Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10CoCsp/13/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1416207732 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Eren ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1416207732.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobkyne: M. I., L.. XX. XX. XXXX, J. K. A.. Č.. XX, J., zastúpená: Bardač s. r. o., IČO: 47 243 252, Lovinského ul. č. 22, Bratislava, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova ul. č. 25, Bratislava, o zaplatenie istiny 717 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 23. januára 2020, č. k. 6Csp/51/2016 - 174, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Žalobkyni p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni istinu vo výške 754 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 117 eur od 01. júna 2017 do zaplatenia a vo výške 5 % ročne zo sumy 637 eur od 03. januára 2018 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku, a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 52 ods. 1, 2, 5, 6, § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, § 3 ods. 5 posledná veta zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 382/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov a vecne tým, že po vrátení veci (uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. apríla 2019, č. k. 10Co/20/2019 - 139, ktorým bol v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch zrušený, pozn. odvolacieho súdu) na ďalšie konanie postupoval v zmysle intencií a pokynov odvolacieho súdu a opätovne posúdil nárok žalobkyne a nakoľko odvolací súd vo svojom rozhodnutí jednoznačne vylúčil, že by zmluva bola bezúročná a bezpoplatková z dôvodov podľa ust. § 9 ods. 2 písm. a), c), f), g), k) a i) zák. č. 129/2010 Z. z., čo aj náležite odôvodnil, pri novom rozhodovaní opätovným skúmaním nesplnenia podmienok úverovej zmluvy v zmysle týchto ustanovení zákona sa už nezaoberal, avšak v zmysle pokynov odvolacieho súdu skúmal, či zmluva neobsahuje iné neprijateľné podmienky, ktoré by spôsobovali zjavnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Uviedol, že po preskúmaní listinných dôkazov (zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 102303227, č. l. 10 spisu, dohoda o plnení v splátkach, č. l. 11, potvrdenie čiastkových plnení, č. l. 14, potvrdenie o zrážkach zo mzdy, č. l. 16-17, súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami za II. 1 rok 2014, č. l. 18, VP poskytnutia spotrebiteľského úveru, č. l. 28, potvrdenie zamestnávateľa o zrážkach zo mzdy zo dňa 03.01.2018, č. l. 81, potvrdenie ÚPVSaR BA o evidencii uchádzačov o zamestnanie, č. l. 154) zistil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 102303227 je platnou zmluvou, pričom ide o typicky formulárovú zmluvu vopred pripravenú, ktorej podmienky a obsah žalobkyňa ako spotrebiteľ nemohla ovplyvniť s tým, že na základe tejto zmluvy žalovaný poskytol žalobkyni bezúčelový úver vo výške 300 eur, keď celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom boli dojednané na 288 eur (t. j. žalobkyňa mala spolu uhradiť sumu 588 eur a celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom mali predstavovať 64 % ročne a RPMN v zmysle zmluvy mala byť 32 %, pričom žalobkyňa sa zaviazal (správne zaviazala, pozn. odvolacieho súdu) úver splatiť do 22. 09. 2015, pričom v rovnaký deň zmluvné strany uzatvorili dohodu o zrážkach zo mzdy a iných príjmov a dohodu o splátkach v rámci ktorej sa dohodli, že žalobkyňa sa zaväzuje uhradiť celkovú čiastku 588 eur v dvanástich pravidelných mesačných splátkach vo výške 49 eur vždy k 25. kalendárnemu dňu v mesiaci, počnúc dňom 25. 10. 2014 a v tejto dohode žalobkyňa zobrala na vedomie výšku RPMN v rozsahu 300, 29 % a výšku priemernej hodnoty RPMN v rozsahu 14, 36 %. Poukázal na skutočnosť, že dohoda o plnení v splátkach uzavretá medzi účastníkmi zmluvného vzťahu v rovnaký deň ako zmluva o spotrebiteľskom úvere nie je samostatnou zmluvou, ale je zmenou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a to vzhľadom k tomu, že v pôvodnej zmluve o spotrebiteľskom úvere bolo potrebné poskytnutý úver zaplatiť jednorazovo, spolu s príslušnými poplatkami naraz, k istému dátumu, pričom dohoda o splátkach umožnila celý tento poskytnutý úver spolu s poplatkami uhradiť v splátkach s tým, že dohodou o plnení v splátkach došlo ku zmene uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere v časti termínu zaplatenia celkovej čiastky 588 eur, pričom v samotnej zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedené, že uvedenú sumu, ak nie je dohodnuté inak, je potrebné zaplatiť do 22. 09. 2015, ale následne bol v rámci dohody o plnení v splátkach dohodnutý iný termín splatnosti 25. 10. 2015, čím došlo k zmene pôvodnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere v tejto časti. Poukázal na fakt, že v dohode o plnení v splátkach je uvedené, že žalobkyňa berie na vedomie, že výška RPMN je 300, 29 %, pričom priemerná hodnota RPMN na poskytnutý úver bola ku dňu podpísania zmluvy 14, 36 %, a preto je zrejmé, že RPMN vo výške 300, 29 % je mnohonásobne vyššia ako priemerná hodnota RPMN v danom čase s tým, že takáto hodnota RPMN, ktorá vyjadruje reálnu cenu spotrebiteľského úveru a okrem úrokovej miery v sebe zahŕňa aj ďalšie poplatky súvisiace s úverom je v hrubom rozpore s dobrými mravmi a rovnako aj odplatu vo výške 288 eur pri úvere 300 eur (t. j. 96 %) je potrebné v zmysle zákona považovať za neprimeranú, keďže prevyšuje najvyššiu prípustnú odplatu stanovenú príslušným nariadením vlády SR, a preto takéto dojednanie hodnoty RPMN aj odplaty vyhodnotil ako neprijateľné a neplatné, na základe čoho považoval súd prvej inštancie za potrebné považovať poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov. Uviedol, že z rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky je známa praktika žalovaného v postavení veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorý s dlžníkmi tak, ako aj so žalobkyňou v danom prípade uzatváral v jeden deň zmluvu o spotrebiteľskom úvere a zároveň aj dohodu o plnení v splátkach k tejto zmluve a týmto spôsobom došlo k navýšeniu pôvodne uvedenej RPMN, v danom prípade z rozsahu 32 % na 300, 29 %, pričom takúto praktiku žalovaného ako veriteľa možno jednoznačne považovať za nekalú obchodnú praktiku vo vzťahu k spotrebiteľovi, ktorá je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti a môže uviesť spotrebiteľa do omylu v otázke výhodnosti spotrebiteľského úveru s tým, že takéto konanie žalovaného je bezpochyby nekalou obchodnou praktiku, ktorá je zakázaná, o čom svedčí aj rozhodnutie Bankovej rady Národnej banky Slovenska č. GUV-709/2016 zo dňa 07. 06. 2016, ktorým potvrdila prvostupňové rozhodnutie Národnej banky Slovenska, útvaru dohľadu nad finančným trhom č. OFS-13342/2015-1 zo dňa 23. 11. 2015, v znení opravy č. OFS-13342/2015-2 zo dňa 07. 01. 2016 o vydaní predbežného opatrenia, ktorým spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. (veriteľovi v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov a iných úverov pre spotrebiteľov) bolo podľa § 25 ods.1 v spojení s § 35e ods. 3 Zákona o dohľade nad finančným trhom uložené predbežné opatrenie, a to povinnosť zdržať sa používania nekalej obchodnej praktiky spočívajúcej v tom, že so spotrebiteľom je súčasne alebo v bezprostrednej časovej následnosti uzatváraná zmluva o spotrebiteľskom úvere splatnom jednorazovo a dohoda o splátkach toho istého úveru. Poukázal na skutočnosť, že aj samotná hodnota RPMN uvedená v zmluve o spotrebiteľskom úvere vo výške 32 % je uvedená nesprávne, nakoľko na základe výpočtu dosadením hodnôt do vzorca, ktorý tvorí prílohu č. 2 k zákonu č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného ku dňu 22. 09. 2014 vyplýva, že hodnota RPMN mala byť 96 % a nie 32 % ako bolo uvedené v zmluve, a preto bola žalobkyňa žalovaným uvedená do omylu, keď bola v zmluve uvedená nesprávne RPMN v jej neprospech, čo v zmysle § 11 ods. 1 písm. d) spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru s tým, že hodnota RPMN 96 % je navyše niekoľko násobne vyššia, ako prípustný dvojnásobok vtedajšej priemernej hodnoty RPMN, ktorá v zmysle tabuľky vydanej Ministerstvom financií SR pri spotrebiteľských úveroch nad 6 do 12 mesiacov bola 16, 49 %. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že mal na základe uvedeného preukázané, že zaplatením sumy 1. 054 eur došlo vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru v zmysle citovaných ustanovení zákona k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného vo výške 754 eur. Priznanie príslušenstva k judikovanej istine odôvodnil súd prvej inštancie právne ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1, § 1 ods. 4, § 1a ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere a vecne omeškaním žalovaného s úhradou bezdôvodného obohatenia, z dôvodu ktorého mu uložil povinnosť zaplatiť aj úroky z omeškania, výška ktorých mu je známa z rozhodovacej činnosti, a to v súlade so žalobnou žiadosťou zo sumy 117 eur odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby žalovanému a zo sumy 637 eur odo dňa vystavenia potvrdenia zamestnávateľa žalobkyne o celkovej sume zrazených mzdových prostriedkov. Zamietnutie žaloby vo zvyšku, t. j. v časti nároku na finančné zadosťučinenie, odôvodnil vecne tým, že v zmysle odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu mal za to, že žalobkyni ujma v súvislosti s poskytnutým úverom nevznikla, nakoľko právnu ochranu nie je možné poskytnúť žalobkyni, keďže prvá porušila zmluvnú povinnosť, na ktorú sa zmluvou zaviazala, keď napriek tomu, že bola povinná splácať úver splátkami po 49 eur a celý úver mala splatiť do 22. 09. 2015, uhradila iba dňa 24. 10. 2014 splátku v dohodnutej sume 49 eur a následne v rozpore so zmluvou splátku 5 eur dňa 23. 06. 2015 a splátku 10 eur dňa 27. 08. 2015, t. j. za 11 mesiacov uhradila len sumu 64 eur, tzn. nebola uhradená ani samotná požičaná suma 300 eur. K tvrdeniam žalobkyne, ktorá sa snažila nesplácanie úveru a nárok na jej finančné zadosťučinenie odôvodniť tým, že sa starala o dve nezaopatrené deti a od 01. 02. 2015 bola ako nezamestnaná evidovaná v evidencii uchádzačov o zamestnanie, čo aj potvrdením z ÚPSVaR preukázala uviedol, že z predložených listinných dôkazov vyplýva, že splátky prestala uhrádzať už v mesiaci november 2014, t. j. v čase kedy zamestnaná ešte bola a do mesiaca február 2015 neuhradila ani jednu riadnu splátku, a preto mal zhodne s odvolacím súdom za to, že ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvným podmienkami nie je možné stotožňovať s ochranou dlžníkov, ktorí takéto zmluvy uzavreli a svoje povinnosti z nej vyplývajúce si vôbec plniť nezačali, resp. plnili svojvoľne a v rozpore so zmluvou, nakoľko ochrana, ktorú poskytuje spotrebiteľovi spotrebiteľské právo, nesmie viesť k porušeniu zásady rovnosti účastníkov súdneho konania a k spôsobovaniu ujmy predávajúcim, či veriteľom. Výrok, ktorým rozhodol o nároku na náhradu trov konania odôvodnil právne ust. § 255 ods. 2 C. s. p. a vecne tým, že žalobkyňa mala úspech iba čiastočný (plný úspech v časti vydania bezdôvodného obohatenia a neúspech v časti nároku na finančné zadosťučinenie, ako aj v zastavených určovacích výrokov, keďže z jej zavinenia došlo v tejto časti k zastaveniu konania) a aj napriek čo do počtu úspešnosti výrokov žalovaného, bol úspech žalobkyne v „ťažiskovom“ výroku o úhrade bezdôvodného obohatenia zrejmý, nakoľko by však priznanie plnej náhrady trov konania žalobkyni či žalovanému nebol v súlade s pomerom ich úspechu vo veci, vzhľadom na čiastočný úspech oboch strán rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 2. Proti tomuto rozsudku do vyhovujúceho výroku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C. s. p.), a k vade uvedenej v ust. § 365 ods. 1 písm. h) C. s. p., rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.) a navrhol rozsudok v napadnutom rozsahu (výrok I.) zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Poukázal na bod 1. Zmluvy o spotrebiteľskom úvere, z ktorého vyplýva, že sa veriteľ zaväzuje na žiadosť spotrebiteľa bez zbytočného odkladu po podpise Zmluvy dohodnutým spôsobom poskytnúť bezúčelový spotrebiteľský úver v sume 300 eur, z čoho vyplýva, že nie je možné hovoriť o absencii údaju o druhu spotrebiteľského úveru, keďže je uvedený v bode 1. Zmluvy a zároveň je nepochybné, že žalobkyňa svojim podpisom na Zmluve potvrdila svoju vôľu byť viazaná Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, čím si voči nej splnil svoju informačnú povinnosť, ako aj podmienku písomnej zmluvy o úvere. Uviedol, že žalobkyňa sa v zmysle bodu 2. Zmluvy zaviazala zaplatiť celkovú čiastku 588 eur, ak nie je dohodnuté inak do 22. 09. 2015, z dôvodu ktorého nemožno hovoriť o absencii výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, keďže sa ako dlžníčka zaviazala uhradiť jednu splátku vo výške 588 eur s termínom splatnosti dňa 22. 09. 2015, pozostávajúcu z istiny 300 eur, z administratívnych nákladov vo výške 96 eur a úroku 192 eur (64 % zo sumy istiny v prípade riadneho splácania záväzku), čím bola zachovaná zákonom ustanovená povinnosť uvádzať obligatórnu náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere - výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov s tým, že v Zmluve o spotrebiteľskom úvere je na prednej strane určené rozlíšenie splátky istiny, úrokov a poplatkov (300 eur + 96 eur + 192 eur = jedna splátka 588 eur). Namietol, že nakoľko vyhlásenie o absencii údaju o celkovej výške úveru a konkrétnej mene spotrebiteľského úveru sú obsiahnuté v Zmluve o úvere, konštatovanie o ich absencii, správne nie je. K nesprávne uvedenej výšky RPMN uviedol, že žalobca nesie dôkazné bremeno a jeho úlohou je preukázať v čom spočíva nesprávne uvádzanie RPMN, nakoľko RPMN neabsentuje a je vypočítaná v zmysle platných právnych predpisov, a teda bol by to jediný dôvod prečo by bolo možné vyhlásiť zmluvu o spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez poplatkov s tým, že výška RPMN je vypočítaná v zmysle prílohy č. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. podľa vzorca platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy s uvedenými vstupnými údajmi, ktoré sú uvedené na zmluve. Poukázal na skutočnosť, že dlžník bol dostatočne informovaný o RPMN tým, že údaj RPMN je uvedený jednak na prednej strane zmluvy a zároveň na samostatnej listine, s ktorou bol žalobca oboznámený a ktorá mu bola spolu so zmluvou o spotrebiteľskom úvere odovzdaná, a preto si splnil svoje informačné povinnosti k predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere, nakoľko žalobca potvrdil prevzatie formuláru o Štandardných európskych informáciách o spotrebiteľskom úvere ako aj informácie o RPMN a skutočnosti, že sa s tlačivom oboznámil. Uviedol, že priemerná výška RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere je vo výške 16, 49 %, pričom na základe nariadenia odplata nesmie prevýšiť dvojnásobok hodnoty RPMN, čo v danom prípade je 32, 98 % (16, 49 % x 2 ), pričom RPMN dohodnutá v zmluve bola vo výške 32 % a teda neprekročil zákonom stanovený limit. Poukázal na skutočnosť, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere žalobca berie na vedomie, že výška RPMN v predmetnej zmluve sa vypočítava v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a podľa vzorca uvedeného vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru a je vo výške 32 % a v zmluve o úvere spotrebiteľ zobral na vedomie, že výška priemernej hodnoty ročnej RPMN na poskytnutý spotrebiteľský úver platnej ku dňu podpísania tejto zmluvy o spotrebiteľskom úvere je vo výške 16, 49 % z čoho vyplýva, že výška odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov je v súlade s nariadením a neprevýšila dvojnásobok priemerných hodnôt RPMN ako aj uvedenie priemernej ročnej RPMN. Namietol, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon, nakoľko žalobca plnil na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, ktorá nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu zmluvy a pod.) a majetkový prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov. K úmyselnému bezdôvodnému obohateniu uviedol, že Občiansky zákonník podstatu úmyselného konania nevymedzuje a z toho dôvodu sa pri skúmaní úmyslu konania osoby vychádza z právnej úpravy zavinenia v trestnom práve s tým, že zavinenie je budované na dvoch zložkách a to vedomostnej a vôľovej a podľa stupňa vôľovej zložky sa rozlišuje úmysel priamy a nepriamy, pričom na preukázanie úmyslu konajúcej osoby získať bezdôvodné obohatenie nestačia všeobecné tvrdenia o zaužívanej praxi žalovaného pri uzatváraní zmlúv o úvere, ale bolo by nutné, v každom jednotlivom prípade s poukazom na okolnosti uzatvorenia úverovej zmluvy preukázať, že v čase uzatvorenia zmluvy a prijatia plnenia na základe tejto zmluvy skutočne vedel alebo aspoň bol uzrozumený s tým, že sa bezdôvodne obohacuje, pričom nároky z titulu bezdôvodného obohatenia nie sú spotrebiteľským vzťahom a z toho dôvodu je prístup zohľadňujúci záujem slabšej strany nežiaduci, ale potrebné je zachovávať rovnosť strán. Poukázal na skutočnosť, že so žalobcom uzatvoril zmluvu o úvere, pričom veriteľ sa zaviazal, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky a dlžník sa zaviazal, že poskytnuté peňažné prostriedky veriteľovi vráti a zaplatí dohodnuté úroky, pričom skutočne požadoval za poskytnutie peňažných prostriedkov odplatu vo forme úrokov za poskytnutý úver, keďže je to činnosť, ktorou sa v čase uzatvorenia zmlúv o úvere zaoberal a na ktorú mal oprávnenie, nakoľko mal v predmete podnikania aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, čo medzi stranami sporu sporné nebolo, avšak táto skutočnosť nedokazuje jeho úmysel získať bezdôvodné obohatenie, keďže v čase uzatvorenia zmlúv o úvere nemohol mať vedomosť, ani predpokladať to, že o niekoľko rokov neskôr môže byť predmetná zmluva o úvere posúdená ako zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorá neobsahuje podstatné náležitosti podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. 3. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku potvrdiť. Uviedla, že strany uzatvorili Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 102303227 dňa 22. septembra 2014, na základe ktorej jej bol poskytnutý spotrebiteľský úver 300 eur, Dohodu o plnení v splátkach k Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 102303227 dňa 22. septembra 2014, Dohodu o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov a Rozhodcovskú zmluvu s tým, že na základe týchto zmlúv bolo z jej strany (či už dobrovoľne, alebo na základe zrážok zo mzdy) žalovanému plnená spolu suma 1. 054 EUR (z uvedenej sumy považuje sumu prevyšujúcu 300 eur za bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného). Nesúhlasila s tvrdeniami žalovaného v podanom odvolaní týkajúcimi sa nesprávnej výšky RPMN v Zmluve o úvere, nakoľko síce nenamieta, že by neniesla dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia nesprávnej výšky RPMN v Zmluve o úvere, ale toto dôkazné bremeno v danom prípade uniesla, keď na nesprávnosť údaja o výške RPMN v Zmluve o úvere poukazovala v žalobe, v replike z 22. novembra 2017, na pojednávaní konanom dňa 27. septembra 2018, vo vyjadrení z 12. októbra 2018, vo vyjadrení k odvolaniu z 29. januára 2019, vo vyjadrení z 02. júla 2019 a napokon na pojednávaní konanom dňa 23. januára 2020, pričom je pozoruhodné, že žalovaný na údajnú správnosť svojho výpočtu poukazuje až v odvolaní, keď počas konania bol v tomto smere pasívny a ňou dokázané tvrdenia ani nerozporoval, keďže už v podaní z 12. októbra 2018 upozorňovala na to, že podľa § 151 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov „skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné“, avšak žalovaný nijako nereagoval na jej repliku z 22. novembra 2017, v ktorom uviedla (správny) výpočet RPMN v Zmluve o úvere. Uviedla, že žalovaný nekriticky prehliada skutočnosť, že dojednaná odplata je nielen v rozpore s právnou úpravou, ale aj v rozpore s dobrými mravmi a to už na „prvý pohľad“, nakoľko nemožno považovať z hľadiska dobrých mravov za akceptovateľné, aby za úver vo výške 300 eur inkasoval žalovaný odplatu ďalších 754 eur (t. j. spolu musela žalovanému plniť 1. 054 eur), pričom odplata je aj v rozpore s právnou úpravou (§ 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 4, § 1a ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka), z čoho vyplýva, že najvyššia prípustná odplata pre Zmluvu o úvere v znení bez Dohody o plnení bola 32, 98 % a pre Zmluvu o úvere v znení Dohody o plnení bola 28, 72 % s tým, že pre určenie konkrétnej výšky odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov zo Zmluvy o úvere bez Dohody o plnení sa jednoducho spočíta ročný úrok uvedený v bode 2 Zmluvy o úvere a poplatok uvedený v bode 2 Zmluvy o úvere označený ako „administratívny poplatok“, ktoré spolu tvoria sumu 288 eur uvedenú v bode 1 Zmluvy o úvere, a tento sa vydelí sumou poskytnutého úveru 300 eur a prevedie na % (teda vynásobí sa koeficientom 100), čím dostaneme hodnotu 96 %, ktorá je dohodnutou odplatou pri poskytnutí peňažných prostriedkov podľa Zmluvy o úvere bez Dohody o plnení. Uviedla, že nakoľko sa uzavretím Dohody o plnení zároveň zrejme posunul aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru z pôvodného 22. septembra 2015 na 25. septembra 2015, splatnosť úveru tak presiahla jeden rok, ale súčasne nedošlo k zvýšeniu sumy úrokov, hodnotu konkrétnej odplaty, ktorú bola vypočítaná nemožno použiť, ale túto hodnotu je potrebné prepočítať na presne jeden rok s tým, že prepočítaním výšky odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov v zmysle predchádzajúcej vety dostaneme hodnotu 95, 22 %, ktorá je dohodnutou odplatou pri poskytnutí peňažných prostriedkov podľa Zmluvy o úvere po zohľadnení zmien vykonaných na základe Dohody o plnení, avšak bez ohľadu k tomu, či sa vypočíta odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov podľa Zmluvy o úvere so zohľadnením alebo bez zohľadnenia Dohody o plnení, táto je vždy oproti príslušnej maximálnej prípustnej odplate podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, takmer trojnásobne vyššia, a preto sú Zmluva o úvere a Dohoda o plnení neplatné podľa § 39 a § 39a Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Namietla, že žalovaný preto nemá nárok na zaplatenie akýchkoľvek nákladov spojených s poskytnutím úveru, ale len na zaplatenie (vrátenie) istiny úveru, ktorá je vo výške 300 eur a nakoľko plnila v sume 1. 054 eur, vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie. 4. Žalovaný, ktorému bolo vyjadrenie žalobkyne k jeho odvolaniu doručené dňa 11. 05. 2020, sa k nemu nevyjadril. 5. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania podľa ust. § 379 a ust. § 380 ods. l C. s. p., túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 385 ods. 1 C. s. p.) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 24. júna 2020 podľa ust. § 378 ods. 1 v spojení s ust. § 219 ods. 3 C. s. p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (ust. § 383 C. s. p.), pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom. 6. K tvrdeniu žalovaného v podanom odvolaní, že rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.), odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 7. Odvolací súd rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku ako vecne správny potvrdil, pretože súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozsudku aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C. s. p.). 8. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie a jeho rozhodnutie považuje za logické a zrozumiteľné, pričom je nutné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami sporových strán (v tomto prípade žalovaného), ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia, pričom sporovým stranám nemusí dať odpoveď na všetky otázky nimi nastolené, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu bolo realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces. Obsahom základného práva na spravodlivý proces nie je ani právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom sporovej strany, resp. právo na úspech v konaní. V nadväznosti na uvedené odvolací súd konštatuje, že prvoinštančný súd sa vyššie uvedenými zásadami riadil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil (v súlade s ust. § 220 ods. 2 C. s. p.), pričom sa dostatočne vysporiadal so všetkými pre rozhodnutie vo veci podstatnými skutočnosťami, a aj so všetkými námietkami žalovaného, ktoré v konaní prezentoval. 9. V posudzovanej veci ide o v poradí druhý rozsudok súdu prvej inštancie, keď rozsudok zo dňa 25. októbra 2018, č. k. 6Csp/51/2016 - 105 zrušil Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 30. apríla 2019, č. k. 10Co/20/2019 vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni istinu v sume 754 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 117 eur od 01. júna 2017 do zaplatenia a vo výške 5 % ročne zo sumy 637 eur od 03. januára 2018 do zaplatenia a vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni finančné zadosťučinenie v sume 150 eur a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie. 10. Nosným dôvodom (ratio decidendi) zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu bola skutočnosť, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil Zmluvu, ktorú strany sporu uzavreli ako bezúročnú a bez poplatkov z dôvodu absencie náležitosti v zmysle ustanovení § 9 ods. 2 písm. k), i) zákona o spotrebiteľských úveroch a uložil mu v ďalšom konaní posúdiť, či zmluva neobsahuje neprijateľné podmienky, a opätovne posúdiť nárok uplatnený žalobkyňou titulom finančného zadosťučinenia. 11. Predmetom odvolacieho prieskumu je posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobe žalobkyni domáhajúcej sa uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť jej istinu 754 eur s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia vyhovel, nakoľko dospel k záveru, že hodnota RPMN, ktorá vyjadruje reálnu cenu spotrebiteľského úveru a okrem úrokovej miery v sebe zahŕňa aj ďalšie poplatky súvisiace s úverom je v hrubom rozpore s dobrými mravmi, ako aj odplata vo výške 288 eur pri úvere 300 eur (t. j. 96 %) neprimeraná, keďže prevyšuje najvyššiu prípustnú odplatu stanovenú príslušným nariadením vlády SR, a preto takéto dojednanie hodnoty RPMN aj odplaty vyhodnotil ako neprijateľné a neplatné, z dôvodu ktorého úver poskytnutý žalobkyni úver za bezúročný a bez poplatkov. 12. Odvolací súd sa s týmto právnym záverom prvoinštančného súdu stotožnil v celom rozsahu, nakoľko v konaní bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že výška ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver (RPMN) poskytnutý žalobkyni v sume 300 eur je v absolútnom rozpore s dobrými mravmi a so zákonom, ako aj odplata za poskytnutý úver v sume 288 eur, a ide o nekalú obchodnú praktiku vo vzťahu k spotrebiteľovi, ktorá je zakázaná. 13. K tvrdeniu žalovaného v podanom odvolaní, že sa na úkor žalobkyne prijatím sumy 754 eur úmyselne neobohatil odvolací súd uvádza, že nakoľko úver poskytnutý žalovaným žalobkyni sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, bola žalobkyňa povinná vrátiť žalovanému iba to, čo na základe zmluvy skutočne dostala, teda istinu úveru, preto ak nad rámec istiny 300 eur uhradila žalovanému sumu 754 eur, tak sa na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a je povinný žalobkyni bezdôvodné obohatenia vydať. 14. Zo všetkých uvedených dôvodov sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, spĺňajúcim všetky požiadavky ust. § 220 ods. 2 C. s. p., keď žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. 15. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 2 C. s. p. tak, že žalobkyni úspešnej v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).