Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5CoPr/10/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1315207943 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1315207943.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Janky Richterovej a JUDr. Milana Chalupku v právnej veci žalobcu: Z.. Z. G., J.. XX.XX.XXXX, G. A. Č.. XXX, zast. JUDr. Alojz Baránik, advokát s.r.o., so sídlom v Bratislave, Mateja Bela 8, proti žalovanému: Slovenská republika konajúca prostredníctvom Ministerstva obrany Slovenskej republiky, IČO: 30 845 572, so sídlom v Bratislave, Kutuzovova 8, o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania s náhradou nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 6. októbra 2017 č.k. 42Cpr/28/2015-350 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal. 2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil podľa § 1, § 2 ods. 1, 2, 3, § 6 ods. ods. 1, 2, § 8 ods. 1, § 11 ods. 1, 2 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon), § 3 ods. 1, 2, 3, § 7 ods. 1, § 26 ods. 4, § 39a ods. 1, § 119 ods. 1 písm. c/ zák. č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl SR a o zmene a doplnení niektorých zákonov a vecne tým, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 15.04.2015 domáhal, aby uložil žalovanému povinnosť zaslať žalobcovi písomné ospravedlnenie vlastnoručne podpísané Ministrom obrany Slovenskej republiky, ktoré označí ako „Ospravedlnenie“ a pod nadpis uvedie text nasledujúceho znenia: „Vážený pán G., v mene celej Vojenskej polície Slovenskej republiky sa Vám ospravedlňujem za vytvorenie zastrašujúceho, nepriateľského, zahanbujúceho, ponižujúceho a urážajúceho pacovaného prostredia počas Vášho výkonu štátnej služby profesionálneho vojaka a za obťažovanie Vašej osoby zo strany Vašich vtedajších nadriadených“ a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, súčasne navrhol uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 30.000 eur, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. 3. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu, oboznámil sa s predloženými listinnými dôkazmi a to žiadosťou zo dňa 29.07.2014 o skončenie služobného pomeru prepustením, služobným posudkom, Personálnym rozkazom riaditeľa Vojenskej polície č. 500 z 21.8.2014, Záznamom o prerokovaní disciplinárneho previnenia č. ÚVPBA-96-15/2013 zo 4. decembra 2013, Záznamom o prerokovaní disciplinárneho preverenia č. ÚVPBA-29-1/2014 z 20. februára 2014, Záznamom o prerokovaní disciplinárneho previnenia č. ÚVPBA-29-3/2014 zo 6. júna 2014, stanoviskami Slovenského národného strediska pre ľudské práva, ako aj ostatnými dôkazmi v spise založenými, zistil skutkový stav a z vykonaného dokazovania mal súd žalobu žalobcu v celom rozsahu za nedôvodnú. 4. Tvrdenie žalobcu o tom, že bol nútený požiadať žalovaného o skončenie služobného pomeru prepustením, z rôznych dôvodov, považoval súd prvej inštancie za nepravdivé. Jedným z argumentov žalobcu bolo, že v súvislosti s plánovanou reorganizáciou a zánikom jeho funkcie, mu bolo ponúknuté miesto s funkciou čatára, čo bola o stupeň nižšia hodnosť ako mal, a preto túto ponuku neprijal. Toto jeho tvrdenie žalovaný úspešne vyvrátil argumentáciou podľa ust. § 39a ods. 1 zák. č. 346/2005 Z.z.: Profesionálnemu vojakovi ustanovenému do funkcie, na ktorú je plánovaná vyššia hodnosť, než akú dosiahol, minister môže na dobu výkonu funkcie zapožičať vyššiu hodnosť, čo bol aj prípad žalobcu, kedy táto skutočnosť vyplynula aj z jeho Služobného posudku pri prepustení zo služobného pomeru z 18. augusta 2014, kde je uvedené: „ Menovaný bol dňa 1.4.2011 prijatý do dočasnej štátnej služby, bol vymenovaný do hodnosti poručík a ustanovený do funkcie náčelník Skupiny vojenskej dopravnej polície a sprievodov Oddelenia policajného výkonu II Útvaru Vojenskej polície MO SR s miestom výkonu štátnej služby Bratislava, pričom dňom 1.1.2012 bola menovanému len zapožičaná vojenská hodnoť nadporučík.“ O tomto mal žalobca vedomosť a bol o tom osobne poučený, ako to vidno zo Záznamu o vykonanom personálnom pohovore z 13. júna 2014. Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplynulo, že skočením doby výkonu funkcie žalobcu, stratilo opodstatnenie aj fakultatívne zapožičanie vyššej vojenskej hodnosti. Tvrdenie žalobcu, že mal byť od 1. septembra 2014 ustanovený do funkcie s vojenskou hodnosťou poručík, a nie čatár, je zavádzajúce, nakoľko mu hodnosť nadporučík bola len fakultatívne zapožičaná podľa § 39a ods. 1 zákona č. 346/2005 Z. z., a to pre výkon funkcie, ktorá bola zrušená. Ďalej bolo rozporné tvrdenie žalobcu v tom, že v roku 2014, a teda v období žalobcom deklarovaného diskriminačného konania voči jeho osobe, mal žalobca záujem naďalej pokračovať „na danom mieste,“ avšak na pojednávaní konanom dňa 31. mája 2017 už zase tvrdil, že pre neho by bolo takéto prostredie neprijateľné a po 01.09.2014 odmietal a vylučoval nástup do ozbrojených síl SR, preto požiadal o skončenie služobného pomeru prepustením. 5. Ďalším dôvodom, ako uvádzal žalobca, pre ktorý bol nútený požiadať žalovaného o skončenie služobného pomeru prepustením, bolo jeho neustále šikanovanie zo strany nadriadených, vytváranie zahanbujúceho a ponižujúceho pracovného prostredia a poškodzovanie jeho dobrého mena, s odôvodnením, že žalobca bol na pracovisku zo strany svojich nadriadených neustále obťažovaný, na základe rozkazu K.. F.. Ľ. S. bol žalobca povinný viesť Denný itinerár, t.j. minutáž o priebehu jeho služby. 6. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca v súvislosti s vedením itineráru (minutáže) neuviedol žiaden chránený dôvod stanovený v ust. § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona. O diskrimináciu by išlo vtedy, ak by dochádzalo k rozdielnemu zaobchádzaniu s jednotlivcami, ktorí by sa nachádzali v obdobných situáciách bez objektívneho a rozumného zdôvodnenia, t. j. bez takého zdôvodnenia, ktoré by nesledovalo legitímny cieľ a rešpektovalo by rozumový rámec primeranosti medzi použitými prostriedkami a zamýšľaným cieľom. Ako však z výpovede samotného žalobcu pred súdom vyplynulo, hoci itinerár viedol spočiatku iba on, takýto príkaz zo strany nadriadených bol daný aj iným kolegom a to H.. K. a J.. X., čím sa vylučuje akékoľvek diskriminačné konanie žalovaného práve voči žalobcovi, keď tento postupoval rovnako i voči ostatným svojím podriadeným, u ktorých ich pracovný výkon poklesol. Práve naopak, pokiaľ nadriadený pri kontrole zistili, že či už žalobca alebo iné osoby poľavili vo svojich výkonoch, resp. tieto nadriadený považoval za nedostatočné, je vylúčené, aby takýto legitímny postup nadriadeného súd považoval za „obťažovanie“, ako to označil žalobca. Takáto prezentácia veci je nenáležitá a neadekvátna a súd konštatoval, že žalovaný konal legitímne, rešpektujúc primeranosť, keďže v danom období pracovná výkonnosť žalobcu poklesla, o čom svedčí to, že sa dokonca sa dopustil viacerých pochybení, za ktoré bol disciplinárne potrestaný. 7. Podobne to vyplýva z doplneného odborného stanoviska Slovenského národného strediska pre ľudské práva z 11. mája 2015 (ďalej len „stanovisko“), ktoré skonštatovalo, že „toto konanie, v zmysle uvedených informácií, nenapĺňa znaky obťažovania (t. j. diskriminácie), nakoľko nie je splnená požiadavka komparátora. Nakoľko bola povinnosť podľa informácií uvedených žiadateľom uložená zamestnancom v rovnakom zaradení, a teda s osobami v rovnakej alebo porovnateľnej situácii sa zaobchádzalo rovnako.“ 8. Ak teda bolo žalobcovi a tiež ďalším osobám nariadené dokladovať svoju služobnú činnosť v zmysle funkčných náplní, nemožno takéto konanie označiť za obťažovanie, rozdielne zaobchádzanie a už vôbec nie za šikanovanie, či diskrimináciu. Naviac z vyjadrenia K.. S. vyplynulo, že pri kontrole žalobcu zistil, že tento nedosahoval požadované výsledky, napr. podľa vyhodnotenia jeho činnosti za mesiac marec 2013 bolo zistené, že žalobca nenaplánoval a jeho podriadení nevykonali ani jednu dopravnú hliadku, nevykonal a nezapísal ani jednu kontrolu, ktorá mu vyplýva z jeho funkčného zaradenia, v bežnej veliteľskej a riadiacej administratíve mal opakujúce sa nedostatky, na ktoré bol viackrát upozorňovaný a boli mu vysvetľované bez využitia disciplinárnej právomoci. 9. Ďalším dôvodom, ako uvádza žalobca, pre ktorý bol nútený požiadať žalovaného o skončenie služobného pomeru prepustením, bolo neustále slovné osočovanie K.. F.. Ľ.Q. S. M. S.. F.. X. Ó., pričom to klasifikoval ako obťažovanie a zdôrazňoval, že so žiadnym iným kolegom žalobcu, pôsobiacim na rovnakom alebo obdobnom služobnom zaradení, sa nezaobchádzalo takým šikanóznym spôsobom zo strany nadriadených, ako voči nemu. Žalovaný súdu predložil písomné vyjadrenie S.. F.. X. Ó., v liste č. ÚVPBA-2/21-4/3/2013 z 19. septembra 2013, v ktorom tento uvádza, že v žiadnom prípade na adresu žalobcu nezazneli slová, ktoré by znevažovali jeho osobu a dobrú povesť, pričom taktiež udáva, že „o svojej dobrej povesti je presvedčený iba samotný pisateľ, lebo takmer v celom elaboráte sa chváli prácou iných, ktorú si sám privlastňuje ako vlastnú.“ Tiež konštatoval, že vyššie uvedené správanie nadriadených bolo prešetrované v rámci vnútornej kontroly aj komisiou riaditeľa Vojenskej polície Trenčín. Zo Zápisnice o výsledku prešetrenia podania č. RVP-75-27/2013 z 25. októbra 2013 vyplynul záver kontroly taký, že zo strany veliteľa je správanie k žalobcovi na rovnakej úrovni ako k ostatným príslušníkom útvaru. Z prešetrenia bolo tiež zrejmé, že žalobca nedokáže prijímať kritiku zo strany nadriadených a nedostatky vo svojej pracovnej činnosti, ktoré sú mu nadriadenými vytýkané, vníma ako útok na svoju osobu. Podobne žalovaný predložil súdu písomné vyjadrenie K.. F.. Ľ. S., v liste č. ÚVPBA-2/21-4/4-2013-St z 19. septembra 2013, z ktorého súd zistil, že tvrdenia žalobcu sú „povytŕhané“ z kontextu plnenia jednotlivých úloh a bežného života na útvare, pre neho nepochopiteľne poprekrúcané, nekomplexné, nijako nepodložené, nezmyselné, informačne nesúvislé, zavádzajúce a špekulatívne, pričom sa jedná o subjektívne domnienky, úvahy a myšlienky žalobcu, zdôrazňujúc tak, že žalobcu, ako ani žiadneho iného príslušníka útvaru nediskriminuje, nedovolí si znevažovať ich dôstojnosť a osobnosť. 10. Súd prvej inštancie zastal názor, že v prípade žalobcu a príslušníkov vojenskej polície ide prevažne o tvrdenia proti tvrdeniam, čo nepriamo potvrdzuje aj stanovisko Strediska. Nakoľko však žalobca pred súdom uviedol, že voči prepusteniu z ozbrojených síl mohol podať odvolanie, čo však neučinil z dôvodu, že podaním odvolania by bol ostal v služobnom pomere mesiac, musel by sa dať účelovo vypísať na PN, aby sa vyhol konfrontácii S. M. Q.V., a to nielen na súde, preto ich nenavrhol ani ako svedkov tohto konania, a doslova uviedol, „pretože by ho inak museli zavrieť do klietky, aby sa udržal, pretože ten hnev nevie zo seba dostať“, pričom pred súdom potvrdil, že konflikty mal iba s S. M. Q., a nie s ostatnými osobami, súd nemal jeho tvrdenia za preukázané, nakoľko boli dotyčnými osobami, vo svojich písomných vyjadreniach, popreté. 11. Nakoľko predmetom konania bol antidiskriminačný spor upravený postupom podľa § 307-315 Civilného sporového poriadku, súd mohol v zmysle § 311 CSP vykonať aj tie dôkazy, ktoré žalobca nenavrhol, ak by to bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Avšak s ohľadom na žalobcom tvrdený zdravotný stav, týkajúci sa jeho duševného zdravia, hoci tvrdil, že t.č. príznaky, aké pociťoval počas služobného pomeru, t.j. nevoľnosť, zvracanie a pod. už ustúpili, týmito netrpí, s ohľadom na jeho vyjadrenie pred súdom, ohľadom výsluchu svedkov, K.. F.. S. M. S.. F.. Q. „pretože by ho inak museli zavrieť do klietky, aby sa udržal, pretože ten hnev nevie zo seba dostať“, súd nepovažoval za vhodné, naviac keď žalobca bol zastúpený zástupcom z radov advokátov a tento ich výsluch nenavrhoval, k skutkovým okolnostiam vypočuť a k tomu dôkazu nepristúpil, pretože po vykonanom dokazovaní ich nepovažoval za nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V konaní vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania sa podľa § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona uplatňuje prenesené dôkazné bremeno, čo znamená, že ak žalobca predloží súdu dostatok dôkazov, z ktorých môže súd dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo, je na žalovanom vyvrátiť tieto tvrdenia a preukázať, že túto zásadu neporušil. V zmysle iba konštatovaní žalobcu, bez podloženia svojich tvrdení akýmikoľvek relevantne preukazujúcimi dôkazmi, zastal súd názor, že žalobca nepredložil také dôkazy, ktoré by preukazovali konanie žalovaného v rozpore s antidiskriminačným zákonom. Súd sa po výsluchu žalobcu pred súdom a predložením najmä jeho žiadosti o prepustenie zo služobného pomeru stotožnil s tvrdeniami K.. F.. S., že tvrdenia žalobcu sú poprekrúcané, nekomplexné, nepodložené, zavádzajúce a špekulatívne, pričom sa jedná iba o subjektívne domnienky, úvahy a myšlienky žalobcu. Žalobca totiž v žalobe tvrdil, že žalovaný jeho záležitosti a sťažnosti neriešil zákonným spôsobom. Súd mal žalovaným predložený dostatok dôkazov o tom, že jeho sťažnosti riešil a to zákonným spôsobom, čo napokon potvrdili viaceré kontrolné orgány, ktoré u žalovaného z podnetu žalobcu kontroly vykonávali a vyvrátili tvrdenia žalobcu, že žalovaný voči nemu postupoval diskriminačne. 12. Ďalším dôvodom, ako uvádza žalobca, pre ktorý bol nútený požiadať žalovaného o skončenie služobného pomeru prepustením bolo, že ho žalovaný odstavil z riadiacich funkcií. 13. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že žalobca bol 1. apríla 2011 ustanovený do funkcie - Náčelník skupiny, Skupina vojenskej dopravnej polície a sprievodov, Oddelenie policajného výkonu II, ktorú zastával až do 27. augusta 2014, kedy bol prepustený zo služobného pomeru profesionálneho vojaka. J.. F.. K. X.M., ktorého žalobca uviedol v tejto časti predmetnej veci ako komparátora, bol od 1. októbra 2010 ustanovený do funkcie - Náčelník skupiny, Skupina podpory, Oddelenie policajného výkonu II, ktorú zastával do 31. augusta 2014. V kontexte vyššie uvedených skutočností súd zastal názor, že vo veci odstavovania žalobcu z riadiacich činností je irelevantné uvádzať ako komparátora J.. F.. K. X., nakoľko tento v rozhodnom čase zastával funkciu Náčelníka skupiny podpory a žalobca zastával funkciu Náčelníka skupiny vojenskej dopravnej polície a sprievodov, pričom žalobca bol jediný, ktorý takúto funkciu náčelníka vojenskej dopravnej polície a sprievodov zastával. U žalobcu teda neboli subjekty v rovnakej alebo porovnateľnej pozícii, a to z hľadiska ich funkčnej náplne. V nadväznosti na ust. § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona bol žalovaný povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, za predpokladu, že žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Subjektívny názor žalobcu na diskrimináciu jeho osoby nie je ešte dôvodom na prijatie záveru, že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. Dôkazné bremeno v sporoch týkajúcich sa porušenia zásady rovnakého zaobchádzania nezaťažuje len a výlučne žalovaného, ale zaťažuje aj žalobcu. Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z ktorých možno odôvodniť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii jeho osoby. Nestačí len tvrdiť, ale je potrebné aj predložiť také dôkazy, z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Až následne sa presúva dôkazné bremeno na žalovaného, ktorý má následne právo preukazovať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania.“ Žalobca pred súdom ani neuviedol, z akej funkcie a kedy ho mal žalovaný odstaviť, preto súd prvej inštancie ani tento nárok žalobcu nemal za dôvodný a preukázaný. 14. Ako samotný žalobca správne uvádza, vyslanie na intenzívny jazykový kurz anglického jazyka STANAG- SLP 2 nebolo právne nárokovateľné. Žalovaný pri vysielaní na jazykový kurz postupoval v kontexte ust. § 26 ods. 4 a ust. § 119 ods. 1 písm. c) zák. č. 346/2005 Z. z., t. j. z hľadiska potrieb ozbrojených síl Slovenskej republiky, či podľa potrieb služobného úradu, pričom žalovaný konštatoval, že žalobca od 25. mája 2012 v zmysle Personálneho štandardu náčelníka skupiny vojenskej dopravnej polície a sprievodov spĺňal spôsobilosť z cudzieho jazyka podľa normy STANANG - SLP 1, čo bolo pre jeho funkciu a zaradenie plánované a jazykový kurz STANAG-SLP 2 sa na jeho funkciu a zaradenie nevyžadoval. Preto sa ani v tomto prípade nejedná o žiadnu formu diskriminácie žalobcu. 15. Žalobca poukazoval na rozdielne zaobchádzanie zo strany nadriadených s jeho osobou, a to za účelom vytvoriť zastrašujúce pracovné prostredie a opätovne vyvolať u žalobcu pocit menejcennosti a bezbrannosti, kedy jeho nariadení prejavovali svoju nadradenosť a mocenské postavenie voči svojmu podriadenému, a to z dôvodu zrušenia úpravy pracovnej doby, pričom v tomto prípade sa súd stotožnil s názorom Strediska, ktoré vo svojom stanovisku poukazuje, „že samotné neopodstatnené zrušenie úpravy pracovnej doby žiadateľa nemožno automaticky považovať za konanie vykazujúce znaky bossingu.“ Naviac už ku dňu podania žaloby na súd žalobca v služobnom pomere u žalovaného nebol a otázka úpravy pracovného času žalobcu bola vyriešená ešte za trvania jeho služobného pomeru, na základe sťažnosti žalobcu Úrad kontroly Ministerstva obrany Slovenskej republiky túto prešetril a dňa 25. novembra 2013 oznámil, že sťažnosť bola v časti zrušenia úpravy pracovnej doby žalobcu bez udania dôvodu opodstatnená, pričom vyššie uvedený nedostatok bol na základe správy Riaditeľstva vojenskej polície Trenčín č. RVP-18-103/2013-OOaDTČAaPK z 30. decembra 2013 napravený tak, že žalobcovi bola priznaná pôvodne schválená úprava pracovnej doby od 2. januára 2014 a boli prijaté ďalšie opatrenia za účelom určenia zodpovednej osoby za zistené nedostatky s vyvodením právnej zodpovednosti. S ohľadom na požadovaný petit ospravedlnenia, či nemajetkovej ujmy, namietaná otázka diskriminácie voči žalobcovi v tejto záležitosti bola tak bezpredmetná. 16. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie uzavrel, že pre výkon štátnej služby profesionálneho vojaka sú charakteristické vzťahy podriadenosti a nadriadenosti, ich subordinačný charakter, a vykonávanie povinností žalobcu, ako profesionálneho vojaka, je upravený najmä v ust. §§ 7, 117, 119, zák. č. 346/2005 Z. z., ktoré pojednávajú o tom, že veliteľ je oprávnený vydávať podriadenému profesionálnemu vojakovi vojenské rozkazy na vykonávanie štátnej služby, je povinný riadiť, organizovať, kontrolovať a hodnotiť výkon štátnej služby podriadených profesionálnych vojakov, vydávať ústne alebo písomné vojenské rozkazy, ktoré profesionálneho vojaka zaväzujú podľa nich konať, že profesionálny vojak je povinný dodržiavať služobnú disciplínu, Ústavu Slovenskej republiky, zákony a Etický kódex č. 29/2007 profesionálneho vojaka zo dňa 04.04.2007, na základe ktorého disciplinovanosť o.i. znamená ochotu podriadiť sa veliteľovi ako nadriadenej autorite. Teda príkazy žalovaného nijako nevybočovali zo zákonného rámca, pričom ani žalobca nepoukázal na také skutočnosti, z ktorých by bolo možné dôvodne usudzovať opak. 17. Ako bolo už vyššie uvedené, žalobca nenavrhoval, dokonca výslovne uvádzal, že si neželá vypočuť v konaní osoby, ktoré ho podľa jeho tvrdenia mali ponižovať, osočovať, šikanovať a pod. a to K.. F.. Ľ. S.D., M. S.. F.. X. Q., súd s ohľadom na vykonané dokazovanie, najmä výsluch žalobcu, považoval za nadbytočné a nehospodárne, aby vypočúval iných žalobcom navrhovaných svedkov a to : F.. Z. K., F.. K. X., S.. S. P., F.. F. H.H., K.. U., G.. Š. Y., a žalobcových rodičov, K.. Z. M. Z. G.Q. a preto tento návrh ako nedôvodný zamietol. 18. Na základe vyššie uvedeného mal súd uplatnený nárok žalobcu v časti o ospravedlnenie sa Ministra obrany SR tak, ako sa ho domáhal v celom rozsahu za neopodstatnený. Súd v zhode so žalovaným zaujal názor, že text predmetného ospravedlnenia svojou mierou expresivity, detailnosti, je v značnom nepomere k tvrdeniam, ktoré v žalobe uvádzal žalobca a ktoré neboli žalovanému preukázané, t. j. text ospravedlnenia nespĺňa kritérium primeranosti a preto žalobu v tejto časti zamietol. 19. Na záver súd konštatoval, že žalovaný v konaní a situáciách voči žalobcovi sledoval legitímny cieľ, postupoval v zásade podľa platných právnych predpisov a vytváral prijateľne proporčný vzťah so žalobcom s objektívne odôvodniteľnými skutočnosťami, ktoré sú umocnené faktom, že žalobca jednoznačne sám a dobrovoľne, nie pod nátlakom, či z donútenia, podal žiadosť o skončenie služobného pomeru prepustením podľa § 70 ods. 2 písm. a) zákona č. 346/2005 Z. z., a to aj napriek tomu, že mu bolo navrhnuté ustanovenie do funkcie veliteľ čaty/ 2. rota ČS OS SR/ čestná stráž OS SR/ Veliteľstvo posádky Bratislava/ Generálny štáb/ Ozbrojené sily SR/ miesto výkonu štátnej služby Bratislava, ktorú ponuku však odmietol. Súd zastal názor, že v zmysle antidiskriminačného zákona je vyjadrená subsidiarita požadovaných nárokov, avšak táto dodržaná nebola, pretože žalovaný voči žalobcovi diskriminačného konania nedopustil a preto žalobu aj v tejto časti, ako nedôvodnú, zamietol. 20. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP, avšak žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil, preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. 21. Proti tomuto rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal včas odvolanie žalobca navrhujúc, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Svoje odvolanie žalobca odôvodnil podľa § 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/ a h/ CSP a ďalej tým, že rozsudok v napadnutej časti trpí zásadnými skutkovými vadami, pretože prvoinštančný súd nesprávne zistil skutkový základ v rozsahu potrebnom pre vydanie rozhodnutia tým, že nevykonal výsluch ani jedného zo žalobcom navrhnutých svedkov. Takýmto postupom súd prvej inštancie okrem iného porušil aj princíp materiálnej pravdy a princíp rovnosti strán. Žalobca namietal, že v prípade antidiskriminačných žalôb je pre žalobcov mimoriadne obtiažne priamymi listinnými dôkazmi, resp. výsluchmi „porušovateľov“ preukázať, že z ich strany došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, resp. k zneužitiu ich práv a povinností plynúcich zo zákona o štátnej službe, pretože „diskriminácia“ (alebo „zneužitie“) sa len zriedka deje otvorene a väčšinou o nej neexistujú žiadne priame dôkazy a žalobcovia spravidla ani nedisponujú dostatkom informácií, ktorými by mohli bez akýchkoľvek pochybností preukázať existenciu „diskriminácie" (alebo „zneužitia“), resp. iného porušenia zásady rovnakého zaobchádzania alebo dôvodov pre ne. Súčasne je len málo pravdepodobné (ak vôbec), že by sa takíto „porušovatelia“ buď sami priznali k protiprávnemu konaniu, resp. že by poskytli jednoznačný hmotný listinný dôkaz o ich nezákonnom konaní. S ohľadom na uvedené preto mimoriadnu dôležitosť majú predovšetkým svedecké výpovede osôb, ktoré boli buď priamo prítomné pri nezákonnom konaní „porušovateľov“ alebo sa inak nepriamo o takomto konaní dozvedeli. Len na základe takýchto výpovedí je potom možné, v súlade s princípom materiálnej pravdy, potvrdiť alebo vyvrátiť prípady porušenia zásady rovnakého zaobchádzania alebo zneužitia práva plynúceho zo zákona o štátnej službe vo vzťahu ku konkrétnej osobe. Uvedená koncepcia nepochybne platí aj vo vzťahu k žalobcovi o to viac, že sa ako profesionálny vojak nachádzal v mocensky nižšom postavení ako jeho nadriadeni - K.. F.. Ľ. S. M. S.. F.. X. Ó., ktorí z takej pozície mali zjednodušenú možnosť vec bagatelizovať, zakrývať, prípadne až účelovo ovplyvňovať závery zachytené v jednotlivých listinných dôkazoch. Z uvedeného dôvodu žalobca na podporu svojich všetkých skutkových tvrdení {bod A) až E) žaloby) už v samotnej žalobe navrhoval vypočuť konkrétne osoby, t.j. S.. S.. S. P., H.. F.. Z. K., J.. F.. K. X., F.. F. H.H., Č. U., V.. G.. Š. Y.X., svojho otca Z. G. a svoju matku Z. G. a následne okruh týchto svedkov ešte doplnil v zmysle vyjadrenia zo dňa 28.11.2016 o výsluch S.. K. K. M. V.. V. K.. Žalobca výsluch menovaných svedkov v konaní navrhol preto, lebo vedel, že by mali potvrdiť účelovosť konania nadriadených žalobcu, ktorí zneužitím svojich práv na pracovisku žalobcu prostredníctvom šikany a obťažovania sledovali jediný cieľ, a to postupne sa zbaviť žalobcu. Menovaní svedkovia sa taktiež mali vyjadriť k ohováraniu žalobcu zo strany jeho nadriadených a tiež ku všetkým skutočnostiam uvádzaným žalobcom v predmetnom konaní (bod A) až E) žaloby), pretože buď išlo o osoby, ktorých žalobca označil ako komparátorov, alebo išlo o osoby, ktoré bezprostredne prichádzali do kontaktu so žalobcom a jeho nadriadenými, pretože išlo o iných príslušníkov Vojenskej polície. Navyše napríklad svedok S.. S.. S. P. bol nadriadeným žalobcu, ale súčasne podriadeným K.. F.. Ľ. S. M. S.. F.. X. Ó., a teda bol priamo prítomný pri viacerých incidentoch, pri ktorých došlo na úkor žalobcu k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania a k zneužitiu práva zo strany nadriadených žalobcu. Navyše napríklad svedok mjr. Pavol Podhradský bol po prepustení žalobcu prijatý na jeho pozíciu, hoci verejne bolo žalovaným deklarované, že sa predmetná pozícia zrušila. Rodičia žalobcu sa navyše mali vyjadriť k tomu, ako konanie nadriadených ovplyvňovalo žalobcu v bežnom živote mimo pracovného prostredia. S ohľadom na uvedené všetci vyššie menovaní svedkovia bolí spôsobilí objasniť v konaní ďalšie relevantné skutkové zistenia a ich výsluch bol prípustný. Keďže ich výsluch okresný súd zamietol, takýmto postupom zásadným spôsobom sťažil dôkaznú pozíciu žalobcu a neodôvodnene sa vzdialil od skutočného zistenia skutkového stavu veci, v dôsledku čoho okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie. Ako už bolo vyššie uvedené, prvoinštančný súd takýmto postupom na úkor žalobcu porušil aj princíp rovnosti strán a princíp materiálnej pravdy. Pokiaľ okresný súd bez toho, aby vykonal dôkazy navrhnuté žalobcom mal za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, resp. že nedošlo ani k preneseniu dôkazného bremena v zmysle § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona, takýto záver súdu je predčasný a aj nesprávny. Žalobca považuje zdôvodnenie súdu o nevykonaní týchto výsluchov za nedostatočné, pričom nevypočutie navrhovaných svedkov S.. K. K. M. V.. V. K. neodôvodnil vôbec. Okresný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym záverom, a to konkrétne, že žalovaný sa voči žalobcovi nedopustil diskriminačného konania. Súd prvej inštancie taktiež neprihliadol ani na to, že povinnosťou žalobcu nebolo preukazovať tvrdenú protiprávnosť konania žalovaného s istotou, resp. bez akýchkoľvek pochybností, ale naopak v danom prípade pre prenesenie dôkazného bremena postačovala určitá miera pravdepodobnosti takého konania žalovaného, čo v predmetnom prípade žalobca splnil. Nesprávnosť skutkových zistení súdu ďalej spočíva aj v tom, že podľa jeho záverov žalobca údajne neuviedol chránený dôvod stanovený v § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona (napríklad v súvislosti s povinnosťou viesť „denný itinerár“), prípadne že neoznačil komparátora, a teda podľa okresného súdu neboli kumulatívne naplnené všetky zákonné podmienky, ktoré predpokladá antidiskriminačný zákon. Uvedené konštatovanie súdu však nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pretože žalobca v každom jednotlivom prípade označil za chránený dôvod tzv. „iné postavenie“ v súlade s § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona a za komparátorov žalobca taktiež výslovne označoval svedkov, ktorých výsluch v konaní navrhoval. V súvislosti s poukazom súdu na charakter vzťahov profesionálnych vojakov, ktoré sú založené na vzťahu nadradenosti a podradenosti žalobca dodal, že súd vôbec neprihliadol ani na to, že aj podľa zákona o štátnej službe sa všetky práva a povinnosti ustanovené týmto zákonom zaručujú v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou antidiskriminačným zákonom, a teda ani vojenské rozkazy vedúcich služobných úradov alebo veliteľov vydávané z pozície nadriadenosti, ktoré je inak podriadený profesionálny vojak povinný plniť, nesmú byť v rozpore s touto zásadou. Uvedené platí o to viac, že v danom prípade ide práve o vzťah nadriadenosti a podriadenosti, v ktorom je minimálne jednoduchšie zásadu rovnakého zaobchádzania hoci nepriamo porušovať a kedy je aj pre podriadeného profesionálneho vojaka jej porušenie veľmi náročné preukázať. S ohľadom na uvedené žalobca nikdy netvrdil, že veliteľ Útvaru Vojenskej polície Bratislava K.. F.. Ľ. S. nemal právo vydávať žalobcovi rozkazy, avšak aj výkon tohto práva veliteľa útvaru mal byť v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania, v súlade s dobrými mravmi a v žiadnom prípade veliteľ útvaru nemal takéto právo zneužívať na škodu žalobcu. 22. K odvolaniu žalobcu žalovaný vo vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Mal za to, že žalobca v rámci svojho odvolania neprezentuje žiadne nové skutočnosti, ani neoznačil nové dôkazy, s ktorými by sa už súd prvej inštancie nevyporiadal. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uvádza argumenty podporujúce príslušný záver o neprenesení dôkazného bremena zo strany žalobcu na žalovaného. Žalobca sa pridržiava svojich doterajších tvrdení a v konaní produkovaných vyjadrení. 23. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý nesúhlasí s vyjadrením žalovaného a v celom rozsahu zotrváva na podanom odvolaní. 24. Ďalšie vyjadrenia súdu zaslané neboli. 25. Odvolací súd, viazaný rozsahom (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je opodstatnené. 26. Žalobca sa žalobou podanou na súde prvej inštancie domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaslať mu ním sformulované ospravedlnenie a náhrady nemajetkovej ujmy. Tohto nároku sa domáha z dôvodu porušenia zásad rovnakého zaobchádzania s poukazom na zákon č. 365/2004 Z.z. - antidiskriminačný zákon. Špecifikom antidiskriminačných sporov je, že procesný kódex CSP vníma antidiskriminačný spor vo svojej druhej hlave ako jeden zo sporov s ochranou slabšej strany, ktorý ako taký obsahuje určité špecifiká oproti ostatným sporovým konaniam. Jedným z týchto špecifík je aj inštitút tzv. obráteného dôkazného bremena, vyznačujúci sa svojou protektívnou funkciou vo vzťahu k žalobcovi, t. j. k osobe, ktorá sa „cíti poškodená nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania a zároveň predloží súdu alebo inému príslušnému orgánu skutočnosti nasvedčujúce tomu, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii“. 27. Implementácia smerníc Rady EU týkajúcich sa antidiskriminácie (smernica Rady EÚ 2000/78/ES, smernica Rady EU 2000/43/ES) vo všeobecnosti sa ohľadne dôkazného bremena plne rozvinula v § 11 zákona č. 365/2004 Z. z. <https://www.epi.sk/form/goto.ashx?t=27&p=3078419-3078424&f=2> o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (antidiskriminačný zákon): 1. Konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá namieta, že jej právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania („žalobca“). Žalobca je povinný v návrhu označiť osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania („žalovaný“). 2. Žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca predloží súdu dôkazy, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. 28. Ako je zrejmé z vyššie uvedeného vidieť, žalobca má v prípade antidiskriminačného sporu špecifické postavenie v prípade unesenia dôkazného bremena, nakoľko nemusí ním tvrdený stav celkom objasniť. Osobitná zákonná úprava dokazovania v konaniach podľa ustanovenia § 307 CSP, v ktorých žalujúca strana tvrdí, že bola priamo či nepriamo diskriminovaná, je výnimkou zo všeobecných princípov dokazovania. Svojou povahou ide o vyvrátiteľnú právnu domnienku špecifikujúcu, že dôkaz opaku je povinnosťou žalovanej strany. Od všeobecných štandardov dokazovania sa zjavne líši tým, že do určitej miery zvýhodňuje žalujúcu stranu na úkor žalovanej strany, ktorá sa pred všeobecnými súdmi ničoho nedomáha, napriek tomu však má dokazovať niečo, čo netvrdila. Prenesenie dôkazného bremena na žalovanú stranu však nie je ani úplné ani automatické. Osoba, ktorá tvrdí, že je obeťou diskriminácie, musí najskôr súdu predložiť skutočnosti dostatočne odôvodňujúce záver o existencii možnej diskriminácie. Tento záver je zhodný s právnym názorom Európskeho súdneho dvora vyjadreného v rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 16. 3. 2004 v prípade Afari v. Európska centrálna banka (T-11/03). 29. V súvislosti s fenoménom antidiskriminačných sporov, je potrebné si uvedomiť najmä tú skutočnosť, že strana domáhajúca sa ochrany svojho porušeného práva na rovnaké zaobchádzanie nemá v mnohých prípadoch objektívnu možnosť prístupu k dôkazným prostriedkom, keďže o diskriminácii vo väčšine prípadov neexistujú priame dôkazné prostriedky. Žalobca takmer nikdy nedisponuje dostatkom informácií, na základe ktorých by mohol bez pochybností preukázať svoje tvrdenie o porušení zásady rovnakého zaobchádzania, resp. o diskriminácii (preto aj žalobca v konaní preukazuje skutkový stav len do miery podľa ktorej možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo). V dôsledku toho odvolací súd nemôže súhlasiť s právnym názorom súdu prvej inštancie, že žalobca súdu nepredložil také dôkazy, ktoré by preukazovali konanie žalovaného v rozpore s antidiskriminačným zákonom. 30. Podľa odvolacieho súdu by súd prvej inštancie mal mať vyššie uvedenú skutočnosť na pamäti, pokiaľ rozhoduje, ktoré dôkazy v konaní vykoná a teda, že žalobca zväčša objektívne nemôže v konaní produkovať také dôkazy, ktoré by priamo diskriminačné konanie preukazovali, resp. dôkazy, z ktorých by bolo súdu na prvý pohľad zrejmé, že by aspoň preukazovali skutočnosti nasvedčujúce tomu, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii. Pri rozhodovaní o tom, ktorý z dôkazov súd vykoná, mal by podľa názoru odvolacieho súdu vo veci konajúci súd vykonať všetky tie dôkazy, u ktorých je možné aspoň predpokladať preukázanie skutočnosti nasvedčujúcich tomu, že došlo k diskriminácii. Vzhľadom na to nie je možné súhlasiť s rozhodnutím súdu prvej inštancie nevykonať výsluch všetkých žalobcom navrhovaných svedkov. Pokiaľ sa jedná o to, že žalobca netrvá na výsluchu svedkov K.. F.. Ľ. S. M. S.. F.. X. Ó., nakoľko sa jedná o antidiskriminačný spor, výsluch týchto svedkov môže vykonať súd aj bez návrhu, ak to bude považovať za nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 311 CSP). 31. Pokiaľ sa jedná o konštatovanie súdu prvej inštancie, „že pre výkon štátnej služby profesionálneho vojaka sú charakteristické vzťahy podriadenosti a nadriadenosti, ich subordinačný charakter, a vykonávanie povinností žalobcu, ako profesionálneho vojaka, je upravený najmä v ust. §§ 7, 117, 119, zák. č. 346/2005 Z. z., ktoré pojednávajú o tom, že veliteľ je oprávnený vydávať podriadenému profesionálnemu vojakovi vojenské rozkazy na vykonávanie štátnej služby, je povinný riadiť, organizovať, kontrolovať a hodnotiť výkon štátnej služby podriadených profesionálnych vojakov, vydávať ústne alebo písomné vojenské rozkazy, ktoré profesionálneho vojaka zaväzujú podľa nich konať, že profesionálny vojak je povinný dodržiavať služobnú disciplínu, Ústavu Slovenskej republiky, zákony a Etický kódex č. 29/2007 profesionálneho vojaka zo dňa 04.04.2007, na základe ktorého disciplinovanosť o.i. znamená ochotu podriadiť sa veliteľovi ako nadriadenej autorite, teda príkazy žalovaného nijako nevybočovali zo zákonného rámca, pričom ani žalobca nepoukázal na také skutočnosti, z ktorých by bolo možné dôvodne usudzovať opak“ odvolací súd poukazuje na to, že aj napriek uvedenému sa stále aj na zamestnanca v štátnej službe vzťahujú ustanovenia antidiskriminačného zákona. Výkon práv zamestnanca v štátnej službe a rozkazy osôb v pracovnej pozícii nadriadenosti k nemu (vedúcich služobných úradov, veliteľov alebo iných nadriadených osôb) teda nesmú byť v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. 32. Vzhľadom na uvedené bude úlohou súdu prvej inštancie vec v súlade s právnym názorom a usmernením odvolacieho súdu opätovne prejednať, vykonať tie žalobcom navrhované dôkazné prostriedky ktoré by mohli preukázať skutočnosti nasvedčujúce tomu, že došlo k tvrdenej diskriminácii žalobcu a na základe zisteného skutkového stavu znovu o veci rozhodnúť. 33. Pretože tieto nedostatky sú zásadné a súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie § 391 ods. 1 CSP, zachovávajúc podmienku dvojinštančnosti konania. 34. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).