Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/123/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1314226386 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1314226386.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: UNICO Invest SK s.r.o., so sídlom Galvaniho 12/B, Bratislava, zastúpeného: JUDr. Radovan Repa, advokát, s.r.o., so sídlom Záhradnícka 16514/60, Bratislava, proti žalovanému: Račianka, Spoločenstvo vlastníkov bytov a nebytových priestorov, Račianska 11, Bratislava - Nové mesto, zastúpenému advokátom: JUDr. Jaroslav Málek, so sídlom Kraskova 2, Bratislava, o zaplatenie 41.759,33 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 31. októbra 2018, č.k. 17C/458/2015-223, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom zastavil súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie sumy 14.733,40 eura a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 26.985,93 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne z tejto sumy od 01.01.2011 do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 29,36 %. 2. Prvoinštančný súd poukázal na to, že žalobou doručenou dňa 05.12.2014 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatením istiny v sume 41.759,33 eur spolu s príslušenstvom z titulu neuhradenia pohľadávky právneho predchodcu (postupcu) žalobcu - spoločnosti MTM systém, spol. s r.o. titulom nároku na doplatenie ceny diela. Rozsudkom zo dňa 21.01.2016, č.k. 17C/458/2015-78 žalobu zamietol z dôvodu, že žalovaný v spore opodstatnene vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku, keď žalovaného treba považovať za spotrebiteľa, a takto vystupoval aj na strane objednávateľa v predmetnej Zmluve o dielo, v dôsledku čoho posudzoval úkon v stavebnom denníku zo dňa 15.12.2010 označený žalobcom ako uznanie dlhu podľa Občianskeho zákonníka a vychádzajúc z datovania uznania dospel k záveru, že žalovaným uplatnená námietka premlčania, ktorú je potrebné posúdiť podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, je dôvodná a pohľadávka žalobcu bola ku dňu podania žaloby už premlčaná. Z dôvodu hospodárnosti konania sa vecou ďalej nezaoberal a žalobu bez ďalšieho skutkového a právneho odôvodnenia zamietol. Pre úplnosť poznamenal, že ak by aj predmetná pohľadávka nebola premlčaná, žalobca by zrejme nebol v konaní aktívne legitimovaný, t.j. neprináležalo by mu právo, ktorého sa v tomto spore domáha, nebol by jeho nositeľom, keď Zmluva o prevode práv a povinností zmluvných podmienok zo dňa 02.09.2013 nemá náležitosti riadnej Zmluvy o prevode práv a nebola by podľa súdu neurčitosťou svojho obsahu spôsobilá previesť právo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z postupcu na postupníka, t.j. zo spoločnosti MTM systém, s r.o. na žalobcu. Krajský súd v Bratislave však na základe odvolania žalobcu uznesením zo dňa 28.09.2017, č.k. 8Co/296/2016-124 rozsudok zo dňa 21.01.2016, č.k. 17C/458/2015-78 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s tým, že za skutkových okolností preukázaných vykonaným dokazovaním v danej veci nemožno žalovaného považovať za spotrebiteľa v zmysle ust. § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, a preto so zreteľom na bod 1.56 Zmluvy o dielo nemožno premlčanie uplatneného nároku posúdiť podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní, naopak, túto otázku je potrebné posúdiť podľa ust. § 397 Obchodného zákonníka, ktoré stanovuje všeobecnú štvorročnú premlčaciu dobu. Odvolací súd ďalej uviedol, že pokiaľ ide o poznámku súdu prvej inštancie, že žalobca "zrejme" nedisponuje v danom spore aktívnou vecnou legitimáciou, nemožno ju považovať za riadne meritórne posúdenie danej otázky. Odvolací súd vyslovil záväzný právny názor (ust. § 391 ods. 2 C.s.p.), podľa ktorého nemožno žalovanému v právnom vzťahu, ktorý je predmetom tohto sporu, priznať postavenie spotrebiteľa, a premlčanie uplatneného nároku je tak potrebné posúdiť podľa ustanovení Obchodného zákonníka o premlčaní, a uložil súdu prvej inštancie opätovne meritórne posúdiť vecnú opodstatnenosť podanej žaloby z hľadiska existencie vecnej legitimácie žalobcu v danom spore, ako i splnenia všetkých ďalších podmienok vzniku nároku žalobcu, vrátane jeho výšky, a opätovne rozhodnúť vo veci samej. Po zrušení a vrátení na ďalšie konanie opätovne vec prejednal a dospel k záveru, že žalobe je potrebné vyhovieť. 3. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že právny predchodca žalobcu, spoločnosť MTM systém, spol. s r.o. ako zhotoviteľ pre žalovaného ako objednávateľa vykonal práce na základe Zmluvy o dielo zo dňa 21.06.2009, z ktorej obsahu zistil, že predmetom plnenia podľa bodu 1.2. Zmluvy o dielo bolo zhotovenie zateplenia bytového domu v súlade s vládnym programom zatepľovania na obnove bytového domu Račianska 11, 13 v Bratislave, uvedených v projektovej dokumentácii a v prílohách k tejto zmluve za odplatu. Podľa bodu 1.4 Zmluvy o dielo sa za žalovaného bude kontrolných dní zúčastňovať Správca alebo predseda spoločenstva p. Q. a stavebný dozor žalovaného. Cena diela bola dohodnutá v čl. 3 Zmluvy o dielo, pričom podľa bodu 1.15 je cena diela konečná na základe jednotkových cien uvedených v prílohe, sa môže však upraviť podľa skutočne zrealizovaných výmer objektu, odsúhlasených oboma stranami. Rovnako podľa bodu 1.19 Zmluvy o dielo je cena diela vo výške 419.763,31 eur konečná, upraviť sa môže v prípade naviac prác alebo upraviť podľa skutočne zrealizovaných výmer objektu, odsúhlasených oboma stranami. Podľa bodu 1.20 Zmluvy o dielo, cena za zhotovenie prác naviac a podmienky každého prípadu vykonania týchto prác budú dopredu dojednané a následne premietnuté do osobitného dodatku k tejto zmluve. Podľa bodu 1.21 Zmluvy o dielo, každá zmena či úprava technického či materiálového riešenia a rozsahu prác, oproti riešeniam uvedeným v Projektovej dokumentácii, ktorá môže mať vplyv na celkový rozsah diela a jeho cenu, bude na základe vzájomného odsúhlasenia zmluvnými stranami upravená formou písomného dodatku. Platobné podmienky ceny diela boli dohodnuté v článku 4 Zmluvy o dielo, keď podľa bodu 1.22 Zmluvy o dielo cena za zhotovenie diela bola dohodnutá tak, že bude platená zo strany objednávateľa čiastkovými faktúrami, tak, že objednávateľ poskytne zhotoviteľovi za čiastkové plnenie predmetu diela v súlade s podmienkami dohodnutými v tejto zmluve a vo väzbe na zrealizované vecné plnenie zhotoviteľa čiastkové ceny z diela. Zhotoviteľ bude predkladať objednávateľovi súpisy vykonaných prác s uvedením % odpočtu z celkovej ceny diela ako podklad pre úhradu faktúr. Objednávateľ a stavebný dozor objednávateľa budú vykonávať kontrolu správnosti predložených súpisov vykonaných prác. Sporné položky budú riešené bezodkladne, aby bola pôvodná alebo opravená faktúra uhradená v lehote splatnosti. Faktúry na úhradu budú podpisovať: zhotoviteľ, stavebný dozor, Správca domu a predseda spoločenstva K.. A. Q. alebo jeden z členov rady spoločenstva. Podľa bodu 1.35. Zmluvy o dielo zmluvné strany považujú stavebný denník za základný dokument o priebehu zmluvných prác, na ktorý je možné sa odvolať v ďalšom konaní (zmeny projektovaného riešenia, zmena materiálu, zmena cien atď.). V ustanovení bodu 1.56 Zmluvy o dielo je uvedené, že v ostatných vzťahoch neupravených touto zmluvou platí Obchodný zákonník a platné právne predpisy. Z obsahu Zmluvy o prevode práv a povinností zmluvných podmienok zo dňa 02.09.2013, uzavretej medzi MTM systém, spol. s r.o. ako prevádzajúcim a žalobcom ako nadobúdateľom zistil, že MTM systém, spol. s r.o. realizoval na základe Zmluvy o dielo stavebné práce o.i. na objektoch C. XX-XX, F., zmluva zo dňa 29.12.2009 s tým, že všetky práce sú ukončené a odovzdané a z uvedených zmluvných vzťahov pripadá do úvahy o.i. vysporiadanie nárokov zo záručných vád, prípadne aj ďalšie práva, záväzky a pohľadávky, vzhľadom na čo sa zmluvné strany dohodli na prevode všetkých existujúcich ako aj budúcich práv a povinností, pohľadávok a záväzkov zo zmlúv uvedených vyššie. Podľa čl. III Zmluvy o prevode práv a povinností zmluvných podmienok sa zmluvné strany dohodli, že MTM systém, spol. s r.o. prevádza na žalobcu bezodplatne všetky a akékoľvek existujúce ako aj budúce práva, povinnosti, pohľadávky a záväzky z vyššie uvedených zmlúv, s čím žalobca súhlasí. Z Dodatku č. 1 k Zmluve o prevode práv a povinností zmluvných podmienok zo dňa 02.09.2013, uzavretej medzi MTM systém, spol. s r.o. ako prevádzajúcim a žalobcom ako nadobúdateľom dňa 25.10.2013 vyplýva, že nakoľko zmluvné strany uviedli v Zmluve prevode práv a povinností zmluvných podmienok zo dňa 02.09.2013 v bode 11 týkajúcom sa práv a povinností, pohľadávok a záväzkov zo Zmluvy o dielo ohľadne stavebných prác na bytovom dome C. XX-XX zo dňa 29.12.2009, nesprávny dátum, pre vylúčenie pochybností chybu opravujú v tom, že sa jedná o Zmluvu o dielo zo dňa 21.06.2009. Z obsahu zápisu v stavebnom denníku - Záznamu z kontrolného dňa z 11.11.2010 vyplýva, že konečná suma za zrealizované prác podľa Zmluvy o dielo a prác naviac činí 569.489,53 eura s DPH, a že táto končená suma je odsúhlasená. Ďalej sa uvádza, že financie vo výške 24.000 eur žalovaný nemá, túto sumu dodávateľovi uhradí podľa splátkového kalendára bez platenia úrokov. Z výsluchu svedkov zistil, že podpisy na zápise patria osobám: T.. V., V. T.. R.J., T.. A., O., H. L.., U., I.. Z obsahu zápisu v stavebnom denníku - Záznamu z kontrolného dňa z 15.12.2010 vyplýva, že investor zaplatí zhotoviteľovi dve faktúry vo výške 14.610,62 eur s DPH (19 %) a druhú vo výške 26.761,05 eur s DPH (19 %) záväzne v mesiaci december 2010. Z výsluchu svedkov súd zistil, že podpisy na zápise patria osobám: p. V., T.. I., T.. A., T.. H. E. T.. U.. Z obsahu zápisov v stavebnom denníku - Záznamu z kontrolného dňa z 22.04.2010 a 23.06.2010 vyplýva, že v nich boli odsúhlasované naviac práce mimo rozpočtu podľa Zmluvy o dielo. Vychádzajúc zo zhodných tvrdení strán a z tvrdení, ktoré strany výslovne nepopreli, konštatoval, že ešte v r. 2012 vykonával správu bytového domu C. XX-XX Správca, ktorého štatutárnym zástupcom - konateľom oprávneným konať samostatne bol až do 06.05.2013 p. I. H.. Osobou oprávnenou konať za žalovaného v období do 25.06.2010 bola K.. A. Q. a v období od 25.06.2010 do 03.12.2012 K.. Ľ. A.. Zo Zápisnice zo zhromaždenia žalovaného konaného dňa 27.06.2012, zistil, že Správca domu podal vlastníkom informáciu o finančnom zabezpečení obnovy domu, pričom pôvodná cena diela je uvedená vo výške 419.767,98 eura, cena spolu 530.589,85 eur, práce naviac celkom (bez odpočítania nevykonaných prác a nedorobkov vo výške 19.325,75 eur) predstavovali spolu 130.147,62 eur. Podľa zápisnice bolo zhotoviteľovi uhradené celkovo 528.966,81 eur, vrátane sumy štátnej dotácie vo výške 14.610,62 eur. Podľa zápisnice Správca domu uviedol, že urobil kontrolu skutočných nákladov úhrad za dodané práce zhotoviteľovi podľa Zmluvy o dielo a dohodnutých naviac prác a predbežne zistil, že zhotoviteľovi nebudú vlastníci doplácať uvedených 41.887 eur. Podľa dodatku č. 1 k zápisnici zo dňa 25.04.2013 p. H. Y.. informoval zhromaždenie, že údajný dlh voči MTM systém, spol. s r.o. odmieta a trvá na tom, že žalovaný nie je nič dlžný. Z obsahu uznesenia č.k. 11C/36/2017-126 zo dňa 05.06.2017 vyplýva, že žalovaný sa domáha voči žalobcovi v opačnom procesnom postavení ako žalovanému nariadenia neodkladného opatrenia spočívajúceho v povinnosti odovzdať stavebný denník súvisiaci s realizovaním stavebných prác na stavbe bytového domu C. XX-XX, pričom v ods. 2 odôvodnenia uznesenia sa uvádza, že žalobca poukázal v návrhu na to, že Zmluvou o prevode práv a práv a povinností zo dňa 02.09.2013 uzavretou medzi MTM systém, spol. s r.o., ako prevádzajúcim a žalovaným ako nadobúdateľom boli prevedené na žalovaného práva a povinnosti zo Zmluvy o dielo. Z faktúry č. 2010067 zo dňa 30.11.2010, splatnej dňa 22.12.2010, vystavenej dodávateľom MTM systém, spol. s r.o., pre žalovaného ako odberateľa súd zistil, že táto znie na sumu 14.610,62 eur s DPH vo výške 19 % (12.277,83 eur bez DPH) a je vystavená na základe ZoD na stavbu C. XX-XX. Fa č. 2010067 je podpísaná T.. V., pripojená je pečiatka a podpis p. U. ako stavebného dozoru a pečiatka žalovaného a podpis (zrejme) T.. A.na. Z nerozporovaného a nepopretého tvrdenia žalobcu mal za to, že faktúra bola uhradená dvoma čiastkovými platbami dňa 23.12.2010 a 18.01.2011. Z výpovede konateľa žalobcu, Ľ.E. V., ako strany sporu, zistil, že podkladom pre vypracovanie cenovej ponuky v Zmluve o dielo bol výkaz výmer pre stavebné povolenie a nie realizačný projekt, ktorý by obsahoval všetky detaily. Výkaz výmer pre stavebné povolenie iba hrubo vykresľoval, aké práce majú byť vykonané a až počas výkonu prác boli priebežne vypracované a odsúhlasované cenové ponuky na podrobne špecifikované práce. Konateľ žalobcu uviedol, že právny predchodca žalobcu namietal, že postupne vypracovávaný projekt p. H. U. je neúplný a nepresný, nezahŕňa všetky detaily vykonávaných prác, ktorú skutočnosť vlastníci a ich zástupcovia vedeli, pretože projekt bol okopírovaný z vedľajšieho bytového domu a bolo treba doplniť detaily. Uviedol ďalej, že cena diela bola hradená vlastníkmi cez ŠFRB, ktorý neumožňuje dodatočne navýšiť cenu diela, preto vlastníci v zastúpení ich zástupcami, predsedom spoločenstva a aj vtedajším konateľom Správcu postupne dohadovali, navyšovali a odsúhlasovali cenu prác. Veľká časť neuhradenej ceny diela zahŕňa cenu za vykonané dielo nad rámec dohodnutého, napr. výmena schodiska - kopiloty, vlastníci vedeli, že na ich úhradu peniaze nemajú, pri dokončení a odovzdaní diela mali na účte cca 12.000,- eur a na túto sumu bola vystavená faktúra, táto bola neskôr stornovaná, v ostatnom sa čakalo, že vlastníci si potom, čo vymenia Správcu p. H., vezmú na zaplatenie navýšenej ceny diela ďalší (zrejme) komerčný úver. Žalovaná suma je každoročne uvádzaná v správe pre audítora. Uviedol, že z dôvodu výmeny Správcu je možné, že Správca im neodovzdal všetku dokumentáciu a ani vlastníci nevedeli, čo bolo fakturované, čo bolo uhradené a čo nie. Potvrdil, že zápis zo dňa 11.11.2010 je podpísaný ním a ostatnými prítomnými podľa rozpisu. Na zázname zo dňa 11.11.2010 a 15.12.2010 žalobca identifikoval aj ostatné podpisy, vrátane T.. H. E. A.. Z výpovede svedka, K.. E. V., zistil, že na stavbe C. XX-XX vykonával pre zhotoviteľa stavebný dozor, išlo o bežnú stavbu s položkovým rozpočtom. Kontrolných dní sa zúčastňovali p. U., T.. H. a členovia komisie napr. p. O., T.. I., T.. A.W. a na týchto kontrolných dňoch sa riešila kvalita a priebeh prác. Vlastníci vniesli požiadavky na naviac práce, zhotoviteľ im predložil cenové ponuky, o čom sa vykonal zápis v stavebnom denníku a tieto práce sa odsúhlasili. Cena prác a faktúry sa odsúhlasovali najprv p. U. ako dozorom investora, súhlas podpisoval p. A. za pracovnú komisiu, a následne sa faktúry predkladali p. H.. Pri konci realizácie okolo 15.12.2010 sa zistilo, že bytový dom nemá dostatok peňazí na fonde opráv na úhradu týchto prác, preto sa vykonal dňa 11.11.2010 a 15.12.2010 zápis v stavebnom denníku, kde sa tieto financie vyrovnali. Sporných bolo cca 40.000,- eur, vlastníci riešili ako cenu zaplatia a zvažovali bezúročne na splátky, navýšenie platieb do fondu opráv a aj preklenovací komerčný úver, s týmito návrhmi pracovná skupina nesúhlasila. Svedok uviedol, že dokonca p. V. ponúkli byt, ktorý by na neho na započítanie pohľadávky previedli, toto sa však nedotiahlo. V tom čase p. H. odvolali ako Správcu a cenu prác neuhradili. Svedok uviedol, že zápis zo dňa 15.12.2010 osobne napísal, zápis z 11.11.2010 spísal p. V., neskôr ho doplnila zrejme p. O.. Svedok potvrdil, že zápisy z 11.11.2010 a 15.12.2010 podpísali o.i. p. H. E. T.. A.. K cene naviac práv svedok uviedol, že celá cena bola 569.489,53 eur s DPH, z poznámok vie, že z toho 419.763,31 eur s DPH bola cena podľa Zmluvy o dielo, práce naviac boli 149.726,22 eur s DPH. Z naviac prác im ostalo neuhradené 41.371.67 eur s DPH s tým, že menila sa sadzba DPH z 19 % na 20 %, a tieto peniaze sú sporné. Práce, ktoré vlastníci požadovali naviac a vykonali boli napr. vymaľovanie, pričom z celkových naviac prác cca 150.000 eur uhradili cca 108.000 eur s DPH. Výpoveďou svedka Y. I., mal preukázané, že svedok vykonával kontrolu stavby aj s p. V., ktorý realizoval zateplenie. Pôvodný stavebný dozor bol vymenený, meno si nepamätá. K zápisu v stavebnom denníku uviedol, že ten zápis pozná, nebola to vec ktorá bola uznaním, ale aby nedošlo k zastaveniu stavby, mala byť táto vec prerokovaná p. H. E. T.. V.. T.. H. nemal pri sebe ani faktúry a svedok ako rádový vlastník k nim prístup nemal. Pamätal si na stavbyvedúceho p. V., ktorý prevzal stavbu po predchádzajúcom stavbyvedúcom, uviedol, že ten pri podpise stavebného denníku dňa 15.12.2010 prítomný nebol, bol tam predchádzajúci stavbyvedúci. Nebol pri dohadovaní toho, že sa so záväznou platnosťou menila cena diela, rozsah prác, hodnota diela, iba keď sa menila projektová dokumentácia. K zápisu zo dňa 11.11.2010 v stavebnom denníku, ktorý podpísal, uviedol, že išlo o havarijný stav, keď po odkrytí terás začalo zatekať, bolo treba zrealizovať izoláciu, nebolo to navyšovanie stavby ale havarijný stav. Svedok uviedol, že podpísal aj zápis v stavebnom denníku zo dňa 15.12.2010 a potvrdil, že zápis o.i. podpísali aj p. H. E. A.. K sumám uvedeným v zápise zo dňa 15.12.2010 uviedol, že p. V. im deklaroval, že sú dlžní tieto sumy s tým, že p. H. nemal podklady, či to je alebo nie je uhradené, nepovažoval to za dlžobu voči p. V., podpísalo sa to len aby sa nezastavila stavba. P. H. neskôr na schôdzu vlastníkov priniesol podklady, ktorými deklaroval úhradu všetkých faktúr p. V.. Z výpovede svedka, K.. Ľ.I. A., zistil, že v júli 2010 bol povereným predsedom spoločenstva na úkony v tejto veci po vzdaní sa funkcie predchádzajúcej predsedníčky p. Q.. Ako poverený predseda žalovaného podpisoval faktúry predkladané na úhradu po podpise Správcu a stavebného dozoru, ktorí mali projektovú dokumentáciu a rozpočet a za tieto zodpovedali. Vzhľadom na termín ukončenia zateplenia a skutočnosť, že spoločenstvu bola poskytnutá štátna dotácia - bezúročný úver - vedel o pohľadávke, že sa o nej hovorilo, k ďalšiemu posunu ale nedošlo, nebola vydaná ani predložená žiadna faktúra a možno aj preto, že p. H. na zasadnutí spoločenstva predložil plnenie rozpočtu a úhrady s tým, že všetko je uhradené a spoločenstvo nemá žiadne záväzky voči dodávateľovi. Potvrdil, že na kontrolnom dni dňa 15.12.2010 bol osobne prítomný aj on aj o.i. p. H., T.. V. na tomto kontrolnom dni nebol. Zápis podpísal s tým, že ako účastník potvrdil tam uvedenú informáciu, Správca a stavebný dozor mali doriešiť veci. K zápisu v stavebnom denníku zo dňa 11.11.2010 uviedol, že je tam jeho podpis. Z výpovede svedka, I. H. L.., zistil, že koncom roka 2010 bol zvolaný kontrolný deň, že je treba urovnať nedoplatky voči p. V.M., išlo o sumy cca 26.000,- eur a 14.000,- eur, stretnutia predsedníctva sa zúčastnili o.i. p. A., p. O. napísala, že tieto sumy sa majú ešte zaplatiť, k čomu namietal, že nemá podklady, podpísal to, že je prítomný, ale to nie je jeho súhlas s úhradou. Cca o 2 mesiace po kontrole faktúr, ktoré uhradili, zistil dlh, ktorý sa má uhradiť, v liste vlastníkom napísal, čo ešte nebolo dorobené, bolo to okolo 20.000,- eur ako práce naviac s tým, že kým to nie je urobené, nebudú nič platiť. Z čoho vychádzali pri sume 26.000,- eur a 14.000,- eur v zápise nevie, suma 14.000,- eur bola ako faktúra predložená ŠFRB, táto bola uhradená, v čase stretnutia tento dlh bol, teda túto sumu chcel zhotoviteľ v tom čase oprávnene. Svedok potvrdil, že na zápise v stavebnom denníku zo dňa 11.11.2010 a z 15.12.2010 je jeho podpis a o.i. aj podpis p. A.. K zápisu zo dňa 15.12.2010 uviedol, že vychádza z toho, že keď zápis bol napísaný, bol záujem, aby sa to uhradilo, chýbali mu ale podklady, peniaze, čo boli sa zaplatili cez ŠFRB, na sumu 26.000 eur peniaze neboli, uvažoval sa splátkový kalendár, rôzne spôsoby, ako by sa to dalo urovnať, presne nevedel ako. Na sumu 14.000 eur, ktorá sa predkladala ŠFRB podľa svedka musela byť vystavená faktúra podpísaná predsedom, stavebným dozorom a zhotoviteľom, za žalovaného to podpísal p. A., na sumu 26.000,- eur nevie, či bola faktúra vystavená, nepamätá sa. K osobe p. V. uviedol, že si myslí, že pri zápise v stavebnom denníku dňa 15.12.2010 nebol. Na záver svedok doplnil, že vo vyjadrení pre vlastníkov ohľadne neuhradenej sumy uviedol sumu cca 19.000,- eur, ktorú odpočítal od požiadavky p. V., pokiaľ boli dorobené, mali byť zaplatené, pripustil, že niečo nezarátal, že možno to spolu bolo 25.000 - 26.000,- eur. 4. Takto ustálený skutkový stav po právnej stránke v merite veci vo vzťahu k napadnutej časti posúdil podľa § 266 ods. 1,2,3,4 § 323 ods. 1,2, § 340a ods. 1, veta prvá, § 407 ods. 2,3 Obchodného zákonníka, § 34 Občianskeho zákonníka, vychádzajúc tiež z ust. § 192 C.s.p. a dospel k záveru, že v tejto časti je potrebné žalobe vyhovieť. Vychádzajúc zo záväzného právneho názoru odvolacieho súdu, podľa ktorého nemožno žalovanému v právnom vzťahu, ktorý je predmetom tohto sporu, priznať postavenie spotrebiteľa a že na právny vzťah založený Zmluvou o dielo (vrátane premlčania) je potrebné v súlade s bodom 1.56 Zmluvy o dielo aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, nároky vzniknuté zo Zmluvy o dielo a na ňu nadväzujúce posúdil podľa Obchodného zákonníka, vrátane posúdenia uznávacieho úkonu v zápise v stavebnom denníku zo dňa 05.12.2010, keď platí, že ak sa zabezpečuje záväzok riadiaci sa Obchodným zákonníkom, bude sa zabezpečenie riadiť jeho treťou časťou v rozsahu Hlavy I (v rozsahu všeobecných ustanovení záväzkových vzťahov). Rovnako sa z dôvodu viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu podrobne nezaoberal námietkami žalovaného, týkajúcimi sa toho, že žalovanému je potrebné priznať postavenie spotrebiteľa a že na Zmluvu o dielo je potrebné aplikovať Občiansky zákonník. Poukázal na to, že uznanie záväzku (dlhu) je upravené v Občianskom zákonníku (ust. § 558 Občianskeho zákonníka) aj v Obchodnom zákonníku (ust. § 323 Obchodného zákonníka) ako zabezpečovací inštitút. Právna úprava uznania záväzku v Obchodnom zákonníku je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku ucelená, preto sa právna úprava v Občianskom zákonníku v obchodných vzťahoch nepoužije ani podporne alebo doplnkovo. Existencia záväzku v čase uznania sa predpokladá a dôkazné bremeno o neexistencii uznaného záväzku zaťažuje dlžníka. Vznik vyvrátiteľnej právnej domnienky zaväzuje aj súd pri hodnotení dôkazov, a to v tom zmysle, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak (§ 192 C.s.p.). Existencia záväzku je nesporná len v čase uznania, preto z uznania záväzku nemožno vyvodzovať, že tento záväzok trvá aj neskôr (napr. môže zaniknúť na druhý deň po uznaní jeho splnením). Pre uznanie záväzku Obchodný zákonník vyžaduje písomnú formu, z ktorej stanoví odchýlky v ust. § 323 ods. 2 Obchodného zákonníka. Na rozdiel od Občianskeho zákonníka, ktorý vyžaduje určenie dlhu čo do dôvodu aj výšky, Obchodný zákonník vyžaduje uznanie určitého existujúceho záväzku bez špeciálnych požiadaviek na jeho určitosť, pričom treba rešpektovať všeobecné požiadavky kladené na právne úkony. Preto nie je dôležité, či vo vyhlásení dlžníka sú použité výrazy ako "uznanie", alebo je výslovne vymedzený rozsah, v ktorom sa záväzok uznáva. V každom konkrétnom prípade bude rozhodujúca jednoznačnosť spôsobu vymedzenia záväzku, a nie spôsob tohto vymedzenia. V praxi nie je neobvyklé, že sa identifikácia záväzku príp. jeho výška realizuje odkazom na konkrétnu zmluvu, na základe ktorej záväzok vznikol, prípadne na iný doklad. Pokiaľ by rozsah uznania záväzku nebol určený, má sa za to, že sa uznáva záväzok v celom rozsahu. Uznanie záväzku má za následok dva základné dôsledky - vznik vyvrátiteľnej domnienky, že záväzok v čase uznania trval a začatie plynutia novej štvorročnej premlčacej lehoty. Ust. § 323 ods. 2 Obchodného zákonníka s odkazom na ust. § 407 ods. 2 a 3 Obchodného zákonníka pripúšťa výnimku z výslovného, formálneho uznania záväzku vo forme písomného vyhlásenia dlžníka a účinky uznania záväzku priznáva aj konkludentnému prejavu vôle dlžníka, napr. konaním, za predpokladu, že záväzok nebol v čase uznania premlčaný. Podľa ust. § 407 ods. 2 Obchodného zákonníka ide ďalej o platenie úrokov, ktoré sa považuje za uznanie záväzku, pokiaľ ide o sumu, z ktorej sa úroky platia a podľa ust. § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka ide o čiastočné plnenie záväzku dlžníkom, ktoré má účinky uznania zvyšku dlhu za predpokladu, že možno usudzovať na to, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok dlhu. Splnenie predpokladu "možno usudzovať" môže vyplynúť z rôznych okolností. Podľa ust. § 266 Obchodného zákonníka právna úprava právnych úkonov je obsiahnutá vo všeobecných ustanoveniach Občianskeho zákonníka (ust. § 34 až 42 Občianskeho zákonníka). Obchodný zákonník úpravu právnych úkonov obsiahnutú v Občianskom zákonníku iba dopĺňa, právna úprava v Obchodnom zákonníku ako lex specialis obsahuje výklad právnych úkonov (ust. § 266 Obchodného zákonníka) a neplatnosť právnych úkonov (ust. § 267, 268 Obchodného zákonníka). Odchylná právna úprava a interpretačné pravidlá sú zakotvené v Obchodnom zákonníku pre výklad prejavu vôle - zatiaľ čo Občiansky zákonník uprednostňuje jazykový prejav a vôľa, ktorá bola prejavená, má doplňujúci, podporný význam, Obchodný zákonník pri úprave interpretácie pre všetky právne úkony akcentuje kritérium významu vôle, ktorú uprednostňuje pred jazykovým prejavom. V danom prípade ide o subjektívne kritérium spočívajúce v úmysle konajúceho, pritom sa vyžaduje, aby úmysel bol strane, ktorej je určený, známy alebo jej musel byť známy. Pri výklade vôle podľa ust. § 266 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka nemôže byť východiskom len sám prejav vôle, resp. vôľa konajúceho v momente, kedy prejav vôle urobil. Výklad sa musí opierať o komplexný pohľad na okolnosti prípadu s prihliadnutím na samotné rokovanie o uzavretí zmluvy, prax, ktorú si strany vo vzájomnom obchodnom styku zaviedli a ich správanie po uzavretí zmluvy (ZSP 56/2006). Ak by pri výklade obsahu záväzku z akýchkoľvek dôvodov nebolo úspešné uvedené subjektívne kritérium konajúcej osoby podľa ust. § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka, lebo úmysel konajúceho nemožno zistiť, je potrebné postupovať podľa ust. § 266 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktorý spôsoby výkladu prejavu vôle objektivizuje tak, že sa prejav vôle vykladá podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení, v akom je adresát úkonu - nejde o význam, ktorý prejavu vôle prikladá určitá konkrétna osoba, ide o objektivizáciu interpretačného hľadiska v tom, že sa berie do úvahy abstraktná osoba (objektivizovaná rozumná osoba či priemerný riadny obchodníka) v rovnakom postavení ako osoba, ktorej bol prejav vôle určený. Ide o ustálenie takého významu prejavenej vôle, ktorý by mu prisúdila osoba v postavení adresáta. Významné je aj ust. § 266 ods. 2 Obchodného zákonníka, druhá veta, podľa ktorého výrazy používané v obchodnom styku treba vykladať podľa významu, ktorý sa im spravidla v tomto styku prikladá a vychádza sa z toho, že obchodné zvyklosti sú predpokladanou vôľou strán a v pochybnostiach sa má za to, že strany sa nimi chceli spravovať. V ust. § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka je upravené osobitné interpretačné pravidlo, ktoré treba použiť pri výklade vôle podľa ust. § 266 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, keď zákon prikazuje, pokiaľ to pripúšťa povaha veci, brať náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle a na správanie účastníkov právneho úkonu a zákon výslovne akcentuje tri skutočnosti - rokovania o uzavretí zmluvy, prax, ktorú strany medzi sebou zaviedli, a následné správanie strán. Pri posúdení dôvodnosti uplatneného nároku sa primárne, aj s odkazom na zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu, zaoberal otázkou, či žalobca disponuje v spore aktívnou vecnou legitimáciou. Stotožnil sa s argumentáciou žalobcu, aj s odkazom na citované uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4Cob/244/2015, že nadobudol pohľadávku zo Zmluvy o dielo voči žalovanému na základe Zmluvy o prevode práv a povinností zmluvných podmienok zo dňa 02.09.2013, v znení Dodatku č. 1 zo dňa 25.10.2013, kde bola pohľadávka jeho právneho predchodcu identifikovaná s poukazom na Zmluvu o dielo, z ktorej vznikla (aj po jej spresnení Dodatkom č. 1), čím je dostatočne určitým spôsobom vymedzená postupovaná pohľadávka a požiadavke určitosti tohto právneho úkonu postúpenia zodpovedá vymedzenie predmetu postúpenia odkazom na Zmluvu o dielo a označenie objektu (stavby C. XX-XX), neumožňujúce zamenenie s inou pohľadávkou postupcu voči žalovanému. Poukázal aj na to, že sám žalovaný pri uplatňovaní nárokov zo Zmluvy o dielo koná so žalobcom ako nadobúdateľom práv a povinností, čím nie je pochýb o tom, na koho prešli práva a povinnosti zhotoviteľa zo Zmluvy o dielo. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalobca v konaní uplatňuje pohľadávku na nezaplatenú časť ceny vykonaných stavebných naviac prác na bytovom dome na C. XX-XX U. F., ktoré boli vykonávané na základe Zmluvy o dielo zo dňa 21.6.2009 právnym predchodcom žalobcu. Uvedené je možné dovodiť aj z vyjadrení svedkov K.. V., konateľa Správcu, ako aj z vyjadrení strán sporu, ktorí potvrdili, že na stavbe sa realizovali naviac práce a sám žalovaný nespochybnil skutočnosť, že zástupcovia žalovaného nad rámec zazmluvnených prác požadovali od žalobcu vykonanie prác, ktoré boli potvrdené zápismi v stavebnom denníku, čo je možné dovodiť aj z obsahu zápisov v stavebnom denníku zo dňa 22.04.2010, 23.06.2010, 11.11.2010 a zo dňa 15.12.2010. Zo zápisu v stavebnom denníku zo dňa 11.11.2010 vyplýva, že konečná suma za zrealizované prác podľa Zmluvy o dielo vrátane prác naviac k danému dňu činí sumu 569.489,53 eur s DPH a že táto končená suma je odsúhlasená. Žalovaný rovnako nespochybnil, že naviac práce boli zhotoviteľom vykonané. Výsluchom svedka K.. V. bola preukázaná skutočnosť, podporená samotnou Zmluvou o dielo ako aj Zápisnicou zo zhromaždenia žalovaného konaného dňa 27.06.2012, že celková cena prác ku dňu 11.11.2010 vo výške 569.489,53 eur s DPH bola tvorená cenou diela vo výške 419.763,31 eur s DPH podľa Zmluvy o dielo a (po jej odpočítaní) cenou naviac prác v hodnote 149.726,22 eur s DPH. Zo zápisov v stavebnom denníku zo dňa 23.06.2010 a 11.11.2010 zistil, že celková cena prác priebežne rástla a bola odsúhlasovaná žalovaným, keď v zápise zo dňa 23.06.2010 sa uvádza celkovo cena diela 559.376,19 eura a v zápise zo dňa 569.489,53 eura. Správca v Zápisnici zo zhromaždenia žalovaného konaného dňa 27.06.2012 uviedol, že právnemu predchodcovi žalobcu uhradil 528.966,81 eura, vrátane sumy štátnej dotácie vo výške 14.610,62 eura (v ktorej časti po prepočte aktuálnou sadzbou DPH vo výške 20 % vzal žalobca žalobu späť). Vychádzajúc z posledného zápisu v stavebnom denníku zo dňa 11.11.2010 pred uznaním záväzku zápisom zo dňa 15.12.2010, po odpočítaní žalovaným uvádzanej sumy vo výške 528.966,81 eura ako uhradenej sumy od celkovej sumy ceny diela deklarovanej ku dňu 11.11.2010 vo výške 569.489,53 eura, predstavuje neuhradený rozdiel ceny diela sumu vo výške 40.522.72 eura vrátane 19 % DPH, z čoho je možné dovodiť, že táto sa zásadným spôsobom nelíši od pohľadávky uznanej zápisom zo dňa 15.12.2010 v celkovej výške 41.377.67 eura s 19 % DPH. S prihliadnutím na priebežné zvyšovanie sumy konečnej ceny diela vrátane naviac prác, odsúhlasenej postupne žalovaným v zápisoch, zvýšenie dlžnej sumy v zápise zo dňa 15.12.2010 oproti zápisu zo dňa 11.11.2010, t.j. s časovým odstupom cca mesiac, o sumu 854,95 eura sa javí ako pravdepodobné, nevymykajúce sa predchádzajúcim úkonom strán, zavedenej praxe a správaniu strán a vývinu ceny diela, a teda je primerané a zodpovedajúce sume uplatnenej v tomto konaní, čo výrazne podporuje dôvodnosť a správnosť sumy uvedenej v zápise zo dňa 15.12.2010. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že podľa bodu 1.20 a 1.21 Zmluvy o dielo práce naviac a ich cena mali byť upravené písomným dodatkom k Zmluve o dielo, a že takéto dodatky nikdy podpísané neboli, teda žalobca nemá nárok na ich úhradu, konštatoval, že zo zápisov v stavebnom denníku je zrejmé, že bolo bežnou praxou a správaním zmluvných strán v priebehu realizácie diela podľa Zmluvy o dielo meniť rozsah diela podľa Zmluvy o dielo o naviac práce odsúhlasenými zápismi v stavebnom denníku, na ktoré dodatok uzavretý nebol, a žalovaný ich prípadné uzavretie ani skutočnosť, že uzavretie dodatkov na iné naviac práce požadoval, v konaní nepreukázal. V tomto smere sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že podľa bodu 1.35 Zmluvy o dielo bolo možné uskutočniť zmenu zmluvného vzťahu aj zápisom v stavebnom denníku a žalovaný sám potvrdil, že časť ceny naviac prác dohodnutých vo forme zápisov v stavebnom denníku aj uhradil, čo je zrejmé aj zo Zápisnice zo zhromaždenia žalovaného konaného dňa 27.06.2012, zápisov v stavebnom denníku a vyjadrení samotného žalovaného, keď žalovaný ani svedkovia nespochybnili skutočnosť, že naviac práce boli vykonané a aj čiastočne uhradené. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že zápis v stavebnom denníku zo dňa 15.12.2010 nie je možné považovať za uznanie dlhu podľa ust. § 558 Občianskeho zákonníka, keď na zhromaždeniach žalovaného konaných v dňoch 27.06.2012 a 25.04.2013 štatutárny zástupca Správcu informoval zhromaždenie, že dlh vo vyššie špecifikovanej výške voči právnemu predchodcovi MTM systém, spol. s r.o. odmieta, resp. že takýto dlh vôbec neexistuje, pričom na to, aby mohlo dôjsť k uznaniu dlhu vo výške špecifikovanej v zápise v stavebnom denníku, musel by v čase jeho uznania takýto dlh existovať, pričom v zápise nie je uvedené za čo a ako sa budú fakturovať sumy, aký rozsah prác bol vykonaný a že uvedený zápis vznikol na základe požiadavky zástupcu právneho predchodcu žalobcu s tým, že ostatní zúčastnení (zástupca Spoločenstva C. ako i zástupca Správcu) si vymieňovali preskúmanie opodstatnenosti úhrad čiastok uvedených v zápise v stavebnom denníku zo dňa 15.12.2010, poukázal na to, že nakoľko je právny úkon zápisu v stavebnom denníku zo dňa 15.12.2010 potrebné posudzovať podľa ust. § 323 Obchodného zákonníka, v danom prípade ide o platné uznanie záväzku žalovaným. Uznanie záväzku podľa Obchodného zákonníka nevyžaduje jeho uznanie čo do dôvodu a výšky, na platnosť uznania postačuje uznanie určitého existujúceho záväzku bez špeciálnych požiadaviek na jeho určitosť, čo má za následok vznik vyvrátiteľnej právnej domnienky o existencii záväzku v čase. Záväzok žalovaného vyjadrený formuláciou "Investor zaplatí zhotoviteľovi dve faktúry vo výške 14.610,62 Eur s DPH (19 %) a druhú vo výške 26.761,05 Eur s DPH (19 %) záväzne v mesiaci december 2010" v stavebnom denníku z realizácie stavby na základe Zmluvy o dielo jasne a jednoznačne vyjadruje vedomosť a uznanie povinnosti žalovaného zaplatiť sumu v uvedenej výške dodávateľovi. Prihliadol aj na tú skutočnosť, že existencia záväzku žalovaného uhradiť cenu naviac prác je zrejmá aj zo zápisov zo dňa 22.04.2010 a zo dňa 23.06.2010, výška uznaného dlhu zodpovedá sume vykonaných naviac prác neuhradených k danému dátumu 15.12.2010, keď táto suma sa výrazne nelíši od rozdielu vyčíslenej celkovej ceny diela ku dňu 11.11.2010 a žalovaným uhradenej sumy, čo podporuje tvrdenie o existencii dlhu žalovaného v uznanej výške a dôvodnosť a správnosť tam uvedenej sumy. Naopak, v rozpore ust. 323 ods. 1 Obchodného zákonníka a ust. § 192 C.s.p. žalovaný nepreukázal v konaní neexistenciu záväzku žalovaného na zaplatenie súm v uvedených výškach v čase uznania. Žalovaným uvádzané skutočnosti, že nemal vedomosť o svojom záväzku, že nebolo úmyslom záväzok uznať a zástupca žalovaného a Správca si vymieňovali preskúmanie dôvodnosti a opodstatnenosti úhrad čiastok uvedených v zápise predložením súpisu fakturovaných prác, nemajú oporu v zápise zo dňa 15.12.2010 a neboli právnemu predchodcovi žalobcu známe. Svedok K.. V., K.. A. a aj p. I. H. potvrdili, že o existencii (nejakej) pohľadávky žalobcu vedeli, na úhradu zostatku ceny diela vo výške 26.000 eur nemal žalovaný dostatok finančných prostriedkov, zvažovalo sa dokonca viac spôsobov vysporiadania záväzku (komerčný úver, splátkový kalendár, byt ako zápočet na úhradu) a úhrada právnemu predchodcovi žalobcu sa mala riešiť, čomu logicky zodpovedajú aj obsahy zápisov v stavebnom denníku zo dňa 11.11.2010 a 15.12.2010. Úmysel žalovaného a správnosť a pravdivosť údajov uvedených v zápise zo dňa 15.12.2010 potvrdzuje aj to, že sumu vo výške14.610,62 eur s DPH, t.j. sumu totožnú zo zápisom v denníku, uhradil žalovaný cez ŠFRB, ktorému bola fa predložená dňa 20.12.2010, po jej uznaní dňa 23.12.2010 a 18.01.2011. Z uvedeného je možné logicky dovodiť, že ak bola dôvodná a aj uhradená táto časť ceny naviac prác zo zápisu v stavebnom denníku dňa 15.12.2010, nasvedčuje to dôvodnosti zostatku pohľadávky žalobcu uvedenej v zápise v stavebnom denníku zo dňa 15.12.2010 (26.761,05 eur s DPH 19 %). Svedok I. H., zástupca Správcu, vo svojej výpovedi rovnako pripustil, že vo vyjadrení pre vlastníkov (zápisnica zo dňa 27.06.2012) uviedol neuhradenú a odpočítanú sumu nedorobkov vo výške cca 19.000 eur s tým, že ak tie práce boli vykonané, mali byť aj zaplatené, a že je možné, že niečo nezarátal a suma spolu mohla byť vo výške 25.000 - 26.000 eur. Zo skutočnosti, že boli uhradené iné naviac práce žalovaným a z obsahu fa č. 2010067 zo dňa 30.11.2010 nevyplýva, že by bol k ním vyhotovený súpis fakturovaných a vykonaných prác, ako uvádza, že očakával žalovaný pri oboch sumách v zápise v stavebnom denníku zo dňa 15.12.2010. Túto argumentáciu žalovaného preto vyhodnotil ako účelovú vo vzťahu k ostatku uznanej sumy vo výške 26.761,05 eura. Namietané nejasné alebo rozporné okolnosti vzniku záväzku žalovaného, príp. žalovaným namietané chýbajúce podklady a informácie, samy o sebe na vyvrátenie domnienky podľa § 323 Obchodného zákonníka nepostačujú (viď. rozsudok NS ČR sp. zn. 29Cdo 2854/99), vychádzal preto z toho, že domnienka o existencii záväzku nebola v konaní vyvrátená a prihliadol aj na to, že s poukazom na ust. § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka je naviac aj čiastočná úhrada pohľadávky vo výške 14.610,62 eur na základe fa č. 2010067 zo dňa 30.11.2010 uznaním dlhu. Poukázal tiež na to, že zápis v stavebnom denníku zo dňa 15.12.2010 bol, mimo iných zúčastnených, podpísaný aj T.. H. L.. E. T.. A., ktorí v rozhodnom období boli štatutárnymi zástupcami tak žalovaného ako aj Správcu, keď štatutárnym zástupcom - konateľom oprávneným konať samostatne v mene Správcu bol až do 06.05.2013 p. I. H. a osobou oprávnenou konať za žalovaného v období od 25.06.2010 do 03.12.2012 bol K.. Ľ. A.. Rovnako uzavrel, že z vykonaného dokazovania je preukázané, ako správne uvádza žalobca, že zápisy týkajúce sa úhrad ceny naviac prác v stavebnom denníku sú podpísané osobami schvaľujúcimi platby podľa bodu 1.22 Zmluvy o dielo (T.. V., T.. U.K., T.. H. L.., T.. A.). Z tohto dôvodu vyhodnotil námietky žalovaného o tom, že štatutárny zástupca Správcu nebol oprávnený podpísať z titulu zmluvného vzťahu Zmluvy o dielo žiaden záznam v stavebnom denníku bez osobitného splnomocnenia, ako nedôvodné. Výpovede svedkov, navrhnutých žalovaným, ktorí sa snažili vykladať ich vôľu ktorú vyjadrili podpisom zápisu stavebnom denníku dňa 15.12.2010 tak, že nešlo u uznanie záväzku, ktoré sú vo výslovnom rozpore s písomným prejavom vôle, vyhodnotil ako nehodnoverné, nemajúce oporu v ďalšom dokazovaní. Je síce pravdou, že Obchodný zákonník pri úprave interpretácie pre všetky právne úkony akcentuje kritérium významu vôle, ktorú uprednostňuje pred jazykovým prejavom, ale zároveň sa vyžaduje, aby úmysel bol strane, ktorej je určený, známy alebo jej musel byť známy. Pre výklad vôle nie je východiskom len sám prejav vôle a vôľa konajúceho v momente, kedy prejav vôle urobil, takýto výklad sa musí opierať o komplexný pohľad na okolnosti prípadu s prihliadnutím na správanie strán pri uzavretí, plnení ako aj na správanie po uzavretí zmluvy. Zo skutočnosti, že uznaný záväzok v časti sumy vo výške 14.610,62 eura s DPH bol uhradený po zápise v stavebnom denníku a že žalovaný aj v predchádzajúcom zápise zo dňa 11.11.2010 potvrdil existenciu záväzku z titulu vykonaných naviac prác s tým, že bolo viacerými listinnými dôkazmi a výpoveďami svedkov preukázané, že v danom čase na úhradu časti sumy žalovaný nemal peniaze, prihliadajúc na všetky okolnosti súvisiace s týmto prejavom vôle a správanie strán, nie je možné pri výklade daného úkonu dospieť k inému záveru, ide o uznanie záväzku ako spôsob vysporiadania a aj zabezpečenia tohto záväzku žalovaného. V súvislosti s obranou žalovaného, ktorý namietal nepredloženie faktúr na sumy uvedené v uznaní záväzku, uviedol, že skutočnosť, že faktúra na sumu vo výške14.610,62 eur s DPH bola dňa 30.11.2010 vystavená, bola v konaní preukázaná, pričom aj z ust. § 340a Obchodného zákonníka platného v súčasnosti je zrejmé, že faktúra je považovaná výhradne za výzvu veriteľa na splnenie peňažného záväzku. Je nesporné, že faktúra je účtovným a daňovým dokladom, nie je ale dokladom, preukazujúcim samotnú existenciu žalovaného nároku veriteľa. Ani prípadné porušenie právnych predpisov žalobcom, príp. jeho právnym predchodcom, voči príslušným štátnym orgánom súvisiace s nevystavením alebo nepredložením faktúry podľa zákona o účtovníctve, prípadne nesplnenie iných napr. daňových povinností, nemá vplyv na posúdenie vzniku a dôvodnosti žalobcovho nároku uplatneného v tomto konaní. Na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že zápis v stavebnom denníku zo dňa 15.12.2010 ako písomný prejav žalovaného, príp. Správcu žalovaného adresovaný právnemu predchodcovi žalobcu, ktorým bol uznaný určitý existujúci záväzok, je platným uznaním záväzku podľa ust. § 323 Obchodného zákonníka v tam uvedenej výške. Výška zostatku záväzku (41.371,67 eura vrátane 19 % DPH), po prepočítaní aktuálnou sadzbou DPH vo výške 20 % (41.719,33 eura vrátane 20 % DPH), predstavuje po čiastočnom späťvzatí vo výške 14.733,40 eura žalovanú sumu vo výške 26.985,93 eura s 20 % DPH, a preto žalobe v napadnutej časti vyhovel tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku. Žalobcovi tiež, vychádzajúc z ust. § 369 ods. 2, § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, v spojení s ust. § 2 Nariadenia vlády 21/2013 Z.z. priznal aj úroky z omeškania a paušálne náklady spojené s uplatnením pohľadávky. Poukázal na to, že sadzba úrokov z omeškania ku dňu 01.01.2011 ako prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu zo záväzkového vzťahu, ktorý vznikol pred 01.02.2013 bola 9 % p.a. (v období od 13.5.2009 do 12.4.2011). Viazaný žalobným návrhom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške vo výške 8,75 % ročne zo sumy 26.985,93 eur od 01.01.2011 do zaplatenia, keďže omeškanie s plnením peňažného dlhu doposiaľ trvá. Žalobcovi úroky z omeškania priznal odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti záväzku v zápise v stavebnom denníku zo dňa 15.12.2010, ktorý bol splatný do konca decembra 2010, t.j. do 31.12.2010. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s ust. § 255 ods. 1 C.s.p. a § 256 ods. 1 C.s.p. Poukázal na to, že žalobca sa v konaní domáhal pôvodne zaplatenia sumy istiny 41.759,33 eura, neskôr po späťvzatí žaloby v časti 14.733,40 eura sa domáha zaplatenia sumy istiny vo výške 26.985,93 eura a paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur. Žalobca bol v spore úspešný v priznanej časti žalovanej istiny vo výške 26.985,93 eura. V časti istiny vo výške 14.733,40 eura zastavenie konania procesne zavinil žalobca, keďže k uhradeniu tejto sumy došlo pred podaním žaloby, v dôsledku čoho patrí náhrada trov konania v zastavenej časti žalovanému. Pomer úspechu v konaní ustálil tak, že od percentuálneho úspechu úspešnejšej strany, ktorým bol v tomto prípade žalobca, odpočítal úspech menej úspešnej strany, ktorou bola v tomto prípade žalovaný a zistil, že čistý úspech žalobcu predstavuje 29,36 %. S ohľadom na uvedené priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v tejto výške s tým, že o výške trov v súlade s ust. § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. 5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote do vyhovujúceho výroku a súvisiaceho výroku o trovách konania odvolanie žalovaný, ktorý v napadnutej časti žiadal rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. V prvom rade zotrval na argumentácii, že právny vzťah z ktorého žalobca odvodzuje svoje právo by mal podliehať a tým teda i požívať ochranu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a súvisiacich právnych noriem o ochrane spotrebiteľa, a to aj napriek tomu že v tejto právnej Krajský súd v Bratislave vyslovil opačný názor. Zopakoval v tejto súvislosti svoju argumentáciu a konštatoval, že súd prvej inštancie ako i predtým Krajský súd v Bratislave v tejto právnej veci vo vzťahu k uvedeným skutočnostiam zaťažili konanie má vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a súd prvej inštancie v súvislosti s uvedeným dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ďalej poukázal na to, že ustanovenia zmluvy o dielo uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaného, ktoré odkazujú úpravu právnych vzťahov medzi účastníkmi zmluvy na režim podliehajúci Obchodnému zákonníku, sú postihnuté neplatnosťou, nakoľko tieto sú neurčité a teda nezrozumiteľné, nakoľko daný právny vzťah bol uzatvorený podľa Občianskeho zákonníka s tým že v záverečných ustanoveniach zmluva odkazuje na úpravu právnych vzťahov podľa Obchodného zákonníka, a to tých ktoré nie sú upravené zmluvou samotnou. Ak by malo dôjsť k právne perfektnému naplneniu dotknutých zmluvných ustanovení, potom by muselo dôjsť v dotknutých ustanoveniach ku špecifikácii ktoré konkrétne vzťahy sa budú riadiť právnym režimom podľa Obchodného zákonníka, ak zmluva samotná je uzatvorená podľa Občianskeho zákonníka. Vytkol súdu prvej inštancie, že otázkou určenia platnosti resp. neplatnosti zmluvy o prevode práv a povinností zmluvných podmienok sa nezaoberal a preto má jeho rozhodnutie vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Uviedol tiež, že v danom prípade, teda ak sa zabezpečovacie právne vzťahy sa riadia ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ak by aj pohľadávka žalobcu skutočne existovala (podľa jeho názoru neexistuje) a právo žalobcu uplatnené na súde na jej úhradu by malo byť dôvodné, k uplatneniu takého práva zo strany žalobcu by došlo po uplynutí trojročnej premlčacej doby. Teda ak by aj súd dospel k názoru že žalobcom uplatnené právo v tejto právnej vo vzťahu k žalovanému je uplatňované dôvodne, dôvodne namieta premlčanie uvedeného práva s prihliadnutím na ust. § 101 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie sa však v konaní nezaoberal otázkou či so zreteľom ku skutočnostiam uvedeným v tejto časti odvolania nedošlo k premlčaniu práva žalobcu. Pokiaľ súd prvej inštancie poukazuje na rozpornosť v jeho právnych záveroch, keďže z tej istej zmluvy o prevode práv a povinností zmluvných podmienok odvodzuje svoje právo voči žalovanému uplatnené v konaní na Okresnom súde Bratislava II (uplatnené právo na odstránenie vád diela), uvedená skutočnosť nič nemení na tom, že prevod dotknutej pohľadávky uplatnenej v tomto konaní je sporný. Vo vzťahu k otázke uznania pohľadávky, ktorá je predmetom sporu, zdôraznil, že ak sa žalobca odvoláva na ním uplatňované právo podľa zápisu v stavebnom denníku zo dňa 15.12.2010, podľa ktorého usudzuje že týmto zápisom došlo z jeho strany k uznaniu pohľadávky, pokiaľ sa právny predchodca žalobcu so žalovaným dohodol o predmete a cene diela (zmluvy) podľa občianskoprávneho režimu, aj prípadný úkon smerujúci k uznaniu akejsi pohľadávky (ktorá podľa neho neexistuje) by mal bezpodmienečne a bezvýhradne napĺňať hmotnoprávne podmienky pre uznanie pohľadávky, dlhu, záväzku, určené, vyžadované a obsiahnuté v občianskoprávnej úprave (Občianskom zákonníku). Zápis v stavebnom denníku zo dňa 15.12.2010 nespĺňa zákonné podmienky pre účinné uznanie dlhu, práva alebo iného záväzku so zreteľom k zákonným podmienkam obsiahnutým v občianskom zákonníku - výslovné vyhlásenie dlžníka čo do výšky a dôvodu uznania dlhu. So zreteľom k uvedenému konštatoval, že z jeho strany uvedeným úkonom nemohlo dôjsť k právne perfektnému úkonu ktorým by došlo k uznaniu práva žalobcu. Opätovne zdôraznil, že si nikdy nebol vedomý záväzku voči žalobcovi (jeho právnemu predchodcovi) v rozsahu v akom sa ho domáha v tomto konaní. Vo vzťahu k nedôvodnosti a neopodstatnenosti žalobcom uplatňovaného práva poukázal aj na to, že žalobca nielen v čase, ale ani v nasledujúcich obdobiach, resp. doposiaľ, mu nikdy nepredložil faktúry alebo iné účtovné doklady na základe ktorých ba malo dôjsť k úhrade akýchsi prác ktoré mali uhradené čiastkami podľa zápisu v stavebnom denníku zo dňa 15.12.2010. Ak by žalobca dobroverne požadoval od neho úhradu čiastok podľa záznamu stavebného denníka zo dňa 15.12.2010, musel by vystaviť účtovné doklady (faktúry) zo špecifikáciou konkrétne vykonaných prác, prípadne konkrétne špecifikovaného materiálu, aby sa mohol k opodstatnenosti a dôvodnosti takýchto účtovných dokladov vyjadriť i tým že v prípade ich opodstatnenosti by takéto faktúry uhradil, prípadne by mohol namietnuť že takéto práce v skutočnosti uskutočnené neboli alebo ak by aj mali byť vykonané, tak potom by sa žalovaný mohol vyjadrovať čo do dôvodnosti ich skutočného uskutočnenia a následného čo do správneho vyčíslenia hodnoty prác. Doposiaľ však nikdy nemal možnosť byť oboznámený (t.j. ani prostredníctvom účtovných dokladov) v súvislosti s akými prácami alebo inštalovanými materiálmi je žalobcom požadovaná úhrada dotknutých peňažných čiastok od žalovaného. Ak aj uvedené peňažné čiastky uvedené v zápise stavebného denníka zo dňa 15.12.2010 mali súvisieť s naviac prácami vo finančnom rozsahu podľa zápisu v stavebnom denníku zo dňa 15.12.2010, tak je spravodlivé od žalobcu požadovať aby bol oboznámený so špecifikáciou prác a použitého materiálu, k čomu však nikdy počas realizácie diela právnym predchodcom žalobcu nedošlo. Súd prvej inštancie sa pritom vo svojom rozhodnutí sa nezaoberal ani otázkou, či túto právnu vec tiež nie je potrebné posudzovať ako prípadne uplatnenie práva žalobcu z dôvodov bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného. Pre taký prípad posúdenia veci uplatňoval námietku premlčania práva žalobcu a opätovne premlčanie tohto práva žalobcu z opatrnosti namieta, a to s poukazom na ustanovenia § 107 Občianskeho zákonníka. Opätovne tiež v súvislosti s uznaním záväzku v stavebnom denníku zo dňa 15.12.2010 prostredníctvom podpisu štatutárneho zástupcu správcu domu (Správa domov s.r.o.) žalovaného, ktorý mal tento záznam zo dňa 15.12.2010 podpísať namietol, že štatutárny zástupca k takému úkonu nemohol mať mandát, musel by mať na takýto úkon splnomocnenie zo strany štatutárneho zástupcu žalobcu, teda takýto úkon z jeho strany by bol vo vzťahu k žalovanému neplatný. I v tomto prípade rozhodnutie súdu prvej inštancie má vadu ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a taktiež jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zopakoval, že vzájomné právne vzťahy medzi účastníkmi daného zmluvného vzťahu boli podriadené právnemu režimu Občianskeho práva, pričom návrh zmluvy o dielo medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným predkladal a vyhotovoval zhotoviteľ diela - MTM systém, spol. s r.o., IČO: 35 864 478 a už pri predložení a následnom uzatváraní uvedenej zmluvy bola táto zmluva vypracovaná a žalovanému predložená v takom znení, ktoré znenie následne malo medzi zhotoviteľom diela a žalovaným vytvoriť priestor značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach medzi zmluvnými stranami, čím v rozpore s ust. § 53 ods.1 Občianskeho zákonníka došlo zásadným spôsobom k narušeniu zákonných podmienok pre udržanie rovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v jeho neprospech. Vo vzťahu k uznaniu záväzku z jeho strany ďalej vytkol súdu prvej inštancie, že nebral na zreteľ výpovede ním navrhnutých svedkov K.. A., I. H. E. Y. I., z ktorých nevyplýva, že ich podpismi v stavebnom denníku zo dňa 15.12.2010 malo dôjsť k uznaniu záväzku v rozsahu v akom sa žalobca domáhal svojho práva v žalobnom návrhu v tejto právnej veci, ale z ich strany pripojením ich podpisov k zápisu v stavebnom denníku zo dňa 15.12. 2010 malo byť iba deklarované, že obsah zápisnice berú na zreteľ a jeho dôvodnosť bude dodatočne preverená a odsúhlasená. Pokiaľ výpovede týchto svedkov súd označil ako nehodnoverné, nakoľko nimi opisovaný a vysvetľovaný prejav vôle má byť v rozpore s ich písomným prejavom vôle v stavebnom denníku, odôvodňovanie súdu prvej inštancie neprihliada na možnosť, že zápisom zo dňa 15.12.2010 mohlo dôjsť aj k mylnému vyčísleniu údajného nedoplatku za naviac práce zo strany žalobcu, nakoľko žalobca žalovanému nikdy nepredložil žiadny hodnoverný zoznam prác alebo účtovný doklad (faktúru) v ktorých dokladoch by boli reflektované rozpisy naviac vykonaných prác a materiálu následne premietnuté do vyčíslených peňažných čiastok, okrem ako už bolo vyššie uvedené, t.j. okrem čiastky 14.610,62 eura, ktorá bola i uhradená. Nepriamo to demonštruje aj správa štatutárneho zástupcu (I. H.) správcu dotknutého obytného domu zo dňa 27.06.2012 na schôdzi vlastníkov bytov a nebytových priestorov obytného domu C. XX,XX U. F., kde výslovne uviedol že po preverení účtovnej dokumentácie spojenej s vykonávaním stavebných prác žalobcom na základe zmluvy o dielo zo dňa 21.06. 2009 nemá žalovaný vo vzťahu k žalobcovi už žiadne záväzky a iné právne povinnosti. Rovnako žalovaný v odvolaní opätovne zhrnul svoju argumentáciu a námietky smerujúce k jeho ochrane ako spotrebiteľa, resp. neprofesionála, konštatoval, že v právnom vzťahu založenom zmluvou o dielo zo dňa 21.06.2009 ako i v tomto konaní by mal mať postavenie spotrebiteľa, a teda mal by i požívať jeho ochranu, ktorej sa spotrebiteľovi dostáva a je mu poskytovaná prostredníctvom ustanovení Občianskeho zákonníka ako i prostredníctvom "lege specialis" zákona o ochrane spotrebiteľa. Zdôraznil, že C. Spoločenstvo vlastníkov bytov a nebytových priestorov nie je právnickou osobou podľa Obchodného zákonníka, t.j. právnickou osobou za účelom pravidelne sa opakujúcich obchodných činností za účelom vytvárania obchodného zisku, ale právnickou osobou zriadenou podľa § 7 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z., ktorý predstavuje vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákon "lege specialis", a preto, keď ako právnická osoba nevykonáva pravidelne sa opakujúce obchodné činnosti za účelom získavania a tvorby zisku, a teda nemôže získavať v prípadných záväzkových vzťahoch také skúsenosti a znalosti ako právnická osoba zriadená podľa Obchodného zákonníka. V takomto právnom vzťahu (zmluva o dielo) medzi účastníkmi tohto sporu sa ocitol v postavení a pozícii neprofesionála na rozdiel od žalobcu, pretože nemôže objektívne nikdy získať také skúsenosti a znalosti ako právnická osoba zriadená podľa Obchodného zákonníka uskutočňujúca pravidelne sa opakujúcu obchodnú činnosť, nakoľko takéto spoločenstvá tak ako žalovaný vstupujú do takýchto právnych vzťahov raz za niekoľko desaťročí, pričom žalobca tak ako jeho právny predchodca len v priebehu jedného kalendárneho roka uskutoční niekoľko takýchto obchodných prípadov. Článok 1.56 zmluvy o dielo zo dňa 21.06.2009 medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným bol výsledkom akejsi neznalosti a neskúsenosti zástupcov žalovaného pri uzatváraní uvedeného zmluvného vzťahu, ktorý v danom prípade žalovaného posúval do značne nevyváženého, nerovnocenného a teda nevýhodnejšieho postavenia, v dôsledku čoho súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Napokon namietal nedôvodnosť - zmätočnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie čo do jeho výroku o povinnosti žalovaného uhradiť žalobcovi sumu 26.985,93 eura s príslušenstvom s poukazom na zápis stavebného denníka zo dňa 15.12. 2010, kde bola uvedená čiastka 26.761,05 eura, keďže súd prvej inštancie zrejme žalobcovi mienil priznať právo na úhradu tejto čiastky s príslušenstvom, t.j. čiastky 26.761,05 eura. Žiadal preto podanému odvolaniu vyhovieť. 6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že pokiaľ žalovaný namieta, že súd prvej inštancie vychádzal z právneho názoru, že žalovaný nie je spotrebiteľom, domáha sa priznania statusu spotrebiteľa, súdu prvej inštancie vzhľadom na právny názor odvolacieho súdu vyslovený v zrušovacom uznesení ani neostávalo nič iné ako si takýto právny názor osvojiť. Naviac, právna úprava je v tomto smere jednoznačná, keď z relevantných ustanovení Občianskeho zákonníka účinných v čase podpisu zmluvy o dielo vyplýva, že spotrebiteľom je fyzická osoba. Z ustanovení zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov pritom vyplýva, že spoločenstvo vlastníkov (t.j žalovaný) je osoba právnická. Pokiaľ by súd za daného explicitného právneho stavu určil, že žalovaný je spotrebiteľom v zmysle Občianskeho zákonníka a požíva tam uvedenú spotrebiteľskú ochranu, mohlo by sa jednať o akt svojvôle. Za daného stavu, keď súd prvej inštancie vyslovil svoj predbežný právny názor, že u žalovaného sa nejedná o spotrebiteľa, boli žalovaného námietky neprijateľných spotrebiteľských podmienok bezpredmetné a zaoberanie sa nimi by bolo zbytočné. Na margo však dodal, že v samotnej voľbe Obchodného zákonníka v zmysle bodu 1.56 Zmluvy o dielo nevidí neprijateľnú podmienku. Napríklad vo vzťahu k premlčaniu sa všeobecná 4 ročná doba aplikuje na práva oboch zmluvných strán a poskytuje zvýšenú ochranu oproti Občianskemu zákonníku aj prípadným právam žalovaného. Rovnako pokiaľ Obchodný zákonník kladie miernejšie podmienky na uznanie dlhu, tak uvedené rovnako platí i na potenciálne uznanie dlhu žalobcom voči žalovanému (ak by taký dlh existoval) naviac v zmysle bodu 1.35 postačoval by zápis v stavebnom denníku ako je to aj v prípade pohľadávky uplatnenej v konaní. Nejde o žiadne jednostranné znevýhodnenie žalovaného voči žalobcovi. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že voľba Obchodného zákonníka v zmysle bodu 1.56 Zmluvy o dielo je neurčitou s tým, že malo byť uvedené ktoré vzťahy sa budú riadiť Obchodným zákonníkom, konštatoval, že uvedená námietka je nedôvodná. Zmluva o dielo vo svojom záhlaví obsahuje ustanovenie v zmysle ktorého sa riadi ustanoveniami o príslušnom zmluvnom type podľa Občianskeho zákonníka čo v spojení s článkom 1.56 znamená, že na všetky ostatné otázky zmluvných vzťahov sa v rozsahu ktorom sú upravené v Obchodnom zákonníku výlučne alebo voči Občianskemu zákonníku doplňujúcim spôsobom (napríklad aj zmena, zabezpečenie , zánik premlčanie a uznanie dlhu) sa použijú práve ustanovenia Obchodného zákonníka. Uvedené vyplýva aj z výslovného znenia bodu 1.56 zmluvy o dielo (...ostatné zmluvou neupravené právne vzťahy...) Podobný koncept pozná aj § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka. Pokiaľ žalovaný namieta platnosť zmluvy medzi žalobcom a jeho právnym predchodcom na základe ktorej žalobca nadobudol pohľadávku uplatňovanú v konaní a tiež namieta, že sa súd s námietkou v tomto smere nevyporiadal, uvedené je vyvrátené v bod 52 odôvodnenia napádaného rozhodnutia, kde sa súd platnosťou zmluvy zaoberal. Pohľadávka v tejto zmluve je označená s poukazom na presnú identifikáciu zmluvného vzťahu z ktorého vznikla čo je s poukazom na žalobcovi známu judikatúru (uvádzanú napríklad v replike žalobcu z 20.6.2017) postačujúce. Naviac, nedá v tejto súvislosti opakovane neuviesť, že v iných konaniach (odstránenie vád diela) sa žalovaný sám v pozícii žalobcu tejto zmluvy sám dovoláva a žaluje žalobcu v dôsledku prevodu pohľadávky na základe tejto zmluvy. Pokiaľ ide o úvahu žalovaného o tom, kto sa môže dovolávať neplatnosti relevantnú skorej pre iné konania ako toto, jedná sa primárne o relatívnu neplatnosť podľa § 40a Občianskeho zákonníka čo nie je prejednávaný prípad. Za nedôvodnú považuje tiež námietku žalovaného, že uznanie dlhu malo byť posúdené podľa Občianskeho zákonníka vzhľadom na platnú voľbu podľa bodu 1.56 Zmluvy o dielo. Naviac, ak by aj sporný zápis v stavebnom denníku z 15.12.2010 nespĺňal náležitosti v zmysle uznania dlhu, je to jednoznačný listinný dôkaz podpísaný štatutárnym zástupcom žalovaného, jeho správcu, preukazujúci dôvodnosť pohľadávky. Bolo pritom preukázané, že žalovaný dokonca časť pohľadávky uvedenú v spornom zápise plnil, čím uznal aj zvyšnú časť pohľadávky. V tejto súvislosti tiež uviedol, že podľa jeho názoru zápis v stavebnom denníku spĺňa náležitosti uznania dlhu i podľa Občianskeho zákonníka a to jednak v zmysle § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka a dokonca i v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka. Zápis totiž obsahuje výšku dlhu (súhrnná suma dvoch faktúr tam uvedených) termín splatnosti (december 2010) je vedený preukázateľne v súvislosti so stavebnými prácami vykonávanými na základe zmluvy o dielo zo dňa 21.6.2009 a to s poukazom na bod 1.35 zmluvy o dielo. (čiže je určený dôvod pohľadávky - pohľadávka za stavebné práce v zmysle zmluvy o dielo) Rovnako s poukazom na bod 1.35 zmluvy o dielo nemožno mať pochybnosť o tom, že obsahom stavebného denníka môže byť aj právny úkon. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že na pohľadávky uvedené v zápise v stavebnom denníku mu neboli predložené účtovné doklady, jeho tvrdenie nemá čiastočne ani oporu v zistenom skutkovom stave. Samotný žalovaný predložil faktúru právneho predchodcu na menšiu zo súm uvedených v zápise v stavebnom denníku zo dňa 15.12.2010. Ani z tejto faktúry nevyplýva, že by bola vystavená na základe súpisu prác a žiadny súpis ani žalovaný nedoložil. Naviac je nelogické predpokladať, že by viacerí zástupcovia žalovaného vrátane štatutára žalovaného a štatutára správcu žalovaného podpísali záznam v stavebnom denníku zaväzujúci k plateniu desiatok tisícov eur bez toho, aby boli náležite oboznámení s tým za čo majú platiť. Nie je ani náležitosťou uznania dlhu (či už podľa Občianskeho alebo i Obchodného zákonníka) obsiahnuť v právnom úkone uznania dlhu konkrétne položky stavebných prác keď inak by zápis náležitosti uznania dlhu spĺňal čo je aj v tomto prípade. Naviac, faktúra je iba doklad na zaevidovanie pohľadávky do účtovníctva a slúži iba na vysporiadanie vzťahov voči štátu. Podanie žaloby po márnom uplynutí lehoty na plnenie v zmysle predžalobnej upomienky, ktorá je prílohou žaloby, je na riadne uplatnenie práv žalobcu v tomto prípade postačujúce. Pokiaľ ide o obranu žalovaného, že sa má jednať maximálne o bezdôvodné obohatenie v zmysle tam uvádzaného uznesenia Krajského súdu v Bratislave, poukázal na to, že sa jednalo o iný skutkový stav, čo podrobne vysvetlil vo svojom podaní z 8.3.2018. Naviac, v dôsledku uznania dlhu začala plynúť nová premlčacia doba a nemôže ísť o premlčanie ako uvádza žalovaný v odvolaní. Z predloženého stavebného denníka ďalej vplýva, že žalovaný a právny predchodca žalobca menili zmluvu spôsobom uvedeným v bode 1.35 zmluvy o dielo bežne keď predložený denník obsahuje viaceré údaje o naviac prácach. Za nedôvodnú a bezpredmetnú označil aj námietku, že uznanie dlhu podpísal štatutár správcu domu žalovaného bez splnomocnenia, nakoľko správca bytového domu nepotrebuje splnomocnenenie nakoľko má zákonné splnomocnenenie podľa §8b ods. 1 až 3 zákona 182/1993 Zb., pričom v priebehu dokazovania vyšlo najavo, že tento zápis v stavebnom denník (uznanie dlhu) podpísal i štatutárny zástupca samotného žalovaného K.. A., čo menovaný sám potvrdil pri svojom výsluchu. Napokon, v nadväznosti na námietky týkajúce sa výpovedí svedkov poukázal na to, že nie je možné vykladať vôľu svedkov v rozpore s jej výslovným písomným prejavom, pričom K.. A. (štatutár žalovaného) a K.. I. H. L.. (štatutárny zástupca správcu bytového domu žalovaného) sú vysokoškolsky vzdelané osoby a obsah jednoduchého zápisu obsahujúceho záväzok uhradiť pohľadávky (uznanie dlhu zo dňa 15.12.2010) právneho predchodcu žalobcu v lehote tam uvedenej nemohli pochopiť inak ako vyplýva z výslovného znenia. 7. Odvolací súd prejednal vec podľa § 380 ods. 1 C.s.p., viazaný odvolacími dôvodmi žalovaného uvedenými v jeho odvolaní, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. Súd prvej inštancie svoje závery vedúce k vyhoveniu podanej žalobe v napadnutej časti súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. zrozumiteľne a vyčerpávajúco opísal v odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, poukázal na rozhodujúce skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie treba považovať za presvedčivé. Odvolací súd sa so závermi súdu prvej inštancie stotožňuje, v podrobnostiach na ne odkazuje, pričom v nadväznosti na odvolacie námietky žalovaného považuje za potrebné uviesť nasledovné. 8. V prvom rade poukazuje odvolací súd na to, že v preskúmavanej veci vykonal súd prvej inštancie všetko dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ktorou sa žalobca, ako právny nástupca po spoločnosti MTM systém, spol. s r.o., v napadnutej časti domáha zaplatenia sumy 26.985,93 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne z tejto sumy od 01.01.2011 do zaplatenia a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur, ako odmeny na základe zmluvy o dielo zo dňa 21.06.2009, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal žalovaný na svoju obranu. Za správne treba považovať vyhodnotenie vykonaných listinných dôkazov, avšak i výpovedí svedkov, keď z nich prijaté skutkové závery zodpovedajú obsahu jednotlivých dôkazov, po ich posúdení jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti a správnej logickej nadväznosti, pričom náležité zohľadňujú aj všetky ostatné okolnosti, ktoré v priebehu sporu vyšli najavo. Odvolací súd preto za správne považuje všetky skutkové závery, ku ktorým súd prvej inštancie dospel, a to ako pokiaľ ide o obsah zmluvy o dielo, tak i uznanie dlhu zo dňa 15.12.2010 obsiahnuté v stavebnom denníku, no rovnako i pokiaľ ide o všetky ostatné relevantné okolnosti danej veci. Tieto skutkové zistenia prvoinštančného súdu, vyčerpávajúco zhrnuté v odôvodnení napadnutého rozsudku (a preto odvolací súd nepovažuje za potrebné ich na tomto mieste opakovať a v podrobnostiach na ne v ďalšom odkazuje) majú oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom žalovaný v konaní nepreukázal také skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé preukázať opak a skutkové zistenia súdu prvej inštancie relevantne spochybniť, či vyvrátiť. Z týchto správnych skutkových záverov súdu prvej inštancie odvolací súd vychádzal, keď na zopakovanie či doplnenie dokazovania neboli splnené zákonom stanovené podmienky (§ 384 v spojení s § 366 C.s.p.), a neopodstatnené sú preto aj námietky žalovaného, ktorý v odvolaní súdu prvej inštancie vytkol nesprávne ustálenie skutkového stavu veci. 9. Nedôvodne žalovaný v odvolaní v súvislosti s vyhodnotením vykonaných dôkazov, konkrétne výpovedí svedkov K.. A., I. H. E. Y. I., namieta, že súd prvej inštancie tieto nebral na zreteľ a vyhodnotil ich ako nehodnoverné, hoci uviedli, že pripojením ich podpisov k zápisu v stavebnom denníku zo dňa 15.12. 2010 malo byť iba deklarované, že obsah zápisnice berú na zreteľ a jeho dôvodnosť bude dodatočne preverená a odsúhlasená. Súd prvej inštancie totiž uvedených svedkov riadne vypočul, ich výpovede podrobil hodnoteniu, obsah ich výpovedí zhrnul aj v odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom za pochybenie nemožno považovať, že po riadnom vyhodnotení týchto dôkazov nepovažoval na základe týchto výpovedí tvrdenia žalovaného za preukázané (porov. napr. Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 275/2019 z 25. júna 2019, uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 45/2019). Naviac, výpovede označených svedkov sú v rozpore s obsahom predmetného zápisu v stavebnom denníku (jeho textom), a preto i úvahy súdu prvej inštancie, ktoré ho viedli k posúdeniu výpovedí svedkov ako nehodnoverných, treba považovať za celkom logické a správne. 10. Na základe dostatočne a správne ustáleného skutkového stavu veci súd prvej inštancie správne spor posúdil aj po právnej stránke. Dôsledne v tomto smere vychádzal zo záväzného právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného v uznesení zo dňa 28.09.2017, č.k. 8Co/296/2016-124, podľa ktorého v danom prípade nejde o spotrebiteľský právny vzťah, pričom na vzťah založený zmluvou o dielo, resp. na otázky ňou výslovne neupravené, teda i na otázku uznania záväzku a otázku premlčania, treba v tomto prípade so zreteľom na bod 1.56 Zmluvy o dielo aplikovať Obchodný zákonník a nie Občiansky zákonník, ako namietal žalovaný. V nadväznosti na uvedené potom správne súd prvej inštancie vyhodnotil prejav vôle, zachytený dňa 15.12. 2010 v stavebnom denníku, ako uznanie dlhu, ktorý je predmetom tohto sporu, v zmysle ust. § 323 Obchodného zákonníka a sústredil sa na zodpovedanie otázky, či sa žalovanému podarilo preukázať, že predmetný dlh v čase uznania neexistoval. Rovnako správne, vychádzajúc z toho, že neexistenciu dlhu, resp. existenciu skutočností, ktoré by vznik dlhu vylučovali, sa žalovanému preukázať nepodarilo, považoval všetky predpoklady pre vyhovenie podanej žalobe v napadnutej časti za splnené. 11. Pokiaľ žalovaný v odvolaní súdu prvej inštancie vytýka nesprávne právne posúdenie veci s tvrdením, že zmluvy o dielo je v časti odkazu na Obchodný zákonník nejasná, zmätočná a preto neplatná, odvolací súd poukazuje na to, že táto argumentácia žalovaného neobstojí, keď nezodpovedá obsahu zmluvy o dielo. Nie je totiž vylúčené, aby sa zmluvné strany v súlade so zásadou autonómie vôle a zmluvnej voľnosti dohodli aj na to, že Obchodný zákonník sa použije iba na otázky zmluvou o dielo bližšie neupravené. Za tohto stavu potom ani predmetná zmluva o dielo, uzavretá právnym predchodcom žalobcu, nevykazuje vady nezrozumiteľnosti, neurčitosti, či zmätočnosti, ako sa to snaží interpretovať žalovaný, keď jej neplatnosť nemožno vyvodzovať ani z toho, že sa v nej neuvádzajú výslovne konkrétne vzťahy sa riadia Obchodným zákonníkom, nakoľko to z obsahu zmluvy jasne vyplýva ("v ostatných vzťahoch neupravených touto zmluvou"). V tejto súvislosti súd prvej inštancie nepochybil, keď sa výslovne nezaoberal otázkou neplatnosti zmluvy o dielo. Z jeho úvah a právnych záverov je totiž celkom zjavné, že predmetnú zmluvu považoval i v tejto časti za platnú a podrobne sa zaoberal otázkou, či sú v tomto prípade splnené podmienky pre aplikáciu Obchodného zákonníka a dospel k správnemu záveru, že dojednanie v bode 1.56 zmluvy takýto postup vyžaduje. 12. V nadväznosti na uvedené žalovaný neopodstatnene súdu prvej inštancie vytýka i to, že súd prvej inštancie sa nezaoberal premlčaním uplatneného práva v trojročnej premlčacej dobe podľa Občianskeho zákonníka. Správne totiž prvoinštančný súd v danej veci vychádzal zo štvorročnej premlčacej doby v zmysle Obchodného zákonníka a v takomto prípade bolo zo strany žalobcu právo uplatnené včas. 13. Pokiaľ žalovaný v odvolaní opakovane argumentuje tým, že súd prvej inštancie mal daný právny vzťah považovať za spotrebiteľský a mal preto (okrem premlčania) podľa Občianskeho zákonníka posúdiť aj splnenie náležitostí uznania dlhu zachyteného v stavebnom denníku dňa 15.12.2010, odvolací súd len pre úplnosť považuje za potrebné poukázať na to, že prvoinštančný súd v tomto smere iba vychádzal zo záväzného právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného v zo dňa 28.09.2017, č.k. 8Co/296/2016-124. Odvolací súd pritom ani po opätovnom zhodnotení všetkých relevantných okolností preskúmavanej veci nevidí priestor na prehodnotenie právnych záverov vyslovených v citovanom uznesení, a preto žalovaný nedôvodne v odvolaní, okrem samotnej otázky možnosti aplikácie noriem na ochranu spotrebiteľa, namieta, že uznanie zo dňa 15.12.2010 nespĺňa náležitosti uznania dlhu v zmysle Občianskeho zákonníka. 14. Rovnako treba za nedôvodné a účelové považovať námietky žalovaného, v rámci ktorých poukazuje na to, že mu nikdy neboli predložené faktúry, iné účtovné doklady, avšak ani iné doklady, z ktorých by mohol zistiť, za aké vykonané práce by mal žalobcovi vlastne uhradiť odmenu. Obsah vykonaných prác bol totiž zachytený v stavebnom denníku (v zmysle bodu 1.35 zmluvy základnom dokumente o priebehu zmluvných prác), do ktorého v priebehu uskutočňovania stavebných prác vpisovali svoje vyjadrenia i pripomienky aj zástupcovia objednávateľa, pričom z textu uznania dlhu zo dňa 15.12.2010 je zrejmé, že práce naviac boli zo strany objednávateľa odsúhlasené. V tejto súvislosti tiež súd prvej inštancie správne poukázal na to, že z vyjadrení svedkov K.. V., konateľa Správcu, ako aj z vyjadrení strán sporu, vyplýva, že na stavbe sa realizovali naviac práce, pričom ani žalovaný nespochybnil skutočnosť, že zástupcovia žalovaného nad rámec zazmluvnených prác požadovali od žalobcu vykonanie prác, ktoré boli potvrdené zápismi v stavebnom denníku, čo je možné dovodiť aj z obsahu zápisov v stavebnom denníku zo dňa 22.04.2010, 23.06.2010, 11.11.2010 a zo dňa 15.12.2010. Za tohto stavu potom tvrdenie žalovaného, že vlastne doposiaľ nemá vedomosť, za čo má doplatiť žalobcovi odmenu, nemôže obstáť, pričom rovnako je neopodstatnená i jeho námietka, že súd prvej inštancie pochybil, keď sa nezaoberal otázkou bezdôvodného obohatenia, nakoľko je nepochybné, že predmetom konania je doplatok odmeny za práce naviac, uskutočnené na základe uzavretej zmluvy o dielo. 15. Neopodstatnene tiež žalovaný v súvislosti s uznaním dlhu zo dňa 15.12.2010 v odvolaní namieta, že štatutárny zástupca správcu domu nebol oprávnený takéto uznanie podpísať. Správne totiž i súd prvej inštancie poukázal na to, že predmetný zápis v stavebnom denníku bol podpísaný aj p. H. L.. E. T.. A., ktorí v rozhodnom období boli štatutárnymi zástupcami tak žalovaného ako aj Správcu, keď štatutárnym zástupcom - konateľom oprávneným konať samostatne v mene Správcu bol až do 06.05.2013 p. I. H. a osobou oprávnenou konať za žalovaného v období od 25.06.2010 do 03.12.2012 bol K.. Ľ. A. a zápisy týkajúce sa úhrad ceny naviac prác v stavebnom denníku sú podpísané osobami schvaľujúcimi platby podľa bodu 1.22 Zmluvy o dielo (p. V., T.. U., T.. H. L.., T.. A.). 16. Napokon, pokiaľ žalovaný v odvolaní namieta nesprávnosť výpočtu žalobcovi priznanej peňažnej sumy z dôvodu, že táto nezodpovedá obsahu uznania dlhu zo dňa 15.12.2010, v tomto smere odvolací súd len odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, kde súd prvej inštancie správne vysvetlil, že výška priznanej sumy zodpovedá uznanej sume po prepočítaní aktuálnou sadzbou DPH vo výške 20 % (na rozdiel od pôvodnej DPH vo výške 19%). 17. Na základe uvedeného možno zhrnúť, že súd prvej inštancie v preskúmavanej veci na základe dostatočne a správne vykonaného dokazovania správne ustálil skutkový stav veci významný pre rozhodnutie v spore, ktorý správne posúdil i po právnej stránke, a preto, keď ani žiadnu z odvolacích námietok žalovaného nemožno považovať za opodstatnenú, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1,2 C.s.p.). 18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 C.s.p., a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o ich výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 19. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).