Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 16Co/13/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1415202124 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1415202124.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a členov senátu JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského v spore žalobkyne: S. Q., L. L. X, Q., zastúpenej LG Legal s.r.o., Seberíniho 9, Bratislava, proti žalovanému: Q.. V. R., Q. X, Q., zastúpenému Advokátska kancelária JUDr. Jana Uhrinová s.r.o., Bezručova 1, Bratislava, o zaplatenie 3.319,39 eura s prísl. a o vzájomnej žalobe žalovaného, na odvolania žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k. 9C/109/2015-163, zo dňa 11.10.2017, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietajúcej žalobu o zaplatenie 3.319,39 eura s príslušenstvom a vo výroku o trovách konania (výroky I. a II.) potvrdzuje. II. Žalovanému priznáva proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. III. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietajúcej vzájomnú žalobu žalovaného a vo výroku o trovách konania (výroky III. a IV.) potvrdzuje. IV. V konaní o vzájomnej žalobe žalobkyni priznáva proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol; žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %; zamietol aj vzájomnú žalobu žalovaného; žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení uviedol, že žalobou došlou súdu 16.2.2015 sa žalobkyňa domáhala uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 3.319,39 eura spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 3.319,39 eura od 28.4.2012 do zaplatenia a náhradu trov konania na tom skutkovom základe, že so žalovaným sa ústne dohodli, že mu požičia peňažné prostriedky 3.319,39 eura (v tom čase 100.000,-Sk). Na základe dohody so žalovaným, 14.11.2008 previedla na bankový účet žalovaného 3.319,39 eura; so žalovaným sa tiež dohodla, že žalovaný jej vráti požičané peniaze, sumu 3.319,39 eura bezodkladne potom, čo ho o vrátenie požičaných peňazí požiada. Vzájomnou žalobou sa žalovaný domáhal uložiť žalobkyni povinnosť zaplatiť žalovanému 8.353,50 eura s príslušenstvom odo dňa podania vzájomnej žaloby na súd titulom pôžičky, ktorú jej poskytol na úhradu časti nákladov za byt za obdobie od 3/2008 do 4/2012 s tým, že mu tieto finančné prostriedky vráti, až ju vyzve na ich vrátenie. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie ozrejmil, že v sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Podľa § 185 C.s.p. súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich uplatnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana sporu, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenie dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti strany, ktorá nesplnila povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 132 C.s.p. alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). 3. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno o tvrdených skutočnostiach ohľadom existencie právneho vzťahu vyplývajúceho zo zmluvy o pôžičke uzavretej medzi ňou a žalovaným. Žalobkyni sa predloženými listinnými dôkazmi a ani v spojení s jej výsluchom ako strany sporu nepodarilo preukázať tvrdenie, že medzi stranami bola uzavretá ústne zmluva o pôžičke v sume 3.319,39 eur (100.000,- Sk) a dohoda, že žalovaný sa zaviazal vrátiť žalobkyni uvedenú sumu bezodkladne potom, ako ho žalobkyňa o vrátenie požičanej sumy požiada. Žalobkyňa nepreukázala, že žalovaný mal záujem o zníženie mesačných splátok hypotekárneho úveru a v konečnom dôsledku o ich zníženie peňažným ústavom, na ktorý účel si od nej údajne požičal 3.319,39 eura. Poukázal na nepravdivé tvrdenie žalobkyne už v samotnej žalobe, že 14.11.2008 previedla na bankový účet žalovaného 3.319,39 eura a až v písomnom podaní zo dňa 28.1.2016, t. j. takmer po roku vysvetlila, že žalovaný 3.11.2008 vložil na jej účet 3.319,39 eura, následne obratom toho istého dňa poukázala na svoj terminovaný účet 6.638,78 eura (200.000,- Sk), z nich bolo jej 100.000,- Sk a 100.000,- Sk žalovaného. Žalobkyni bola 3.2.2009 z bankového účtu č. XXXXXXXXX/XXXX pripísaná na bežný účet suma 200.000,- Sk, t. j. suma, ktorá pozostávala z jej peňazí vo výške 100.000,- Sk a z peňazí žalovaného v sume 100.000,- Sk; 4.2.2009 poslala na účet žalovaného 6.700 eur, pričom časť z tejto sumy vo výške 3.319,39 eura predstavovala pôžičku, ktorú poskytla žalovanému a časť sumy vo výške 3.319,39 eura predstavovala vrátenie sumy, ktorú žalovaný vložil 3.11.2008 na jej účet; zvyšná časť 61,22 eura je sumou, ktorú poslala žalovanému. Súd prvej inštancie považoval za málo pravdepodobné až nepravdepodobné, že suma 3.319,39 eura predstavovala pôžičku. Ozrejmil, že žalobkyňa v žalobe uviedla, že v čase poukázania predmetných peňazí na účet žalovaného bol medzi žalobkyňou a žalovaným partnerský vzťah. Žalobkyňa nepovažovala za potrebné uzavretie osobitnej písomnej zmluvy o pôžičke, čo je podľa názoru súdu prvej inštancie na jednej strane pochopiteľné, no na strane druhej za predpokladu, že suma 3.319,39 eura predstavovala pôžičku, žalobkyňa by disponovala dôkazom, ktorý by existenciu a obsah ňou tvrdeného záväzku žalovaného voči nej jednoznačne preukazoval a nespochybňoval. Poukázal na to, že žalovaný od začiatku uzavretie ústnej zmluvy o pôžičke popieral; v konaní nebol produkovaný žiaden listinný dôkaz, napr. komunikácia medzi stranami ohľadne vrátenia sumy, žiadna predžalobná výzva, a nepravdivým sa ukázalo aj tvrdenie žalobkyne, že 27.4.2012 prvýkrát ústne vyzvala žalovaného na vrátenie predmetnej pôžičky, keď zo správy zo služobného záznamu OR PZ Bratislava V zo dňa 27.4.2012 mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovaný sa v čase služobného zákroku policajného zboru pri vysťahovávaní žalobkyne z bytu žalovaného v byte ani pred bytom nenachádzal. Skutočnosť, že pri vysťahovaní sa žalobkyne z bytu žalovaného 27.4.2012 nebol prítomný žalovaný pred súdom potvrdila aj matka žalobkyne. Žalovaný ani výpovede svedkov nepreukázali, že by sa žalobkyňa domáhala vrátenia údajnej pôžičky. Bližšie sa k okolnostiam pôžičky nevedeli vyjadriť ani vypočutí svedkovia. Práve naopak, súd prvej inštancie považoval za zarážajúce, že žalobkyňa za predpokladu, že požičala žalovanému uvedenú sumu, podala žalobu až po troch rokoch od ukončenia vzťahu s ním. Súd prvej inštancie z uvedeného vyvodil, že suma 3.319,39 eura nebola žalobkyňou poukázaná na účet žalovaného titulom zmluvy o pôžičke uzavretej v ústnej forme, ale predstavovala finančnú participáciu žalobkyne na nákladoch, výdavkoch a potrebách počas spolužitia žalobkyne so žalovaným. Súd prvej inštancie bol názoru, že nebol preukázaný žiaden dôvod na vrátenie peňazí. Ďalej poukázal na to, že v konaní nebolo preukázané ani tvrdenie žalovaného, že potom ako v máji 2009 vybral zo svojho účtu 3.350 eur, túto sumu v hotovosti vrátil žalobkyni. Konštatoval, že faktom síce je, že takýto objem peňazí zo svojho účtu 4.5.2009 vybral a javí sa byť pravdepodobné jeho tvrdenie, že práve takúto sumu vybral z účtu za účelom vrátenia sumy 3.319,39 eura žalobkyni, toto jeho tvrdenie však v konaní preukázané nebolo. Súd prvej inštancie záverom upriamil pozornosť na výpis z účtu žalovaného, z ktorého zistil, že vo februári 2009 na účte disponoval sumou 17.084,46 eura (514.686,44,- Sk), v marci 2009 mal na účte 26.108,25 eura (786.537,14,- Sk), v apríli 2009 sumu 6.406,61 eura (193.005,53,- Sk), čo korešponduje tvrdeniu žalovaného, že riešil splátku hypotekárneho úveru. Z uvedeného vyvodil, že po celý rok 2009 mal na účte dostatok peňazí, nepotreboval na zníženie splátky hypotéky žiadnu pôžičku od žalobkyne naviac, keď aj jeho rodičom nesmierne záležalo na tom, aby jeho hypotekárny úver splácali len ako rodina a neželali si, aby žalobkyňa na splácaní tohto úveru akýmkoľvek spôsobom participovala. Za predpokladu, že žalobkyňa poslala žalovanému sumu 3.319,39 eura za účelom a s úmyslom participovať na znížení jeho hypotéky, žalovaný ju o to nežiadal; bol názoru, že v takom prípade by sa jednalo zo strany žalovaného o prijatie bezdôvodného obohatenia, ktoré žalobkyňa mohla žiadať späť v zákonom stanovenej premlčacej dobe, ktorá uplynula 4.2.2011. Súd prvej inštancie napokon poukázal na to, že neušlo jeho pozornosti ani tvrdenie žalobkyne, že do bytu žalovaného investovala, toto však nebolo predmetom dokazovania, keď ako sama žalobkyňa uviedla, tento nárok si mienila uplatniť samostatnou žalobou, však medzičasom sa premlčal. Bol názoru, že žalobkyňa sa tak po rozchode so žalovaným snažila získať späť aspoň 3.319,39 eura s odôvodnením, že túto sumu mu požičala. Ako však uviedol už vyššie, mal za to, že o pôžičku sa nejednalo. 4. Vo vzťahu k vzájomnej žalobe žalovaného, ktorou sa domáhal uložiť žalobkyni povinnosť zaplatiť žalovanému 8.353,50 eura s príslušenstvom vychádzal súd prvej inštancie z toho, že údajný nárok žalovaného mal vyplývať z ústnej dohody medzi žalobkyňou a žalovaným o úhrade nákladov spojených s poplatkami za byt vo vlastníctve žalovaného a mal sa vzťahovať na obdobie od 3/2008 do 4/2012. Zdôraznil, že zmluva o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka je reálnym kontraktom, a teda sa vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi; dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedošlo, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikol. Súd prvej inštancie považoval za zrejmé, že medzi žalobkyňou a žalovaným nemohlo dôjsť k uzavretiu zmluvy o pôžičke bez reálneho odovzdania peňazí. Z uvedeného potom vyvodil, že peňažný nárok, ktorého sa žalovaný domáha, nemožno považovať za zmluvu o pôžičke uzavretej v ústnej forme, pričom skonštatoval, že pokiaľ partneri užívajú byt vo vlastníctve jedného z nich spoločne a platí celú úhradu za jeho užívanie len jeden z partnerov, hoci sa dohodli na tom, že úhradu budú platiť na polovicu, získava druhý z partnerov bezdôvodné obohatenie. Právo na jeho vydanie sa premlčí v premlčacej dobe v zmysle § 107 Občianskeho zákonníka. Na uvedenom základe dospel k záveru, že v danom prípade by sa žalovaný mohol od žalobkyne domáhať len vydania bezdôvodného obohatenia, keď je nepochybné, že dohoda o prispievaní žalobkyne na náklady spojené s bývaním v ústnej forme uzavretá bola, o čom svedčí skutočnosť, že žalobkyňa v určitom období poukazovala žalovanému na jeho účet sumu 103 eur mesačne. Nakoľko žalobkyňa vzniesla námietku premlčania, pričom každá zo splátok predstavuje samostatné plnenie a preto pre každú splátku začína plynúť premlčacia doba podľa § 107 Občianskeho zákonníka samostatne a deň zročnosti jednotlivých splátok vyplýva z dohody účastníkov o splátkach, pričom od toho dňa začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok, nárok žalovaného bol v čase podania vzájomnej žaloby premlčaný v dvojročnej premlčacej dobe podľa § 107 Občianskeho zákonníka, keď platba za byt za najneskôr odbývaný mesiac 4/2012 bola splatná v mesiaci v 4/2012 (žalovaný nepreukázal dátum splatnosti týchto platieb); najneskôr 31.4.2012 sa žalovaný dozvedel, že platba za apríl 2012 žalobkyňou uhradená nebola; najneskôr 1.5.2012 začala plynúť premlčacia doba, ktorá uplynula 1.5.2014. Žalovaný podal vzájomnú žalobu až 13.4.2015, kedy bol jeho nárok premlčaný. 5. Na uvedenom základe súd prvej inštancie v zmysle § 657, § 451 ods. 1, ods. 2, § 454, § 458 ods. 1, § 100 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 101, § 107 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka žalobu, ako aj vzájomnú žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. Žalovaný mal v konaní o nároku na zaplatenie sumy 3.319,39 eura s príslušenstvom úspech v celom rozsahu, preto mu súd prvej inštancie v súlade s § 255 ods. 1 C.s.p. priznal nárok na náhradu trov konania s tým, že o výške rozhodne po právoplatnosti rozsudku. Žalobkyňa mala v konaní o vzájomnej žalobe na zaplatenie sumy 8.353,50 eura s príslušenstvom úspech v celom rozsahu, preto jej súd v súlade s § 255 ods. 1 C.s.p. priznal nárok na náhradu trov konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku. 6. Proti rozsudku v časti, v ktorej súd prvej inštancie zamietol žalobu a proti výroku o trovách konania (výrok I. a II.) podala žalobkyňa odvolanie a žiadala rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach zmeniť a žalovanému uložiť povinnosť zaplatiť žalobkyni 3.319,39 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 3.319,39 eura od 28.4.2012 do zaplatenia a priznať jej náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jej odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietala, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Bola názoru, že preukázala, že sa domáhala vrátenia pôžičky a to dôkazom, ktorý bol vytvorený samotným žalovaným, nakoľko išlo o písomné podanie žalovaného zo dňa 22.9.2014 v konaní o zverenie maloletej dcéry účastníkov konania, v ktorom žalovaný vyslovene uvádza, že žalobkyňa požadovala od neho vrátenie 5.000 eur ako sumy, ktorá sa skladala z pôžičky a zvyšné peniaze požadované žalobkyňou boli za nákup hnuteľných vecí, ktoré zakúpila do bytu vo vlastníctve žalovaného. Bola názoru, že svoje tvrdenia preukázala aj výpoveďou svedka - matky žalobkyne, z ktorej vyplynulo, že mala vedomosť o tom, že požičala žalovanému žalovanú sumu, nakoľko v tom čase aj samotná svedkyňa požadovala od nej predmetné finančné prostriedky, a to za účelom prerobenia vlastného bytu. Brojila, že jej plnenie nemohlo byť participáciou na nákladoch a výdavkoch počas spolužitia. Ozrejmila, že nerozporovala skutočnosť, že sa so žalovaným dohodli na tom, že bude v čase, keď zarábala a nebola na materskej dovolenke, prispievať na spoločnú domácnosť sumou vo výške 103 eur, čo predstavovalo polovicou sumy, ktorú uhrádzal žalovaný v súvislosti s nákladmi spojenými s bytom - celková suma mala byť vo výške 206 eur (po vzhliadnutí výpisov z bankového účtu žalovaného, ktoré predložil súdu, predmetná suma bola dokonca len cca 180 eur). Zdôraznila, že suma dohodnutá medzi stranami sporu nemohla byť vyššia, nakoľko ďalšie náklady žalovaného spojené s bytom sa už týkali výlučne hypotéky žalovaného, na ktorú nemala dôvod žiadnym spôsobom prispievať, keďže byt bol vždy vo výlučnom vlastníctve žalovaného. Ozrejmila, že na účet žalovaného poukázala sumu vo výške 103 eur v období od 15.12.2010 do 16.4.2012, pretože do júla 2008 bývali u jej matky, nakoľko v byte žalovaného prebiehali rekonštrukčné práce. V októbri 2008 sa narodilo ich spoločné dieťa a bola na materskej dovolenke; v čase materskej dovolenky nakupovala všetky veci nevyhnutné pre život a rozvoj spoločného dieťaťa, najmä oblečenie, stravu, plienky, hračky, kočík, etc.; aj z tohto dôvodu bola medzi nimi dohoda, že nie je povinná uhrádzať žiadne poplatky spojené s bývaním v byte žalovaného; platby za byt začala poukazovať na účet žalovaného v období, keď sa opätovne po materskej vrátila do zamestnania. Na základe uvedeného nesúhlasila so závermi súdu prvej inštancie, že suma, ktorú poukázala na účet žalovaného je finančnou participáciou na nákladoch a výdavkoch v období spoločného bývania, čomu odporuje aj skutočnosť, že v prípade, ak by túto sumu - 3.319,39 eura poukázala 4.2.2009 na účet žalovaného z dôvodu, že by chcela uhradiť náklady na spoločnú domácnosť, nekupovala by z vlastných peňazí nábytok do bytu žalovaného, veci nevyhnutné pre spoločné dieťa a následne by od 12/2010 nepoukazovala na účet žalovaného sumu vo výške dohodnutej polovice nákladov, keďže by mala poukázaním tejto sumy „predplatených“ 33 mesiacov spoločného bývania. Nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný mal dostatok finančných prostriedkov na zaplatenie mimoriadnej splátky úveru vo výške 20.000 eur a zároveň na výber sumy vo výške 5.800 eur, ktoré použil na bližšie nešpecifikovaný účel, avšak nie na vrátenie pôžičky, pričom poukázala na výpisy z účtu založené v spise. Mala za to, že je úplne irelevantné, (napriek tomu, že sa to v súdnom konaní dokazovalo) na aký účel žalovaný použil finančné prostriedky, a teda či to bolo z dôvodu potreby zníženia splátky hypotéky alebo ich použil na svoje následné výdavky. Podstatné pre posúdenie veci bolo, že žalovaný prijal pôžičku a túto na výzvu nevrátil. Poukázala na rozporuplné vyjadrenia žalovaného, ktoré podľa jej názoru len podčiarkujú skutočnosť, že si je vedomý svojho záväzku a tento nemieni plniť. 7. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v časti napadnutej žalobkyňou ako vecne správny potvrdiť. Mal za to, že dôkazmi, ktoré žalobkyňa v odvolaní označila sa súd prvej inštancie riadne zaoberal a vysporiadal a nedá sa v žiadnom prípade konštatovať, že na základe ich vykonania súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Zhodne s konštatovaním súdu prvej inštancie v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku mal za to, že žalobkyni sa nepodarilo uniesť dôkazné bremeno ohľadne existencie údajnej zmluvy o pôžičke, čím sa stalo preukazovanie skutočnosti, že sa žalobkyňa domáhala vrátenia pôžičky od žalovaného bez právneho významu. Priklonil sa k právnej argumentácii súdu prvej inštancie, ktorý ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku mal za to, že ak partneri užívajú byt vo vlastníctve jedného z nich spoločne a celú úhradu za jeho užívanie platí len jeden, hoci sa dohodli na tom, že úhradu budú platiť na polovicu, získava druhý z partnerov bezdôvodné obohatenie. Bol názoru, že súd prvej inštancie sa s tvrdením žalobkyne, že by nemohol bez finančnej pôžičky od nej vykonať mimoriadnu splátku úveru, vrátane všetkých ňou do konania doložených dôkazov týkajúcich sa predmetnej otázky riadne zaoberal a vysporiadal. V tejto súvislosti poukázal na konštatovanie súdu prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, v zmysle ktorého mal z výpisu z účtu žalovaného za preukázané, že po celý rok mal na svojom bankovom účte dostatok peňazí a nepotreboval na zníženie splátky hypotéky žiadnu pôžičku od žalobkyne. 8. Žalobkyňa v stanovisku k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu poukázala na to, že žalovaný neuvádza žiadne skutočnosti alebo dôvody, ktoré by si vyžadovali ďalšie vyjadrenia. Žalovaný potvrdil svojím vyjadrením, čo uvádzala počas celého konania a súčasne to v napadnutom rozsudku uviedol aj súd prvej inštancie a síce, že právny dôvod, o ktorý opiera svoj vzájomný návrh, by mohol byť len bezdôvodné obohatenie, a nie pôžička. Ak by aj žalovanému nejaký nárok z titulu bezdôvodného obohatenia voči žalobkyni vznikol, tento je už v celom rozsahu premlčaný, a teda mu ho súd nemôže priznať. 9. Proti rozsudku v časti, ktorou súd prvej inštancie zamietol vzájomnú žalobu žalovaného a proti výroku o trovách konania v tejto časti (výrok III., IV.) podal odvolanie žalovaný, ktorý žiadal rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutých častiach zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov (§ 393 ods. 2 C.s.p.) jeho odvolania možno konštatovať, že v ňom namietal, že v priebehu celého konania nebola žalobkyňou vyvrátená skutočnosť, že si každomesačne sadli k stolu a prejednávali mesačné výdaje v domácnosti, ktorých súčasťou bolo aj hradenie poplatkov spojených s užívaním bytu a to tak, že žalovaný položil sumu, ktorá tvorila rozdiel medzi príspevkom na bývanie zo strany žalobkyne na stôl a táto ju spravidla vzala do rúk a odsunula žalovanému s vyjadrením, že si ju od neho požičiava s tým, že vyjadruje jej prínos na nákladoch spojených s domácnosťou, pričom boli mesiace, keď sa takto žalobkyňa vyjadrila ohľadom celej sumy jej príspevku vo výške 200 eur a v iných mesiacoch to bol len rozdiel vo výške 97 eur, kedy prispela aspoň čiastočne v sume 103 eur ako vyplynulo z už vykonaného dokazovania. Práve naopak žalobkyňa sa vyjadrila, že má záujem prispievať na náklady spojené s domácnosťou. Bol preto názoru, že k reálnemu odovzdaniu peňazí došlo, a to tak, že sa dostali do dispozičnej sféry žalobkyne každomesačne pri prejedávaní rodinného mesačného rozpočtu, avšak táto ich obratom posunula k žalovanému s tým, že si ich zapožičiava v tejto sume a nech on z nej zároveň uhradí, čo má uhradiť, teda náklady spojené s domácnosťou a bývaním. O tom, že takáto dohoda skutočne existovala, svedčí aj fakt, že žalobkyňa existenciu jej finančnej participácie na nákladoch spojených s bývaním a nákladmi na domácnosť nikdy počas celého konania nepoprela. Nesúhlasil preto s názorom súdu prvej inštancie, že nárok na zaplatenie súm titulom jednotlivých platieb za byt a náklady spojené s domácnosťou možno považovať za neoprávnený majetkový prospech na strane žalobkyne. 10. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného poukázala na to, že žalovaný počas konania menil svoje tvrdenia, ktoré mali byť obranou voči jej nároku, a to len z dôvodu, že v konaní vzniesla námietku premlčania údajného nároku uplatneného žalovaným. Následne zmenil žalovaný svoj údajný nárok a obranou si uplatnil nárok na vrátenie pôžičky - tej istej sumy, ktorej premlčanie namietla. Zdôraznila, že nevyhnutnou podmienkou pôžičky je reálne odovzdanie peňazí, pričom reakciou žalovaného bola fabulácia údajného odovzdávania peňazí za „stolom“. Poukázala na to, že v konaní niekoľko krát uviedla, že jediná dohoda, ktorá medzi nimi bola sa týkala toho, že keď sa vráti po materskej dovolenke do zamestnania, bude uhrádzať polovicu nákladov spojených s bývaním v byte žalovaného (čo bolo v konaní aj preukázané, že sa tak stalo). So žalovaným si nikdy nesadla tak, ako to uvádza vo svojom odvolaní k stolu a nikdy nedošlo k žiadnemu fiktívnemu odovzdávaniu peňazí. 11. Žalovaný v stanovisku k vyjadreniu žalobkyne k odvolaniu uviedol, že nikdy neklamal, a má za to, že v priebehu konania sa preukázal skôr opak, nakoľko v priebehu konania na súde prvej inštancie vyšlo najavo hneď niekoľkokrát, že žalobkyňa neuviedla pravdivý opis skutkového stavu, keď v žalobe uviedla, že previedla na účet žalovaného 200.000,- Sk, pričom v konaní bolo preukázané, že účet, na ktorý bol peňažný obnos odoslaný patril samotnej žalobkyni; tvrdila, že žalovaného 27.4.2012 „ústne pred domom vyzvala na vrátenie pôžičky“; hoci v konaní bolo preukázané, že 27.4.2012 žalovaný so žalobkyňou komunikoval výlučne prostredníctvom SMS správ a žalobkyňa sa v žiadnej z nich nevyjadrila, že by ho žiadala o vrátenie pôžičky; navyše, zo služobného záznamu OR PZ Bratislava V zo dňa 27.4.2012 mal súd prvej inštancie za preukázané, že v uvedený deň bola hliadka Policajného zboru vyslaná na preverenie oznámenia na A. E. Č.. XX F. Q., kde mal žalobkyňu prenasledovať iný človek, pričom po príchode na miesto bolo zistené, že táto osoba, konkrétne otec žalovaného, pán B. R., žalobkyňu neprenasleduje, len chce zabrániť, aby neoprávnene nevstúpila do bytu jeho syna - žalovaného, nakoľko jej bol zrušený trvalý pobyt na uvedenej adrese; v policajnom zázname sa pritom výslovne uvádza, že žalovaný sa na mieste nenachádzal. 12. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi oboch odvolaní (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolania žalobkyne a žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C.s.p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p) dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutých výrokoch je vecne správny (§ 387 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil 28.1.2020 (§ 219 ods. 3 C.s.p.). 13. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. 14. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. 15. Podľa § 107 ods. 2 najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. 16. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobkyne a žalovaného v odvolaní (ktoré v súhrne spochybňujú vecnú správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutých častiach, s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C.s.p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu odvolateľov. 17. Na ozrejmenie právnej stránky veci odvolací súd uvádza, že dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že za konania neboli preukázané jej tvrdenia a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. 18. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že pre uzavretie zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma a môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu, alebo peňazí. Keďže táto zmluva je reálnym kontraktom, k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. K uzatvoreniu zmluvy o pôžičke preto nedochádza len na základe dohody strán (účinným prijatím návrhu na uzavretie zmluvy), ale až skutočným odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi, ku ktorému - pri peňažnej pôžičke - môže dôjsť i bezhotovostným prevodom na účet dlžníka. Ďalším pojmovým znakom pôžičky je jej dočasnosť. 19. V spore o vrátenie požičaných peňazí má žalobca ako veriteľ bremeno tvrdenia, že zo žalovaným dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, že dlžníkovi predmet pôžičky odovzdal a že dlžník požičané peniaze riadne a včas nevrátil. Z tohto bremena tvrdenia potom pre veriteľa (žalobcu) vyplýva dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie tvrdenia, že zmluva o pôžičke bola uzatvorená a že na základe tejto zmluvy odovzdal žalovanému finančné prostriedky. Ak žalobca neunesie bremeno tvrdenia alebo dôkazné bremeno v tomto smere, musí rozhodnutie súdu vyznieť v jeho neprospech bez toho, aby sa súd musel ďalej zaoberať pravdivosťou tvrdení, ktoré sú súčasťou procesnej obrany žalovaného dlžníka, a za týmto účelom uskutočňovať dokazovanie. 20. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalobkyňa ani žalovaný neuniesli dôkazné bremeno ohľadom skutočností preukazujúcich vznik pôžičky. Pokiaľ žalobkyňa aj zaslala na účet žalovaného 4.2.2009 sumu 3.319,39 eura za účelom a s úmyslom participovať na znížení hypotéky, hoci žalovaný o to nežiadal, došlo na strane žalovaného k prijatiu plnenia bez právneho dôvodu, ktorého vrátenia sa žalobkyňa mohla domáhať v zákonom stanovenej premlčacej dobe, ktorá uplynula 4.2.2011. Pretože žaloba bola súdu doručená 16.2.2015, nárok žalobkyne treba považovať za premlčaný. 21. V súvislosti so vznesenou námietkou premlčania odvolací súd zároveň poznamenáva, že premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká, iba sa závažne oslabuje. Uplatnenie námietky premlčania spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho súd premlčané právo nemôže priznať. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené plniť svoje povinnosti. V prípade vznesenej námietky premlčania preto platí, že ak sa jej sporová strana dôvodne dovolá, nemôže súd premlčané právo (nárok) priznať; žalobu v takom prípade zamietne. Dôvodnosť námietky premlčania súd skúma vo vzťahu k nároku uplatnenému žalobou; nie je pritom rozhodujúce ako sporové strany nárok kvalifikovali po právnej stránke a z akých právnych dôvodov bola námietka premlčania vznesená. Právna kvalifikácia žalobou uplatneného nároku je výhradne vecou súdu a nie je rozhodujúce, ako tvrdené skutočnosti kvalifikuje strana. Dôvodnosť uplatnenej námietky premlčania súd teda skúma vo vzťahu k žalobným tvrdeniam, prípadne vo väzbe na zistený skutkový stav veci (v rozsahu, v akom skutkové zistenia opodstatňujú priznanie nároku - nie je podstatné z akého titulu). Zásada hospodárnosti konania vedie súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup smeruje k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov; súd sa preto dôvodnosťou žaloby už nezaoberá (R 29/1983, rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 82/2009, 1 Cdo 43/2009, 2 Cdo 194/2011, 3 Cdo 231/2009, 3 Cdo 187/2013, 7 Cdo 305/2014). 22. V nadväznosti na uvedené právne východiská a odvolaciu argumentáciu žalobkyne, ktorá aj v podanom odvolaní zotrvala na tvrdení, že v konaní preukázala, že suma poukázaná žalovanému 4.2.2009 predstavovala pôžičku, ktorú sa žalovaný zaviazal vrátiť jej na požiadanie, odvolací súd poukazuje na ustálenú súdnu prax, kde už v rozhodnutí publikovanom v Zbierke súdnych rozhodnutí pod č. R 28/1984 bol prijatý názor, podľa ktorého „ak nebola doba splnenia dlhu dohodnutá ani inak ustanovená, začína premlčacia doba plynúť nasledujúcim dňom po vzniku dlhu“. Na tomto závere sa ustálila aj neskoršia súdna prax (napríklad rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 25/2003, ktoré bolo neskôr publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako rozhodnutie pod č. R 91/2004) zotrvávajúca na tom, že ak doba plnenia nie je určená zákonom, rozhodnutím alebo zmluvou, splatnosť vyvolá veriteľ tým, že dlžníka požiada o plnenie (§ 563 Občianskeho zákonníka). Dlžník je v takom prípade povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo bol veriteľom požiadaný o jeho splnenie. Ak má veriteľ možnosť sám vyvolať splatnosť dlhu, má právo aj vykonať svoje právo vyplývajúce zo záväzku. Pre účely premlčania je preto významný prvý objektívny okamih, kedy tak môže urobiť a požiadať o plnenie. Rozhodujúcim je preto bezpochyby deň bezprostredne nasledujúci po dni, v ktorom dlh vznikol. Na uvedené závery nadväzuje aj aktuálna rozhodovacia činnosť najvyššieho súdu (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo 1375/2015). 23. Odvolací súd tak konštatuje, že aj v prípade ak by bola preukázaná pravdivosť tvrdenia žalobkyne, že 4.2.2009 previedla na účet žalovaného finančné prostriedky a právnym titulom ich prevodu bola pôžička, ktorú sa žalovaný zaviazal vrátiť na výzvu žalobkyne, potom žalobkyňa svoje právo na vrátenie plnenia mohla po prvýkrát vykonať 5.2.2009 - rozhodujúcim okamihom pre posúdenie začatia plynutia premlčacej doby nie je splatnosť pohľadávky ale prvý objektívny okamih, kedy tak mohla urobiť a požiadať o plnenie - všeobecná trojročná premlčacia doba potom začala plynúť 5.2.2009 a k jej uplynutiu došlo 5.2.2012; žaloba bola súdu prvej inštancie doručená 16.2.2015, teda po uplynutí premlčacej doby. Na uvedenom základe preto odvolací súd považoval za nadbytočné zaoberať sa odvolacími námietkami žalobkyne, ktoré spochybňovali skutkové a právne závery súdu prvej inštancie, pretože bez ohľadu na právnu kvalifikáciu žalobou uplatneného nároku, je nárok žalobkyne premlčaný. V dôsledku námietky premlčania vznesenej žalovaným tak žalobkyňa ani pri preukázaní, že právnym titulom prevodu finančných prostriedkov, ktorých zaplatenia sa v konaní domáha bola pôžička, nemôže dosiahnuť úspech v konaní. 24. Vo vzťahu k vzájomnej žalobe žalovaného sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje zo záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný nepreukázal jednu z podstatných náležitostí zmluvy o pôžičke a to odovzdanie peňazí, čím nepreukázal vznik pôžičky; prípadný nárok na zaplatenie nákladov za bývanie súd prvej inštancie správne právne posúdil ako nárok na vydane bezdôvodného obohatenia, ktorého zaplatenia (poslednej požadovanej splátky za mesiac 4/2012) sa žalovaný mohol domáhať v subjektívnej dvojročnej premlčacej dobe, ktorá uplynula najneskôr 1.5.2014, pretože najneskôr na konci mesiaca 4/2012 vedel, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil a v akej výške obohatenie získal, teda mal k dispozícii všetky podklady k tomu, aby mohol podať žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia; vzájomná žaloba bola súdu prvej inštancie doručená 13.4.2015, tzn. po uplynutí premlčacej doby. Neobstojí odvolacia námietka žalovaného, že v konaní nebolo vyvrátené jeho tvrdenie o ním opísanom spôsobe vzniku pôžičky, nakoľko toto tvrdenie - predovšetkým - nebolo ničím preukázané. Súčasne však nedá odvolaciemu súdu poznamenať, že tvrdenie žalovaného o spôsobe „odovzdania“ peňazí zároveň výrazne vybočuje z medzí racionálneho zdôvodnenia uplatneného nároku. 25. Na uvedenom základe neboli žalobkyňou ani žalovaným uvádzané tvrdenia v odvolaní ďalej spôsobilé zmeniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, keď námietky uvádzané žalobkyňou a žalovaným v podanom odvolaní odvolací súd nepovažoval za podstatné, t.j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade ich preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku; odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, nakoľko mal v konaní o odvolaní žalobkyne plný úspech a žalobkyni priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, nakoľko mala v konaní o odvolaní žalovaného plný úspech. 27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).