Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/149/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1404113288 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1404113288.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobkyne: J.. Y. R., A. L.. Q. S. Č.. XX, A., zastúpenej advokátskou kanceláriou ALMOND LEGAL s.r.o., so sídlom Grősslingova ul. č. 4, Bratislava, proti žalovanému: V.. P.. Y. R., A. L.. Q. S. XXXX/XX, A., zastúpenému: advokátskou kanceláriou Consilior Iuris s.r.o., so sídlom Radlinského 51, Bratislava, o určenie, že nehnuteľnosť patrila do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV, zo dňa 07. februára 2019, č.k. 7C/279/2004-1851, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa po zmene petitu žaloby domáhala určenia, že rodinný dom nachádzajúci sa na L.. Q. S. Č.. XX, B.. Č.. XXXX, W. na W. W.. Č.. XXXX P. D. na R. Č.. XXXX, patril ku dňu zániku manželstva žalobkyne a J.. P.. K. R. do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Uviedol, že pôvodne žalovaný J.. P.. K. R. v priebehu konania zomrel, a preto podľa § 107 O.s.p. pokračoval v konaní s jeho právnym nástupcom. Vykonaným dokazovaním zistil, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV č.k. 9C/341/2004-65 zo dňa 21.9.2006, právoplatným dňa 10.11.2006 bolo rozvedené manželstvo J.. P.. K. R. P. J.. Y. R., uzavreté dňa 3.4.1975; pred uzavretím manželstva sa im narodil syn Y.. Dňa 20.2.2009 J.. P.. K. R. podal na Okresnom súde Bratislava IV návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa § 149 ods. 1, 3 Obč. zák. pod sp. zn. 12C/70/2009, v ktorom okrem iného uviedol, že za trvania manželstva účastníci dokončovali rodinný dom na L.. Q. S. Č.. XX M. A., rozpočet stavby bol vyčíslený na sumu 331.600 Kčs, manželia za trvania manželstva splácali pôžičku zo Slovenskej sporiteľne, a.s., z ktorej bolo čerpané 212.411 Kčs, a tvrdil, že pred uzavretím manželstva so žalovanou investoval do stavby rodinného domu svoje výlučné finančné prostriedky, stavbu do uzavretia manželstva vytiahol do stavu hrubej stavby, teda bola vybudovaná pivnica, vodorovné a zvislé nosné konštrukcie ako prvky dlhodobej životnosti, konštrukcia ateliéru, ako strešného priestoru na 1/3 plochy prvého nadzemného podlažia, ktoré bolo ukončené vodorovnou konštrukciou - strechou nad touto prízemnou časťou. Za trvania manželstva účastníci hotovú vec, t.j. rodinný dom, len dokončovali a pokiaľ ide o rozdelenie investícií do nehnuteľnosti navrhol, aby bol zaviazaný vyplatiť žalovanej finančnú sumu. Uznesením č.k. 12C/70/2009-101 zo dňa 15.6.2010, právoplatným dňa 23.7.2010, súd konanie prerušil do právoplatného skončenia konania vedeného pod sp. zn. 7C/279/2004. Zistený skutkový stav posúdil podľa § 3 ods. 1, § 143, § 149 ods. 1, 2 Obč. zák. a § 80 písm. c/ O.s.p., platného a účinného v čase podania žaloby a dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala v konaní jej naliehavý právny záujem na požadovanom určení. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že určovacia žaloba má preventívnu funkciu a smeruje k tomu, aby sa porušeniu práva v budúcnosti predišlo. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobkyne, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie. V zmysle ustálenej súdnej praxe možno pripustiť existenciu naliehavého právneho záujmu na určení, že určitá vec patrí do BSM, najmä v prípade ak ide o nehnuteľnosť, ktorá je evidovaná v katastri nehnuteľnosti len na jedného z manželov. Po dobu trvania manželstva platí zákonná domnienka, že všetky veci nadobudnuté za trvania manželstva patria do BSM, a to bez ohľadu na skutočnosť, či v tejto zákonnej úprave zodpovedá formálny zápis v štátom vedenom registri (v danom prípade v registri nehnuteľností). V konaní mal za preukázané, že manželstvo žalobkyne a J.. P.. K. R. bolo právoplatne rozvedené dňom 10.11.2006, teda v čase rozhodovania o žalobe o určení vlastníckeho práva toto manželstvo zaniklo. V konaní o vyporiadanie BSM sp. zn. 12C/70/2009 súd bude ako predbežnú otázku riešiť, či majetkového hodnoty, ktoré sú predmetom konania skutočne do masy BSM patria, resp. nepatria a následne ich prikáže niektorému u účastníkov a rozhodne o finančnej náhrade za takéto prikázanie, resp., bude posudzovať vnos do majetku patriaceho do BSM. Otázka spoločného vlastníctva k určitej veci je v rámci konania o vyporiadanie BSM otázkou predbežnou pre vlastné vyporiadanie, Dospel k záveru, že predmetné konanie sp. zn. 7C/279/2004 vyvoláva ďalšie konania, ktoré by museli po tomto konaní nasledovať (a to najmä týkajúce sa otázky vykonaného vnosu, následného vyporiadania, či určenia práva bývať, zriadenia vecného bremena a pod.). Táto určovacia žaloba neslúži potrebám praktického života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov. Keďže v súčasnosti prebieha konanie o vyporiadanie BSM na Okresnom súde Bratislava IV, v ktorom J.. P.. K. R. žiadal vnos do spoločnej nehnuteľnosti ako predmet bezpodielového spoluvlastníctva manželov vyporiadať, otázka spoločného vlastníctva bývalých manželov k týmto nehnuteľnostiam bude riešená v rámci konania o vyporiadanie BSM a má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k vyporiadaniu BSM. V prípade zistenia, že sporná nehnuteľnosť patrí do BSM, súd ju v konaní o vyporiadanie BSM vyporiada v súlade so zásadami uvedeným v ustanovení § 150 Obč. zákonníka. Vzhľadom na to u žalobkyni absentuje naliehavý právny záujem na určení. Uviedol, že žalobkyňa má možnosť dosiahnuť zmenu vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľnosti v konaní o vyporiadanie BSM, v ktorom sa otázka spoločného vlastníctva k spoločnej veci posudzuje ako otázka predbežná pre vlastné vyporiadanie (rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/460/2013). O náhrade trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 257 C.s.p., tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %, s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Uviedol, že žalobkyňa nepreukázala existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, odôvodňujúcich nepriznanie náhrady trov konania úspešnej strane, ktoré podľa jej názoru spočívali v okolnostiach súdneho konania (okolnosti vyvolania sporu, postoj žalovaného, sociálne a majetkové pomery žalobkyne, absencia meritórneho rozhodnutia sporu). Poukázal na to, že zákon vyžaduje, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody osobitného zreteľa, t.j. aby išlo o prípad charakteristický sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď sporná strana sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch by súd zohľadnil osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch účastníkov, prihliadol na postoj účastníkov v konaní a prípadne iné okolnosti tak, aby mohol dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane sporu, alebo k záveru o čiastočnom nepriznaní s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa. 2. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobkyňa, žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe vyhovieť a priznať jej náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania, v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie odvolacím súdom vo veci samej, žiadala tento rozsudok zmeniť v časti o náhrade trov konania tak, že náhradu trov konania stranám sporu neprizná. Namietala, že záver súdu prvej inštancie o nedostatku naliehavého právneho záujmu na určení vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala na to, že v čase začatia tohto súdneho konania nebolo možné žalovať o vyporiadanie BSM, pretože toto súdne konanie bolo začaté v roku 2004, kedy žalobkyňa a K. R. ešte boli manželmi. Ďalej poukázala na to, že súd prvej inštancie vo veci už rozhodol rozsudkom zo dňa 23.2.2009 meritórne, a to tak, že žalobe žalobkyne vyhovel a určil, že rodinný dom patrí do BSM sporových strán a nedostatok naliehavého právneho záujmu nevytýkal ani odvolací súd, ktorý zrušil rozsudok prvej inštancie z dôvodu, že súd prvej inštancie vyhodnotil len časť vykonaných dôkazov. Z uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie, ako aj Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd mali naliehavý právny záujem žalobkyne v tomto konaní za preukázaný. O tomto svedčí aj ďalší postup súdu prvej inštancie, ktorý po vrátení veci odvolacím súdom vykonal rozsiahle dokazovanie smerujúce k objasneniu hmotnoprávneho základu sporu vrátane obhliadky rodinného domu a nariadenia znaleckého dokazovania. Nesprávny je záver súdu, že otázku, či rodinný dom patrí alebo nepatrí do BSM, bude riešiť v konaní o vyporiadanie BSM, pretože posudzovaniu, či dom patrí do BSM v konaní o vyporiadanie bráni prekážka litispendencie skôr začatého konania, žaloba v tomto konaní bola podaná opodstatnene, keď podľa súdnej praxe za trvania BSM možno pripustiť existenciu naliehavého právneho záujmu na určení, že určitá vec patrí do BSM, najmä v prípade, ak ide o nehnuteľnosť, ktorá je evidovaná v katastri nehnuteľnosti len na jedného z manželov. Podaním žaloby a začatím tohto súdneho konania bola založená prekážka litispendencie pre akékoľvek iné konania, ktorých predmetom by bolo rozhodnutie o rovnakej otázke, a to aj pre neskôr začaté konanie o vyporiadanie BSM. Poukázala na to, že v súčasnosti je v katastri nehnuteľnosti zapísaný ako vlastník K. R. a v prípade právoplatného zamietnutia žaloby v tomto konaní nič nebráni žalovanému (synovi a jej jedinému dedičovi K. R.) dosiahnuť zápis na LV, čím bude ohrozené vlastnícke právo žalobkyne. V tejto súvislosti poukázala aj na ustálenú judikatúru súdov, podľa ktorej vždy je daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení ak je v katastri nehnuteľnosti ako vlastník zapísaný žalovaný. V tejto súvislosti poukázala aj na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č.k. 15Co/32/2018 zo dňa 28.2.2018. Podľa jej názoru žaloba v tomto konaní smeruje k odstráneniu neistoty v právnych vzťahoch, keďže na základe právoplatného rozhodnutia vo veci samej v prípade vyhovenia žalobe, bude množné docieliť zhodu zápisu v katastri nehnuteľností so skutočným stavom. Namietala že rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti o náhrade trov konania, nie je dostatočne odôvodnené a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď zo súdnej praxe vyplýva, že pri rozhodovaní o nároku o náhradu trov konania je súd povinný prihliadať na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu, ako aj na okolnosti, ktoré viedli strany sporu k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní; súd je povinný zistiť v celej šírke komplex všetkých okolností relevantných pre rozhodnutie o náhrade trov konania (uznesenie NS SR sp. zn. 3MCdo/46/2012), avšak súd okolností sporu odôvodňujúce použitie ustanovenia § 257 C.s.p. nezisťoval a neposudzoval a v odôvodnení sa obmedzil len na konštatovanie, že tieto okolnosti ku dňu rozhodnutia preukázané neboli. Sociálny aspekt, ktorý uvádza súd prvej inštancie, je možné považovať za jedno z kritérií odôvodňujúce použitie ustanovenia § 257 C.s.p., avšak nemožno ho považovať za akúsi "podmienku " ako uvádza súd prvej inštancie a v danom prípade je splnená táto podmienka, ako aj ďalšie okolnosti odôvodňujúce výnimočné nepriznanie náhrady trov konania, ktoré sú známe z obsahu spisu. Uviedla, že má v súčasnosti 75 rokov, je dôchodkyňa a žije v sociálnom byte; žalovaný je významným umelcom a v rodinnom dome má umelecké diela vysokej hodnoty. K podaniu žaloby v tejto veci predchádzalo konanie pôvodného žalovaného smerujúce k tomu aby bol zapísaný na LV ako výlučný vlastník rodinného domu a podanie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia žalobkyňou po tomto zistení, ktorému návrhu súd vyhovel a bola po nariadení predbežného opatrenia povinná podať návrh vo veci samej, v opačnom prípade by nariadené predbežné opatrenie zaniklo v zmysle § 77 ods. 1 písm. a/ O.s.p. K podaniu žaloby ju teda viedlo konanie pôvodného žalovaného. Taktiež jej bolo znemožnené užívanie rodinného domu, keď po začatí tohto súdneho konania pôvodný žalovaný a súčasný žalovaný počas jej neprítomnosti vymenili zámky na rodinnom dome a neumožnili jej jeho užívanie, na základe čoho podala druhý návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým žiadala aby jej umožnili vstup do rodinného domu; tomuto návrhu súd vyhovel a uznesením zo dňa 19.6.2006 č.k. 7C/279/2004 uložil K. R., aby jej umožnil vstup do rodinného domu a za tým účelom jej vydal kľúče od rodinného domu, napriek tomu jej však žalovaný K. R. ani súčasný žalovaný vstup do rodinného domu neumožnili. Poukázala aj na postoj žalovaného v konaní spočívajúci v tom, že nebol ani na opakované výzvy súdu a znalca schopných formulovať jednoznačné a vykonateľné otázky, na ktoré mal znalec odpovedať a k nevykonaniu kontrolného znaleckého dokazovania došlo výlučne z dôvodu, že žalovaný neuhradil preddavok na trovy tohto dôkazu napriek tomu, že opakovane trval na jeho vykonaní. Nedostatok naliehavého právneho záujmu na určení požadovanom žalobkyňou namietal až na pojednávaní dňa 10.1.2019, t.j. po takmer po 15 rokoch po začatí súdneho konania, teda po tom ako vo veci bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, ktoré malo za následok vznik trov konania na oboch stranách sporu. Z odôvodnenia uznesenia, ktorým bolo prerušené konanie o vyporiadanie BSM do skončenia tohto konania zo dňa 15.6.2010 č.k. 12C/70/2009-101 vyplýva, že žalobca s prerušením konania o vyporiadanie BSM súhlasil. V tomto konaní žalovaný po celú dobu namietal, že rodinný dom do BSM nepatrí, navrhol vykonanie množstva dôkazov, následne nezaplatil preddavok na trovy dôkazu, ktorý sám navrhol a na ktorého vykonaní sám trval a na poslednom pojednávaní vo veci pred ukončením dokazovania namietal nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení. Vzhľadom na tento postoj žalovaného v konaní nemožno podľa jej názoru považovať za účelne vynaložené výdavky, ktoré žalovaný vynaložil na objasnenie, či rodinný dom patrí alebo nepatrí do BSM. Na tieto skutočnosti, ktoré vyplývajú zo súdneho spisu súd neprihliadol a z toho dôvodu došlo z jeho strany k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázala aj na postup súdu v konaní, ktorý na existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení prihliada z úradnej povinnosti a napriek tomu vykonal rozsiahle dokazovanie a žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu zamietol až po jeho vykonaní. Rozsiahle vykonané dokazovanie malo za následok vznik vysokých trov na oboch stranách sporu a výsledkom je rozhodnutie, ktoré nepredstavuje konečné vyriešenie spornej otázky, pre ktorú sa žalobkyňa obrátila na súd. Vzhľadom na to, že ustanovenie § 257 C.s.p. slúži na odstránenie neprimeranej tvrdosti a na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok, je jeho použitie vzhľadom na všetky okolnosti sporu v danom prípade opodstatnené. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne právny potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %. Stotožnil sa s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie, a aj s odôvodnením napadnutého rozsudku. Namietal, že ani v prípade, ak by súd žalobe žalobkyni v tomto konaní vyhovel, nebolo by možné "dosiahnuť zhodu zápisu v katastri nehnuteľnosti so skutočným stavom" a súčasne by sa právne postavenie, resp. neistota právnych vzťahov žalobkyne žiadnym spôsobom nezmenila. Súd v konaní o vyporiadanie BSM posúdi, ktoré veci patria do BSM, a ktoré nie, a preto bola žaloba v tomto konaní od okamihu podania žaloby na vyporiadanie BSM bezvýznamná a zbytočná. Ak by aj súd v tomto konaní meritórne rozhodol, takéto rozhodnutie nebude ex lege v tejto časti zaväzovať súd prejednávajúci vec v konaní o vyporiadanie BSM, pretože zo žiadneho ustanovenia Civilného sporového poriadku mu takáto povinnosť nevyplýva. Aj uvedené svedčí o tom, že na tejto žalobe nie je daný naliehavý právny záujem, keďže prípadným rozhodnutím by súd neodstránil neistotu v právnom vzťahu medzi stranami. Vo vzťahu k nedostatku naliehavého právneho záujmu je bezvýznamné, že vo veci bolo vykonané dokazovanie a že súd prvej inštancie už raz rozhodol rozsudkom a rozhodoval aj odvolací súd, pretože dokazovaním vo veci samej, a ani uvedenými rozhodnutiami nemožno konvalidovať nedostatok naliehavého právneho záujmu. Naliehavý právny záujem je nevyhnutné skúmať v priebehu celého súdneho konania. Správne podľa jeho názoru rozhodol súd prvej inštancie aj o náhrade trov konania. 4. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zotrváva na svojom odvolaní a namietala, že z obsahu vyjadrenia žalovaného vyplýva, že určujúca žaloba bola podaná dôvodne, keď uvádza, že bezvýznamnou a zbytočnou sa stala po podaní žaloby o vyporiadanie BSM, avšak podľa tohto názoru by bola nútená žalobu, ktorú podala dôvodne, zobrať späť z dôvodu konania K. R.. Tento výklad je neprijateľný a v rozpore s ústavným princípom súdnej ochrany ohrozených a porušených práv. Za nesprávny považovala aj názor žalovaného, že meritórne rozhodnutie vydané v tomto konaní by ex lege nezaväzovalo súd prejednávajúci vec v konaní o vyporiadanie BSM a v tejto súvislosti poukázala na tzv. prejudiciálny účinok právoplatnosti skoršieho rozsudku a na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31.1.2012 sp. zn. 1Cdo/44/2010, publikované v zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a súdov SR č. 3/2013, podľa ktorého "pokiaľ už bola v občiansko-právnom konaní právoplatne vyriešená určitá otázka hmotno-právneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším rozhodnutím". 5. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov, ktorým je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.), a viazaný skutkovým stavom tak ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. 6. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, potrebnom na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie splnenia základnej zákonom stanovenej podmienky vecného prejednania určovacej žaloby, a to existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania, v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že žalobkyňa nemá naliehavý právny záujem na určení, že rodinný dom špecifikovaný v petite žaloby patril ku dňu zániku manželstva žalobkyne a J.. P.. K. R. do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, keď otázka spoločného vlastníctva bývalých manželov k týmto nehnuteľnostiam bude riešená v rámci konania o vyporiadanie BSM a má povahu predbežnej otázky vo vzťahu k vyporiadaniu BSM. Vec posúdil správne po právnej stránke, keď v súlade s ust. § 470 ods. 1 a 2 C.s.p. posudzoval prípustnosť určovacej žaloby podľa § 80 písm. c/ O.s.p. účinného v čase podania žaloby. Svoje zistenia a závery, pre ktoré žalobe nevyhovel, aj riadne odôvodnil a vyporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci. 7. Podľa § 80 písm. c/ O.s.p., účinného v čase vydania napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. 8. V zmysle citovaného ustanovenia je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, základnou podmienkou prípustnosti vecného prejednania určovacej žaloby a dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať, že na určení právneho vzťahu alebo práva, v čase rozhodovania je daný naliehavý právny záujem, zaťažuje žalobcu. Určovacou žalobou sa možno domáhať vydania autoritatívneho výroku súdu, že určitý právny vzťah alebo právo tu je (pozitívne určenie) alebo tu nie je (negatívne určenie), pokiaľ má žalobca na takomto určení naliehavý právny záujem, ktorý spočíva v tom, že jeho právo, resp. právne postavenie je bez tohto určenia ohrozené alebo neisté a výrok súdu o určení toto ohrozenie alebo neistotu alebo neurčitosť v právnom postavení žalobcu odstraňuje bez toho, aby ukladal splnenie nejakej povinnosti. Naliehavý právny záujem na určení je potom daný vtedy, ak je tu aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho práva, resp. postavenia, a ktorý možno týmto právnym prostriedkom odstrániť. 9. Určovacia žaloba má preventívnu povahu a má za účel poskytnúť ochranu právnemu postaveniu žalobcu skôr, než dôjde k porušeniu právneho stavu alebo práva; nie je preto opodstatnená tam, kde právny vzťah alebo právo už boli porušené, a kde je preto právnym prostriedkom ochrany právneho vzťahu alebo práva žaloba o plnenie. V prípade, ak možno žalovať o splnenie povinnosti, môže však byť naliehavý právny záujem na určení daný vtedy, ak sa určovacou žalobou vytvorí pevný základ pre právne vzťahy medzi účastníkmi sporu a predíde sa tak prípadným ďalším žalobám o plnenie, alebo ak žaloba o plnenie nerieši, alebo ani nemôže riešiť celý obsah a dosah sporného právneho vzťahu alebo práva. Určovacie žaloby však slúžia potrebám praktického života a nemôžu viesť ku zbytočnému rozmnožovaniu sporov. 10. Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku sp.zn. 3Cdo 24/2017 uviedol, že "už v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo 91/2006 konštatoval, že nedostatok naliehavého právneho záujmu predstavuje samostatný a prvoradý dôvod, pre ktorý určovací návrh nemôže obstáť, a ktorý sám osebe a bez ďalšieho vedie k zamietnutiu návrhu (podobné závery vyjadril Najvyšší súd SR tiež v rozhodnutiach sp. zn. 3Cdo 240/2006, 1Cdo 13/2010, 3Cdo 56/2011, 1Cdo 324/2014, 3Cdo 887/2015, 5Cdo 345/2015, 8Cdo 26/2016). Aj Ústavný súd SR zaujal názor, podľa ktorého ak všeobecný súd dospeje k záveru, že naliehavý právny záujem nie je daný, vecnou stránkou podanej určovacej žaloby sa ďalej nezaoberá (II. ÚS 137/08)". 11. Žalobkyňa sa v konaní domáhala určenia, že sporné nehnuteľnosti patrili ku dňu zániku manželstva žalobkyne a J.. P.. K. R. do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Žalobkyňa podala žalobu dňa 27.7.2014 a následne bolo manželstvo žalobkyne a J.. P.. K. R. rozvedené rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV. č.k. 9C/341/2004-65 zo dňa 21.9.2006 právoplatným dňa 10.11.2006 a dňa 20.2.2009 bolo na Okresnom súde Bratislava IV. začaté konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov na základe žaloby podanej J.. P.. K. R., v ktorej tvrdil, že pred uzavretím manželstva so žalovanou (v tomto konaní žalobkyňa) investoval do stavby predmetného rodinného domu svoje výlučné finančné prostriedky a stavbu zrealizoval do stavu hrubej stavby s prvkami dlhodobej životnosti a za trvania manželstva účastníci rodinný dom dokončovali a uviedol, že do bezpodielového spoluvlastníctva manželov patria investície v hodnote vložených finančných prostriedkov do dostavby predmetného rodinného domu a pokiaľ ide o rozdelenie investícií do tejto nehnuteľnosti navrhol, aby bol zaviazaný vyplatiť žalovanej finančnú čiastku určenú súdom, prislúchajúcu polovici hodnoty podielu finančných prostriedkov zodpovedajúcich podielu z bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Vzhľadom na to súd prvej inštancie správne konštatoval, že v konaní o vyporiadanie BSM sp. zn. 12C/70/2009 bude súd ako predbežnú riešiť otázku, či majetkové hodnoty, ktoré sú predmetom konania, skutočne patria alebo nepatria do masy BSM a následne ich prikáže niektorému z účastníkov a súčasne rozhodne o finančnej náhrade za takéto prikázanie, resp. bude posudzovať finančný vnos do majetku patriaceho do BSM. V konaní o vyporiadanie BSM je potrebné najskôr ustáliť na základe vykonaného dokazovania masu BSM, a to pozostávajúcu nielen z veci hnuteľných, a nehnuteľných, ale aj z aktív a pasív, ktoré sa môžu viazať aj k predmetnej nehnuteľnosti a následne rozhodnúť o ich prikázaní niektorému z bývalých manželov a v súvislosti s tým zároveň aj o finančnej náhrade v súlade so zásadami vyplývajúcimi z ustanovenia § 150 Obč. zák. Z uvedeného vyplýva, že otázku spoločného vlastníctva bývalých manželov k týmto nehnuteľnostiam je potrebné riešiť v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, keďže má povahu predbežnej otázky vo vzťahu k vyporiadaniu BSM, a preto nie je daný naliehavý právny záujem na vyriešení (určení) tejto predbežnej otázky v inom konaní. Tento záver vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/460/2013 z 10.4.2014 vydaného v konaní, predmetom ktorého bolo určenie, že nehnuteľnosti patria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a bolo zistené, že žalovaná je v katastri nehnuteľností vedená ako vlastníčka sporných nehnuteľností a že sa vedie konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov, v ktorom žalovaná ako podávajúca návrh na vyporiadanie BSM sporné nehnuteľnosti uviedla ako predmet bezpodielového spoluvlastníctva žalobcu a žalovanej. Najvyšší súd SR v uvedenom prípade konštatoval, že "otázka ich spoločného vlastníctva k nehnuteľnostiam bude riešená v rámci konania o vyporiadanie BSM a má povahu (len) predbežnej otázky k vyporiadaniu BSM. Preto nie je daný naliehavý právny záujem na vyriešení (určení) takejto predbežnej otázky v inom konaní". Zároveň v tomto rozhodnutí uviedol, že "naliehavý právny záujem navrhovateľa na požadovanom určení treba skúmať predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný podaním návrhu a konečný zmysel navrhovaného rozhodnutia". Uvedené závery podľa názoru odvolacieho súdu možno aplikovať aj v prejednávanej veci i keď J.. P.. K. R.Š., ktorý podal návrh na vyporiadanie BSM, neuviedol v tomto návrhu ako predmet bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov sporné nehnuteľnosti, ale ako patriace do BSM uviedol investície zodpovedajúce hodnote vložených finančných prostriedkov do dostavby predmetného rodinného domu a navrhol aj ich vyporiadanie. S posúdením týchto investícií ako patriacich, príp. nepatriacich do BSM súvisí aj otázka spoločného vlastníctva bývalých manželov k týmto nehnuteľnostiam, a je preto potrebné riešiť ju v rámci konania o vyporiadanie BSM, keďže aj otázka spoločného vlastníctva bývalých manželov k týmto nehnuteľnostiam je predbežnou otázkou k vyporiadaniu BSM. V prípade zistenia, že sporné nehnuteľnosti patria do BSM, súd vykoná aj ich vyporiadanie v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 150 Obč. zák. Žalobkyňa teda má možnosť dosiahnuť zmenu zápisu vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľnosti v konaní o vyporiadanie BSM, ako správne konštatoval aj súd prvej inštancie. Rozhodnutím vydaným v tomto konaní o určovacej žalobe ani v prípade vyhovenia žalobe, žalobkyňa zmenu zápisu vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľnosti nedosiahne, pretože v tomto konaní môže súd určiť len, že nehnuteľnosti patrili do BSM ku dňu zániku manželstva účastníkov, a nie v súčasnosti, a preto toto rozhodnutie nemôže byť podkladom pre zápis vlastníckeho práva žalobkyne k sporným nehnuteľnostiam. 12. Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že pre posúdenie existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení je irelevantný rozsah vykonaného dokazovania v konaní, keď na splnenie tejto základnej podmienky prípustnosti prejednania určovacej žaloby súd prihliada v každom štádiu konania a v danom prípade táto podmienka bola v čase podania žaloby žalobkyňou splnená, avšak jej žaloba vzhľadom na ňou sledovaný cieľ, sa stala bezvýznamnou z hľadiska zmyslu navrhnutého rozhodnutia až podaním, návrhu na vyporiadanie BSM dňa 20.02.2009, v dôsledku podania ktorej určenie požadované žalobkyňou nadobudlo povahu predbežnej otázky vo vzťahu k vyporiadaniu BSM, ktoré je predmetom iného konania. Začatie tohto súdneho konania nezakladá prekážku litispendencie pre konanie o vyporiadanie BSM, a to aj z dôvodu absencie totožnosti predmetu oboch konaní, pričom rozhodnutím o určení, či nehnuteľnosti patria do BSM sa nerieši celý obsah sporného vzťahu medzi stranami, pretože v prípade zistenia, že vec patrí do BSM, môže byť vyporiadaná medzi stranami len v rámci konania o vyporiadanie BSM. 13. Odvolací súd posúdil ako vecne správne rozhodnutie súdu prvej inštancie aj v časti o náhrade trov konania, keď v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p. vychádzal zo zásady úspechu vo veci, podľa ktorej v dôsledku zamietnutia žaloby žalobkyne priznal žalovanému náhradu trov konania. Nedôvodne žalobkyňa namieta, že súd mal rozhodnúť o náhrade trov konania podľa § 257 C.s.p. a z dôvodov hodných osobitného zreteľa nepriznať stranám náhradu trov konania, keď odvolací súd sa nestotožnil z jej názorom, že okolnosti danej veci, na ktoré poukázala vo svojom odvolaní, týkajúce sa jej osobných a majetkových pomerov, dôvodov podania jej žaloby a postoja žalovaného v konaní, by spĺňali zákonom stanovenú podmienku výnimočnosti ich charakteru, odôvodňujúcej aplikáciu ustanovenia § 257 C.s.p. 14. Ust. § 257 C.s.p. prestavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok sporu vyjadrenú v ustanovení § 255 ods. 1 C.s.p., a preto jeho aplikácia prichádza do úvahy celkom výnimočne, a to v prípade existencie zvláštnych okolností hodných osobitného zreteľa, ku ktorým podľa ustálenej súdnej praxe môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania, alebo v určitej procesnej situácii, keď tento dôvod je daný charakterom konkrétneho konania alebo charakterom konkrétnej procesnej situácie, prípadne okolnosťami sporu a môžu spočívať aj v okolnostiach na starne sporu týkajúcich sa ich osobných, majetkových, zárobkových a iných pomerov, pričom súd musí vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal pomery platiť, ale je nutné zohľadniť dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka. Za dôvody hodné osobitného zreteľa možno považovať aj okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj strán v priebehu konania. Použitie uvedeného ustanovenia musí zodpovedať konkrétnym osobitným okolnostiam daného prípadu, musí mať výnimočný charakter a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti zákona a k dosiahnutiu spravodlivosti pre strany. 15. Nedôvodne žalobkyňa v konaní namieta, že v danom prípade je splnená podmienka sociálneho aspektu tohto konania, a aj ďalšie okolnosti odôvodňujúce výnimočné nepriznanie náhrady trov konania, ktoré sú súdu známe a vychádzajú z obsahu spisu a že súd nezisťoval v celej šírke komplex všetkých okolností relevantných pre rozhodovanie o náhrade trov konania podľa § 257 C.s.p., a to s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 2MCdo 17/2009, sp. zn. 5Cdo/67/2010, sp. zn. 3MCdo 46/2012), z ktorých vyplýva, že súd je z úradnej povinnosti povinný prihliadať na to, či v konaní nie sú splnené podmienky pre výnimočné priznanie náhrady trov konania. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 12 Ncdo 17/2009 konštatoval, že ustanovenie § 150 O.s.p. (§ 257 C.s.p.) nemožno považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Zároveň však uviedol, že toto ustanovenie "preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania." Z uvedeného podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že musí ísť o celkom výnimočné okolnosti, ktorých existencia, a aj intenzita výnimočnosti vyjde v konaní najavo a je zrejmá z obsahu spisu (napr. mimoriadne nepriaznivý zdravotný stav strany znemožňujúci dosiahnuť akýkoľvek príjem a pod.). V takom prípade je súd povinný na tieto okolnosti prihliadnuť a posudzovať ich súvislosti s ďalšími okolnosťami konkrétnej veci, vrátane dopadu aplikácie ustanovenia § 257 C.s.p. na protistranu, ktorej by náhrada trov konania nemala byť priznaná. V prejednávanej veci však takéto celkom mimoriadne okolnosti zistené neboli, pokiaľ ide o sociálne a majetkové pomery žalobkyne, v odvolaní poukázala na to, že je dôchodkyňa vo veku 75 rokov a žije v sociálnom byte, z čoho vyplýva, že má zabezpečené bývanie a pravidelný príjem, ktorým je dôchodok. Z obsahu spisu nevyplynulo, a ani žalobkyňa nepreukázala, a ani netvrdila, že jej príjem by bol mimoriadne nízky, nepostačujúci na zabezpečenie jej základných potrieb, alebo že by mala zvýšené výdavky napr. v súvislosti so závažnými zdravotnými problémami. Skutočnosť, že osobné a majetkové pomery žalovaného, na ktoré poukázala vo svojom odvolaní, sú priaznivejšie, je irelevantná, pretože len samotná nerovnosť osobných a majetkových pomerov strán neodôvodňuje aplikáciu ustanovenia § 257 C.s.p. Konanie pôvodne žalovaného K. R. smerujúce k zápisu jeho osoby na LV ako výlučného vlastníka rodinného domu je potrebné posudzovať aj v kontexte s jeho ďalším konaním spočívajúcim v podaní návrhu na vyporiadanie BSM, v ktorom uviedol, že predmetný dom za trvania manželstva so žalobkyňou len dokončovali a správnosť, resp. nesprávnosť tohto celkového konania alebo postoja pôvodne žalovaného bude možné posúdiť až po ustálení masy BSM, resp. po ustálení, či rodinný dom do BSM patrí, v konaní o vyporiadanie BSM. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania z hľadiska aplikácie ustanovenia § 257 C.s.p. nie je možno prihliadať ani na skutočnosť, že žalobkyni bolo konaním žalovaných znemožnené užívanie rodinného domu, keď mala možnosť domáhať sa umožnenia jej vstupu do rodinného domu na základe právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia, ktorým bolo nariadené predbežné opatrenie. Pokiaľ žalobkyňa poukázala na to, že žalovaný namietal nedostatok naliehavého právneho záujmu na ňou požadovanom určení takmer po 15 rokoch od začiatku súdneho konania, potrebné je prihliadnuť na to, že v čase začatia tohto súdneho konania by takáto námietka nebola dôvodná, keď návrh na vyporiadanie BSM bol podaný pôvodným žalovaným až v roku 2009 a po jeho podaní ani navrhovateľka nezohľadnila skutočnosť, že v tomto konaní sa domáha určenia, ktoré má povahu predbežnej otázky vo vzťahu k inému, už začatému súdnemu konaniu, predmetom ktorého je skúmanie a posudzovanie vlastníckych vzťahov strán sporu k rodinnému domu v širšom rozsahu, a to aj vzhľadom na žalovaným tvrdené investície; keď na podanej určovacej žalobe zotrvala. Skutočnosti, že žalovaný bol súdom vyzvaný na preformulovanie otázok na znalca a neuhradil preddavok na trovy znaleckého dokazovania, nemožno považovať za okolnosti také výnimočné, ktoré by v zmysle § 257 C.s.p. odôvodňovali nepriznanie mu náhrady trov konania podľa zásady úspechu v konaní, keď z obsahu spisu vyplýva, že na výzvu súdu reagoval a otázky na znalca preformuloval, a teda v konaní nebol nečinný. 16. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 17. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovaný, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. 18. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerov hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).