Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/51/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316202956 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexandra Hanusová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1316202956.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alexandry Hanusovej a sudcov JUDr. Romana Bolebrucha a Mgr. Patricie Skotnickej v právnej veci navrhovateľky: Ľ. X., J.. X.XX.XXXX, Š. X, G., zastúpená advokátom Mgr. Petrom Reaom, Dvojkrížna 2, Bratislava, proti povinnému z vyživovacej povinnosti: Z. A., J.. XX.XX.XXXX, Š. X, G., K. H. XXX, za účasti Komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím Z.. L. N., Úrad pre komisára pre osoby so zdravotným postihnutím, Račianska 153, Bratislava, o určenie výživného na manželku, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 45C/39/2016-169 zo dňa 14.3.2017, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti o určenie výživného 150 eur mesačne p o t v r d z u j e. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala proti povinnému určenia výživného na manželku 450 eur mesačne od 1.1.2016. Návrh odôvodnila tým, že povinný z vyživovacej povinnosti je jej manžel, s ktorým od 5.1.2014 nežije v spoločnej domácnosti, je poberateľkou invalidného dôchodku a je odkázaná na pohyb na elektrickom invalidnom vozíku, každodennú pomoc iných osôb a na používanie zdravotných pomôcok. Manžel jej od októbra 2014 neposkytuje potrebnú pomoc pri každodenných úkonoch v domácnosti, od jeho odchodu býva s osobnou asistentkou, všetky náklady spojené s vlastníctvom bytu, ktorý majú v bezpodielovom spoluvlastníctve znáša sama aj z úspor, pretože povinný prestal úplne prispievať na náklady spojené s vlastníctvom bytu. 2. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľky a povinného a oboznámením listinami - sobášnym listom, posudkom Úradu práce sociálnych vecí a rodiny v Bratislava z 12.5.2010, zmluvou o prevode vlastníctva bytu a zriadení predkupného práva z 24.11.2010, výpisom z listu vlastníctva katastra nehnuteľností z katastrálneho územia J. S. Č..XXXX, okres G. F., rozhodnutím Sociálnej poisťovne Bratislava zo 4.12.2017 o priznaní invalidného dôchodku navrhovateľke, potvrdením Centra samostatného života, n.o., Bratislava z 5.1.2016, rozhodnutím Sociálnej poisťovne Bratislava z 3.12.2015 o priznaní invalidného dôchodku povinnému, potvrdením spoločnosti FORTO SK, s.r.o., Bratislava z 11.11.2016, že povinný nedostáva od nej žiadne príjmy, dokladmi o úhrade nákladov spojených s užívaním bytu, rodinného domu, miestnych poplatkov, poistného, za potraviny a bežných výdavkov, výpismi z účtu v Tatra banke a.s. za rok 2015, potvrdením SLSP, a.s., o výbere z 18.2.2015, daňovým priznaním spoločnosti FORTO SK, s.r.o., Bratislava za rok 2015, žiadosťou o vyplatenie podielových listov ERSTE Asset Management z 15.6.2015, výpisom z účtu SLSP, a.s., zo 16.6.2015 o vyplatení sumy 4 985,65 eur navrhovateľke, osvedčením o dedičstve po poručiteľke M. X.. Z výsledkov dokazovania zistil, že navrhovateľka v roku 2015 poberala invalidný dôchodok mesačne 329,70 eura, zvýšenie dôchodku pre bezvládnosť 23,30 eura, príspevok na zvýšené výdavky pre bezvládnosť 51,48 eura, dostala vianočný jednorazový príspevok 76,62 eura a od povinného dostala januári až apríli 2015 spolu 536 eur. Za prácu vykonávanú na základe dohody o pracovnej činnosti dostala 1 116 eur, z dedičského konania po matke 1 359,90 eura a za z podielových listov 4 985,65 eura, ktoré jej však boli odcudzené. Na odôvodnené potreby v roku 2015 minula celkom 12 066 eur, na stravovanie 1 828 eur, na lieky 1 006 eur, za benzín 502 eur, na ošatenie, drobné opravy v byte, hygienické potreby 2 065 eur. Vo februári 2015 zaplatila 835 eur za počítač s tlačiarňou, dve splátky za byt celkom 1 841 eur. 3. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 16Pc/7/2016 prebieha súdne konanie o rozvod manželstva účastníkov konania. O navrhovateľku sa starajú dve asistentky za odmenu od úradu práce, sociálnych vecí a rodiny a býva v trojizbovom bezbariérovom byte sama. Povinný v roku 2015 poberal invalidný dôchodok 422,50 eur, z vkladnej knižke v SLSP, a.s., vybral 2 300 eur, z ktorých 1 795 eur uhradil za poistné na pohrebné. V septembri 2014 odišiel zo spoločnej domácnosti a od tejto doby neobnovil manželské spolužitie s navrhovateľkou. V roku 2015 prispel navrhovateľke na výživu v januári 170 eur, vo februári 122 eur, v marci 122 eur a v apríli 122 eur. Za vlastné potreby uhrádzal - za zemný plyn za tri mesiace 241 eur, vodné a stočné mesačne 5 eur, za elektrickú energiu mesačne 17,23 eura, za internet mesačne 10 eur, za poistenie majetku rodinného domu 77 eur, daň za dom a pozemok 14,56 eura, za komunálny odpad mesačne 13,25 eura. Mesačne vynaložil na stravovanie 240 eur, hygienické potreby 30 eur, lieky 20 eur, naftu 40 eur, ošatenie 20 eur, čo bolo spolu mesačne 350 eur. Finančne mu pomáhali deti, v roku 2015 si musel na úhradu životných potrieb zobrať úver v 2 000 eur, ktorý splatil pôžičkou v Poštovej banke, a.s. vo výške 5 000 eur, tú spláca mesačne po 122 eur (má ho splatiť v roku 2021). 4. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie posúdil podľa ustanovení § 71 ods. 1 a ods. 2, § 75 ods. 1 a ods. 2 a § 77 Zákona o rodine, prihliadol na odôvodnené potreby oprávnenej, ako aj na schopnosti, možností a majetkové pomery povinného a dospel k záveru, že životná úroveň navrhovateľky nie je nižšia ako životná úroveň povinného a povinný s ohľadom na jeho schopnosti, možnosti a majetkové pomery nie je schopný navrhovateľke poskytovať výživné. Uviedol, že zásada rovnakej životnej úrovne neznamená mechanickú rovnosť medzi manželmi, ktorú je možné zistiť zo spoločných príjmov a vykonať porovnanie ale platí predovšetkým vtedy, ak žijú obaja manželia v spoločnej domácnosti. Nie je vylúčené, aby v niektorých prípadoch bolo od tejto zásady rovnakej životnej úrovne upustené, napríklad vtedy, ak manželia spolu nežijú a nemajú záujem o vedenie spoločnej domácnosti a o spolužitie v manželstve a prihliadnuť na konkrétnu mieru potrieb a spôsob života každého z manželov. V danej veci vychádzal z toho, že obidvaja účastníci konania sú dôchodcovia, poberajú invalidný dôchodok, v podstate majú rovnaký mesačný príjem, platia výdavky spojené s bývaním a s prihliadnutím na materiálne a sociálne zázemie oboch účastníkov mal za to, že ich životná úroveň je v podstate rovnaká a teda nezistil taký nepomer, ktorý by opodstatňoval uloženie vyživovacej povinnosti povinnému voči navrhovateľke. Na základe uvedených právnych a skutkových dôvodov súd prvej inštancie návrh v celom rozsahu zamietol. 5. O náhrade trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. 6. Proti rozsudku podala odvolanie navrhovateľka, ktorá žiadala rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že povinnému sa ukladá povinnosť platiť navrhovateľke výživné 150 eur mesačne od 1.1.2016. V odvolaní namietala, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala na to, že povinný v lete 2014 nadviazal známosť s inou ženou, s ktorou trávil všetky víkendy a sviatky a ju často nechával samu doma bez akejkoľvek pomoci, psychicky ju týral, 5. januára 2015 opustil spoločnú domácnosť a odvtedy žije s inou ženou v chalupe, ktorá je spoločným vlastníctvom povinného a navrhovateľky. Zopakovala, že povinný jej od októbra 2014 nepomáhal a len do mája 2015 prispieval na úhradu nákladov spoločnej domácnosti. 7. Navrhovateľka o odvolaní uviedla, že súd prvej inštancie na prvom pojednávaní považoval za primerané, ak by jej povinný prispieval na výživu 150 eur mesačné a až po odmietnutí tohto povinným, začal vo veci vykonávať dokazovanie. Súdu prvej inštancie vytkla, že neposúdil, ako si povinný v minulosti plnil a aj v súčasnosti plní povinnosti vyplývajúce mu z existencie manželstva, resp. prečo si tieto povinnosti neplní. Súd pri rozhodovaní nevzal do úvahy dĺžku manželstva a nevhodné správanie sa manžela ako aj to, že vyživovaciu povinnosť neplní už vôbec, v dôsledku čoho má problém uhrádzať si stravu, výdavky na zdravotné pomôcky, lieky, liečenie, výdavky za auto, na ktoré je odkázaná, údržbu bytu v spoločnom vlastníctve a na iné veci a aktivity. 8. Podľa navrhovateľky bolo v konaní preukázané, že povinný má v porovnaní s ňou náklady spojené s bývaním, stravou, liekmi, a pod. o polovicu nižšie ako ona a súd nevzal do úvahy, že povinný má k dispozícii sám ich spoločnú záhradu a sad, kde si môže dopestovať zeleninu a ovocie. Namietla, že povinný neuviedol to, že spoločnosti FORTO SK spoločne s požičali peniaze na kúpu auta a zostatkovú hodnotu auta 2 350 eur povinný postupne prevzal od tejto spoločnosti. Súd v odôvodnení rozsudku uviedol nesprávny údaj o výške vkladu na spoločnej vkladnej knižke bolo namiesto sumy 2 356,20 eura uviedol sumu 2 300. Podľa nej počas konania nebola presne zhodnotená rozdielnosť v nutných výdavkoch a príjmoch oboch sporových strán a tiež nebolo uvedené akú sumu mal povinný k dispozícii na účte Tatra banke v roku 2015 a v čase rozhodovania súdu. Príjem povinného, teda jeho invalidný dôchodok vo výške 422,50 eura, ktorú uviedol v konaní nie je presný preto, že podľa potvrdenia Sociálnej poisťovne mal invalidný dôchodok 420,80 eura mesačne + jednorazové zvýšenie o 1,38 eura a vianočný príspevok, za rok 2015 mal teda príjem zo Sociálnej poisťovne spolu vo výške 5 050,98 eura. Celkový príjem povinného v roku 2015 bol podľa nej najmenej 5 050,98 eura + 2 356,20 eura + 2 300 eur vrátená pôžička z roku 2014, teda spolu 9 706,20 eura. Poukázala aj na to, že povinný má dve dospelé deti, ktoré majú vyživovaciu povinnosť voči rodičovi, ona deti nemá. Povinný má stále firmu, kde sa môže zamestnať, prípadne firmu predať a tak získať peniaze. 9. Povinný manžel vo vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť, keďže jeho príjmy z invalidného dôchodku sú nižšie ako jeho nevyhnutné výdavky. Poukázal na to, že je tiež telesne postihnutý, v spoločnosti FORTO SK nemôže rozhodovať sám a že pre výnos zo záhrady je treba vynaložiť prácu a peniaze. Zdôraznil, že manželka má k dispozícii kompletne zariadený byt, spoločné nadobudnuté auto, na ktoré dostal dotáciu aj on ako ťažko zdravotne postihnutý a má priznanú osobnú asistenciu 17 hodín denne a asistenti sú v spoločnom byte aj ubytovaní. 10. Navrhovateľka k vyjadreniu povinného uviedla, že do nepriaznivej finančnej situácie účastníkov dostal povinný tým, že sa odsťahoval. Povinný podľa nej uviedol náklady vynakladané na živobytie bez ich potrebného preukázania. Zopakovala svoje výdavky (6 496,38 eura) bez výdavkov na stravu, hygienu, prevádzku a opravy v domácnosti a údržbu a opravu pomôcok a auta, ošatenie, lieky a iné a poukázala na to, že ona je sa pohybuje na elektrickom vozíku a je odkázaná na individuálnu prepravu upraveným auto a povinný je mobilný a sebestačný. Spochybnila, že deti žalovaného by ho mohli podporovať a k tvrdeniu povinného o jej asistentkách uviedla, že má k dispozícii dve, jedna chodí k nej doobeda, druhá poobede a v noci je sama, pretože si ďalšiu nemôže dovoliť, a žiadna u nej nebýva. 11. Povinný k vyjadreniu navrhovateľky uviedol, že manželstvo účastníkov bolo rozsudkom Okresného súdu Bratislava III z 30.11.2017 sp. zn. 19Pc/7/2016, potvrdeným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 9.4.2019 č.k. 20CoP/97/2018-89 dňom 9.4.2019 rozvedené. Zopakoval, že jeho príjmy mu nepostačujú na základné životné potreby a preto mu pomáhajú jeho deti a že peniaze na zaobstaranie vecí do domácnosti si musel aj požičať. 12. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 2 ods. 1 CMP, § 379, § 380 ods. 1 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok v napadnutej časti, prejednal odvolanie navrhovateľky bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 24.9.2020 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 CSP). 13. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 1, ods. 2 CSP). 14. V prejednávanej veci podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie rozhodnutie založil na dostatočne zistenom skutkovom stave veci, ktorý aj správne posúdil podľa prislúchajúcich právnych ustanovení a svoje úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil, aj náležite a presvedčivo odôvodnil spôsobom stanoveným ustanovením § 220 ods. 2 CSP, pričom sa podrobne vyporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán a dôsledne posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo významných námietok strán súvisiacich s predmetom konania. Na zdôraznenie správnosti postupu a záverov prijatých súdom prvej inštancie a v nadväznosti na odvolacie námietky navrhovateľky odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil tvrdenia účastníkov konania o podstatných okolnostiach preukazujúcich ich osobné, zdravotné, zárobkové a majetkové pomery. 15. Podľa ustanovenia § 71 ods. 1 Zákona o rodine manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliadne na starostlivosť o domácnosť. Podľa ustanovení § 75 ods. 1 a ods. 2 Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa. 16. Požiadavka rovnakej životnej úrovne manželov v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 Zákona o rodine je odôvodnená ich rovnakým postavením v rodine a vyplýva aj z ich rovnakých práv a povinností v manželstve (§ 18 Zákona o rodine). Zásada rovnakej životnej úrovne neznamená mechanickú rovnosť medzi manželmi, vyvodzovanú len z ich zárobkov, resp. iných príjmov. Aj v tomto prípade platí ustanovenie § 75 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého pri určení výživného súd prihliadne na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti a možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu, rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Zásada rovnakej životnej úrovne neznamená mechanickú rovnosť medzi manželmi, vyvodzovanú len z ich zárobkov. Zo zásady rovnakej životnej úrovne manželov vyplýva, že nemusí byť splnená podmienka odkázanosti. Prostredníctvom tohto inštitútu - výživného na manžela alebo manželku sa teda okrem uspokojenia osobných potrieb sleduje aj naplnenie požadovaného zákonného charakteru inštitútu manželstva z majetkového hľadiska. Uplatňovanie výživného medzi manželmi je preto možné aj v prípadoch, keď v dôsledku oddeleného hospodárenia vznikla disproporcia v ich celkovej životnej úrovni. 17. V danej veci sa navrhovateľka domáhala od odporcu výživného na manželku 450 eur mesačne. Súd prvej inštancie v konaní dôsledne zisťoval, prečo a z akého dôvodu odporca neplnil svoju vyživovaciu povinnosť, zisťoval pomery oboch účastníkov, odôvodnené potreby navrhovateľky a schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Po zistení osobitostí týkajúcich sa miery potrieb účastníkov daných predovšetkým zdravotným stavom (najmä ťažké zdravotné postihnutie navrhovateľky), sa nimi zaoberal a po zohľadnení skutočnosti, že aj povinný je ťažko zdravotne postihnutý (aj keď vzhľadom na imobilnosť navrhovateľky výrazne menej) a že časť postihnutia navrhovateľky sa kompenzuje osobnou asistenciou, na úhradu ktorej poskytuje štát peňažný príspevok, nevyhodnotil túto skutočnosť ako takú, ktorá by pri zistených majetkových a príjmových pomerov povinného odôvodňovala uloženie vyživovacej povinnosti voči navrhovateľke ako manželke. 18. Len na doplnenie odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že vyživovacia povinnosť medzi manželmi vzniká uzavretím manželstva a zásadne trvá počas celého manželstva. Aj pre priznanie výživného od manžela je potrebné zistiť dôvody, ktoré viedli k neplneniu vyživovacej povinnosti, a to aj s ohľadom na práva a povinnosti manželov v zmysle ustanovení § 18 a § 19 Zákona o rodine a vziať do úvahy, okrem iného, vzájomné správanie sa obidvoch manželov, starostlivosť o spoločnú domácnosť, prípadne o výchovu detí a dôvody, pre ktoré vznikla odkázanosť jedného z manželov na výživu. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že účastníci konania spolu od januára 2015 nežili v spoločnej domácnosti, spoločnú domácnosť opustil povinný a odsťahoval sa do spoločne nadobudnutej chalupy, neplnil dobrovoľne vyživovaciu povinnosť voči navrhovateľke, podľa výsledkov dokazovania však bola ich životná úroveň v zásade rovnaká; navrhovateľka sama užíva byt v Bratislave a hradí náklady s tým spojené a povinný užíva chalupu a hradí náklady s tým spojené. 19. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vo veci vychádzal z nesporných skutočností, že spoločnú domácnosť opustil povinný a v súčasnosti žije s priateľkou a jej dvomi maloletými deťmi a že navrhovateľka je odkázaná na osobnú asistenciu aj pri bežných úkonoch. Pri určovaní výšky výživného bral do úvahy, že rozpad spoločnej domácnosti účastníkov konania, pokiaľ ide o zabezpečovanie si úhrady životných nákladov, nezasiahol objektívne viac niektorého z manželov. V tejto súvislosti odvolací súd na námietku navrhovateľky, že životná úroveň povinného je vyššia dopĺňa odôvodnenie rozhodnutia tým, že samotná skutočnosť, že povinný má možnosť si v záhrade dopestovať ovocie a zeleninu sama osebe neznamená rozdielnu životnú úroveň. Aj keď povinný túto možnosť má, nie je možné ju považovať za zásadnú pre konštatovanie rozdielu v životnej úrovni účastníkov sporu a je potrebné zohľadniť aj to, že k prípadnej úrode musí prispieť prácou ako aj výdavkami. 20. S prihliadnutím na ustanovenie § 71 ods. 1 Zák. o rodine, podľa ktorého má byť životná úroveň obidvoch manželov v zásade rovnaká, súd prvého stupňa zisťoval príjem oboch účastníkov z dokladov predložených v konaní, u povinného najmä z rozhodnutia Sociálnej poisťovne o zvýšení invalidného dôchodku. Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne č. XXX XXX XXXX X z 3.12.2015 zistil, že povinný mal v roku 2015 invalidný dôchodok 422,50 eura, ktorý sa od 1.1.2016 zvýšil o 1,70 eura a že z vkladnej knižky vybral 2 300 eur, jeho príjmy tak v roku 2015 boli 5 912,37 eura, výdavky na životné potreby mal vo výške 7 426,82 eura, ktoré uhrádzal aj z pôžičky a príležitostnej podpory detí. Pravidelný mesačný príjem navrhovateľky (329,70 eura invalidný dôchodok, 51,48 eura peňažný príspevok, 23,30 eura zvýšenie invalidného dôchodku pre bezvládnosť) v roku 2015 bol 404,48 eura, čo je približne rovnaký ako príjem povinného. Rovnako pravidelné základné výdavky povinného (potraviny 240 eur, hygienické potreby 30 eur, lieky 20 eur, nafta 40 eur), spolu 330 eur, a zistené výdavky navrhovateľky za základné potreby (strava, lieky, hygienické potreby), spolu vo výške 300 eur, sú približne rovnaké. Takýto záver zodpovedá hodnoteniu dôkazov podľa ustanovenia § 191 ods. 1 CSP platného v rozhodnej dobe, keďže v odôvodnení súd prvej inštancie dostatočne označil dôkazy, z ktorých vychádzal a zodpovedá údajom uvádzaným v predložených dokladov, ako aj z tvrdení uvádzaných povinným. Domnienka navrhovateľky, že povinný zo svojho príjmu vyživuje aj svoju priateľku a jej deti (sumou 240 eur mesačne) preukázaná nebola. Tak isto približne rovnaké boli výdavky účastníkov konania na údržbu a správu majetku, ktorý užívali. 21. Odvolací súd nezistil žiadnu nesprávnosť v hodnotení dôkazov predložených účastníkmi konania v konaní pred súdom prvej inštancie, keďže skutkové zistenia podstatné pre posúdenie veci podľa hmotného práva (§ 71 ods. 1 Zákona o rodine) majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku navrhovateľky, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav, keď vychádzal z toho, že povinný je spoločníkom a štatutárnym zástupcom spoločnosti FORTO, s.r.o., a že užíval auto patriace tejto spoločnosti, na kúpu ktorého mu poskytla pôžičku. Poukazuje na predložené listiny tejto spoločnosti, že povinnému neposkytla žiadne plnenia plat ani podiel zo zisk. Okrem toho samotné užívanie vozidla tejto spoločnosti povinným nespôsobilo výraznú nerovnováhu v životnej úrovni manželov, keďže navrhovateľka v rovnakom čase užívala motorové vozidlo nadobudnuté spolu s povinným. 22. Z týchto dôvodov odvolací súd považoval za správny záver súdu prvej inštancie, že životná úroveň navrhovateľky nie je nižšia ako životná úroveň povinného, ktorý s ohľadom na jeho schopnosti, možnosti a majetkové pomery nie je schopný navrhovateľke poskytovať výživné. Nakoľko obidvaja účastníci konania sú dôchodcovia, majú v podstate rovnaký mesačný príjem, s prihliadnutím na materiálne a sociálne zázemie oboch účastníkov nie je možné vyvodiť, že by životná úroveň jedného z nich bola vyššia ako druhého, a preto nemohol súd vyhovieť odvolaniu navrhovateľky a priznať jej výživné ani vo výške 150 eur mesačne požadovanej v odvolaní. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 23. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 52 ods. 1 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).