Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/89/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1315212338 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1315212338.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a členov senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: N. J., B.. XX. X. XXXX, X. J. XX, X., proti žalovanej: Slovenská republika v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Račianska 71, Bratislava, o náhradu škody vo výške 5.000 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III z 12. septembra 2019 č. k. 7C/393/2015-20, takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e . Žalovanej sa nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa proti žalovanej domáhal zaplatenia sumy 5000 eur titulom odškodnenia za väzbu. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa vo svojej žalobe doručenej súdu prvej inštancie dňa 9.6.2015 domáhal odškodnenia z dôvodu, že bol vo väzbe od 2.1.2004 do 29.9.2004 a potom bol spod obžaloby oslobodený. Jeho žiadosť predbežné prejednanie náhrady škody bola na Ministerstve spravodlivosti SR neúspešná. Žalovaná v konaní uplatnila námietku premlčania s odôvodnením, že žalobca si uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné väznenie v období od 2.1.2004 do 29.9.2004, pričom Okresný súd Bratislava I následne rozsudkom zo dňa 15.4.2004 č.k. 5T/6/2004 žalobcu spod obžaloby oslobodil. Oslobodzujúci rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 6.10.2004 a podľa žalovanej premlčacia doba na uplatnenie predmetného nároku uplynula dňom 6.10.2005. Žalobca o predbežné prerokovanie nároku požiadal až dňa 12.12.2005 a žalobu podal na súd prvej inštancie až dňa 9.6.2015. Okrem uvedeného žalovaná namietla, že žalobca ním požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy ničím skutkovo nezdôvodnil. 3. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žalobu treba zamietnuť. V súvislosti s námietkou premlčania nároku uplatnenou žalovanou súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „V danej veci je nesporné, že námietka premlčania vznesená žalovanou je dôvodná. Aplikáciou citovaného ust. § 23 zák. č. 58/1969 o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinného do 30. 6. 2004, teda v dobe rozhodnej pre uplatnenie si nároku; súd zhodne s právnym názorom žalovanej uvádza, že námietka premlčania je dôvodná. Žalobca bol oslobodený rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 5T/6/2004 zo dňa 15.4.2004, právoplatným dňa 6.10.2004. Uznesením zo dňa 15.4.2004 bol žalobca prepustený z väzby na slobodu. Kvôli sťažnosti prokurátora rozhodoval o väzbe Krajský súd v Bratislave, uznesením zo dňa 29.9.2004 sťažnosť prokurátora zamietol a k prepusteniu žalobcu z výkonu väzby došlo až dňa 29.9.2004. Pretože bol žalobca vzatý do väzby uznesením zo dňa 4.1.2004, platí pre uplatnenie nároku na náhradu škody lehota v zmysle citovaného ust. § 23 zák. č. 58/1969 o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinného do 30.6.2004, mal si svoj nárok uplatniť v lehote jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia o prepustení t. j. od 6.10.2004, do 6.10.2005.“ S poukazom na tieto závery súd prvej inštancie žalobu zamietol. 4. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že priznal žalovanému nárok voči žalobcovi v celom rozsahu, nakoľko bol žalovaný plne úspešný. 5. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie. Uviedol, že v roku 2004 podal žiadosť na Ministerstvo spravodlivosti aj s náležitými dokumentami a následne aj žiadosť na súd o odškodnenie, ale jeho žiadostiam nebolo vyhovené. Pobyt vo väzbe považoval na nezákonný od počiatku a tiež mu znemožnil mu po prepustení z väzby spoločenské a pracovné uplatnenie a taktiež mu spôsobil zdravotné problémy. Vo vzťahu k premlčaniu, ktoré bolo dôvodom zamietnutia jeho žaloby, vyslovil názor, že vzhľadom na konanie orgánov, ktoré konali bez dôkazov a vzhľadom na skutočnosť, že sa odškodňujú vojnoví zločinci aj po 20 rokoch, mu ním požadované odškodnenie právom patrí. Z uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd jeho žalobe vyhovel. 6. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 7. Otázkou premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za rozhodnutie o väzbe sa zaoberal Najvyšší súd SR v rozsudku z 30.9.2019 sp. zn. 6Cdo 75/2017. V odôvodnení tohto rozsudku súd prvej inštancie okrem iného uviedol: „Podľa názoru dovolacieho súdu odvolací súd otázku č. 2/ (či premlčanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za rozhodnutie o väzbe má byť posudzované podľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb.) vyriešil správne, keď premlčanie nároku posudzoval podľa Občianskeho zákonníka. Zákon č. 58/1969 Zb. totiž náhradu nemajetkovej ujmy neupravoval, a teda nepoznal. Na tom nič nemení skutočnosť, že odškodnenie vo forme náhrady škody ako peňažného plnenia pripúšťal pri bolesti a sťažení spoločenského uplatnenia, ktoré vo svojej podstate mali povahu ujmy nemajetkovej. Premlčanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za rozhodnutie o väzbe preto nemôže byť posudzované podľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb., ale ho treba posudzovať podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, ktorého subsidiárne použitie upravoval § 20 zákona č. 58/1969 Zb. Nemožnosť priznania náhrady nemajetkovej ujmy pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe podľa zákona č. 58/1969 Zb. z dôvodu, že tento zákon takúto náhradu neupravoval, konštatoval Najvyšší súd už v rozsudku z 31. mája 2007 sp. zn. 4 Cdo 177/2005, v ktorom práve z tohto dôvodu vyslovil názor o možnosti jej priznania aplikáciou čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, majúcim prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou. V súvislosti s otázkou premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb. poukazuje dovolací súd aj na uznesenie najvyššieho súdu z 22.11.2017 sp. zn. 7Cdo 194/2016, v ktorom Najvyšší súd vyslovil názor, že zákon č. 58/1969 Zb. mal vo vzťahu k Občianskemu zákonníku povahu osobitného predpisu, čo zjavne mohlo platiť len na otázky upravované oboma týmito predpismi. O prípad takejto konkurencie nešlo pri práve na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktoré zákon č. 58/1969 Zb. nepoznal. Preto muselo byť logicky vylúčené tiež to, aby mohol upraviť aj podmienky výkonu ním nepoznaného práva (vrátane premlčania ).“ 8. Z uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď premlčanie predmetného nároku posudzoval v zmysle § 23 zák. č. 58/1969 Zb. Súd prvej inštancie mal v kontexte vyššie citovaného rozsudku Najvyššieho súdu SR premlčanie predmetného nároku posudzovať v zmysle § 106 Obč. zák. v spojení s § 20 zák. č. 58/1969 Zb. Táto nesprávnosť v právnom posúdení námietky premlčania však nespôsobuje nesprávnosť napadnutého rozsudku. 2-ročná subjektívna premlčacia doba na uplatnenie predmetného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 106 ods. 1 Obč. zák. začala žalobcovi plynúť deň po právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku, teda dňa 7.10.2004. Momentom právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku sa totiž žalobca dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Žalobca podal dňa 12.12.2005 žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. V zmysle § 22 ods. 3 zák. č. 58/1969 Zb. premlčanie po dobu 6 mesiacov spočívalo. Od 7.10.2004 do 12.12.2005 plynula premlčacia doba a plynula teda 14 mesiacov. Od 12.12.2005 do 12.6.2006 premlčacia doba neplynula a jej zvyšok v trvaní 10 mesiacov začal plynúť dňa 13.6.2006 a uplynul dňom 12.6.2007. Žalobca podal žalobu na súd prvej inštancie až dňa 9. 6. 2015, teda oneskorene - po uplynutí subjektívnej premlčacej doby. Keďže žalovaná sa premlčania dovolala, premlčané právo nebolo možné žalobcovi priznať (§ 100 ods. 1 posledná veta Obč. zák. v spojení s § 20 zák. č. 58/1969 Zb.). Odvolací súd dodáva, že vzhľadom na to, že predmetný nárok je premlčaný z hľadiska uplynutia 2 - ročnej subjektívnej premlčacej doby, nebolo potrebné zaoberať sa tým, či je predmetný nárok premlčaný aj z hľadiska plynutia 3-ročnej objektívnej premlčacej doby upravenej v § 106 ods. 2 Obč. zák. Pre úplnosť však treba uviesť, že nárok je premlčaný aj z hľadiska 3 - ročnej objektívnej premlčacej doby. Udalosťou, z ktorej vznikla škoda je totiž výkon väzby, z ktorej bol žalobca prepustený dňa 29. 9. 2004. Dňa 30.9.2004 začala plynúť 3-ročná objektívna premlčacia doba a táto aj po pripočítaní 6 mesiacov v zmysle § 22 ods. 3 zák. č. 58/1969 Zb. uplynula evidentne ešte pred rokom 2015, kedy žalobca podal žalobu na súd prvej inštancie. 9. Z uvedeného vyplýva, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. 10. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 255 ods.1 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. tak, že úspešnej žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 11. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).