Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/102/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215219076 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Sedláčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1215219076.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Sedlačkovej a členiek senátu JUDr. Lýdie Noskovičovej a JUDr. Moniky Školníkovej v právnej veci žalobcu: Mgr. Marek Piršel, Kopčianska 10, Bratislava, správca konkurznej podstaty úpadcu Prvá metropolitná, s. r. o., Kladnianska 20, Bratislava, IČO: 35 961 341, zastúpeného ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA - Marek Piršel s.r.o., Kopčianska 10, Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 47 255 498 proti žalovanému: INVESTMENT SK, a.s., Mlynská 28, Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 47 228 431, zastúpenému Marják, Ferenci & Partners s.r.o., Tajovského 17, Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 50 164 988 o zaplatenie sumy 1.300.400,- eur s príslušenstvom a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 42Cb/340/2015-151 zo dňa 15.11.2018 takto r o z h o d o l : I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 42Cb/340/2015-151 zo dňa 15.11.2018 v napadnutej vyhovujúcej časti a v súvisiacich výrokoch o náhrade trov konania p o t v r d z u j e . II. Súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava II ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. zaviazal žalovaného na povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.300.400,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 1.300.400,- eur od 21.5.2015 do zaplatenia, výrokom II. konanie v časti 40,- eur zastavil, výrokom III. priznal žalobcovi proti žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu a výrokom IV. rozhodol, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku osobitným uznesením, a to s poukazom na ustanovenia § 1 ods. 1, ods. 2, § 365, § 369 ods. 1, ods. 2 Obchodného zákonníka, § 657 Občianskeho zákonníka, § 44 ods. 3, § 46 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 1 ods. 3 písm. d) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z. (účinného od 1.2.2013), § 204, § 191 ods. 1, ods. 2, § 145 ods. 2, § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). 2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobou zo dňa 7.8.2015 sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny 1.300.400,- eur titulom zmluvy o pôžičke uzatvorenej dňa 1.8.2013 medzi žalobcom (úpadcom) ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom, na základe ktorej poskytol žalobca žalovanému finančné prostriedky vo výške 1.300.400,- eur a dňa 14.4.2015 bol žalovaný vyzvaný na vrátenie pôžičky konateľom úpadcu s tým, že termín vrátenia pôžičky v zmysle bodu 2.3 zmluvy o pôžičke bol stanovený najneskôr na 15.11.2015. Dňa 13.5.2015 bol uznesením Okresného súdu Bratislava I vyhlásený konkurz na majetok žalobcu. Uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 93/2015 dňa 19.5.2015, pričom účinkom vyhlásenia konkurzu je v zmysle § 46 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii skutočnosť, že nesplatné pohľadávky úpadcu sa počas trvania konkurzu považujú za splatné, z čoho vyplýva, že pôžička bola splatná momentom nadobudnutia účinnosti uznesenia o vyhlásení konkurzu, čím sa pôvodne zmluvne dohodnutá splatnosť pôžičky zmenila na splatnosť podľa režimu ex lege, t.j. dátum splatnosti pôžičky je podľa žalobcu 20.5.2015 a prvým dňom omeškania žalovaného s vrátením pôžičky je 21.5.2015. Zo strany žalovaného nedošlo k plneniu, hoci bol na plnenie navyše vyzvaný aj zo strany správcu úpadcu. Žalovaný sa v konaní bránil tvrdením, že pohľadávka žalobcu zanikla úhradou v celom rozsahu s tým, že na zabezpečenie pohľadávky zo zmluvy o pôžičke bola medzi sporovými stranami uzavretá zmluva o zabezpečení blankozmenkou a tiež bola vystavená zabezpečovacia blankozmenka. Dňa 23.4.2015 (v deň splatnosti zmenky) žalobca/úpadca zmenku predložil na platenie žalovanému, ktorý v deň splatnosti zmenku zaplatil, čo je potvrdené na rube identifikovanej zmenky. Na pojednávaní dňa 31.5.2016 právny zástupca žalovaného predložil súdu prvej inštancie k nahliadnutiu originál zmenky vystavenej dňa 1.8.2013, na rube ktorej je vyjadrenie konateľa úpadcu Ľ. O., že dňa 23.4.2015 bola žalovaná suma 1.300.400,- eur uhradená v celom rozsahu. Právny zástupca žalovaného v rámci prednesu na pojednávaní uviedol, že zmluva o zabezpečení blankozmenkou bola uzatvorená ústne a je na ťarchu úpadcu, že si takúto zmluvu neuzatvoril písomne. K vyjadreniu žalobcu, že žalovaný nepreukázal hotovostný stav v pokladni, doložil žalovaný listinné doklady, a to stav pokladne k dňom 22.4.2015, 23.4.2015 a 24.4.2015. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhol uskutočniť znalecké dokazovanie na overenie pravosti podpisu pána O.. Súd prvej inštancie v ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia poukázal na následné vyjadrenia strán sporu uskutočnené v priebehu konania, na obsah výsluchov svedkov Ľ. O., H. Q., U. O. a P. S., ako aj na obsah dokladov tvoriacich obsah spisu. 3. V nadväznosti na vykonané dokazovanie súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí uviedol, že mal za preukázané, že medzi sporovými stranami došlo dňa 1.8.2013 k uzatvoreniu platnej zmluvy o pôžičke, na základe ktorej poskytol úpadca ako veriteľ žalovanému ako dlžníkovi pôžičku vo výške 1.300.400,- eur s tým, že poskytnutie pôžičky a jej rozsah neboli medzi stranami sporné. Spornou skutočnosťou bolo, či bola pôžička žalovaným uhradená, v súvislosti s čím mal súd prvej inštancie na základe dokazovania za to, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal úhradu pôžičky žalobcovi (úpadcovi). Na preukázanie úhrady pôžičky žalobcovi žalovaný predložil zmenku s podpisom štatutárneho zástupcu úpadcu, ktorá mala preukazovať úhradu pôžičky vo výške 1.300.400,- eur (č. l. 20). Štatutárny zástupca úpadcu Ľ. O. však na pojednávaní ako svedok tvrdil, že podpis na zmenke nie je jeho podpisom, takýto listinný dôkaz nepodpísal a taktiež nenapísal do zmenky údaje na rube zmenky, že bola dňa 23.4.2015 zaplatená suma 1.300.400,- eur. Žalobca navrhol vykonať znalecké dokazovanie na preukázanie pravosti podpisu pána O. na zmenke, ktoré však nemohlo byť vykonané, nakoľko v priebehu konania došlo k strate predmetnej zmenky, ktorá sa mala stratiť pri doručovaní poštou na OR PZ Bratislava II, čo vyplýva z listinného dokladu - uznesenia OR PZ v Bratislave II, odbor kriminálnej polície zo dňa 17.8.2016 (č.l. 70). Zmenku mal predložiť U.. U. O. a mala byť poslaná poštou na políciu, kde však nebola doručená. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že nemožnosť vykonania znaleckého dokazovania vyplýva aj z mailu súdneho znalca/písmoznalca P.. P. O. zo dňa 18.1.2018 (č.l. 124), z ktorého vyplýva, že pokiaľ nie je k dispozícii originál dokladu, na ktorom sa má pravosť podpisu skúmať, kópiu sporného podpisu je možné skúmať len ako izolovaný jav, nakoľko k pravosti písomnosti ako celku sa na základe kópie nie je možné vyjadriť. Znalec nemôže overiť, či sporná písomnosť je/nie je výsledkom technického falšovania, montáže a či sporný podpis nevznikol tak, že bol na písomnosť prenesený z inej písomnosti, ktorá obsahovo vôbec so skúmanou kópiou nesúvisí. Súd prvej inštancie poukázal na vyjadrenie žalobcu zo dňa 24.10.2017 s tým, že keďže zmenka je súkromnou listinou, stačí formálne popretie jej správnosti druhým účastníkom, aby nastúpila dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno toho účastníka, ktorý tvrdil skutočnosti, ktoré mali byť súkromnou listinou preukázané (R 14/2010 rozsudok NS SR, sp. zn. 2Cdo/199/2005), pričom aj s poukazom na § 204 CSP mal súd prvej inštancie za to, že k formálnemu popretiu pravosti zmenky ako súkromnej listiny došlo na pojednávaní dňa 31.5.2016 štatutárnym zástupcom úpadcu pánom O., ktorý mal zmenku podpísať, čím dôkazné bremeno prešlo zo žalobcu na žalovaného, ktorý bol povinný preukázať pravosť tejto súkromnej listiny - zmenky, ako aj preukázať skutočnosti, ktoré majú byť súkromnou listinou preukázané. Vzhľadom k tomu, že došlo k strate zmenky a nebolo možné vykonať znalecké dokazovanie, žalovaný v konaní neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že zmenka bola podpísaná konateľom úpadcu, ktorý svojím podpisom mal potvrdzovať úhradu 1.300.400,- eur v hotovosti na zmenku. V kontexte vyššie uvedeného súd prvej inštancie zároveň v napadnutom rozhodnutí zdôraznil, že ani listinné dôkazy doložené do spisu žalovaným ako pokladničná kniha (č.l. 58), účtovný denník (č.l. 59), obratová predvaha (č.l. 60), ktoré mali preukazovať, že žalovaný disponoval peňažnými prostriedkami v čase, kedy mali byť splatené úpadcovi, t.j. 4/2015, túto skutočnosť nepreukazujú. Okrem toho, že sú listinné doklady zmätočné v nich uvádzaných dátumoch, jedná sa o audítorom neoverený výpis z účtovníctva žalovaného, ktorý nemá právnu hodnotu. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní uviedol, že má za to, že účtovníctvo žalovaného ako akciovej spoločnosti bolo overené audítorom, na preukázanie čoho založí do spisu listinný dôkaz. Následne bola súdom prvej inštancie právnemu zástupcovi žalovaného uložená povinnosť v lehote 60 dní založiť do spisu doklad preukazujúci overenie účtovníctva žalovaného za rok 2015 audítorom, avšak právny zástupca žalovaného tieto listinné doklady vôbec do spisu nedoložil a z toho dôvodu súd prvej inštancie považoval predložené listinné doklady bez náležitého overenia za právne bezvýznamné. Súčasne súd prvej inštancie poukázal aj na listinný dôkaz - odpoveď na výzvu na splatenie pôžičky zo dňa 13.7.2015 (č.l. 25), z ktorého vyplýva, že žalovaný oznámil žalobcovi, že neeviduje voči spoločnosti úpadcu žiadne záväzky, pričom tento dokument bol podpísaný U.. U. O., predsedom predstavenstva žalovaného. Pokiaľ by v tom čase mal predseda predstavenstva vedomosť o zaplatení pôžičky, a to zaplatením zmenky, podľa súdu prvej inštancie mal túto skutočnosť minimálne uviesť v odpovedi na výzvu a predložením zmenky správcovi preukázať úhradu pôžičky, čo však žalovaný neurobil. Vo vzťahu k výsluchu svedka P. S. súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí uviedol, že jeho výpoveď považuje za nevierohodnú a účelovú, nakoľko svedok sám uviedol, že sa pozná s U. O. 20 rokov a sú kamaráti, pričom z výsluchu svedka vyplynulo, že prevádzkuje automaty, ktoré patria U. O., resp. jeho firmám, čo znamená, že je od neho ekonomicky závislý. Podľa názoru súdu prvej inštancie je navyše výpoveď svedka rozporná, keď svedok vo svojej výpovedi uviedol, že U. O. a pán O. si medzi sebou podpísali nejaké papiere, pravdepodobne zmenku a na otázku súdu, či vie, ako vyzerá zmenka, svedok odpovedal, že nevie. V súvislosti s výpoveďou svedka P. S. súd prvej inštancie tiež poukázal na skutočnosti týkajúce sa návrhu na jeho výsluch ako svedka na štvrtom pojednávaní po cca 3 rokoch trvania sporu. K námietke žalovaného o nedostatku právomoci všeobecného súdu z dôvodu uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy medzi úpadcom a žalovaným súd prvej inštancie uviedol, že právomoc všeobecného súdu je daná, nakoľko vyhlásením konkurzu sa nesplatné pohľadávky úpadcu v zmysle § 46 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii považujú za splatné, z čoho vyplýva, že pôžička sa stala splatnou nadobudnutím účinnosti uznesenia o vyhlásení konkurzu, čím sa zmenila pôvodne dohodnutá splatnosť pôžičky a došlo k jej predčasnej splatnosti. V zmysle ustanovenia § 1 ods. 3 písm. d) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní platí, že v rozhodcovskom konaní nemožno rozhodovať spory, ktoré vzniknú v priebehu konkurzného a reštrukturalizačného konania, v dôsledku čoho je podľa súdu prvej inštancie vylúčená aplikácia rozhodcovskej zmluvy uzatvorenej medzi stranami. 4. Na základe vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení mal súd prvej inštancie za preukázané, že nárok uplatnený žalobcom je skutkovo i právne opodstatnený a z toho dôvodu žalobe žalobcu vyhovel a žalovaného zaviazal na zaplatenie istiny spolu s príslušenstvom, t.j. úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne od 21.5.2015 (nasledujúci deň po splatnosti pôžičky) do zaplatenia v súlade s § 369 ods. 1, ods. 2 Obchodného zákonníka. Nakoľko žalobca netrval na zaplatení paušálnej náhrady vo výške 40,- eur a v tejto časti vzal žalobu späť, súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 145 ods. 2 CSP konanie v časti 40,- eur zastavil. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s § 255 ods. 1 CSP a priznal žalobcovi, ktorý mal v konaní plný úspech, náhradu trov konania proti žalovanému v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením v súlade s § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia. 5. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP, z obsahu ktorého vyplýva, že smeruje proti výroku I., ktorým súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.300.400,- eur s príslušenstvom a proti výrokom o náhrade trov konania. Podaným odvolaním sa žalovaný domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a neprizná žiadnej strane sporu náhradu trov konania z dôvodu podľa § 100 ods. 2 písm. a) zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii. Žalovaný v odvolaní uviedol, že samotný správca konkurznej podstaty uvádza, že disponuje účtovníctvom úpadcu len do dňa 1.8.2014, pričom skutočnosť, že úpadca vo svojej účtovnej evidencii do uvedeného dátumu disponuje zápisom o pohľadávke voči žalovanému, ešte podľa názoru žalovaného neznamená, že pohľadávka nemohla byť splatená spôsobom uvádzaným žalovaným. Žalovaný zotrváva na svojich pôvodných vyjadreniach, že pohľadávka bola v celosti splatená v hotovosti k rukám konateľa úpadcu Ľ. O. oproti zmenke, ktorá bola doplnená s dátumom splatnosti 23.4.2015 na sumu 1.300.400,- eur, teda v období, za ktoré správca účtovnou dokumentáciou nedisponuje. Žalovaný považuje výpoveď Ľ. O. za tendenčnú a účelovú, nakoľko popretím prevzatia vrátenej pôžičky sa snaží vyhnúť svojej zodpovednosti ako štatutára úpadcu tak v civilnej, ako aj v trestnej rovine. Navyše je tento svedok trestne stíhaný, takže jeho výpoveď mala byť zo strany súdu podrobená aj takto smerovanému kritickému pohľadu, k čomu ale zo strany súdu prvej inštancie nedošlo. Oproti absencii účtovníctva na strane úpadcu stoja účtovné doklady predložené zo strany žalovaného, ktoré podľa jeho názoru jasným a jednoznačným spôsobom preukazujú existenciu hotovostných peňazí u žalovaného v rozhodnom období a súčasne poskytujú dôkaz o účtovnom pohybe v pokladni, ktorý je možné na základe logickej dedukcie stotožniť s vyplatením zmenky k rukám konateľa úpadcu. Žalovaný tiež v odvolaní uviedol, že neakceptuje argumentáciu súdu prvej inštancie o tom, že žalovaným predložené dôkazy sú bez právneho významu, keďže nie sú doložené správou audítora, nakoľko žalovaný má za to, že ním predložené účtovné doklady sú hodnoverným dôkazom o účtovnom stave jeho spoločnosti a samotná absencia audítorskej správy ešte nemôže znamenať následok, že na ne súd nebude prihliadať. Vo vzťahu k svedeckej výpovedi P. S. žalovaný v odvolaní uviedol, že má za to, že spôsob navrhnutia tohto dôkazu je striktne bez právnej relevancie vo vzťahu k posúdeniu obsahu samotnej výpovede. Podľa žalovaného práve táto výpoveď (hoci obsahuje jeden nepatrný rozpor s výpoveďou pána O., kde sa títo svedkovia nezhodli v tom, či boli dokumenty /rub zmenky/ vypísané alebo nie dopredu) je hrdelným dôkazom svedčiacim v prospech argumentácie žalovaného. Súčasne žalovaný v odvolaní namietal arbitrárnosť napadnutého rozsudku, ktorý považuje za nedostatočne odôvodnený. 6. K odvolaniu žalovaného sa žalobca vyjadril podaním svojho právneho zástupcu zo dňa 8.4.2019, v ktorom uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom a s jeho odôvodnením, ktoré považuje za vecne správne s tým, že žalovaný v odvolaní neuvádza žiadne nové skutočnosti, ale uvádza skutočnosti, ktoré tvrdil už v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalobca má za to, že v konaní nebolo v žiadnom prípade preukázané uhradenie pohľadávky úpadcu oproti vystavenej zmenke, pričom tvrdenie žalovaného o uhradení sumy vo výške 1.300.400,- eur v hotovosti k rukám úpadcu považuje žalobca za absurdné vzhľadom na to, že ide o obrovský obnos peňazí, ako aj vzhľadom na výpoveď samotného konateľa úpadcu, ktorý túto skutočnosť vyvrátil. Výpovede žalovaného a jeho dlhoročného kamaráta o takejto úhrade nemožno podľa žalobcu považovať za dostatočný dôkaz a zároveň je na ťarchu žalovaného aj to, že v konaní aj napriek výzve súdu prvej inštancie doposiaľ nepredložil účtovné dokumenty, ktoré by hodnoverne preukazovali zánik pohľadávky úpadcu. Hodnoverným dôkazom by podľa názoru žalobcu boli účtovné dokumenty overené audítorom, resp. doklady o výbere uvedených finančných prostriedkov z bankového účtu, nakoľko je ťažko uveriteľná skutočnosť, že žalovaný uchovával takýto obnos peňazí v hotovosti vo svojej kancelárii. V tejto súvislosti žalobca opätovne poukázal na to, že zmenka je súkromná listina, ktorej pravdivosť poprel tak žalobca, ako aj konateľ úpadcu a preto je dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní pravdivosti jej obsahu na žalovanom. Nakoľko žalovaný dokonca originál uvedenej zmenky stratil a nebolo možné vykonať znalecké dokazovanie súvisiace s podpisom na nej uvedenom, má žalobca za to, že žalovaný nemôže a ani nevie preukázať pravdivosť tejto listiny. Rovnako žalobca za absurdné považuje tvrdenie žalovaného o účelovosti výpovede konateľa úpadcu pána O., nakoľko správca má prístup k bankovým účtom úpadcu a zabezpečuje majetok, ktorý má reálne k dispozícii, pričom v prípade, že by žalovaný uhradil túto pohľadávku úpadcovi, žalobca predpokladá, že by si úpadca finančné prostriedky v takejto výške neponechal v hotovosti. Keby tak učinil, správca nemá právne prostriedky, aby úpadcu k úhrade týchto finančných prostriedkov do konkurznej podstaty donútil. Vzhľadom na to, že žalobca disponuje prístupom k bankovým účtom úpadcu, je z nich zrejmé, že žiadna takto vysoká finančná čiastka nebola na bankové účty úpadcu vložená. Podľa žalobcu nemožno výpoveď svedka P. S. považovať za hodnovernú vzhľadom na blízky vzťah žalovaného s týmto svedkom. Na základe vyššie uvedeného má žalobca za to, že zo strany žalovaného nie je akýkoľvek dôvod na úspešné dovolanie sa zmeny rozsudku, v podanom odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, ako ani nové dôkazy, v dôsledku čoho žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny a zaviazal žalovaného k náhrade trov konania žalobcu v rozsahu 100%. 7. Žalovaný nepredložil súdu svoje následné vyjadrenie k vyjadreniu žalobcu zo dňa 8.4.2019, pričom rovnopis predmetného vyjadrenia žalobcu k odvolaniu spolu s výzvou súdu prvej inštancie na predloženie písomného vyjadrenia boli právnemu zástupcovi žalovaného doručené dňa 15.4.2019. 8. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd v zmysle § 34 v spojení s § 470 CSP po oboznámení sa s obsahom spisu a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, keď súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, z ktorého po vyhodnotení dôkazov vyvodil správne právne závery premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku. 9. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 10. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 11. Po dôslednom oboznámení sa s obsahom spisu, s obsahom napadnutého rozsudku a s konaním pred súdom prvej inštancie, ktoré predchádzalo jeho vyhláseniu, ako aj s obsahom odvolania žalovaného a následného vyjadrenia žalobcu odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku, s ktorého odôvodnením sa odvolací súd stotožňuje a konštatuje súladnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP s tým, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúci ku v ňom ustáleným skutkovým a právnym záverom premietnutým do výrokovej časti napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie sa dostatočným, náležitým, zrozumiteľným a vecne správnym spôsobom vysporiadal so všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci, v nadväznosti na čo odvolací súd konštatuje nedôvodnosť odvolania žalovaného v časti, ktorou namieta arbitrárnosť napadnutého rozsudku. Konanie pred súdom prvej inštancie bolo vedené v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného procesu a odvolací súd nezistil žiadne vady procesného charakteru, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. 12. Z obsahu spisu je zrejmé, že medzi stranami sporu nebola sporná skutočnosť, že medzi úpadcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom bola dňa 1.8.2013 uzavretá v písomnej forme zmluva o pôžičke podľa § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka a rovnako nebola sporná skutočnosť týkajúca sa reálneho poskytnutia peňažných prostriedkov vo výške 1.300.400,- eur úpadcom žalovanému na základe predmetnej zmluvy o pôžičke. Spornou otázkou bola otázka vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov dlžníkom veriteľovi a v nadväznosti na to zostala sporná pravdivosť tvrdenia žalovaného jednak o samotnom vrátení poskytnutej sumy 1.300.400,- eur, ako aj o žalovaným tvrdenom spôsobe úhrady tejto finančnej čiastky v hotovosti oproti vystavenej zmenke. 13. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovým a právnym vyhodnotením sporných otázok súdom prvej inštancie a na zdôraznenie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd považuje za potrebné poukázať na samotnú zmluvu o pôžičke zo dňa 1.8.2013, v ktorej niet ani zmienky o zabezpečení pohľadávky veriteľa zo zmluvy blankozmenkou, ktorá podľa kópie nachádzajúcej sa v spise na č.l. 20 mala byť vystavená v deň uzavretia predmetnej zmluvy o pôžičke, t.j. dňa 1.8.2013. Odvolací súd považuje minimálne za nepochopiteľné, ak zmluvné strany tak závažnú skutočnosť týkajúcu vystavenia zabezpečovacej blankozmenky súčasne s uzavretím zmluvy o pôžičke neuvedú v ustanoveniach predmetnej zmluvy. Predmetná zmluva o pôžičke v článku II - Podmienky Pôžičky, v bode 2.3 upravuje záväzok dlžníka vrátiť pôžičku veriteľovi na prvú písomnú výzvu veriteľa s určením lehoty na plnenie nie kratšej ako 6 mesiacov a doručenú dlžníkovi minimálne 6 mesiacov predo dňom splatnosti pôžičky určeným veriteľom s tým, že podľa článku II - Podmienky Pôžičky, bod 2.7 sa peňažné plnenia dlžníka vyplývajúce zo zmluvy považujú za splnené dňom, kedy budú odpísané z účtu dlžníka. 14. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k svojmu tvrdeniu o úhrade sumy 1.300.400,- eur úpadcovi a naproti tomu sa odvolací súd nemôže stotožniť s tvrdením žalovaného obsiahnutým v odvolaní o hodnovernosti účtovných dokladov predložených žalovaným, a to z nasledovných dôvodov. Odhliadnuc od skutočnosti, že samotný právny zástupca žalovaného v podaní zo dňa 11.4.2017 uviedol, že sa žalovanému nepodarilo zabezpečiť doručenie auditovaných dokladov a tieto v priebehu celého doterajšieho konania ani neboli zo strany žalovaného súdu predložené, je tiež potrebné poukázať na skutočnosť, že zo strany žalovaného boli predložené len audítorom neoverené doklady vytlačené z počítačovej zostavy jednostranne vytvorenej pravdepodobne žalovaným dňa 29.7.2016 (č.l. 58-60), pričom je tiež potrebné poukázať na rozpor medzi pokladničnou knihou na č.l. 58, kde je uvedená pri dátume 23.4.2015 položka „Úhrada OZ č. 141900034“ v čiastke 1.300.400,- eur, avšak z výdavkového pokladničného dokladu na č.l. 61 vyplýva, že dňa 23.4.2015 bola U.. U. O. vyplatená suma len vo výške 1.300.000,- eur. Navyše je potrebné uviesť, že zo strany žalovaného boli predmetné neoverené a pochybnosti vzbudzujúce účtovné doklady predložené bez možnosti ich posúdenia v kontexte komplexného účtovníctva žalovaného za rok 2015, ktoré by aspoň umožňovalo súdu komplexne vyhodnotiť účtovný stav žalovaného nielen v inkriminovanom období, ale aj v období predchádzajúcom, na základe čoho by si súd mohol vytvoriť relevantný názor, či žalovaný skutočne mohol v rozhodnom čase disponovať tak vysokou hotovostnou peňažnou čiastkou vo svojej pokladni. Vyššie uvedené dôvodné pochybnosti o pravdivosti tvrdenia žalovaného o úhrade žalovanej sumy 1.300.400,- eur v hotovosti oproti zmenke nie je možné považovať za zhojené výpoveďou svedka P. S., ktorého prítomnosť pri odovzdávaní a prevzatí predmetnej finančnej čiastky v hotovosti nebola pôvodne žalovaným v rámci jeho procesnej obrany ani tvrdená a navyše jeho svedecká výpoveď realizovaná na pojednávaní konanom dňa 15.11.2018 obsahuje tvrdenia nezhodujúce sa v detailoch s výpoveďou svedka U.. U. O. na pojednávaní konanom dňa 16.1.2018. Súčasne odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že nemožnosť vykonania znaleckého dokazovania vo vzťahu k žalovaným tvrdenej zmenke spôsobil svojím konaním odporujúcim konaniu s odbornou starostlivosťou samotný žalovaný, keď na jednej strane právny zástupca žalovaného na pojednávaní konanom dňa 31.5.2016 požiadal súd prvej inštancie o vrátenie originálu zmenky z dôvodu obavy, aby sa nestratila, nakoľko ide o jediný listinný doklad žalovaného preukazujúci úhradu žalovanej sumy a na strane druhej bol tento jediný listinný doklad preukazujúci úhradu žalovanej sumy - originál zmenky na základe výzvy orgánu činného v trestnom konaní zaslaný zo strany žalovaného policajnému orgánu poštou a počas poštovej prepravy malo dôjsť k jeho strate, čím bolo zmarené aj grafologické skúmanie v rámci trestného konania. Uvedená skutočnosť vyplýva z uznesenia Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave II, Odbor kriminálnej polície zo dňa 17.8.2016 pod ČVS: ORP-254/3-VYS-B2-2016 a v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že pri zachovaní minimálnej obozretnosti nakladania s tak významným listinným dôkazom žalovaný mohol a mal predpokladať, že doručovanie prostredníctvom pošty predstavuje možné riziko straty alebo poškodenia zásielky. 15. Pre správnosť dôvodov rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol žiadne také skutkovo a právne relevantné dôvody, ktoré by privodili pre neho priaznivé rozhodnutie. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného súdneho procesu, z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery a napokon aj vec správne rozhodol po právnej stránke. Rozsudok je podrobne odôvodnený, súd prvej inštancie v ňom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. 16. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnil ani nevyvrátil podstatné závery súdu prvej inštancie premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku, odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a z toho dôvodu odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v súvisiacich výrokoch o náhrade trov konania v zmysle § 387 ods. 1, ods. 2 CSP ako vo výroku vecne správny potvrdil. 17. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%, keďže bol žalobca v odvolacom konaní plne úspešný. 18. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť v podpísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/, e/ CSP).