Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 16Co/254/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1217215869 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1217215869.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského, v spore žalobcu: Q. L., nar. X.X.XXXX, Š. XX, H., zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Gráčikom, Farská 40, Nitra, proti žalovanému: Slovak Telekom, a.s., Bajkalská 28, Bratislava, IČO: 35 763 469, o zaplatenie 48.372,61 eura s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 16C/42/2017-158, zo dňa 6.6.2018, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. III. Návrh žalobcu na prerušenie konania zamieta. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol; žalovanému náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení uviedol, že žalobou podanou na súd 3.7.2017 sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 48.372,61 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 48.372,61 eura od 1.7.2017 do zaplatenia titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Žalovaný sa mal na úkor žalobcu obohatiť tým, že užíva majetok žalobcu. Žalobca ako prostriedok procesného útoku použil skutkové tvrdenia, že je vlastníkom nehnuteľností, konkrétne stavebných pozemkov nachádzajúcich sa v k. ú. T., obec H., vedených na LV XXXX a to parc. č. XXXX/XX o výmere 18.893 m2 a parc. č. XXXX/XX o výmere 3.332 m2. Žalovaný má neoprávnene užívať pozemky vo vlastníctve žalobcu, ktoré sú v územnom pláne mesta H. určené celé na zastavanie do šiestich nadzemných podlaží. Tým, že na týchto pozemkoch sú umiestnené telekomunikačné káble DOK Bratislava - Nitra a DOK Nitra - Topoľčany, má žalobca nárok na náhradu za takéto užívanie svojho majetku zo strany žalovaného. V dôsledku umiestnenia káblov na jeho pozemkoch je obmedzený na užívaní svojich pozemkov, keďže tieto zariadenia majú v zmysle zákona prislúchajúce ochranné pásmo, v rámci ktorého nie je možné na pozemku realizovať stavby a tieto následne využívať ako stavebné pozemky. Čo sa týka uplatnenej výšky bezdôvodného obohatenia vychádzal z ceny obvyklého nájmu, určeného znaleckým posudkom č. 201701569621, ktorý ohodnocoval predmetné pozemky ako aj výšku obvyklého nájmu k 1.7.2015, pričom si uplatňuje nárok za obdobie od 1.7.2015 do 30.6.2017. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobca je vlastníkom pozemkov parc. č. XXXX/ XX a parc. č. XXXX/XX zapísaných na LV č. XXXX. Sporná taktiež nebola skutočnosť, že pod vyššie uvedenými pozemkami sú umiestnené štyri podzemné vedenia verejnej elektronickej komunikačnej siete žalovaného. 3. Žalobca sa podanou žalobou domáha vydania bezdôvodného obohatenia za užívanie predmetných pozemkov žalovaným, pričom svoj nárok opiera o § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka ako aj Nález Ústavného súdu SR PL. ÚS č. 42/2015, na základe ktorého by mu mala prislúchať opakovaná renta - priebežná náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva. Výšku uplatneného bezdôvodného obohatenia odvodzuje z ceny obvyklého nájmu za 1 m2 ustáleného znaleckým posudkom č. 201701569621, ktorý určoval výšku nájmu k 1.7.2015. 4. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že všetky štyri podzemné vedenia verejnej elektronickej komunikačnej siete žalovaného, ktoré sa nachádzajú na pozemkoch, resp. pod povrchom pozemkov vo vlastníctve žalobcu boli vybudované na základe právoplatných rozhodnutí o umiestnení stavby (rozhodnutie č.j. ŽP-1215-200/ ÚR/92 - S1 zo dňa 7.1.1993 a rozhodnutia ÚRaŠSS-336/1996-Hd zo dňa 13.5.1996). Považoval preto za zrejmé, že žalovaný ako organizácia spojov podľa vtedy platného zákona o telekomunikáciách bol oprávnený vo verejnom záujme zriaďovať a prevádzkovať na cudzích nehnuteľnostiach telekomunikačné nadzemné a podzemné vedenia vrátane potrebných oporných a vytyčovacích bodov. Z uvedeného mu vyplynulo, že žalovanému, resp. jeho právnemu predchodcovi vzniklo v zmysle § 12 ods. 3 vtedy platného zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách zákonné vecné bremeno, ktoré predstavuje právny titul na užívanie predmetných pozemkov. Toto vecné bremeno trvá až do dnešného dňa, pričom žalobca nadobudol predmetné pozemky do vlastníctva bez vedomosti o existencii tohto vecného bremena, ktoré sa do katastra nehnuteľností nezapisuje. Nič však nemení na veci to, že nárok na primeranú náhradu za obmedzené užívanie nehnuteľností mal vlastník alebo užívateľ nehnuteľností v čase, kedy k tomuto obmedzeniu došlo. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že v prejednávanej veci nie sú splnené zákonné predpoklady pre priznanie nároku z titulu bezdôvodného obohatenia podľa § 451 Občianskeho zákonníka. 5. Súd prvej inštancie ďalej objasnil, že o plnenie bez právneho dôvodu v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka ide v prípade užívania bez nájomnej či inej zmluvy, alebo iného titulu oprávňujúceho tieto nehnuteľnosti užívať. Mal za nesporné, že pod povrchom pozemkov vo vlastníctve žalobcu sú umiestnené podzemné vedenia verejnej elektronickej komunikačnej siete. Žalobca nerozporoval tvrdenia žalovaného, že v rozhodnom období, za ktoré sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia, t. j. 1.7.2015 do 30.6.2017 predmetné pozemky využíval na poľnohospodárske účely. Podľa názoru súdu prvej inštancie iba samotným umiestnením stavby pod zemským povrchom nemôže automaticky dochádzať k obmedzeniu vlastníckeho práva v takom rozsahu ako uvádza žalobca. Keby aj súd prvej inštancie zobral do úvahy tvrdenia žalobcu, že by v budúcnosti mohli byť predmetné pozemky právne pre kvalifikované na stavebné pozemky, táto skutočnosť ešte nezakladá právo na náhradu za užívanie pozemkov vo výške obvyklého nájmu. 6. K nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 42/2015 zo dňa 12.10.2016 uviedol, že tento sa vyjadroval k zákonným vecným bremenám a za ne prislúchajúcej jednorazovej náhrade v zmysle zákona č. 657/2004 Z.z. o tepelnej energetike. Ústavný súd SR v ňom posudzoval súlad niektorých ustanovení zákona č. 657/2004 Z.z. o tepelnej energetike s článkom 20 ods. 4 Ústavy SR. Poukázal na to, že z bodu 15 vyššie uvedeného nálezu okrem iného vyplýva, že podľa § 151n ods. 3 Občianskeho zákonníka nositeľ oprávnení z vecného bremena je povinný znášať primerané náklady na zachovanie (údržbu) veci zaťaženej vecným bremenom a na jej opravu. Zásadne teda nemožno užívať vecné bremeno celkom bezplatne, ale za odplatu, ktorá zahŕňa výdavky spojené so zachovaním veci a jej opravami (podobne aj nález Ústavného súdu ČR sp. zn. PL ÚS 25/04 zo dňa 25.1.2005). 7. S poukazom na vyššie uvedené podľa názoru súdu prvej inštancie neobstojí argumentácia žalobcu, ktorý sa domáha náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva za vymedzené časové obdobie. Mal za nesporné, že ku vzniku zákonného bremena vo vzťahu k nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu došlo, avšak nie v čase vlastníctva žalobcu, ale v čase jeho právneho predchodcu. S poukazom na tieto skutočnosti, odplata za vzniknuté vecné bremeno bola len jednorazová a prináležala právnemu predchodcovi žalobcu. Rozhodnutie Ústavného súdu SR z 12.10.2016, PL. ÚS 42/2015, nepovažoval v tomto prípade za aplikovateľné na prejednávanú vec, pretože ústavný súd rozhodoval o protiústavnosti iných právnych predpisov. Podstatný rozdiel medzi právnou otázkou, ktorú pri kontrole ústavnosti posudzoval ústavný súd a otázkou v predmetnom spore videl súd prvej inštancie v tom, že ústavný súd posudzoval súlad znenia zákona o jednorazovej náhrade s Ústavou SR; považoval za logické, že jednorazová náhrada v dikcii zákona (tepelná energetika) nezodpovedá všetkým možným zásahom do vlastníctva osoby, ktoré môžu v budúcnosti nastať, a že takéto zovšeobecnenie jednorazovej náhrady v zákone môže spôsobiť pri rozmanitostiach života a nepredvídateľných situáciách úplne nevyvážené a nespravodlivé stavy. 8. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že ak by aj pripustil argument, že by žalobcovi prináležala určitá náhrada, malo by ísť o náhradu vo forme nákladov spojených s údržbou predmetných pozemkov, prípadne nákladov spojených s preložením vedenia z dôvodu výstavby na predmetných nehnuteľnostiach. Okrajovo poznamenal, že vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka by bolo nielen v rozpore so zákonom, ale tiež v rozpore s dobrými mravmi. Lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia uplynula vlastníkovi, ktorému bolo zasiahnuté do jeho vlastníckych práv už pred rokom 2015 a nie je možné aplikovať túto skutočnosť, že všetky práva a povinnosti prešli zo zákona uzavretím kúpnej zmluvy na žalobcu. 9. S ohľadom na zistený skutkový stav veci za použitia § 451 ods. 1, ods. 2, § 454 Občianskeho zákonníka, § 12 ods. 1, ods. 2 až 6 zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách, súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a hoci bol žalovaný v konaní úspešný, náhradu trov konania mu nepriznal, pretože si žiadne trovy konania neuplatnil a žiadne trovy konania mu nevyplývajú ani z obsahu spisu. 10. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. d), písm. f), písm. h) C.s.p. a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť, žalobe vyhovieť alebo napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) bola námietka nesprávneho právneho posúdenia; nárok v žalobe právne kvalifikoval ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, vo svojom vyjadrení k replike žalovaného zo dňa 18.9.2017 uviedol argumentáciu pre právne posúdenie nároku ako primeranej náhrady - opakovanej renty za nútené obmedzenie vlastníctva. Bez ohľadu na to vo svojich vyjadreniach poskytol dostatočný opis, aby bolo zrejmé, na akom skutkovom základe sa uplatneného nároku domáha. Zdôraznil, že na pozemkoch sú umiestnené stavby (podzemné optické káble), kvôli ktorým nemôže pozemky užívať tým spôsobom, ako je to objektívne určené platným územným plánom mesta H. na stavebný účel a ako by ich samozrejme na tento účel užívať aj chcel. Rovnako mu ako vlastníkovi patrí možnosť (oprávnenie) predmet vlastníctva scudziť. Považoval za úplne logické, že potencionálny záujemca o kúpu pozemkov pri takomto ich obmedzení ich už nepovažuje za tak lukratívne, keďže v tejto časti nie je možná stavebná činnosť a tým pádom to znehodnocuje tieto pozemky s dopadom na rapídne nižšiu cenu. 11. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že nárok na primeranú náhradu za obmedzené užívanie nehnuteľností mal vlastník alebo užívateľ nehnuteľností v čase, kedy k tomuto obmedzeniu došlo. Dôvodil, že ak má vlastník za obmedzené užívanie nehnuteľnosti nárok na primeranú náhradu v čase, kedy k obmedzeniu došlo, k obmedzeniu došlo aj v čase podania žaloby, aj deň po tom, aj dnes, teda stále, a to počnúc okamihom uloženia vedenia na nehnuteľnosti, preto si za to uplatňuje aj v tomto konaní primeranú náhradu; ak aj súd prvej inštancie dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky pre priznanie nároku z titulu bezdôvodného obohatenia, stále sa nevysporiadal s tou podstatnou skutočnosťou, že svoj nárok zdôvodnil skutkovo, pričom hoci bol tento prvotne v žalobe právne kvalifikovaný ako nárok z bezdôvodného obohatenia, neskôr výslovne uviedol, že ide o nárok z titulu primeranej náhrady - opakovanej renty (napr. v podaní zo dňa 18.9.2017). Súd prvej inštancie si vo svojej úvahe kategoricky odporuje, keď z úvahy o tom, že si mal „pýtať“ jednorazovú náhradu (zákonný nárok iný než bezdôvodné obohatenie) v minulosti, vyvodzuje záver, že dnes nie je možné z tohto dôvodu domáhať sa nárokov z bezdôvodného obohatenia. 12. Súd prvej inštancie sám dospel k správnemu záveru, že k obmedzeniu (v nejakej, hoci nie takej, ako udáva) dochádza už len tým, že nejaká stavba (v tomto prípade káblové vedenie) je na pozemku umiestnená a teda, že na svojich právach je ako vlastník obmedzený, avšak nárok vo výške obvyklého nájmu nemal založený, čo vyznieva skôr tak, že nárok je daný, avšak si uplatňoval veľa; súd mu však nepriznal nič. Nesúhlasil ani s úvahou súdu prvej inštancie, že samotným umiestnením stavby pod zemským povrchom nemôže automaticky dochádzať k obmedzeniu vlastníckeho práva, pretože aplikujúc túto všeobecnú frázu na prejednávanú vec nie je možné pravdivo ustáliť, že by umiestnením káblov na pozemok nedošlo k obmedzeniu vlastníckeho práva. Súd prvej inštancie sa napriek predloženým dôkazom pri posúdení intenzity zásahu „umiestňovateľa“ nijako nezaoberal spôsobom umiestnenia stavby - káblov na pozemku. 13. Považoval za nesprávny záver súdu prvej inštancie, že rozhodnutie Ústavného súdu SR PL. ÚS 42/2015 nie je aplikovateľné na prejednávanú vec, pričom súd prvej inštancie založil svoj záver o neaplikovateľnosti odkazovaného nálezu na svojej vlastnej úvahe, ktorú dostatočne a zrozumiteľne neodôvodnil. Navyše sa svojím názorom úplne odchýlil (pričom z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že sa ním nijako nezaoberal) od názoru Ústavného súdu SR vyjadreného v priamo nespochybniteľne súvisiacej veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 35/2015, zo dňa 18.01.2017, ktorej záverom síce bolo zamietnutie ústavnej sťažnosti Okresného súdu Košice I, zastúpeného sudkyňou, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa § 37 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. avšak výlučne len z procesných dôvodov, pričom Ústavný súd SR v rámci svojej argumentácie doplnenej nad rámec nevyhnutného prezumujúc svoj názor výslovne uviedol, že závery iného rozhodnutia - PL. ÚS 42/2015 sú priamo aplikovateľné aj na túto vec. 14. S ohľadom na súdom prvej inštancie posudzovanú otázku (ne)zákonnosti jednorazovej náhrady bol názoru, že súd prvej inštancie mal postupovať podľa § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p. a obrátiť sa na Ústavný súd SR, pretože do právomoci všeobecného súdu posudzovanie súladu predpisov so zákonnou a nadzákonnou právnou silou nepatrí. Keďže tak súd prvej inštancie nespravil, jeho postup trpí podstatnou vadou. 15. Namietal, že súd prvej inštancie sa nijako nevysporiadal s podstatnou časťou ním uvádzanej a pre danú vec podstatnej argumentácie z doktrinálneho výkladu k danej problematike (bod 8.1 až 4.11, DRGONEC, J.: Ústavná a zákonná ochrana vlastníctva pred nútenými obmedzeniami; Justičná revue, 68, 2016, č. 5, s. 525-549), ktorú aj v podanom odvolaní rozsiahlo odcitoval a ktorý sa zaoberá ústavnosťou niektorých ustanovení bývalého elektrizačného zákona a otázkou zániku ich účinnosti z titulu aplikácie § 6 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd dňom 31.12.1991. Namietal, že súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia rovnako neuviedol, akým spôsobom sa vysporiadal s intertemporálnymi normami a prečo na posúdenie predmetnej veci aplikoval len ustanovenia výlučne o bezdôvodnom obohatení a nárokom na náhradu podľa „starej“ právnej úpravy, v ktorých absentuje akákoľvek zmienka o intertemporálnych normách (hoci obe sporové strany sa k „časovej“ otázke aplikovania právnych predpisov podrobne vyjadrovali, čo znamená, že to za podstatné považujú). 16. Za krajne nelogickú považoval úvahu súdu prvej inštancie v bode 28. napadnutého rozsudku a nemal za zrejmé, o akom preložení vedenia súd prvej inštancie hovorí, pretože právo na realizáciu takého niečoho nemá; názor súdu prvej inštancie vyplýva z nepochopenia danej problematiky v optike, ako ju nastavil svojou poslednou rozhodovacou praxou ústavný súd. V právnom štáte je totiž absolútne neprípustné, aby všeobecné súdy ignorovali určitý výklad právnych noriem, ktorý zadefinoval ústavný súd ako výklad v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy. 17. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na to, že žalobca síce uviedol dôvody odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d), f) a h) C.s.p., avšak ďalej nešpecifikuje, ktoré z ním uvádzaných skutočností zakladajú jednotlivé odvolacie dôvody. Nesúhlasil s tvrdením, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s právnou kvalifikáciou uplatneného nároku, resp. že jasne neodôvodnil svoje závery ohľadom právnej kvalifikácie; zdôraznil, že žalobca v žalobe, ako aj svojich ďalších vyjadreniach svoj nárok kvalifikuje ako bezdôvodné obohatenie, resp. ako náhradu - opakovanú rentu. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku s oboma týmito právnymi kvalifikáciami dostatočne vysporiadal a riadne zdôvodnil, prečo takéto nároky žalobcovi nevznikli. V bode 24 odôvodnenia napadnutého rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal s možnosťou nároku na bezdôvodné obohatenie, pričom jednoznačne skonštatoval, že žalovaný má k dotknutým pozemkom žalobcu právo vecného bremena v zmysle § 12 zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách, a teda, že podmienky na vznik bezdôvodného obohatenia (t. j. užívanie bez právneho dôvodu) splnené neboli. Zároveň sa v bode 27 odôvodnenia vysporiadal aj s možnosťou nároku na náhradu - opakovanú rentu s tým, že nárok na náhradu vznikol právnemu predchodcovi žalobcu, a to v čase vzniku vecného bremena, nie žalobcovi v rozhodnom období. S oboma závermi súdu prvej inštancie sa plne stotožňuje, nakoľko sú v súlade s ním prezentovaným stanoviskom, že má právny titul na užívanie pozemkov žalobcu z titulu zákonného vecného bremena, ktoré vzniklo v zmysle § 12 zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách a zároveň, že nárok na náhradu z titulu vzniku tohto vecného bremena sa už prekludoval. 18. Nesúhlasil s výčitkou na adresu súdu prvej inštancie, že konanie neprerušil a že sa neobrátil na ústavný súd s návrhom, aby posúdil súlad právnych predpisov s ústavou. Uviedol, že žalobca v konaní fakticky spochybňuje ústavnosť § 12 zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách, takže ústavný súd by musel posudzovať ústavnosť týchto ustanovení. Avšak ako sa už vyjadril na pojednávaní konanom 6.6.2018, zákon č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách bol v roku 2000 zrušený, a preto preskúmavanie ústavnosti jeho ustanovení nie je možné. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď konanie neprerušil a neobrátil sa na ústavný súd. Pokiaľ žalobca v odvolaní opätovne rozsiahlo cituje článok Jána Drgonca zaoberajúci sa ústavnosťou niektorých ustanovení bývalého elektrizačného zákona a otázkou zániku ich účinnosti z titulu aplikácie § 6 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd dňom 31.12.1991, v tomto smere poukázal na skutočnosti, ktoré uviedol už vo vyjadrení zo dňa 28.5.2018 (bod 4) s tým, že príslušné ustanovenia § 12 zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách, ktoré boli účinné v čase budovania príslušných vedení, boli do zákona č. 110/1964 Zb. včlenené zákonom č. 150/1992 Zb., ktorý bol prijatý dňa 12.3.1992 a ktorý nadobudol platnosť a účinnosť 24.4.1992. Je teda zrejmé, že na § 12 zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách, ktorý platil v čase budovania dotknutých vedení, sa § 6 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd nemohol vzťahovať. 19. V reakcii na vyjadrenie žalovaného, v podaní označenom ako doplnenie odvolania, žalobca spresnil, že svoj nárok odvodzuje z § 12 ods. 4 zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách, ktorý má svoj právny základ vo viacerých právnych predpisoch SR, ako napríklad Ústava SR (čl. 20 ods. 1, ods. 4 Ústavy SR); v tomto kontexte poukázal na skutočnosť, že výklad zákonov, aj keď zriaďujú vecné bremená sa podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR musí robiť tak, aby bol v súlade s ústavou a to najmä s čl. 12 Ústavy SR (okrem už poukazovaného čl. 20 ods. 1 a ods. 4). Zopakoval, že s čl. 20 Ústavy SR je zlučiteľná aj taká primeraná náhrada za nútené obmedzenie vlastníctva, ktorá sa poskytuje vlastníkovi opakovane a vlastník má možnosť si ju uplatniť - v opačnom prípade by význam daného článku bol irelevantný. Faktom je, že v § 12 ods. 6 cit. zákona je zároveň určená lehota, v ktorej musí byť takáto žiadosť o náhradu podaná, a to 12 mesiacov odo dňa, keď k obmedzeniu užívania nehnuteľnosti došlo, inak nárok zanikne a že toto ustanovenie bolo zavedené zákonom č. 150/1992 Zb., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 110/1964 Zb. s účinnosťou od 24.4.1992, avšak považoval za nutné uvedomiť si, že ak má vlastník za obmedzené užívanie nehnuteľnosti nárok na primeranú náhradu v čase, kedy k obmedzeniu došlo, k obmedzeniu došlo aj v čase podania žaloby, aj deň po tom, aj dnes, teda stále, a to počnúc okamihom uloženia vedenia na jeho nehnuteľnosti; preto si za to uplatňuje aj v tomto konaní náhradu, keďže obmedzenie stále trvá (a teda nemôže byť prekludované). Bol názoru, že znenie § 12 ods. 6 zákona č. 110/1964 Zb. neoprávneným spôsobom zakladá prekážku na uplatnenie jeho ústavných práv - právo vlastniť majetok, a preto nemôže byť súladné s čl. 20 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR. 20. Mal za to, že v prejednávanej veci bolo nesporným, že k uloženiu podzemného vedenia verejnej elektronickej komunikačnej siete došlo v rokoch 1993 - 1994 a 1996 - 1997. Argumentáciu súdu prvej inštancie preto považoval za irelevantnú o to viac, že pri kúpe predmetných nehnuteľností bol prehlásením predávajúceho v kúpnych zmluvách ubezpečený, že na pozemku nie sú žiadne ťarchy a takéto vecné bremeno ani nebolo vedené na liste vlastníctva, čiže nevedel o predmetných kábloch, ani on a podľa prehlásenia predchádzajúcich vlastníkov ani oni. Zopakoval a doplnil dôvody, pre ktoré považuje postupovať aj v tejto veci v súlade s nálezom Ústavného súdu SR PL. 42/2015, a pre ktoré je nutné za obmedzenie vlastníckeho práva poskytovať primeranú náhradu (pravidelnú rentu), ktorej uplatnenie nepodlieha prekludovaniu a rozviedol svoje úvahy o charaktere nehnuteľností vo vzťahu k výške nároku s ohľadom na evidenciu vyplývajúcu z listu vlastníctva. 21. Bol názoru, že primeraná náhrada, ktorá sa má prekludovať je protiústavná. Ak by túto protiústavnosť nebolo možné napadnúť na ústavnom súde, potom pri takejto argumentácii nastáva patová situácia, kedy by už nemalo byť žiadnej nápravy ku konvalidácii zjavnej protiústavnosti. Vyslovil presvedčenie, že v právnom štáte takýto stav možný nie je. Súd nemôže reflektovať na názor, že sa to nedá a nepredkladá žiadne riešenie, resp. nejakú právnu možnosť, ako by sa to malo dať z pohľadu zabezpečenia preskúmania súladnosti právnej normy s ústavou. V tejto súvislosti navrhol odvolaciemu súdu postup podľa § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p., teda podanie návrhu na Ústavný súd SR na konanie o súlade právnych predpisov s Ústavou SR. Bol názoru, že rozsudok súdu prvej inštancie je arbitrárny, nakoľko sa súd nevysporiadal s najpodstatnejšími skutočnosťami, ktorými zdôvodňoval uplatnený nárok. 22. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C.s.p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, preto ho v súlade s § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil 13.11.2020 (§ 219 ods. 3 C.s.p.). 23. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.) a v podrobnostiach poukazuje na dostatočné skutkové a právne zdôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými právne relevantnými aspektmi prejednávaného prípadu; dostatočne rozviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania, uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré adekvátne vysvetlil. 24. Na margo námietky, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s posúdením jeho nároku ako nároku z bezdôvodného obohatenia odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie jasne a zrozumiteľne uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovanému, resp. jeho právnemu predchodcovi vzniklo v zmysle § 12 ods. 3 vtedy platného zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách zákonné vecné bremeno, ktoré predstavuje právny titul na užívanie sporných pozemkov. Je teda zrejmé, že pri existencii právneho titulu užívania veci nie je daný právny dôvod, ktorý by zakladal právo žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ ide o nárok na náhradu za vecné bremeno, súd prvej inštancie jasne a zrozumiteľne uviedol, že žalobcovi nevznikol žiaden nárok na náhradu za zriadené vecné bremeno, pretože nárok na primeranú náhradu za obmedzené užívanie nehnuteľnosti mal vlastník alebo užívateľ nehnuteľnosti v čase, kedy k tomuto obmedzeniu došlo. 25. K otázke povahy náhrady za vecné bremeno ako jednorazovej možno uviesť, že vecné bremeno okrem toho, že môže vzniknúť písomnou zmluvou, na základe závetu, rozhodnutím súdu, môže vzniknúť aj priamo zo zákona. Zákonom zriadené vecné bremeno je vlastník povinný rešpektovať v nevyhnutnej miere a rozsahu a za obmedzenie svojho vlastníckeho práva má právo žiadať náhradu. V prípade vecných bremien zriaďovaných priamo zo zákona ide vo svojej podstate o určitý druh verejnoprávneho obmedzenia vlastníka nehnuteľnosti. Toto obmedzenie vlastníckych práv je výrazom prevahy verejného záujmu nad záujmom jednotlivca bez toho, aby toto zasahovanie bolo podmienené súhlasom zo strany dotknutého vlastníka. 26. Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné vecné bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Keďže platí zásada, že režim právneho vzťahu sa riadi podľa právnych predpisov, ktoré boli platné ku dňu ich vzniku, práva a povinnosti účastníkov právneho vzťahu bolo treba posúdiť podľa zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách účinného v rozhodnom období, t.j. od 24.4.1992 do 30.6.2000. Oprávnenia organizácie spojov a tomu zodpovedajúce obmedzenia vlastníckeho práva podľa § 12 zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách boli tzv. zákonnými vecnými bremenami, ktoré sa nezapisovali do evidencie nehnuteľností a pôsobili automaticky ex offo. K obmedzeniu vlastníka pozemku, na ktorom bolo vybudované telekomunikačné vedenie došlo v roku 1993 a 1996, t. j. v čase, kedy sporné pozemky neboli vo vlastníctve žalobcu (žalobca mal tieto nadobudnúť až v roku 2002). Ustanovenie § 12 ods. 1 zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách sledovalo cieľ predísť možnosti, že vzťah vlastníka pozemku a vlastníka telekomunikačného vedenia zostane neupravený (v tom zmysle, že vlastník stavby nebude mať titul na užívanie pozemku). Ak by v súčasnosti bol vlastníkom pozemku ten istý vlastník, ktorý ním bol v čase, kedy právny predchodca žalovaného zriadil telekomunikačné vedenie, zrejme by v praxi nevznikali pochybnosti o tom, že a) zriadením telekomunikačného vedenia v rokoch 1993 a 1996 došlo ex lege k obmedzeniu vlastníckeho práva tohto vlastníka vecným bremenom v zmysle § 12 ods. 3 zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách, b) obmedzením vlastníckeho práva vlastníkovi pozemku v zmysle § 12 ods. 4 zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách vzniklo právo na primeranú náhradu za toto obmedzenie, c) pokiaľ tento (nezmenený) vlastník svoje právo na náhradu za obmedzenie vlastníctva neuplatnil v stanovenej lehote na súde, jeho nárok zanikol (§ 12 ods. 6 zákona č. 110/1964 Zb.); v súčasnosti sa už preto nemôže domáhať žiadnej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva zriadením vecného bremena. Naopak, ak tento (nezmenený) vlastník pozemku svoje právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva úspešne uplatnil a bola mu - či už na základe dohody dotknutých subjektov alebo rozhodnutia súdu - poskytnutá primeraná náhrada, boli jeho práva uspokojené a v súčasnosti mu už z tohto titulu (obmedzenia vlastníckych práv zriadením vecného bremena) nepatrí žiadna ďalšia náhrada za akési „nové“ alebo „pretrvávajúce obmedzenie vlastníctva“. 27. Koncepcia vecných bremien ako jednorazovej náhrady teda vychádza z predpokladu, že právo na zaplatenie náhrady vzniká tomu, kto je vlastníkom nehnuteľnosti (pozemku) v čase zriadenia (vzniku) vecného bremena, voči tomu, v prospech koho sa vecné bremeno zriadilo. Je tomu tak z dôvodu, že poskytnutá náhrada, je náhradou za zriadenie vecného bremena, ktoré svojim obsahom obmedzuje vlastníka v užívaní nehnuteľnosti. Právny vzťah vyrovnania preto vzniká medzi vlastníkom pozemku v čase vzniku (zriadenia) vecného bremena a tým subjektom, ktorý výkonom svojich vlastných práv obmedzil práva vlastníka pozemku. Obmedzenie vlastníka má právne dôsledky nielen pre toho, kto bol vlastníkom nehnuteľnosti v čase zriadenia vecného bremena, ale tiež pre jej každého ďalšieho vlastníka; vznik vecného bremena a povinnosť finančného vyporiadania tak nemožno posudzovať u každého ďalšieho vlastníka zaťaženého pozemku samostatne; nový majiteľ zaťaženého pozemku nemá nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté (zriadené) vecné bremeno, pretože nový vlastník zaťaženej nehnuteľnosti túto nadobúda už s obmedzeniami vyplývajúcimi zo zriadeného vecného bremena. 28. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že pri kúpe predmetných nehnuteľností bol prehlásením predávajúceho v kúpnej zmluve, resp. v kúpnych zmluvách ubezpečený, že na pozemku nie sú žiadne ťarchy a takéto vecné bremeno ani nebolo vedené na liste vlastníctva, čiže nevedel o predmetných kábloch, ani on a podľa prehlásenia predchádzajúcich vlastníkov ani oni, toto tvrdenie nielenže ničím nepreukázal, ale pre posúdenie podstaty sporu je aj právne nepodstatné, keďže nanajvýš mohlo založiť vznik nároku žalobcu ako kupujúceho za vady predanej veci voči predávajúcim. Žalobcovi, ktorý nadobudol (ako v poradí ďalší vlastník) nehnuteľnosť už zaťaženú vecným bremenom, t. j. v čase kúpy nadobudol nehnuteľnosť s takouto „ťarchou“, nevznikol žiaden nový nárok na náhradu za už zriadené (existujúce) vecné bremeno. Vecné bremeno, ktorým v čase kúpy bola nehnuteľnosť (už) zaťažená, mohlo mať prípadne vplyv na výšku dohodnutej kúpnej ceny. 29. K námietke o intertemporálnych ustanoveniach odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že právne normy zásadne nepôsobia spätne. Spravidla teda upravujú len vzťahy vzniknuté po dni nadobudnutia ich účinnosti. Výnimkou je, keď je v normatívnom akte výslovne stanovené, že právna norma určitým spôsobom spätne pôsobí. V posudzovanom prípade ide o zákonné (legálne) vecné bremeno, ktoré je inštitútom sui generis a patrí do okruhu verejného práva. Podstata zákonných (legálnych) vecných bremien spočíva v tom, že ide o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva, teda vymedzenie obsahu vlastníckeho práva prostredníctvom predpisu verejného práva. Tieto zákonné vecné bremená predstavujú verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva v nadväznosti na § 123 Občianskeho zákonníka, ktorý limituje oprávnenie vlastníka „medzami zákona“. Obsahom zákonných vecných bremien vo všeobecnosti je najmä právo zriaďovať na cudzích pozemkoch rôzne siete, vstupovať na cudzie pozemky s cieľom údržby týchto sietí a pod. Jedným z charakteristických znakov tzv. legálnych vecných bremien je, že ich režim sa riadi vždy podľa predpisov, ktoré boli platné ku dňu ich vzniku. Ak potom aj nový zákon ruší zákon predchádzajúci, zostávajú ustanovenia predchádzajúcich zákonov upravujúce oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam stále aplikovateľné, pokiaľ neskorší právny predpis do týchto právnych vzťahov výslovne nezasiahne. 30. V právnoteoretickej rovine potom ide o otázku retroaktivity právnych noriem. Zákaz retroaktivity právnych noriem je jedným z definujúcich znakov právneho štátu, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty (PL. ÚS 16/95). Nie každá retroaktivita je však nezlučiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a nepravá spätná účinnosť (retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu štátu, nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci. Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršieho (predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napr. vtedy, keď neskorší právny predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti; v dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho právneho predpisu nastáva skôr ako jeho platnosť (skôr, než začal existovať). Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo ku vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv (alebo povinností), ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy. 31. Pravá aj nepravá retroaktivita je teda spojená s tým, že neskoršia právna norma, buď so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti alebo síce ovplyvní právny vzťah, ktorý vznikol v minulosti, avšak pôsobí len do budúcnosti. Vzťah neskoršej a skoršej právnej úpravy riešia tzv. prechodné ustanovenia. Pokiaľ prechodné ustanovenia nehovoria nič o vzťahu medzi starou a novou právnou úpravou, potom nová právna úprava pôsobí len do budúcnosti, bez akéhokoľvek vplyvu na právne vzťahy založené starou právnou úpravou. Zákon č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách bol zrušený zákonom č. 195/2000 Z.z., ktorý v prechodných a záverečných ustanoveniach nehovoril nič o zriadených vecných bremenách podľa zákona č. 110/1964 Zb. ani neobnovil prekludované nároky na náhradu za ich zriadenie. Zákon č. 195/2000 Z.z. bol neskôr zrušený zákonom č. 610/2003 Z.z., a tento bol zrušený zákonom č. 351/2011 Z.z. Vo všetkých neskorších právnych úpravách v odvetví telekomunikácií bola náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva v súvislosti so vznikom vecných bremien koncipovaná ako jednorazová náhrada, ktorá v dôsledku neuplatnenia práva toho, kto bol vlastníkom nehnuteľnosti, na ktorej zriaďované vecné bremeno viazne v zákonom stanovenej lehote, zaniká. Neskoršie právne úpravy nezakladali „nový“ nárok na náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľností vzniknuté pred ich účinnosťou, ani neobnovili „zaniknuté“ nároky na náhradu. Ak by aj zákonodarca k takémuto riešeniu pristúpil, znamenalo by to jeho retroaktívny zásah a svojou podstatou by predstavovalo (nový) reštitučný titul. Retroaktívne pôsobenie zákona v prospech fyzických osôb a právnických osôb, ktoré pre nich zakladá reštitučné nároky, je síce možné a za určitých historicko- politických okolností aj vhodné; ak ale zákonodarca nezvolil v tejto otázke reštitučný prístup, táto skutočnosť nemá za následok protiústavnosť týchto predpisov (porovnaj uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 28/05 z 28.9.2005 publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR ročník 2005 pod č. 49/2005). Pokiaľ žalobca argumentoval rozhodnutiami Ústavného súdu SR ÚS PL. 42/2015 a ÚS PL. 35/2015, hodno uviesť len toľko, že žiadnym výkladom zákona nemožno priznať ani obnoviť právo tam, kde došlo k jeho preklúzii. Pokiaľ ide o nález ÚS PL. 35/2015, týmto naviac žiaden záväzný právny názor vyslovený nebol, pretože Ústavný súd SR zamietol predložený návrh o súlade § 66 ods. 5 zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov s čl. 20 ods. 4 ústavy. 32. Pokiaľ mal (podľa názoru žalobcu) súd prvej inštancie podať návrh na konanie o súlade právnych predpisov, avšak tak neurobil, v dôsledku čoho konanie trpí vadou, odvolací súd predovšetkým pripomína, že Ústava SR v čl. 144 ods. 3, na ktorý nadväzuje § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p. ukladá súdu prerušiť konanie len v prípade, že sa domnieva, že iný právny predpis odporuje zákonu. Je nepochybné, že spomenutý postup súdu je viazaný na výsledok procesu tvorenia jeho názoru na prejednávanú vec i právnu úpravu, ktorej aplikácia prichádza do úvahy. Súd takto potom postupuje len vtedy, ak dospeje k názoru, svedčiacemu o existencii naznačeného rozporu. Potreba tohto postupu preto nie je daná v prípade, že o ústavnosti zákona má pochybnosti strana, nie však prejednávajúci súd. Pokiaľ preto súd prvej inštancie rozpor zákona s ústavou alebo iným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, nezistí (či už preto, že tento rozpor neexistuje alebo preto, že si to neuvedomí) a konanie v zmysle § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p. nepreruší, nejde o vadu konania. 33. Za neopodstatnenú napokon vyhodnotil odvolací súd námietku žalobcu, že súd prvej inštancie sa nijako nevysporiadal s podstatnou argumentáciou z doktrinálneho výkladu k danej problematike, ktorý sa zaoberá ústavnosťou niektorých ustanovení bývalého elektrizačného zákona a otázkou zániku ich účinnosti z titulu aplikácie § 6 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd dňom 31.12.1991, nakoľko ako správne poukázal aj žalovaný, príslušné ustanovenia § 12 zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách, ktoré boli účinné v čase budovania príslušných vedení, nadobudli platnosť a účinnosť dňa 24.4.1992. Z toho je zrejmé, že na § 12 zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách, ktorý platil v čase vybudovania dotknutých vedení, sa § 6 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (Zákony a iné právne predpisy musia byť uvedené do súladu s Listinou základných práv a slobôd najneskôr do 31. decembra 1991. Týmto dňom strácajú účinnosť ustanovenia, ktoré nie sú v súlade s Listinou základných práv a slobôd) nemohol vzťahovať, nakoľko predmetný Ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, nadobudol platnosť a účinnosť skôr, a to 8.2.1991. 34. Na uvedenom základe s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k zamietnutiu žaloby, neboli žalobcom uvádzané tvrdenia v odvolaní ďalej spôsobilé zmeniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli privodiť priaznivejšie rozhodnutie v prospech žalobcu. Odvolací súd tak neakceptoval opodstatnenosť dôvodov, na ktoré žalobca poukazoval vo svojom odvolaní a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 35. V priebehu odvolacieho konania žalobca navrhol, aby odvolací súd prerušil konanie podľa § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p. a podal na Ústavný súd SR návrh na konanie o súlade § 12 ods. 6 zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách s Ústavou SR. O návrhu žalobcu odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že návrh žalobcu na prerušenie konania je potrebné zamietnuť. 36. Podľa § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p. súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania. 37. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, 38. Podľa čl. 125 ods. 2 Ústavy SR ak ústavný súd prijme návrh na konanie podľa odseku 1, môže pozastaviť účinnosť napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva a slobody, ak hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok. 39. Podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy SR ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia. 40. V nadväznosti na uvedené je potrebné zdôrazniť, že účel konania o súlade právnych predpisov možno vyvodiť z čl. 125 ods. 3 Ústavy SR, v zmysle ktorého ak Ústavný súd SR svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Niet pochýb o tom, že sledovaný účel možno v konaní o súlade právnych predpisov dosiahnuť len tam, kde predmetom posúdenia je právny predpis, ktorý je súčasťou právneho poriadku; nie tam, kde právny predpis bol zrušený a nahradený iným všeobecne záväzným právnym predpisom, a teda už nie je súčasťou platného právneho poriadku; inak by totižto ústavný súd neprípustne zasahoval do právnych vzťahov, ktoré na základe týchto právnych predpisov boli založené, čím by zároveň dochádzalo k spochybneniu princípu právnej istoty, ktorý je jedným zo základných náležitostí súčasných demokratických systémov. Zákon č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách bol súčasťou nášho právneho poriadku do 30.6.2000; ústavnosť § 12 ods. 6 zákona č. 110/1964 Zb. nebola až do dňa jeho zrušenia spochybnená. Súd je preto povinný pri aplikácii tohto právneho predpisu rešpektovať prezumpciu jeho ústavnosti a považovať ho za súladný s Ústavou SR. Nápravu alebo obnovenie právnych vzťahov, ktoré by zo súčasného ústavnoprávneho pohľadu mohli byť interpretované inak, je možné dosiahnuť len tým, že zákonodarca zvolí k posúdeniu tejto otázky reštitučný prístup. 41. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech. 42. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).