Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/233/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1305208640 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1305208640.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a JUDr. Ľuboša Sádovského v právnej veci žalobkyne: G.. N. W., B.. XX.XX.XXXX, X. Y. XXXX/X, X., zast. JUDr. Janou Kocandovou, advokátkou, so sídlom Jungmannova 8, Bratislava, proti žalovanému: Mesto Modra, IČO: 00 304 956, so sídlom Dukelská 38, Modra, zast. LYSINA - ROŠKO & PARTNERS s.r.o., Hurbanovo námestie 3, Bratislava, o určenie, že vec patrí do dedičstva, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 7. júna 2016, č.k. 4C/775/2008-326, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej, teda vo výroku o zamietnutí žaloby, p o t v r d z u j e . V časti o trovách konania napadnutý rozsudok z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa po jej zmene žalobkyňa proti žalovanému domáhala určenia, že nehnuteľnosti, vedené na I. Č.. XXXX pre W.. Ú.. T., L. L.. Č.. XXXX/ X Z. L. H. B. C. P. XXX T.X, L.. Č.. XXXX/X Z. L. C. P. XX T.X H. L.. Č.. XXXX/X Z. L. C. P. XX T.X, L. J. J. po L. Q. W., G.. X., B.. J. XX.XX.XXXX H. Z. J.H. XX.XX.XXXX (ďalej „pôvodná žalobkyňa“). Rozhodol tiež, že žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanému trovy právneho zastúpenia vo výške 507,24 eur k rukám jeho právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že pôvodná žalobkyňa Q. W. sa žalobou proti žalovanému domáhala určenia, že je výlučnou vlastníčkou pozemkov P. W.. Ú.. T., Z. na I. Č.. X, H. O. L.. Č.. XXXX/ X C. L. C. P. XXX T.X H. L.. Č.. XXXX/X Z. L. C. P. XX T.X, Z. R. L. Č.. XXX/XX H. L.. Č.. XXXX/X Z. L. C. P. XXX T.X, L.. Č.. XXXX/X Z. L. C. P. XX T.X H. L.. Č.. XXXX/X Z. L. C. P. XX T.X (ďalej „pozemok“), keď tvrdila, že spolu s manželom G. W., Z.. J. XX.XX.XXXX, po ktorom bola predmetom dedenia len chata postavená na pozemku, a to bez pozemku, ktorý je predmetom sporu, nadobudli vlastnícke právo k pozemku vydržaním podľa § 134 ods. 1 Obč. zák.. Podrobne uviedol skutkové tvrdenia pôvodnej žalobkyne, ako i obranu žalovaného, ktorý so žalobou nesúhlasil. 3. Konštatoval, že pôvodná žalobkyňa počas konania dňa 21.08.2009 zomrela. Z osvedčenia o dedičstve v dedičskej veci po poručiteľke Q. W. (pôvodnej žalobkyni) č.k. 38D 554/2009-35, Dnot 74/2009 zo dňa 04.02.2011, právoplatného dňa 04.02.2011, zistil, že jej dedičkami sú G.. N. W. (Ž.), N.. T. W. H. Ľ. B.. Uviedol, že výzvou zo dňa 12.04.2011 vyzval dedičky na vyjadrenie, či vstupujú do tohto konania, na čo mu dedičky N.. T. W. H. Ľ. B. písomne dňa 29.04.2011 oznámili, že do konania ako dedičky nevstupujú, a že po dohode s nimi bude v konaní pokračovať dedička G.. N. W., teda žalobkyňa. Podľa ust. § 107 ods. 3 O.s.p. teda v konaní pokračoval iba s G.. N. W., ktorá s pokračovaním konania vyslovila písomný súhlas. O jej procesnom návrhu zo dňa 01.06.2016 na zmenu žalobného petitu o určenie, že vyššie uvedené sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po pôvodnej žalobkyni, poručiteľke Q. W., rozhodol uznesením č.k. 4C 320/2013-78 zo dňa 07.06.2016, ktorým žalobkyňou požadovanú zmenu žaloby pripustil. 4. Podrobne uviedol skutočnosti, ktoré zistil z predložených listinných dôkazov a výsluchov strán sporu (tieto odvolací súd do svojho rozhodnutia nepreberá, pretože pre rozhodnutie o odvolaní žalobkyne nemajú relevanciu - poznámka odvolacieho súdu). Právna zástupkyňa žalobkyne na žalobe v zmysle jej pripustenej zmeny zotrvala s tým, že právni predchodcovia žalobkyne držali právo osobného užívania, ktoré sa ku dňu 01.01.1991 zo zákona zmenilo na vlastníctvo pozemkov, ktoré sú predmetom sporu. Právny zástupca žalovaného so žalobou nesúhlasil z dôvodu nedostatku dobromyseľnosti právnych predchodcov žalobkyne pri absencii dohody o osobnom užívaní so štátom a jej registrácie štátnym notárstvom, keď z tohto dôvodu nemohlo dôjsť ani k transformácii práva osobného užívania na vlastnícke právo zo zákona. 5. Citoval ust. § 91 ods. 2 veta prvá O.s.p., podľa ktorého, ak ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, platia úkony jedného z nich i pre ostatných, a dospel k záveru, že žalobu žalobkyne musí zamietnuť pre nedostatok vecnej legitimácie. Poukázal na to, že v prejednávanej veci išlo o určenie, či právna predchodkyňa žalobkyne, jej matka Q. W., bola ku dňu svojej smrti vlastníčkou pozemkov, ktoré sú predmetom sporu, resp. či súčasťou dedičstva po nej sú aj tieto pozemky. Vysvetlil, že ak poručiteľ zanechal viac dedičov a ak nebolo dedičstvo medzi nimi vyporiadané ohľadom veci, o ktorú ide v občianskom súdnom konaní, vedenom s osobou, ktorá nie je poručiteľovým dedičom (žalovaný), sú až do vyporiadania dedičstva ohľadom tejto veci všetci dedičia považovaní za jej vlastníkov a z právnych úkonov, týkajúcich sa tejto veci sú oprávnení a povinní voči iným osobám spoločne a nerozdielne. V konaní, v ktorom ide o túto vec, majú postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov (§ 91 ods. 2 O.s.p.). Konania o takejto žalobe sa musia zúčastniť ako žalobcovia alebo žalovaní všetci dedičia, inak je daný nedostatok vecnej legitimácie (v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Cdo 45/2008 zo dňa 31.03.2009). Keďže v tomto spore sa po úmrtí pôvodnej žalobkyne Q. W. iba žalobkyňa, ako jedna z troch dedičiek po nej, domáhala určenia, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľke Q. W., žalobu pre nedostatok vecnej legitimácie zamietol. Uviedol, že žalobkyňa ani v závere pojednávania nedostatok vecnej legitimácie neodstránila, konania sa potom nezúčastnili všetci účastníci konania o dedičstve po Z.. Q. W. (teda H. N.. T. W. H. Ľ. B.), a preto nemohlo byť jej žalobe pre nedostatok vecnej legitimácie vyplývajúcej z hmotného práva vyhovené. Konštatoval, že z týchto dôvodov nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy vo veci samej. 6. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanému priznal náhradu trov jeho právneho zastúpenia v celkovej sume 507,24 eur za päť úkonov právnej služby aplikujúc ust. § 1 ods. 3, § 11 ods. 1 písm. a), § 14 ods. 1 písm. a) b) c) e) ods. 2 písm. d), § 16 ods. 3 a 4, § 17 ods. 1 a § 18 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Konštatoval, že tarifná odmena podľa ust. § 11 ods. 1 písm. a) cit. vyhlášky ako 1/13 výpočtového základu bola pre rok 2015 vo výške 64,53 eur, a pre rok 2016 vo výške 66 eur. Náhradu trov priznal za úkony právnej služby 1/ prevzatie a príprava právneho zastúpenia zo dňa 27.04.2015 - odmena 64,53 eur + režijný paušál 8,39 eur, 2/ nahliadnutie do spisu v Pezinku dňa 29.05.2015 - odmena 64,53 eur + režijný paušál 8,39 eur, 3/ rokovanie s klientom v Modre dňa 27.08.2015 - 1/2 odmeny 32,27 eur + režijný paušál 8,39 eur, 4/ rokovanie s klientom v Modre dňa 10.03.2016 - 1/2 odmeny 32,27 eur + režijný paušál 8,58 eur, 5/ účasť na pojednávaní dňa 07.06.2016 v Pezinku - odmena 66 eur + režijný paušál 8,58 eur. K tarifnej odmene a režijným paušálom priznal DPH vo výške 60,39 eur. Priznal aj náhradu za stratu času, cestovné výdavky a cestovné náhrady za všetky úkony okrem úkonu prevzatie a príprava právneho zastúpenia, spolu vo výške 144,92 eur. Celkovo žalovanému priznal náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 507,24 eur podľa vyššie uvedeného vyčíslenia. Náhradu za uplatnené úkony právny rozbor zo dňa 04.09.2015 a písomné podanie na súd zo dňa 08.06.2016 žalovanému nepriznal. 7. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa včas odvolanie a žiadala ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V úvode svojho odvolania zhrnula priebeh konania pred súdom prvej inštancie s tým, že pôvodná žalobkyňa zomrela, jej právnymi nástupcami boli dedičky - jej tri dcéry, z ktorých sa žalobkyňou v ďalšom konaní stala len ona, nakoľko ďalšie dve dedičky so vstupom do konania nesúhlasili. Uviedla, že súd prvej inštancie preto pokračoval v konaní len s ňou a pripustil na jej návrh zmenu žaloby. Uviedla, že i keď na zmenenej žalobe zotrvala, neznamená to, že nemôže dať v konaní návrh na pristúpenie ostatných dedičov do konania, čo by však vyžadovalo získať ich súhlas so vstupom do konania a následné podanie návrhu na ich vstup do konania. Súdu prvej inštancie vytkla, že musel mať vedomosť o tom, že jeho konanie jej odníma možnosť konať pred súdom. Poukázala na to, že odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorý znemožnil strane sporu realizáciu takých procesných práv, ktoré jej umožňoval Občiansky súdny poriadok, a takým je aj právo na doplnenie alebo opravu nesprávneho, neúplného alebo nezrozumiteľného podania. Namietala, že súd prvej inštancie nepostupoval podľa v tom čase platného ust. § 43 ods. 1 O.s.p., hoci bolo jeho povinnosťou písomne ju vyzvať na odstránenie vady žaloby, podania, ktorým sa menil petit žaloby a aj obsah žaloby v súvislosti s tým, že pôvodná žalobkyňa zomrela. Vyjadrila názor, že konanie je postihnuté vadou, a že súd prvej inštancie jej svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces, a keďže si nesplnil poučovaciu povinnosť podľa ust. § 43 ods. 1 O.s.p., nemohol vydať vo veci samej také rozhodnutie, ktoré by bolo zákonné a právne správne. Mala tiež za to, že pre nedostatok vecnej legitimácie nebolo možné žalobu zamietnuť ale len konanie zastaviť. Považovala za potrebné tiež preskúmať, či rozhodnutie o pripustení zmeny žaloby netrpí vadou, keďže súd ju mal pred pripustením zmeny žaloby vyzvať na doplnenie jej podania, alebo si po pripustení zmeny žaloby na pojednávaní splniť poučovaciu povinnosť voči nej a dať jej desaťdňovú lehotu na doplnenie podania, resp. dať jej možnosť podať písomný návrh na pristúpenie ďalších účastníkov do konania. Poukázala tiež na to, že ostatné dedičky nedali súhlas so vstupom do konania a uviedli, že v konaní nebudú pokračovať, to však neznamená, že v konaní nemohla pokračovať ona. Mala za to, že táto otázka sa týka procesných podmienok konania a súd mal skúmať, či ide o odstrániteľnú alebo neodstrániteľnú vadu konania. Vyjadrila názor, že ide o odstrániteľnú vadu a preto bolo potrebné ju na odstránenie vady vyzvať. Nesúhlasila ani s rozhodnutím o trovách konania. Uviedla, že písomné vyčíslenie trov žalovaným jej nebolo doručené. Vyjadrila názor, že nie všetky úkony právnej služby, ktoré si žalovaný uplatnil, súdy uznávajú, keď za úkony štúdium spisu a rokovanie s klientom odmenu advokátovi nepriznávajú. Rozporovala náhradu za stratu času a cestovné výdavky a náhradu za úkony nahliadnutie do spisu v Pezinku dňa 29.05.2015 a rokovanie s klientom v Modre dňa 10.03.2016. K svojmu odvolaniu pripojila aj uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo 193/2009. 8. Žalovaný odvolanie nepodal a vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Nesúhlasil s tvrdením žalobkyne, že postupom súdu prvej inštancie jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, keď poukázal na to, že procesné oprávnenia, týkajúce sa akejkoľvek dispozície so žalobou prináležia výlučne žalobkyni. V tejto súvislosti poukázal na to, že pôvodná žalobkyňa sa žalobou domáhala určenia, že je výlučnou vlastníčkou pozemkov, pričom súčasná žalobkyňa písomným podaním zo dňa 01.06.2016 označeným „o určenie vlastníckeho práva - zmena žaloby podľa ust. § 95 O.s.p.“ prekvalifikovala podanú žalobu zo žaloby o určenie vlastníckeho práva na žalobu o určenie, že vec patrí do dedičstva. Zdôraznil ustálenú judikatúru NS SR (napr. 1Cdo 183/2009, R 49/82, R 65/2003), z ktorej je zrejmé, že v prípade sporového konania, ktorého predmetom je určenie, či do dedičstva určitá vec patrí alebo nie, je potrebné všetkých účastníkov konania o dedičstve považovať za nerozlučných spoločníkov podľa ust. § 91 ods. 2 O.s.p.. Pokiaľ teda žalobkyňa disponovala žalobou a domáhala sa určenia, že vec patrí do dedičstva, museli sa takéhoto konania zúčastniť všetci dedičia, teda aj dedičky N.. T. W. H. Ľ. B., v opačnom prípade by bol daný nedostatok vecnej legitimácie. Keďže sa však menované dedičky konania nezúčastnili, súd prvej inštancie správne žalobu z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie zamietol. Uviedol, že z odvolania žalobkyne ďalej vyplýva jej argument, že súd prvej inštancie si nesplnil poučovaciu povinnosť, keď ju mal podľa jej názoru vyzvať, aby svoju žalobu opravila v tom zmysle, aby došlo k odstráneniu nedostatku vecnej legitimácie na jej strane. S touto námietkou nesúhlasil s poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo 197/2010 zo dňa 31.07.2012, z ktorého vyplýva, že súdy nie sú oprávnené vyzývať účastníka konania na opravu určeného okruhu účastníkov konania z dôvodu, že otázka vecnej legitimácie vyplýva z hmotného práva. Ak žalobkyňa poukazovala na ust. § 43 ods. 1 O.s.p., uviedol, že toto ustanovenie sa vzťahuje na prípady neurčitosti žalobného petitu alebo nezrozumiteľnosť žaloby a nie na prípad nedostatku vecnej legitimácie. Nesúhlasil ani s argumentom žalobkyne, že v prípade nedostatku vecnej legitimácie je potrebné vec zastaviť, pretože nedostatok vecnej legitimácie je vždy dôvodom na zamietnutie žaloby. Nesúhlasil ani s tvrdeniami žalobkyne ohľadom trov konania a považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za správne. Uviedol, že trovy právneho zastúpenia si vyčíslil v zmysle vyhl. č. 655/2004 Z.z., keď úkon rokovanie s klientom riadne preukázal doložením podpísaného záznamu o tomto rokovaní a úkon nahliadnutia do súdneho spisu vyplýva zo záznamu o nahliadnutí spísaného pracovníkom súdu a je súčasťou spisu, preto považuje rozhodnutie o trovách konania za správne. 9. Žalobkyňa v reakcii na vyjadrenie žalovaného zotrvala na svojom odvolaní. Uviedla, že ňou priložené rozhodnutie NS SR sp. zn. 4 Cdo 193/2009 je aplikovateľné aj v danej veci. Zdôraznila, že ide o platný judikát, čo žalovaný ani nerozporoval. Jeho vyjadrenie považovala za účelové. Ďalej sa vyjadrila k meritu veci s tým, že sporné nehnuteľnosti užíva ona, zastáva názor, že je v práve, keďže však mimosúdne urovnanie so žalovaným nie je možné, zotrváva na odvolaní. Uviedla tiež, že jej sestry sú s podstatou sporu oboznámené a mienia pristúpiť do konania na jej stranu tak, ako je to v zmysle súčasnej právnej úpravy podľa Civilného sporového poriadku, ktorá otázke vecnej legitimácie dala právny rámec. 10. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 11. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 12. Podľa ust. § 470 ods. 1 a 2 veta prvá C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. V zmysle prechodného ustanovenia § 470 C.s.p. a s prihliadnutím na skutočnosť, že žaloba žalobkyne, o ktorej bolo napadnutým rozsudkom rozhodnuté ako i samotný napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spadajú pod režim procesných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016, posudzoval odvolací súd napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo, podľa v čase konania a rozhodnutia účinných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a rozhodol podľa aktuálnej právnej úpravy, teda Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016. 13. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúce zistenia, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol, a v podrobnostiach na ne poukazuje. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne a dostatočne zistil skutkový stav, vec aj správne právne posúdil, keď prijal záver, že žalobe nie je možné vyhovieť a musí ju zamietnuť pre nedostatok vecnej legitimácie. Svoje rozhodnutie tiež presvedčivo odôvodnil tak, ako to malo na mysli v čase rozhodovania platné a účinné ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. 14. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie dôsledne vysporiadal s okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Dospel aj k správnemu záveru, že konania o určovacej žalobe, že vec (ku ktorej nebolo dedičstvo medzi dedičmi vyporiadané) patrí do dedičstva po poručiteľovi, vedeného proti osobe, ktorá nie je dedičom poručiteľa, sa musia zúčastniť všetci dedičia tohto poručiteľa, keďže všetci sú až do vyporiadania dedičstva ohľadom tejto veci považovaní za jej vlastníkov a z právnych úkonov, týkajúcich sa tejto veci sú oprávnení a povinní voči iným osobám spoločne a nerozdielne (v konaní, v ktorom ide o túto vec, mali podľa O.s.p. postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov v zmysle ust. § 91 ods. 2, v súčasnosti ide o nútené procesné spoločenstvo podľa ust. § 78 C.s.p., pozn. odvolacieho súdu), inak je daný nedostatok vecnej legitimácie. Napokon, uvedený právny záver korešponduje s už jednoznačne ustáleným právnym názorom najvyšších súdnych autorít, vyjadreným v judikátoch R 49/82 a R 65/2003, a rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 178/2006, 3Cdo 222/2010, 3Cdo 197/2010, 4Cdo 120/2009, 2Cdo 45/2008 a 8Cdo 28/2019. Najvyšší súd SR v aktuálnom rozhodnutí sp. zn. 8Cdo 94/2018 zo dňa 16.05.2019 opätovne potvrdil, že v otázke vymedzenia okruhu strán sporu v konaní o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, je už ustálený záver, že až do vyporiadania dedičstva ohľadom tejto veci sú všetci dedičia považovaní za jej vlastníkov, pričom v danom určovacom spore, títo majú postavenie tzv. nútených procesných spoločníkov (§ 78 ods. 1 C.s.p.), a že konania o takejto žalobe sa tak musia zúčastniť (ako žalobcovia alebo ako žalovaní) všetci dedičia, inak je daný nedostatok vecnej legitimácie. Vyššie uvedené rozhodnutia vyhodnotil Najvyšší súd SR za rozhodnutia, ktoré v riešení otázky okruhu sporových strán v spore o určenie, že vec patrí do dedičstva, predstavujú už ustálenú prax. Ak potom súd prvej inštancie za stavu, že v prejednávanej veci sa určenia, že špecifikované pozemky patria do dedičstva po Q. W., domáhala len žalobkyňa, ako jedna z jej troch dedičiek (ďalšie dve jej dedičky N.. T. W. H. Ľ.D. B. do konania nevstúpili), žalobu pre nedostatok vecnej legitimácie, daného skutočnosťou, že stranami tohto sporového konania neboli všetci tí, ktorí nimi mali byť, zamietol, rozhodol správne. So závermi, ktoré viedli k zamietnutiu žaloby sa odvolací súd stotožnil, a ďalej sa vyjadrí sa len k odvolacím námietkam žalobkyne. 15. Žalobkyňa v odvolaní tvrdila, že súd prvej inštancie jej svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces. Odvolací súd vyhodnotil túto jej odvolaciu námietku za nedôvodnú, keď v procesnom postupe súdu prvej inštancie žiadne pochybenia nezistil. Ak mala žalobkyňa za to, že pre nedostatok vecnej legitimácie nebolo možné jej žalobu zamietnuť, ale len konanie zastaviť, pričom však tento svoj názor bližšie nepodporila žiadnou argumentáciou, s ktorou by sa mohol vysporiadavať, obmedzí sa odvolací súd len na stručný záver, že nie je možné zamieňať skúmanie procesných podmienok konania vo vzťahu k stranám sporu s vecnou legitimáciou. Kto môže byť stranou v spore vymedzuje právo procesné (procesná subjektivita) a kto je vecne legitimovaný vymedzuje naopak výlučne právo hmotné. Keďže vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, jej nedostatok nie je dôvodom na zastavenie konania, ale je vždy dôvodom na zamietnutie žaloby. 16. V odvolaní žalobkyňa tiež zdôraznila svoje právo na doplnenie alebo opravu nesprávneho, neúplného alebo nezrozumiteľného podania, a v tejto súvislosti súdu prvej inštancie vytkla, že pochybil a nepostupoval podľa v tom čase platného ust. § 43 ods. 1 O.s.p., hoci bolo jeho povinnosťou písomne ju vyzvať na odstránenie vady ňou zmenenej žaloby. Odvolací súd rovnako ako aj súd prvej inštancie žiadne vady zmenenej žaloby, ktoré by bolo potrebné odstraňovať, nezistil. Z jej obsahu naopak ustálil, že žaloba má všetky náležitosti, vyžadované v tom čase platným a účinným Občianskym súdnym poriadkom, je úplná, zrozumiteľná a netrpí žiadnou vadou. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, ak žalobkyňou navrhnutú zmenu žaloby na pojednávaní za účasti oboch strán sporu a ich právnych zástupcov uznesením vyhláseným na pojednávaní pripustil. 17. Napokon, i keď žalobkyňa v odvolaní argumentovala tým, že súd si nesplnil poučovaciu povinnosť podľa ust. § 43 ods. 1 O.s.p., keď ju mal podľa jej názoru pred pripustením jej zmeny vyzvať na doplnenie a odstránenie vady zmenenej žaloby, vôbec neuviedla, v čom mala vada alebo neúplnosť jej žaloby (bez odstránenia alebo doplnenia ktorej by nebolo možné pokračovať v konaní) spočívať. Ak mala žalobkyňa v odvolaní na mysli, že súd prvej inštancie ju mal snáď poučiť o tom, koho má označiť za sporové strany tak, aby boli stranou sporu všetci, ktorí sa konania o žalobe na určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľke, musia zúčastniť, resp. aby vymedzila okruh strán sporu tak, aby predišla zamietnutiu žaloby pre nedostatok vecnej legitimácie, odvolací súd sa s týmto názorom nestotožňuje. Ak by súd prvej inštancie vyzýval žalobkyňu na takéto odstraňovanie „vád“ bezvadnej žaloby, išlo by o exces a procesne neprípustné poučovanie strany sporu o hmotnoprávnej otázke vecnej legitimácie, čo by sa priečilo zásade rovnosti procesných strán. Tento právny záver odvolacieho súdu je súladný aj rozhodnutiami najvyšších súdnych autorít. Najvyšší súd SR riešil námietku strany sporu, ktorá v konaní o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, namietala, že ju súd nepoučil o okruhu účastníkov predmetného konania, a to napr. v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo 197/2010 zo dňa 31.07.2012 (na ktoré poukázal aj žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu). Najvyšší súd zaujal právny názor, že cit. „otázka vecnej legitimácie vyplýva z hmotného práva. Nesprávne určenie okruhu účastníkov v sporovom konaní nemôže súd odstrániť ex offo a nemôže o tomto nedostatku žalobcu poučiť v zmysle ust. § 5 O.s.p. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/>. Neposkytnutím poučenia v tomto prípade nedochádza k odňatiu možnosti konať pred súdom, lebo súd je povinný poskytnúť účastníkovi iba poučenie o jeho procesných právach. Poučenie o vecnej legitimácii by bolo poučením o tom, kto má byť podľa hmotného práva účastníkom konania; také poučenie by ale presiahlo poučovaciu povinnosť súdu podľa ust. § 5 O.s.p. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/> a bolo v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania.“ Odvolací súd zastáva rovnaký právny názor, a preto vyhodnotil aj túto odvolaciu námietku žalobkyne za nedôvodnú. Nič na tom nemôže zmeniť ani odkaz žalobkyne na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 193/2009 zo dňa 29.09.2009, pretože uvedené rozhodnutie na posudzovanú vec nedopadá a právne závery v ňom uvedené preto nie sú v prejednávanej veci aplikovateľné (najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí vyriešil otázku správneho procesného postupu súdu v prípade zjavného logického rozporu skutkového a právneho odôvodnenia žaloby, ktorou bol uplatnený nárok zo zodpovednosti štátu, teda proti štátu, a označením žalovaného, ktorý je v takýchto prípadoch len orgánom konajúcim v mene štátu, keď pre tento rozpor žaloba trpela vadou nezrozumiteľnosti a neurčitosti, čo však nie je prípad prejednávanej veci). 18. Vzhľadom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že ak súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol, rozhodol správne, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil. 19. Žalobkyňa napadla odvolaním aj rozhodnutie o trovách konania, keď rozporovala priznanie odmeny advokátovi za úkony nahliadnutie do spisu v Pezinku dňa 29.05.2015 a rokovanie s klientom v Modre dňa 10.03.2016 ako aj priznanie mu náhrady za stratu času a cestovné výdavky. Žalovaný odvolanie nepodal a vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne v tejto časti argumentoval tým, že trovy právneho zastúpenia si vyčíslil v zmysle vyhl. č. 655/2004 Z.z.. Úkon rokovanie s klientom preukázal doložením podpísaného záznamu z rokovania a úkon nahliadnutia do súdneho spisu preukázal záznamom spísaným pracovníkom súdu (je súčasťou spisu), preto považuje rozhodnutie o trovách konania za správne. Odvolací súd v prvom rade konštatuje, že právne posúdenie a aplikáciu ust. § 142 ods. 1 O.s.p., a teda záver o plnom úspechu žalovaného v spore odôvodňujúci priznanie mu náhrady trov konania, spočívajúcich v trovách jeho právneho zastúpenia, žalobkyňa v odvolaní nenapadla a ani ničím nespochybnila. Nesúhlasila len s priznaním náhrady trov právneho zastúpenia za vyššie uvedené úkony a s priznaním náhrady za stratu času a cestovné výdavky. Preto odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania preskúmal rozhodnutie o trovách konania v napadnutom rozsudku len vo vzťahu k výške žalovanému priznaných trov. 20. Po oboznámení sa s rozhodnutím o trovách právneho zastúpenia žalovaného čo do výšky mu priznaných trov, odvolací súd zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je ničím odôvodnené, a je preto nepreskúmateľné. Súd prvej inštancie síce uviedol, ktoré ustanovenia vyhl. č. 655/2004 Z.z. aplikoval, z akej hodnoty sporu pri určovaní odmeny za ten ktorý úkon právnej služby vychádzal, špecifikoval, za ktoré úkony náhradu priznal a vysvetlil, prečo za dva žalovaným uplatnené úkony náhradu nepriznal, avšak z akých dôvodov priznal žalovanému náhradu trov za žalobkyňou namietané úkony nahliadnutie do súdneho spisu a ďalšie rokovanie s klientom, zostalo nevysvetlené. Ani priznanú náhradu za stratu času, cestovné výdavky a cestovné náhrady vo výške 144,92 eur ničím neodôvodnil, preto odvolací súd nedokázal vôbec zistiť, z čoho vychádzal a akým spôsobom dospel práve k tejto výške náhrady. Nemohol potom jej správnosť ani preskúmať. 21. Súd prvej inštancie uviedol, že podľa § 14 ods. 1 písm. a), b), c), e), ods. 2 písm. d) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za tieto úkony právnej služby: prevzatie a príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom, písomné podanie na súd vo veci samej, účasť pri vyšetrovacích úkonoch, pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania, vyhľadávania alebo za konanie pred súdom alebo iným orgánom, pri konaní o dohode o vine a treste, pri konaní o zmieri, a to za každé začaté dve hodiny bez ohľadu na počet týchto za sebou nadväzujúcich úkonov vykonaných počas dvoch hodín, vypracovanie právneho rozboru; odmena vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za ďalšiu poradu alebo rokovanie s klientom, kratšiu ako jednu hodinu. V prvom rade považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že z vyššie uvedenej (údajnej) citácie ustanovení vyhlášky § 14 ods. 1 písm. a), b), c), e), ods. 2 písm. d) nedokázal vôbec ustáliť, ktoré znenie vyhlášky č. 655/2004 Z.z. a odkedy účinné súd prvej inštancie vlastne aplikoval. Napriek tomu však považuje za potrebné upriamiť pozornosť súdu prvej inštancie na to, že ani medzi ním citovanými úkonmi právnej služby, za ktoré patrí odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny, sa úkon nahliadnutie do súdneho spisu nenachádza. Z akého dôvodu potom za takýto úkon priznal žalovanému náhradu trov (a aj náhradu za stratu času, cestovné výdavky a cestovné náhrady) odvolací súd z napadnutého rozhodnutia nezistil, pretože súd prvej inštancie toto svoje rozhodnutie ničím neodôvodnil. Právny zástupca žalovaného prevzal jeho zastúpenie dňa 27.04.2015 a ani vyhláška č. 655/2004 Z.z. účinná od 01.07.2013 do 28.02.2017 v ust. § 13a za úkon nahliadnutie do spisu odmenu nepriznáva. Ak potom súd prvej inštancie mienil priznať náhradu aj za úkon, za ktorý ani predmetná vyhláška odmenu nepriznáva, bol povinný svoje rozhodnutie aj náležite odôvodniť. Uvedené platí aj vo vzťahu k žalobcom vyčísleným trovám za ďalšie rokovanie s klientom. 22. Odvolací súd pripomína, že žalovanému je možné priznať len náhradu trov skutočne potrebných na účelné bránenie práva. Súd prvej inštancie sa však účelnosťou trov právneho zastúpenia, vynaložených žalovaným na jeho obranu v konaní, vôbec nezaoberal. Z vyčíslenia trov právnym zástupcom žalovaného vyplýva, že zastupovanie žalovaného prevzal dňa 27.04.2015, a súd prvej inštancie mu odmenu za tento úkon prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom správne priznal. Ďalej si právny zástupca uplatnil a súd prvej inštancie mu bez ďalšieho priznal odmenu za úkony nahliadnutie do spisu v Pezinku dňa 29.05.2015, rokovanie s klientom v Modre dňa 27.08.2015 a ďalšie rokovanie s klientom v Modre dňa 10.03.2016. Zo súdneho spisu pritom vyplýva, že od prevzatia právneho zastúpenia a prvej porady s klientom bol stav v súdnom konaní nezmenený. Úlohou súdu prvej inštancie preto bude zaoberať sa účelnosťou právnym zástupcom žalovaného uplatnených trov. Je totiž neprípustné, aby bola žalobkyňa povinná bez relevantného zdôvodnenia znášať akékoľvek trovy žalovaného, ktoré si uplatní. Rovnako bude súd prvej inštancie povinný zdôvodniť priznanie náhrady za stratu času, cestovné výdavky a cestovné náhrady tak, aby bolo jeho rozhodnutie preskúmateľné. 23. S poukazom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie v rozpore s požiadavkou uvedenou v ust. § 157 ods. 2 O.s.p. účinného do 30.06.2016 výrok napadnutého rozhodnutia o výške priznanej náhrady trov právneho zastúpenia žalovaného neodôvodnil, a jeho závery preto nie je možné v odvolacom konaní preskúmať. Týmto nesprávnym procesným postupom, spočívajúcom v nedostatku odôvodnenia, znemožnil žalobkyni v podanom opravnom prostriedku skutkovo a právne argumentovať, čím došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. Tento nedostatok nemožno vzhľadom na aktuálnu právnu úpravu (C.s.p.) napraviť v konaní pred odvolacím súdom, nakoľko odvolací súd už o konkrétnej výške náhrady trov konania nerozhoduje. 24. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti o trovách konania podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil, a vec podľa ust. § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Keďže nárok žalovaného, ktorý bol v spore plne úspešný, na náhradu trov prvoinštančného konania proti žalobkyni nebol odvolaním napadnutý, a teda nie je sporný, bude súd prvej inštancie rozhodovať už len o konkrétnej výške náhrady trov. Podľa ust. § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 25. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p.. Žalovanému, ktorý bol v merite veci v odvolacom konaní plne úspešný, priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).