Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Cob/96/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316208126 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 04. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Ondrišová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1316208126.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Ondrišovej a členov senátu Mgr. Štefana Zelenáka a JUDr. Marty Šašinkovej v právnej veci žalobcu E-VO, s.r.o., Bajkalská 19B, Bratislava, IČO: 47 197 331, práv. zast. JUDr. Petrom Škriečkom, advokátom, Zámocká 18, Bratislava, proti žalovanému Automobilové opravovne Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, a.s., Sklabinská 20, Bratislava, IČO: 44 855 206, práv. zast. Okenica Šula & Co. s.r.o., Pražská 11, Bratislava, IČO: 36 866 512, o zaplatenie 3 180,- EUR s prísl. a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 23Cb/165/2016-211, zo dňa 26.11.2018, jednohlasne takto r o z h o d o l : I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 23Cb/165/2016-211 zo dňa 26.11.2018 v druhej výrokovej vete týkajúcej sa trov konania mení tak, žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. II. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 23Cb/165/2016-211 zo dňa 26.11.2018 vo veci samej p o t v r d z u j e . III. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania, pričom o ich výške rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí. 2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby mu žalovaný zaplatil sumu 3 180,- EUR s príslušenstvom s odôvodnením, že dňa 4.10.2014 uzatvorili so žalovaným zmluvu o poskytovaní služieb, na základe ktorej poskytoval žalobca pre žalovaného služby v oblasti verejného obstarávania. Súd vo veci samej rozhodol rozsudkom č.k. 23Cb/165/2016-133 zo dňa 6.2.2017 tak, že žalobu žalobcu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 3Cob/76/2017-175 zo dňa 14.3.2018 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie. Svoje rozhodnutie odvolací súd zdôvodnil tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo arbitrárne, nakoľko súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nezaoberal predmetom sporu, ktorý vyplýval zo žaloby podanej žalobcom s poukazom na prednesy a vyjadrenia strán v priebehu konania a nereagoval tak na zásadnú, žalobcom v žalobe prednesenú námietku súvisiacu s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa žalobca v danom prípade domáhal. 3. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní opätovne vykonal dokazovanie, pričom bolo nesporné, že medzi žalobcom a žalovaným ako podnikateľmi vznikol dňa 4.10.2014 uzavretím zmluvy o poskytovaní služieb obchodno-záväzkový vzťah, ktorý súd podľa obsahu uzatvorenej zmluvy posúdil ako mandátnu zmluvu, predmetom ktorej bol na jednej strane záväzok žalobcu ako mandatára poskytovať pre žalovaného ako mandanta služby verejného obstarávania, ktoré boli špecifikované v čl. 2 zmluvy a na druhej strane záväzok žalovaného zaplatiť za poskytovanie služieb dohodnutú odmenu. V zmysle uvedeného žalobca vystavil žalovanému dňa 1.4.2015 faktúru č. 150014, ktorou žalovaného vyzval na zaplatenie odmeny v sume 1 350,- EUR za poskytnutie služieb v mesiaci marec 2015 a faktúru č. 150027, ktorou vyzval žalovaného na zaplatenie odmeny v sume 1 300,- EUR za poskytnutie služieb v mesiaci apríl 2015. Žalobou uplatnený nárok teda predstavoval žalovaným neuhradenú odplatu žalobcovi za mesiace marec a apríl 2015, ako aj žalovaným neuhradené hotové výdavky žalobcu za elektronickú akciu vo výške 50,- EUR. S odkazom na zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, podľa ktorého sa prvostupňový súd nezaoberal uplatneným nárokom žalobcu na zaplatenie odmeny za poskytovanie služieb za mesiace marec a apríl 2015 v zmysle zmluvy, súd považoval za potrebné vyriešiť otázky: či žalobca poskytol žalovanému zmluvne dohodnuté služby v mesiacoch marec a apríl 2015, prípadne, či má žalobca nárok na paušálnu odplatu za mesiace marec a apríl 2015 od žalovaného aj v prípade, ak žalovanému predmetné služby neposkytol. 4. Súd po vykonanom dokazovaní posúdil vec podľa ustanovení § 261 ods. 1, 8, § 269 ods. 1, § 272 ods. 1, 2, § 324 ods. 1, § 566 ods. 1, 2, § 567 ods. 1, 2, § 571 ods. 2 Obch. zák., § 516 ods. 1, 2, § 570 ods. 1, 2, § 571 Obč. zák. a § 5 ods. 14 a § 21 ods. 1 zákona č. 25/2006 Z.z. o verejnom obstarávaní. 5. V odôvodnení súd ďalej uviedol, že zmluvný vzťah strán sporu má synalagmatickú povahu. Predmetom zmluvy bol na jednej strane záväzok poskytovateľa - žalobcu poskytovať pre objednávateľa - žalovaného služby v oblasti verejného obstarávania, ktoré sú špecifikované v ods. 2 zmluvy, a na druhej strane záväzok žalovaného zaplatiť za poskytovanie týchto služieb dohodnutú odplatu. Z uvedeného vyplývalo, že plnenie jednej zmluvnej strany (žalovaného) je podmienené plnením druhého účastníka zmluvy (žalobcu). Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 32Obo/1056/2004 zo dňa 15.3.2005 jedinou podmienkou pre vznik nároku mandatára na odplatu, ak nie je v zmluve dohodnuté inak, je ním riadne vykonaná činnosť. Mandatár má právo na odplatu len za riadne uskutočnenú činnosť. Pojem paušál sa zväčša používa vo význame fixného poplatku alebo odmeny, ktoré sa nezvyšujú v závislosti od sumy, o ktorú ide. Ak teda žalobca poskytol služby riadne, vznikol mu podľa zmluvy nárok na paušálnu odplatu vo výške 1 300,- EUR. Preto nemožno paušálnu odmenu chápať ako fixný poplatok, na ktorý má žalobca nárok aj v prípade, ak si žalovaný objedná u žalobcu služby v jednotlivých mesiacoch a žalobca tieto služby nevykoná, resp. nevykoná s odbornou starostlivosťou a v záujme žalovaného, teda riadne a včas. 6. Súd na základe uvedeného skonštatoval, že žalobca nepreukázal, že poskytoval žalovanému služby verejného obstarávania v mesiacoch marec a apríl 2015, ktoré boli špecifikované v čl. 2 ods. 2.5 a 2.6 zmluvy. Tvrdenia žalobcu, že neobdržal od žalovaného žiadny pokyn ani požiadavku na splnenie povinností podľa čl. II ods. 2 body 2.5 a 2.6 zmluvy v mesiacoch marec a apríl 2015 súd považoval za neopodstatnené, nakoľko žalobca sa zaviazal vykonávať v mene žalovaného služby podľa čl. II ods. 2 zmluvy, ktoré by inak v zmysle zákona o verejnom obstarávaní bol povinný vykonávať žalovaný osobne. Išlo o služby spočívajúce vo vedení evidencie súťaží žalovaného, ich výsledkov, archivácia dokumentácie súvisiacej so súťažami, plnenie publikačnej povinnosti v súlade s predpismi o verejnom obstarávaní a zabezpečenie administratívnej agendy súvisiacej s činnosťou žalovaného ako verejného obstarávateľa. Z povahy vecí vyplývalo, že žalovaný ako obstarávateľ mal záujem na plnení vyššie uvedených zmluvných povinností žalobcu. Na základe vyššie uvedeného a z dôvodu, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní poskytnutých služieb za obdobie marec a apríl 2015, súd žalobu v časti nároku na odplatu za mesiac marec a apríl 2015 nepovažoval za dôvodnú. Čo sa týkalo tvrdenia žalobcu, že ak mal žalovaný výhradu k plneniu žalobcu v mesiacoch marec a apríl 2015, mal si u žalobcu uplatniť nárok na odstránenie vád, mal súd za to, že v zmluve si zmluvné strany nedohodli ustanovenia o odstránení vád, prípadne inštitútu zmluvnej pokuty. Problematika vád tovaru, prípadne vád diela je upravená v Obchodnom zákonníku len pri inštitúte kúpnej zmluvy a zmluvy o dielo. Nakoľko v zmluve absentuje dohoda o odstránení vád zmluvného plnenia žalobcu a taktiež neexistuje zákonná úprava v rámci ustanovení o mandátnej zmluve podľa ust. § 566 a nasl. Obch. zák., bol súd toho názoru, že v prípade, ak si objednávateľ objedná u poskytovateľa služby a poskytovateľ služieb tieto služby neposkytne riadne, sankciou pre poskytovateľa služieb je, že mu neprináleží nárok na odplatu za mesiace, v ktorých služby nevykonal, okrem prípadu dohodnutého v čl. 3 bodu 8 zmluvy, podľa ktorého mal poskytovateľ právo na zaplatenie odplaty aj za mesiac, v ktorom neposkytol objednávateľovi služby riadne a včas, v prípade, ak mu bolo riadne včasné poskytovanie služieb znemožnené objednávateľom. Uvedená výnimka však v konaní nebola preukázaná. 7. Súd ďalej uviedol, že žalobcom uplatnený nárok predstavoval i náhradu hotových výdavkov žalobcu spočívajúcich v žalobcom uhradenom poplatku za elektronickú aukciu vo výške 50,- EUR + DPH. Žalobca bol toho názoru, že ak nárok na uplatnenie uvedených hotových výdavkov žalovaný nepoprel, súd by ho mal považovať za preukázaný. Podľa súdu prvej inštancie však aj skutočnosti, ktoré protistrana nesporuje, musia byť stranou, ktorá uvedené skutočnosti tvrdí preukázané. Strany sporu mali v danej veci jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Žalobca ako dôkaz na preukázanie svojich tvrdení označil faktúru č.150014, avšak tá súdu nepreukazovala, že žalovaný poplatok za elektronickú aukciu zaplatil, prípadne, že v predmetnej súťaži zabezpečil všetky úkony súvisiace s elektronickými aukciami. Súd bol preto toho názoru, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal vynaloženie výdavkov spočívajúcich v náhrade za poplatok za elektronickú aukciu za mesiac marec 2015, preto súd žalobu ani v časti náhrady hotových výdavkov, spočívajúcich v uhradenom poplatku za elektronickú akciu vo výške 50,- EUR + DPH, nepovažoval za dôvodnú. Vzhľadom na zistený skutkový stav a zákonné ustanovenia súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú v plnom rozsahu zamietol, nakoľko jedinou podmienkou pre vznik nároku žalobcu ako mandatára na odplatu bolo riadne a včasné vykonanie činností v zmysle uzavretej zmluvy, čo však žalobca nepreukázal, teda nepreukázal, že poskytoval žalovanému služby verejného obstarávania v mesiacoch marec a apríl 2015, ktoré boli špecifikované v čl. 2 ods. 2.5 a 2.6 zmluvy a vo vystavených faktúrach, pričom taktiež súdu žiadnym spôsobom nepreukázal ani vynaloženie výdavkov spočívajúcich v náhrade za poplatok za elektronickú aukciu za mesiac marec 2015. Súd zároveň podotkol, a to aj napriek opačnému názoru odvolacieho súdu vysloveného v zrušujúcom rozhodnutí, že uzavretím Dohody u ukončení zmluvy o poskytnutí služieb zo dňa 27.4.2015 boli všetky vzájomné záväzky z predmetnej zmluvy o poskytovaní služieb vysporiadané. Zároveň mal súd za to, že nakoľko v predmetnej dohode sa nielen vysporiadali vzájomné záväzky zo zaniknutej zmluvy, ale sa na základe zmluvou o poskytovaní služieb vzniknutého záväzkového vzťahu medzi stranami sporu dohodli touto dohodou nové vzájomné zmluvné povinnosti (povinnosť žalobcu odovzdať všetku dokumentáciu týkajúcu sa organizácie súťaží, ktoré boli predmetom jeho poskytovania služieb vrátane všetkej jeho komunikácie v mene žalovaného a povinnosť žalovaného za toto zaplatiť 1 300,- EUR bez DPH), čím v zmysle ust. § 570 Obč. zák. predmetná dohoda nielenže zrušila pôvodnú zmluvu o poskytovaní služieb, ale úpravou a zmenou vzájomných práv zmluvných strán nahradila túto pôvodnú zmluvu o poskytovaní služieb, s ohľadom na čo bola žaloba žalobcu rovnako nedôvodne podaná. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalovanému priznal ako úspešnej strane sporu náhradu trov konania. 8. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý namieta, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil podmienky vzniku nároku na zaplatenie odplaty, ktorá prináležala žalobcovi v zmysle uzatvorenej Zmluvy o poskytovaní služieb (ďalej len „Zmluva o PS"). Ohľadne charakteru dojednanej odplaty žalobca zdôraznil, že predmetná odplata bola dojednaná ako paušálna, z čoho vyplýva, že jedinou podmienkou pre vznik nároku žalobcu na túto odplatu bolo poskytovanie služieb v súlade s čl. II ods. 2 a 3 Zmluvy o PS, a to bez ohľadu na to, či tieto služby boli poskytované každý mesiac po dobu trvania Zmluvy o PS, a bez ohľadu na to, ktoré konkrétne služby zo služieb uvedených v čl. II ods. 2 Zmluvy o PS, a v akom rozsahu boli v tom-ktorom mesiaci poskytnuté. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalobca služby pre žalovaného v období platnosti Zmluvy o PS poskytoval, a to najmä zhodnými tvrdeniami sporových strán (na pojednávaní dňa 12.9.2018 žalovaný uviedol, že služby boli poskytované počas celého trvania zmluvy, avšak tvrdil, že v mesiacoch marec a apríl 2015 neboli poskytované riadne a včas). Taktiež svedok JUDr. Ján Packa ako vtedajší predseda predstavenstva žalobcu sa pri svojej výpovedi vyjadril v tom zmysle, že služby v období mesiacov pred mesiacmi marec a apríl 2015 boli poskytované, a že za všetky tieto mesiace bola žalobcovi riadne vyplatená odplata. Dôkazom o tom, že žalobca vykonával služby podľa Zmluvy o PS aj v mesiacoch marec a apríl 2015 sú aj listiny preukazujúce rôzne plnenia vykonávané v tomto období žalobcom, ktoré žalobca predložil na pojednávaní dňa 12.10.2016. Žalobca je toho názoru, že súd prvej inštancie právne závery odvolacieho súdu nerešpektoval, keďže dospel k záveru, že žalobca bol povinný preukazovať riadne a včasné vykonávanie prác v mesiacoch marec a apríl 2015. Z právnych záverov odvolacieho súdu pritom podľa žalobcu evidentne vyplývalo, že súd prvej inštancie má zohľadniť pri posudzovaní žalobou uplatneného nároku paušálny charakter dojednanej odplaty. Žalobca poukazuje na ustanovenie čl. II. ods. 3 Zmluvy o PS, podľa ktorého bol žalobca povinný služby podľa tejto zmluvy vykonávať podľa požiadaviek a pokynov žalovaného. Žalovaný v priebehu celého konania nepreukázal, že by dal žalobcovi pokyn alebo požiadavku na plnenie povinnosti podľa čl. II. ods. 2 body 2.5 a 2.6 Zmluvy o PS v mesiacoch marec a apríl 2015. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že takýto pokyn alebo požiadavka zo strany žalovaného neboli potrebné, nakoľko z povahy veci vyplývalo, že žalovaný mal záujem na plnení všetkých povinností uvedených v čl. II ods. 2 Zmluvy o PS. Tento záver súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnený a okrem toho aj nesprávny. Okrem uvedeného, súd prvej inštancie absolútne odignoroval ustanovenie čl. III. ods. 9 Zmluvy o PS, podľa ktorého bola každá zo zmluvných strán povinná adresovať upozornenie na akékoľvek porušenie, resp. neplnenie povinností podľa tejto zmluvy druhej zmluvnej strane v písomnej forme. Ak teda žalovaný začal v istom štádiu konania tvrdiť, že žalobca neposkytoval v mesiacoch marec a apríl 2015 služby podľa čl. II. ods. 2 body 2.5 a 2.6. Zmluvy o PS riadne a včas, bol povinný preukázať, že žalobcovi adresoval písomné upozornenie. 9. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný a uviedol, že z ustanovení článku 8 bod III. Zmluvy vyplýva že žalobca mal síce nárok na vyplatenie odplaty aj za mesiac, v ktorom neposkytoval žalovanému služby riadne a včas, ale iba v prípade, ak mu bolo riadne a včasné poskytovanie služieb znemožnené žalovaným. Takýto postup žalovaného žalobca v konaní nepreukázal, takže nárok na paušálnu odmenu by mu vznikol iba splnením definovaných záväzkov v Zmluve. Žalobcom uvedená definícia paušálnosti odplaty je ale v rozpore s dohodnutým článkom III. ods. 8 Zmluvy, ktorý ustanovuje, že odplata žalobcovi vzniká aj bez poskytnutia služieb iba v prípade, že žalovaný poskytovaniu služieb zabránil alebo si žalovaný v danom mesiaci žiadne služby neobjednal. Z uvedeného vyplýva, že ustanovenia zmluvy majú prednosť pred všeobecnou definíciou a nárok na paušálnu odmenu vznikne žalobcovi po splnení dohodnutého záväzku v Zmluve. Žalovaný konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že mu vznikol nárok na odmenu za poskytovanie služieb zo Zmluvy, pretože žalobca nesplnil svoj záväzok splniť riadne a včas. Rovnako žalobca nepreukázal, že by mu bol znemožnené riadne a včasné plnenie zmluvy, a preto by mu mal vzniknúť nárok na odmenu, aj keď nesplnil dohodnuté záväzky v Zmluve. 10. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 380 ods. 1 C.s.p., bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 3, C.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 8.4.2020. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie a s dôvodmi odvolania žalobcu, vyjadrením žalovaného, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu proti rozsudku nie je možné vyhovieť. Podľa § 387 ods. 1, C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 387 ods. 2, C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Podľa § 388 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. 11. Odvolací súd po prejednaní veci v prvom rade konštatuje, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo vykonané dokazovanie v dostatočnom rozsahu listinnými dôkazmi, tvoriacimi obsah spisu, z ktorých súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu správne ustálil skutkový stav v prejednávanej veci a ten následne aj správne právne posúdil. Odvolací súd preto konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a stotožňuje sa s dôvodmi v ňom uvedenými a v celom rozsahu na ne poukazuje. Odvolací súd si osvojil závery súdu prvej inštancie a poukazuje na to, že rozsah povinností žalobcu bol dohodnutý v zmluve, ale ich splnenie žalobca nepreukázal a z uvedeného dôvodu mu nevznikol nárok na odmenu. Počas celého konania žalobca nepreukázal, že uvedené v zmluve dohodnuté v čl.II ods.2/ povinnosti splnil tak ako boli dojednané. Taktiež nepreukázal splnenie podmienok podľa čl.III ods. 8/ že by mu bol prináležal nárok pre pochybenie žalovaného. 12. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil. 13. V napadnutom rozhodnutí súd druhým výrokom rozhodol, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy konania. Tento výrok odvolací súd považuje za zmätočný a nezákonný, keďže podľa § 262 ods. 1 C.s.p. súd rozhoduje o nároku na náhradu trov konania v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, nie o povinnosť nahradiť trovy konania. S poukazom na uvedené skutočnosti odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. 14. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1, v spojení s ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, C.s.p. Úspešnému žalovanému odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2, C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1, C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1, C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).