Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/70/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1308209396 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1308209396.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: MAFRA Slovakia, a.s., IČO: 31 333 524, so sídlom Nobelova 34, Bratislava , zastúpeného: advokátska kancelária agner & partners, s.r.o., so sídlom Špitálska č. 10, Bratislava, IČO: 36 722 758, proti žalovanému: IMPRESA MF, spol.s.r.o., IČO: 47 439 408, Pionierska 10, Bratislava, o zákaze neoprávneného zásahu do autorského práva a iné, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 15.4.2010, č.k. 28C/103/2008-405, jednomyseľne takto r o z h o d o l : I. V odvolacom konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp.zn. 7Co/70/2018 sa pokračuje namiesto žalobcu: MAFRA Slovakia, a.s., so sídlom Nobelova č. 34, Bratislava, IČO: 31 333 524, s jeho právnym nástupcom MAFRA Slovakia, a.s., so sídlom Nobelova 34, Bratislava, IČO: 51 904 446. II. Rozsudok súdu prvej inštancie sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : K výroku I. 1. Ústavný súd SR nálezom zo dňa 28.11.2017, III. ÚS 651/2016 -90 rozhodol, že základné práva spol. MAFRA Slovakia, a.s., Bratislava, vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy SR, na výsledky tvorivej duševnej činnosti podľa čl. 43 Ústavy SR a na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd a na pokojné užívanie majetku podľa čl.1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 11 Co/51/2010 z 29.11.2011 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu porušené boli a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 11 Co/51/2010 z 27.9.2011 zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie. 2. Krajský súd v Bratislave v danej veci koná o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 15.4.2010, č.k. 28C/103/2008-405, ktorým zamietol žalobu na uloženie povinnosti žalovanému: - zdržať sa vyhotovovania rozmnožením článkov, ktoré žalobca zverejnil alebo zverejní v denníku B. O. alebo v internetovom denníku zverejňovanom na stránkach www.hnonline.sk, ktoré sú označené značkou „©HN“ uvedenou pri príslušnom článku v denníku B. O. alebo textom „©ECOPRESS a.s. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.“ v päte stránky, na ktorej je zobrazený príslušný článok v internetovom denníku zverejňovanom na stránkach www.hnonline.sk <http://www.hnonline.sk>, - zdržať sa rozširovania rozmnoženín článkov, t.j. zdržať sa nakladania s vecou, ktorej prostredníctvom sú takéto články vyjadrené, pokiaľ k tomu udelí súhlas nositeľ autorských práv k týmto článkom, ktorým je žalobca a zdržať sa sprístupňovania takýchto článkov tretím osobám, pokiaľ k tomu neudelí súhlas nositeľ autorských práv k týmto článkom, ktorým je žalobca, - zničiť všetky neoprávnene vyhotovené rozmnoženiny článkov, ktoré žalobca zverejnil v denníku B.E. O. alebo v internetovom denníku zverejňovanom na stránkach www.hnonline.sk, ktoré sú označené značkou „©HN“ uvedenou pri príslušnom článku v denníku B.E. O. alebo textom „©ECOPRESS a.s. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.“ v päte stránky, na ktorej je zobrazený príslušný článok v internetovom denníku zverejňovanom na stránkach www.hnonline.sk <http://www.hnonline.sk> a vyradiť tieto rozmnoženiny z databáz, ktoré žalovaný vytvára a ktoré sprístupňuje tretím osobám, - zdržať sa vykonávania opakovanej a systematickej extrakcie nepodstatných častí databázy, ktorej zhotoviteľom je žalobca, t.j. zdržať sa vykonávania opakovanej a systematickej extrakcie článkov, ktoré žalobca zverejnil alebo zverejní v denníku B. O. alebo v internetovom denníku zverejňovanom na stránkach www.hnonline.sk, ktoré sú označené značkou „©HN“ uvedenou pri príslušnom článku v denníku B. O. alebo textom „©ECOPRESS a.s. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.“ v päte stránky, na ktorej je zobrazený príslušný článok v internetovom denníku zverejňovanom na stránkach www.hnonline.sk <http://www.hnonline.sk> na účely poskytovania služieb monitoringu periodickej tlače, vrátane elektronickej on-line verzie periodickej tlače, ktorej vydavateľom je žalobca, tretím osobám, pokiaľ k tomu neudelí súhlas zhotoviteľ databázy - denníka B. O. alebo internetového denníka zverejňovaného na stránkach www.hnonline.sk, ktorým je žalobca, - zaplatiť žalobcovi titulom náhrady škody čiastku 15.933,08 eur. 3. Podľa § 64 veta prvá zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), ak strana zanikne počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo, súd rozhodne, že v konaní pokračuje s jej právnym nástupcom. 4. Podľa § 65 ods.1 C.s.p. právny nástupca podľa § 63 a 64 prijíma stav konania ku dňu zániku procesnej subjektivity svojho predchodcu. 5. Podľa § 65 ods.2 C.s.p. procesné lehoty sa zánikom procesnej subjektivity prerušujú. 6. Podľa § 65 ods.3 C.s.p. právnemu nástupcovi podľa odseku 1 začne plynúť nová procesná lehota doručením uznesenia podľa § 63 alebo § 64. 7. Odvolací súd zistil, že v záhlaví označený žalobca ku dňu 30.12.2019 zanikol zlúčením a bol vymazaný z obchodného registra. Z uvedeného dôvodu odvolací súd rozhodol o pokračovaní v konaní s právnym nástupcom žalobcu, t.j. s obchodnou spoločnosťou MAFRA Slovakia, a.s. , so sídlom Nobelova 34, Bratislava , IČO: 51 904 446, ktorý do spisu doložil plnomocenstvo zo dňa 27.1.2020 na jeho zastupovanie udelené advokátskej kancelárii agner & partners, s.r.o., so sídlom Špitálska č. 10, Bratislava, IČO: 36 722 758. K výroku II. 8. Okresný súd Bratislava III rozsudkom zo dňa 15.4.2010, č.k. 28C/103/2008-405 zamietol návrh pôvodného žalobcu ECOPRESS a.s., so sídlo, Seberíniho 1, Bratislava, IČO: 31 333 524 (ďalej „žalobca), ktorým sa po svojich procesných úkonoch a naň nadväzujúcich úkonov súdu (uznesenie zo dňa 23.10.2009, č.k. 28C/103/2008-275) domáhal uložiť pôvodnému žalovanému Storin, spol. s r.o., so sídlom Riazanská 57, 831 03 Bratislava, IČO: 31 319 173 (ďalej „žalovaný„) povinnosť: - zdržať sa vyhotovovania rozmnožením článkov, ktoré žalobca zverejnil alebo zverejní v denníku B. O. alebo v internetovom denníku zverejňovanom na stránkach www.hnonline.sk, ktoré sú označené značkou „©HN“ uvedenou pri príslušnom článku v denníku B. O. alebo textom „©ECOPRESS a.s. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.“ v päte stránky, na ktorej je zobrazený príslušný článok v internetovom denníku zverejňovanom na stránkach www.hnonline.sk, zdržať sa rozširovania rozmnoženín článkov, t.j. zdržať sa nakladania s vecou, ktorej prostredníctvom sú takéto články vyjadrené, pokiaľ k tomu udelí súhlas nositeľ autorských práv k týmto článkom, ktorým je žalobca a zdržať sa sprístupňovania takýchto článkov tretím osobám, pokiaľ k tomu neudelí súhlas nositeľ autorských práv k týmto článkom, ktorým je žalobca, - zničiť všetky neoprávnene vyhotovené rozmnoženiny článkov, ktoré žalobca zverejnil v denníku B. O. alebo v internetovom denníku zverejňovanom na stránkach www.hnonline.sk, ktoré sú označené značkou „©HN“ uvedenou pri príslušnom článku v denníku B.E. O. alebo textom „©ECOPRESS a.s. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.“ v päte stránky, na ktorej je zobrazený príslušný článok v internetovom denníku zverejňovanom na stránkach www.hnonline.sk a vyradiť tieto rozmnoženiny z databáz, ktoré žalovaný vytvára a ktoré sprístupňuje tretím osobám, - zdržať sa vykonávania opakovanej a systematickej extrakcie nepodstatných častí databázy, ktorej zhotoviteľom je žalobca, t.j. zdržať sa vykonávania opakovanej a systematickej extrakcie článkov, ktoré žalobca zverejnil alebo zverejní v denníku B. O. alebo v internetovom denníku zverejňovanom na stránkach www.hnonline.sk, ktoré sú označené značkou „©HN“ uvedenou pri príslušnom článku v denníku B. O. alebo textom „©ECOPRESS a.s. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.“ v päte stránky, na ktorej je zobrazený príslušný článok v internetovom denníku zverejňovanom na stránkach www.hnonline.sk na účely poskytovania služieb monitoringu periodickej tlače, vrátane elektronickej on-line verzie periodickej tlače, ktorej vydavateľom je žalobca, tretím osobám, pokiaľ k tomu neudelí súhlas zhotoviteľ databázy - denníka B. O. alebo internetového denníka zverejňovaného na stránkach www.hnonline.sk, ktorým je žalobca, - zaplatiť žalobcovi titulom náhrady škody čiastku 15 933,08 eur. 9. Rozhodnutie o predmete konania skutkovo vymedzeného (v základe a predmete nároku vychádzajúceho z ust.§ 56 zákona č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve - ďalej „autorský zákon“) ako vyhotovovanie zoznamu článkov týkajúcich sa určitých tém zverejňovaných v denníku B. O. vydávanom žalobcom a zasielanie týchto zoznamov a článkov, resp. častí článkov tretím osobám, a to všetko bez súhlasu žalobcu, zdržanie sa konania - vykonávania opakovanej a systematickej extrakcie nepodstatných častí databázy, zdržanie sa rozširovania rozmnoženín článkov a vyhotovovania rozmnožením článkov a nárok na odstránenie vadného stavu - následkov zásahu do autorského práva zničením všetkých neoprávnene vyhotovených rozmnoženín a vyradenie rozmnoženín z databáz žalovaného a nárok na náhradu škody právne odôvodnil ust. § 2, § 3, § 7 ods. 1 písm. a/ až j/, § 17 , § 18, § 24 až § 38 autorského zákona dôvodiac tým, že pokiaľ výsledok ľudskej činnosti nespĺňa definíciu diela podľa autorského zákona, nie sú s týmto výsledkom v zásade spojené práva uvedené v § 17, § 18 citovaného zákona. Pri skúmaní základnej otázky (či články zverejnené v denníku B. O. vydávanom žalobcom , ktoré nepochybne sú výsledkom ľudskej činnosti, sú dielom podľa autorského zákona, a teda či sa na užívanie týchto článkov vzťahujú ustanovenie autorského zákona) dospel k záveru, že v zásade každý výsledok úmyselnej ľudskej činnosti je prejavom duševnej činnosti, keďže jednak na základe tejto začne človek vykonávať určitú činnosť (motív) a túto činnosť vykonáva podľa svojich schopností a možností manuálnych ako aj duševných, t.j. skúseností a poznatkov zapamätaných a spracovaných a prípadne aj vlastných vyvodených poznatkov. Predmetom autorského práva podľa § 7 ods. 1 autorského zákona je literárne a iné umelecké dielo a vedecké dielo, ktoré je výsledkom vlastnej tvorivej duševnej činnosti autora. Pokiaľ ide o literárne diela, vzťahujú sa autorské práva len priamo na výsledky duševnej činnosti bez ohľadu na jej manuálne spracovanie, manuálne schopnosti teda nezohrávajú pri posudzovaní či ide o literárne dielo úlohu. Nie všetky literárne výtvory však vyžadujú rovnakú duševnú náročnosť ich vypracovania a to bez ohľadu na ich rozsah. Duševná činnosť sa prejavuje tvorivosťou, pričom od miery potrebnej tvorivosti je závislá aj náročnosť vytvorenia chceného výsledku (za každým vlastným výsledkom duševnej činnosti je určitá miera tvorivosti). Ochranu práv podľa autorského zákona je možné priznať len výsledku, dosiahnutie ktorého závisí od osobných vlastností tvorcu, bez ktorých by tento výtvor nebol vôbec dosiahnutý, keďže účelom zákona je chrániť výtvory individuálnych fyzických osôb, teda prejavy závislé od jednotlivých individualít; aby bol výsledok ľudskej činnosti chránený autorským zákonom, musí byť výsledkom tvorivosti nezameniteľného osobitného rázu závislej od individuálnych osobných vlastností autora, bez ktorých by výsledok vôbec nevznikol (obdobne NS ČR sp. zn. 30 Cdo 4924/2007). 10. Podľa názoru konajúceho súdu sa na denné správy nevzťahuje ochrana podľa autorského zákona (§ 7 ods. 3 písm. b/ ), pričom podľa zákona nie je podstatná ich forma a ani skutočnosť, či pri vyhotovovaní týchto denných správ bola vynaložená miera tvorivosti dosahujúca úroveň potrebnú na vznik autorského diela. Tvrdenie žalobcu, že dôkazné bremeno leží na subjekte domáhajúceho sa použitia dennej správy síce zodpovedá právnemu stavu, keď dôkazné bremeno, že článok je dennou správou je na subjekte toto tvrdiacom, vzhľadom na nepreukázanie tvrdenie žalobcu, že tieto sú autorskými dielami, je však táto skutočnosť bez právneho účinku. Článok „R. E.? L. B. O.“ nie je dielom chráneným autorským zákonom, čo konštatoval vo svojom uznesení č.k. 6Co/314/2008-211 zo dňa 26.2.2009 odvolací súd. Článok „I. B. F. X. Y. P.“ z B. O. zo dňa 16.10.2008 je informáciou o schválení štátneho rozpočtu Slovenskej republiky, pričom obsahuje vyjadrenia tretích osôb k rozpočtu a informácie z verejne prístupného zdroja (samotného štátneho rozpočtu), ako aj vlastné hodnotenia všeobecne príjmov štátneho rozpočtu, pocitov ministrov, porovnanie vybranej položky medzi štátnymi rozpočtami resp. jeho návrhmi a konštatovanie o presune sumy peňazí v rámci dôchodkového systému. Článok obsahuje text vytvorený Ľ.E. E., a to jej hodnotiace frázy bežného hovoru („U. F. F.“; „X. P. F. P., M. O. V. C.“) a v podstate jediné konštatovania ako výsledok kvalifikovanej tvorivej duševnej činnosti - porovnanie návrhu štátneho rozpočtu so schváleným štátnym rozpočtom a nadpis. Súd prvej inštancie uviedol, že nehodnotil pravdivosť konštatovania pri porovnaní štátneho rozpočtu, tento je výsledkom duševnej činnosti spočívajúcej v porovnaní dvoch faktov (návrhu štátneho rozpočtu a schváleného štátneho rozpočtu), pričom je a contrario označený Ľ. E. za vlastný, keď táto je pod článkom podpísaná a nie je uvedené, že ide o vyjadrenie tretej osoby. Nadpis síce nemá žiaden základ v samotnom texte článku a vo vzťahu k tomuto je zavádzajúci, o to viac je však tvorivým prejavom. Článok teda obsahuje minimum tvorivej činnosti, je pospájaním tvrdení iných subjektov a faktov zo štátneho rozpočtu, preto ho súd prvej inštancie považoval za dennú správu, na ktorú sa ochrana podľa autorského zákona nevzťahuje (§ 7 ods. 3 písm. b/), keďže uvedené dva prvky tvorivosti autorky vzhľadom na rozsah v spojení so samotnou náročnosťou vytvorenia nie sú závislé od osobných vlastností tvorcu a prejavená tvorivosť autorky nie je taká, že by bez nej tento článok nebol vôbec dosiahnutý. Pokiaľ ide o články „D. X. X. X.“ zo dňa 15.11.2006, „U. Š. pre X.“ zo dňa 6.11.2006, „X. pre D.Ľ.“ zo dňa 9.11.2006 a „Prielom“ zo dňa 8.11.2006, tieto boli zverejnené pred 1.1.2008 ( žalobca skutkovo vymedzil svoj nárok obdobím od 1.1.2008) a bolo nad rámec dokazovania posudzovanie, či tieto články sú autorskými dielami. Článok „Y. F. X. Č. D.“ zo dňa 8.11.2006 bol zverejnený v periodiku, ktorého vydávanie žalobcom nebolo tvrdené, a teda ani preukázané, preto bolo nad rámec dokazovania posudzovanie tohto článku, či je autorským dielom. Článok „U. V. G. E.“ z B.E. O. obsahuje pospájané vyjadrenia a názory tretích osôb vyjadrujúcich sa na konferencii „Y. R. G.“ s minimom textu vytvoreného L. M. ako podpísaným autorom. Článok je súhrn nosných myšlienok jednotlivých prednášateľov, keď tvorivý prístup L.na M. sa prejavil vo vyabstrahovaní nosných myšlienok jednotlivých rečníkov konferencie Doprava a logistika a v ich vzájomnom pospájaní. Uvedené vyabstrahovanie nosných myšlienok rečníkov konferencie nie je takou tvorivou činnosťou samou osobe odôvodňujúcou ochranu podľa autorského zákona, aj keď je prejavom myslenia. Samotné pospájanie myšlienok v tomto článku nie je tak tvorivé, aby prekračovalo tvorivú úroveň oddeľujúcu autorské dielo od iných výsledkov duševnej činnosti a obsahujúc bežné frázy nenesie individuálny ráz odlíšiteľný od iných osôb. Celý článok je tak bežnou informáciou - správou o jednej z udalosti dňa týkajúcej sa dopravy a logistiky a je možné ho považovať za dennú správu, na ktorú sa ochrana podľa autorského zákona rovnako nevzťahuje (§ 7 ods. 3 písm. b/ ). 11. Keďže žalobca v priebehu konania nepredložil ďalšie články zverejnené v denníku vydávanom žalobcom, ktoré boli poskytnuté žalovaným tretím osobám, súd prvej inštancie nemal za preukázané porušenie autorských práv žalobcu žalovaným tak, ako bolo uvedené v žalobe. V tejto súvislosti konštatoval, že dôkazná povinnosť je podľa § 120 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej „O.s.p.“) na účastníkovi konania tvrdiacom určitú skutočnosť, a to čo do tvrdenia žalobcu o existencii autorských diel, ako aj ich používaní žalovaným. V tejto veci nešlo ani o zhodné tvrdenie účastníkov konania, v ktorom prípade by si súd mohol osvojiť skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov konania, keď žalovaný výslovne netvrdil používanie článkov, ktoré by boli autorskými dielami. Žalobca bol preto povinný navrhnúť vykonať dôkazy alebo označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak v priebehu konania neoznačil ani nenavrhol vykonať dôkazy preukazujúce žalobné tvrdenia. Súd, nevzhliadnuc rozpornosť v preukázaných skutočnostiach, nepovažoval za potrebné vykonať iné dôkazy, ako boli v konaní navrhnuté žalobcom a žalovaným a vyvodil, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ ide o preukázanie tvrdenia o existencii diel zverejňovaných v novinách vydávaných žalobcom, a teda ani to, že žalovaný používal diela chránené autorským zákonom a ani vznik povinností žalovaného, ako sa ich určenia domáhal žalobca. 12. Súd prvej inštancie v rozhodnutí ďalej konštatoval, že v prípade zverejnenia diela chráneného autorským zákonom v novinách alebo v inom informačnom prostriedku o aktuálnych udalostiach alebo témach hospodárskeho, politického alebo iného spoločenského charakteru, sa nevyžaduje na vyhotovenie rozmnoženiny a ani na verejný prenos takéhoto diela súhlas autora (§ 33 ods. 1 písm. a/ pred bodkočiarkou autorského zákona) - z tohto obmedzenia autorského práva existuje výnimka vtedy, ak si autor vyhradil právo udeľovať súhlas na rozmnožovanie a na verejný prenos (§ 33 ods. 1 písm. a/ za bodkočiarkou autorského zákona). Pokiaľ by teda B. O. ako periodikum vydávané žalobcom obsahovali diela, s ktorými sú spojené práva podľa § 18 autorského zákona, mal by žalovaný právo na vyhotovenie rozmnoženiny a na verejný prenos s takýmto obsahom, ak by si autor v jednotlivých prípadoch nevyhradil právo. Vyhotovenie rozmnoženiny diela a vykonanie jeho verejného prenosu sú majetkovým právami podľa autorského zákona demonštratívne uvedenými v § 18 ods. 2 písm. a/ a h/, ktoré sú neprevoditeľné (§ 18 ods. 5), v prípade že ide o zamestnanecké diela, vykonáva tieto práva vo svojom mene a na svoj účet zamestnávateľ, ak nie je dohodnuté inak (§ 50 ods. 1 ). 13. Nepredložením článkov zverejnených v B. O., ktorých vyhotovovaním zoznamu a zasielania týchto zoznamov a častí článkov tretím osobám bez súhlasu žalobcu malo dôjsť k porušeniu jeho práv a nepredložením všetkých zmlúv preukazujúcich právny vzťah medzi žalobcom a osobami vyhotovujúcimi články zverejňované v Hospodárskych novinách, nemohlo byť vykonané dokazovanie preukazujúce, či autori prípadných autorských diel boli v zamestnaneckom pomere alebo inom právnom vzťahu k žalobcovi, keď z vykonaného dokazovanie je zrejmé, že niektoré osoby vyhotovujúce články boli v zamestnaneckom pomere (R.. Y.) a niektoré neboli (J. Kováč). Nebolo tak preukázané uplatnenie si výhrady podľa § 33 ods. 1 písm. a/ za bodkočiarkou autorského zákona oprávnenou osobou, ak by bola uplatnená pri autorských dielach, keď z vykonaného dokazovania bolo preukázané uvádzanie výhrad v znení pre jednotlivých článkoch „©hn“ resp. v elektronickej forme „©ECOPRESS a.s. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.“, teda výhrady nevykonávali samotní autori, napriek tomu, že nie všetci boli v pracovnom pomere k žalobcovi. Žalobca tak neuniesol ani dôkazné bremeno čo do tvrdenia o vykonaní výhrady pri všetkých článkoch označovaných za diela a ani tvrdenie čo do vykonania výhrady oprávnenou osobou. Uvedenie výhrady v tiráži (neskúmajúc konkrétny text aký bol preukázaný v konaní) je bez právneho účinku, keďže podľa zákona má byť výhrada uvedená v jednotlivých prípadoch, teda pri jednotlivých autorských dielach. Uvedené je odôvodnené aj tým, že pokiaľ má mať výhrada účinky vo vzťahu k osobe nakladajúcej s konkrétnym dielom, musí byť zo samotného tohto diela zrejmé vykonanie výhrady a uvedenie výhrady v inej časti novín napr. v tiráži ( s ktorou sa do autorského práva zasahujúca osoba nemusí oboznámiť, pričom ani nie je právnou povinnosťou čítať tiráž) by bolo nedostatočné. Z rozdielneho označenia subjektov uplatňujúcich si výhradu pri tom istom texte v rôznej forme článku (tlačenej a elektronickej) a to raz „HN“ a raz „ECOPRESS a.s.“ mal súd prvej inštancie za tiež zrejmé, že výhrady podľa § 33 ods. 1 písm. a/ za bodkočiarkou autorského zákona neboli vykonané riadne. 14. Pre uplatnenie si výhrady pri článku „R. E.? L. B. O.“, ktorý by bol v prípade naplnenia znakov diela zamestnaneckým dielom (§ 5 ods. 22 autorského zákona) keďže R.. Y. R. L.. V. boli zamestnancami žalobcu (nebolo sporné, že aj v čase napísania predmetného článku) a napísaním článku si plnili svoje pracovné povinnosti redaktorov, mal súd prvej inštancie za rozhodujúci obsah dohody medzi týmito zamestnancami a žalobcom pre určenie, kto je oprávnený si uplatniť výhradu, keď v prípade absencie osobitného dohovoru medzi týmito by výhradu mohol vykonať výlučne žalobca ako zamestnávateľ (§ 50 ods. 1 veta prvá autorského zákona. Pracovné zmluvy obsahujú v čl. VIII ods. 1 text v podstate zhodný s textom časti § 50 ods. 1 autorského zákona, teda bez ďalšieho by výhradu podľa § 33 ods. 1 písm. a/ za bodkočiarkou autorského zákona bol oprávnený vykonať žalobca ako zamestnávateľ. Výhrada by tak priamo mala označovať ako oprávnenú osobu žalobcu („vo vlastnom mene“). Zamestnávateľ za takéhoto stavu má bez ďalšieho právo uplatniť si výhradu podľa § 33 ods. 1 písm. a/ za bodkočiarkou autorského zákona pri jednotlivých dielach. V pracovných zmluvách však v čl. VIII ods. 3 bolo v súlade s § 50 ods. 1 veta prvá in fine autorského zákona dohodnuté, že „zamestnanec...splnomocňuje zamestnávateľa, aby...za neho uplatnil výhradu“. Splnomocnenie ako druh zastúpenia je právny vzťah, z ktorého vznikajú práva priamo splnomocniteľovi (§ 22 ods. 1 a § 31 ods. 1 veta prvá zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, ďalej „Občiansky zákonník„), pričom splnomocnenec koná za iného v jeho mene práve na základe dohody o plnomocenstve (§ 23 Občianskeho zákonníka). Pri konaní na základe dohody o plnomocenstve teda koná akoby sám splnomocniteľ a priamo jemu vznikajú práva, splnomocnenec len prejavuje vôľu splnomocniteľa. Dohoda v čl. VIII ods. 3 pracovnej zmluve má teda za následok, že výhradu si je oprávnený uplatniť tak samotný autor, žalobca tak vykoná vždy v mene autora. Výhrada by tak priamo mala označovať ako oprávnenú osobu autora článku a nie žalobcu. Pri žiadnom z článkov (odhliadnuc od toho, či sú dielami) uvedené výhrady autorov neboli, ale výhrady boli vykonané subjektmi „hn“ resp. v elektronickej forme žalobcom. Nebolo tak preukázané, že boli riadne vykonané výhrady podľa § 33 ods. 1 písm. a/ za bodkočiarkou autorského zákona ako condicione sine qua non na vyžadovanie súhlasu autora s vyhotovením rozmnoženiny a verejný prenos a fakticky na naplnenie skutkovej podstaty podľa § 56 ods. 1 autorského zákona. Uvedené dôvody mal súd prvej inštancie za ďalší samostatný dôvod na neunesenie dôkazného bremena žalobcom o vykonaní riadnej výhrady majúcej účinky podľa § 33 ods. 1 písm. a/ za bodkočiarkou autorského zákona a na zamietnutie žaloby. Navyše v prípade, že si autor ako zamestnanec dohodne so zamestnávateľom (§ 50 ods. 1 veta prvá in fine autorského zákona) vykonávanie práv priamo autorom, napr. udeľovanie súhlasu na vyhotovenie rozmnoženiny a na verejný prenos, vznikne v prípade porušenia práve týchto práv autora právo z protiprávneho konania tretej osoby priamo autorovi, ktorý by v takom prípade aj bol vecne aktívne legitimovaný voči prípadnému rušiteľovi týchto jeho práv. 15. V súvislosti so subjektom vykonávajúcim výhradu súd prvej inštancie poukázal ďalej na skutočnosť, že pokiaľ by výhrada podľa § 33 ods. 1 písm. a/ za bodkočiarkou autorského zákona bola vykonaná subjektom označeným ako „HN“, nebola by vykonaná účinne, pokiaľ označuje názov periodika, keďže výhradu si môže uplatniť subjekt práv, ktorý musí byť aj vo výhrade uvedený - tým je podľa dohody autor diela, alebo žalobca ako zamestnávateľ autora diela. Uvedené je ďalším dôvodom preukazujúcim, že nebola riadne vykonaná výhrada podľa § 33 ods. 1 písm. a/ za bodkočiarkou autorského zákona. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že bol splnomocnený zástupca prostredníctvom ktorého si autori článku vyhradili právo udeľovať súhlas s použitím diela, súd prvej inštancie toto tvrdenie vo vzťahu k osobám, ktoré neboli v čase vytvorenia diel zverejnených v B. O. v zamestnaneckom pomere k žalobcovi, ako ani k iným zamestnancom ako R.. Y., U.. L.. V. R. Ľ.. E. nemal za preukázané, keď žalobca k tomuto tvrdeniu neprodukoval žiadne dôkazy. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že vzhľadom na uplatnenie si výhrady nie je potrebné skúmať, či jednotlivé články sú autorské diela, tento názor nepovažoval súd prvej inštancie za správny, keďže riadne uplatnenie si výhrady podľa § 33 ods. 1 písm. a/ za bodkočiarkou autorského zákona má právny následok výlučne v prípade diel chránených autorským zákonom a samotné uplatnenie si výhrady pri článku, ktorý nie je dielom podľa autorského zákona nespôsobuje vznik práv podľa autorského zákona. 16. Za dôvodné neposúdil ani tvrdenie žalobcu o konaní žalovaného spočívajúceho vo vykonávaní monitoringu ako činnosti vykonávanej v rozpore s bežným využitím diela (§ 38 autorského zákona), keď nakladanie s dielom pri podnikaní bez ďalšieho nie je iným ako bežným využitím diela len v dôsledku odplatnosti takejto činnosti, pričom aj niektoré iné prípady obmedzenia majetkových práv autora predpokladajú odplatnú činnosť pri nakladaní s dielom (napr. § 31 autorského zákona Použitie diela knižnicou alebo archívom). Pokiaľ ide o žalobcom navrhované dokazovanie založením výpisov článkov poskytnutých žalovaným tretím osobám, žalobca mohol súdu predložiť texty článkov zverejnených v B. O., pričom zoznam článkov mal k dispozícií a predkladal ho aj súdu. Nejde teda o dôkazy, ktoré by nemohol bez svojej viny predložiť (§ 79 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok , ďalej „O.s.p.“ ) a nie je súladné s rovným postavením účastníkov konania žiadať žalovaného, aby produkoval dôkazy, pokiaľ ide o tvrdenia žalobcu. V rozhodnutí ďalej uviedol, že pri hodnotení veci sa z dôvodu vecnej nepríslušnosti nezaoberal tvrdeniami žalobcu a aj žalovaného o porušovaní hospodárskej súťaže obidvoma účastníkmi konania. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že monitoring nemôže povoľovať súkromná spoločnosť, žalobca takúto skutočnosť netvrdil, vykonávanie monitoringu však musí byť v súlade so zákonom bez ohľadu na to, či sú tým chránené priamo práva subjektu súkromného práva alebo subjektu verejného práva. Tvrdenie žalovaného, že nejde o verejný prenos lebo nesprístupňuje verejnosti svoje databázy mal súd prvej inštancie za účelové, keď verejný prenos je zadefinovaný ako šírenie alebo predvedenie diela akýmikoľvek technickými prostriedkami na šírenie zvukov alebo zvukov a obrazov súčasne, alebo ich vyjadrenie po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať osoby na miestach, kde by ich bez tohto prenosu nemohli vnímať; verejný prenos zahŕňa aj káblovú retransmisiu, vysielanie a sprístupňovanie verejnosti (§ 5 ods. 14 autorského zákona), teda nie je condicio sine qua non sprístupňovanie diel verejnosti, keď sprístupňovanie diel verejnosti je len jedným zo spôsobov verejného prenosu. Vzhľadom na už uvedené dôvody zamietnutia mal súd prvej inštancie za preukázaného skutkového stavu prípadný verejný prenos článkov, alebo ich častí právne irelevantný. Za nedôvodnú posúdil námietku litispendencie vznesenú žalovaným na pojednávaní dňa 18.12.2009 dôvodiac tým, že konanie vedené na Okresnom súde Bratislava III na ktoré žalovaný poukázal, je vedené medzi inými účastníkmi konania, pričom nevychádza z rovnakého skutkového stavu - nejedná sa o tú istú vec napriek tomu, že môže ísť o vec skutkovo obdobnú. Navyše v prípade existencie prekážky veci začatej (litispendencia), je súd povinný konanie zastaviť, keďže ide o neodstrániteľnú prekážku konania (§ 104 ods. 1 O.s.p.) a táto prekážka nie je dôvodom na prerušenie konania. Keďže vo vzťahu k vznesenému nároku na náhradu škody nemal súd prvej inštancie za preukázané porušenie právnej povinnosti žalovaným, z toho dôvodu potom neskúmal ani samotnú existenciu a výšku ujmy žalobcu a ani príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a tvrdenou majetkovou ujmou. 17. O náhrade trov konania rozhodol v súlade s § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech priznal náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie práva proti žalobcovi, ktorý vo veci úspech nemal pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 2 000,-Sk (16,50 eur) a z odmeny za päť úkonov právnej služby po 336,94 eur vypočítaných v súlade s § 10 ods. 1, 8 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej tiež „vyhláška o odmenách“), zvýšených podľa § 13 ods. 3 (15 933,08 eur + 1 z 1 000 eur za každý z požadovaných troch petitov, celkovo základná sadzba tarifnej odmeny 17 433,08 eur), a to prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie zo dňa 13.11.2008 a 9.4.2010 a účasť na pojednávaní dňa 9.3.2010 a 15.4.2010 (§ 14 ods. 1 písm. a/, c/ a d/ vyhlášky o odmenách), spolu s náhradou výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné (§ 16 ods. 3 vyhlášky o odmenách) po 2×6,32 eur, 3× 7,21 eur, daň z pridanej hodnoty vo výške 19%, spolu vo výške 2 062,08 eur; keďže žalovaný žiadal náhradu trov vo výške 1 948,80 eur, bol súd podľa § 151 ods. 1 O.s.p. viazaný návrhom na náhradu trov konania, a to vyčíslením trov právneho zastúpenia. 18. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca namietajúc, že súd prvej inštancie odmietol vykonať dôkazy navrhnuté žalobcom a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedol, že písomných podaniach zo dňa 1.3.2010, 14.5.2010 a na pojednávaní dňa 15.5.2010 neúspešne navrhol vykonať listinný dôkaz - výpis článkov, ktoré pri poskytovaní monitoringu médií poskytol žalovaný svojim odberateľom v období október až december 2009. Možnosti žalobcu získať podobný výpis sú obmedzené (de facto žiadne), keďže postup na základe zákona o slobodnom prístupe k informáciám nie je možné aplikovať na súkromnoprávne subjekty, ktoré sú odberateľmi žalovaného, a takto žalobcom získaný výpis by nebol kompletný. V celkom opačnej situácii je žalovaný, ktorý uvedeným dôkazom musí disponovať z titulu výkonu svojej činnosti. Podľa názoru žalobcu súd mohol žalovanému uložiť predloženie takéhoto dôkazu v súlade s § 129 ods. 2 O.s.p. podľa ktorého môže uložiť tomu, kto má listinu potrebnú na dôkaz, aby ju predložil, alebo ju obstará sám od iného súdu, orgánu alebo právnickej osoby. Ak by súd vyhovel návrhu na vykonanie dôkazu žalobcu, nedošlo by k presunu dôkazného bremena na žalovaného, keď zoznam článkov mal slúžiť iba ako podklad k ďalšiemu vedeniu sporu žalobcom, ktorý by následne mohol navrhované dôkazné prostriedky obmedziť na tie články, pri ktorých nemožno mať pochybnosti o ich povahe ako autorských diel. Ani sám súd nepoznal obsah zoznamu článkov, ktorý žalobca niekoľkokrát v priebehu konania požadoval predložiť zo strany odporcu, nemohol tento návrh na vykonanie dôkazov odmietnuť s tým, že podobné dôkazné prostriedky má žalobca k dispozícii; uvedeným postupom v rozpore s ust. § 132 až § 153 O.s.p. sa dopustil hodnotenia dôkazu ešte pred jeho samotným vykonaním a takýto postup je absolútne v rozpore. Názor súdu, že poskytnutím zoznamu článkov by došlo k „samousvedčeniu“ žalovaného alebo k zhromažďovaniu dôkazov namiesto žalobcu nie je správny . Samotný zoznam totiž žiadne porušenie autorského zákona nedokazuje (konštatovať porušenie autorského zákona môže súd až po vyhodnotení jednotlivých článkov, ktoré by žalovaný súdu poskytol) a navyše skutočnosť, že žalovaný vykonáva monitoring médií HN, je nesporná. Z uvedeného vyplýva, že je jednoznačne nesprávny názor súdu vyslovený niekoľkokrát na súdnych pojednávaniach, a to, že nemôže zaviazať žalovaného , aby predkladal dôkazy „proti sebe“. Odvolateľ je toho názoru, že súd nerešpektoval zásadu rovnosti strán v súdnom konaní tým, že žalobcovi znemožnil konkretizovať dôkazné prostriedky, a tak rozhodol na základe neúplného a nesprávne zisteného skutkového stavu - v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, sp.zn. 15Co/303/2008, týkajúce sa obdobného sporu medzi odporcom a spoločnosťou PEREX, a.s.. V súvislosti s vyššie popísaným nevykonaním navrhnutého dôkazu súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a to: a/ že články predložené žalobcom ako dôkazy nie sú dielami v zmysle autorského zákona, b/ že články zverejňované v periodikách žalobcu nezahŕňajú aj diela v zmysle autorského zákona, c/ že nebola správne uplatnená výhrada v zmysle § 33 ods. 1 písm. a/ a d) autorského zákona, d/ že monitorovanie celého obsahu periodík žalobcu žalovaným nie je nakladanie s dielami, ktoré je v rozpore s ich bežným využitím a ktoré neodôvodnene zasahuje do pravom chránených záujmov autora. Súd k uvedeným zisteniam dospel na základe nesprávneho hodnotenia dôkazov, bez zhodnotenia predložených dôkazov v ich vzájomnej súvislosti a bez prihliadnutia ku všetkému, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci, keď pri hodnotení dôkazov sa nesprávne riadil i uznesením krajského súdu v Bratislave 6Co/314/2008-211 zo dňa 26.2.2009, ktorý rozhodoval ako odvolací súd vo veci predbežného opatrenia v tejto veci. 19. Za najdôležitejšie pochybenie súdu pri zisťovaní skutkového stavu odvolateľ považoval posúdenie predložených článkov ako denné správy, na ktoré sa nevzťahuje ochrana podľa autorského zákona. Súd celkom v rozpore s autorským zákonom i jeho účelom vyjadreným v jeho § 1 posudzuje kvantitatívnu mieru tvorivosti obsiahnutej v hodnotených článkoch pričom ignoruje, že ochrana autorského práva vzniká podľa § 7 ods. 1 autorského zákona k akémukoľvek výsledku vlastnej tvorivej duševnej činnosti autora, teda bez ohľadu na „množstvo“ tvorivosti. Súd ignoruje, že tvorivou činnosťou je i usporiadanie informácií, ktoré samy o sebe nie sú dielami (§ 7 ods. 2 autorského zákona) i to, že rozsah diela nie je podmienkou jeho ochrany (§ 15 autorského zákona). Súd tak jednoznačne uznáva, že tieto články sú výsledkami tvorivej duševnej činnosti ich autorov, ale súčasne im odopiera ochranu bez toho, aby to bolo odôvodnené ustanoveniami zákona. Definícia dennej správy nie je v zákone obsiahnutá, je však možné jednoduchým výkladom dôjsť k tomu, že dennými správami sú informácie typu správ o počasí, tabuľky športových výsledkov, kurzové lístky apod., a nie články, ktoré referujú o udalostiach dňa, avšak vďaka tvorivému prístupu ich autorov sú odlišné od článkov iných autorov referujúcich o tom istom. Dennými správami sú holé informácie v surovej forme, vyjadriteľné v jednoduchej vete (a toto vyjadrenie sa z povahy veci nebude líšiť subjekt od subjektu, ktorý takéto vyjadrenie robí). Usporiadanie viacerých denných správ môže byť súborným dielom v zmysle § 7 ods. 2 autorského zákona, rovnako ako prerozprávanie informácie, ktorá je totožná s dennou správou, rozvitejším spôsobom zakladajúcim jedinečnosť takéhoto prejavu. Ak existuje neistota, či článok je autorským dielom, alebo dennou správou, je potrebné postupovať tak, aby v čo najširšej miere boli chránené práva a oprávnené záujmy autora, ako to ukladá § 1 autorského zákona - preto je potrebné nájsť presvedčivý dôkaz, že slovesný útvar nie je dielom, aby mohol byť považovaný za dennú správu, a pokiaľ takého dôkazu niet, jedná sa o dielo chránené autorským právom. Konajúci súd opomenul tú významnú skutočnosť, že okrem predmetných článkov predložených ako dôkaz, vychádzajú v periodikách žalobcu ročne tisícky iných článkov ďalších i tých istých autorov. Z dokazovania mohol mať súd za preukázané, že žalovaný tieto články taktiež kopíruje a poskytuje ich kópie svojím odberateľom ( dokazujú to napr. výpisy článkov predložené verejnoprávnymi inštitúciami) - skutočnosť, že v novinách sú zverejňované články, ktoré sú dielami chránenými autorským právom, je všeobecne známou skutočnosťou ktorú v zmysle § 121 O.s.p. nie je potrebné dokazovať. Články označené a predložené ako dôkaz predkladal žalobca len s úmyslom demonštrovať túto skutočnosť. Súd sa však s týmito skutočnosťami vôbec nevysporiadal a z jeho rozhodnutia tak nepriamo vyplýva absurdný záver, že v novinách nevychádzajú autorské diela, resp. že od roku 2008 v periodikách žalobcu neboli zverejnené žiadne články, ktoré by boli autorským dielom, a teda žalovaný vytrvalým kopírovaním a rozširovaním týchto článkov neporušil práva žalobcu. 20. To, že obsahom tlačových médií sú spravidla autorské diela, dokazuje okrem iného i skutočnosť, že zákonodarca považoval za potrebné obmedziť autorské práva autorov týchto diel pre informačné účely, teda ustanovením výnimky z ochrany práv autora podľa § 33 autorského zákona (tzv. „spravodajská licencia“) na základe ktorého možno v prípadoch, v ktorých to autor nevylúči, použiť určitým vymedzeným spôsobom jeho dielo uverejnené v novinách alebo v inom informačnom prostriedku o aktuálnych udalostiach alebo témach hospodárskeho, politického alebo iného spoločenského charakteru a na verejný prenos s takýmto obsahom. To dokladá, že noviny a iné informačné prostriedky spravidla obsahujú takéto diela, teda že články sú chránené autorským právom a ich použitie je umožnené bez súhlasu autora len na základe tejto zákonnej výnimky. Súd mal takisto na základe nesprávneho zistenia skutkového stavu pochybnosti o tom, ktorý subjekt vykonal výhradu podľa § 33 ods. 1 písm. a/, d/ autorského zákona, kedy značku ©HN interpretuje ako výhradu vykonanú subjektom „HN“. Opomenul však skutočnosť, že v tiráži každého vydania denníka Hospodárske noviny je táto značka uvedená ako spôsob, ktorým vydavateľ v súlade s vôľou autorov označil články, pri ktorých si nepraje ich použitie na základe § 33 autorského zákona bez jeho súhlasu, nejedná sa teda o označenie subjektu, ale o značku odkazujúcu na existenciu pripojenej výhrady. Súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a taktiež vec nesprávne právne posúdil keď odmietol tvrdenia o tom, že žalovaný prekračuje svojou činnosťou rámec stanovený v § 38 autorského zákona pre použitie diela na základe zákonného obmedzenia autorského práva v zmysle § 33 autorského zákona. Bežným použitím článku z médií môže byť jeho prevzatie iným subjektom (pokiaľ nebola vykonaná výhrada podľa § 33 ods. 1 písm. a/ a d/ autorského zákona a pokiaľ sa skutočne jedná o naplnenie informačného účelu a aktuálnych udalostiach alebo témach hospodárskeho, politického alebo iného spoločenského charakteru) a rozšírenie takéhoto článku svojim čitateľom. Nesmie sa však jednať o preberanie celého obsahu každého vydania daného periodika, či jeho podstatnej časti. Ak by sa prijala argumentáciu súdu a aplikoval sa postup podľa § 33 opakovane na celý obsah jednotlivého vydania periodika či jeho podstatnú časť, mohlo by to viesť k absurdným situáciám, kedy by mohli legálne vychádzať dva rôzne denníky s totožným či takmer totožným obsahom, a to len na základe toho, že vydavateľ jedného denníka by bez súhlasu preberal z titulu spravodajskej licencie v neobmedzenej miere články z druhého periodika. Odvolací dôvod uvedený v § 205 ods.1 písm. f/ O.s.p. je okrem už vyššie uvedeného daný tiež argumentáciou, ktorú súd použil pri hodnotení predložených článkov a ich autorskoprávneho charakteru - na str. 10 rozsudku súd cituje odbornú literatúru z roku 1962 a rozhodnutie českého súdu, teda pramene, ktoré pre súčasnú slovenskú právnu úpravu možno používať len s vedomím odlišných východísk daných zdrojov a našej platnej právnej úpravy. Napríklad požiadavka na osobitosť výsledku tvorivej ľudskej činnosti, ktorú cituje súd z rozsudku Najvyššieho súdu ČR, síce je odôvodnená § 2 ods. 1 českého autorského zákona, v našom právnom poriadku však oporu nemá (slovenský autorský zákon nikde vo svojom texte neuvádza podmienku, aby výsledok činnosti bol „jedinečný“). 21. Za ďalšie pochybenie súdu prvej inštancie pri právnom posudzovaní nároku žalobcu považoval odvolateľ posúdenie vykonanej výhrady podľa § 33 ods. 1 písm. a/, d/ autorského zákona. Situácia, v ktorej žalobca uplatňuje výhradu na základe plnomocenstva udeleného svojimi zamestnancami, je spôsobená nejasným znením autorského zákona a výkladovým stanoviskom, ktoré zaujalo Ministerstvo kultúry SR. Z vykonanej výhrady i z predložených plnomocenstiev je zrejmý spoločný záujem autorov článkov i žalobcu na tom, aby bol žalobca oprávnený udeľovať súhlas s každým použitím predmetných článkov, teda záujem na vylúčení aplikácie ustanovení § 33 ods. písm. a/, d/ autorského zákona. Z § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka pritom vyplýva, že právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Preto v prípade, ak by bol subjektom oprávneným vykonať výhradu žalobca, dáva text výhrady jasne najavo, aké následky mal týmto jednostranným právnym úkonom na mysli a jeho účinky tým nie sú zasiahnuté. Súčasne, ak sa súd prikloní k záveru, že subjektom oprávneným vykonať výhradu sú jednotliví autori, potom plnomocenstvá uzatvorené medzi nimi a žalobcom umožňujú žalobcovi, aby autorov pri tomto právnom úkone zastupoval - v takomto prípade je však nesprávny záver súdu, podľa ktorého tým pádom nevzniká aktívna legitimácia žalobcu v prípade porušenia práv k daným článkom. V súvislosti s uplatňovaním výhrady je tiež nutné odmietnuť ako nesprávny názor súdu, že žalovaný nie je povinný čítať tiráž denníka Hospodárske noviny. Spravodajská licencia je zásahom do autorských práv, predstavuje ich zákonné obmedzenie. Autorské právo Slovenskej republiky je pritom ovládané zásadou neformálnosti, kedy spravidla po vytvorení diela nie je potrebné vykonať žiadny formálny krok, vyhlásenie ani registráciu pre to, aby ochrana diela vznikla. Z § 1, § 38 autorského zákona tiež vyplýva, že autorský zákon je potrebné vykladať tak, aby v čo najširšej miere chránil práva autorov, tzn. extenzívne, pokiaľ sa jedná o mieru ochrany diela, a reštriktívne, pokiaľ sa jedná o obmedzenie ochrany. V tejto súvislosti preto nemožno pripisovať k ťarche osoby vykonávajúcej majetkové autorské práva k dielu, ak výhradu podľa § 33 ods. 1 písm. a/, d/ autorského zákona vykoná tak, ako to urobil žalobca , teda označením článku s použitím všeobecne rozšíreného symbolu „©“ označujúceho vyhradenie si určitého práva. Tým skôr, že značkou „©“ nie je vo všeobecnosti nutné autorské diela označovať (sú chránené i bez toho) a výskyt takejto značky jasne indikuje existenciu vyhradených práv idúcich nad rámec základnej zákonnej ochrany. Tiráž je potom logicky prvým miestom, kde vysvetlenie presného obsahu tejto značky možno hľadať a nájsť, čo bolo i povinnosťou žalovaného ako osoby snažiacej sa o aplikáciu zákonnej výnimky a vedomej si možnosti, že aplikácia tejto výnimky bola vykonanou výhradou vylúčená. Bolo by preto celkom isto neprimeraným zásahom do práv žalobcu, ak by mal byť povinný pripájať plný text výhrady v bezprostrednej blízkosti každého jedného článku, ktorého použitie na základe spravodajskej licencie chce vylúčiť (zákonné ustanovenie, podľa ktorého má byť výhrada vykonaná „v jednotlivom prípade“ - § 33 ods. 1 písm. a/ - podľa chápania odvolateľa znamená, že tak má byť učinené v jednotlivom prípade zverejnenia diela, tj. pri každom zverejnení, čo je splnené uvedením textu výhrady do tiráže, teda nie nutne bezprostredne vedľa každého príslušného článku daného vydania). Žalovaný bol a je povinný čítať tiráž denníka, z ktorého kopíruje články žalobcu , aby sa presvedčil, že tak nekoná napriek vykonanej výhrade. 22. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd v zmysle ustanovenia § 219 O.s.p. napadnutý rozsudok potvrdil a zaviazal žalobcu na náhradu trov súdneho konania. Tvrdenie žalobcu, že súd odmietol vykonať dôkazy navrhnuté žalobcom a následne dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, mal za protirečivé k samotnému žalobnému návrhu. Žalobca totiž v čl. V. bod 2 jasne uvádza, že „na základe informácií ktoré žalobcovi v zmysle zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov poskytlo Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky sa dozvedel, že žalovaný pri poskytovaní služieb monitoringu tlače tomuto ústrednému orgánu štátnej správy poskytol tiež rozmnoženinu článkov publikovaných v denníku HN, medzi ktorými bol okrem iných aj predmetný článok'' (išlo o článok, resp. rozhovor s ministrom obrany L. V.M. zverejnený dňa 11.2.2008 V B. O. s titulkom „R. E.? L. B. O.,“ autorov R. Y. R. L. V.). Tento článok, okrem iných ktoré žalobca nikdy nepredložil, mal byť jasným dôkazom porušovania autorského práva žalovaným. Tento článok bol však Krajským súdom v Bratislave v uznesení, sp. zn. 6Co 314/08-21, ktorým súd zamietol nariadenie predbežného opatrenia Okresným súdom Bratislava III v tejto právnej veci, jednoznačne posúdený ako článok, ktorý „nie je literárnym ani iným umeleckým dielom, a preto sa na neho autorský zákon (zákon č. 618/2003 Z.z.) nevzťahuje“. V návrhu v čl. VII. bod 3 žalobca ďalej uvádza, že „z informácií, ktoré žalobcovi poskytli ďalší odberatelia monitoringu tlače od žalovaného , ako napr. Ministerstvo životného prostredia SR, Úrad jadrového dozoru, Ministerstvo financií SR, možno bez pochýb preukázať, že k porušovaniu autorských práv vykonávaných žalobcom dochádza pri výkone činnosti žalovaného dennodenne“. Tvrdenie žalobcu uvádzané v odvolaní, že „nemá informácie o rozsahu klientely žalovaného a nemá právny nástroj, ktorým by od klientov žalovaného získal uvedené informácie“, preto neobstojí. Žalovaný sa v plnom rozsahu stotožnil s konaním prvoinštančného súdu, keď odmietol vykonať predmetný dôkaz navrhnutý žalobcom, keďže nešlo o prípad, keď žalobca nemohol bez svojej viny predložiť dôkazy na odôvodnenie svojho návrhu - § 79 ods.2 O.s.p. a konanie súdu bolo navyše v úplnom súlade s § 120 ods. 1 O.s.p. druhá veta, podľa ktorého súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Argument žalobcu, ktorým sa snaží spochybniť rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 6Co 314/08-211 v tejto právnej veci je absurdný, keďže v tejto právnej veci je úplne irelevantné, že toto rozhodnutie bolo vydané vo veci predbežného opatrenia a nejednalo sa o meritórne rozhodnutie vo veci. Zo samotného rozhodnutia totiž vyplýva, že Krajský súd v tomto rozhodnutí jednoznačne posúdil charakter predmetného článku, ako článok ktorý „nie je literárnym ani iným umeleckým dielom, a preto sa na neho autorský zákon (zákon č 618/2003 Z.z.) nevzťahuje.“ Okresný súd v odôvodnení rozhodnutia používa citáciu odbornej literatúry a rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR s úplným vedomím odlišných východísk daných zdrojov a našej platnej právnej úpravy a logicky v ňom odôvodňuje, prečo nemôže byť autorským zákonom chránený každý prejav duševnej činnosti, keďže to jednoznačne nevyplýva z platnej právnej úpravy. Taktiež súd správne doplnil svoju argumentáciu rozhodnutím Najvyššieho súdu ČR, keď z citovanej odbornej literatúry vyplynulo, že zmyslom autorskoprávnej ochrany je ochrana spoločenskej hodnoty, ktorá spočíva v individuálnej (jedinečnej) tvorivej činnosti autora na diele. Argument žalobcu, že slovenský autorský zákon nikde vo svojom texte neuvádza podmienku, aby výsledok činnosti bol „jedinečný “, je teda bezpredmetný, keďže požiadavka jedinečnosti autorského diela vyplýva zo samotného účelu autorského zákona, hoci v ňom nie je „expressis verbis“ vyjadrená. 23. Časť odvolania žalobcu, v ktorej prirovnáva poskytovanie služby - monitoring médií „k preberaniu celého obsahu každého vydania daného periodika, či jeho podstatnej časti“ označil žalovaný za absurdnú. Definíciu pojmu monitoring médií, ktorý spočíva vo vyhľadávaní informácií z verejných informačných zdrojov na základe zmluvy - konkrétne pozostáva zo zhromažďovania, spracovania a využívania informácií uverejnených vo verejných informačných zdrojoch a ich využívania na informačné účely. Konkrétne ide o vypracovanie jedinečného a samostatného súboru informácií určeného pre konkrétneho klienta na základe uzatvorenej zmluvy. Z toho vyplýva samotný obsah monitoringu, ktorý pozostáva práve z článkov - denných správ, ktoré sú uverejňované predovšetkým v dennej tlači - novinách. Tieto články ako krajský súd tak i okresný súd opakovane správne subsumoval pod § 7 ods. 3 písm. b/ Autorského zákona z čoho vyplýva, že v žiadnom prípade nemožno hovoriť o zasahovaní do autorských práv chránených autorským zákonom v súvislosti s poskytovaním služby- monitoring médií. K ostatnému obsahu odvolania žalobcu odvodeného od mylného tvrdenia, že poskytovaním služby - monitoring médií sa zasahuje do autorských práv chránených autorským zákonom, sa vzhľadom na uvedené fakty žalovaný nevyjadril. 24. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 27. 9. 2011, sp. zn. 11 Co 51/2010 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny (§ 219 O.s.p.) dôvodiac tým, že vec preskúmal v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, dokazovanie vykonal v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O.s.p.), výsledky vykonaného dokazovania správne vyhodnotil (§ 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil. Aplikujúc § 219 ods. 2 O.s.p. a prihliadajúc na obsah spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací stotožnil so závermi prvoinštančného súdu. Konštatoval, že v jeho postupe nezistil žiadne procesné vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. K námietkam žalobcu o neúplnom zistení skutkového stavu a nevykonaní všetkých navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností odvolací súd uviedol, že povinnosť navrhnúť alebo označiť dôkazné prostriedky zaťažuje v občianskom súdnom konaní účastníkov konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.), konkrétne účastníka tvrdiaceho okolnosť, ktorá má byť v konaní preukázaná. Povinnosť účastníkov tvrdiť relevantné skutočnosti v sporovom konaní ovládanom prejednávacou zásadou sa nazýva povinnosť tvrdenia a vzťahuje sa vždy na konkrétnu skutočnosť uvádzanú účastníkom konania. Ak účastník túto povinnosť splnil, má sa za to, že uniesol bremeno tvrdenia. Existencia tvrdenej skutočnosti podmieňuje existenciu dôkaznej povinnosti, teda povinnosti účastníka konania označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v prípadoch, kedy určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola pre nečinnosť 9 3 Cdo 294/2012 účastníka (v dôsledku nesplnenia povinnosti uloženej účastníkovi v § 120 ods.1 veta prvá O.s.p.) preukázaná, a kedy výsledky vyhodnotenia dôkazov neumožňuj súdu prijať záver ani o (ne)pravdivosti tejto skutočnosti. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z ich existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Neunesením dôkazného bremena sa rozumie zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. V danej veci dokazovanie nepreukázalo opodstatnenosť tvrdenia žalobcu, že články zverejňované v ním vydávaných novinách treba považovať za autorské diela, ďalej že žalovaný neoprávnene používal diela chránené autorským zákonom a napokon, že žalovanému vznikli povinnosti, uloženia ktorých súdom sa žalobca domáhal. Aj podľa názoru odvolacieho súdu bolo v prejednávanej veci potrebné posúdiť, či články uverejnené v denníku vydávanom žalobcom, ktoré žalovaný poskytol tretím osobám, sú dielom podľa autorského zákona, na použitie ktorého sa vzťahuje ochrana podľa tohto zákona. Od posúdenia tejto základnej otázky záviselo rozhodnutie súdu aj o ďalších nárokoch žalobcu uplatnených v konaní. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatoval, že žalobca v návrhu na začatie konania a v jeho doplnení uviedol iba články, ktoré treba považovať za denné správy nechránené autorskými právami (§ 7 ods. 3 písm. b/ autorského zákona ), resp. články, pri ktorých neboli riadne vykonané výhrady (§ 33 ods. 1 písm. a/ za bodkočiarkou autorského zákona). Iné články žalobca neuviedol a neoznačil, i keď mal k dispozícii čiastočný zoznam článkov, ktorých sa monitoring žalovaného týkal. Listinný dôkaz - výpis článkov poskytnutých žalovaným v rámci monitoringu tretím osobám nemožno považovať za dôkaz, ktorý by žalobca nemohol bez svojej viny označiť a predložiť (§ 79 ods. 2 O.s.p.). K námietke žalobcu, že v prvoinštančnom konaní neboli vykonané všetky ním navrhnuté dôkazy, odvolací súd uviedol, že k procesným právam účastníka nepatrí, aby bol súdom vykonaný každý ním navrhnutý dôkaz. Rozhodovanie o tom, ktoré z dôkazov budú vykonané, patrí vždy výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. l O.s.p.). V prejednávanom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku riadne vysvetlil, prečo nevykonal dokazovanie, ktoré žalobca navrhol vykonať predložením výpisov článkov poskytnutých žalovaným tretím osobám. Postup prvoinštančného súdu bol v tomto smere v súlade s § 79 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 120 a nasl. O.s.p. K námietkam žalobcu o nesprávnych skutkových záveroch súdu prvej inštancie odvolací súd uviedol, že kontrolu výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, možno uskutočniť na podklade obsahu odôvodnenia rozsudku (§ 157 ods. 2 O.s.p.). V danom prípade okolnosti namietané odvolateľom neboli spôsobilé spochybniť správnosť úvah prvoinštančného súdu uvedených v odôvodnení jeho rozsudku. Neopodstatnená je námietka odvolateľa, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci - súd prvej inštancie totiž zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis. Odvolací súd z týchto dôvodov odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny (§ 219 O.s.p.). O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods.1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. 25. Najvyšší úd SR uznesením zo dňa 23.1.2014, sp.zn. 3 Cdo/294/2012 odmietol dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 27.9.2011 sp.zn. 11 Co/51/2010 a žalovanému nepriznal náhradu trov dovolacieho konania. 26. Ústavný súd SR nálezom zo dňa 28.11.2017, III. ÚS 651/2016 -90 rozhodol, že základné práva spol. MAFRA Slovakia, a.s., Bratislava , vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy SR, na výsledky tvorivej duševnej činnosti podľa čl. 43 Ústavy SR a na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd a na pokojné užívanie majetku podľa čl.1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 11 Co/51/2010 z 29.11.2011 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu porušené boli a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 11 Co/51/2010 z 27.9.2011 zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v prípade sťažovateľa je v hre novinový článok ako možný objekt autorskoprávnej ochrany. Posúdenie rozsahu nevyhnutnej originality u novinových článkov sa stalo predmetom autoritatívnej interpretácie únijného práva v rozhodnutí Súdneho dvora zo 16. júla 2009 vo veci C-5/08 Infopaq International A/S v Danske Dagblades Forening, v ktorom Súdny dvor priznal samostatným častiam práce (v danom konkrétnom prípade výstrižkom novinových článkov ) autorskoprávnu ochranu v intenciách označeného článku smernice za predpokladu,že obsahujú elementy, ktoré predstavujú „autorov vlastný duševný výtvor“. 27. Poukazujúc na čl.288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie konštatoval, že v danom prípade bolo povinnosťou všeobecných súdov vykladať ust. § 7 ods. 1 autorského zákona, ktoré definuje dielo v zmysle slovenského autorského práva v súlade s jeho uchopením v práve Európskej únie, teda eurokonformne. Rozhodnutia okresného a aj odvolacieho súdu sa dostali do priamej konfrontácie s judikatúrou Súdneho dvora, ktorého už označené rozhodnutie, ale aj ďalšie prijaté rozhodnutia ( rozsudky Súdneho dvora: BSA C 393/09 z 22. 12. 2010; Football Association Premier League C 403/08 zo 4. 10. 2011; Painer C 145/10 z 1. 12. 2011; Football Dataco C 604/10 z 1. 3. 2012, SAS Institute C 406/10 z 2. 5. 2012) indikujú, že spomínaná slovenská doktrína jedinečnosti diela uplatňovaná pri výklade ustanovení § 7 ods. 1 autorského zákona je oveľa prísnejšia ako originalita vyžadovaná Súdnym dvorom, ktorý, ako už bolo uvedené, priznal autorskoprávnu ochranu dokonca častiam novinových 21 článkom, a to za predpokladu, že obsahujú elementy predstavujúce „autorov vlastný duševný výtvor“. V prejednávanej veci sa súdy zo zásadnou, jasne formulovanou námietkou o tom, že miera tvorivosti vyžadovaná tradičnou doktrínou nie je v súlade s únijným právom, nijako nevysporiadali. 28. Za druhý zásadný moment posudzovanej veci ústavný súd posúdil okolnosti týkajúce sa nevykonania dôkazu navrhovaného sťažovateľom (žalobcom), a síce dôkazu o rozsahu monitoringu novinových článkov, ktorý mal byť poskytovaný klientom žalovaného, a to s poukazom na únijný rozmer právnej veci sťažovateľa, ktorý implikuje povinnosť konajúceho súdu postupovať a vykladať relevantné procesné ustanovenia týkajúce sa postupu dokazovania a s ním súvisiacej otázky znášania dôkazného bremena súladne s únijnými normami. V tejto súvislosti poukázal na obsah čl. 6 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29.4.2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva (ďalej „Smernica 2004/48/ES“) a konštatoval, že v danej veci boli konajúce súdy povinné reflektovať v procese dokazovania na obsah citovaných čl. Smernice 2004/48/ES, ktoré zaväzujú vnútroštátny súd k vytvoreniu reálnych predpokladov účinnej ochrany práv duševného vlastníctva . V danej veci konajúci súd náležite zdôvodnenú a opodstatnenú požiadavku sťažovateľa na doplnenie dokazovania ignoroval a nezabezpečil spravodlivú rovnováhu medzi stranami, čím krajský súd, ktorý v odvolacom stupni nezjednal požadovanú nápravu ako porušenie princípu rovnosti zbraní, porušil základné právo sťažovateľa (žalobcu) na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie. 29. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 380, § 389 ods. l písm. a/, b/ zákona č. 160/2015 Z. Z. Civilný sporový poriadok v znení účinnom od 1. 7. 2016 (ďalej „C.s.p.“), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. 30. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 31. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 32. Odvolací súd zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 C.s.p. a § 470 ods. 2 C.s.p. uvádza, že procesná právna úprava účinná od 1.7.2016 vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem, rešpektuje ale procesný účinok tých odvolaní, ktorý zostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (§ 470 ods. 2 C.s.p.); z uvedeného vyplýva, že ustanovenia od 1. 7. 2016 účinnej právnej úpravy o odvolaní a odvolacom konaní sa v prípade týchto odvolaní nemôže uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Na základe uvedeného odvolací súd pri posudzovaní odvolacích námietok žalobcu smerujúcich voči procesnému postupu súdu prvej inštancie zohľadňoval procesnú úpravu v znení účinnom v čase, kedy rozhodoval súd prvej inštancie, t.j. ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok . 33. V danej veci v postupe súdu prvej inštancie nezistil žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok, na ktoré je z úradnej povinnosti povinný prihliadať, aj keď tieto neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 2 C.s.p.). 34. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. v znení účinnom do 30.6.2016) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade po prieskume rozhodnutia odvolací súd konštatuje existenciu takejto vady. 35. Podľa § 7 ods. 1 autorského zákona predmetom autorského práva je literárne a iné umelecké dielo a vedecké dielo, ktoré je výsledkom vlastnej tvorivej duševnej činnosti autora, najmä a) slovesné dielo a počítačový program, b) ústne podané, predvedené alebo inak vykonané slovesné dielo, najmä prejav a prednáška, c) divadelné dielo, predovšetkým dramatické dielo, hudobnodramatické dielo, pantomimické dielo a choreografické dielo, ako aj iné dielo vytvorené na zverejnenie, d) hudobné dielo s textom alebo bez textu, e) audiovizuálne dielo, predovšetkým filmové dielo, f) maľba, kresba, náčrt, ilustrácia, socha a iné dielo výtvarného umenia, g) fotografické dielo, h) architektonické dielo, predovšetkým dielo stavebnej architektúry a urbanizmu, dielo záhradnej a interiérovej architektúry a dielo stavebného dizajnu, i) dielo úžitkového umenia, j) kartografické dielo v analógovej alebo v inej forme. 1a) 36. Podľa § 7 ods. 2 autorského zákona predmetom autorského práva je aj súborné dielo, najmä zborník, časopis, encyklopédia, antológia, pásmo, výstava alebo iná databáza, ak je súborom nezávislých diel alebo iných prvkov, ktorý je spôsobom výberu alebo usporiadaním obsahu výsledkom vlastnej tvorivej duševnej činnosti autora. 37. Podľa § 7 ods. 3 autorského zákona ochrana podľa tohto zákona sa nevzťahuje na a) myšlienku, spôsob, systém, metódu, koncept, princíp, objav alebo informáciu, ktorá bola vyjadrená, opísaná, vysvetlená, znázornená alebo zahrnutá do diela, b) text právneho predpisu, úradné rozhodnutie, verejnú listinu, verejne prístupný register, úradný spis, slovenskú technickú normu vrátane ich prípravnej dokumentácie a prekladu, denné správy a prejavy prednesené pri prerokúvaní vecí verejných; na súborné vydanie týchto prejavov a na ich zaradenie do zborníka je potrebný súhlas toho, kto ich predniesol. 38. Základným pojmovým znakom diela je, že dielo je výsledkom jedinečnej tvorivej činnosti autora a že je vyjadrené v akejkoľvek objektívne vnímateľnej podobe. Autorské dielo ako nehmotný statok je odrazom osobnosti autora, pričom ustanovenie § 7 ods. 1 autorského zákona demonštratívnym spôsobom vypočítava predmet autorského práva a v ust. § 7 ods. 3 autorského zákona zákonodarca taxatívnym spôsobom vymenúva výnimky z ochrany autorského práva, medzi ktoré patria aj denné správy, ktorým autorský zákon autorskoprávnu ochranu neposkytuje. 39. Autorský zákon neobsahuje definíciu pojmu denné správy, je však zrejmé, že pod pojmom denné správy je nevyhnutné rozumieť hlavne správy o denných udalostiach, zaujímajúcich verejnosť, ktoré sú uverejňované v masovokomunikačných prostriedkoch, t.j. novinách, rozhlase, televízii a pod., pričom ich obsahom je nepochybne len aktuálna informácia z rôznych oblastí spoločenského diania, predovšetkým v podobe textu, t.j. tlačeného slova a jej obsahom je spravidla len strohá informácia o nejakej skutočnosti, napríklad informácia o konaní spoločenskej udalosti, informácia o počasí, kultúrny, či televízny program. V súdenej právnej veci tak vznikla otázka, či žalobcom v žalobe označené články mali povahu dennej správy, ktoré nepodliehajú autorskoprávnej ochrane podľa ustanovení autorského zákona. 40. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie, treba teda aj ustanovenia § 7 ods. 1 autorského zákona vnímať v kontexte únijného práva. Autorské právo Európskej únie, ktoré je relevantné pre otázku pojmových znakov v posudzovanej veci vychádza v súčasnosti zo Smernice Rady 91/250/EHS zo 14. 5. 1991 o právnej ochrane počítačových programov (ďalej „Smernica 91/205/EHS“), Smernica Európskeho parlamentu a Rady 9/96/ES z 11.3.1996 o právnej ochrane databáz (ďalej „Smernica 9/96/ES“), Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/116/ES z 12. 12. 2006 o lehote ochrany autorského práva a niektorých súvisiacich práv (ďalej „ Smernica 2006/116/ES“) a Smernice 2001/29/ES. Ustanovenia § 7 ods. 1 autorského zákona sú teda aj transpozíciou čl.1 Smernice 91/250/EHS („Počítačový program je chránený, ak je pôvodný v tom zmysle, že je autorovým vlastným duševným výtvorom“), čl. 3 ods. 1 Smernice 9/96/ES („V súlade s touto smernicou sú databázy, ktoré predstavujú spôsobom výberu alebo usporiadaním ich obsahov vlastný duševný výtvor, chránené ako také podľa autorského práva“), čl. 6 Smernice 2006/116/ES („Fotografie, ktoré sú pôvodné v tom zmysle, že sú výsledkom autorovej vlastnej tvorivej duševnej činnosti, sú chránené podľa čl. 1“) a napokon čl. 2 písm. a/ Smernice 2001/29/ES („Členské štáty ustanovia výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať priame alebo nepriame, dočasné alebo trvalé rozmnožovanie akýmkoľvek spôsobom a akoukoľvek formou, v celku alebo v časti: a/ pre autorov k ich dielam“). Od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa musí minimálne v rozsahu týchto smerníc pojem diela vrátane stupňa vyžadovanej tvorivosti chápať autonómne. 41. V prejednávanom prípade je pre rozhodnutie podstatným posúdenie v žalobe označených novinových článkov ako možný objekt autorskoprávnej ochrany. Posúdenie rozsahu nevyhnutnej originality u novinových článkov sa stalo predmetom autoritatívnej interpretácie únijného práva v rozhodnutí Súdneho dvora zo 16. 7. 2009 vo veci C-5/08 Infopaq International A/S v Danske Dagblades Forening, v ktorom Súdny dvor pri interpretácii čl. 2 písm. a/ Smernice 2001/29/ES („Členské štáty ustanovia výlučné právo povoliť alebo zakázať reprodukciu priamo alebo nepriamo, dočasne alebo trvalo akýmkoľvek spôsobom a v akejkoľvek forme, úplne alebo čiastočne: pre autorov, ich prác;“), ktorý ustanovuje základný obsah exkluzívneho práva autora k jeho dielu, zdôraznil, že je potrebné obsah uvedeného článku smernice interpretovať vo svetle cieľov a zmyslu samotnej smernice a tiež vo svetle medzinárodných dohôd o duševnom vlastníctve. Na základe uvedeného priznal Súdny dvor „samostatným častiam práce“ (v danom konkrétnom prípade výstrižkom z novinových článkov) autorskoprávnu ochranu v intenciách označeného článku smernice za predpokladu, že obsahujú elementy, ktoré predstavujú „autorov vlastný duševný výtvor“. Súdny dvor prezentoval v kontexte konkrétnych okolností posudzovanej veci nasledujúci výklad literárneho diela ako predmetu autorskoprávnej ochrany: „Pokiaľ ide o články z tlače, duševná tvorba ich autorov, uvedená v bode 37 tohto rozsudku, vyplýva obvykle zo spôsobu, akým je téma predstavená, ako aj z jazykového vyjadrenia. Okrem toho vo veci samej platí, že samotné novinové články sú literárnym dielom, na ktoré sa vzťahuje smernica 2001/29. Pokiaľ ide o prvky diel, na ktoré sa vzťahuje ochrana, treba uviesť, že sa skladajú zo slov, ktoré ak sú posudzované samostatne, nepredstavujú samé osebe duševnú tvorbu autora, ktorý ich používa. Až výber, umiestnenie a kombinácia týchto slov umožňujú autorovi vyjadriť svoju tvorivosť a dospieť tak k výsledku, ktorý je duševnou tvorbou. Samotné slová nie sú teda prvkami, na ktoré sa vzťahuje ochrana. S ohľadom na požiadavku extenzívneho výkladu pôsobnosti ochrany stanovenej v čl. 2 Smernice 2001/29 však nemožno vylúčiť, že určité samostatné vety, alebo tiež určité časti viet príslušného textu, sú spôsobilé sprístupniť čitateľovi originalitu publikácie, akou je novinový článok tým, že mu poskytnú prvok, ktorý je sám o sebe vyjadrením duševnej tvorby autora tohto článku. Takéto vety alebo časti viet teda môžu byť predmetom ochrany stanovenej v čl. 2 písm. a/ uvedenej smernice.“ 42. Súd prvej inštancie sa v nadväznosti na uvedené pri právnom posúdení veci dopustil závažného pochybenia, keď v odôvodnení napadnutého rozsudku plne rezignoval na právne posúdenie zásadnej, jasne formulovanej námietky žalobcu , že interpretácia ust. § 7 ods. 1 autorského zákona vo vzťahu k miere tvorivosti vyžadovanej tradičnou doktrínou je v rozpore s komunitárnym právom. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že zo znenia čl. 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva a z v predchádzajúcich odsekoch citovanej judikatúry Európskeho súdneho dvora vyplýva povinnosť členských štátov zabezpečiť plnenie ustanovení komunitárneho práva a nakoľko Európske spoločenstvá nedisponujú sústavou všeobecných súdov, je možné uviesť, že súdy členských štátov sú všeobecnými súdmi Európskeho spoločenstva, z dôvodu ktorého sú povinné aplikovať komunitárne právo a v prípade konfliktu s vnútroštátnymi predpismi sú povinné dať prednosť komunitárnemu právu. Odvolací súd dáva súdu prvej inštancie do pozornosti, že povinnosť sudcov aplikovať komunitárne právo prednostne pred zákonmi vychádza nielen z práva Európskych spoločenstiev, ale priamo z čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, ktorý priznáva primárnemu komunitárnemu právu a čl. 7 ods. 2 druhá veta sekundárnemu komunitárnemu právu prednosť pred zákonmi, pričom v zmysle čl. 144 ods. 1 Ústavy SR sú súdy povinné rozhodovať v súlade s ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom a v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora povinné „ignorovať“ ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s komunitárnym právom. Je treba zdôrazniť, že pokiaľ v konaní pred súdom vznikne dôvodná pochybnosť o správnej aplikácii únijného práva, je povinnosťou konajúceho súdu riadne sa s ňou vysporiadať, prípadne predložiť prejudiciálnu otázku podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, resp. podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (tzv. doktrína CILFIT - viď rozsudok Súdneho dvora vo veci 283/81 Srl CILFIT a Lanificio di Gavardo v. Ministerstvo zdravotníctva zo 6. 10. 1982). 43. Na základe uvedeného sa odvolací súd nemohol stotožniť so záverom prvoinštančného súdu v napadnutom rozsudku, v ktorom bez vyporiadania sa s námietkou žalobcu, že interpretácia ust. § 7 ods. 1 Autorského zákona vo vzťahu k miere tvorivosti vyžadovanej tradičnou doktrínou je v rozpore s komunitárnym právom, dospel k právnemu záveru o tom, že označené novinové články majú povahu dennej správy, ktoré nepodliehajú autorskoprávnej ochrane podľa ustanovení autorského zákona a jeho právne závery považuje v danom štádiu konania za predčasné. Úvaha prijatá súdom prvej inštancie by v danej veci znamenala, že monitorovacie agentúry (vykonávajúce túto činnosť za účelom zisku) nepotrebujú od autorov licenciu na to, aby použili ich diela na komerčné účely a kopírovanie práce iných bez licencie by malo byť v poriadku. 44. Pokiaľ ide o námietky žalobcu týkajúce sa posúdenia vykonanej výhrady podľa § 33 ods.1 písm. a/, d/ autorského zákona odvolací súd zdôrazňuje, že únijný rozmer posudzovanej veci nemožno opomenúť ani pri použití ustanovení týkajúcich sa tzv. spravodajskej licencie (§ 33 ods. 1 autorského zákona, resp. § 39 zákona č. 185/2005). Aj tieto dotknuté ustanovenia, ktoré boli v danej veci súdom prvej inštancie aplikované, totiž predstavujú transpozíciu únijného práva, konkrétne čl. 5 ods. 3 písm. c/ Smernice 2001/29/ES, a preto je potrebné interpretovať ich eurokonformne, teda v súlade s citovaným článkom dotknutej smernice. 45. Podľa § 120 ods. 1 prvá veta O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. 46. Podľa § 79 ods. 2 O. s. p. navrhovateľ je povinný k návrhu pripojiť listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva, okrem tých, ktoré nemôže pripojiť bez svojej viny. 47. Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O. s. p.). Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkaz sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) rozumieme zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne výnimočne aj iné, než navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad pričíta tomu účastníkovi, na ktorom predovšetkým podľa predpisov hmotného práva spočíva dôkazné bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Osobitným je prípad, ak žalobca nedisponuje listinnými dôkazmi, na ktoré sa v návrhu odvoláva a ktoré nemôže pripojiť bez svojej viny. 48. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní namieta, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnutý dôkaz o rozsahu monitoringu novinových článkov, ktorý mal byť poskytovaný klientom žalovaného (ktorý navrhoval v písomných podaniach zo dňa 1.3.2010 a 14.5.2010 a v priebehu pojednávania nariadeného na deň 9.3.2010 a 15.4.2010 žiadal predložiť tento zoznam za obdobie október až november 2009) je treba uviesť, že v zmysle ust. § 120 a nasl. O.s.p. (účinného v danom čase) je dokazovanie zákonom upravený postup súdu ako aj strán sporu, na základe ktorého súd získava pre rozhodnutie podstatné skutkové poznatky o veci, ktorá je predmetom konania. Súd nemusí vykonať všetky účastníkmi navrhnuté dôkazy a výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať, je výlučne na súde, avšak musí dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený účastníkom. Odvolací súd poukazuje opäť na únijný rozmer prejednávanej veci, ktorý implikuje povinnosť konajúceho súdu postupovať a vykladať relevantné procesné ustanovenia týkajúce sa postupu dokazovania a s ním súvisiacej otázky znášania dôkazného bremena súladne s únijnými normami, a to na obsah čl. 6 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29. 4. 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva (ďalej len „smernica 2004/48/ES“), podľa ktorého „Členské štáty zabezpečia, aby na návrh účastníka, ktorý predložil dostatočne dostupný dôkazný materiál postačujúci na podloženie jeho nárokov a ktorý označil dôkazy na podloženie týchto nárokov, ktoré sa nachádzajú v držbe protistrany, príslušné súdne orgány mohli nariadiť, aby druhý účastník taký dôkaz predložil, pokiaľ tým nie je dotknutá ochrana dôverných informácii. Na účely tohto odseku môžu štáty stanoviť, aby primeranú vzorku značného počtu kópii diela alebo iného chráneného predmetu príslušné súdne orgány považovali za dostatočný dôkaz.“ V nadväznosti na uvedené poukazuje na požiadavku zakotvenú v čl.1 Smernice 2004/48/ES, podľa ktorej „opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy musia byť účinné, primerané a odradzujúce“, ako aj judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej odmietnutie poskytnúť relevantné informácie, hoci aj zaťažené obchodným tajomstvom, môže predstavovať zásah do práva na efektívnu ochranu ( rozhodnutie Coty Germany C-580/13). 49. V posudzovanej veci bol súd prvej inštancie povinný reflektovať v procese dokazovania na obsah citovaných článkov Smernice 2004/48/ES, ktoré zaväzujú vnútroštátny súd k vytvoreniu reálnych predpokladov účinnej ochrany práv duševného vlastníctva . Súd prvej inštancie bol pri svojom procesnom postupe v konaní povinný rešpektovať aj zásadu rovností zbraní, ktorú Európsky súd pre ľudské práva (ďalej „ESĽP“) zahŕňa do širšieho konceptu práva na spravodlivý proces a ktorej podstata spočíva v požiadavke, aby každá zo strán konania mohla obhajovať svoju vec za podmienok, ktoré ju z pohľadu konania ako celku podstatným spôsobom neznevýhodňujú oproti druhej strane (pozri napr. Nideröst - Huber v. Švajčiarsko, rozsudok z 18. 2. 1997; Foucher v. Francúzsko, rozsudok z 18. 3. 1997). Cieľom princípu rovnosti zbraní je dosiahnutie „spravodlivej rovnováhy“ medzi stranami sporu (rozsudok ESĽP: Dombo Beheer B.V. v. Holandsko, rozsudok z 27. 10. 1993), kde je treba upozorniť, že judikatúra ESĽP považuje uvalenie nerealistického bremena na jednu zo strán za porušenie tejto zásady. Odvolací súd zdôrazňuje, že na rešpektovanie označených požiadaviek v procese dokazovania reaguje už aj ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít, ktorá odkazuje na tzv. vysvetľovaciu povinnosť protistrany v situáciách informačného deficitu na strane účastníka konania, ktorý nie je objektívne spôsobilý znášať dôkazné bremeno (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2M Cdo 5/2005 a sp. zn. 3 Cdo 2/2016). 50. V danej veci je logicky nespochybniteľné, že žalobca nemohol mať vedomosť o tom, aký reálny rozsah mal monitoring médií poskytovaný žalovaným všetkým svojim klientom v posudzovanom období. Nebolo preto v jeho reálnej dispozícii presne označiť všetky konkrétne články, ktoré žalovaný potenciálne skopíroval a zahrnul do poskytovaného monitoringu a naopak, túto vedomosť mal ako poskytovateľ predmetnej služby práve žalovaný. Žalobca sa ocitol bez vlastnej viny v situácii, keď nemal objektívnu možnosť relevantné informácie konajúcemu súdu poskytnúť, pričom rámcovo navrhol ako informačnú núdzu preklenúť, a to tým, že poukázal na žalovaného, ktorý z podstaty veci predmetnými informáciami disponoval. Súd prvej inštancie však napriek uvedeným okolnostiam náležite zdôvodnenú a opodstatnenú požiadavku žalobcu na doplnenie dokazovania ignoroval, čím nezabezpečil spravodlivú rovnováhu medzi oboma stranami sporu a svojim postupom znemožnil strane žalobcu, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. 51. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b/, c/ C.s.p. zrušil, a to v celom rozsahu, pretože súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil stranám sporu, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia nevykonal dôkazy navrhnuté žalobcom a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Úlohou prvoinštančného súdu bude pri ďalšom prejednaní veci posúdiť a ustáliť otázky naznačené odvolacím súdom, po doplnení dokazovania opätovne vo veci rozhodnúť a odôvodniť rozhodnutie tak, aby zodpovedalo ust. § 220 ods. 2 C.s.p., t.zn. v ňom uviesť stručný a jasný výklad o tom, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri posúdení žaloby, vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy; v novom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania (§ 396 ods.3 C.s.p.). 52. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).