Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 15CoPr/4/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1317201004 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1317201004.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobkyne: V.. B. Y. , narodená dňa X.XX.XXXX, trvale bytom H., D. č. XXXX/X, zastúpená JUDr. Ladislavom Senárikom, bytom Ivanka pri Dunaji, Pluhová č. 15, proti žalovanému: Slovenský hydrometeorologický ústav, Bratislava, Jeséniova č. 17, IČO: 00 156 884, zastúpený JUDr. Michalom Mudrákom, advokátom, Bratislava, Hurbanovo nám. č. 1, o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 6. apríla 2018, č.k. 24 Cpr 2/2017-134, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava III. zo dňa zo dňa 6. apríla 2018, č.k. 24 Cpr 2/2017-134, p o t v r d z u j e . II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1.1. Rozsudkom zo dňa 6.4.2018, č.k. 24 Cpr 2/2017-134, súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala určenia, že výpoveď zo dňa 27.10.2016 je neplatná a žalovaný je povinný zaplatiť jej náhradu mzdy za obdobie od 1.1.2017 do času rozhodnutia súdu a umožniť jej vykonávať prácu. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaný má nárok na plnú náhradu trov konania. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanovením § 63 ods. 2, ods. 3 Zákonníka práce ako aj článkom 11.4 kolektívnej zmluvy, uzatvorenej medzi žalovaným a odborovou organizáciou. Po vecnej stránke odôvodnil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie tým, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru o platnosti výpovede, keď žalovaný v súlade so zákonom písomne rozhodol o organizačnej zmene, v dôsledku ktorej sa žalobkyňa stala nadbytočnou, žalobkyňa nebola ochotná prejsť na inú, pre ňu vhodnú prácu, ktorú jej žalovaný ponúkol a žalovaný dodržal podmienky realizácie ponukovej povinnosti podľa kolektívnej zmluvy. Súd prvej inštancie v odôvodnení konštatoval, že v článku 11.4 kolektívnej zmluvy sa žalovaný zaviazal pri rozviazaní pracovného pomeru z dôvodu organizačných zmien vypracovať zoznam voľných vhodných pracovných miest a informovať o nich uvoľňovaného zamestnanca a v prípade, že v zozname bude vhodné pracovné miesto a zamestnanec prejaví záujem, zamestnávateľ ho naň preradí. Žalovaný si túto dohodnutú podmienku splnil, keď žalobkyni predložil zoznam voľných pracovných miest. V ponuke voľných pracovných pozícií bolo šesť pracovných pozícií (meteorológ a klimatológ, hydrológ, programátor, prognostik, administrátor). Neboli v nej uvedené pracovné miesta asistentky riaditeľa, špecialistu ľudských zdrojov a právnika, ktoré sa zmenou organizačnej štruktúry vytvárali ku dňu 1.11.2016, tieto miesta však boli uvedené ako novovytvorené v rozhodnutí o zmene organizačnej štruktúry. Pred výpoveďou bolo žalobkyni predložené aj rozhodnutie o zmene organizačnej štruktúry. Pri hodnotení ponuky primeraného zamestnania súd prvej inštancie vychádzal z toho, že inou vhodnou prácou sa rozumie práca zodpovedajúca zdravotnému stavu, schopnostiam a kvalifikácii zamestnanca. Povinnosť zamestnávateľa sa vzťahuje na ponúknutie inej vhodnej práce, nie na ponúknutie všetkých pracovných pozícií, ktoré má zamestnávateľ k dispozícii. Z toho hľadiska si žalovaný podľa súdu prvej inštancie svoju zákonnú povinnosť dostatočne splnil. Na pracovné pozície právnika a špecialistu ľudských zdrojov žalobkyňa nespĺňala požadovanú kvalifikáciu vyžadovanú žalovaným - právnické vzdelanie. Žalovaný tvrdil, že žalobkyni ponúkol aj miesto asistentky riaditeľa. Táto skutočnosť, podľa súdu prvej inštancie, nebola v konaní dostatočne preukázaná, a to ani výsluchmi svedkov. Súd však dospel k záveru, že pre posúdenie predmetu sporu to nebolo významné, nešlo o vhodné pracovné miesto, na ktoré by sa ponuková povinnosť podľa zákona a kolektívnej zmluvy vzťahovala. Pracovné miesto vrátnika a asistentky preto ani nemuselo byť uvedené v zozname voľných pracovných miest. Žalobkyňa o voľnom mieste asistentky vedela z organizačnej zmeny, neprejavila záujem o žiadne miesto. Súd prvej inštancie mal za to, že pri skončení pracovného pomeru nebol porušený ani článok 11.3 kolektívnej zmluvy. Žalobkyňa pri ukončovaní pracovného pomeru neuviedla žiadnu skutočnosť, na ktorú by mal žalovaný prihliadať, ako na hodnú osobitného zreteľa. Uvedený článok nezakazuje žalovanému rozviazať pracovný pomer so zamestnancom, ktorý má do vzniku nároku na starobný dôchodok menej ako päť rokov. Takýto zákaz § 63 Zákonníka práce ani nepripúšťa, na rozdiel od § 63 ods. 3, ktorý umožňuje v kolektívnej zmluve stanoviť podrobnejšie podmienky ponukovej povinnosti, ktoré musí zamestnávateľ dodržať. Žalovaná sa neobrátila na odborovú organizáciu, ktorá, v rámci prerokovania výpovede, sa mohla zastať žalobkyne a trvať na splnení tohto záväzku v kolektívnej zmluve. Podľa § 7 ods. 2 zákona č. 10/1996 Z.z. o kontrole v štátnej správe, vnútorná kontrola je kontrola plnenia úloh štátnej správy vykonávaná útvarmi kontroly a ostatnými odbornými útvarmi orgánu štátnej správy, právnickej osoby zriadenej orgánom štátnej správy a právnickej osoby založenej orgánom štátnej správy, alebo zamestnancom určeným vedúcim orgánu kontroly. Vnútorná kontrola je aj kontrola plnenia úloh štátnej správy zverených zákonom orgánom územnej samosprávy, vykonávaná odborným útvarom príslušného orgánu štátnej správy. Súd prvej inštancie konštatoval, že z uvedeného ustanovenia nevyplýva, že by bolo povinnosťou žalovaného zabezpečovať vnútornú kontrolu iba prostredníctvom hlavného kontrolóra, s ktorým záverom súdu korešponduje aj stanovisko riaditeľky osobného úradu Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky zo dňa 12.5.2016, ktoré v konaní predložil žalovaný. V tomto liste riaditeľka oznámila žalovanému, že podľa § 7 uvedeného zákona má žalovaný povinnosť vykonávať vnútornú kontrolu, ale je v jeho kompetencii, akým spôsobom si interným predpisom upraví systém vnútornej kontroly, pričom nie je povinnosťou mať pracovnú pozíciu hlavného kontrolóra. Žalovaný preto mohol rozhodnúť o organizačnej zmene, ktorou zrušil pozíciu hlavného kontrolóra. Súd prvej inštancie konštatoval, že či je toto rozhodnutie správne, efektívne, či zlepší alebo zhorší vnútornú kontrolu u žalovaného, mu neprináleží posudzovať. Nesúhlasil však s názorom žalobkyne, že jediný kontrolór nemôže byť nadbytočný v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Súd ďalej konštatoval, že žalobkyňu nebolo možné považovať za chránenú osobu podľa zákona č. 307/2014 Z.z. o niektorých opatreniach súvisiacich s oznamovaním protispoločenskej činnosti. Žalobkyňa sa takejto ochrany nedovolávala, neuviedla ani žiadne také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že v rámci svojej kontrolnej činnosti upozorňovala na kriminalitu alebo inú protispoločenskú činnosť. Pripomienky ostatných útvarov žalovaného k jej kontrolným správam sú bežnou súčasťou vnútornej kontroly a v konečnom dôsledku o nich rozhoduje generálny riaditeľ, ktorý je zodpovedný za činnosť celej rozpočtovej organizácie a za systém jej vnútornej kontroly. Podľa súdu prvej inštancie tak výpoveď nie je ani v rozpore s dobrými mravmi, ako sa domnievala žalobkyňa s poukazom na § 17 ods. 3 Zákonníka práce a na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 9.6.2010, sp.zn. 5 Cdo 42/2010. Výpoveď nie je v rozpore so Zákonníkom práce ani iným zákonom, ani neobchádza zákon. V konaní neboli zistené skutočnosti nasvedčujúce tomu, že by organizačná zmena sledovala iný cieľ než zníženie stavu zamestnancov a efektívnosť práce. 1.2. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2. Proti tomuto rozsudku, v celom jeho rozsahu, podala včas odvolanie žalobkyňa dôvodiac tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietala, že žalovaný jej odmietol sprístupniť organizačnú zmenu, žiadne pracovné miesto jej neponúkol, tvrdil, že miesta vytvorené organizačnou zmenou sa na ňu nevzťahujú, keďže organizačná zmena nenadobudla platnosť ani účinnosť. Vytýkala súdu prvej inštancie, že jeho rozhodnutie vychádza zo skutočností, ktoré netvrdila žiadna strana. Súd nesprávne vyhodnotil samotnú výpoveď ako dôkaz o tom, že žalobkyni nebolo ponúknuté žiadne pracovné miesto. Rovnako nesprávne ako dôkaz o tejto skutočnosti vyhodnotil list žalovaného zo dňa 16.1.2017, v ktorom žalovaný konštatoval, že ponuku voľných miest žalobkyni nezasiela, keďže nesúvisia s jej výpoveďou. Nesprávne vyhodnotil aj dôkaz, zoznam voľných pracovných miest, vytvorených organizačnou zmenou, pripojený k listu žalovaného zo dňa 16.1.2017. Žiadna zo strán netvrdila, že žalobkyni boli ponúknuté miesta uvedené v tomto zozname, pričom súd dospel k záveru, že má za sporné, či boli pracovné miesta vytvorené organizačnou štruktúrou žalobkyni pri výpovedi ponúknuté. Podľa žalobkyne z listinných dôkazov je nesporné, že pri výpovedi jej nebolo ponúknuté žiadne miesto a žiadna zo strán nenamietala hmotnoprávnu podmienku platnosti výpovede podľa § 63 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce, že miesto pre žalobkyňu nemá a tak jej nemohlo byť ponúknuté. Podľa žalobkyne boli výpovede zamestnancov, potvrdzujúce prerokovanie výpovede z pracovného pomeru s odbormi, účelové a súd ich nesprávne vyhodnotil. Poukázala na znenie § 74 Zákonníka práce, podľa ktorého zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď zo strany zamestnávateľa do siedmich pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľa. Súd nesprávne vyhodnotil výpoveď svedkyne B., ktorá vypovedala, že sa organizačné zmeny prejednávali na základe ústneho pozvania. Podľa nej sa výpovede z pracovného pomeru prejednávali ústne a doklady o tom nemá. Z uvedeného vyplýva, že zamestnávateľ o prerokovanie výpovede nepožiadal písomne, ako to vyžaduje Zákonník práce. Odvolateľka namietala, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil rozpor medzi tvrdením svedkyne, že prerokovanie s odbormi potvrdila svojím podpisom na výpovedi z pracovného pomeru, pričom tento podpis absentuje na všetkých origináloch výpovede, opatrených podpismi oboch strán. Vyhotovenie výpovede s podpisom svedkyne, potvrdzujúcim prerokovanie výpovede s odbormi, neobsahuje podpis žalobkyne, potvrdzujúci prevzatie výpovede, ktorý obsahovali všetky originály výpovede. Podľa odvolateľky súd, v rozpore v tvrdeniami žalovaného a svedkov, konštatoval, že žalobkyni nebolo ponúknuté miesto asistentky riaditeľa ekonomiky, zároveň konštatoval, že to nepovažuje za vhodné pracovné miesto. Odvolateľka uviedla, že vzhľadom na svoju kvalifikáciu, ekonomické vysokoškolské vzdelanie II. stupňa, by o miesto asistentky riaditeľa ekonomiky mala záujem, o tomto mieste sa dozvedela až z inzerátu žalovaného, na uvedené miesto spĺňala predpoklady. Pokiaľ ide o miesta hydrológov a meteorológov, podľa žalobkyne, napriek tomu, že je nesporné, že jej tieto miesta ponúknuté neboli, nemohla by ich prijať pre neplnenie kvalifikačnej požiadavky. Prípadnú ponuku týchto miest by nebolo možné považovať za splnenie ponukovej povinnosti. Odvolateľka namietala záver súdu, že sa neobrátila na odborovú organizáciu, ktorá sa jej, v rámci prerokovania výpovede, mohla zastať. Žalovaný mal o žalobkyni personálne informácie, žalobkyňa nevedela, že jej bude daná výpoveď a po jej doručení musela budovu ihneď opustiť, žalovaný jej vstup do budovy zakázal. Odvolateľka namietala, že pokiaľ súd konštatoval, že zo zákona č. 10/1996 Z.z. o kontrole v štátnej správe a z listu zriaďovateľa žalovaného nevyplýva povinnosť mať kontrolóra, vec nesprávne právne posúdil. Z § 7 ods. 1, ods. 2 citovaného zákona vyplýva, že žalovaný, ktorý je zriadený orgánom štátnej správy, je povinný vykonávať vnútornú kontrolu a mať útvar kontroly, ktorý ju realizuje nezávisle od ostatných štruktúr podľa určenia zriaďovateľa a podľa pravidiel určených v zákone. Z listu zriaďovateľa vyplýva, že žalovaný nemusí mať funkciu hlavného kontrolóra, čo však neznamená, že nemusí mať žiadneho kontrolóra. Z uvedeného podľa odvolateľky vyplýva, že jediný kontrolór nemôže byť nadbytočný. Podľa odvolateľky súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru, podľa ktorého útvary žalovaného môžu zasahovať do správy kontrolóra. Zodpovednosť za správy z výkonu kontroly má kontrolór a prípadné sankcie za chyby smerujú voči nemu. Upozornenia zo strany kontrolóra viedli k účelovej organizačnej zmene a účelovej výpovedi z pracovného pomeru, čo sa prieči dobrým mravom. Odvolateľka poukázala aj na to, že organizačná zmena bola účinná od 1.11.2016, pričom výpoveď dostala štyri dni predtým, v čase výpovede nebolo rozhodnutie o organizačnej zmene platné a účinné, nadbytočnosť nebola dôsledkom rozhodnutia žalovaného o organizačnej zmene. Navrhla odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 3. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný. Uviedol, že rozsudok považuje za vecne správny a zákonný a dôvody uvedené žalobkyňou za nespôsobilé privodiť zmenu alebo zrušenie rozsudku. Poukázal na to, že súd pri predbežnom prejednaní žaloby uviedol, že novovzniknuté pracovné miesta podľa organizačnej zmeny k 1.11.2016 sú relevantné, keďže touto zmenou zanikla pracovná pozícia žalobkyne a zároveň sa vytvorili nové pracovné pozície. Súd však pri predbežnom prejednaní nehodnotil obsahovú náplň práce jednotlivých novovzniknutých pracovných pozícií, uviedol, že sa bude týmito pracovnými pozíciami zaoberať, čo neznamená, že ich automaticky vyhodnotil ako vhodné. V rozsudku súd, po zvážení vyjadrení oboch strán a vykonaných dôkazov, dospel k záveru, že novovzniknuté pracovné miesta nie sú pre žalobkyňu vhodné. Žalovaný nesúhlasil s čiastkovým záverom súdu prvej inštancie o tom, že ponuka pracovných pozícií podľa organizačnej zmeny nebola dostatočne preukázaná. Výpoveďou svedkov - p. H. a p. F., bolo dostatočne preukázané, že žalobkyni pred doručením výpovede bola organizačná zmena predložená, boli jej ponúknuté pracovné pozície, mohla si z nich vybrať a v prípade výberu, ak by išlo o vhodnú pozíciu, bola by na ňu preradená. Obaja svedkovia potvrdili, že o pozíciách z organizačnej zmeny žalobkyňa viedla so žalovaným pred doručením výpovede diskusiu. Žalovaný poukázal na to, že súd prvej inštancie sám prijal záver, že žalobkyňa, napriek vedomosti o organizačnej zmene, o pozíciu asistentky riaditeľa záujem neprejavila a taktiež, že mala dostatok času a nevypýtala si čas na rozmyslenie. K námietke žalobkyne k obsahu výpovede a formulácii „nemá vhodnú voľnú pracovnú pozíciu“ žalovaný uviedol, že konštatovanie o neexistencii voľnej vhodnej pracovnej pozície nie je podstatnou náležitosťou výpovede, a preto aj keby toto tvrdenie vo výpovedi absentovalo, alebo by bolo nesprávne či neúplné, nemalo by to žiaden vplyv na platnosť výpovede. Súd prvej inštancie sám skonštatoval, že pracovné pozície z organizačnej zmeny neboli pre žalobkyňu vhodné. Taktiež pracovné pozície v listine „Ponuka voľnej pracovnej pozície“ neboli pre žalobkyňu vhodné, na čom sa zhodli strany sporu ako aj súd prvej inštancie (žalobkyňa ich nevhodnosť potvrdzuje aj v odvolaní). Keďže žalobkyni boli ponúknuté všetky voľné pracovné pozície (aj tie vyplývajúce z organizačnej zmeny od 1.11.2016), pričom tieto pozície neboli pre žalobkyňu vhodné (k čomu dospel aj súd prvej inštancie) a taktiež o žiadne z nich žalobkyňa napriek vedomosti záujem neprejavila, bolo nepodstatné, či sa vo výpovedi uvedie, že zamestnávateľ nemá vhodnú voľnú pozíciu alebo že zamestnanec o voľnú pozíciu neprejavil záujem. Obe možnosti viedli k oprávneniu žalovaného dať žalobkyni výpoveď z pracovného pomeru. Žalovaný poukázal na to, že žalobkyňa spochybňuje všetky listiny, na ktorých nie je jej podpis. Na stretnutí, kde jej boli tieto listiny doručované, odmietla prevziať výpoveď ako aj akúkoľvek inú listinu. Až následne si výpoveď vyžiadala a jej doručenie potvrdila, pričom nie je pravdou, že by podpísala všetky vyhotovenia výpovede. Ostatné listiny už nežiadala. Zákon podpis žalobkyne na listinách nevyžaduje. Tvrdenie žalobkyne o tom, že list „Ponuka voľnej pracovnej pozície“ zo dňa 28.10.2016 je podvodne a dodatočne vyrobený doklad považoval žalovaný za nepravdivé a nepreukázané. Poukázal na to, že svedkovia p. H. a p. F. potvrdili, že tento doklad bol žalobkyni pred doručením výpovede doručený a zároveň, že žalobkyňa nepotvrdila jeho doručenie. Nepodpísanie listiny ponuky voľnej pracovnej pozície žalobkyňou preto nedokazuje tvrdenia žalobkyne. K predchádzajúcemu prerokovaniu výpovede s odbormi žalovaný uviedol, že predsedkyňa odborov p. B. vo svojej výpovedi na súde túto skutočnosť potvrdila. Preukázaním prerokovania je aj písomné potvrdenie na listine výpovede podpísané p. B. dňa 27.10.2016. Pani B. taktiež vo svojej výpovedi potvrdila, že tento spôsob potvrdenia prerokovania výpovede je pre odbory u žalovaného úplne bežný a taktiež, že počas jej funkcie predsedkyne (viac ako 10 rokov) nedošlo ani k jednému prípadu, že by výpoveď nebola vopred prerokovaná. K odvolávaniu sa žalobkyne na listinu „Výstupný list“ a jeho kolónku „Vyjadrenie ZV OO SHMÚ“ žalovaný uviedol, že sa netýka prerokovania výpovede s odbormi, ale obsahuje stanovisko odborov k vyporiadaniu vzťahov žalobkyne s odbormi (napr. zaplatené členské). K námietke žalobkyne, týkajúcej sa absencie písomnej formy žiadosti zamestnávateľa o predbežné prerokovanie výpovede žalovaný poukázal na to, že písomná forma je rozhodujúca len pre plynutie lehoty na prejednanie, nemá vplyv na platnosť úkonu, zákon prípadné nedodržanie písomnej formy neplatnosťou nesankcionuje (§ 17 ods. 2 Zákonníka práce) ako aj na to, že námietka nedodržania písomnej formy je novotou v odvolacom konaní. Žalobkyňa na základe výpovede p. B. mohla túto okolnosť namietať počas pojednávania, avšak nespravila tak, preto takáto námietka v odvolacom konaní nie je prípustná. K námietke účelovosti svedeckých výpovedí v konaní z dôvodu, že ide o zamestnancov žalovaného, tento namietal, že podľa ustálenej judikatúry slovenských súdov skutočnosť, že niekto je zamestnancom strany sporu nie je dôvodom na vylúčenie svedka. Ide o výpoveď z pracovného pomeru, a teda procesu doručovania výpovede a ďalších listín sa zúčastnili výlučne zamestnanci žalovaného. Žalovaný poukázal na to, že žalobkyňa počas súdneho konania nepredložila jediný dôkaz, prípadne konkrétne dôvodné tvrdenie, ktoré by diskvalifikovali uvedené osoby z pozície svedkov. Žalovaný považuje za dôvodný záver súdu prvej inštancie o nevhodnosti pracovnej pozície asistentky riaditeľa ekonomiky a vychádzajúci z priebehu súdneho konania. Žalobkyňa v konaní pred súdom prvej inštancie tvrdila, že toto miesto jej malo byť ponúknuté, avšak nijako nepreukázala vhodnosť miesta pre ňu. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 29.5.2017 výslovne uviedol dôvody, pre ktoré miesto nebolo pre žalobkyňu vhodné, a to, že žalobkyňa nespĺňa podmienky - 3-ročná prax asistentky a strojopis. K tomuto sa žalobkyňa nevyjadrila a nespochybnila tvrdenie žalovaného, v dôsledku čoho sa tvrdenie žalovaného považuje za nesporné (§ 151 C.s.p.). Žalovaný poukázal na to, že žalobkyňa v odvolacom konaní nemôže použiť nové tvrdenia, pričom súd nemôže nahradiť svojou činnosťou absenciu tvrdenia na strane zamestnanca. Žalovaný dôvodil, že žalobkyňa nie je prípadom osobitného zreteľa podľa čl. 11 bod 3. písm. b/ kolektívnej zmluvy. Skutočnosť, že žalobkyňa žije sama, nie je sama osebe týmto dôvodom a ide o osobný údaj zamestnanca, ktorý zamestnávateľ nemôže poznať. Doba 5 rokov do vzniku nároku na starobný dôchodok je osobitným kritériom a nemôže byť preto dôvodom hodným osobitného zreteľa. Skutočnosť, že žalobkyňa v čase výpovede bola jedinou špecializovanou kontrolórkou u žalovaného je z hľadiska platnosti výpovede irelevantná. Za nepodstatné a nepravdivé žalovaný považoval aj tvrdenia žalobkyne o tom, že musel mať pozíciu hlavného kontrolóra (ide o druh pozície, nie názov). Podľa žalovaného správne súd prvej inštancie uzavrel, že bolo v kompetencii žalovaného, ako si svoje kontrolné mechanizmy nastaví. Námietku žalobkyne, že podľa organizačnej zmeny mali pracovné pozície vzniknúť a zaniknúť k 1.11.2016 a že výpoveď bola doručená dňa 28.10.2016, žalovaný považoval za nedôvodnú. Poukázal na to, že organizačná zmena bola účinná 27.10.2016 a z nej bolo zrejmé, že pracovná pozícia žalobkyne zaniká. Z tohto dôvodu výpoveď bola plne oprávnená, najmä ak pracovný pomer mal skončiť uplynutím výpovednej doby k 31.12.2016. Zdôraznil, že aj toto tvrdenie je novotou v odvolacom konaní, pričom nie sú dané zákonné podmienky na jej použitie. Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdiť. 4. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Poukázala na to, že predložila dva písomné dôkazy, že zo strany žalovaného jej žiadne miesto ponúknuté nebolo ako aj dôkaz, v ktorom žalovaný uvádza, že miesta vytvorené organizačnou zmenou sa na žalobkyňu nevzťahujú, keďže organizačná zmena bola platná a účinná až po odovzdaní výpovede. K tvrdeniu žalovaného, že jej ponúkol miesto asistentky riaditeľa pred výpoveďou, s odvolaním sa na svedeckú výpoveď, žalobkyňa poukázala na listinné dôkazy, ktoré preukazujú nepravdivosť tohto tvrdenia. Poukázala aj na to, že predložila dôkazy preukazujúce, že jej žalovaný zasahoval do kontrolných zistení, čo hlásila nadriadenej inštitúcii ako protispoločenskú činnosť. K tvrdeniu žalovaného, že text výpovede neznamená nič, žalobkyňa uviedla, že je ignorovaním platnej právnej úpravy. K tvrdeniam žalovaného, týkajúcich sa dokladu - Ponuka voľnej pracovnej pozície zo dňa 28.10.2016, uviedla, že pravdivosť jej tvrdenia je možné overiť porovnaním originálu a podvodne dorobeného dokladu, na všetkých originálnych dokladoch výpovede sa podpis žalobkyne nachádza hneď vedľa čísla registrácie. Ďalej poukázala na to, že podpísala všetky doklady, nepodpísala doklad dodatočne vyrobený žalovaným, ktorý nie je zhodný s originálom, preto sa jej podpis na doklade, ktorý obsahuje iné skutočnosti ako originál, nenachádza. Na origináloch podpísaných oboma stranami sa pečiatka odborov nenachádza. Podľa žalobkyne dokladmi preukázala, že výpoveď nebola vopred prerokovaná s odbormi. Poukázala na výstupný list, na ktorom je odbormi potvrdené, v deň výpovede a v deň jej núteného opustenia pracoviska, že prerokovanie sa ešte len uskutoční. Nesúhlasila s tvrdením žalovaného, že išlo o záväzky vo vzťahu k odborom, v takom prípade by odbory výstupný list nepotvrdili. Žiadne záväzky vo vzťahu k odborom jej nemohli vzniknúť, nebola členkou odborov. Žalobkyňa poukázala na to, že porušenie § 74 Zákonníka práce namietala už v žalobe, preto nejde o novotu v odvolacom konaní. Podľa žalobkyne spĺňa všetky požiadavky, zverejnené žalovaným v inzercii, na pozíciu asistentky riaditeľa ekonomiky, má vysokú školu druhého stupňa, skúsenosti s kontrolou, finančnými operáciami a vzťahmi. Pracovala u žalovaného v rokoch 2014 až 2016 a preukázala, že ovláda písanie na stroji, a to aj v digitálnej gramotnosti. Namietala, že ak by odbory jej výpoveď z pracovného pomeru riadne prerokovali, tak by sa vecou osobitného zreteľa museli zaoberať minimálne už len z dôvodu jej veku, žalobkyňa by splnenie tejto podmienky preukázala. Spĺňa aj podmienku, že žije osamelo. Uvedené podporuje jej tvrdenie, že odbory jej výpoveď neprerokovali. Ďalej poukázala na to, že žalovaný ako príspevková organizácia je povinný mať minimálne jedného nezávislého kontrolóra oddeleného od iných úsekov, pričom názov pozície je nepodstatný, s odvolaním sa na § 7 ods. 1, ods. 2 zákona č. 10/1996 Z.z. o kontrole v štátnej správe v znení neskorších predpisov. 5. K vyjadreniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný. Poukázal na to, že vzhľadom na uplynutie lehoty na podanie odvolania nie je možné rozširovať odvolacie dôvody ani argumentáciu žalobkyne. Uviedol, že žalobkyňa nepredložila žiadne dôkazy o tom, že by jej pracovné miesta vzniknuté organizačnou zmenou neboli ponúknuté. Súd prvej inštancie rovnako dospel k záveru, že pre žalobkyňu neboli u žalovaného žiadne vhodné pracovné pozície. Žalovaný, z dôvodu opatrnosti, ponúkol žalobkyni všetky voľné pracovné miesta, vrátane tých, ktoré mali vzniknúť organizačnou zmenou od 1.11.2016. Žalobkyňa, i keď našla inzerát o voľnej pracovnej pozícii asistentky, o túto pozíciu záujem neprejavila. Súčasný záujem o uvedenú pozíciu je podľa žalovaného predstieraný a špekulatívny, za účelom dosiahnutia náhrady mzdy. K tvrdeniu žalobkyne, že rovnopis výpovede s podpisom zástupcu odborov a potvrdením prerokovania výpovede je dodatočne vyrobený (keďže sa na ňom nenachádza podpis žalobkyne potvrdzujúci prevzatie výpovede, pozn. odvolacieho súdu), žalovaný uviedol, že žalobkyňa nepodpísala všetky rovnopisy výpovede, nebolo to potrebné, zákon to nevyžaduje a na podpis jej predložené neboli. Zástupkyňa odborov vo svojej výpovedi potvrdila prerokovanie výpovede, potvrdila podpis danej listiny v čase prerokovania, potvrdila, že ide o dlhoročnú prax. Prerokovanie nemusí byť písomné a nemusí sa z neho urobiť žiaden zápis. Výstupný list sa vystavuje až po doručení výpovede a vzťahuje sa na stav bezprostredne pred konečným opustením pracoviska, aj kolónka odborov sa vzťahuje na vzťahy medzi žalobkyňou a odbormi. Pokiaľ ide o organizačnú zmenu žalovaný poukázal na to, že bola účinná 27.10.2016, deň pred doručením výpovede žalobkyni, v čase výpovede bola organizačná zmena prijatá, prerokovaná s odbormi a podpísaná generálnym riaditeľom žalovaného. Je z nej zrejmé, že pracovná pozícia žalobkyne zaniká. Námietky žalobkyne s týmto súvisiace sú novotou v odvolacom konaní. V ostatnom žalovaný zotrval na argumentoch obsiahnutých vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne zo dňa 14.5.2018. 6. Ďalšie vyjadrenia už do spisu doložené neboli. 7. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. 1 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27. mája 2020; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 8. Žalobkyňa sa v predmetnom konaní domáha určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, náhrady mzdy za obdobie od 1.1.2017 do rozhodnutia súdu ako aj uloženia povinnosti žalovanému umožniť jej vykonávať prácu. Spochybnila organizačnú zmenu na strane zamestnávateľa, keďže túto jej odmietol sprístupniť a nemohla tak zistiť jej platnosť a účinnosť ani to, či ňou bolo zrušené jediné miesto kontrolóra, ktoré u zamestnávateľa vykonávala, medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca nie je príčinná súvislosť, spochybnila prerokovanie výpovede odbormi, namietala skutočnosť, že jej zamestnávateľ neponúkol iné vhodné voľné pracovné miesto, výpoveď považovala za účelovú a v rozpore s dobrými mravmi. 9. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že v danom spore vykonal súd prvej inštancie všetko navrhované dokazovanie, ktoré bolo potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal žalovaný na svoju obranu (§ 132 ods. 1, § 182 C.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 C.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobkyni žalovaným je platná, pričom na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Zákonníka práce (§ 63 ods. 1 písm. b/, § 74) a svoje zistenia a závery, pre ktoré žalobe nevyhovel, aj riadne odôvodnil, pričom sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán súvisiacimi s predmetom konania. 10.1. Z obsahu predloženého spisu odvolací súd zistil, že žalobkyňa bola zamestnancom žalovaného od 7.7.2014 a to na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 3.7.2014, na dobu neurčitú, pracovala v pracovnej pozícii hlavný kontrolór (č.l. 7, 8 spisu). Žalovaný dňa 28.10.2016 doručil žalobkyni výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, odvolávajúc sa na rozhodnutie generálneho riaditeľa č. 05/2016 zo dňa 27.10.2016, ktorým bola s účinnosťou od 1.11.2016 prijatá organizačná zmena, v dôsledku ktorej bola zrušená funkcia hlavný kontrolór a ktorú podľa pracovnej zmluvy vykonávala žalobkyňa. 10.2. V zmysle vyššie uvedeného ustanovenia Zákonníka práce môže dať zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď z pracovného pomeru, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách a zamestnávateľ, ktorý je agentúrou dočasného zamestnávania, aj ak sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa § 58 pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu. 10.3. Výpoveď z pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru adresovaný druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje ku skončeniu ich pracovného pomeru. Pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje zákon formálne a obsahové náležitosti. Výpoveď z pracovného pomeru musí byť písomná a doručená; zamestnávateľ vo výpovedi môže uplatniť iba dôvod uvedený v Zákonníku práce, ktorý musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Predpoklady použitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce sú: existencia organizačnej zmeny (písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o tejto zmene), nadbytočnosť zamestnanca a príčinná (objektívne jestvujúca) súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. Ustanovenie § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce upravuje len jeden výpovedný dôvod a to nadbytočnosť zamestnanca. Uvedený výpovedný dôvod obsahuje však viacero skutočností - druhov organizačných zmien (zmenu úloh zamestnávateľa, jeho technického vybavenia, zníženie stavu zamestnancov s cieľom zefektívnenia práce, iné organizačné zmeny), v dôsledku ktorých sa zamestnanec môže stať nadbytočným. Výpoveď z pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa musel zamestnávateľ v zmysle ustanovenia § 74 Zákonníka práce vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov. Ďalšou hmotnoprávnou podmienkou výpovede je aj ponuka inej vhodnej práce, ak takýmto pracovným miesto zamestnávateľ v rozhodnom čase disponuje. 10.4. V prejednávanom prípade sa zamestnávateľ v kolektívnej zmluve zaviazal (čl. 11 bod 4), pri rozviazaní pracovného pomeru z dôvodu organizačných zmien podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, vypracovať zoznam voľných vhodných pracovných miest a informovať o nich uvoľňovaného zamestnanca. V prípade, že v zozname bude vhodné pracovné miesto a zamestnanec prejaví záujem, zamestnávateľ ho naň preradí. 11. Vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie bolo zistené, že zamestnávateľ, na základe prehodnotenia a analýzy pracovných činností a pracovných miest s cieľom optimalizovať a zefektívniť prácu pri zabezpečení rozsiahlej právnej, personálnej agendy ako aj agendy riaditeľa úseku Ekonomika a správa majetku, vydal dňa 27.10.2016 rozhodnutie generálneho riaditeľa č. 5/2016, účinné od 27.10.2016, ktorým ku dňu 1.11.2016, okrem iného, zrušil na úseku generálneho riaditeľa pracovnú pozíciu hlavný kontrolór (č.l. 90 - 94 spisu). Svedeckými výpoveďami (svedkyňa U. F., personalistka a svedok M.. I. H., generálny riaditeľ) bolo v konaní zistené, že žalobkyni bolo pred doručením výpovede z pracovného pomeru predložené rozhodnutie o organizačnej zmene, z ktorého rozhodnutia bolo zrejmé, ktoré pracovné pozície sa rušia a ktoré sa vytvárajú, bol jej predložený aj zoznam voľných pracovných pozícií zo dňa 28.10.2016 (č.l. 50). Svedeckými výpoveďami bolo rovnako preukázané, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobkyni bola vopred prerokovaná s odbormi (svedkyňa I. B., predsedníčka odborovej organizácie žalovaného, M.. I. H., generálny riaditeľ). 12. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k správnemu záveru o platnosti výpovede z pracovného pomeru, keď konštatoval, že žalovaný v súlade so zákonom rozhodol o organizačnej zmene, v dôsledku ktorej sa žalobkyňa stala nadbytočnou, žalobkyňa nebola ochotná prejsť na inú, pre ňu vhodnú prácu, ktorú jej žalovaný ponúkol, dodržal tak podmienky realizácie ponukovej povinnosti podľa kolektívnej zmluvy. 13. K odvolacej námietke odvolateľky, podľa ktorej súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil dôkazy týkajúce sa ponuky voľných pracovných miest a to samotnú výpoveď zo dňa 27.10.2016 a list žalovaného zo dňa 16.1.2017, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie, ako to vyplýva z odôvodnenia jeho rozhodnutia, postupoval pri hodnotení dôkazov v súlade s § 191 C.s.p., dôkazy hodnotil jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach, pričom dospel k správnemu záveru, že žalovaný si svoju ponukovú povinnosť v zmysle kolektívnej zmluvy splnil, keď, ako bolo preukázané svedeckými výpoveďami, žalobkyni predložil jednak zoznam voľných pracovných pozícií zo dňa 28.10.2016 a zároveň jej bolo predložené rozhodnutie o organizačnej zmene, z ktorého mala možnosť oboznámiť sa s novovytvorenými pracovnými pozíciami. 14. K odvolacej námietke odvolateľky, podľa ktorej súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil výpovede zamestnancov, potvrdzujúce prerokovanie výpovede z pracovného pomeru s odbormi, ktoré výpovede žalobkyňa považovala za účelové, odvolací súd poukazuje na tieto skutočnosti. Súd prvej inštancie pri hodnotení dokazovania vychádzal jednak z listinného dôkazu, a to z vyhotovenia výpovede z pracovného pomeru zo dňa 27.10.2016, na ktorom je uvedené, že výpoveď bola dňa 27.10.2016 prerokovaná so zástupcami Základnej odborovej organizácie (ďalej len „ZOO“), záznam je potvrdený podpisom predsedníčky ZOO a príslušnou pečiatkou ako aj z výpovede svedkyne B., predsedníčky ZOO, ktorá prerokovanie výpovede z pracovného pomeru so zástupcom odborov dňa 27.10.2016, ako aj pravosť svojho podpisu na vyhotovení výpovede z pracovného pomeru, potvrdila. Rovnako uvedenú skutočnosť vo svojej výpovedi potvrdil aj M.. H., generálny riaditeľ žalovaného, prítomný pri prerokovaní výpovede so zástupcom odborov. Účelovosť ich výpovedí žalobkyňa síce tvrdila, avšak žiadnymi dôkazmi ich tvrdenia nevyvrátila, v tomto smere nenavrhla vykonanie žiadnych dôkazov. Dôkazom vyvracajúcim tvrdenia svedkov (ako aj skutočnosti vyplývajúcej z listinného dôkazu zo dňa 27.10.2016, na ktorom je písomný záznam o prerokovaní výpovede s odbormi) nie je ani vyhotovenie výpovede z pracovného pomeru zo dňa 27.10.2016, na ktorom sa písomný záznam o prerokovaní výpovede s odbormi nenachádza. Nebolo povinnosťou zamestnávateľa opatriť ďalšie vyhotovenia výpovede z pracovného pomeru záznamom o jej prerokovaní s odbormi. Pokiaľ aj zamestnávateľ nepožiadal odbory o prerokovanie výpovede z pracovného pomeru písomne, zákon s takýmto postupom nespája neplatnosť výpovede z pracovného pomeru. Za splnenú sa považuje hmotnoprávna podmienka výpovede, ak zamestnávateľ prerokuje výpoveď z pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov vopred, čo v prejednávanom prípade splnené bolo. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na to, že pri posudzovaní, či bola splnená hmotnoprávna podmienka platného skončenia pracovného pomeru vyplývajúca z citovaného ustanovenia § 74, súd vo všeobecnosti skúma, či zástupca zamestnancov „vopred“ prerokoval výpoveď z pracovného pomeru, neskúma však, aký postup pri tom zvolil. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp.zn. 5 Cdo 17/2008 uviedol, že Zákonník práce síce nepredpisuje, ako má prebiehať prerokovanie výpovede zástupcom zamestnávateľov, je však nevyhnutné, aby už v čase tohto prerokovania bol dôvod výpovede konkretizovaný dostatočne určito (pozri R 47/2007) tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa pracovný pomer má skončiť. V prejednávanom prípade bolo preukázané, že zástupca odborov, pri prerokovaní výpovede danej žalobkyni, mal k dispozícii samotnú výpoveď z pracovného pomeru, v ktorej bol výpovedný dôvod konkretizovaný určito, preto o dôvode výpovede nemohli vzniknúť pochybnosti. 15. K tvrdeniu odvolateľky v odvolaní, že o miesto asistentky riaditeľa ekonomiky mala záujem, avšak sa o ňom dozvedela až z inzerátu žalovaného, spĺňala naň predpoklady, odvolací súd uvádza, že vykonaným dokazovaním pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že žalovaný žalobkyni predložil rozhodnutie o organizačnej zmene, z ktorého bolo zrejmé, ktoré pracovné pozície sa rušia a ktoré sa vytvárajú, žalobkyňa tak o nich mohla mať vedomosť. V konaní však žiadnym spôsobom nepreukázala, že o miesto asistentky riaditeľa ekonomiky mala záujem, ktorý aj prejavila vo vzťahu k zamestnávateľovi. 16. Odvolací súd, zhodne so záverom súdu prvej inštancie, je toho názoru, že na žalobkyni spočívalo bremeno, aby vo vzťahu k zamestnávateľovi preukázala, že je prípadom hodným osobitného zreteľa, preukazujúcim splnenie podmienok pre postup zamestnávateľa podľa čl. 11 bod 3 kolektívnej zmluvy, podľa ktorého sa zamestnávateľ zaväzuje, že v prípade osobitného zreteľa nerozviaže pracovný pomer z dôvodu organizačných zmien so zamestnancami, ktorým do vzniku nároku na starobný dôchodok chýba menej ako 5 rokov. Vek zamestnanca nie je jediným kritériom na postup podľa citovaného článku kolektívnej zmluvy. Zamestnanec musí preukázať, že sa u neho jedná o prípad osobitného zreteľa a musí v tomto smere vo vzťahu k zamestnávateľovi vyvinúť náležitú aktivitu. 17. K odvolacej námietke odvolateľky, podľa ktorej organizačná zmena nebola v príčinnej súvislosti s nadbytočnosťou žalobkyne odvolací súd uvádza. Zákon umožňuje zamestnávateľovi, aby reguloval počet svojich zamestnancov prípadne ich kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnával len taký počet zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, ktoré zodpovedá jeho potrebám. V prípade posudzovania dôvodnosti použitia tohto výpovedného dôvodu treba vychádzať z obsahu pracovnej zmluvy a posúdiť, či došlo u zamestnávateľa k takej organizačnej zmene, ktorá by robila zamestnanca pre neho nadbytočným z hľadiska funkcie, na ktorú znie pracovná zmluva. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie, žalovaný, v rámci svojej kompetencie, prijal rozhodnutie o organizačnej zmene, výsledkom ktorej bolo zrušenie miesta hlavného kontrolóra, ktoré zastávala žalobkyňa, v dôsledku čoho sa stala nadbytočnou. Žalovaný preukázal (listom Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky zo dňa 12.5.2016; č.l. 88 spisu), že je povinný vykonávať vnútornú kontrolu, zákon mu ukladá povinnosť vytvoriť podmienky na jej výkon, tieto si orgán kontroly však upravuje interným predpisom. Je teda v kompetencii žalovaného, akým spôsobom si interným predpisom upraví systém vnútornej kontroly, nie je jeho povinnosťou mať pracovnú pozíciu hlavného kontrolóra. Odvolací súd poukazuje na to, že o zmene organizačnej štruktúry žalovaný rozhodol s cieľom optimalizovať a zefektívniť prácu pri zabezpečení rozsiahlej právnej, personálnej agendy ako aj agendy riaditeľa úseku Ekonomika a správa majetku (dokument Zmena organizačnej štruktúry a zoznamu systemizovaných miest SHMÚ; č.l. 91 a nasl. spisu). V konaní žalovaný uviedol, že kontrolné funkcie boli prevedené na iný úsek žalovaného, v dôsledku čoho sa pozícia hlavného kontrolóra stala nadbytočnou (vyjadrenie žalovaného z č.l. 84 a nasl. spisu). Vzhľadom na uvedené je odvolací súd toho názoru, že žalovaný ako zamestnávateľ postupoval zákonným spôsobom, keď na základe prijatej organizačnej zmeny rozhodol, v záujme optimalizácie a zefektívnenia práce, že zruší pracovné miesto žalobkyne, pričom kontrolné funkcie previedol na iný úsek. Dôvod výpovede daný žalobkyni teda nie je možné považovať za neexistujúci, resp. taký, ktorý nie je v príčinnej súvislosti s organizačnou zmenou, keďže vo vzťahu k žalobkyni v skutočnosti došlo k zrušeniu jej pracovnej pozície. 18. K odvolacej námietke žalobkyne, podľa ktorej organizačná zmena bola účinná od 1.11.2016, pričom výpoveď dostala štyri dni predtým, v čase výpovede nebolo rozhodnutie o organizačnej zmene platné a účinné a nadbytočnosť tak nebola dôsledkom rozhodnutia žalovaného o organizačnej zmene, odvolací súd uvádza. Dátum prijatia (podpisu) organizačnej zmeny musí vždy predchádzať dňu dania výpovede. Rozhodnutie o organizačných zmenách nesmie byť prijaté až po daní výpovede. V prejednávanom prípade bolo rozhodnutie o organizačnej zmene prijaté dňa 27.10.2016, výpoveď z pracovného pomeru bola žalobkyni doručená dňa 28.10.2016. Dátum účinnosti organizačnej zmeny môže zamestnávateľ určiť tak, aby sa zhodoval s predpokladaným dňom uplynutia výpovednej doby. V prípade, ak účinnosť organizačnej zmeny nastane skôr ako stihne uplynúť výpovedná doba, je daná prekážka v práci na strane zamestnávateľa a zamestnanec až do uplynutia výpovednej doby nemusí chodiť do práce, keďže jeho pracovné miesto je už zrušené. Organizačná zmena v prejednávanom prípade bola účinná od 27.10.2016, pričom k zrušeniu pracovnej pozície žalobkyne došlo k 1.11.2016 a listom zo dňa 7.11.2016 žalovaný oznámil žalobkyni prekážky v práci na jeho strane (list zo dňa 7.11.2016, č.l. 22 spisu). Postup zamestnávateľa tak bol podľa názoru odvolacieho súdu v súlade so zákonom. 19. Pokiaľ odvolateľka namietala rozpor výpovede z pracovného pomeru s dobrými mravmi odvolací súd uvádza, že v konaní nebolo preukázané takéto účelové konanie žalovaného, keď nebol v konaní preukázaný takýto motív jeho konania pri daní výpovede žalobkyni a také konanie žalovaného, predchádzajúce výpovedi, ktoré by bolo v rozpore s dobrými mravmi. 20. Ďalšími námietkami žalobkyne uvedených v odvolaní ( táto zotrvala na rovnakých tvrdeniach ako v rámci konania na súde prvej inštancie) a v ďalších v písomných vyjadreniach sa odvolací súd opätovne nezoberal, keď tieto nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci, sú v rovine len jej úvah bez podloženia relevantných dôkazov. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo strán konania na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). 21. Odvolateľka napadla odvolaním aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania. Odvolací súd výrok rozsudku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaný má nárok na plnú náhradu trov konania ako vecne správny potvrdil, keďže žalovaný bol v konaní pred súdom prvej inštancie v celom rozsahu úspešný. Správne tak rozhodol súd prvej inštancie v súlade s ustanoveniami § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. 22. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 23. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).