Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Cob/182/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1217202909 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 10. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Krišková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1217202909.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a sudkýň JUDr. Oľgy Bahníkovej a JUDr. Ľubice Břouškovej v právnej veci žalobcu: PIT s.r.o., so sídlom Šaštínska 37, 841 04 Bratislava, IČO: 36 686 905, zast.: Mgr. Toni Khuri, advokát, so sídlom Dlhé diely II/13, 841 04 Bratislava, proti žalovanému: HEKON Plus s. r. o. (predtým: VS wood s. r. o.), so sídlom Hlavná 53/103A, 900 23 Viničné, IČO: 46 396 306, zast.: Mgr. Martin Danišovič, advokát, so sídlom Drieňová 1/ D, 821 01 Bratislava, o zaplatenie 1.056,- EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 51Cb/2/2017-196 zo dňa 26.06.2019, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 51Cb/2/2017-196 zo dňa 26.06.2019 p o t v r d z u j e. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 82%, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 960,- € s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 960,- € od 05.04.2017 do zaplatenia, a to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku (I.). Súd vo zvyšku žalobu zamieta (II.). Žalovanému sa priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 82%, o ktorej výške bude rozhodnuté samostatným uznesením (III.). 2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 15.02.2017 sa žalobca domáhal zaplatenia istiny 1.056,- € s príslušenstvom ako aj náhrady trov konania titulom neuhradených faktúr spolu vo výške 1.056,- Eur vystavených žalobcom za poskytnuté ekonomické služby žalovanému. Žalobca uviedol, že medzi ním a žalovaným bola uzavretá dohoda, na základe ktorej žalobca vykonával pre žalovaného ekonomické služby, rôzne administratívne práce a hlavne viedol účtovníctvo. Odmena bola najprv v sume 200,- € + DPH, t. j. 240,- €, potom od februára 2013 sa odmena zvýšila na 220,- € + DPH, t.j. 264,- €. Tieto služby poskytoval žalobca žalovanému až do konca mesiaca august 2013. Žalobca sa od správcu dane dozvedel, že za rok 2013 boli podané za žalovaného dve daňové priznania. Jedno vypracoval žalobca za obdobie od 01.01.2013 do 31.08.2013, kde bola vykázaná strata a druhé, kde bol údajne vykázaný zisk, bolo vypracované inou spoločnosťou, ktorá ako predpokladá žalobca, viedla účtovníctvo od 01.09.2013 do 31.12.2013. Po tomto zistení vyzval žalobca žalovaného listom zo dňa 19.05.2014 na prevzatie účtovných dokladov za obdobie 01/2013 až 08/2013. Na toto reagovala konateľka žalovaného, ktorá uviedla, že výzvu považuje za neopodstatnenú a účtovné doklady nepotrebuje. Žalobca má potvrdené Sociálnou poisťovňou ako aj zdravotnou poisťovňou Union, a.s., že za obdobie 01/2013-08/2013 elektronickou poštou prostredníctvom jeho zamestnankyne B. P. boli doručené mesačné výkazy a rovnako, že tieto výkazy neboli podávané duplicitne. Žalobca vystavil pre žalovaného za poskytnuté ekonomické služby nasledujúce faktúry, ktoré žalovaný neuhradil: - faktúra č. OF 2013/034, splatná dňa 14.06.2013, na sumu 264,- €; - faktúra č. OF 2013/042, splatná dňa 14.07.2013, na sumu 264,- €; - faktúra č. OF 2013/052, splatná dňa 14.08.2013, na sumu 264,- €; - faktúra č. OF 2013/060, splatná dňa 14.09.2013, na sumu 264,- €. 3. Súd vydal dňa 15.03.2017, pod č. k.: 51Cb/2/2017-29 platobný rozkaz, voči ktorému podal žalovaný v zákonnej lehote odpor. Žalovaný v podanom odpore žiadal, aby súd žalobu žalobcu zamietol, nakoľko žalobca žalovanému neposkytol žiadne služby, za poskytnutie ktorých sa domáha zaplatenia odmeny a teda je zrejmé, že nemá nárok na zaplatenie žalovanej sumy. 4. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými stranami sporu, výsluchom strán sporu a svedkov. Na základe takto vykonaného dokazovania zistil nasledujúci skutkový stav: Listom zo dňa 19.05.2014 vyzval žalobca žalovaného, aby si v lehote 7 dní od doručenia výzvy prevzal účtovné doklady spoločnosti VS wood s.r.o. a vyrovnal všetky záväzky voči spol. PIT s.r.o.. Žalovaný listom zo dňa 28.05.2014 oznámil žalobcovi, že v apríli 2013 sa dohodli na ukončení spolupráce a nie je dôvod, aby po tomto dátume žalovaný uhrádzal žalobcovi za jeho činnosť. Zároveň uviedol, že so spoločnosťou žalobcu už nespolupracuje a účtovné doklady nepotrebuje. Podľa výpisu z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I predmetom činnosti žalobcu je vedenie účtovníctva od 09.01.2013, ďalej administratívne práce, poradenská a konzultačná činnosť. Konateľmi spoločnosti v roku 2013 boli: Robert Rausch a Tomasz Tymkowski. Podľa výpisu z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I spol. VS wood s.r.o. bola založená dňa 27.09.2011 spoločenskou zmluvou, zapísaná bola dňa 15.10.2011 a jej spoločníkmi v čase založenia boli Vadim Grebentsov a Svetlana Senkovskaya, ktorá bola zároveň aj konateľkou spoločnosti. Žalobca vystavil pre žalovaného za účtovnícke a personálne služby faktúry, ktoré sú predmetom sporu. 5. Po právnej stránke súd prvej inštancie vec posudzoval podľa § 64, § 135, § 135a ods. 1, § 269 ods. 2, § 275 a § 369 Obchodného zákoníka. 6. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že nárok žalobcu je dôvodný v časti o zaplatenie sumy 960,- Eur a v časti príslušenstva. Vo zvyšku súd žalobu zamietol ako nedôvodnú. Uviedol, že v konaní nebolo sporné, že žalobca na základe požiadavky pani Svetlany Senkovskej vykonal úkony smerujúce k založeniu spoločnosti žalovaného, pričom pani Senkovskaya sa po založení spoločnosti stala jednou zo spoločníkov v spoločnosti žalovaného (druhým bol p. Grebentsov) a zároveň sa stala aj jej konateľkou. Z vykonaného dokazovania taktiež vyplynulo, že p. Senkovskaya rokovala s p. Tymkowskim (konateľom spol. žalobcu a zároveň konateľom spol. VISEGRAD COMMODITY TRADE s.r.o.) pred založením spoločnosti o tom, že p. Tymkowski zabezpečí po vzniku spoločnosti žalovaného aj vedenie účtovníctva žalovaného, mzdovej a personálnej agendy. 7. Rovnako súd prvej inštancie považoval v konaní za preukázané, že aj v mesiacoch máj 2013 až august 2013 spoločnosť žalobcu za žalovaného zasielala výkazy do Sociálnej poisťovne, zdravotnej poisťovne UNION a v tomto období mala zamestnankyňa žalobcu p. P. aj plnú moc udelenú pre potreby daňového úradu (vystavenú priamo konateľkou spol. žalovaného na daňovom úrade) a za obdobie 01-08/2013 podal žalobca za žalovaného aj čiastočné daňové priznanie. Tieto skutočnosti neboli sporné. Rovnako súd považoval za preukázané, že spoločnosti VISEGRAD COMMODITY TRADE s.r.o. v mesiacoch november 2012 a december 2012 uhradil žalovaný za vedenie účtovníctva odmenu 180,- € mesačne a v mesiacoch 01/2013 až 03/2013 spoločnosť žalovaného uhradila spoločnosti žalobcu na účet žalobcu odmenu za vedenie účtovníctva vo výške 240,- € mesačne. 8. Podľa súdu prvej inštancie spornou medzi stranami bola existencia zmluvného vzťahu medzi stranami sporu (jeho právny základ) a najmä otázka výšky odmeny za služby, ktoré v období 05-08/2013 poskytoval žalobca žalovanému. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že konateľ žalobcu p. Tymkowski a p. Senkovskaya rokovali pred založením spoločnosti žalovaného aj o tom, že p. Tymkowski zabezpečí pre spoločnosť žalovaného po jej založení vedenie účtovníctva, mzdovú agendu a administratívne služby. Zo svedeckej výpovede svedkyne p. E. taktiež vyplynulo, že predmetom rokovania bola aj odplata za vedenie účtovníctva, pričom podľa svedkyne p. Tymkowski uviedol, že odplata za vedenie účtovníctva sa pohybuje okolo 50,- až 100,- € mesačne. Túto skutočnosť uviedla vo svojej výpovedi aj bývalá konateľka žalovaného p. Senkovskaya. 9. Vo vzťahu k tejto dohode súd prvej inštancie uviedol, že jednoznačne išlo o dohodu, ktorá bola uzavretá pred vznikom spoločnosti. Obchodný zákonník umožňuje robiť právne úkony v mene spoločnosti ešte pred jej vznikom a to zakladateľom, ako aj osobám vykonávajúcim pôsobnosť štatutárneho orgánu (§ 64 ObZ). Zo záväzkov takto prevzatých, keďže spoločnosť ešte nemá v tom čase právnu subjektivitu, sú zaviazané osoby konajúce v jej mene, a to spoločne a nerozdielne. Chránia sa tým záujmy tretích osôb, ktoré by mohli byť poškodené. Osoby, ktoré v mene spoločnosti pred jej vznikom konajú, sú povinné vyhotoviť zoznam právnych úkonov, ktoré má spoločnosť po svojom vzniku do troch mesiacov schváliť a prevziať tak na seba záväzky z nich. Ak valné zhromaždenie spoločnosti s ručením obmedzeným v tejto lehote úkony schváli, platí, že spoločnosť je z tohto konania zaviazaná od začiatku. Spoločnosť pritom nesmie prevziať iné záväzky ako tie, ktoré súvisia so vznikom spoločnosti (napríklad mandátna zmluva o výkone funkcie uzavretá so štatutárnym orgánom). V ďalšej vete však zákon povoľuje výnimku: iné záväzky, bezprostredne nesúvisiace so vznikom spoločnosti, môže spoločnosť prevziať, len ak obsahujú odkladaciu podmienku, ktorá znamená, že účinnosť tohto právneho úkonu je podmienená dodatočným súhlasom spoločníkov alebo príslušného orgánu spoločnosti udeleným do troch mesiacov po jej vzniku. Úkony, ktoré mal vykonávať žalobca (resp. zabezpečiť p. Tymkowski): vedenie účtovníctva, mzdovej agendy a poskytovanie administratívnych služieb nepredstavujú činnosti, ktoré by súviseli so vznikom spoločnosti. Teda ide o také záväzky, ktoré by v zmysle § 64 ods. 2 Obchodného zákonníka spoločnosť žalovaného zaväzovali, ak by obsahovali odkladaciu podmienku, ktorá znamená, že účinnosť tohto právneho úkonu je podmienená dodatočným súhlasom spoločníkov udeleným do troch mesiacov po jej vzniku (z dokazovania nevyplynulo, že by p. Vadim Grebentsov a/ alebo p. Svetlana Senkovskaya takýto súhlas udelili) alebo príslušného orgánu spoločnosti (rovnako z dokazovania nevyplynulo, že by valné zhromaždenie spoločnosti, ktoré je 2/3 väčšinou jediné oprávnené takýto úkon schváliť v zmysle § 125 ods. 1 písm. a) ObZ, takýto dodatočný súhlas udelilo). Možno teda uzavrieť, že vzhľadom na obsah dohody medzi p. Senkovskou a p. Tymkowskim, ktorá bola predmetom ich rokovaní pred vznikom spoločnosti žalovaného a s poukazom na skutočnosť, že nebolo preukázané, že šlo o dohodu s odkladacou podmienkou v zmysle § 64 ods. ObZ, ktorá mala byť schválená v zmysle § 64 ods. 4 ObZ, tak predmetná dohoda nenadobudla právne účinky, a preto žalovaný z tejto dohody nemôže byť zaviazaný. 10. Súd prvej inštancie uviedol, že na základe vykonaného dokazovania však dospel k záveru, že medzi stranami sporu došlo po vzniku spoločnosti ku konkludentnému uzavretiu zmluvy o poskytovaní účtovných služieb v zmysle ustanovenia § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, na základe ktorej žalobca poskytoval žalovanému služby, spočívajúce vo vedení účtovníctva, vo vedení personálnej a mzdovej agendy a s tým súvisiacich administratívnych služieb. Medzi stranami sporu teda existoval zmluvný vzťah, ktorý nie je ako osobitný zmluvný typ upravený v Obchodnom zákonníku. Takýto zmluvný vzťah môže vzniknúť aj tzv. konkludentným spôsobom. Uvedené znamená, že strany konajú takým spôsobom, z ktorého je zjavný ich úmysel zmluvu uzavrieť a ktorým sú naplnené podstatné znaky konkrétnej zmluvy. Je teda zrejmé, že v tomto prípade nejde o výslovný (písomný alebo ústny) prejav vôle. Tento spôsob vzniku obchodnoprávneho záväzkového vzťahu je upravený v § 275 ods. 4 Obchodného zákonníka. K takémuto záveru dospel súd najmä vzhľadom na existujúcu prax, ktorú si žalobca a žalovaný medzi sebou zaviedli. Je nepochybné, že žalovaný mal záujem o poskytovanie takýchto služieb zo strany žalobcu a zároveň mal žalovaný aj vedomosť, že sú mu zo strany žalobcu tieto služby aj poskytované a uvedený stav akceptoval. V konaní bolo ďalej preukázané, že žalovaný za tieto služby žalobcovi aj platil, nakoľko priamo žalobcovi boli zaplatené faktúry za poskytovanie účtovných služieb za mesiace 01-02/2013 v sume 240,- € mesačne. Zabezpečenie poskytovania týchto služieb je aj v súlade s povinnosťami p. Senkovskej ako konateľky spoločnosti, nakoľko medzi základné povinnosti konateľa patrí aj povinnosť zabezpečiť riadne vedenie predpísanej evidencie a účtovníctva. Za splnenie tejto povinnosti konateľ zodpovedá valnému zhromaždeniu, pričom môže viesť zákonom (v súlade s § 35 a nasl. ObZ a s osobitnými právnymi predpismi) predpísanú evidenciu a účtovníctvo sám (toto p. Senkovskaya ako konateľka nerobila), alebo toto vedenie zabezpečiť prostredníctvom kvalifikovaných pracovníkov spoločnosti (uvedené v konaní nebolo tvrdené ani preukázané) alebo prostredníctvom tretej osoby (teda prostredníctvom žalobcu). Predmetom tejto zmluvy teda jednoznačne bolo poskytovanie služieb spočívajúcich v spracovaní účtovníctva za žalovaného vrátane s tým súvisiaceho konania s príslušnými úradmi na základe plnej moci (daňový úrad, banka) a služieb spočívajúcich v predkladaní výkazov a poistného vo vzťahu k sociálnej poisťovni a zdravotnej poisťovni, a to ako pravidelná opakujúca sa činnosť (nie ako jednorazové zhotovenie diela). V priebehu konania sa žalobcovi podarilo preukázať, že služby skutočne vykonával, a preto mu za ich výkon patrí aj odmena. Služby spočívali nielen v spracovaní mzdovej agendy (ako tvrdil žalovaný), ale aj vo vedení účtovníctva (spracovanie faktúr), čo napokon vyplynulo aj z obsahu podania čiastočného daňového priznania za obdobie 01-08/2013. V konaní nebolo preukázané tvrdenie žalovaného, že by existovala iná, tretia osoba, ktorá by za žalovaného v období od 01/2013 do 08/2013 spracovala účtovníctvo a mzdovú agendu (táto skutočnosť vyplynula z výpovedí svedkov p. T. a p. T., ktorí zhodne uviedli, že tieto služby začali poskytovať žalovanému až od septembra 2013). 11. Súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ ide o preukázanie druhu a rozsahu poskytovaných služieb, vychádzal z listinných dôkazov a tvrdení žalobcu. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že žalobca žalovanému neposkytoval predmetné služby riadne, neuniesol v tejto časti skutkových tvrdení dôkazné bremeno, nakoľko nepreukázal, že by žalobca žalovanému tieto služby neposkytoval riadne, resp. poskytoval v inom rozsahu ako tvrdí žalobca. Situácia žalovaného je samozrejme sťažená tým, že nemá k dispozícii účtovníctvo za roky 2011 - 2013, avšak skutočnosť, že si žalovaný na základe výzvy žalobcu a ani v priebehu konania účtovníctvo od žalobcu neprevzal, nemôže ísť na ťarchu žalobcovi a neznamená, že v dôsledku tejto skutočnosti by mal byť žalovaný zbavený povinnosti skutkových tvrdení a dôkaznej povinnosti. 12. Zásadnou otázkou pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku bola podľa súdu jednak skutočnosť, či žalobca v rozhodnom období mesiacov máj až august 2013, za ktoré si uplatňuje voči žalovanému nárok z titulu odmeny za výkon svojej činnosti, túto činnosť vykonával (uvedenú skutočnosť ako bolo uvedené vyššie súd považoval za preukázanú) a taktiež aká bola dohoda strán o odmene za takúto činnosť. Vzhľadom k tomu, že žalobca listinnými dôkazmi ako aj svedeckými výpoveďami v rozhodnom období preukázal vykonávanie dohodnutej činnosti, dospel súd k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie odmeny za poskytnuté služby. 13. Pokiaľ ide o výšku odmeny, súd prvej inštancie považoval za preukázané výpismi z účtu žalobcu, že žalovaný uhradil žalobcovi za mesiace január až marec 2013 odmenu vo výške 240,- € mesačne. O tom, že žalovaný mal vedomosť o výške odmeny svedčí aj výpoveď bývalej konateľky žalovaného, ktorá sama uviedla, že ku koncu januára 2013 prišla na Slovensko a že v tom období uvidela faktúru na 200,- €, tak sa p. Tymkowskeho pýtala, s čím je spojená a bolo jej vysvetlené, že vysoká suma je z toho dôvodu, že bolo treba vyhotoviť pečiatky, administratívne záležitosti a pripraviť dokumenty. Následne uviedla, že potom uvidela faktúru aj na 240,- €. Z uvedených vyjadrení jednoznačne vyplýva, že žalovaný (jeho bývalá konateľka) mal vedomosť o výške odmeny a túto odmenu, tým, že ju zaplatil, akceptoval ako mesačnú odmenu za žalobcom poskytované služby. Žalovaný pritom navyše nikdy neodstúpil od zmluvy, neodvolal plnú moc udelenú žalobcovi a uhradil faktúry za mesiace január až marec 2013. Žalovaný nikdy nevyzval žalobcu na vrátenie zaplatených peňažných prostriedkov a ani žalobcovi nikdy nevrátil faktúry za rok 2012 vystavené spol. PIT AGRO s.r.o. (VISEGRAD COMMUNITY TRADE s.r.o) ani faktúry vystavené žalobcom za január až marec 2013, naopak všetky tieto faktúry boli riadne uhradené. Pokiaľ bývalá konateľka žalovaného tvrdila, že nemala vedomosť o tom, že predmetné faktúry boli žalovaným zaplatené, nakoľko si tieto uhradil žalobca sám, toto tvrdenie nebolo v konaní preukázané. Skutočnosť, že sa p. Senkovskaya v čase, kedy boli faktúry zaplatené nezdržiavala na území SR, ešte nepreukazuje, že by tieto faktúry zaplatil sám žalobca. Jednotlivé faktúry je možné uhradiť napríklad aj prostredníctvom služby internetbanking, ktorú mohla použiť na zaplatenie faktúr aj sama bývalá konateľka p. Senkovskaya. V tejto súvislosti poukázal súd na to, že p. Senkovskaya ako vtedajšia konateľka spoločnosti bola povinná vykonávať svoju funkciu s odbornou starostlivosťou, v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých spoločníkov, pričom výkon funkcie sa vzťahuje na všetky povinnosti uložené konateľom zákonom, spoločenskou zmluvou, stanovami alebo rozhodnutím valného zhromaždenia. Vo výkone funkcie konateľa spoločnosti sa vyžaduje určitá profesionalita. Pani Senkovskaya ako konateľka spoločnosti bola teda povinná sledovať ekonomický stav spoločnosti a zaujímať sa o jej finančné záležitosti, k čomu nepochybne patrí aj sledovanie stavu finančných prostriedkov na bankovom účte spoločnosti, a aj z tohto dôvodu neobstojí jej tvrdenie, že nemala prístup k bankovému účtu a že nevedela nič o tom, čo sa deje v spoločnosti. Takéto správanie by bolo v rozpore so zákonnými povinnosťami konateľa spoločnosti (§ 135a ObZ), ktorý pri výkone svojej pôsobnosti zodpovedá za škodu, ktorú spôsobili spoločnosti tým, že porušili svoje povinnosti. 14. Pokiaľ ide o tvrdenie pani Senkovskej, že ukončila spoluprácu so žalobcom v mesiaci apríl 2013, uvedená skutočnosť podľa súdu v konaní nebola preukázaná. Nebolo preukázané, že by žalovaný odvolal žalobcovi plnú moc, ktorú mu udelil. Žalovaný žalobcovi nezrušil prístup žalobcu ani na daňovom úrade ani v sociálnej a zdravotnej poisťovni. Nie je možné považovať za výpoveď zo zmluvy telefonát neznámej osoby, ktorá oznámi žalobcovi, že chce prevziať účtovníctvo spoločnosti žalovaného. Napokon z výpovedí p. T. a p. T. vyplynulo, že títo začali podávať výkazy na príslušné úrady až v septembri 2013 a zároveň k tomuto termínu prestal žalobca vykonávať svoju činnosť pre žalovaného. 15. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že sa so žalovaným dohodol na zvýšení odmeny a z tohto dôvodu si za obdobie mesiacov 05-08/2013 uplatňuje odmenu zvýšenú na sumu 264,- € mesačne, súd uviedol, že žalobca v tejto časti neuniesol dôkazné bremeno skutkových tvrdení, nakoľko nepreukázal, že sa dohodol s (bývalou) konateľkou žalovaného p. Senkovskou na zvýšení odmeny. V konaní nebolo ani preukázané, že by nastali na strane žalovaného okolnosti odôvodňujúce zvýšenie odmeny zo sumy 240,- € na sumu 264,- € mesačne. Žalobca svoje skutkové tvrdenia o navýšení počtu účtovných položiek ničím nepreukázal. Z uvedeného dôvodu, súd priznal žalobcovi odmenu za vykonané služby vo výške 240,- € mesačne, t.j. za rozhodné obdobie mesiacov máj až august 2013 žalobcovi priznal spolu 960,- € (4 mesiace x 240,- €) a vo zvyšnej časti o zaplatenie 96,- Eur súd žalobu zamietol. 16. Keďže sa žalovaný so splnením peňažného záväzku dostal do omeškania, vznikol žalobcovi v súlade s § 369 Obchodného zákonníka aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania z dlžnej sumy. Nakoľko jeho výšku nemali zmluvné strany v zmluve dohodnutú, resp. určenú, jeho výšku súd určil na základe zákona. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi v súlade s § 369 ObZ v spojení s nariadením vlády SR č. 21/2013 Z. z. úrok z omeškania v zákonnej výške 9 % ročne. Pokiaľ ide o dobu omeškania súd na základe vykonaného dokazovania (najmä vychádzajúc z výpovedí strán sporu a svedkyne p. Tymkowskej) dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že by žalovanému skutočne doručil jednotlivé faktúry. Žalobca v konaní tvrdil, že tieto faktúry založil do účtovníctva žalovaného, avšak takýto spôsob doručovania podľa názoru súdu nie je prípustný. Bez ohľadu na skutočnosť, že žalobca a žalovaný mali sídlo na rovnakej adrese (Košická 6, Bratislava) a to do 29.04.2013, keďže ide o dva samostatné právne subjekty, bolo povinnosťou žalobcu faktúry žalovanému riadne doručiť, najmä za stavu kedy žalovaný na uvedenej adrese Košická 6, Bratislava už ani nemal svoje sídlo. Teda žalovaný sa mohol dostať do omeškania s platením dlžnej sumy až po tom, ako sa dozvedel o svojom záväzku. Keďže žalobca nepreukázal, že faktúry sa dostali do dispozície žalovaného (nepreukázal ani to, že ich založil do účtovníctva žalovaného) dospel súd k záveru, že predmetné faktúry boli žalovanému doručené až so žalobou, t.j. dňa 04.04.2017. Teda až deň nasledujúci po doručení žaloby sa žalobca mohol dostať do omeškania so splnením svojho záväzku, preto súd priznal žalobcov úrok z omeškania až počnúc dňom 05.04.2017. 17. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny vo výške 960,- € s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 960,- € od 05.04.2017 do zaplatenia a vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol. 18. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a 2 C.s.p.. Úspech žalobcu zo žalovanej pohľadávky 1 056,- € s príslušenstvom predstavuje súdom priznaná suma 960,- €, čo zodpovedá úspechu žalobcu v pomere 91 % a jeho neúspech, ktorý je úspechom žalovaného, je 9 %. Pomer úspechu žalobcu je 91% k úspechu žalovaného 9%, z čoho vyplýva nárok žalobcu na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 82 (91 % mínus 9 %). Žalobca mal teda vo veci úspech v pomere 82 %, preto mu v súlade s § 255 C.s.p. vznikol nárok na náhradu trov konania. O výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 19. Proti tomuto rozsudku vo výrokovej časti I podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný a to z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Žalovaný má za to, že právne posúdenie charakteru záväzkového vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v období 01 až 08/2013 zo strany súdu nie je správne, ak medzi stranami sporu záväzkový vzťah vznikol, tak mohlo ísť výlučne o mandátnu zmluvu, t.j. záväzkový vzťah bolo potrebné podriadiť § 566 ods. 1 a nasl. Obchodného zákonníka. Ak by súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval správnu právnu normu, musel by ohľadne otázky vzniku práva na zaplatenie odmeny žalobcu dôjsť k úplne odlišnému právnemu záveru, t.j. k záveru tvrdenému žalovaným, že žalobcovi nemohol vzniknúť nárok na zaplatenie odmeny. Čo sa týka vzniku práva na zaplatenie odplaty totižto platí, že mandatárovi vznikne nárok na odplatu až vtedy, keď riadne vykoná činnosť, na ktorú bol povinný, pokiaľ medzi zmluvnými stranami nebolo výslovne dohodnuté niečo iné. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, žeby sa žalobca so žalovaným dohodli ohľadne vzniku nároku na odmenu spôsobom odlišným tak, ako to vyplýva z ust. § 571 ods. 2 Obchodného zákonníka, t.j. že by sa dohodli na tzv. paušále. 20. Podľa žalovaného súd prvej inštancie na podklade vykonaných dôkazov dospel k nesprávnemu skutkovému záveru (bod 27 odôvodnenia rozsudku), že žalobca žalovanému mal riadne poskytovať služby, t.j., že mal riadne vykonávať činnosť na ktorú bol povinný. Poukázal na to, že počnúc obdobím máj 2013 už nepredkladal žalobcovi k zaúčtovaniu žiadne účtovné doklady a žalobca to nepoprel. Dôkazné bremeno ohľadne preukázania poskytnutia poskytovaných služieb bolo jednoznačne na žalobcovi, nakoľko žalobca bol ten kto tvrdil, že služby riadne poskytoval a ako bolo uvedené vyššie, nárok na odmenu mohol žalobcovi vzniknúť len v súvislosti s riadne vykonávanou činnosťou (§ 571 ods. 2 Obchodného zákonníka). Poukázal na to, že súd prvej inštancie ako dôkaz, že žalobca vykonával pre žalovaného vedenie účtovníctva vyhodnotil daňové priznanie za rok 2013, nakoľko žalobca tvrdil, že daňové priznanie bolo podané za obdobie mesiacov 01 - 08/2013. Podanie neúplného daňového priznania nemožno považovať za dôkaz riadneho poskytovania plnenia zo strany žalobcu, nakoľko táto skutočnosť môže byť vyhodnotená len ako porušenie povinnosti žalobcu ako mandatára konať s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami žalovaného. Uviedol, že z pohľadu zákona o účtovníctve ako aj zásad vyplývajúcich pri vedení účtovníctva je zrejmé, že objektívne je možné viesť účtovníctvo (resp. hovoriť o vedení účtovníctva) určitej účtovnej jednotky (aby vedenie účtovníctva spĺňalo atribúty vyplývajúce z ust. § 8 zákona o účtovníctve - správnosť, úplnosť, preukázateľnosť a zrozumiteľnosť) len vtedy ak subjekt, ktorý vedie účtovníctvo disponuje príslušnými účtovnými dokladmi (ust. § 10 zákona o účtovníctve) preukazujúcimi jednotlivé účtovné prípady. Z tohto ohľadu je zrejmé, že nemôže byť správny skutkový záver súdu, že by bolo v konaní preukázané, že žalobca v prospech žalobcu tvrdené služby spočívajúce vo vedení účtovníctva aj vykonával. Ďalej uviedol, že predmetom súdneho konania nebolo zisťovanie otázky ako a kde žalovaná zabezpečovala vedenie účtovníctva a personalistiky, ale či tieto služby za obdobie 05 až 08/2013 poskytol práve žalobca. Napriek právnej irelevantnosti s ohľadom na podmienky vzniku nároku žalobcu na odmenu, má žalovaný za to, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v období 05/ až 08/2013 žalovaná si už zabezpečovala vedenie účtovníctva u iného subjektu. 21. Podľa žalovaného žalobca v konaní preukázal len skutočnosť, že v mene žalovaného v danom období podával výkazy na Sociálnu a zdravotnú poisťovňu. Ak vznikol žalobcovi nárok na odplatu, tak len v rozsahu tejto jednej preukázateľne poskytnutej služby a len vo výške odplaty, ktorá by bola obvyklá v čase uzavretia zmluvy za obdobnú činnosť, ktorú žalobca ako mandatár pre žalovaného uskutočnil. V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti, žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne. 22. Proti tomuto rozsudku vo výroku II. a III. podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Žalobca nesúhlasí so závermi, ku ktorým prišiel súd na základe vykonaného dokazovania, a na základe ktorých žalobu v časti zamietol, nakoľko bolo na základe vykonaného dokazovania preukázané, že došlo k navýšeniu rozsahu služieb a takisto bolo preukázané, že žalovaný mal vedomosť a videl sporné faktúry. Má za to, že žalobca vo svojej výpovedi preukázal, že v spornom období keď došlo k navýšeniu ceny za poskytnuté služby došlo ku kúpe motorového vozidla pre žalovaného a o motorovom vozidle začal aj účtovať. Táto skutočnosť bola zachytená vo výpovedi žalobcu v bode 5 odôvodnenia. Poukázal na to, že v roku 2013 sa rozbiehala činnosť žalovaného. Žalobca pomáhal vtedajšej konateľke žalovaného pri opakovaných zmenách bydliska, pri kúpe motorového vozidla továrenskej značky Land Rover, pomáhal jej s počítačom, kde využila služby osoby spolupracujúcej so žalobcom. Pri týchto veciach pomáhal konateľke žalovaného aj druhý konateľ žalobcu pán Robert Rausch. Konateľka žalovaného vykresľovala do budúcna ako si predstavuje spoluprácu so žalobcom na rôznych projektoch, avšak z tejto spolupráce zišlo. Uvedená skutočnosť nebola v priebehu pojednávania vyvrátená, teda platí, že bola žalobcom preukázaná. Uviedol, že súd v bode 18. odôvodnenia uvádza: „Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov predložených stranami sporu, výsluchom strán sporu a svedkov. Na základe takto vykonaného dokazovania zistil nasledujúci skutkový stav: Listom zo dňa 19.05.2014 vyzval žalobca žalovaného, aby si v lehote 7 dní od doručenia výzvy prevzal účtovné doklady spoločnosti VS wood s.r.o. a vyrovnal všetky záväzky voči spol. PIT s.r.o..“ Teda žalovaný vedel o existencii záväzku po doručení listu zo dňa 19.05.2014 ešte aj skôr a to vyplýva z výpovedí svedka C. T. uvedenej v zápisnici z pojednávania konaného 29.05.2019. Na základe uvedeného je zrejmé, že bolo listinnými dôkazmi a svedectvom svedkov žalovaného i žalobcu preukázané, že došlo k navýšeniu poskytovaných služieb a k navýšeniu ceny za poskytované služby a bolo tiež preukázané, že žalovaný sporné faktúry videl, mal o nich nielen vedomosť, ale ich mal aj reálne k dispozícii ešte v priebehu roku 2013. 23. Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie. 24. K odvolaniu žalovaného podal žalobca vyjadrenie, v ktorom vyjadril nesúhlas s právnym posúdením zmluvného vzťahu zo strany žalovaného. Má zato, že súd dospel k správnemu záveru, že došlo ku konkludentnému uzavretiu zmluvy o poskytovaní účtovných služieb podľa § 269 ods. 2 Obch. zákonníka. Podotkol, že medzi ním a žalovaným bol dohodnutý mesačný paušál. Mesačný paušál znamená, že tento mu patrí aj keby žalovaný jeho služby nevyužíval a to až do doby, keď by došlo k ukončeniu ústne uzavretej dohody. K faktickému ukončeniu vzťahu medzi žalobcom a žalovaným došlo až v septembri 2013. Žalobca nevidí dôvod, prečo by nemal dostať svoju odmenu za rovnakú činnosť, ktorú vykonal do apríla 2013, za obdobie od mája do augusta 2013 (plus účtovanie o aute od mája 2013). 25. K odvolaniu žalobcu ako aj k vyjadreniu žalobcu zaslal vyjadrenie žalovaný. V súvislosti s tvrdením žalobcu o údajnej dohode o navýšení odmeny uviedol, že predmetné skutkové tvrdenia žalobcu žalovaná poprela a to prostredníctvom písomného podania zo dňa 13.09.2017, pričom k preukázaniu svojich tvrdení predložila ako dôkaz účtovný denník žalovaného. Žalobca teda v žiadnom prípade nepreukázal skutočnosti ktoré tvrdil, pričom k preukázaniu týchto skutočností mu nič nebránilo, nakoľko sám žalobca opakovane uviedol, že disponoval účtovníctvom žalovaného a teda mohol jednoducho preukázať predložením účtovníctva, že o motorovom vozidle účtoval, a že dochádzalo k nárastu účtových položiek. K tvrdeniu, že žalobca žalovanej doručil list zo dňa 19.05.2014, kde mal žiadať o vyrovnanie záväzkov, uviedol, že takáto výzva nemôže nahradiť doručenie príslušných faktúr, nakoľko z predmetnej výzvy je jednoznačné, že prílohou tejto výzvy predmetné faktúry neboli. Je teda správny záver konajúceho súdu, že faktúry sa do dispozície žalovanej dostali až v rámci doručenia žaloby. 26. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 380 ods. 1 bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 3 C.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 30.09.2020. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalobcu i žalovaného ako aj vyjadreniami strán súd dospel k záveru, že rozsudok je vecne správny. 27. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 28. Odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku, keďže súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov správne zistil skutkový stav, zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, z ktorých dôkazov vychádzal, aké skutočnosti mal vykonanými dôkazmi preukázané, dôkazy vyhodnotil a zistený skutkový stav správne právne posúdil. Súd prvej inštancie dal v odsekoch 21 až 33 napadnutého rozsudku jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na sporné otázky a vysporiadal sa so všetkými podstatnými argumentami sporových strán. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia a k jednotlivým odvolacím námietkam dopĺňa odvolací súd nasledovné dôvody. 29. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalovaného, podľa ktorej súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil. Žalovaný má za to, že ak medzi stranami vznikol záväzkový vzťah, mohlo ísť výlučne o mandátnu zmluvu, nie o zmluvu inominátnu, ako posúdil súd prvej inštancie. 30. Podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá. 31. Podľa § 566 ods. 1 Obchodného zákonníka mandátnou zmluvou sa mandatár zaväzuje, že pre mandanta na jeho účet zariadi za odplatu určitú obchodnú záležitosť uskutočnením právnych úkonov v mene mandanta alebo uskutočnením inej činnosti a mandant sa zaväzuje zaplatiť mu za to odplatu. 32. Podľa odvolacieho súdu dospel súd prvej inštancie k správnemu právnemu záveru, že medzi stranami sporu došlo ku konkludentnému uzatvoreniu zmluvy podľa § 269 ods. 2 Obch. zák., predmetom ktorej bol záväzok žalobcu poskytovať žalovanému služby spočívajúce vo vedení účtovníctva, vo vedení administratívnej agendy a s tým súvisiacich administratívnych služieb. Podľa odvolacieho súdu, vychádzajúc zo svojej rozhodovacej činnosti ako aj súdnej praxe, zmluva o poskytovaní účtovných služieb nie je ako samostatný typ zmluvy upravená v Obchodnom zákonníku a preto je potrebné ju posudzovať ako zmluvu inominátnu, pričom pre jej platnosť sa vyžaduje dostatočné určenie predmetu záväzkov. Inominátna zmluva môže niesť prvky iných zmluvných typov a preto je možné ju posudzovať prípadne podľa ustanovení, ktoré sú obsahom najbližšie. Odvolací súd má za to, že zmluva o poskytovaní účtovných služieb je svojim obsahom najbližšie k mandátnej zmluve, táto skutočnosť však nemá vplyv na správnosť právneho posúdenia. Súd prvej inštancie pri posudzovaní zmluvného vzťahu správne zistil, že predmetom záväzku bolo poskytovanie citovaných služieb, pričom vznikol konkludentným spôsobom. Súd prvej inštancie správne vychádzal z praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli. 33. Odvolací súd nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že ak by súd aplikoval príslušnú právnu normu, musel by ohľadne otázky vzniku práva na zaplatenie odmeny žalobcu dôjsť k úplne odlišnému právnemu záveru, t.j. k záveru tvrdenému žalovaným, že žalobcovi nemohol vzniknúť nárok na zaplatenie odmeny. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že súd prvej inštancie vyhodnotil ako spornú skutočnosť základ sporu - vznik zmluvného vzťahu ako aj nárok na odmenu, pričom sa zameral na preukázanie, či žalobca činnosť vykonával a teda či má nárok na odmenu. Súd prvej inštancie nedospel k záveru, že bol dohodnutý tzv. paušál, ako tvrdí žalovaný. Súd prvej inštancie v odseku 27 a 28 napadnutého rozsudku podrobne uviedol, z akých dôvodov považoval za preukázané, že žalobca dohodnutú činnosť vykonával a vznikol mu nárok na odmenu. 34. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacím dôvodom, podľa ktorého súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam ohľadne vykonávania činností, na ktoré bol žalobca povinný. V konaní bolo preukázané, že žalobca činnosť, ktorá bola predmetom zmluvného vzťahu vykonával, pričom išlo o opakovanú činnosť, ktorá viedla k podaniu čiastočného daňového priznania za obdobie 01 - 08/2013. Ani samotný žalovaný nepoprel vykonávanie činností žalobcom v celom rozsahu, mal za to, že preukázané bolo iba podávanie príslušných výkazov na Sociálnu a zdravotnú poisťovňu. Ak teda žalovaný tvrdil, že žalobca svoju činnosť nevykonal riadne, odvolací súd zhodne s názorom súdu prvej inštancie uvádza, že bol povinný tieto tvrdenia preukázať. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že čiastočné podanie daňového priznania nemožno považovať za dôkaz riadneho poskytovania plnenia zo strany žalobcu, ale ide o porušenie povinností žalobcu, odvolací súd uvádza, že predmetom sporu nebolo posudzovanie správnosti záverov daňového priznania. Je zrejmé, že neúplné daňové priznanie nespĺňa atribúty vyplývajúce zo zákona o účtovníctve ako uvádza žalovaný, je však dôkazom, že žalobca do augusta 2013 služby poskytoval a ako vyplynulo zo svedeckej výpovede B. P., čiastkové daňové priznanie bolo podané z dôvodu ochrany žalovaného, ktorý si odmietol prevziať účtovné doklady. 35. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolaním žalobcu, ktorý podal odvolanie čo do zamietajúcej časti. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalobca v tejto časti neuniesol dôkazné bremeno, keďže nepreukázal tvrdenia o navýšení počtu účtovných položiek a dohodu o zvýšení odmeny. V rámci dokazovania totiž platí zásada, podľa ktorej, kto tvrdí, dokazuje. Žalobca svoje tvrdenia o navýšení účtovných položiek v súvislosti s kúpou motorového vozidla ako aj tvrdenia o službách v súvislosti s novým počítačom žiadnym spôsobom nepreukázal. Súd prvej inštancie preto správne v tejto časti žalobu zamietol. 36. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil. 37. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 2 C.s.p.. Keďže odvolanie podali obe strany sporu a v odvolacom konaní bol úspech žalobcu čiastočný, rovnako ako v prvoinštančnom konaní, odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania pomerne rozdelil. Úspech žalobcu predstavuje 82 % tak, ako správne vyčíslil súd prvej inštancie v odseku 34 napadnutého rozsudku. O výške náhrady trov odvolacieho konania, bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku vo veci samej a to v súlade s § 262 ods. 2 C.s.p.. 38. Uvedený rozsudok je výsledkom hlasovania odvolacieho senátu v pomere hlasov za 3 : 0 proti. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).