepamätám si presne aká, ale vie, že žalovaný vyskočil na žalobcu, že je opilec..“ Nedôvodnou sa javí aj argumentácia žalobcu, že v dôsledku incidentu so žalovaným bola v značnej miere znížená jeho dôstojnosť a vážnosť v pracovnom kolektíve. Svedok G. Y. vo výpovedi uviedol „Môj vzťah sa k p. I. ani predtým, ani po tomto incidente nezmenil. Nemal som žiadne obavy o svoj život, zdravie v súvislosti s tým, že bol obvinený p. Y., že mal byť opitý“ (čl. 139). Rovnako svedok I. H. vo výpovedi uviedol „ Určite som nemal žiadne obavy o tom, žeby mal vypité a ohrozil životy, zdravie, mňa, seba a ostatných pracovníkov prevádzky, to by veľa riskoval“(čl. 140) Pričom svedok C. D. vo výsluchu na otázku, či sa v nadväznosti na incident bál so žalobcom pracovať na jednej prevádzke uviedol „Nie, v živote nie“(čl. 157). Možno tak súhlasiť s vyjadrením žalovaného, že žalobca v podanom odvolaní poukazoval len na časť dôkazov, a tieto interpretoval bez ich vzájomnej súvislosti a neprihliadal na celý obsah výpovede svedkov. Vychádzajúc tak z uvedeného, zohľadiac priebeh slovnej roztržky medzi stranami sporu možno súhlasiť so závermi súdu prvej inštancie, že len z použitia slovných spojení „je opitý“, „chodí do práce opitý“ a „na pracovisku nič nerobí“... nemožno vyvodiť, že došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu. Na správnosť záverov súdu prvej inštancie nemá vplyv ani skutočnosť, v akom postavení bol žalovaný vo vzťahu k žalobcovi, nakoľko nebolo sporným, že žalovaný nepožiadal žalobcu o podrobenie sa dychovej skúške, tejto sa podrobil žalobca sám na základe vlastného rozhodnutia. Ako nepreukázané posúdil odvolací súd aj tvrdenie žalobcu, že v dôsledku incidentu bol preradený na inú prevádzku, nakoľko uvedené nebolo v konaní pred súdom prvej inštancie preukázané. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že k ukončenie pracovného pomeru žalobcu v spoločnosti SLOVNAFT, a.s. došlo po cca dva a pol roku od slovnej roztržky medzi stranami sporu, a to na základe slobodného rozhodnutia žalobcu. Súd prvej inštancie tak postupujúc v súlade s ust. § 191 C.s.p. vyhodnotiac každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, prihliadnuc na to, čo vyšlo počas konania najavo, dospel k správnej úvahe, že výpovede svedkov o priebehu výmeny názorov medzi žalobcom a žalovaným, bez pochybností nepreukazovali žalobcom tvrdený zásah do jeho osobnostných práv. 16. Vychádzajú tak z toho, že k zásahu do osobnostných práv dochádza len vtedy, ak je tento zásah preukázaný a medzi zásahom a porušením osobnostnej sféry existuje príčinná súvislosť a ak tento zásah v konkrétnom prípade presiahol určitú prípustnú intenzitu, súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, keď konštatoval, že k zásahu do osobnostných práv žalobcu nedošlo. S ohľadom na závery uvedené v bode 15 rozhodnutia odvolací súd konštatuje správnosť záverov súdu prvej inštancie aj vo vzťahu k nepriznaniu povinnosti ospravedlniť sa a nepriznaniu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Uplatnenie si niektorých z nárokov podľa ust. § 13 Občianskeho zákonníka (prostriedkov ochrany osobnosti) možno uplatniť len v prípade ak zásahu do osobnostných práv došlo, čo v prejednávanej veci nebolo preukázané. V konaní pred súdom prvej inštancie žalobca nepreukázal ani dopady výrokov žalovaného na jeho rodinný život, nakoľko vyjadrenie „Celý náš rodinný život sa otočil o 180 stupňov“, nemožno považovať za okolnosť významnú pre priznanie nemajetkovej ujmy. V súdnom konaní nebol predložený žiadny dôkaz o tom, že by mal žalobca v nadväznosti na incident brať lieky na predpis alebo by mal navštevovať psychiatra. 17. Čo sa týka ostatných odvolacích námietok uvedených v odvolaní žalobcu odvolací súd ich považuje za nerozhodné, bez potreby na ne reagovať špecifickou odpoveďou. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). 18. So zreteľom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vec správne po právnej stránke posúdil, a dospel aj k správnemu právnemu záveru, že nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu, t.j. zásahu objektívne spôsobilému, privodiť žalobcovi ujmu na jeho osobnostných právach, ktorý je nevyhnutným predpokladom domáhať sa nárokov na priznanie ospravedlnenia a nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že obsah odvolania žalobcu nie je, z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov, spôsobilý spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu, alebo by spochybňovali správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. 19. Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie (vrátane výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie) podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 20. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a nárok na ich plnú náhradu priznal úspešnému žalovanému proti neúspešnému žalobcovi s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník. 21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).