Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Cob/218/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316215955 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Šiffalovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1316215955.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Šiffalovičovej a členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Tatiany Pastierikovej v právnej veci žalobcu: Etora s. r. o., Kovácsova 1560/7B, 851 10 Bratislava - mestská časť Rusovce, IČO: 47 979 836, zastúpený: AM advokátska kancelária, s.r.o., I. Olbrachta 7747/9, 911 01 Trenčín, IČO: 50 786 245, proti žalovanému: Mahebourg s.r.o. v likvidácii, Sedmokrásková 6, 821 01 Bratislava, IČO: 45 853 738, zastúpený: JUDr. Soňa Tóthová, advokátka, Šafárikovo nám. 2, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 43 446 477, o zaplatenie 773,60 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 26Cb/328/2016 - 119 zo dňa 4. decembra 2017, takto r o z h o d o l : I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 26Cb/328/2016 - 119 zo dňa 4. decembra 2017 p o t v r d z u j e . II. Žalobca má proti žalovanému právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 773,60 eur spolu s 0,05 % denným úrokom z omeškania od 02.09.2016 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a zároveň žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení uviedol, že žalobou zo dňa 26.09.2016 sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia, ktorým súd uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 773,60 eur spolu s príslušenstvom, na základe zmluvy o spolupráci medzi realitnými sprostredkovateľmi, uzatvorenej medzi žalovaným ako sprostredkovateľom 1 a žalobcom ako sprostredkovateľom 2 dňa 25.04.2016. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, nakoľko žalobca sa žiadnym spôsobom nepričinil o uzatvorenie zmluvy o prevode vlastníctva bytu, zabezpečenie podania návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, t.j. celkovú úspešnú realizáciu obchodného prípadu zabezpečoval žalovaný. Zdôraznil, že celý obchodný prípad zrealizoval žalovaný, nielen pre predávajúceho, ale aj pre kupujúceho, pre ktorého vykonal všetky tie činnosti, ktoré mal v zmysle zmluvy o spolupráci vykonať žalobca. 2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že skutkový stav tvrdený žalobcom bol preukázaný. Medzi stranami sporu bola dňa 25.04.2016 uzatvorená zmluva o spolupráci medzi realitnými sprostredkovateľmi podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Predmetom zmluvy bola úprava práv a povinností pri vzájomnej spolupráci strán v oblasti sprostredkovania prevodu vlastníctva bytu číslo XX, ktorý sa nachádza na X. H. domu S. XX R. T., zapísaný na LV číslo XXXX v k.ú. F. E.. Žalovaný sprostredkoval uzatvorenie zmluvy o prevode vlastníctva bytu pre predávajúceho a žalobca pre kupujúceho M. T.. Žalobca v zmysle článku III. bod 3.2 zmluvy vystavil faktúru č. XXXXXXXX, splatnú 22.08.2016, na sumu 773,60 eur. 3. Súd prvej inštancie poukázal na článok I. bod 1.1. zmluvy o spolupráci, podľa ktorého predmetom je úprava práv a povinností zmluvných strán pri ich vzájomnej spolupráci (ďalej len „spoločný obchodný prípad") v oblasti sprostredkovania uzatvorenia kúpnej zmluvy pre predávajúceho s kupujúcim, ktorej obsahom bude odplatný prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Podľa bodu 1.2., nevyhnutným predpokladom pre spoločný obchodný prípad sprostredkovateľa 1 a sprostredkovateľa 2 je platne uzatvorená zmluva o sprostredkovaní predaja nehnuteľnosti medzi sprostredkovateľom 1 a predávajúcim, obsahom ktorej je výkon činnosti sprostredkovateľa 1 za účelom sprostredkovania uzatvorenia kúpnej zmluvy. Kúpna cena za nehnuteľnosť požadovaná predávajúcim je 60.500,- eur vrátenie spoločnej sprostredkovateľskej provízie sprostredkovateľa 1 a sprostredkovateľa 2. Podľa bodu 2.2. sa zmluvné strany zaviazali pri realizácii spoločného obchodného prípadu: - vzájomne si bez zbytočného odkladu oznamovať okolnosti dôležité pre realizáciu spoločného obchodného prípadu a poskytovať si potrebnú včasnú súčinnosť, - zachovávať mlčanlivosť voči všetkým osobám nezúčastneným na spoločnom obchodnom prípade a považovať všetky informácie týkajúce sa spoločného obchodného prípadu za dôverné a dbať na ochranu údajov klientov, - postupovať na základe spoločne dohodnutých podmienok spoločného obchodného prípadu, - poskytovať si navzájom informácie o nehnuteľnosti, kúpnej cene, výške spoločne sprostredkovateľskej odmeny, o výške nákladov, na ktorých sa zmluvné strany podieľajú podľa vzájomnej dohody ako aj o ich prípadných zmenách. Podľa bodu 2.3. sprostredkovateľ 1 sa zaviazal komunikovať výlučne s predávajúcim a sprostredkovateľ 2 sa zaviazal komunikovať výlučne s kupujúcim, ak sa vzájomne nedohodnú inak. Podľa článku III. bod 3.1. zmluvy sa dohodli, že spoločná sprostredovateľská odmena je 2.000,- eur. Podľa bodu 3.2. nárok na províziu sprostredkovateľovi 2 vzniká iba po úspešnej realizácii spoločného obchodného prípadu, t.j. po zrealizovaní prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. V bode 3.4. si dohodli pomer provízie pre sprostredkovateľa 1 vo výške 60 % a pre sprostredkovateľa 2 vo výške 40 % z sprostredkovateľskej odmeny. 4. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v zmluve v čl. II. bod 2.3. nebolo presne vymedzené čo, kto a kedy zo zmluvných strán má sprostredkovať. Nesúhlasil s názorom, že žalobca neposkytol súčinnosť, napr. informácie o prevádzanej nehnuteľnosti, výške kúpnej ceny, súhlas správcu, súčinnosť pri vypracovaní znaleckého posudku a podobne, pretože ide o úkony, na ktoré je potrebná súčinnosť predávajúceho a žalovaný bol v súlade s článkom II. bod 2.3. zmluvy zaviazaný výslovne komunikovať s predávajúcim. Rovnako súd nepovažoval za podstatné odstrániť rozporné tvrdenia, v akom postavení vo vzťahu k žalobcovi bol kupujúci M. T.. Ak bol maklér žalobcu a zároveň kupujúci, potom nepovažoval za logické, že neposkytoval túto súčinnosť. Provízia bola dohodnutá pre právnickú osobu - žalobcu, a nie pre makléra. Súd návrh na vykonanie dokazovania vypočutím svedka ku konkrétnym okolnostiam, postaveniu, objasneniu, či kupujúci bol maklérom považoval za nepodstatné, pretože bol naplnený článok III. bod 3.2. zmluvy, v zmysle ktorého nárok na províziu sprostredkovateľa 2 vzniká iba po úspešnej realizácii, t.j. po zrealizovaní prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Súd návrh svedka zamietol aj s poukazom na ust. § 153 CSP. 5. Súd prvej inštancie vychádzal z písomného znenia zmluvy o spolupráci. Vyslovil názor, že právo na vznik zmluvne dojednanej provízie nebol závislý od jednotlivých, konkrétnych úkonov žalobcu. Uviedol, že zužujúci alebo rozširujúci výklad súkromno-právnych zmlúv je neprípustný, rovnako žalovaný sa nemôže dožadovať a poukazovať na splnenie záväzku, ktorý nevyplýva zo zmluvy. Súd považoval za rozhodujúcu skutočnosť, že došlo k naplneniu zmluvy. Logicky vyplýva, že zo strany žalobcu, či už v zastúpení kupujúceho, bola poskytnutá súčinnosť. Uviedol, že žalovaný nepreukázal a ani netvrdil, aké iné náklady, ktoré mu v súvislosti s obchodným prípadom vznikli. 6. Súd prvej inštancie nárok žalobcu právne posúdil podľa ust. § 269 ods. 2, § 369 ods. 1 a § 369c Obchodného zákonníka (ďalej len ako OBZ“) a podľa § 1 ods. 1 až 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.z. ako inominátnu zmluvu a zmluvný úrok z omeškania dohodnutý v článku III. bod 3.8. zmluvy. Dobu omeškania určil nasledujúci deň po dobe splatnosti daňového dokladu. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). 7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná žalovanému plnú náhradu trov konania, alternatívne, aby rozsudok v celom rozsahu zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, konanie má iné vady, ktoré majú za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a v dôsledku ktorých došlo k odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom a k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces, rozsudok súdu prvej inštancie je arbitrárny, zjavne neodôvodnený. 8. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že zmluva o spolupráci neurčuje čo, kto, kedy zo zmluvných strán má podľa zmluvy sprostredkovať, že právo na vznik provízie žalobcu nebolo závislé od jednotlivých, konkrétnych úkonov žalobcu a s tým, že bola naplnená zmluva o spolupráci podľa čl. III. bod 3.2., čo zakladá nárok žalobcu na províziu, uvedené závery považoval za absolútne arbitrárne a predčasné. Citoval čl. I. bod 1.1., bod 3.2., čl. III. bod 3.1., čl. II. bod 2.2. a 2.3. a mal za to, že z obsahu zmluvy o spolupráci jednoznačne vyplývajú povinnosti žalobcu (rovnako ako aj žalovaného), ktoré nepochybne sú podmienkou vzniku nároku na províziu. Bol toho názoru, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že uskutočnil plnenia podľa čl. II. bod 2.2., 2.3. zmluvy, ktoré sú podmienkou vzniku nároku na províziu; pričom realizáciu tohto plnenia podľa zmluvy žalobca v konaní ani netvrdil. Uviedol, že nemožno mať za to, že v zmluve o spolupráci museli mať zmluvné strany určené presne momentom každý krok po kroku, nebolo to zmyslom a účelom zmluvy, keďže to nebolo ani možné vzhľadom na povahu veci. Spolupráca zmluvných strán sa mala odvíjať od vývoja konkrétneho spoločného obchodného prípadu, k čomu mali zmluvné strany každá v prvom rade komunikovať so svojím klientom a konať vo vzájomnej spolupráci a koordinácii smerujúcej k úspešnému uzavretiu spoločného obchodného prípadu. S poukazom na ust. § 266 ods. 1, 2 OBZ žalovaný vytkol súdu prvej inštancie, že nevzal na zreteľ, že sa jedná o zmluvu o spolupráci uzavretú medzi dvoma realitnými sprostredkovateľmi, nevzal do úvahy povahu veci, ktorá neumožňovala v zmluve o spolupráci stanoviť každý jednotlivý konkrétny krok tej-ktorej zmluvnej strany z hľadiska momentu jeho vykonania. Zdôraznil, že sa jednalo o dohodnutú spoluprácu, predpokladajúcu jednotlivé budúce kroky každej zo zmluvných strán, v závislosti od vývoja prípadu, od konania predávajúceho a kupujúceho, existencie dokladov, od stanoviska banky poskytujúcej úver, od stanoviska znalca a pod.. Mal za to, že článok I., II. a IV. zmluvy dávali jasný a zrozumiteľný rámec záväzkov zmluvných strán pri vzájomnej obchodnej spolupráci ako zástupcov strany predávajúceho a strany kupujúceho. Zmluvné strany, a teda aj žalobca, vedeli a vzhľadom na svoju odbornosť mali vedieť, čo sú povinní v zmysle zmluvy o spolupráci vykonať. 9. Žalovaný vytkol súdu prvej inštancie, že pri posudzovaní nároku žalobcu na províziu vzal do úvahy iba časť obsahu zmluvy o spolupráci, konkrétne iba článok III. bod 3.2., 3.4., nevzal do úvahy a neprihliadol na jej celé znenie, najmä na bod 1.1. článku I., bod 2.2. a 2.3. článku II., bod 4.1., 4.2. článku IV. a navyše, bod 3.2. článku III. zmluvy nesprávne vykladal tak, že pre vznik provízie postačuje iba tá skutočnosť, že došlo k uzavretiu zmluvy o prevode vlastníctva bytu aj bez plnenia práv a povinností v čl. II., keď o.i. ustálil, že právo na vznik provízie nebolo závislé od jednotlivých, konkrétnych úkonov žalobcu. Z vyššie uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie sa nedostatočne oboznámil s obsahom zmluvy o spolupráci a z jej obsahu vyvodil absolútne nesprávny záver o tom, že zmluva neurčuje čo, kto a kedy majú zmluvné strany sprostredkovať. Na strane druhej, bol žalovaný toho názoru, že pokiaľ by skutočne bolo preukázané, že zmluva neurčuje čo, kto, kedy má podľa zmluvy sprostredkovať, potom je zmluva v tejto časti neurčitá, a teda neplatná podľa ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v súvislosti s čím bol súd prvej inštancie povinný sa vysporiadať. 10. Žalovaný ďalej namietol, že súd prvej inštancie síce v bode 8. napadnutého rozsudku správne cituje ust. § 266 OBZ, ako aj judikatúru týkajúcu sa vyjadrenia právnych úkonov v zmluve, tieto však absolútne nesprávne aplikoval na daný prípad, pri posudzovaní zmluvy o spolupráci sa tam uvedenými pravidlami neriadil, naopak, prípad posúdil diametrálne odlišne (opačne), ako uvádza zákon v ust. § 35 ods. 2 OZ a v § 266 OBZ a ako uvádza ustálená judikatúra, čo bezpochyby predstavuje nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. 11. V odvolaní ďalej vytkol konajúcemu súdu, že svojím výkladom a právnymi závermi poprel význam, účel, prejavenú vôľu zmluvných strán v zmluve o spolupráci, ktorej účelom a zmyslom bola vzájomná spolupráca zmluvných strán ako realitných sprostredkovateľov (t.j. komunikácia, koordinácia, spoločné dohody, kroky) pri riešení spoločného obchodného prípadu a dohoda o rozdelení si provízie po realizácii spoločného obchodného prípadu. Za naplnenie zmluvy o spolupráci žalovaný nepovažoval iba uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu, ale naplnením zmluvy o spolupráci je vzájomná spolupráca zmluvných strán smerujúca k uzavretiu zmluvy o prevode vlastníctva v bytu, čo potvrdzuje už aj samotné znenie zmluvy. Preto tvrdenie súdu, že došlo k naplneniu zmluvy v bode 13. považoval za zmätočné a navyše v časti týkajúcej sa žalobcu tiež nepravdivé. 12. Žalovaný ďalej namietal, že súd prvej inštancie nijako neprihliadol na preukázanú skutočnosť, že žalobca sa žiadnym spôsobom nepričinil o úspešnú realizáciu spoločného obchodného prípadu, teda o uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu a doslova odignoroval žalobcom potvrdený fakt, že neplnil záväzky uvedené v zmluve. Mal za to, že bolo preukázané, že žalovaný výlučne sám sprostredkoval predaj a kúpu nehnuteľnosti, a zo strany žalobcu preukázateľne došlo k hrubému porušeniu jeho povinností uvedených článku II. bod 2.2. a 2.3. zmluvy o spolupráci. Pokiaľ súd prvej inštancie nepripustil výsluch svedka M. T. ku konkrétnym okolnostiam, postaveniu, objasneniu, či kupujúci bol maklérom, pretože bol naplnený článok III. bod 3.2. zmluvy o spolupráci, považoval to žalovaný za výsledok nielen nesprávneho právneho posúdenia veci, ale aj za absolútne arbitrárne, vágne a nepreskúmateľné. Pokiaľ súd zamietol návrh na vypočutie svedka s odkazom na ust. § 153 CSP, žalovaný namietol tento postup, nakoľko sudcovská koncentrácia konania je namieste vtedy, ak by strana svojimi neopodstatnenými návrhmi na vykonanie dokazovania spôsobovala prieťahy v konaní, čo v danom prípade nebolo naplnené. Návrh na výsluch svedka T. vzišiel z tvrdení strán na prvom pojednávaní, ktoré sa v danej veci konalo a odročením pojednávania za týmto účelom by nedošlo k žiadnym prieťahom v konaní. Žalovaný návrh na vykonanie tohto dôkazu nepovažoval za irelevantný, ale naopak, za významný vzhľadom na nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie. 13. Zároveň žalovaný, napriek tomu, že nevzniesol túto námietku na pojednávaní, tiež namietal, že v konaní pred súdom prvej inštancie nebola vypočutá štatutárna zástupkyňa žalobcu, ktorá zmluvu o spolupráci podpísala a bola kontaktnou osobu, pretože podľa názoru žalovaného mala byť vypočutá ako strana sporu. Z obsahu napadnutého rozsudku je evidentné, že súd prvej inštancie sa nezaoberal právnou argumentáciou žalovaného, vychádzal iba z tvrdení žalobcu, ktoré iba nekriticky prevzal a zmluvu o spolupráci absolútne nesprávne interpretoval. Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal žalovaný za to, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní postupoval v rozpore so základnými zásadami sporového konania uvedenými v CSP, pričom postupoval tak, aby vec čo najrýchlejšie ukončil a vybavil bez toho, aby sa zaoberal samotnou uplatnenou pohľadávkou. Žalovaný namietol, že súd prvej inštancie zaťažil konanie vadami, ktoré majú za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, konanie je postihnuté inou vadou podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP, v dôsledku ktorých došlo k odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom a k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces. Vyslovil názor, že v danom konaní nebola splnená podmienka tzv. „rovnosti zbraní“, judikovaná ESĽP, že každej strane musí byť daná rovnaká príležitosť prezentovať svoj prípad, vrátane potrebných dôkazov za podmienok, ktoré ju nepostavia do podstatne nevýhodnej situácie voči protistrane. Záverom namietol nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku pre nedostatok dôvodov rozhodnutia, keďže sa z odôvodnenia napadnutého rozsudku nedozvedel o konkrétnych príčinách rozhodnutia právom predvídaným spôsobom, čím sa mu odňala možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov a teda sa mu odníma možnosť konať pred súdom. 14. K odvolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý poukázal na to, že žalovaný v odvolaní opakovane uvádza a opisuje skutočnosti, ktoré tvrdil aj v konaní pred súdom prvej inštancie a ktorých pravdivosť podľa názoru žalobcu a rovnako aj podľa odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nijako nepreukázal. Mal za to, že argumentácia žalovaného neobstojí, nakoľko žalobca nielenže tvrdil skutočnosti uvedené v žalobe, ako aj v neskoršom písomnom vyjadrení, ale tieto aj súdu riadne listinným dôkazmi preukázal. Naopak, žalovaný svoje tvrdenia súdu nijako nepreukázal. Žalobca sa v plnom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvej inštancie a naďalej zotrval na tvrdení, že zmluva skutočne neobsahuje konkrétne činnosti, ktoré mala tá ktorá zmluvná strana robiť. Povinnosti, ktoré sú v zmluve vymenované (v čl. II. bod 2.2) sú iba všeobecného, rámcového charakteru. 15. Nesúhlasil s námietkou žalovaného, že žalobca sa dopustil hrubého porušenia čl. II. ods. 2.2 a 2.3 z dôvodu, že tam vymenované povinnosti neplnil. Poukázal na to, že žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie nepreukázal tieto svoje tvrdenia, žalobca tieto tvrdenia od počiatku popieral a zároveň opätovne uviedol, že aj prípadné porušenie týchto povinností nemôže mať vplyv na dojednanú odmenu pre žalobcu (províziu), nakoľko nárok na ňu je jasne zmluvou daný podľa článku III. bod 3.2 a žalobcovi vzniká po zrealizovaní prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. 16. Žalobca tvrdenia žalovaného, že žalobca sa žiadnym spôsobom nepričinil o úspešnú realizáciu spoločného obchodného prípadu a žalovaný výlučne sám sprostredkoval predaj a kúpu nehnuteľností považoval za nepravdivé, k preukázaniu ktorých neprišlo. V tejto súvislosti sa podrobne vyjadril k jednotlivým úkonom namietaných žalovaným pri spoločnom obchodnom prípade. Uviedol, že s ohľadom na väčší rozsah úkonov, ktoré musel žalovaný spraviť oproti žalobcovi, mal žalovaný v zmluve dojednanú o 20 % vyššiu odmenu. 17. Ďalej žalobca poukázal na tú skutočnosť, že žalovaný sa od začiatku snaží navodiť situáciu, že úlohou žalobcu malo byť nájdenie klienta - kupujúceho pre uzatvorenie kúpnej zmluvy na predaj bytu. V danom prípade nešlo o „nájdenie klienta“ zo strany žalobcu, ktorý by kúpil predmetnú nehnuteľnosť, ale práve naopak, žalobca kontaktoval žalovaného už s tým, že má klienta, ktorý má záujem o kúpu inzerovanej nehnuteľnosti. Žalovaný tak nesprávne a klamlivo uvádza, keď podmieňuje vznik nároku naplnením záväzku žalobcu okrem iného sprostredkovaním a „nájdením“ kupujúceho. Táto skutočnosť nijako zo zmluvy nevyplýva. Predmetná zmluva o spolupráci nemá charakter zmluvy sprostredkovateľskej, ako sa to snaží žalovaný súdu predložiť. 18. Vyslovil názor, že rovnako nepreukázané zostali aj tvrdenia žalovaného vo vzťahu k osobe kupujúceho, M. T. a najmä irelevantné vo vzťahu k prejednávanej veci. Žalobca potvrdil, že M. T. zároveň spolupracoval so žalobcom v oblasti jeho podnikania, avšak nie ako realitný maklér, ako to tvrdí žalovaný, ale prevažne sa venoval správe realitného softvéru. Žalobca bol toho názoru, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď nepripustil žalovaným navrhovaný dôkaz - výsluch M. T.. Uviedol, že žalovaný bol súdom riadne poučený o povinnosti uplatniť včas prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, mohol učiniť tak jednak v podanom odpore a jednak aj v písomnom vyjadrení, ktoré súdu podával ešte pred nariadením pojednávania. Žalovaný však napriek tomu urobil návrh na vykonanie tohto dôkazu až na pojednávaní, takže takýto úkon by si vyžadoval nariadenie ďalšieho pojednávania, preto súd postupoval správne s ohľadom na ust § 153 ods. 2 CSP. Zároveň mal za to, že vykonanie takéhoto dôkazu by nijakým spôsobom nemalo vplyv na záver spočívajúci v tom, že podľa článku III. bod 3.2 zmluvy nárok na províziu žalobcovi vzniká po zrealizovaní prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Záverom zdôraznil, že žalovaný v podanom odvolaní uvádza mnoho tvrdení, ktoré však súdu prvej inštancie nepreukázal žiadnymi dôkazmi a ani tieto dôkazy neoznačil. Zároveň predložené dôkazy nijakým spôsobom nespochybnili žalobcom uplatnený nárok. S ohľadom na uvedené považoval žalobca odvolanie za nedôvodné a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny. 19. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec podľa § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ustanovením § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP oznámený na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, dôvodmi odvolania žalovaného a vyjadrením žalobcu odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. 20. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalovaný neargumentuje žiadnymi novými skutočnosťami a dôkazmi v zmysle § 366 CSP, s ktorými by sa súd prvej inštancie riadne v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal a ktoré by mali za následok zmenu konajúcim súdom zisteného stavu alebo jeho právneho hodnotenia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd uvádza nasledovné: 21. Podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá. 22. Podľa ustanovenia § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. 23. Podľa ustanovenia § 266 Obchodného zákonníka, prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy. (ods. 1). V prípadoch, keď prejav vôle nemožno vyložiť podľa odseku 1, vykladá sa prejav vôle podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle určený. Výrazy používané v obchodnom styku sa vykladajú podľa významu, ktorý sa im spravidla v tomto styku prikladá. (ods. 2). Pri výklade vôle podľa odsekov 1 a 2 sa vezme náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania strán, pokiaľ to pripúšťa povaha vecí. (ods. 3). Prejav vôle, ktorý obsahuje výraz pripúšťajúci rôzny výklad, treba pri pochybnostiach vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní tento výraz použila. (ods. 4). 24. Podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia. 25. Podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi okrem nárokov podľa § 369, 369a a 369b aj právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a to bez potreby osobitného upozornenia. Výšku paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením. 26. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že dňa 25.04.2016 uzatvorili zmluvu o spolupráci medzi realitnými sprostredkovateľmi podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Predmetom zmluvy bola úprava práv a povinností pri vzájomnej spolupráci strán v oblasti sprostredkovania prevodu vlastníctva bytu číslo XX, ktorý sa nachádza na X. H. domu S. XX v T., zapísaný na LV číslo XXXX v k.ú. F. E.. Taktiež nebolo sporné, že bol zrealizovaný prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na kupujúceho M. T.. Sporným bolo, či žalobca v zmysle článku III bod 3.2 zmluvy vystavil faktúru č. XXXXXXXX splatnú 22.08.2016 na sumu 773,60 eur oprávnene, či mu vznikol nárok na dohodnutú sprostredkovateľskú províziu podľa čl. III. a v tej súvislosti výklad jednotlivých článkov zmluvy. Úlohou odvolacieho súdu, vzhľadom na námietky odvolateľa, bolo v prvom rade posúdiť, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či napadnutý rozsudok vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý na základe vykonaného dokazovania ustálil v bode 13., že mal za preukázaný skutkový stav tvrdený žalobcom. 27. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že v civilnom procese platí tzv. prejednacia zásada. Vo všeobecnosti podľa tejto zásady je záležitosťou procesných strán, aké predložia skutkové podklady, vrátane dôkazov. Tvrdiť skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci a navrhovať dôkazy tejto skutočnosti podporujúce je tak výlučne vecou žalobcu a žalovaného a každá zo strán nesie procesnú zodpovednosť za to, že svojimi tvrdeniami vnesie do procesu ten skutkový materiál, ktorý bude v súlade s jej procesnými záujmami. Úspech v konaní je možný len za náležitej podpory legitímnosti nároku, prostredníctvom dôkazov, ktoré strany predložia. Súd je oprávnený založiť rozhodnutie na skutočnostiach predložených procesnými stranami, a to, čo strany nepredložia a nepreukážu, nemôže brať za základ pre svoje rozhodovanie. 28. Skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce, sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, a teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane tej-ktorej sporovej strany treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. 29. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná, a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho, kto existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. 30. Žalobca na podporu svojich tvrdení o dôvodnosti nároku na zaplatenie provízie predložil súdu okrem iných dôkazov Zmluvu o spolupráci medzi realitnými sprostredkovateľmi zo dňa 25.04.2016, Zmluvu o prevode vlastníctva bytu zo dňa 03.06.2016 spolu s dodatkom č. 1 zo dňa 07.06.2016, čiastočný výpis vlastníctva č. XXXX, výzvu na poskytnutie súčinnosti zo dňa 26.07.2016, faktúru č. XXXXXXXX. Odvolací súd poukazuje na podrobné vyhodnotenie súdu prvej inštancie v bode 7. a 8. napadnutého rozsudku, v ktorých odôvodnil, s poukazom na ust. § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 266 Obchodného zákonníka, rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25Cdo/1650/98, nález I. ÚS 625/2003, svoj postup pri výklade zmluvy o spolupráci, vzhľadom na rozdielnu interpretáciu jednotlivých článkov zmluvy stranami sporu. Z výkladu súdu vyplynul správny záver v bode 13., že skutkový stav tvrdený žalobcom je preukázaný, nakoľko v zmluve v čl. II. bod 2.3. nebolo presne vymedzené čo, kto a kedy zo zmluvných strán má sprostredkovať. Preto nie je dôvodná námietka žalovaného, že sa súd nevysporiadal s článkami I. a II. zmluvy. Odvolací súd dáva za pravdu žalovanému, že uvedené články dávali jasný a zrozumiteľný rámec záväzkov zmluvných strán pri vzájomnej obchodnej spolupráci ako zástupcov strany predávajúceho a strany kupujúceho, aj vzhľadom na skutočnosť, že zmluvnými stranami boli realitné kancelárie, pri ktorých sa dá predpokladať, že mali prax pri sprostredkovaní obdobných obchodných prípadov, aby dostatočne jasným a určitým spôsobom zadefinovali vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán. V tejto súvislosti nie je dôvodná námietka žalovaného, že súd prvej inštancie vzal do úvahy iba časť obsahu zmluvy o spolupráci, konkrétne iba článok III. bod 3.2., 3.4. a nevzal do úvahy a neprihliadol na jej celé znenie, najmä na bod 1.1. článku I., bod 2.2. a 2.3. článku II.. Ako je zrejmé z odôvodnenia napadnuté rozsudku, konajúci súd sa pri posúdení dôvodnosti nároku žalobcu dostatočne oboznámil a zaoberal znením a obsahom uvedených článkov zmluvy, správne ich vykladal a vyvodil záver, že pre vznik provízie postačuje dohodnutá podmienka, a to uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu a právo na vznik provízie nebol závislý od jednotlivých, konkrétnych úkonov žalobcu. V čl. III. bod 3.2. bolo zmluvnými stranami dostatočne určito dohodnuté, že nárok na províziu žalobcovi vzniká iba po úspešnej realizácii spoločného obchodného prípadu, t.j. po zrealizovaní prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Medzi stranami sporu nebola sporná skutočnosť, že podľa článku III. bod 3.1. zmluvy sa dohodli, že spoločná sprostredovateľská odmena je 2.000,- eur a v bode 3.4. si dohodli pomer provízie pre sprostredkovateľa 1 vo výške 60 % a pre sprostredkovateľa 2 vo výške 40 % zo sprostredkovateľskej odmeny. Žalobca si províziu uplatnenú žalobou vypočítal v súlade so zmluvne dohodnutým spôsobom. 31. Odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že žalovaný vzhľadom na dohodnuté znenie zmluvy nepreukázal svoje tvrdenia, že zo strany žalobcu došlo k hrubému porušeniu jeho povinností uvedených v článku II bod 2.2. a 2.3. zmluvy o spolupráci. K námietke žalovaného, že pokiaľ by skutočne bolo preukázané, že zmluva neurčuje čo, kto, kedy sa má podľa zmluvy sprostredkovať, potom je zmluva v tejto časti neurčitá, a teda neplatná podľa ust. § 37 ods. 1 Obč. zákonníka, v súvislosti s čím bol súd prvej inštancie povinný sa vysporiadať, odvolací súd dodáva, že z bodu 12. a 13. napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie vychádzal pri právnom posúdení zmluvy o sprostredkovaní z ust. § 269 ods. 2 OBZ a podrobne sa zaoberal aj článkom II. bodu 2.2.. Z úvah súdu prvej inštancie pri hodnotení skutkového stavu, keď nesúhlasil s názorom žalovaného, že žalobca neposkytol súčinnosť, napr. informácie o prevádzanej nehnuteľnosti, výške kúpnej ceny, súhlas správcu, súčinnosť pri vypracovaní znaleckého posudku a podobne, pretože ide o úkony, na ktoré je potrebná súčinnosť predávajúceho a žalovaný bol v súlade s článkom II. bod 2.3. zmluvy zaviazaný výslovne komunikovať s predávajúcim, je zrejmé, že vychádzal zo znenia článku II., v ktorom boli platne dohodnuté práva a povinnosti zmluvných strán. 32. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že zužujúci alebo rozširujúci výklad súkromno-právnych zmlúv je neprípustný, a žalovaný sa nemôže dožadovať a poukazovať na splnenie záväzku, ktorý nevyplýva zo zmluvy. Súhlasí aj s názorom žalobcu, že nakoľko povinnosti, ktoré sú v uvedenom článku zmluvy vymenované, sú iba všeobecného, rámcového charakteru, nie je z neho možné dovodiť a namietať, ktoré konkrétne povinnosti a úkony mala robiť ktorá zo zmluvných strán. Odvolací súd súhlasí s názorom konajúceho súdu, že logicky vyplýva, že zo strany žalobcu bola poskytnutá súčinnosť, nakoľko došlo k naplneniu zmluvy úspešnou realizáciou spoločného obchodného prípadu, čo strany zadefinovali ako prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Z uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie správne citoval ust. § 266 OBZ, § 35 ods. 2 OZ, ako aj judikatúru týkajúcu sa vyjadrenia právnych úkonov v zmluve, správne ich aplikoval na daný prípad a pri posudzovaní zmluvy o spolupráci sa riadil tam uvedenými pravidlami a vec správne právne posúdil. 33. Odvolací súd posúdil ako nedôvodnú aj ďalšiu námietku žalovaného súvisiacu s nepripustením výsluchu svedka M. T., nakoľko súd prvej inštancie postupoval správne a uplatnil sudcovskú koncentráciu konania v zmysle § 153 CSP, keď nepripustil žalovaným navrhovaný dôkaz. Žalovaný bol súdom riadne poučený o povinnosti uplatniť včas prostriedky procesnej obrany a mohol ich uplatniť v podanom odpore a následne aj v písomnom vyjadrení, ktoré súdu podával ešte pred pojednávaním, na ktorom navrhol vykonanie tohto dôkazu. Odvolací súd odkazuje na bod 14. rozsudku, v ktorom súd podrobne odôvodnil svoj postup a v celom rozsahu sa s ním stotožňuje. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že konajúci súd postupoval správne, keď zamietol návrh vykonať výsluch svedka M. T. navrhnutý žalovaným, nakoľko by bol neúčelný, nehospodárny a nemal by žiaden význam pre rozhodovanie súdu. 34. V súvislosti s námietkou žalovaného, že aj napriek tomu, že nevzniesol túto námietku na pojednávaní, tiež namieta, že v konaní pred súdom prvej inštancie nebola vypočutá štatutárna zástupkyňa žalobcu, ktorá zmluvu o spolupráci podpísala a bola kontaktnou osobu a ktorá podľa názoru žalovaného mala byť vypočutá ako strana sporu, odvolací súd poukazuje na ust. § 195 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd môže nariadiť výsluch strany len na návrh. Odvolací súd dáva do pozornosti, že výsluch strany je štandardným dôkazným prostriedkom, ktorý slúži na náležité objasnenie, resp. preukázanie tvrdených skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, ale len za splnenia podmienky, že ich nie je možné preukázať inak, najmä listinami či inými dôkaznými prostriedkami. Súd nariadi výsluch strany len na návrh, teda žalobca alebo žalovaný musia navrhnúť nariadenie výsluchu strany o tvrdených skutočnostiach, pričom je na úvahe súdu, či takýto dôkaz vykoná. Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie, ako sám priznáva, návrh na vypočutie štatutárnej zástupkyne nenavrhol, takže uvedená námietka je nedôvodná. 35. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka žalovaného týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti napadnutého rozhodnutia. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03 <http://merit.slv.cz/III.US119/03>-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03 <http://merit.slv.cz/IV.US115/03>). 36. Na záver považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011). Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04 <http://merit.slv.cz/ IV.US252/04>), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04 <http://merit.slv.cz/I.US50/04>). Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok podrobne a presvedčivo odôvodnil. Odvolací súd je toho názoru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa všetky kritériá, ktoré na odôvodnenie súdneho rozhodnutia kladie ust. § 220 ods. 2 CSP. Nie je preto opodstatnená námietka žalovaného, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok nedostatočne odôvodnil. 37. Odvolací súd na základe podaného odvolania a preskúmania veci zhodne s názorom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie zmluvne dohodnutej sprostredkovateľskej odmeny žalovaným a žalovaný svojou argumentáciou v odvolacom konaní nepreukázal opak. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci, konanie nemá iné vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a v dôsledku ktorých by došlo k odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom a k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces. 38. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny. 39. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Úspešnému žalobcovi odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania, o ich výške rozhodne súd prvej inštancie. 40. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 41. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, 42. Tento rozsudok bol členmi senátu prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).