Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Cob/38/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312203258 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Šiffalovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1312203258.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Šiffalovičovej a členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Tatiany Pastierikovej v právnej veci žalobcu: D.. T. Z., H. X, XXX XX B., zastúpený: Advokátska kancelária Fiľo & Partners s. r. o., Štúrova 11, 811 02 Bratislava, IČO: 47 237 031, proti žalovanému: Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, Limbová 2, 837 52 Bratislava, IČO: 00 165 565, o zaplatenie 50.155,61 eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III, č.k. 27Cb/13/2012-412 zo dňa 10.04.2017, takto r o z h o d o l : I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č.k. 27Cb/13/2012-412 zo dňa 10.04.2017 p o t v r d z u j e . II. Žalovaný nemá proti žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalobcu zaviazal nahradiť žalovanému trovy konania, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. V odôvodení rozhodnutia uviedol, že žalobou zo dňa 26.03.2012 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 53.475 eur. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 25.07.2007 podal žiadosť na Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave (ďalej len „ÚPSVaR“) o poskytnutie nenávratného finančného príspevku na začatie prevádzkovania alebo vykonávania samostatnej zárobkovej činnosti, ktorý sa poskytuje zo zdrojov štátneho rozpočtu SR a z Európskeho sociálneho fondu. Dňa 28.08.2007 bola uzatvorená Dohoda o poskytnutí nenávratného finančného príspevku na začatie prevádzkovania alebo vykonávania samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 57 zákona č. 57/2004 Z.z. o službách zamestnanosti a vyhlášky MPSVR č. 44/2004 Z.z. medzi žalobcom a ÚPSVaR (ďalej aj „dohoda“), v zmysle ktorej mal byť žalobcovi poskytnutý príspevok vo výške 6.958,44 eur. Dňa 19.09.2008 prišlo k odstúpeniu od Dohody o poskytnutí nenávratného finančného príspevku, pričom ako dôvod odstúpenia bolo uvedené vážne porušenie podmienok dohody tým, že Ministerstvo zdravotníctva SR zamietlo žalobcovo odvolanie a potvrdilo rozhodnutie Úradu verejného zdravotníctva SR, ktoré kladné rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu v plnom rozsahu zrušil z dôvodu, že žalobca nepreukázal vlastníctvo k posudzovanému priestoru, resp. nebol predložený súhlas vlastníka na jeho užívanie na iné ako bytové účely. Dňa 24.10.2008 sa žalobca stal vlastníkom predmetného bytového družstva, a teda v čase rozhodovania orgánov verejnej správy v mimo odvolacom konaní nebol daný ani nimi tvrdený dôvod na zrušenie nezákonného rozhodnutia. Ministerstvo zdravotníctva SR rozhodnutím zo dňa 22.06.2010 č. 06763/2010-OP zrušilo rozhodnutie Ministerstva zdravotníctva SR zo dňa 25.06.2009 v spojení s rozhodnutím Úradu verejného zdravotníctva SR zo dňa 24.04.2009 a vec vrátilo Úradu verejného zdravotníctva SR na ďalšie konanie, čím sa s protestom prokurátora stotožnilo. Úrad verejného zdravotníctva dňa 26.07.2010 (súd pravdepodobne omylom uviedol rok „2007“) rozhodnutím č. OLP/5310/2010 konanie začaté na podnet Úradu verejného zdravotníctva SR vo veci preskúmavania rozhodnutia Regionálneho úradu verejného zdravotníctva Bratislava zo dňa 31.08.2007 mimo odvolacieho konania podľa § 30 ods. 1 písm. h) Správneho poriadku zastavil, čím ostalo rozhodnutie Regionálneho úradu verejného zdravotníctva č. RÚVZ/21-11119, 13055/2007 zo dňa 31.08.2007 právoplatné. Na základe toho mal žalobca za to, že dôvod odstúpenia od Dohody o poskytnutí nenávratného finančného príspevku nebol daný, t.j. vôbec nemalo dôjsť k odstúpeniu od dohody zo strany ÚPSVaR, a teda žalobca mal nárok na plnenie z predmetnej dohody v sume 6.985,44 eur. Zdôraznil, že právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Žalobca tvrdil, že mu vznikla škoda v celkovej výške 53.475 eur, ktorú aj bližšie špecifikoval. 2. Žalovaný v konaní uviedol, že žalobca mal na uvedenie predmetných priestorov do prevádzky súhlas príslušného orgánu verejného zdravotníctva, a to kladné rozhodnutie Regionálneho úradu verejného zdravotníctva Bratislave (ďalej aj „RÚVZBA“) zo dňa 31.08.2007, čiže podľa tohto rozhodnutia mohol predmetné chránené pracovisko z hľadiska kompetencie orgánov verejného zdravotníctva prevádzkovať. Rozhodnutie RVZSR zo dňa 12.03.2008, ktorým bolo vyššie uvedené rozhodnutie mimo odvolacieho konania zrušené, bolo napadnuté odvolaním zo dňa 31.03.2008 a o podanom odvolaní rozhodlo Ministerstvo zdravotníctva SR rozhodnutím zo dňa 23.05.2008, ktoré nadobudlo dňa 04.06.2008 právoplatnosť. Mal za to, že žalobca teda mohol v prevádzke chránenej dielne nerušene pokračovať na základe súhlasu RÚVZBA až do dňa 04.06.2008, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie Úradu verejného zdravotníctva SR zo dňa 12.03.2008. Dňa 13.02.2009 Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 4S/62/08-57 zrušil prvostupňové rozhodnutie Úradu verejného zdravotníctva SR zo dňa 12.03.2008, ako aj rozhodnutie Ministerstva zdravotníctva SR zo dňa 23.05.2008. Žalovaný poukázal na to, že po doručení tohto rozsudku mohol žalobca v prevádzkovaní predmetnej chránenej dielne v súlade s rozhodnutím RÚVZBA pokračovať až do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia Ministerstva zdravotníctva SR zo dňa 25.06.2009, t.j. do dňa 02.07.2009. Týmto rozhodnutím totiž v odvolacom konaní Ministerstvo zdravotníctva SR opätovne potvrdilo rozhodnutie ÚVZSR zo dňa 24.04.2009. V prevádzke chránenej dielne bolo možné pokračovať opätovne po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia Ministerstva zdravotníctva SR zo dňa 22.06.2010. Ďalej poukázal na to, že žalobca bol odo dňa 24.10.2008 vlastníkom bytu, pričom keby túto skutočnosť konajúcim správnym orgánom uviedol včas, nebol by ani daný dôvod pre zrušenie rozhodnutia. Žalovaný zastával názor, že nemôže niesť zodpovednosť za škodu, ktorá vznikla odstúpením od dohody medzi žalobcom a iným právnym subjektom, pričom žalovaný popieral nielen právny nárok na náhradu škody, ale aj jeho výšku. Zdôraznil, že ÚPSVaR odstúpil od dohody z dôvodov nezákonného rozhodnutia, ale najmä z dôvodov podľa čl. 2 písm. a) bodu 6 predmetnej dohody, nakoľko žalobca neviedol evidenciu nákladov, výkonov a hospodárskych výsledkov v chránenej dielni a tieto raz ročne nepredkladal do 31.03. príslušného kalendárneho roka a tiež z dôvodov podľa čl. 2 písm. a) bodu 8 dohody, že neoznamoval ÚPSVaR každú zmenu dohodnutých podmienok. Žalovaný poukázal na to, že prostriedky negarantoval a ani nezabezpečoval a boli viazané na splnenie podmienok pre poskytnutie nenávratného finančného príspevku. Ďalej namietol premlčanie žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody. Dal do pozornosti, že pôvodne žalobca žiadal o chránenú dielňu na H.V. R., pričom neskôr si chcel žalobca kúpiť rodinný dom a tam zriadiť cestovnú kanceláriu, takže z jeho strany asi nemalo ísť o účelové čerpanie štátnych finančných prostriedkov. 3. Súd prvej inštancie uznesením č.k. 27Cb/13/2012-283 zo dňa 20.02.2014 konanie, na základe žalobcovho späťvzatia žaloby na pojednávaní dňa 19.02.2014, s ktorým žalovaný súhlasil, zastavil v časti istiny vo výške 3.319,39 eur. Súd vecne právne posúdil podľa ustanovení § 1 ods. 2, § 2 ods. 1, 2, 3, § 43, § 48 ods. 1, 2, § 51, § 488, § 489, § 490 ods. 1, § 491 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 1 písm. a), § 2 písm. a), § 3 ods. 1 písm. a), § 3 ods. 2 , § 4 ods. 1 písm. d), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, 4, § 17 ods. 1, § 18 ods. 1, § 19 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“), § 1 ods. 1, 2, § 3 ods. 1, 2, 4, § 14 ods. 1, § 18 ods. 1, 2, § 32 ods. 1, § 33 ods. 1, 2, § 46, § 59 ods. 1, 2, 4, § 65 ods. 1, 2, 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok (ďalej len „Správny poriadok“), § 3 ods. 1 písm. c), § 6 ods. 5 písm. l), § 10 ods. 4 písm. a), § 42 ods. 1 zákona č. 126/2006 Z.z. o verejnom zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31.08.2007 (ďalej len „zákon o verejnom zdravotníctve“), § 55 ods. 1, 3, § 55 ods. 4, § 57 ods. 1, 9, 10 zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30.04.2008, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). 4. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že bola daná prvá podmienka uplatnenia nároku na náhradu škody v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., a to existencia právoplatného rozhodnutia, ktoré bolo zrušené pre nezákonnosť, nakoľko Ministerstvo zdravotníctva SR (ďalej aj „MZ SR“) rozhodnutím č. 06763/2010-OP zo dňa 22.06.2010 rozhodnutie MZ SR zo dňa 25.06.2009 ako nezákonné zrušilo. Hoci súd na kópii rozhodnutia MZ SR zo dňa 25.06.2009 nemal právoplatnosť vyznačenú, nakoľko však išlo o rozhodnutie odvolacieho správneho orgánu, proti ktorému sa v zmysle § 59 ods. 4 Správneho poriadku nemožno odvolať, mal za to, že rozhodnutie MZ SR zo dňa 25.06.2009 je právoplatné. Nakoľko mal súd prvej inštancie preukázanú existenciu právoplatného rozhodnutia, ktoré bolo zrušené pre nezákonnosť, zaoberal sa námietkou premlčania vznesenou žalovaným a dospel k záveru, že k premlčaniu práva žalobcu na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia MZ SR zo dňa 25.06.2009 nedošlo. 5. V súvislosti s existenciou podmienky vzniku škody v dôsledku právoplatného rozhodnutia, ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť, súd uviedol, že žalobca voči žalovanému uplatnil náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia žalovaného (rozhodnutia MZ SR zo dňa 25.06.2009) sumu 6.958,44 eur predstavujúcu nevyplatený nenávratný príspevok, sumu 1.661,71 eur predstavujúcu náklady za zriadenie a vedenie telefónnej linky, internetu a vedenie bankového účtu pre potreby podnikateľskej činnosti, sumu 39.910 eur predstavujúcu ušlý zisk, ktorý žalobca mohol dosiahnuť, ale pre nevyplatenie nenávratného finančného príspevku nedosiahol, nakoľko mu tým bolo zamedzené podnikanie a sumy 1.625,44 eur predstavujúcej náklady za pôžičku od spoločnosti GE Money. Súd zastával názor, že nebola daná príčinná súvislosť medzi rozhodnutím žalovaného zo dňa 25.06.2009, ktoré bolo ako nezákonné zrušené a škodou, ktorú si žalobca uplatnil, nakoľko žalobcom uplatnená škoda nevznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia žalovaného zo dňa 25.06.2009, ale v dôsledku odstúpenia ÚPSVaR od predmetnej dohody a z toho vyplývajúceho nevyplatenia nárokov žalobcu v zmysle tejto dohody, čo malo za následok aj žalobcovu eventuálnu škodu v podobe ušlého zisku pre zamedzenie jeho podnikateľských aktivít, a preto konštatoval, že v tomto prípade žalovaný nebol pasívne legitimovaným subjektom na náhradu žalobcom uplatnenej škody, pretože táto nevznikla v dôsledku jeho nezákonného rozhodnutia. 6. Na základe odvolania podaného žalobcom Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie uznesením č.k. 8Cob/150/2014-359 zo dňa 04.08.2016 a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolací súd konštatoval, že postupom súdu prvej inštancie, ktorý na pojednávaní konanom dňa 16.04.2014 nepostupoval v súlade s § 118 ods. 4 O.s.p. a neumožnil prítomným stranám a ich zástupcom, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci a bez poskytnutia tejto možnosti vyhlásil uznesením dokazovanie za skončené a vyhlásil rozsudok, porušil ich procesné práva, t.j. nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi aj žalovanému, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Krajský súd v Bratislave v zrušujúcom uznesení určil, že úlohou súdu prvej inštancie bude postupovať v súlade s § 182 CSP, nariadiť pojednávanie a pred jeho skončením vyzvať strany, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci. Ak po vyjadrení strán súd nebude považovať za potrebné vykonať ďalšie dôkazy, uznesením vyhlási dokazovanie za skončené a vo veci rozhodne. 7. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní postupoval v súlade s § 391 ods. 2 a 3 CSP a vytýčil vo veci pojednávanie na deň 23.11.2016, na ktorom vyzval prítomné strany, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci v zmysle § 182 CSP. Súd po doplnení dokazovania výpoveďami svedkov P.. L. A. a T. F., listinnými dôkazmi uvedenými v bode 86. a po záverečných vyjadreniach právneho zástupcu žalobcu a žalovaného, rozhodol vo veci meritórne rovnako, ako už rozhodol vo svojom zrušenom rozsudku č.k. 27Cb/13/2012-288 zo dňa 16.04.2014 a z rovnakých dôvodov, nakoľko v ďalšom konaní neboli vykonané také nové dôkazy, ktoré by zvrátili, prípadne zmenili uvedené odôvodnenie meritórneho rozhodnutia súdu, pričom toto rozhodnutie nezmenili ani vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu či záverečné vyjadrenia strán sporu, ktorými strany iba zhrnuli ich doterajšie vyjadrenia. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie žalobu žalobcu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol a žalovanému, ako úspešnej strane, priznal náhradu trov konania. 8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Svoje podanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Nepopieral, že ÚPSVaR odstúpil od predmetnej dohody „pre vážne porušenie podmienok zakotvených v čl. II, písm. a) bod 3, 6 a 8 dohody“, avšak pri bližšom preštudovaní musí byť podľa neho nevyhnutne zistené nasledovné. Závažné porušenie podľa čl. II písm. A bod 3/ je priamo spôsobené nezákonným rozhodnutím, kedy žalobca povinnosť ustanovenú v tomto článku splnil, avšak toto rozhodnutie bolo nezákonne zrušené práve aj v tomto konaní predmetným nezákonným rozhodnutím. Poukázal na to, že keďže voči predmetnému nezákonnému rozhodnutiu neexistoval riadny opravný poriadok, vyhodnotil ÚPSVaR ako nesplniteľnú a keďže podľa vtedajšieho pohľadu ÚPSVaR neexistovala možnosť nápravy, došlo k odstúpeniu od predmetnej dohody. Podľa žalobcu ostatné dva dôvody boli už len formálne vytknuté. Uviedol, že porušenie podmienok dohody zakotvených v čl. II. písm. a) bod 6 dohody je nezmyselné a neexistentné, jedná sa o nesprávne vytknutie, resp. čisto o formálny znak. Keďže je zrejmé, že nezákonným rozhodnutím bolo chránené pracovisko zrušené, resp. v jeho dôsledku neexistovalo, nemohol žalobca vykonávať akúkoľvek činnosť v chránenom pracovisku, nakoľko neexistovalo, a teda nemohol ani viesť výkaz o hospodárení chráneného pracoviska, keďže toto neexistovalo, a to len a len v dôsledku nezákonného rozhodnutia. K porušeniu podmienok dohody zakotvených v čl. II. písm. a) bod 8 dohody uviedol, že k žiadnej zmene dohodnutých podmienok nedošlo, o existencii nezákonného rozhodnutia bol ÚPSVaR v Bratislave riadne oboznámený, nakoľko práve aj z jeho iniciatívy došlo k vydaniu tohto nezákonného rozhodnutia, a vo všetkých krokoch bol dávaný „na vedomie“. Žalobca mal za to, že jediné reálne porušenie predmetnej dohody z jeho strany bolo práve nesplnenie povinnosti predložiť právoplatný kladný posudok orgánu na ochranu zdravia a toto porušenie bolo priamo spôsobené nezákonným rozhodnutím, ostatné údajné dve porušenia dohody žalobcom reálnym porušením neboli. Zastával preto názor, že príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody žalobcovi je priama a zrejmá, nebyť nezákonného rozhodnutia, k odstúpeniu ÚPSVaR by nikdy nedošlo. S ohľadom na uvedené navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že zaviaže žalovaného na zaplatenie sumy vo výške 50.155,61 eur k rukám žalobcu - D.. T. Z. a náhrady trov právneho zastúpenia k rukám právneho zástupcu žalobcu Advokátskej kancelárie Fiľo & Partners s.r.o., všetko najneskôr do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, alebo, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie. Zároveň žiadal, aby odvolací súd zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania. 9. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 22.06.2017. Poukázal na to, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne nové skutkové okolnosti, nepriložil žiadne nové dôkazy, ktoré by mohli viesť k zmene napadnutého rozsudku, pričom súd sa s nimi v konaní správne vysporiadal. Mal za to, že v konaní nebolo zo strany žalobcu preukázané, že by vo vzťahu voči ministerstvu boli naplnené zákonné dôvody v zmysle § 5 a nasl. zákona č. 514/2003 Z.z., a tým daný právny základ na zaplatenie žalovanej sumy žalobcovi. Zastával názor, že napadnutý rozsudok je založený a spočíva v správnom právnom posúdení veci a stotožnil sa s právnymi závermi súdu tak, ako sú uvedené v bode 93. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Vo vzťahu k výpovediam svedkov uviedol, že tieto žiadnym spôsobom neovplyvnili a ani nevyvrátili fakt, že k odstúpeniu od predmetnej dohody došlo zo strany ÚPSVaR z troch rôznych príčin, v samotnom odstúpení označených ako vážne porušenie podmienok dohody zo strany žalobcu, pričom žalovaný za porušenie podmienok tejto dohody zo strany žalobcu nenesie zodpovednosť. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania. 10. Ďalšie vyjadrenie podané nebolo. 11. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), preskúmal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP oznámený na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok č.k. 27Cb/13/2012-412 zo dňa 10.04.2017 je potrebné potvrdiť ako vecne správny. 12. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 13. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 14. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia Okresného súdu Bratislava III č.k. 27Cb/13/2012-412 zo dňa 10.04.2017, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalobca neargumentuje žiadnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré by mali za následok zrušenie daného rozhodnutia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Na zdôraznenie správnosti napádaného rozhodnutia uvádza odvolací súd nasledovné: 15. Predmetom konania bol nárok žalobcu voči žalovanému na zaplatenie sumy vo výške 53.475 eur, po čiastočnom zastavení konania v časti 3.319,39 eur uznesením č.k. 27Cb/13/2012-283 zo dňa 20.02.2014 sumy 50.155,61 eur, titulom náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím - rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva SR č. 15520/2009-OP zo dňa 25.06.2009 v spojení s rozhodnutím Úradu verejného zdravotníctva SR č. OLP/3516/2009 zo dňa 24.04.2009. Súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 27Cb/13/2012-288 zo dňa 16.04.2014 žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím žalovaného zo dňa 25.06.2009, ktoré bolo ako nezákonné zrušené a škodou, ktorú si žalobca uplatnil, nakoľko žalobcom uplatnená škoda nevznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia žalovaného zo dňa 25.06.2009, a súčasne konštatoval, že žalobca nebol v tomto konaní pasívne vecne legitimovaným subjektom na náhradu žalobcom uplatnenej škody, nakoľko táto nevznikla v dôsledku jeho nezákonného rozhodnutia. Na základe odvolania podaného žalobcom Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 8Cob/150/2014-359 zo dňa 04.08.2016 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 27Cb/13/2012-288 zo dňa 16.04.2014 zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie, ktorý nepostupoval v súlade s tohto času účinným ustanovením § 118 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok a neumožnil prítomným stranám a ich zástupcom, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci a bez poskytnutia tejto možnosti vyhlásil dokazovanie za skončené a vyhlásil rozsudok. Po zrušení rozhodnutia a vrátení veci súd prvej inštancie, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, v ďalšom konaní postupoval v súlade s ustanovením § 391 ods. 1 a 2 CSP a odstránil vytýkané nedostatky. Následne súd prvej inštancie po doplnení dokazovania rozhodol vo veci meritórne rovnako, ako už rozhodol vo svojom zrušenom rozsudku č.k. 27Cb/13/2012-288 zo dňa 16.04.2014 a z rovnakých dôvodov, t.j. žalobu zamietol ako nedôvodnú v celom rozsahu a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania. 16. Zákon č. 514/2003 Z.z. v ustanovení § 3 ods. 1 písm. a) určuje rozsah zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci tak, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Ustanovenie § 3 zákona č. 514/2003 Z.z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie) za škodu, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá predpokladá kumulatívne (súčasné) splnenie troch podmienok a to: 1) existencia nezákonného rozhodnutia 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 veta prvá uvedeného zákona je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplýva, že bola daná prvá skúmaná podmienka, a to existencia právoplatného rozhodnutia, ktoré bolo zrušené pre nezákonnosť, nakoľko rozhodnutie Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 25.06.2009, o ktorého právoplatnosti súd nemal pochybnosti, bolo príslušným orgánom ako nezákonné zrušené. Uvedené konštatoval i súd prvej inštancie v bode 11. odôvodnenia napadnutého rozsudku. 17. Existencia príčinnej súvislosti (vzťah príčiny a následku) medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody je jedným z nevyhnutných predpokladov zodpovednosti za škodu. O vzťah príčinnej súvislosti sa jedná, ak vznikla škoda následkom nezákonného rozhodnutia, teda ak je nezákonné rozhodnutie a škoda vo vzájomnom pomere príčiny a následku. To znamená, že príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím je daná len vtedy, ak by škoda pri absencii nezákonného rozhodnutia nevznikla, teda musí teda ísť o priamu (nie len sprostredkovanú) príčinu vzniku škody. Zároveň treba uviesť, že otázka príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a konkrétnou škodou je síce v prvom rade otázkou skutkovou, pričom súd zisťuje jej existenciu, avšak záver, či v konkrétnom prípade, je či nie je daná príčinná súvislosť, je súčasne otázkou právnou, pretože súd tak robí záver o existencii jedného z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, pričom tento právny záver je samozrejme závislý na skutkovom zistení. Ak by príčinou vzniku škody bola iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastane. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale stačí, ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide, a to o príčinu podstatnú. (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 24/2011 zo dňa 25.05. 2011) 18. Odvolací súd sa plne stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k správnym skutkovým záverom, ktoré správne vyhodnotil a následne dospel k správnym právnym záverom, pri aplikácii relevantných ustanovení právnych predpisov, vzťahujúcich sa prejednávanú vec. Odvolací súd sa po preskúmaní veci stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že v danom prípade absentuje kauzálny nexus, t.j. príčinná súvislosť, medzi žalobcom tvrdeným vznikom škody vo výške 50.155,61 eur a nezákonným rozhodnutím žalovaného. Odvolací súd v tejto súvislosti odkazuje na body 16., 17. a 18. odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde sa súd prvej inštancie uvedeným bližšie zaoberal a dostatočným spôsobom vysporiadal. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že povinnosť vyplatiť predmetné príspevky vznikla na základe dohody medzi žalobcom a Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny o poskytnutí finančného nenávratného príspevku zo dňa 28.08.2007, pričom k nevyplateniu predmetných príspevkov došlo z dôvodu odstúpenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny od tejto dohody, nakoľko žalobca závažne porušil až tri zmluvné podmienky dohody, z čoho vyplýva, že žalobcom nárokovaná škoda nevznikla v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím žalovaného zo dňa 25.06.2009, ktoré bolo ako nezákonné zrušené neskorším rozhodnutím žalovaného 22.06.2010, ale na základe odstúpenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny od tejto dohody z viacerých dôvodov. Toto odstúpenie od dohody malo za následok aj žalobcovu eventuálnu škodu v podobe ušlého zisku pre zamedzenie jeho podnikateľských aktivít. Odvolací súd zdôrazňuje, že na základe vykonaného dokazovania nemožno dospieť k záveru, že v prípade nevydania dotknutého nezákonného rozhodnutia žalovaným by nedošlo k odstúpeniu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny od predmetnej dohody o poskytnutí finančného nenávratného príspevku zo dňa 28.08.2007. Naopak, vzhľadom na ďalšie dve závažné zmluvné porušenia zmluvných podmienok zo strany žalobcu je zrejmé, že dňa 19.09.2008 by Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny odstúpil od predmetnej dohody. Odvolací súd preto v súlade s právnym názorom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že medzi nárokovanou škodou žalobcu a nezákonným rozhodnutím žalovaného neexistoval vzťah príčiny a následku, t.j. chýba kauzálny nexus, ako jeden zo základných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody, v dôsledku čoho je žaloba žalobcu nedôvodná. Keďže škoda žalobcovi nevznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia žalovaného, je dôvodný záver konajúceho súdu o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v konaní. Odvolacia argumentácia žalobcu spočívala najmä v jeho tvrdení, že závažné porušenie podmienok zakotvených v čl. II písm. a) bod 3. predmetnej dohody bolo priamo spôsobené nezákonným rozhodnutím žalovaného a ostatné dva dôvody (t.j. konštatované porušenie čl. II písm. a) bod 6. a 8. predmetnej dohody) boli vytknuté už len formálne. Porušenie podmienok dohody zakotvených v čl. II psím. a) bod 6. a 8. bolo podľa žalobcu nezmyselné a neexistentné, a priamo nadväzovalo na existenciu nezákonného rozhodnutia. Odvolací súd sa s touto argumentáciou nestotožnil a námietky žalobcu považoval za nepodložené. Žalobca svoje tvrdenia, a síce, že ide len o tzv. formálne vytknutia, relevantným spôsobom nepreukázal. Ak sa žalobca domnieval, že odstúpenie zo strany Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny od predmetnej dohody z dôvodu porušenia čl. II. písm. a) bod 6. a 8. bolo neoprávnené, mal túto skutočnosť komunikovať so žalovaným, čo však nepreukázal. Žalobca mal tiež možnosť domáhať sa neplatnosti odstúpenia od predmetnej dohody z vyššie uvedených dôvodov zo strany žalovaného, čo však neurobil. Odvolací súd mal za to, že žalobca v konaní nepreukázal, že by Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny nebol oprávnený od predmetnej dohody odstúpiť. Odvolací súd zdôrazňuje, že uplatňovaná škoda žalobcovi nevznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia Ministerstva zdravotníctva SR (žalovaného), ale odstúpením od dohody o poskytnutí nenávratného finančného príspevku zo dňa 23.08.2007, z čoho vyplýva, že žalovaný nie je v tomto konaní pasívne vecne legitimovaným subjektom, kedy chýba príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného, spočívajúcim vo vydaní nezákonného rozhodnutia a vznikom škody na strane žalobcu. 19. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011). 20. Odvolací súd, s ohľadom na vyššie uvedené, napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č.k. 27Cb/13/2012-412 zo dňa 10.04.2017 v zmysle § 387 ods. 2 CSP potvrdil ako vecne správny. 21. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovaný nemá voči žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania, pretože mu žiadne nevznikli. 22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).