Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3To/27/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1318011027 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Molnárová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1318011027.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Molnárovej a sudcov JUDr. Denisy Mészárosovej a JUDr. Danice Veselovskej, v trestnej veci obžalovaného H. Y., pre prečin neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 1 Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 46T/154/2018-287 z 15. novembra 2019, na verejnom zasadnutí konanom dňa 26. mája 2020, takto r o z h o d o l : Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Trestného poriadku zrušuje sa napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovanému H. Y., nar. XX.XX.XXXX v U., trvale bytom J., S. Y. XXX/X u k I a d á podľa § 218 ods. 1 Trestného zákona, § 56 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona peňažný trest vo výške 800 (osemsto) eur. Podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona sa pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byt úmyselne zmarený, ustanovuje náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) mesiace. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III z 15.11.2019, sp. zn. 46T/154/2018, bol obžalovaný H. Y. uznaný vinným z prečinu neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 1 Trestného zákona, na skutkovom základe, že od mesiaca november roku 2017 v obci Malinovo, napriek tomu, že poškodená P. Y., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom W. Y. č. XXX/X, J. je bezpodielová spoluvlastnícka rodinného domu, haly a garáže na ul. W. Y. č. XXX/X, zapísaných na LV č. XXX, katastrálne územie J., tejto znemožňuje prístup k uvedeným nehnuteľnostiam tým, že v mesiaci november 2017 vymenil na rodinnom dome zámky a kľúče odmieta poškodenej vydať, poškodenú odmieta do predmetného rodinného domu, haly aj garáže vpustiť, a ak ju vpustí, tak len v prítomnosti policajnej hliadky PZ, pričom právo poškodenej na užívanie predmetného rodinného domu, haly a garáže nebolo žiadnym súdnym rozhodnutím ani iným zákonným spôsobom obmedzené. Za to mu bol podľa § 218 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j/, § 38 ods. 3 Trestného zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní 2 (dva) roky. Proti rozsudku podal ihneď po jeho vyhlásení obžalovaný H. Y. odvolanie, ktoré v jeho mene odôvodnil obhajca a toto bolo doručené prvostupňovému súdu dňa 24.02.2020 (čl. 297). V dôvodoch odvolania primárne poukázal na to, že sporná nehnuteľnosť, vo vzťahu ku ktorej malo dôjsť k trestnému činu, je stále v bezpodielovom vlastníctve manželov. Obhajoba uviedla, že ku konfliktom medzi obžalovaným a poškodenou - jeho bývalou manželkou, začalo dochádzať po rozpade manželstva, pričom spolu žili v spoločnej nehnuteľnosti, ale aj spolu podnikali, tj. vlastnili spoločnosť H.-W. s.r.o., v ktorej boli 50% spoločníkmi. Obžalovaný doplnil, že manželstvo bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 11Pc/16/2017, dňa 19.06.2018. Obžalovaný deklaroval, že svojim konaním a správaním mal jedinú snahu a to ochrániť majetok - spoločnej nehnuteľnosti ako aj firmy pred úbytkom majetku a jeho konanie smerovalo len k ochrane proti odcudzeniu hnuteľných vecí a zmenšeniu hodnoty nadobudnutého majetku. Potvrdil, že zámky vymenil, ale jediným motívom tohto jeho konania bola ochrana spoločného majetku pred prípadným odcudzením hnuteľných vecí. Zdôraznil základné znaky žalovaného trestného činu, ku ktorým skonštatoval, že nebol naplnený objektívny znak a najmä nebol naplnený znak subjektívny. Záverom zdôraznil: „...Protiprávne obsadenie je akékoľvek vniknutie a zotrvanie v dome alebo byte iného bez právneho dôvodu. Protiprávnym užívaním sa rozumie zotrvanie v dome alebo byte alebo v nebytovom priestore iného bez právneho dôvodu. Oprávnenou osobou je predovšetkým vlastník domu alebo bytu, pokiaľ je zároveň jeho užívateľom, (uvedené vychádza z Rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 3Tdo 80/2012 ) Poukazujem na skutočnosť, že ja som rovnako vlastník nehnuteľností a mojim zámerom bola len ochrana vlastného majetku. Zo samotného spisového materiálu vyplýva, že nehnuteľnosť som neobýval, ani neoprávnene neobsadil, len som chránil majetok pred jeho úbytkom. I z výpovedí samotných je zrejmé, že došlo k prebratí vecí z nehnuteľnosti a rovnako ako ja som ochránil nehnuteľnosť výmenou zámkou, mohla tak ako vlastník učiniť i poškodená. Trestné právo musí poskytnúť ochranu, tam, kde sa jedná o celospoločenský záujem, čo je i ochrana majetku v zmysle Ústavy (čl. 20). V danom prípade nejde o matku s maloletými deťmi, ktorým bola odopretá strecha nad hlavou, ale o osoby, ktoré dobrovoľne opustili nehnuteľnosť s tým, že ja nedisponujem informáciou kde sa nachádzajú, kedy a komu povolia vstup a kľúče a teda môže dôjsť k poškodeniu môjho majetku. Objektom trestného činu kladeného mi za vinu je záujem na nerušenom užívaní nehnuteľnosti oprávnenou osobou. Takouto osobou je i vlastník alebo spoluvlastník, avšak iba za podmienky, že je zároveň jej užívateľom. Dom mala obvinená k dispozícií a ani jeden z nás v ňom neprebýval. Ako vlastníka je moja povinnosť zabezpečiť dom voči vniknutiu neoprávnených osôb. Za týmto účelom vymenil zámky. Ak aj súd prvého stupňa dospel k záveru, že musím niesť zodpovednosť za svoje konanie je v tomto prípade možné, aby bol využitý jeden z odklonov na riešenie tohto prípadu, pretože existujú viaceré dôvody, aby súd nepostupoval štandardným konaním, pretože súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou skutku, ktorý je uvedený v obžalobe. Odchýlne právne posúdenie skutku samo o sebe nie je ani v rozpore s obžalovacou zásadou. Vzhľadom k tomu, že výsledky dokazovania na hlavnom pojednávam preukázali, že nejde o trestný čin, ale že môže ísť o priestupok odvolaciemu sudu navrhujem, aby moju vec podľa § 280 odsek 2 Trestného poriadku postúpil inému orgánu, aby ho prejednal ako priestupok.“ Vyjadrenie k dôvodom odvolania poskytla splnomocnenkyňa poškodenej, ktoré boli súdu doručené dňa 11.03.2020 (čl. 309) a v týchto navrhla, aby odvolací súd zamietol odvolanie obžalovaného považujúc ho za nedôvodné, k čomu argumentovala: „Obžalovaný aj jeho obhajcovia na pojednávaní, ale aj v písomnom vyhotovení odvolania opakovane zvýrazňujú skutočnosť, že sa obžalovaný snažil chrániť majetok pred jeho scudzením. Ja sa pýtam pred kým vlastne chránil majetok pred scudzením? S obžalovaným sme boli dlhé roky manželia a počas nášho manželstva sme nadobudli pomerne veľké množstvo majetku, vrátane nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v obci J. na ulici S. Y. XXX/X, zapísaného na LV XXX. Napriek tomu, že sme už dnes rozvedení na základe Rozsudku Okresného súdu Bratislava III, zo dňa 19.06.2018, sp. zn. 11Pc 16/2017 do dnešného dňa nemáme vysporiadané BSM a preto majetok, ktorý sa nachádzal v rodinnom dome na adrese S. Y. XXX/X patrí a patril do spoločného majetku. Podstatou protiprávneho konania zo strany obžalovaného sú však okolnosti o ktorých som vypovedala v prípravnom konaní aj na hlavnom pojednávaní, t. j. že obžalovaný vytvoril v rodinnom dome takú atmosféru, že ma doslova vyhodil z domu a psychický teror preniesol aj na naše deti, ktoré týmto spôsobom tiež vyhodil z domu. Povymieňal zámky na vchodových dverách a kľúče odmietal vydať nielen mne, ale aj deťom. Zmenil kódovanie na alarme, vymenil diaľkové ovládanie od haly, garáže a elektricky ovládateľnej bráne, ktorú ešte aj zamkol s visiacim zámkom. Nám všetkých zabránil vstup do rodinného domu. Informácie, ktoré uvádza obžalovaný v odvolaní, nie sú relevantné do takej miery, aby bolo možné obžalovaného oslobodiť spod obžaloby. Na videozáznamoch je vidieť ako sa obžalovaný správal arogantne voči mne aj voči deťom a to všetko za prítomnosti príslušníkov polície, pričom si uvedomoval, že je nahrávaný na videozáznam. Obžalovaný je agresívny, vulgárny, nevyspytateľný, mám z neho strach a strach pociťujú aj naše deti. Jeho správanie bolo dlhodobé, spôsoboval nám útrapy, problémy, finančné straty. Som toho názoru, že vzhľadom na všetky okolnosti prípadu nie je možné kvalifikovať jeho konanie ako priestupok tak ako to navrhuje terajší obhajca obžalovaného. Zánik zodpovednosti za priestupok upravuje § 20 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v účinnom znení, podľa ktorého priestupok nemožno prejednať ak od jeho spáchania uplynuli dva roky. Z uvedeného teda vyplýva, že správny orgán je limitovaný uvedeným ustanovením, podľa ktorého musí konanie začať do dvoch rokov od jeho spáchania - potom už konanie nemôže začať. Uvedeným postupom navrhnutým obhajcom obžalovaného by došlo k absolútnej beztrestnosti obžalovaného, keď si uvedomíme, že od skutku ubehlo viac ako dva roky a tento priestupok by bol premlčaný. Postupom ako navrhuje obhajca by sa len posmelila agresivita obžalovaného, keď by si uvedomil, že sa mu nič nestalo napriek správaniu, ktoré dlhodobo predvádzal a ktoré je zachytené aj na videozáznamoch. Som toho názoru, že uložený trest je primeraný k spáchaniu skutku a skúšobná doba je taktiež primeraná.“ Spis bol predložený prvostupňovým súdom na rozhodnutie o odvolaní tunajšiemu súdu dňa 07.04.2020. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obhajca obžalovaného predniesol: „my sa v plnej miere stotožňujeme s písomnými dôvodmi odvolania, ktoré sme vo veci doručili, je pravdou, že v závere navrhujeme a výsledky dokazovania preukázali, že nejde o trestný čin, môže ísť o priestupok, aby vec takto odvolací súd aj posúdil, v prípade, ale že dôjde k záveru, že v konaní môjho klienta boli naplnené znaky trestného činu tak, ako je žalovaný, dovolím si požiadať o modifikovanie uloženého druhu trestu, prípadne zváženie uloženia trestu peňažného.“ Zástupkyňa krajskej prokuratúry navrhla odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť, považujúc rozhodnutie za zákonné a správne vo všetkých jeho výrokoch a uložený trest za primeraný. Splnomocnenec poškodenej uviedol, že sa pridržiava písomného vyjadrenia k odvolaniu obžalovaného, ktoré bolo súdu doručené dňa 11.3.2020. Zdôraznil, že nehnuteľnosť poškodenej sprístupnená nebola. Obžalovaný predniesol „čo sa týka vyjadrení pána splnomocnenca, toto komentovať nebudem, oni majú kľúče, jak bývalá manželka, tak aj dcéra a syn. Pridržiavam sa v celom rozsahu písomného zdôvodnenia obhajcu, ako aj jeho prednesov na zasadnutí. Ja sa s bývalou manželkou snažím dohodnúť ako sa vysporiadať s touto nehnuteľnosťou, snažím sa ju kontaktovať. Nedošlo k dohode ani prostredníctvom právnikov. Potom ako k nehnuteľnosti prídem, hneď vyberie mobil a začne si ma natáčať. Čo sa týka poplatkov za nehnuteľnosť, všetky hradím ja, všetko je na mne. Čo sa týka návrhu na rozhodnutie ja chcem len k prednesu obhajcu uviesť, že by som nechcel byť v podmienke, ja mám rok a pol ročné dieťa.“ Na otázku predsedníčky senátu k obhajcom navrhovanému peňažnému trestu obžalovaný uviedol, že by tento akceptoval i keď je ťažká doba, podniká, ale určite by mu pomohli aj rodičia. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaniu vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby, b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy, d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona, e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom. Podľa § 321 ods. 2 Trestného poriadku ak bolo odvolanie obmedzené podľa § 317 ods. 1 alebo 3, odvolací súd z dôvodu uvedeného v odseku 1 zruší len napadnutý výrok rozsudku. Ak však odvolací súd zruší hoci i len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody. Podľa § 218 ods. Trestného zákona: Kto protiprávne obsadí alebo užíva dom alebo byt iného alebo kto oprávnenej osobe v užívaní domu alebo bytu neoprávnene bráni, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradil od páchania trestných činov, trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Podľa § 34 ods. 3 Trestného zákona trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Podľa § 34 ods. 4 Tr. zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Podľa § 56 Trestného zákona (1) Peňažný trest môže súd uložiť od 160 eur do 331 930 eur páchateľovi úmyselného trestného činu, ktorým získal alebo sa snažil získať majetkový prospech. (2) Bez splnenia podmienok uvedených v odseku 1 môže súd peňažný trest uložiť, ak ho ukladá za prečin a vzhľadom na povahu spáchaného prečinu a možnosť nápravy páchateľa trest odňatia slobody neukladá. (3) Ak to odôvodňuje výška uloženého peňažného trestu a osobné a majetkové pomery páchateľa, môže súd rozhodnúť, že peňažný trest zaplatí odsúdený v mesačných splátkach. Súčasne určí ich výšku a lehotu v dĺžke najviac jeden rok od nadobudnutia právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku, do ktorej musí byť peňažný trest zaplatený. (4) Peňažný trest, ktorý odsúdený už vykonal, sa započítava do nového peňažného trestu, ktorý bol páchateľovi uložený pre ten istý skutok, alebo do tohto trestu, ak bol uložený ako súhrnný trest alebo úhrnný trest. (5) Peňažný trest súd neuloží, ak by sa tým zmarila možnosť náhrady škody spôsobenej trestným činom. a § 57 Trestného zákona (1) Pri ukladaní peňažného trestu súd prihliadne na osobné a majetkové pomery páchateľa. Peňažný trest neuloží, ak je zrejmé, že ho odsúdený nebude schopný zaplatiť. (2) Zaplatená suma peňažného trestu pripadá štátu. (3) Ak súd ukladá peňažný trest, ustanoví pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody až na päť rokov. Náhradný trest nesmie spolu s uloženým trestom odňatia slobody presahovať zákonom dovolenú hranicu trestnej sadzby. (4) Ak by náhradný trest presiahol hranicu uvedenú v odseku 3 alebo ak je peňažný trest ukladaný popri treste odňatia slobody na doživotie, súd náhradný trest neuloží. Na základe podaného odvolania, odvolací súd primárne skúmal, či nie sú dané podmienky pre niektoré z rozhodnutí uvedených v ustanovení § 316 Trestného poriadku a keďže zistil, že nie sú dané, podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, odvolací súd prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Z predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil nasledovné skutočnosti: Okresnou prokuratúrou Bratislava III bola pod sp. zn. 2Pv 495/18/1103-13, dňa 07.12.2018 podaná na obžalovaného H. Y. obžaloba pre prečin neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na skutkovom základe opísanom vyššie v tomto rozhodnutí. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného H. Y., poškodenej P. Y., svedkov Z.. H. R., P. Y. ml., Z.. H. Y. ml. a P. Y., oboznámením podstatných listinných dôkazov, najmä: výzva na odovzdanie kľúčov, výpis LV, upozornenie od obvineného, úradný záznam hliadky, zápisnice o podaní vysvetlenia, a ďalšie a rovnako súd vykonal aj obrazové záznamy na technickom zariadení - na predložených USB kľúčoch a svoje rozhodnutie vo výroku o vine odôvodnil nasledovne: „Po takto vykonanom Po takto vykonanom dokazovaní, zhodnotení jednotlivých dôkazov jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti dospel súd k záveru, že skutok, ktorý je popísaný vo výrokovej časti rozsudku sa stal, dopustil sa ho obžalovaný H. Y., jeho konanie je možné kvalifikovať ako prečin neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 1 Tr. zákona, a to tak po stránke subjektívnej, ako aj objektívnej. Obrana obžalovaného spočíva v tvrdení, že pokiaľ ide o skutok kladený mu za vinu, po vykonanom rozsiahlom dokazovaní po formálnej stránke nebolo bezpochyby dokázané, že by sa ho dopustil. Vo veci sú dve skupiny dôkazov, na jednej strane výpoveď exmanželky a detí, na druhej strane výpoveď samotného obžalovaného a jeho matky. Ako vyplýva aj z fotodokumentáciu predloženej súdu, poškodená aj s dcérou mali možnosť vstúpiť do predmetnej nehnuteľnosti a vynášať si veci. Poukazuje aj na materiálnu stránku prečinu uvedenú v § 10 ods. 2 Tr. zákona, nakoľko v danom prípade zjavne nejde o prečin, a to najmä na nepatrnú závažnosť následkov skutku. V danej veci je zjavný súkromnoprávny charakter veci, a to obmedzenie užívania nehnuteľnosti poškodenou. Tieto veci majú byť riešené v civilnom konaní v zmysle zásady ultima ratio. K obrane obžalovaného súd uvádza, že pri rozhodovaní vychádzal z článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Rovnako súd poukazuje aj na článok 20 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, a to že vlastníctvo nemožno zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že obžalovaný bránil poškodenej P. Y. a deťom vstúpiť do rodinného domu. Táto skutočnosť je bezpochyby potvrdená výpoveďou samotného obžalovaného, poškodenej a výsluchom všetkých svedkov. Ďalej je potvrdená písomným upozornením obžalovaného, ktoré vyvesil na dom, ako aj videozáznamami na mobilných telefónoch. Motívom obžalovaného na takéto konanie mala byť snaha zabrániť ukradnúť veci patriace do BSM z nehnuteľnosti. Ak aj mal obžalovaný pocit, že k niečomu podobnému dochádza, nemôže ako odvetu, resp. prevenciu zakázať oprávneným osobám vo vstupe do domu. Súd poukazuje na skutočnosť, že ani po rozvode nedošlo k zmene vlastníckych práv, poškodená je do vyporiadania BSM riadnou spoluvlastníckou nehnuteľností a za absencie obmedzujúceho rozhodnutia príslušného štátneho orgánu požíva celú ochranu vlastníckeho práva, ktorú jej poskytuje Ústava SR a príslušné zákony, najmä Občiansky zákonník. Platí aktuálny List vlastníctva č. XXX, žiadne machinácie s LV, na ktoré poukázal obžalovaný, nie sú preukázané. Naopak spoluvlastnícky pomer 1/1 je v súlade s predtým uzatvoreným manželstvom obžalovaného a poškodenej. Je zrejmé, že obžalovaný na nehnuteľnosti vymenil kľúče, pričom nové kľúče od nehnuteľnosti oprávneným osobám nevydal, a to na ich opakovanú žiadosť. Rovnako zmenil heslo alarmu a nové heslo im neprezradil. Súd poukazuje aj na výpoveď matky obžalovaného P. Y., v ktorej uviedla, že jej syn určil manželke a deťom čas, kedy môžu vstúpiť do nehnuteľnosti. Na to však obžalovaný nemal právo, vlastnícke právo iného nemôže obmedzovať. Svedkyňa P. Y. zároveň potvrdila, že poškodená bola naposledy v rodinnom dome dňa 1.9.2018, to znamená, že vyše roka pred vynesením rozsudku nemohla riadne vykonávať svoje vlastnícke právo. Záverom možno uviesť, že nie je pravdivé tvrdenie obžalovaného o dvoch skupinách vyprodukovaných dôkazov. Naopak, výpoveď poškodenej a detí jednoznačne potvrdzuje aj matka obžalovaného a dokonca aj samotný obžalovaný - upozornením, ktoré vyvesil na rodinný dom, predloženým videozáznamom a napokon aj svojou výpoveďou, v ktorej uviedol, že poškodenej zakázal vstup do domu, nakoľko jestvovala obava, že bude z domu kradnúť. Súd odmietol vykonať dôkaz - výsluch svedka X., nakoľko sa týka okolnosti nepodstatnej pre rozhodnutie. Bránenie v užívaní nebytového priestoru zakladá samostatnú skutkovú podstatu podľa § 218 ods. 2 Tr. zákona, pričom súd by už išiel vysoko nad rámec skutku uvedeného v obžalobe. Pri uznaní viny súd vychádzal najmä z výpovede samotného obžalovaného, ako aj poškodenej a všetkých vypočutých svedkov. Ich výpovede sú, v zhode a podporené sú aj vyššie uvedenými listinnými dôkazmi. Z hľadiska subjektívnej stránky vyhodnotil súd konanie obžalovaného ako konanie úmyselné v zmysle § 15 písm. a/ Trestného zákona.“ Skutkové zistenie súdom prvého stupňa je správne a zodpovedá dokazovaniu, ktoré bolo vykonané na hlavnom pojednávaní pri dodržaní zásad bezprostrednosti, priamosti a ústnosti ako aj pri rešpektovaní práva obžalovaného na obhajobu. Prvostupňový súd pri zachovaní kontradiktórnosti konania vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné dôkazy potrebné pre poznanie skutkových okolností nevyhnutných pre zákonu zodpovedajúce a spravodlivé rozhodnutie o obžalobe, ktorá na obžalovaného H. Y. bola podaná a vykonané dôkazy vyhodnotil logickým a zároveň presvedčivo odôvodneným spôsobom, ktorému z hľadiska pravidiel stanovených pre hodnotenie dôkazov (§ 2 ods. 12 Trestného poriadku), nemožno nič vytknúť. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvého stupňa, riadiac sa ustanovením § 168 Trestného poriadku rozviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenie a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny. Krajský súd sa preto v týchto smeroch stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným rozsudkom okresného súdu. Zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že skutok popísaný v napadnutom rozsudku sa stal a spáchal ho obžalovaný H. Y. spôsobom v ňom popísaným. Aj odvolací súd mal jeho protiprávne konanie preukázané vykonanými dôkazmi, ktoré navzájom na seba nadväzujú a do seba logicky zapadajú. Nadriadený súd dodáva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. Z dôvodov súdu prvého stupňa (str. 7-8 napadnutého rozsudku ohľadne obžalovaného) jasne vyplýva spôsob, akým sa súd vysporiadal s obhajobou obžalovaného H. Y.. V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd prvého stupňa. Odvolateľ primárne namieta hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. V naznačenom smere aj judikatúra ústavného súdu konštatuje, že do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I.ÚS 8/96 <http://merit.slv.cz/I.US8/96>, III.ÚS 197/02 <http://merit.slv.cz/III.US197/02>, III.ÚS 284/08 <http://merit.slv.cz/III.US284/08>). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. (III.ÚS 877/2016 z 13.12.2016). Teda právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov. Odvolací súd zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného činu - prečinu neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 1 Trestného zákona, je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci. Skutkové zistenia prvostupňového súdu tak, ako sú vyjadrené v napadnutom rozsudku, sú správne a úplné, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonávanom na hlavnom pojednávaní. Potom odvolací súd v otázke skutkových zistení, odkazuje na rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu aj stotožnil (už vyššie sčasti citované) a k týmto, na námietky obhajcu, dodáva nasledovné: Odvolateľ zdôrazňuje, že sporná nehnuteľnosť je v bezpodielovom vlastníctve manželov, ktorú užívali spoločne jak on tak aj poškodená a tiež ich dospelé deti a po rozvode manželstva boli v oblasti ich spoločného podnikania zo strany poškodenej robené ekonomické zmeny, z pohľadu obžalovaného v jeho neprospech. Začal mať obavu o budúcnosť a majetok, pričom malo dôjsť aj k trestnej činnosti v súvislosti s motorovými vozidlami spoločnosti čo pripisuje poškodenej, ktorá podľa neho mala prístup do domu, ako aj do podnikateľských priestorov spoločnosti a mala možnosť zobrať rôzne veci. V nadväznosti na uvedené vytýka súdu, že tento dostatočným spôsobom neprihliadol na skutočnosť, že snahou obžalovaného bolo zabezpečenie nehnuteľnosti, ktorú užíval (ale v nej nebýval), pred vstupom cudzích ľudí a tiež po tom ako poškodená a spoločné deti z domu v októbri 2017 odišli. Podľa obžalovaného si zobrali z domu množstvo vecí a to aj spoločných hnuteľných, pričom on sám nemal prehľad, ktoré veci z domu berú a preto považoval za nutné svoj majetok chrániť. Obžalovaný sa bráni tiež tým, že nemal možnosť bývalú manželku a deti telefonicky kontaktovať. Zdôraznil, že to bola bývalá manželka a deti, ktorí sa z domu, tj. zo spoločného vlastníctva vysťahovali, ponechali si kľúče, z ktorého dôvodu, zabrániac najmä úbytku na majetku a prípadným krádežiam, zámky vymenil a na dvere domu v tomto smere napísal odkaz, pretože iným spôsobom im nedokázal oznámiť, že zámky vymenil. K týmto obhajobným tvrdeniam krajský súd zdôrazňuje ustanovenie § 2 ods. 15 Trestného poriadku (tzv. obžalovacia zásada), podľa ktorej zásady súd môže konať a rozhodovať len na základe podanej obžaloby a v nadväznosti len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu (§ 278 ods. 1 Trestného poriadku). Z podanej obžaloby je jednoznačne zrejmé aký skutok má byť predmetom konania, tj. aká je podstata skutku, ktorá spočíva v konaní páchateľa a v následku, ktorý bol týmto konaním spôsobený a ktorý je relevantný z hľadiska trestného práva. Teda podstata skutku spočíva v účasti obžalovaného na určitej udalosti vo vonkajšom svete, ktorá je uvedená v obžalobnom návrhu a z ktorej vznikol následok uvedený v obžalobe. Obžalovaný je žalovaný, že oprávnenej osobe neoprávnene bránil v užívaní domu (§ 218 ods. 1 Trestného zákona). Iné nesúvisiace okolnosti a skutočnosti uvádzané obžalovaným sú pri prejednávaní trestnej veci (podľa obžalovaného vedené v iných konaniach), irelevantné. K obhajobnej argumentácii, že celé konanie obžalovaného smerovalo k ochrane spoločného majetku pred jeho úbytkom, resp. pred krádežami a teda je nevinný zo spáchania žalovaného skutku, krajský súd v zhode so správnymi úvahami súdu prvého stupňa vychádzajúcimi z vykonaného dokazovania, je presvedčený, že obžalovaný sa dopustil žalovaného konania a toto vykazuje znaky trestného činu. Výpoveďami poškodenej P. Y., ako aj výpoveďami svedkov H. Y. ml. a P. Y. ml. a tiež P. Y. a aj listinnými dôkazmi bolo preukázané, že v čase spáchania skutku obžalovaný a poškodená boli vlastníkmi nehnuteľnosti, ešte stále evidovanej v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov. Teda obaja mali rovnaký rozsah výkonu práv spojených s vlastníctvom daných nehnuteľností. Ustanovením § 218 ods. 1 Trestného zákona je obom poskytnutá ochrana práva užívať dom, ktorá bola konaním obžalovaného vo vzťahu k poškodenej porušená tým, že obžalovaný neoprávnene bránil poškodenej (ako oprávnenej osobe - vlastníčke nehnuteľnosti v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov), v užívaní domu, pričom za bránenie v užívaní domu je treba považovať akékoľvek neoprávnené a podstatné rušenie výkonu užívacieho práva oprávnenej osobe aj znemožnením prístupu do domu, výmeny zámkov a uzamknutie domu. Premietnuté na konkrétny prípad - osobou oprávnenou užívať dom je aj bývalý manžel pri existencii nevysporiadaného bezpodielového spoluvlastníctva manželov, čo bolo jasne preukázané vykonanými dôkazmi. V preskúmavanej trestnej veci krajský súd dospel k záveru, že obžalovaný H. Y. svojím konaním uvedeným v skutkovej vete odsudzujúceho rozsudku naplnil všetky formálne aj materiálne znaky skutkovej podstaty prečinu neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 1 Trestného zákona. V skutkovej vete odsudzujúceho rozsudku vymedzené konanie obžalovaného spočívajúce v tom, že „znemožňuje prístup k uvedeným nehnuteľnostiam tým, že v mesiaci november 2017 vymenil na rodinnom dome zámky a kľúče odmieta poškodenej vydať, poškodenú odmieta do predmetného rodinného domu, haly aj garáže vpustiť, a ak ju vpustí, tak len v prítomnosti policajnej hliadky PZ“, tj toto vo vzťahu k oprávnenej osobe, napĺňa objektívnu stránku skutkovej podstaty stíhaného prečinu a vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, najmä na spôsob vykonania činu, nepochybne aj subjektívnu stránku tohto prečinu. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacími námietkami obžalovaného v tom, že jeho konanie nenapĺňa zákonné znaky prečinu aj s ohľadom na princíp utima ratio a teda s ohľadom na materiálne ponímanie trestného konania ako konania subsidiárneho k (v tomto prípade) občianskoprávnemu konaniu (primerane sp. zn. 2Tdo/41/2015). Podľa názoru odvolacieho súdu všetky okolnosti prípadu v súhrne dosiahli takú intenzitu závažnosti, ktorá napĺňa aj materiálny korektív stíhaného prečinu. Čo sa týka druhu a výmery trestu okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil nasledovne: „Ohľadom osoby obžalovaného súd zistil, že doposiaľ nebol súdne trestaný. Pri určení druhu a výmery trestu súd vychádzal zo všeobecných zásad uvedených v § 34 Tr. zákona, s prihliadnutím na pomer priťažujúcich a poľahčujúcich okolností podľa § 38 ods. 3 Tr. zákona. Pri rozpätí trestnej sadzby nula mesiacov až 16 mesiacov /po úprave v zmysle § 38 ods. 3 Tr. zákona/ súd vymeral obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov. Súd uložil trest na spodnej hranici trestnej sadzby s ohľadom na prevahu poľahčujúcich okolností. Podľa § 49 ods. 1 písm. a/, § 50 ods. 1 Trestného zákona súd obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a stanovil skúšobnú dobu v trvaní dva roky. Súd je toho názoru, že vzhľadom na doposiaľ vedený riadny život postačuje na individuálnu prevenciu osoby obžalovaného aj podmienečný trest odňatia slobody. Rovnako hrozba premeny trestu bude mať podľa názoru súdu vplyv na zlepšenie vzťahov v rodine pri sprístupnení nehnuteľnosti oprávneným osobám.“ Odvolací súd vzhľadom na podané odvolanie pri posudzovaní uloženého trestu zistil, že uložený trest je možné vzhľadom k okolnostiam prípadu považovať za trest neprimeraný, čo zakladalo dôvod zrušenia napadnutého rozsudku podľa § 321 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku. Trestný zákon vo viacerých ustanoveniach upravuje otázku ukladania trestov, to jednak pri zásadách ukladania trestov, jednak pri úprave jednotlivých druhov trestov. Pre ukladanie trestu platia zásady, ktoré ustanovuje Trestný zákon v § 34. Na jednej strane má trest zabezpečiť ochranu spoločnosti tak, že páchateľovi zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, na druhej strane má uložený trest vytvoriť podmienky na výchovu páchateľa k tomu, aby viedol riadny život, pričom trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Pri určení druhu trestu a jeho výmery má súd prihliadnuť na jednej strane na spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, na druhej strane na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Trest by mal postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a blízke osoby. Pri ukladaní trestu je potrebné v prvom rade vychádzať zo závažnosti spáchaného trestného činu, ktorá je určená trestnou sadzbou ustanovenou pri jednotlivých skutkových podstatách trestných činov. Jednotlivé trestné činy podľa zákonom ustanovenej trestnej sadzby a formy zavinenia rozdeľuje Trestný zákon na prečiny a zločiny, resp. obzvlášť závažné zločiny. Tomuto rozdeleniu zodpovedá možnosť súdu ukladať rôzne druhy trestov, keďže podľa § 34 ods. 2 a 6 Trestného zákona, páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je to ustanovené v Trestnom zákone, pričom jednotlivé druhy tresty možno uložiť samostatne alebo aj viac trestov popri sebe, avšak za trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje päť rokov, musí súd vždy uložiť aj trest odňatia slobody. Trestný čin krádeže podľa § 218 ods. 1 Trestného zákona je úmyselným trestným činom, za ktorý Trestný zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcou dva roky, tj. ide o prečin (§ 10 ods. 1 písm. b/ Trestného zákona). Teda v prípade spáchania uvedeného trestného činu zákonodarca ustanovil s poukazom na vyššie citované ustanovenie § 34 ods. 6 Trestného zákona, že súd nemusí povinne ukladať trest odňatia slobody (či už vo forme podmienečného odkladu jeho výkonu alebo ako nepodmienečný), ale môže uložiť iný druh trestu. V osobe obžalovaného H. Y. ide o osobu doposiaľ netrestanú a čo sa týka evidencie priestupkov tieto sa týkajú výlučne priestupkov v cestnej premávke. Podľa ustanovenia § 34 ods. 4 Trestného zákona má súd pri určovaní druhu a jeho výmery, okrem iných, v odseku 4 uvedených okolností, prihliadať najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok tj. má prihliadať na konkrétny spôsob spáchania trestného činu, ako aj na jeho konkrétny následok, ktorý je z hľadiska naplnenia znakov skutkovej podstaty trestného činu definovaný priamo v príslušnej skutkovej podstate trestného činu, ale pri jeho zhodnotení podľa § 34 ods. 4 je nevyhnutné rozlišovať každý jeden konkrétny následok a mieru, ktorou porušuje alebo ohrozuje chránený záujem. Preto s prihliadnutím na požiadavku, že skutočnosti predpokladané v § 10 odsek 2 Trestného zákona je potrebné hodnotiť vo svojom súhrne bez toho, aby sa niektorej pripisoval väčší či menší význam (jednej na úkor druhej), súd dospel k záveru, že konkrétna závažnosť stíhaného prečinu dosahuje Trestným zákonom vyžadovaný stupeň pre vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti, tj. stupeň vyšší než nepatrný. Z vykonaného dokazovania v tomto konaní vyplýva, že obžalovaný H. Szigl od novembra 2017 znemožňuje prístup do spoločného rodinného domu ako aj ďalších priľahlých nehnuteľností, ktoré vlastní v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov s bývalou manželkou, bývalej manželke a ich spoločným deťom tým, že na dverách rodinného domu vymenil zámky, dcére a synovi a aj bývalej manželke bránil vstúpiť do domu a na priľahlé nehnuteľnosti, brániac sa tým, že chráni majetok pred jeho úbytkom a prípadnou krádežou, čím svojím konaním naplnil zákonné znaky trestného činu - neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 1 Trestného zákona. Ako už bolo vyššie naznačené obžalovaný doposiaľ súdne trestaný nebol, priestupkovo bol riešený výlučne na úseku dopravy a podľa vlastného vyjadrenia si založil novú rodinu a má maloleté dieťa (veku rok a pol), o ktoré sa riadne stará. K ustáleným poľahčujúcim a priťažujúcim okolnostiam je možné konštatovať, že súd prvého stupňa správne priznal poľahčujúcu okolnosť (podľa § 36 písm. j/ Trestného zákona), tj. viedol pred spáchaním trestného činu riadny život a k uvedenému sa nadriadený súd stotožňuje so správnou argumentáciou prvostupňového súdu ako aj ustálenému pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, v prospech obžalovaného. Odvolací súd aj po posúdení vyššie uvedených skutočností dospel k záveru, že vzhľadom na uvedené okolnosti prípadu a osobu obžalovaného v prejednávanej veci postačí na jeho prevýchovu uloženie výchovného alternatívneho trestu, tj. po dôslednom zvážení všetkých skutočností, najmä okolností prípadu ako aj osobných pomerov obžalovaného, dospel súd k záveru, že je možné uložiť peňažný trest. Vo všeobecnosti peňažný trest postihuje majetok obžalovaného a svojim obsahom zasahuje majetok obžalovaného, nakoľko čiastkou (výškou peňažného trestu, ktorú určí súd) sa zmenšuje jeho majetok a potom majetková povaha peňažného trestu z neho robí prostriedok na dosiahnutie účelu trestu. Pri zvažovaní výšky peňažného trestu, odvolací súd vzal do úvahy fakt, že uloženie peňažného trestu nepostihuje len obžalovaného, ale aj jeho rodinu, pričom prihliadol na súčasnú životnú situáciu - na založenie novej rodiny a teda vyživovaciu povinnosť, ktorú má voči maloletému dieťaťu, a pristúpil k uloženiu peňažného trestu vo výške 800,-€, ktorý trest považuje za primeraný a zákonný. Pre prípad, že by výkon peňažného trestu bol obžalovaným úmyselne zmarený, uložil súd, postupom podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona, náhradný trest vo výmere 2 (dva) mesiace. S poukazom na vyššie zdôvodnené odvolací súd rozhodol tak ako je citované vo výroku rozsudku, v prospech obžalovaného Jozefa Szigla, na podklade jeho odvolania. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.