Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/99/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1219203095 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Eren ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1219203095.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, IČO: 00 603 481, Primaciálne námestie č. 1, Bratislava, proti žalovanej: V. B., N.. XX. XX. XXXX, A. W. L.. Č.. XX, A., D.: V.. M. B.Ý., N.. XX. XX. XXXX, A. W. L.. Č.. XX, A., o zaplatenie istiny 3. 001, 23 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 24. júna 2020, č. k. 16C/38/2019 - 93, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanej p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal uložiť žalovanej povinnosť zaplatiť mu sumu 3. 001, 23 eur s 5 % úrokom z omeškania ročne zo žalovanej istiny titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 126 ods. 1, § 451 ods. 1, 2, § 456, § 458 ods. 1, 2, 3, § 489 Občianskeho zákonníka a vecne nedôvodnosťou podanej žaloby, keď vykonaným dokazovaním nemal preukázané tvrdenia žalobcu o neoprávnenom užívaní pozemku v jeho vlastníctve žalovanou, t. j. že sa svojím správaním dopustila bezdôvodného obohatenia, resp. že by mala žalobcovi poskytnúť majetkový prospech zodpovedajúci tomu, o čo sa jej majetkový stav zväčšil. Uviedol, že pri posudzovaní dôvodnosti daného nároku bolo potrebné prihliadať aj na podstatu (spôsob a rozsah) faktického užívania subjektom, ktorý sa mal bezdôvodne obohatiť, čo v danej veci nebolo ničím preukázané s tým, že povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na označenie dôkazov preukazujúcich pravdivosť skutkových tvrdení, pričom splnenie tejto povinnosti nie je možné od účastníka konania vynucovať, avšak jej nesplnenie má spravidla významné dôsledky pre rozhodnutie vo veci samej, keďže neunesenie dôkazného bremena totiž znamená neúspešnosť účastníka v spore. Poukázal na skutočnosť, že žalobca podanú žalobu odôvodňoval tým, že pozemok v jeho vlastníctve, ktorý je zároveň pozemkom v bezprostrednej blízkosti žalovanej je udržiavaný a z toho dôvodil, že ho užíva žalovaná, pričom na podporu svojho tvrdenia predložil list žalovanej, označený ako Žiadosť o odkúpenie, resp. dlhodobý nájom mestského pozemku, avšak zo žalobcom predložených dôkazov nebolo možné ustáliť, že by žalovaná reálne pozemok v jeho vlastníctve užívala, čím by získala nejaký majetkový prospech, a teda sa bezdôvodne obohatila na úkor žalobcu. K tvrdeniu žalobcu, že pri podanej žalobe vychádzal z toho, že nakoľko ide o susediace pozemky v bezprostrednej blízkosti nehnuteľnosti žalovanej, predpokladá, že ich užíva žalovaná uviedol, že tieto predpoklady nepovažoval za postačujúce pre vyhovenie žalobe, keď žalobca navyše v konaní nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by svoje predpoklady aj reálne preukázal, čím v konaní nepreukázal pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej s tým, že jediný dôkaz, žiadosť žalovanej o odkúpenie, resp. dlhodobý nájom s dátumom 26. 05. 2016 považoval za nedostatočný. Poukázal na skutočnosť, že žalobca ničím nepreukázal ani tvrdenia o tom, že oplotenie pozemku v jeho vlastníctve urobila žalovaná ako aj to, že by mu bránila vo vstupe na pozemok v jeho vlastníctve, pričom všetky faktúry vystavené žalobcom riadne vrátila ako neoprávnene vystavené, keď žalobcu opakovane upozorňovala ako vlastníka pozemku, že sa na pozemku zhromažďuje odpad a rozmnožujú sa na ňom potkany. Výrok, ktorým rozhodol o nároku na náhradu trov konania odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 C. s. p. a vecne úspechom žalovanej v konaní, z dôvodu ktorého je priznal nárok na náhradu trov konania pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku a z trov právneho zastúpenia. 2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) C. s. p. a navrhol ho zmeniť a jeho žalobe vyhovieť. Uviedol, že z predloženej fotodokumentácie je zrejmé, že pozemok je udržiavaná okrasná záhrada a z katastrálnej mapy vyplýva, že jeho pozemok a pozemok žalovanej predstavuje tretí/štvrtý pozemok od prístupu cez pohyblivú bránu, t. j., ak by mal záujem o prístup k svojmu pozemku, musel by prekonať 3 x betónový plot a prechádzal by cez pozemky, ktoré majú tretie osoby v legálnej držbe/vlastníctve, alebo cez dom žalovanej, keďže iný prístup k pozemku, na ktorý má podľa vyjadrenia žalovanej kedykoľvek prístup, neexistuje. Poukázal na skutočnosť, že žalovaná má jeho pozemok spojený priamo so svojim pozemkom a aj ho užíva s tým, že jeho pozemok nie je bežne prístupný a nie je pravdou ani tvrdenie žalovanej, že na svoj pozemok môže kedykoľvek vstupovať a nakoľko nemôže so svojim vlastníctvom nijako disponovať ani užívať z neho úžitky, sú porušené jeho základné práva garantované ústavou. 3. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti, nakoľko na základe vykonaných dôkazov dospel k správnemu skutkovému a právnemu zisteniu veci. Uviedla, že celé odvolanie sa nezakladá na pravde a odvoláva sa na nepravdivé skutočnosti a žalobca klame, keď jeho klamstvo, že nemá prístup k svojmu pozemku vyvracia verejný prístupný dôkaz, ktorým je snímka z katastrálnej mapy, a preto jeho tvrdenia, že prístup k jeho pozemku vedie cez pozemky tretích osôb je klamstvo, keďže ním označené pozemky ako cudzie, sú v jeho vlastníctve. Poukázala na fotodokumentáciu, z ktorej vidno, že na pozemku XXXX/XX vo vlastníctve žalobcu sa nenachádza rekreačná chata, ale smetisko, je tam veľká otvárateľná brána, situovaná D. X. L., cez ktorú je na pozemok jednoduchý vstup a vôbec nie je potrebné trikrát prekonávať betónový plot, alebo prechádzať cez cudzie pozemky alebo jej dom. Za klamstvo označila aj tvrdenie žalobcu, že jej pozemok je priamo spojený s pozemkom žalobcu, ktorý užíva, nakoľko skutočnosť, že má hranicu svojho pozemku s hranicou žalobcu neznamená, že ho aj užíva, pričom toto tvrdenie nevyplýva ani z fotodokumentácie, ako tvrdí žalobca a ani z iných dôkazov. Uviedla, že nemá povinnosť svoj pozemok oplotiť a oddeliť ho od pozemku žalobcu, ktorý sám plot vybudovať mohol, avšak za 18 rokov neprišlo upovedomenie o začatí stavebného konania a ohlásení stavby plotu, nakoľko sa žalobca o pozemok nezaujímal a nestaral sa oň. Za úmyselné klamstvo žalobcu označila žalovaná jeho tvrdenie, že fotodokumentácia zachytáva iba malý roh pozemku žalobcu, keď druhú časť zámerne neodfotila a fotodokumentáciu nepredložila, nakoľko sa v ňom nachádza drevený objekt s komínom s tým, že pracovníci žalobcu vošli cez jej pozemok na ich pozemok, i keď naň mohli ísť priamo D. X. L. od hlavnej cesty, a preto si fotodokumentáciu mohli spraviť sami, t. j. pozemok videli osobne, a nemohli si nevšimnúť, že na pozemku sa nenachádza žiadny komín a aj to, že pozemok je zanedbaný a nevyužívaný. 4. Žalobca vo svojom podaní k vyjadreniu žalovanej k jeho odvolaniu uviedol, že z predložených dôkazov jednoznačne vyplýva, že pozemky vo vlastníctve žalovanej tvoria s pozemkom hlavného mesta jeden celok s tým, že súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že pozemky sú oplotené betónovým múrom, pričom pozemky sú oplotené tak, že vytvárajú jeden súvislý vzájomne neoddelený pozemok. Uviedol, že pre posúdenie, či žalovaná reálne pozemok užíva, nie je rozhodujúce, pretože ním disponuje (sa ho zmocnila) je ohradený, t. j. vlastník tohto pozemku má znemožnený prístup s tým, že z hľadiska posúdenia získania bezdôvodného obohatenia užívania pozemku bez právneho dôvodu, nie je významné, či ten komu bolo umožnené priestor užívať, toto oprávnenie skutočne osobne realizoval, pričom žalovaná si je vedomá skutočnosti, že časť oploteného pozemku nie je v jeho vlastníctve, o čom svedčia aj predložené dôkazy a poukázal na rozhodnutie NS ČR 25Cdo 845/99. K listu, ktorý žalovaná predložila na pojednávaní konanom dňa 24. 06. 2020, že pozemok nie je užívaný a že bol vyzvaný na odstránenie nahromadeného odpadu, ktorý sa nachádza na jeho pozemku zopakoval, že žalovaná priložila fotodokumentáciu, ktorá však zachytávala len časť pozemku hlavného mesta, druhú časť, resp. celý pozemok úmyselne neodfotila a fotodokumentáciu nepredložila, nakoľko sa na ňom nachádza drevený objekt s komínom. Namietol, že nakoľko sa žiadny zo susedov nesťažuje na hromadiaci sa odpad a ani telefonický kontakt nepotvrdil tvrdenia žalovanej, fotodokumentácia a žiadosť o odstránenie hromadiaceho sa odpadu predstavujú vykonštruované dôkazy zo strany žalovanej s cieľom vyhnúť sa úhradám za užívanie jeho pozemku, ktorý je užívaný preukázateľne. K ďalšej predloženej fotodokumentácii, ktorá zachytáva, že na malej časti sa síce nachádza odpad uviedol, že ide o bioodpad evidentne vzniknutý z udržiavanej záhrady. 5. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania podľa ust. § 379 a ust. § 380 ods. l C. s. p., túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 385 ods. 1 C. s. p.) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. decembra 2020 podľa ust. § 378 ods. 1 v spojení s ust. § 219 ods. 3 C. s. p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (ust. § 383 C. s. p.), pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom. 6. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, pretože je vecne správny, nakoľko súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a presvedčivo primerane odôvodnil (§ 220 ods. 2 C. s. p). 7. Predmetom odvolacieho prieskumu je posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobcu domáhajúceho sa uložiť žalovanej povinnosť zaplatiť mu sumu 3. 001, 23 eur s príslušenstvom, o ktorú sa mala obohatiť tým, že bez právneho dôvodu užíva pozemok v jeho výlučnom vlastníctve, zapísaný na R. M. Č.. X, W. Č. XXXX/XX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 147 m2, za ktorý za obdobie od 01. 06. 2016 do 30. 04. 2019 neplatila zamietol, nakoľko žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal svoje tvrdenie, že žalovaná jeho pozemok neoprávnene užíva. 8. Žalobca vo svojej argumentácii v podanom odvolaní neuviedol v zásade žiadne nové skutočnosti, ale len zopakoval svoje tvrdenia z prvoinštančného konania, s ktorými sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne a presvedčivo vysporiadal. Žalobca v podanom odvolaní opätovne namietal, že žalovaná pozemok v jeho výlučnom vlastníctve bez právneho dôvodu užíva, keďže pozemky v jej vlastníctve spolu so sporným pozemkom tvoria jeden celok. 9. Odvolací súd považuje za potrebné dať žalobcovi do pozornosti, že požiadavka, aby súd v civilnom sporovom súdnom konaní vychádzal zo skutočného stavu veci je vyslovená tak v Ústave SR, ako i v jednotlivých ustanoveniach Civilného sporového poriadku a vyjadruje základnú zásadu občianskeho súdneho procesu, t. j. zásadu materiálnej pravdy, ktorá znamená to isté, ako zásada objektívnej pravdy. Je totiž procesnou požiadavkou, aby poznatky súdu o skutočnostiach boli v súlade s objektívnou realitou, pričom pojem skutočný stav veci je totožný s výrazom rozhodné skutočnosti. Pre poznávaciu činnosť súdu o skutočnostiach dôležitých pre rozhodnutie, teda i pre procesné dokazovanie sú vždy nutné tvrdenia o takých skutočnostiach. To vyplýva z toho, že sa v procese dokazuje súdu pravdivosť tvrdenia o takých skutočnostiach, o ktorých sa súd dozvedá z prednesov strán sporu, z vykonaného dokazovania, ako i inými možnými spôsobmi, pričom zákon stranám ukladá povinnosť objasniť všetky potrebné skutočnosti a označiť k nim potrebné dôkazné prostriedky (ide o povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú) s tým, že okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena, t. j. v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia má vlastník veci povinnosť preukázať, že vzniklo na základe objektívnej skutočnosti, a to získaním bezdôvodného obohatenia na úkor iného, keď na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti. 10. V prejednávanej veci žalobca zotrval na svojej argumentácii, že žalovaná pozemok v jeho vlastníctve užíva bez právneho dôvodu a žalovaná na svojej procesnej obrane, že pozemok žalobcu nikdy neužívala, a preto sa na jeho úkor obohatiť nemohla. 11. V tejto procesnej situácii bolo preto povinnosťou žalobcu, pokiaľ chcel v konaní dôkazné bremeno uniesť a tvrdil, že žalovaná užíva cudziu nehnuteľnosť bez platnej nájomnej zmluvy, čím sa na jeho úkor obohacuje preukázať, že žalovaná vykonáva právo nájmu cudzej veci, keďže však svoju argumentáciu založil iba na predpoklade, že nakoľko je jeho pozemok udržiavaný a zároveň v bezprostrednom susedstve s pozemkom žalovanej, užíva ho žalovaná, čím sa na jeho úkor obohacuje, odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobca dôkazné bremeno neuniesol a zároveň sa v celom rozsahu stotožnil aj s jeho právnym záverom, že žalobca v konaní nepreukázal ani vecnú pasívnu legitimáciu žalovanej v konaní. 12. K rozhodnutiu Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 20. marca 2001, sp. zn. 25 Cdo 845/99, na ktoré žalobca poukázal vo svojom odvolaní, odvolací súd uvádza, že jeho závery vychádzajú z úplne iných skutkových okolností, ako je to v posudzovanej veci, keďže ako vyplýva z odôvodnenia tohto rozhodnutia vznik bezdôvodného obohatenia žalovaných v danom spore spočíval v tom, že pozemok žalobcov obklopujúci zo všetkých strán pozemok žalovaných bol oplotený plotom, ktorého vlastníkmi boli žalovaní, vrátane vstupnej bránky a vjazdovej brány, ktorú kľúčom uzamkli, čo v konaní ani nespochybnili, a niekoľkokrát odstránili zámky žalobcu na ich dverách, aby na pozemok žalobcu mohli vstúpiť cestou k svojim nehnuteľnostiam, čím sa bezdôvodne obohatili na úkor žalobcu nielen tým, že pozemok žalobcu skutočne využili na prístup k svojim pozemkom, ale aj tým, že celý pozemok uzamkli a urobili ho prístupným iba pre seba a svoju potrebu. 13. V prejednávanej veci sú však skutkové zistenia, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal aj súd prvej inštancie diametrálne odlišné, nakoľko žalobca v konaní žiadnym listinným dôkazom a ani predloženou fotodokumentáciou nepreukázal, že oplotenie jeho pozemku postavila žalovaná a dokonca nepreukázal ani svoje tvrdenie, že mu v prístupe na pozemok akýmkoľvek spôsobom bráni, resp., že ho dokonca užíva. 14. Odvolací súd sa zo všetkých uvedených dôvodov preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, spĺňajúceho všetky požiadavky ust. § 220 ods. 2 C. s. p., v ktorom sa aj správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením veci, a nakoľko žalobca v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, keď iba zopakoval svoje tvrdenia z prvoinštančného konania, ohľadne ktorých však súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie, a keďže odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje odpovede na všetky argumenty uvádzané žalobcom v odvolaní a odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. 15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 a 2 C. s. p. v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že plne úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (ust. § 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s ust. § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).