Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/10/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1217220067 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1217220067.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobcu: X. I., I..W..V.., X.: XX XXX XXX, K. XX, D., zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Šoltésom, Mýtna 48, Bratislava, proti žalovanej: J. U., K. XX, D., V. U. XX E. I. N.., na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 11.10.2018, č.k. 9Csp/142/2017-92, takto r o z h o d o l : Odvolací súd odvolanie žalovanej proti napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie o d m i e t a. Žalobcovi proti žalovanej nepriznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 32 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 32 eur od 03.03.2015 do zaplatenia, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku a žalobcovi priznal voči žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že pôvodný žalobca spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s., sa žalobou doručenou konajúcemu súdu dňa 18.12.2017 domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 32 eur spolu s príslušenstvom dôvodiac tým, že so žalovanou uzavrel dňa 12.08.2013 zmluvu o pôžičke č. XXXXXXXX, na základe ktorej jej poskytol pôžičku v celkovej sume 72 eur (správne má byť 79 eur - poznámka odv. súdu) na kúpu telefónu Samsung. Vzhľadom na to, že žalovaná pri podpise zmluvy uhradila akontáciu v sume 7 eur a v splátkach zaplatila sumu 40 eur, žiadal ju zaviazať na zaplatenie zostatku v sume 32 eur (72 eur - 40 eur). 3. Zistiac, že pôvodný žalobca bol ku dňu 01.01.2018 vymazaný z obchodného registra Slovenskej republiky a jeho nástupcom sa stala spoločnosť Všeobecná úverová banka, a.s., konajúci súd uznesením zo dňa 05.03.2018, č.k. 9Csp/142/2017-41, rozhodol o pokračovaní v konaní s predmetnou obchodnou spoločnosťou. Následne uznesením zo dňa 19.04.2018, č.k. 9Csp/142/2017-59, súd prvej inštancie pripustil, aby z konania na strane žalobcu vystúpila spoločnosť Všeobecná úverová banka, a.s. a na jej miesto vstúpila spoločnosť Intrum Slovakia s.r.o., so sídlom Mýtna 48, Bratislava, t.j. súčasný žalobca. 4. Súd prvej inštancie rozhodol o veci na pojednávaní dňa 11.10.2018 vychádzajúc z výpovede žalovanej, ktorá uznala žalovanú pohľadávku čo do základu, aj do jej výšky. Žalovaná uviedla, že i keď žalobcovi zaplatila titulom pôžičky viac ako 40 eur, a teda na faktúrach jej ostal dlžný žalobca, nemala sa ako brániť, keďže nedisponovala finančnými prostriedkami na vedenie súdneho sporu. Súd prvej inštancie, majúc za to, že boli splnené predpoklady podľa § 282 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) rozhodol o veci rozsudkom pre uznanie žalovanej, pričom aplikujúc ustanovenia § 261 ods. 3 písm. d), § 369 ods. 1, § 497, § 499, § 502 ods. 1, § 503, § 504, § 506 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, § 1 ods. 1, § 2 ods. 1 písm. b), § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 121 ods. 3, § 517 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, žalobe v celom rozsahu vyhovel. 5. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v plnom rozsahu. 6. Proti predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolania žalovaná z dôvodov podľa § 365 ods. 1 C.s.p. Mala za to, že napadnutý rozsudok nepodpísala zákonná sudkyňa, ktorá ho vyhlásila, pričom v jeho záhlaví ani neoznačila, že ide o rovnopis rozsudku. Zákonná sudkyňa zároveň porušila Ústavu Slovenskej republiky (články 46, 48 ods. 2 a 144), zasiahla do práv a právom chránených záujmov žalovanej, keďže nerešpektovala jej ústavou garantované právo vlastniť majetok, právo na ochranu obydlia a na dedenie. Zároveň jej neposkytla náležitú súdnu ochranu v súlade s článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 7. V ďalšom žalovaná uviedla, že po vypočutí zvukového záznamu zo súdneho pojednávania zistila, že konajúci súd pri rozhodovaní o veci nevzal do úvahy jej tvrdenia, čím porušil nielen zásadu kontradiktórnosti konania, ale jej odňal i právo na spravodlivý súdny proces. Vzhľadom na to, že išlo o spotrebiteľský spor, bol konajúci súd povinný z úradnej moci preskúmať spotrebiteľskú zmluvu a určiť neprijateľné zmluvné podmienky, ktorými ako spotrebiteľka nebola viazaná a mal jej poskytnúť primeranú ochranu podľa spotrebiteľského práva. Žalovaná sama pritom považovala za neprijateľné dojednanie o dohode o zrážkach zo mzdy a o zmluvnej pokute vo výške 10 % z mesačného poplatku za mobilné zariadenie, nachádzajúce sa v prílohe č. 2 zmluvy. Súd prvej inštancie žalovanú ako priemerného spotrebiteľa, naviac bez právnického vzdelania, zákonným spôsobom nepoučil, neskúmal jej osobné a majetkové pomery a neprihliadal ani na iné významné skutočnosti. Žalovaná pritom v konaní poprela skutkové tvrdenia žalobcu, ktorými odôvodňoval nárok na zaplatenie sumy 32 eur; súd prvej inštancie sa tým však nezaoberal, vec rozhodol bez dostatočného zistenia skutkového stavu a zistenia koľko žalobcovi splatila spolu s mesačným fakturačným poplatkom. Naviac, nezohľadnil, že jej žalobca nedoručil ani predžalobnú upomienku. 8. Žalovaná v súvislosti so zmluvou o pôžičke poukázala na to, že táto bola vopred predtlačená, formulárového typu, obchodné podmienky k nej pripojené boli nečitateľné, nikým nepodpísané, a tieto ani nikdy neobdržala; z týchto dôvodov nemohla nijakým spôsobom ovplyvniť obsah samotnej zmluvy. Zároveň, mala za to, že podľa výpisu z obchodného registra mali oprávnenie konať v mene žalobcu dvaja členovia štatutárneho orgánu, ktorí mali zmluvu o pôžičke i podpísať. Na zmluve sa pritom nachádzal len podpis sprostredkovateľa, naviac v zastúpení, bez priloženého splnomocnenia. Zohľadniac tieto dôvody považovala žalovaná zmluvu o pôžičke za neplatnú a nárok uplatňovaný žalobcom za bez právneho dôvodu. V tejto súvislosti poukázala na to, že medzi stranami nebolo dohodnuté, že veriteľ môže v súlade s ustanovením § 565 Občianskeho zákonníka žiadať o zaplatenie celej pohľadávky, a preto pôvodný žalobca nemohol pristúpiť k okamžitej splatnosti pôžičky. Zároveň v zmysle ustanovenia § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka nebol oprávnený postúpiť pohľadávku na súčasného žalobcu. Peňažný nárok žalobcu považovala za neopodstatnený i z dôvodu jeho premlčania, na ktoré mal súd prvej inštancie prihliadať z úradnej povinnosti. 9. Podľa mienky žalovanej mal konajúci súd postupovať tak, aby bol naplnený základný účel konania, a to poskytnutie spravodlivej ochrany subjektívnym právam stranám sporu. Súd musí totiž právo nielen rešpektovať, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Konajúci súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nezaoberal každou námietkou žalovanej, svoje rozhodnutie riadne nezdôvodnil, keď vychádzal len z toho, že mala svoj záväzok voči žalobcovi uznať; priklonil sa tak na stranu žalobcu. V skutočnosti však svoj dlh poprela a až na základe nátlaku sudkyne, ktorá dôvodila trovami konania, s tým, že už bude koniec (sporu), napokon v strachu a v tiesni so všetkým súhlasila. Takýto právny úkon žalovaná považovala za neplatný podľa § 37 Občianskeho zákonníka pre nedostatok vôle. Zákonná sudkyňa jej pritom neumožnila navrhnúť a vykonať príslušné dôkazy. 10. Žalovaná uzavrela, že napadnutý rozsudok je nezákonný, zjavne neodôvodnený, neprimerane prísny, nevyvážený a nezohľadňuje argumenty a okolnosti celej veci. Zároveň vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko konajúci súd nedostatočne zistil skutkový stav a nevysporiadal sa so vznesenými námietkami. Celkovo potom rozsudok vyznieva príliš formalisticky a jeho závery sú extrémne nekonzistentné. Vydaním takého rozsudku bolo porušené právo žalovanej na spravodlivý proces. Z týchto dôvodov, s poukazom aj na viaceré články Ústavy Slovenskej republiky (články 1 ods. 2; 7 ods. 2 a 5; 152 ods. 4 a 154c ods. 1) zmluvu o Európskej únii (článok 19 ods. 1), Chartu základných práv Európskej únie (článok 47) a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky žalovaná navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na nové konanie alternatívne, aby vykonal navrhované dôkazy, podrobil spotrebiteľskú zmluvu o pôžičke súdnej kontrole, so súčasným určením neprijateľných podmienok, a zohľadniac ústavné práva žalovanej rozhodol vo veci sám. 11. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej písomne nevyjadril. 12. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je potrebné odmietnuť. 13. Podľa § 282 C.s.p. ak žalovaný uzná nárok uplatnený žalobcom alebo jeho časť, rozhodne súd na návrh žalobcu rozsudkom pre uznanie nároku. 14. Podľa § 355 ods. 1 C.s.p. proti rozsudku súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon nevylučuje. 15. Podľa § 356 písm. a) C.s.p. odvolanie nie je prípustné proti rozsudku vydanému na základe uznania nároku alebo vzdania sa nároku, okrem prípadov odvolania podaného z dôvodu, že neboli splnené podmienky na vydanie takého rozhodnutia. 16. Podľa § 386 písm. c) C.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. 17. Rozsudok pre uznanie je procesný inštitút, ktorý má prehĺbiť dispozitívny princíp sporového konania. Prichádza do úvahy v prípade, ak kedykoľvek počas konania žalovaný pred súdom uzná nárok uplatnený žalobou, prípadne jeho základ. Uznanie nároku treba potom chápať ako procesný úkon žalovaného, čo znamená, že je účinné vtedy, keď ho žalovaný urobí niektorou z procesnoprávnych foriem predpísaných zákonom vo vzťahu k súdu; tento úkon je potrebné odlíšiť od hmotnoprávneho úkonu uznania nároku, ktorý smeruje voči žalobcovi. V prípade uznania nároku zo strany žalovaného súd neskúma „skutočnosť“ vôle žalovaného, iba jeho vonkajší prejav, čo znamená, že skúma len prejavenú vôľu žalovaného. Pritom, ak žalovaný už raz uznal pred súdom nárok uplatnený žalobou alebo jeho základ, nemôže už toto uznanie neskôr účinne odvolať (k tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.03.1999, sp. zn. 6Obo 380/98). Pokiaľ žalovaný uzná nárok uplatnený žalobcom alebo jeho časť, súd je povinný rozhodnúť rozsudkom pre uznanie, ak žalobca navrhol tento osobitný procesný postup. Proti rozsudku pre uznanie nie je odvolanie prípustné, okrem prípadov odvolania podaného z dôvodu, že neboli splnené podmienky na vydanie takého rozhodnutia. 18. Z obsahu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že rozhodol o veci rozsudkom na základe uznania nároku. V takom prípade bolo na účely odvolacieho konania rozhodujúce zistenie, či boli splnené podmienky na vydanie takého rozhodnutia. Žalovaná v odvolaní, okrem iného, namietala, že tieto splnené neboli, nakoľko v skutočnosti svoj záväzok voči žalobcovi poprela a až na nátlak zákonnej sudkyne, v strachu a v tiesni so všetkým súhlasila. 19. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalovaná vo vyjadrení k žalobe nárok žalobcu na zaplatenie sumy 32 eur s prísl. neuznala dôvodiac tým, že s pôvodným žalobcom predčasne ukončila zmluvu o pôžičke a zostalo jej zaplatiť len sumu 24 eur. Na pojednávaní súdu dňa 11.10.2018, ktorého sa žalobca nezúčastnil, žalovaná spočiatku zotrvala na svojej procesnej obrane, avšak v jeho priebehu uznala svoj dlh čo do dôvodu a výšky (v sume 32 eur), nakoľko ňou tvrdené skutočnosti nemala čím preukázať (viď zápisnica z pojednávania na č.l. 89). Z vonkajšieho prejavu žalovanej potom vyplynulo, že žalovaná netrvala na svojom pôvodnom vyjadrení a uznala svoj záväzok v sume 32 eur (a nie 24 eur) voči žalobcovi z titulu zmluvy o pôžičke, pričom tento procesný úkon urobila vo vzťahu k súdu, zákonom predpísanou formou. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovanej, že uznávací prejav urobila pod nátlakom zákonnej sudkyne, zo strachu a v tiesni, keď táto skutočnosť nevyplýva zo zvukového záznamu z pojednávania súdu zo dňa 11.10.2018. Na otázku zákonnej sudkyne, či žalovaná uznáva sumu 32 eur ako svoj dlh žalovaná síce spočiatku vyjadrila prekvapenie nad uplatňovanou sumou, keď podľa nej mala všetky doklady a faktúry v poriadku a z požičanej sumy 72 eur zaplatila žalobcovi viac ako 40 eur. Vzhľadom na to, že na výzvu zákonnej sudkyne nemala k dispozícii listinné dôkazy preukazujúce jej tvrdenia, zákonná sudkyňa jej umožnila založiť tieto do súdneho spisu na ďalšom pojednávaní, so súčasným upozornením, že v takom prípade si žalobca, zastúpený kvalifikovaným zástupcom, už môže účtovať ďalšie trovy konania. Následne žalovaná spontánne, t.j. bez akéhokoľvek nátlaku skonštatovala „nechajte to tak, tých 32 eur, súhlasím s touto sumou“, pričom na doplňujúcu otázku zákonnej sudkyne potvrdila, že uznáva svoj záväzok čo do dôvodu a výšky v sume 32 eur, keďže sa nemá ako brániť. Zákonná sudkyňa zaznamenala uznávací prejav žalovanej do zápisnice zo súdneho pojednávania, tento si žalovaná prečítala a na znak svojho súhlasu ho následne podpísala. Je teda zrejmé, že žalovaná slobodne, bez nátlaku a bez výhrad prejavila navonok svoju vôľu byť zaviazaná na zaplatenie sumy 32 eur, ktorú si žalobca uplatňoval v konaní titulom zmluvy o pôžičke. Jej prejav bol jasný, urobený voči súdu na pojednávaní a žalovaná ho potvrdila vlastnoručným podpisom tak, aby bola zachovaná forma procesného úkonu predpokladaná zákonom (§ 125 ods. 1 C.s.p.). Išlo pritom o záväzný procesný úkon žalovanej, ktorý už nemožno vziať spať. Zohľadniac, že žalobca v písomnom podaní zo dňa 09.10.2018 navrhol, aby pre prípad, že žalovaná uzná ním uplatnený nárok, súd rozhodol v zmysle § 282 C.s.p., zákonná sudkyňa nepochybila, keď rozsudkom pre uznanie zaviazala žalovanú na zaplatenie sumy 32 eur spolu s príslušenstvom a žalobcovi priznala nárok na náhradu trov konania. Za splnenia zákonom stanovených predpokladov podľa § 282 C.s.p. (a žiadnych iných), konajúci súd nemal možnosť zvažovať, či rozhodne v zmysle návrhu žalobcu alebo nie. Vychádzajúc z priamej dikcie zákona bol totiž povinný rešpektovať danú procesnú situáciu a rozhodnúť v prospech žalobcu rozsudkom pre uznanie; žalovaná preto konajúcemu súdu nedôvodne vytýkala, že postupoval procesne nesprávne, a tak porušil jej právo na spravodlivý proces. 20. Vzhľadom na formu rozhodnutia (rozsudok pre uznanie), obmedzil sa súd prvej inštancie v písomnom vyhotovení rozsudku len na uvedenie tzv. skráteného odôvodnenia, t.j. uviedol stručnú identifikáciu procesného nároku žalobcu a právny dôvod vydania rozsudku pre uznanie (§ 285 C.s.p.), ktoré doplnil i o uvedenie aplikovaných právnych predpisov. Požiadavka skráteného odôvodnenia rozsudku na základe uznania nároku reflektuje jeho osobitný charakter. Pokiaľ totiž súd obligatórne, t.j. bez ohľadu na doterajšie výsledky konania, rozhoduje iba so zreteľom na uznávací prejav žalovaného, nie sú skutkové a ani právne závery súdu pre jeho vydanie podstatné; tieto preto ani nemusia byť vyjadrené a vysvetlené v odôvodnení takéhoto rozsudku. 21. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností dospel odvolací súd k záveru, že v predmetnej veci žalovaná nedôvodne namietala nesplnenie zákonných podmienok pre vydanie rozsudku pre uznanie podľa § 282 C.s.p., čo malo za následok, že napadnutý rozsudok treba v zmysle § 356 písm. a) C.s.p. považovať za rozsudok, proti ktorému odvolanie nie je prípustné. Prípustnosť odvolania totiž zakladá len danosť nesplnenia predpokladov pre vydanie takého rozsudku, a v tomto smere nepostačuje len tvrdenie žalovanej, že niektorý z predpokladov pre tento spôsob rozhodnutia nebol splnený. So zreteľom na tento záver, odvolací súd odvolanie žalovanej v zmysle § 386 písm. c) C.s.p. odmietol ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. 22. Pre úplnosť odvolací súd udáva, že v rámci odvolacieho prieskumu sa nezaoberal ostatnými odvolacími námietkami žalovanej, ktoré sa týkali porušenia práva na spravodlivý proces, nesprávneho zistenia skutkového stavu, ktoré malo za následok i nesprávne právne posúdenie veci konajúcim súdom; vychádzajúc z dikcie ustanovenia § 356 ods. 1 písm. a) C.s.p. je totiž odvolanie proti rozsudku pre uznanie prípustné len z jedného dôvodu, a to z dôvodu, že neboli splnené podmienky pre jeho vydanie; žalovaná však tvrdenia v tomto smere nepreukázala. 23. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal proti žalovanej náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovi žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. 24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).