Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 21CoE/155/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1406201833 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 01. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Noskovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1406201833.4 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Noskovičovej a členov senátu JUDr. Eugena Palášthyho a JUDr. Moniky Školníkovej, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený JUDr. Martinom Máčajom, advokátom, Pribinova 25, Bratislava, a advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, proti povinnému: H. I., O. X, D., W.. Č.. XXXXXX/XXXX, o vymoženie pohľadávky 133,44 Eur istiny s príslušenstvom, poplatok za spísanie notárskej zápisnice a trovy exekúcie vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava (predtým vedenej súdnym exekútorom Mgr. Vladimírom Cipárom), o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV č. k. 37Er/863/2006-54 zo dňa 28.08.2013, takto r o z h o d o l : I. Krajský súd v Bratislave, uznesenie Okresného súdu Bratislava IV pod č.k. 37Er/863/2006-54 zo dňa 28.08.2013 v časti výroku I p o t v r d z u j e . II. Súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a . III. Súd povinnému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením v I. výroku exekúciu zastavil, II. výrokom zaviazal oprávneného zaplatiť súdnemu exekútorovi Mgr. Vladimírovi Cipárovi sumu 170,81 Eur titulom trov exekúcie v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia, III. výrokom rozhodol, že oprávnený nemá právo na náhradu trov exekúcie a vo IV. výroku povinnému súd náhradu trov exekúcie nepriznal v zmysle § 57 ods. 1 písm. g), § 58 ods. 1, § 203 ods. 1, § 196, § 200 ods. 1 zákona NR SR č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v neskorších zneniach (ďalej len „EP“) a § 14 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 15 ods. 1, § 22 ods. 1 a § 25 vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „vyhláška“). 2. V odôvodnení uznesenia súd prvej inštancie uviedol, že súd udelil súdnemu exekútorovi dňa 02.05.2006 poverenie na vykonanie exekúcie č. 5104 008339 pod sp. zn. 37Er/863/2006, na základe notárskej zápisnice napísanej notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom, č. k. N5011/2005, NZ 48207/2005, NCRLs 47589/2005 zo dňa 15.10.2005. Uznesením č. k. 37Er/863/2006-29 zo dňa 28.03.2012 súd zamietol návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora, vyhlásil exekúciu za neprípustnú a ako takú ju zastavil. Voči tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a následne Krajský súd v Bratislave svojím uznesením č. k. 21CoE/324/2012-48 napadnuté uznesenie potvrdil čo do výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zrušil a vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie čo do výroku o zastavení exekúcie. Zrušenie výroku o zastavení exekúcie Krajský súd v Bratislave odôvodnil tým, že nebola zachovaná dvojfázovosť konania a poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 266/2007. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 21CoE/324/2012-48 nadobudlo právoplatnosť dňa 05.08.2013. Súd prvej inštancie exekúciu zastavil v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 EP, pretože uznesenie súdu prvej inštancie č. k. 37Er/863/2006-29, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú, nadobudlo v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 21CoE/324/2012-48 dňa 05.08.2013 právoplatnosť. Súd nepriznal súdnemu exekútorovi časovú odmenu za úkony: - vypracovanie žiadosti o udelenie poverenia, - vypracovanie žiadosti o súčinnosť T. D. O..I.., - vypracovanie žiadosti o súčinnosť Slovenská I. O..I.., - vypracovanie žiadosti o súčinnosť dopravný inšpektorát, - vypracovanie žiadosti o súčinnosť Sociálna poisťovňa (dvakrát, rok 2006 a rok 2010), - vypracovanie žiadosti o súčinnosť daňový úrad, - vypracovanie žiadosti o súčinnosť Register obyvateľov (body 2, 5 až 9 a 13 vyúčtovania), nakoľko získanie poverenia na vykonanie exekúcie a zisťovanie majetku, účtov a bydliska povinného sú v zmysle vyhlášky odmeňované paušálnou sumou, pričom súdny exekútor si túto paušálnu náhradu uplatnil a ak by mu súd priznal aj časovú odmenu, bol by súdny exekútor odmenený duplicitne, - zaevidovanie poverenia (bod 3 vyúčtovania), nakoľko sa jedná o administratívny úkon v súvislosti s exekučnou činnosťou v zmysle § 25 vyhlášky, - vypracovanie časovej špecifikácie, - preradenie spisu do archívu (body 15 a 16 vyúčtovania), nakoľko sa jedná o úkony potrebné na vymoženie pohľadávky oprávneného v zmysle § 200 ods. 1 EP. Ostatné trovy súdneho exekútora boli vyúčtované v súlade s EP a vyhláškou a na ich úhradu v celkovej sume 170,81 Eur vrátane DPH v aktuálnej sadzbe 20 % súd prvej inštancie zaviazal oprávneného, ktorý dal návrh na vykonanie exekúcie na podklade nespôsobilej notárskej zápisnice. Súd prvej inštancie rozhodol, že oprávnený nemá právo na náhradu trov exekúcie, nakoľko nebol v konaní úspešný a povinnému súd náhradu trov exekúcie nepriznal, pretože z obsahu spisového materiálu žiadne nevyplývajú a súd mal teda za to, že povinnému žiadne trovy nevznikli. 3. Proti predmetnému uzneseniu podal oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie v celosti, v zákonnej lehote. Odvolací súd však poukazuje, že z celého odvolania oprávneného nevyplýva, že by bolo odvolanie podané do II., III. a IV. výroku do trov exekúcie a do trov konania. Z odvolania vyplýva, že bolo podané len do I. výroku uznesenia č. k. 37Er/863/2006-54 zo dňa 28.08.2013, ktorým súd prvej inštancie exekúciu zastavil. Odvolanie oprávnený podal z dôvodu, že: a) súd prvej inštancie svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom § 241 ods. 2 písm. a/ zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v spojení s ust. § 237 písm. b/ OSP, b) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 205 ods. 2 písm. b/ OSP), c) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom ust. § 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. d/ OSP, d) súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie, e) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 205 ods. 2 písm. f/ OSP) a navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo alternatívne, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: 1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy? 2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? 3. Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú? Oprávnený podal odvolanie aj podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) OSP. Vo svojom rozsahom obsiahlom odvolaní oprávnený namietal, že exekučný súd sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ustanovenia § 58 ods. 1 EP postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu (ustanovenie § 41 ods. 2 písm. c/ EP), pričom oprávnený je toho názoru, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, akoby bol exekučný titul zrušený. Oprávnený tiež poukázal na skutočnosť, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti (ustanovenie § 44 ods. 2 EP). Ďalej oprávnený v odvolaní uviedol, že to bol predovšetkým notár, ktorý pri výkone verejnej moci ex offo povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi (ustanovenie § 36 ods. 1 Notárskeho poriadku). Oprávnený poukázal aj na ďalšie ustanovenia Notárskeho poriadku, a to § 38 ods. 2, § 43 ods. 1, § 40 a uviedol, že všeobecný súd vo veci žalobcu (veriteľa) nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie a to preto, že v čase, keď došlo k spísaniu notárskej zápisnice, Slovenská republika bola právnym štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť domáhať sa opravy cestou zrušenia zápisnice de iure, alebo sa domáhať náhrady škody. Pokiaľ takto nepostupoval, nie je možné za súčasného právneho stavu zvrátiť účinky notárskej zápisnice v konaní pred exekučným súdom, pričom tomuto záveru zodpovedá i platný systém všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich konanie notára, ktorý je výrazom vôle zákonodarcu obmedziť revíziu výkonu notárskej činnosti. Vzhľadom na to, že platná notárska zápisnica má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky notárskej zápisnice majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto titulom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rámci činnosti notára. Oprávnený vo svojom odvolaní taktiež uviedol, že ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ustanovenia § 44 ods. 2 EP obsiahnutou v argumentácii odvolateľa, oprávnený žiada, aby všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá EP s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti by pre exekučný súd malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa ustanovenia § 44 ods. 2 EP, a to bez akejkoľvek časovej limitácie. Oprávnený ďalej v predmetnom odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie, že porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh (v danom prípade neexistovalo zákonom stanovené oprávnenie adresované súdu začať konanie z úradnej povinnosti (ex officio), rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. V tejto súvislosti oprávnený poukázal na čl. 12 ods. 2, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1, čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V súvislosti s ústavnou potrebou aplikácie relevantných právnych noriem oprávnený poukázal aj na skutočnosť, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery, formujúce konečné rozhodnutie s tým, že oprávnený v odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie vo veci aplikoval ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá nemá všeobecnú záväznosť a navyše súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil aj na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej únie, čo je v danej veci neprípustné a úplne nemožné. Súd prvej inštancie v napadnutom uznesení viackrát konštatuje skutočnosti, akoby v tomto smere vykonal dokazovanie, napríklad dospel k záveru, že dojednanie zastúpenia povinného v zmluve o úvere je pre povinného ako spotrebiteľa značne nevýhodné, alebo že záujmy zástupcu povinného boli v rozpore so záujmami samotného povinného. Exekučný súd vo svojom uznesení konštatuje aj iné skutkové okolnosti, akoby v nich vykonal dokazovanie, avšak exekučný súd vo veci dokazovanie nevykonával a k záverom dospel len na základe domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu. Úvaha súdu v tomto smere nemôže byť podkladom pre rozhodnutie. Rozhodnutie môže byť postavené len na dôsledne zistenom skutkovom stave, pričom ak súd nemá dostatočný podklad pre rozhodnutie, je povinný vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci nenavrhli. Oprávnený uviedol, že ak by aj považoval postup súdu za vykonávanie dokazovania, toto dokazovanie nebolo vykonané zákonným spôsobom. Účastníci konania predovšetkým nemali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, či navrhnúť ďalšie dokazovanie na preukázanie nimi tvrdených skutočností. Postupom súdu tak bola odňatá možnosť účastníkov konania konať pred súdom, resp. konanie má inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci. Oprávnený vo svojom odvolaní tiež uviedol, že povinný udelil svojmu zástupcovi plnomocenstvo na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal záväzok z úveru podľa zmluvy o úvere tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 EP. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého uznesenia, podľa oprávneného uvádza, že uvedené plnomocenstvo považuje za neprijateľnú podmienku podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. podľa ustanovenia § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a toto plnomocenstvo je preto neplatné pre rozpor so zákonom. Oprávnený v predmetnom odvolaní tiež uvádza skutočnosť, že exekučný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia konštatuje, že povinný predmetné plnomocenstvo udelil v čase, keď jeho dlh ešte neexistoval, čím sa dopredu vzdal svojho práva, ktoré mu vznikne v budúcnosti a tiež skutočnosť, že súd prvej inštancie vytkol konaniu zástupcu aj skutočnosť, že zástupca v notárskej zápisnici určil, dokedy bude dlh splatený, pričom údajne na to nemal splnomocnenie. Oprávnený ďalej vytýkal súdu prvej inštancie, že dospel k záveru, že zástupca zjavne nehájil záujmy povinného, pretože spísal notársku zápisnicu, ktorá nie je v jeho prospech, pričom podľa názoru oprávneného súd prvej inštancie aj v tomto prípade dospel k nesprávnemu záveru, pričom tento záver nijakým spôsobom nevyplýva z vykonaného dokazovania a ide len o domnienku a subjektívny názor súdu. Záujmy zástupcu súd prvej inštancie považoval za rozporné so záujmami povinného, čo spôsobuje neplatnosť zastúpenia pre rozpor so zákonom, pričom v tejto otázke súd založil svoje konštatovanie a rozhodnutie na dohadoch, domnienkach a vlastnom presvedčení. Nevychádzalo z dôsledne zisteného skutkového stavu, pretože vo veci nebolo vykonané dokazovanie. Súd vôbec neuviedol, aký záujem zástupcu bol v rozpore, s ktorým záujmom povinného. Podľa ustanovenia § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka je na neprípustnosť zastúpenia potrebné, aby išlo o skutočný rozpor v záujmoch zástupcu a zastúpeného a nielen o dohad, možnú kolíziu záujmov, či vnútorné presvedčenie súdu. Oprávnený v odvolaní uviedol, že v neposlednom rade súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil aj na tom, že notárska zápisnica ako exekučný titul podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c) EP musí byť spísaná nielen povinným, ale aj oprávneným a tento svoj záver súd prvej inštancie podporil tvrdením, že to vyplýva zo súdnej praxe. Podľa názoru oprávneného nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie, nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu, pričom vzhľadom na uvedené oprávnený považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú za nezákonné. 4. Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril. 5. Krajský súd v Bratislave, ako odvolací súd v zmysle § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), po oboznámení sa s obsahom spisu a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je v časti výroku I. vecne správne. 6. Podľa § 243h ods. 1 EP (prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. apríla 2017), ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1.aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa predpisov účinných po 1. apríli 2017. 7. Podľa § 9a ods. 1 EP (v znení účinnom do 31.03.2017), ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku. 8. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 9. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 10. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. 11. Odvolací súd sa stotožňuje so správnosťou záverov súdu prvej inštancie v prevažnej miere a v celom rozsahu s vecnou správnosťou v časti výroku I. napadnutého rozhodnutia. 12. Odvolací súd konštatuje správnosť záveru súdu prvej inštancie o absolútnej neplatnosti právneho úkonu predstavujúceho dohodu o splnomocnení udelenom povinným advokátovi Mgr. Tomášovi Kušnírovi v predtlačenom formulári Zmluvy o úvere č. 1360373, uzavretej dňa 18.10.2004 medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom, pričom na zdôraznenie správnosti uvedeného záveru súdu prvej inštancie odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že ani v podanom odvolaní oprávnený žiadnym spôsobom nenamietal a nespochybnil správnosť zistenia súdu prvej inštancie, na ktorom súd prvej inštancie svoj záver o absolútnej neplatnosti právneho úkonu postavil, t. j. zistenie známe súdu prvej inštancie z jeho úradnej činnosti o tom, že Mgr. Tomáš Kušnír ako advokát opakovane zastupuje oprávneného v iných exekučných konaniach vedených na Okresnom súde Bratislava IV. Odvolací súd zdôrazňuje skutočnosť, že práve uvedené zistenie súdu prvej inštancie je východiskovým pre konštatáciu súdu o rozpore záujmov splnomocnenca povinného Mgr. Tomáša Kušníra so záujmami povinného s odkazom na § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka a následnú konštatáciu absolútnej neplatnosti tohto právneho úkonu v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že niet pochybností o tom, že návrh predmetnej zmluvy o úvere, ktorej súčasťou je i predmetná dohoda o splnomocnení, už aj s uvedením mena a adresy splnomocneného advokáta, predkladal povinnému oprávnený, ktorý takýmto spôsobom sledoval účel jednoduchého získania exekučného titulu vo forme notárskej zápisnice v prípade neplnenia povinností, vyplývajúcich zo zmluvy o úvere povinným bez toho, aby sa oprávnený musel domáhať svojich nárokov podaním žaloby na všeobecnom súde, pričom návrh predkladaný povinnému oprávneným už obsahoval aj návrh konkrétneho advokáta, čo nepriamo potvrdzuje konštatáciu súdu prvej inštancie o prepojenosti splnomocniteľa povinného s oprávneným. 13. Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej dohody o splnomocnení), advokát je povinný pri výkone advokácie chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a riadiť sa jeho pokynmi. Ak sú pokyny klienta v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, nie je nimi viazaný. O tom klienta vhodným spôsobom poučí. 14. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej dohody o splnomocnení), advokát je povinný pri výkone advokácie konať čestne a svedomito, dôsledne využívať všetky právne prostriedky a uplatňovať v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia pokladá za prospešné. Pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb. 15. Podľa § 18 ods. 3 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej dohody o splnomocnení), advokát postupuje pri výkone advokácie tak, aby neznižoval dôstojnosť advokátskeho stavu. V záujme toho je povinný dodržiavať pravidlá profesijnej etiky a iné pravidlá, ktoré určuje predpis komory. 16. Bez ohľadu na absolútnu neplatnosť dohody o splnomocnení konštatovanú súdom prvej inštancie, s ktorou konštatáciou sa odvolací súd stotožňuje, je potrebné zo strany odvolacieho súdu uviesť, že z obsahu spisu a ani z odvolania oprávneného nevyplýva, či splnomocniteľ povinného pri zastupovaní povinného v súvislosti s uznaním záväzku zo zmluvy o úvere a spísaním notárskej zápisnice ako exekučného titulu konal v zmysle vyššie citovaných ustanovení § 18 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, t.j. či konal v záujme ochrany a presadzovania záujmov povinného ako svojho klienta, či sa pri realizácii právneho úkonu riadil pokynmi klienta a či vôbec povinného ako svojho klienta informoval o realizácii týchto právnych úkonov. Vo vzťahu k uvedeným skutočnostiam, však nie je potrebné dokazovanie doplniť a to vzhľadom na absolútnu neplatnosť samotnej dohody o splnomocnení zo dňa 18.10.2004, v dôsledku čoho je nutné konštatovať, že advokát Mgr. Tomáš Kušnír nebol osobou oprávnenou na vykonanie právnych úkonov v mene povinného, predstavujúcich vykonanie vyhlásení o uznaní právneho záväzku a súhlase s exekúciou do notárskej zápisnice ako exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písm. c) EP. 17. Odvolací súd ako nedôvodné vyhodnotil námietky oprávneného obsiahnuté v jeho odvolaní, ktorými vytýkal súdu prvej inštancie jednak skutočnosť, že preskúmaval notársku zápisnicu - exekučný titul v rozpore s ustanoveniami Exekučného poriadku a Notárskeho poriadku a jednak skutočnosť, že súd prvej inštancie tak učinil až po tom, ako už vydal poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal platnosťou, resp. neplatnosťou dohody o splnomocnení, ktorá je súčasťou zmluvy o úvere, uzavretej medzi oprávneným a povinným a túto súd prvej inštancie kvalifikoval ako absolútne neplatný právny úkon, pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu súd prihliada ex offo aj bez námietky a to v ktoromkoľvek štádiu konania. Absolútna neplatnosť dohody o splnomocnení následne zakladá absolútnu neplatnosť právnych úkonov realizovaných splnomocniteľom povinného v mene povinného vykonanými vyhláseniami do notárskej zápisnice. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že sa nestotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie o absolútnej neplatnosti exekučného titulu - notárskej zápisnice, nakoľko notárska zápisnica sama o sebe nie je právnym úkonom, ale ide o právny akt, ktorým notár osvedčuje vykonanie určitého prejavu vôle smerujúceho k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností, t. j. vykonanie právneho úkonu, v dôsledku čoho absolútne neplatným je v danom prípade právny úkon osvedčený v predmetnej notárskej zápisnici, a nie samotná notárska zápisnica. Absolútna neplatnosť osvedčeného právneho úkonu však zakladá nevykonateľnosť predmetného exekučného titulu. 18. Vo vzťahu k odvolaniu oprávneného, odvolací súd považuje za potrebné tiež uviesť, že napriek jeho rozsiahlosti sa značná časť argumentácie oprávneného vôbec netýka odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, keďže súd prvej inštancie svoje rozhodnutie napadnuté odvolaním oprávneného vôbec neodôvodňoval aplikáciou Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách; súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí neodvolával na žiadne rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie; súd prvej inštancie v danej veci neaplikoval ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. ustanovenie § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa; súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vôbec neuvádza oprávneným v odvolaní uvádzané tvrdenie, že povinný predmetné plnomocenstvo udelil v čase, keď jeho dlh ešte neexistoval, čím sa dopredu vzdal svojho práva, ktoré mu vznikne v budúcnosti; súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí nevytýkal konaniu zástupcu povinného skutočnosť, že zástupca povinného v notárskej zápisnici určil, dokedy bude dlh splatený, pričom údajne na to nemal splnomocnenie; súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí vôbec neuvádza oprávneným v odvolaní tvrdenú konštatáciu, že zástupca povinného zjavne nehájil záujmy povinného, pretože spísal notársku zápisnicu, ktorá nie je v jeho prospech; súd prvej inštancie svoje rozhodnutie napadnuté odvolaním oprávneného vôbec nezaložil na skutočnosti, že notárska zápisnica ako exekučný titul v zmysle Exekučného poriadku musí byť spísaná nielen povinným, ale aj oprávneným. 19. Súd prvej inštancie na základe ním konštatovaných záverov exekúciu zastavil a s týmto právnym záverom súdu prvej inštancie premietnutým do výroku I napadnutého rozhodnutia sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Súčasne odvolací súd vo vzťahu k výroku II., III., IV. napadnutého rozhodnutia považuje za potrebné uviesť, že napriek tomu, že oprávnený v úvode svojho odvolania uvádza, že ho podáva voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie v celosti, v samotnom odvolaní neuvádza oprávnený žiadne odvolacie dôvody týkajúce sa výrokov II., III. a IV. napadnutého rozhodnutia. 20. Odvolací súd z predložených dokladov zistil, že súd prvej inštancie dňa 02.05.2006 udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie č. 5104 008339 pod sp. zn. 37Er/863/2006, na základe notárskej zápisnice napísanej notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom, č. k. N5011/2005, NZ 48207/2005, NCRLs 47589/2005 zo dňa 15.10.2005. Uznesením č. k. 37Er/863/2006-29 zo dňa 28.03.2012 súd zamietol návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora, vyhlásil exekúciu za neprípustnú a ako takú ju zastavil. Voči tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a následne Krajský súd v Bratislave svojím uznesením č. k. 21CoE/324/2012-48 napadnuté uznesenie potvrdil čo do výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zrušil a vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie čo do výroku o zastavení exekúcie. Zrušenie výroku o zastavení exekúcie Krajský súd v Bratislave odôvodnil tým, že nebola zachovaná dvojfázovosť konania a poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 266/2007. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 21CoE/324/2012-48 nadobudlo právoplatnosť dňa 05.08.2013. 21. Podľa § 57 ods. 1 písm. g) EP, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. 22. Podľa § 58 ods. 1 EP, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu. 23. Súd prvej inštancie exekúciu zastavil, pretože uznesenie súdu č. k. 37Er/863/2006-29, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú, nadobudlo v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 21CoE/324/2012-48 dňa 05.08.2013 právoplatnosť. 24. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a s poukazom na znenie citovaných zákonných ustanovení, ako aj s poukazom na skutočnosť, že argumentácia oprávneného v odvolaní nespochybňuje správnosť napadnutého rozhodnutia v podstatných úvahách súdu, na ktorých je založený výrok I napadnutého rozhodnutia, odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 CSP) rozhodnutie súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1, ods. 2 CSP ako vecne správne potvrdil čo do výroku I. 25. Oprávnený v danej veci uplatnil tri procesné návrhy na prerušenie konania, pričom prvý procesný návrh na prerušenie konania bol uplatnený osobitným písomným podaním zo dňa 09.08.2012 podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, o ktorom Krajský súd v Bratislave rozhodol v uznesení pod č. k. 21CoE/324/2012-48 zo dňa 18.12.2012, že návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol; druhý procesný návrh bol oprávneným uplatnený v odvolaní voči uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18.12.2012, č. k. 21CoE/324/2012-48 pre porušenie EÚ a konštantnej judikatúry, podanom na Krajský súd v Bratislave dňa 26.08.2013, podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a v spojení s § 243c OSP a čl. 267 tretí odsek Zmluvy o fungovaní EÚ, o ktorom rozhodol v uznesení sp. zn. 4Oboer/127/2015 zo dňa 29. apríla 2016 Najvyšší súd SR, že návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania zamietol, odvolávajúc sa na skoršie rozhodnutia vedené na Najvyššom súde SR v Bratislave v obdobných veciach, rozhodnuté dovolacím súdom a to viď konania: sp. zn. 7Cdo/174/2012, 6Cdo/459/2012, 4Oboer/79/2013, 4Oboer/56/2013, 4Oboer/85/2013, 4OboE/122/2013, 4Oboer/241/2013, 4OboE/73/2013, 4Oboer/101/2014, 4OboE/143/2013, 4Oboer/329/2013, 4Oboer/367/2013, 2ECdo/110/2013, 7ECdo/245/2013, 7CoE/81/2013, 5ECdo/30/2014, 3ECdo/12/2014, 3CoE/6/2014, 4ECdo/194/2014, 2ECdo/268/2014, 2CoE/177/2014, 1Oboer/285/2014, 1OboE/154/2014, 1Oboer/291/2014, 1OboE/159/2014, 4Oboer/4/2014, 4OboE/4/2014, 8ECdo/152/2014, 8CoE/85/2014, 8ECdo/160/2014, 8CoE/90/2014, 8ECdo/205/2014, 8CoE/119/2014. Dovolací súd sa s odôvodneniami rozhodnutí, ktoré boli vydané v týchto konaniach (ako aj v ďalších konaniach iných senátov obchodnoprávneho, ako aj občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR týkajúcich sa skutkovo a právne obdobných právnych vecí, v ktorých ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa), v celom rozsahu stotožnil a poukázal na ne a to k zamietnutiu návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania a tretí procesný návrh na prerušenie konania bol oprávneným uplatnený v rámci odvolania proti napadnutému rozhodnutiu č. k. 37Er/863/2006-54 zo dňa 28.08.2013 podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a predloženie Súdnemu dvoru EÚ na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade s § 44 ods. 2 a čl. I. ods. 1 ústavy, aj právnej úprave obsiahnutej v ustanovení § 109 ods. 1 písm. c) OSP účinnej do 30.06.2016 zodpovedá v súčasnosti právna úprava obsiahnutá v ustanovení § 162 ods. 1 písm. b) CSP a ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP účinnej do 30.06.2016 zodpovedá ust. § 162 ods. 1 písm. b) CSP. 26. Procesným návrhom tvoriacim súčasť podaného odvolania oprávnený navrhol, aby súd prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá EP s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky. Procesný návrh oprávneného obsiahnutý v odvolaní podanom na súd dňa 23.09.2013 je založený na tvrdení oprávneného o tom, že ako rozhodujúci právny argument exekučný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uvádza, že uvedené plnomocenstvo považuje za neprijateľnú podmienku podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. podľa ustanovenia § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a toto plnomocenstvo je preto neplatné pre rozpor so zákonom, pričom podľa názoru oprávneného je v danom prípade nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. 27. Podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania. 28. Podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP súd konanie preruší, ak podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti. 29. Podľa § 162 ods. 3 CSP, o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej. 30. Procesným návrhom obsiahnutým v časti 3 podaného odvolania oprávnený navrhol, aby súd prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá EP s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Svoj procesný návrh oprávnený odôvodnil tým, že postup konštruovaný exekučným súdom, ktorý umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do platných notárskych listín, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom (fyzickým osobám alebo právnickým osobám), je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľný, pretože je v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť princípov právneho štátu zaručených prvou vetou čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. 31. V nadväznosti na vyššie uvedený procesný návrh oprávneného na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. b) OSP (v súčasnosti v zmysle § 162 ods. 1 písm. b/ CSP), odvolací súd opätovne uvádza, že primárnym dôvodom, na ktorom je postavený dôvod napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, spočíva v ustálení záveru o absolútnej neplatnosti dohody o splnomocnení obsiahnutej v zmluve o úvere, uzavretej medzi oprávneným a povinným, pričom je opätovne nutné zdôrazniť, že na absolútnu neplatnosť právneho úkonu je konajúci súd povinný z úradnej povinnosti prihliadať v ktoromkoľvek štádiu konania s tým, že právnym dôsledkom absolútnej neplatnosti právneho úkonu je skutočnosť, že z absolútne neplatného právneho úkonu nemožno priznať práva a povinnosti z neho vyplývajúce, či už ide o vznik, zmenu alebo zrušenie práv a povinností. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade nie je prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP dôvodné, keďže neexistuje žiadny skutkovo a právne relevantný dôvod na podanie návrhu na začatie konania Ústavnému súdu SR v zmysle procesného návrhu oprávneného. 32. Procesným návrhom obsiahnutým v odvolaní oprávneného podanom dňa 23.09.2013, oprávnený navrhol, aby súd podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP prerušil konanie a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení navrhovanom oprávneným, pričom tento svoj procesný návrh oprávnený odôvodňoval tvrdením, že ako rozhodujúci právny argument exekučný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uvádza, že uvedené plnomocenstvo považuje za neprijateľnú podmienku podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. podľa ustanovenia § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a toto plnomocenstvo je preto neplatné pre rozpor so zákonom, od čoho oprávnený odvodil dôvod vyššie uvedeného procesného návrhu na prerušenie konania, keďže podľa názoru oprávneného je v danom prípade nutné požiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu. 33. V nadväznosti na vyššie uvedený procesný návrh oprávneného na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) OSP (v súčasnosti v zmysle § 162 ods. 1 písm. c/ CSP), odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že tvrdenie oprávneného obsiahnuté v odvolaní podanom proti predmetnému rozhodnutiu súdu prvej inštancie je v rozpore s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, z ktorého je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že súd prvej inštancie pri ustálení svojho právneho záveru vôbec neaplikoval ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. ustanovenie § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a vôbec výroky napadnutého rozhodnutia neodôvodňoval pojmom „nekalá zmluvná podmienka“. Z uvedeného dôvodu odvolací súd dospel k jednoznačnému záveru, že v danom prípade nie je prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP dôvodné, keďže procesný návrh oprávneného v kontexte tohto sporu, vôbec nesúvisí s postupom a rozhodovaním súdu prvej inštancie. 34. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a s poukazom na citované zákonné ustanovenia, odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol. 35. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 36. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 37. V danom prípade mal v odvolacom konaní plný úspech povinný, v dôsledku čoho povinnému vzniklo právo na náhradu trov konania. Nakoľko však povinnému v priebehu odvolacieho konania žiadne trovy konania nevznikli, súd povinnému nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 38. Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania ( § 447 písm. d/, e/ CSP).