Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 15Co/96/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1418200913 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1418200913.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobcu: T.. X. W. narodený dňa XX.X.XXXX, trvale bytom X., R. č. XXXX/XX, zastúpený JUDr. Luciou Morgošovou, advokátkou, Bratislava, Béžová č. 6, proti žalovanému: T. O. , narodený dňa XX.XX.XXXX, trvale bytom X., L. W. XXXX/XX, zastúpený Ing. Dušanom Tutkom, Bratislava, Pri kríži č. 18, o zaplatenie 3.397,46 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV. zo dňa 13. novembra 2018, č.k. 8 C 12/2018-65, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava IV. zo dňa 13. novembra 2018, č.k. 8 C 12/2018-65, p o t v r d z u j e . II. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 13. novembra 2018, č.k. 8 C 12/2018-65, vyhovel žalobe žalobcu, keď žalovaného zaviazal povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 3.397,46 € spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne z dlžnej sumy od 20.2.2018 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 657, § 544, § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Uviedol, že žalobca žalobu odôvodnil tým, že so žalovaným ako dlžníkom uzatvoril ako veriteľ dňa 22.6.2016 Zmluvu o pôžičke, Uznanie dlhu, Dohodu o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov a iné zmluvné dojednania, na základe ktorej poskytol žalovanému bezúročnú peňažnú pôžičku vo výške 10.770,- €, pričom sa žalovaný zaviazal splatiť pôžičku v lehote do 31.12.2016. Dlh žalovaný uznal čo do dôvodu aj do výšky. Dňa 22.6.2016 bola notárom spísaná notárska zápisnica, v ktorej žalovaný uznal svoj dlh zo zmluvy, udelil súhlas s vykonateľnosťou a exekúciou podľa Exekučného poriadku. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný dlh nesplnil, inicioval žalobca exekučné konanie. Dňa 27.2.2017 žalovaný čiastočne uhradil dlh v časti istiny 6.000,- €, dňa 23.1.2018 dlh v časti istiny 21,- €, dňa 2.2.2018 dlh vo výške 4.800,- € (istina v časti 3.648,- €, zvyšok tvorí príslušenstvo pohľadávky, trovy exekúcie a odmena exekútora). Dňa 19.2.2018 žalovaný čiastočne uhradil dlh vo zvyšnej časti 2.008,22 € (istina v časti 1.101,- €, zvyšok tvorí príslušenstvo pohľadávky, trovy exekúcie a odmena exekútora). Keďže sa žalovaný dostal do omeškania s plnením svojho dlhu, bol na základe zmluvy povinný zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu vo výške 0,15 % denne z dlžnej sumy za každý aj začatý deň omeškania. Zmluvná pokuta spolu je vo výške 3.397,46 €. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Dôvodil, že sa nejedná o zmluvu o pôžičke, keďže peňažné prostriedky boli žalovanému poskytnuté pred podpisom zmluvy, ale nie bezprostredne pred podpisom zmluvy. Išlo len o uznanie dlhu, a preto je zmluvná pokuta neplatne dohodnutá. Jedná sa o dvojité zabezpečenie splatnosti pohľadávky, ktoré síce nie je v rozpore so zákonom, ale je ho možné klasifikovať ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. Výška zmluvnej pokuty je neprimeraná, keďže ročná miera pokuty je 54,75 %, čím zmluvná pokuta značne prevyšuje výšku škody, ktorá by mohla byť spôsobená nesplnením si povinnosti žalovaným, a teda aj jej výška je v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný uviedol, že celý dlh spolu s príslušenstvom žalobcovi splatil, a to pred podaním žaloby. Žalobca v konaní tvrdil, že preukázateľne odovzdal peňažné prostriedky žalovanému v deň uzatvorenia zmluvy, a to dňa 22.6.2016, čo je zrejmé aj z predložených dôkazov (zmluva, výdavkový pokladničný doklad, notárska zápisnica). Písomne uzavretá zmluva obsahuje všetky podstatné náležitosti v súlade s § 657 a § 658 Občianskeho zákonníka. V zmysle platnej právnej úpravy bol žalobca oprávnený dohodnúť si zabezpečovací inštitút v podobe zmluvnej pokuty aj v písomne uzavretej zmluve o pôžičke. K namietanému uplatneniu inštitútu zmluvnej pokuty v rozpore s dobrými mravmi žalobca uviedol, že poskytol pôžičku žalovanému bezúročne, a teda bez akéhokoľvek protiplnenia. Ani samotná výška zmluvnej pokuty nie je zrejme neprimeraná, pričom žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 26.8.2008, sp.zn. 33 Odo 1064/2006, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28.1.2015, sp.zn. 15 Co 897/2013, a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 15.6.2011, sp.zn. 17 Co 2/2011. Výšku zmluvnej pokuty žalovaný nerozporoval ani pri podpise zmluvy, ani pri spísaní notárskej zápisnice. Žalovaný v konaní uviedol, že pôžičku mu poskytoval žalobca postupne od roku 2013, t.j. pred uzatvorením zmluvy o pôžičke. Notárska zápisnica a zmluva o pôžičke boli spísané na zabezpečenie pôžičiek poskytnutých žalovanému žalobcom v minulosti. Výdavkový pokladničný doklad podpísal žalovaný u notára v deň spísania notárskej zápisnice, bez poskytnutého protiplnenia. 1.2. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzatvorili dňa 22.6.2016 Zmluvu o pôžičke, Uznanie dlhu, Dohodu o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov a iné zmluvné dojednania (č.l. 7 - 9 spisu), na základe čoho sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanému pôžičku vo výške 10.770,- €, ktorú poskytol žalovanému pred uzavretím zmluvy a ich prijatie žalovaný ako dlžník potvrdil svojim podpisom. Žalovaný sa zaviazal vrátiť pôžičku v lehote do 31.12.2016. V prípade omeškania s vrátením peňažných prostriedkov sa žalovaný zaviazal zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu vo výške 0,15 % denne z dlžnej sumy za každý aj začatý deň omeškania (čl. III. bod 3.7 zmluvy). V čl. IV. uvedeného dokumentu žalovaný uznal dlh voči žalobcovi vo výške 10.770,- €. V čl. V. uvedeného dokumentu sa zmluvné strany dohodli na zrážkach zo mzdy, prípadne iných príjmov žalovaného pre prípad nesplnenia si povinností vyplývajúcich zo zmluvy vo výške istiny, zákonných úrokov z omeškania a tiež zmluvnej pokuty. Z výdavkového pokladničného dokladu zo dňa 22.6.2016, podpísaného oboma stranami sporu, súd zistil, že žalobca vyplatil žalovanému sumu 10.770,- € (č.l. 10 spisu). Notár Ondrej Ďuriač spísal dňa 22.6.2016 notársku zápisnicu N XXXX/XXXX, NZ XXXXX/XXXX, B. XXXXX/XXXX (č.l. 11-15 spisu), v ktorej žalovaný ako osoba povinná dal súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, uznal záväzok voči osobe žalobcu ako osobe oprávnenej a súhlasil s exekúciou. V notárskej zápisnici žalovaný vyhlásil, že svoj dlh voči žalobcovi vyplývajúci zo zmluvy o pôžičke zo dňa 22.6.2016 zaplatí v lehote do 31.12.2016. Zmluvné strany sa dohodli, že v prípade nesplnenia si záväzku žalovaného je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu vo výške 0,15 % denne z dlžnej sumy. Z vyúčtovania exekútora JUDr. Juraja Rácika (č.l. 17 spisu) v exekučnej veci proti žalovanému súd zistil, že žalovaný zaplatil v rámci exekučného konania dňa 27.2.2017 sumu 6.000,- € žalobcovi ako oprávnenému, dňa 23.1.2018 zaplatil sumu 21,- € na účet súdneho exekútora, ktorá bola dňa 29.1.2018 odoslaná žalobcovi ako oprávnenému, dňa 2.2.2018 zaplatil sumu 4.800,- €, ktorá bola dňa 5.2.2018 vo výške 3.648,- € odoslaná žalobcovi ako oprávnenému a dňa 19.2.2018 zaplatil sumu 2.008,22 €, ktorá bola dňa 19.2.2018 vo výške 1.731,99 € odoslaná žalobcovi ako oprávnenému. Z uznesenia Okresného súdu Bratislava IV. zo dňa 25.10.2017, č.k. 16 Er 805/2017-29 súd zistil, že súd zamietol námietky žalovaného proti exekúcii vedenej na podklade notárskej zápisnice N XXXX/XXXX, NZ XXXXX/ XXXX, B. XXXXX/XXXX, spísanej notárom Ondrejom Ďuriačom dňa 22.6.2016 ako nedôvodné, keďže exekučné konanie začalo v súlade so zákonom z dôvodu, že sa žalovaný dostal do omeškania so zaplatením pohľadávky žalobcu (č.l. 45 - 46 spisu). Dňa 17.3.2014 žalovaný uznal dlh voči žalobcovi vo výške 4.080,- €, pričom sa zaviazal vrátiť tieto prostriedky najneskôr do 1.5.2016 (č.l. 52 spisu). 1.3. Súd prvej inštancie v odôvodnení konštatoval, že v konaní nebolo sporné, že žalobca poskytol žalovanému pôžičku vo výške 10.770,- €. Tiež nebolo sporné, že žalovaný pôžičku žalobcovi splatil počas exekučného konania, platbou vo výške 6.000,- € priamo žalobcovi dňa 27.2.2017 a platbami v sume 21,- € dňa 23.1.2018, v sume 3.648,- € dňa 2.2.2018 a v sume 1.101,- € dňa 19.2.2018 na účet exekútora, čím žalovaný vrátil požičané finančné prostriedky žalobcovi po splatnosti dlhu, ktorá bola dohodnutá najneskôr do dňa 31.12.2016. Sporné bolo, či dohodnutá zmluvná pokuta a jej výška je v rozpore s dobrými mravmi a teda neplatná v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka a či má žalobca na jej zaplatenie právo. Súd prvej inštancie dôvodil, že zmluvná pokuta bola dohodnutá platne v zmysle § 544 Občianskeho zákonníka, keďže bola dohodnutá písomne, obaja účastníci zmluvy s ňou vyslovili súhlas. Žalovaný namietal, že na základe uvedenej zmluvy o pôžičke neposkytol žalobca žalovanému pôžičku v čase spísania zmluvy, ale po častiach v období niekoľkých rokov pred jej uzavretím, čo spôsobuje neplatnosť zmluvnej pokuty pre jej rozpor s dobrými mravmi. Táto skutočnosť v konaní nebola preukázaná, naopak, pokladničným výdavkovým dokladom podpísaným žalovaným bolo preukázané, že pôžičku žalobca poskytol žalovanému dňa 22.6.2016, t.j. v deň podpisu zmluvy o pôžičke, a v deň spísania notárskej zápisnice. Žalovaný navrhol vykonať dokazovanie výsluchom notára Ondreja Ďuriača, ktorý zápisnicu spísal, za účelom preukázania toho, že žalobca žalovanému pri spísaní výdavkového dokladu peniaze uvedené v zmluve o pôžičke neodovzdal. Vykonanie tohto dôkazu súd považoval za neúčelné a nehospodárne vzhľadom k tomu, že aj v prípade výpovede notára, že peniaze v jeho prítomnosti žalobca žalovanému bezprostredne pred spísaním zápisnice, resp. pri spísaní výdavkového dokladu neposkytol, by bez ďalšieho nepreukazovalo, že peniaze žalobca nepožičal žalovanému dňa 22.6.2016, tak ako to potvrdil svojím podpisom žalovaný na výdavkovom pokladničnom doklade. Aj v prípade, že by bola pôžička poskytnutá skôr, nie dňa 22.6.2016, ako to jednoznačne vyplýva z výdavkového pokladničného dokladu, neodôvodňovalo by to neplatnosť zmluvnej pokuty dohodnutej dodatočne v súlade s § 544 Občianskeho zákonníka na zabezpečenie včasného vrátenia už skôr poskytnutej pôžičky splatnej v budúcnosti. K námietke žalovaného, že dokumenty (zmluva, notárska zápisnica, výdavkový pokladničný doklad) podpísal na nátlak žalobcu, ktorý využil jeho nevedomosť a tieseň, pričom žalovaný nemal možnosť sa o obsahu dokumentov s nikým poradiť a riadne sa s nimi oboznámiť, súd prvej inštancie poukázal na to, že v ďalšom tvrdení žalovaný uviedol, že keďže nespochybňoval svoj záväzok voči žalobcovi, nevidel v dodatočnom podpísaní predložených dokumentov žiadny problém, s tým, že neočakával, že to žalobca voči nemu zneužije. Vzhľadom na rozpor tvrdení žalovaného o tom, že žalobca použil pri podpisovaní dokumentov na neho nátlak, pričom zároveň žalovaný uviedol, že nemal problém dokumenty podpísať vzhľadom na jeho záväzok voči žalobcovi, tvrdeniu žalovaného o nátlaku žalobcu súd prvej inštancie neuveril. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal aj na obsah dokumentov podpísaných žalovaným vrátane notárskej zápisnice, spísanej za prítomnosti notára, v ktorej bolo výslovne uvedené (štvrtá strana), že ju žalovaný spisuje bez nátlaku, vedomý si jej obsahu a jej významu. Súd prvej inštancie v odôvodnení ďalej uviedol, že účelom zmluvnej pokuty je donútiť dlžníka hrozbou majetkovej sankcie k riadnemu splneniu záväzku. Zároveň má sankčný charakter, lebo účastníka, ktorý poruší zmluvnú povinnosť, trestá nepriaznivým následkom v podobe vzniku ďalšej povinnosti zaplatiť peňažnú čiastku v dohodnutej výške. Dohoda o zmluvnej pokute a jej výške je zásadne vecou vzájomnej dohody strán zmluvy. Neznamená to však, že by mohla byť v každom jednotlivom prípade zmluvná pokuta dohodnutá v neobmedzenej výške. Zákon výšku zmluvnej pokuty výslovne neupravuje, avšak umožňuje zmluvnú pokutu znížiť, prípadne posúdiť platnosť dohody o zmluvnej pokute z hľadiska súladu s dobrými mravmi. Pri úvahách o primeranosti zmluvnej pokuty a prípadnom využití moderačného práva sa súd zaoberal všetkými relevantnými okolnosťami prípadu. Zmluvná pokuta zabezpečovala riadne a včasné vrátenie pôžičky v nemalej výške (10.770,- €) poskytnutej medzi fyzickými osobami, a to bezúročne. Zmluvné strany si nedohodli ani úrok z omeškania vo vyššej výške, na aký má veriteľ právo zo zákona v prípade omeškania dlžníka so zaplatením splatného dlhu. V prípade, že by žalovaný splnil záväzok zo zmluvy o pôžičke v dohodnutej dobe splatnosti, bol by povinný vrátiť žalobcovi len hodnotu poskytnutého plnenia. Žalovaný si však svoj záväzok v dobe splatnosti ani sčasti dobrovoľne nesplnil, a to napriek tomu, že od októbra 2016 je riadne zamestnaný. Záväzok si splnil až v rámci exekučného konania v období od februára 2017 do februára 2018. Súd prvej inštancie preto považoval výšku dohodnutej zmluvnej pokuty (0,15 % denne) za primeranú účelu, ktorý bol dohodou o zmluvnej pokute účastníkmi konania sledovaný, a to splnenie si povinnosti žalovaného vrátiť poskytnutú bezúročnú pôžičku riadne a včas. Výška zmluvnej pokuty teda nebola dohodnutá v rozpore s dobrými mravmi, pričom súd poukázal aj na rozhodnutia súdov Slovenskej republiky v obdobných veciach (napr. rozsudok Okresného súdu Nitra zo dňa 3.2.2010, sp.zn. 5 Co 16/2010, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.9.2008, sp.zn. 2 Cdo 172/2007). 1.4. Rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p., v zmysle ktorých priznal úspešnej strane nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, v celom jeho rozsahu, podal odvolanie žalovaný dôvodiac, že súd prvej inštancie nesprávne a neúplne zistil skutočný stav veci a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vytýkal súdu prvej inštancie, že vychádzal len z listinných dôkazov predložených žalobcom a neskúmal, kedy došlo k reálnemu poskytnutiu peňažných prostriedkov žalovanému, čo má vplyv na právne posúdenie uplatneného nároku. Poukázal na to, že v konaní namietal, že v prejednávanom prípade sa nejedná o pôžičku ale o uznanie dlhu z minulosti, v takom prípade bola dohoda o zmluvnej pokute neplatná. V tomto smere nemohlo byť vykonané dokazovanie, keďže sa žalobca bez predchádzajúceho ospravedlnenia nedostavil na pojednávanie a žalovaný mu tak nemohol klásť otázky. Pokiaľ ide o príjmový doklad na sumu 10.770,- € žalovaný uviedol, že tento podpísal u notára bez protiplnenia, preto nemôže byť použitý ako dôkaz o tom, že peňažné prostriedky skutočne prevzal, ak tvrdí opak. Zároveň poukázal na to, že žalobca si nenechal od žalovaného podpísať uvedený doklad pri odovzdaní peňazí žalovanému ale až dodatočne u notára. Podľa žalovaného sa tak stalo z dôvodu, že dňa 22.6.2016 žiadne peniaze žalovanému neposkytol. Poukázal aj na čl. III. bod 3.3 zmluvy o pôžičke, podľa ktorého boli peňažné prostriedky poskytnuté žalovanému pred podpisom tejto zmluvy. Pokiaľ ide o ďalšie námietky, poukázal na svoje vyjadrenie k žalobe zo dňa 27.6.2018. Žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie, že nedostatočne skúmal skutočnosti, ktoré by mohli ovplyvniť právne posúdenie žaloby, pričom poukázal na odôvodnenie rozhodnutia, týkajúce sa prípadného rozporu zmluvnej pokuty s dobrými mravmi. Opätovne poukázal na svoje vyjadrenie k žalobe zo dňa 27.6.2018, podľa ktorého nepovažoval za sporné, či zmluvná pokuta je v rozpore s dobrými mravmi a vyriešenie tejto otázky ponechal na rozhodnutie súdu. Uviedol, že zmluvnú pokutu považuje za neplatnú z dôvodu, že v prejednávanom prípade nebola uzatvorená zmluva o pôžičke ale išlo o uznanie dlhu. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 3. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že žalovaným namietaná skutočnosť, týkajúca sa skoršieho poskytnutia pôžičky žalovanému (pred uzavretím zmluvy), je v rozpore s listinnými dôkazmi predloženými v spore a zároveň nemá žiadny vplyv na právne posúdenie predmetu sporu, ktorým je zaplatenie zmluvnej pokuty dohodnutej v písomnom dvojstrannom právnom úkone so zákonnými náležitosťami podľa § 544 a nasl. Občianskeho zákonníka. To, že žalobca preukázateľne odovzdal peňažné prostriedky žalovanému titulom poskytnutej pôžičky v deň uzatvorenia zmluvy, t.j. dňa 22.6.2016, vyplynula z listinných dôkazov predložených v spore a to z výdavkového pokladničného dokladu vystaveného dňa 22.6.2016 a vlastnoručne podpísaného žalovaným ako aj z notárskej zápisnice zo dňa 22.6.2016. Z uvedených dôkazov vychádzal aj súd prvej inštancie. Podľa žalobcu súd prvej inštancie v tejto súvislosti riadne odôvodnil, prečo považoval vykonanie žalovaným navrhnutého dôkazu - výsluchu notára, ktorý spísal notársku zápisnicu (JUDr. Ďuriača) za neúčelné a nehospodárne. Žalobca dôvodil, že je nesporné, že právny úkon, v rámci ktorého bola zmluvná pokuta stranami sporu dohodnutá, bol písomný. Pokiaľ ide o určitosť dojednania zmluvnej pokuty je nepochybné, že výška pokuty alebo spôsob jej určenia bol daný jednoznačne, keďže výška pokuty bola vymedzená ako 0,15 % denne z dlžnej sumy za každý deň omeškania. Dohoda zmluvných strán ohľadom žalobcom uplatnenej zmluvnej pokuty tak spĺňa všetky náležitosti vyžadované platnou právnou úpravou (podľa § 544 a nasl. Občianskeho zákonníka). Žalobca poukázal na to, že žalovaným namietaný odvolací dôvod, v zmysle ktorého mal súd prvej inštancie sa stotožnil nesprávne a neúplne zistiť skutočný stav veci nie je možným odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 C.s.p. Nebol naplnený ani druhý odvolací dôvod, podľa ktorého mal súd vec nesprávne právne posúdiť, keďže právny záver súdu, podľa ktorého zmluvná pokuta bola zmluvnými stranami dohodnutá platne, je správny. Žalobca odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. 4. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu už nevyjadril. 5. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25. novembra 2020; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 6.1. Žalobca sa predmetným žalobným návrhom domáhal voči žalovanému zaplatenia istiny vo výške 3.397,46 € spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne z dlžnej sumy od 20.2.2018 do zaplatenia, titulom zmluvnej pokuty ako aj náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že so žalovaným uzatvoril dňa 22.6.2016 zmluvu, na základe ktorej poskytol žalovanému peňažné prostriedky titulom pôžičky, ktorú sa žalovaný zaviazal vrátiť do 31.12.2016, ktorý termín vrátenia žalovaný nedodržal. Žalobca a žalovaný si zároveň v zmluve dohodli zmluvnú pokutu pre prípad, že sa žalovaný ako dlžník dostane do omeškania s vrátením požičaných peňažných prostriedkov. Žalovaný tvrdil, že peňažné prostriedky mu neboli poskytnuté na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 22.6.2016 ale v predchádzajúcom období, zmluva zo dňa 22.6.2016 je uznaním dlhu žalovaného voči žalobcovi, v takom prípade je zmluvná pokuta dohodnutá neplatne. 6.2. V danom spore vykonal súd prvej inštancie všetko navrhované dokazovanie, ktoré bolo potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 C.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, keď na prejednávaný prípad použil ustanovenia § 657, § 544, § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka a správne ustálil, že žalobca má voči žalovanému nárok na zaplatenie žalovanej istiny s úrokom z omeškania, titulom zmluvnej pokuty. Svoje zistenia a závery, pre ktoré žalobe vyhovel, súd prvej inštancie aj riadne odôvodnil, pričom sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán súvisiacimi s predmetom konania. 6.3. Žalovaný v odvolaní namietal platnosť zmluvnej pokuty z dôvodu, že zmluva zo dňa 22.6.2016, ktorej súčasťou bolo aj zmluvné dojednanie o zmluvnej pokute, nebola zmluvou o pôžičke, keďže nedošlo k reálnemu odovzdaniu peňazí na základe uvedenej zmluvy, išlo o uznanie dlhu žalovaného voči žalobcovi. 6.3.1. Podľa § 544 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka ak strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda (1). Zmluvnú pokutu možno dojednať len písomne a v dojednaní musí byť určená výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia (2). 6.3.2. Zmluvná pokuta je jedným zo zabezpečovacích prostriedkov záväzkov upravených Občianskym zákonníkom. Je to dohodnutá peňažná čiastka, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi v prípade, že nesplní svoju zmluvnú povinnosť, ku ktorej sa zaviazal a to bez ohľadu na to, či porušením povinnosti, vznikla veriteľovi škoda. Dohoda o zmluvnej pokute, ako zaisťovací prostriedok, je závislá na existencii hlavného záväzku, ktorý je zmluvnou pokutou zabezpečený. Dohodou o zmluvnej pokute možno zaistiť splnenie určitej zmluvnej povinnosti, vyplývajúce z akejkoľvek zmluvy, dokonca aj zo zmluvy inominátnej, pokiaľ to jej charakter pripúšťa. Ustanovenie § 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka pre platnosť dojednania zmluvnej pokuty predpokladá, že bola uzavretá v písomnej forme a v zmluve bola dohodnutá výška pokuty alebo bol dohodnutý spôsob jej určenia. 6.4. Dokazovaním vykonaným súdom prvej inštancie bolo preukázané, že žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 22.6.2016 zmluvu, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému titulom pôžičky peňažné prostriedky vo výške 10.770,- €, ktoré sa žalovaný zaviazal vrátiť do 31.12.2016. Podľa čl. III. bod 3.3. zmluvy žalovaný ako dlžník prijatie peňazí potvrdil podpisom tejto zmluvy. Prijatie finančných prostriedkov vo výške 10.770,- € titulom pôžičky žalovaný potvrdil svojim podpisom aj na výdavkovom pokladničnom doklade zo dňa 22.6.2016. Rovnako poskytnutie finančných prostriedkov vo výške 10.770,- € dňa 22.6.2016 titulom pôžičky žalovanému potvrdzuje aj notárska zápisnica č. N XXXX/XXXX, NZ XXXXX/XXXX, B. XXXXX/XXXX zo dňa 22.6.2016. 6.5. Sporové konanie je ovládané prejednávacou zásadou, ktorá je tradične historicky chápaná tak, že tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je vecou strán sporu. To znamená, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov zaťažuje zásadne strany sporu a ukladá im povinnosť označiť dôkazy na preukázanie ich tvrdení. Strana sporu má preto povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú. Následky spojené s nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana sporu, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a medzi povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazné bremeno ako procesný inštitút v sporovom občianskom súdnom konaní spočíva v zodpovednosti strany za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Ak neboli preukázané tvrdenia strany, táto dôkazné bremeno neuniesla, čoho následkom je rozhodnutie súdu vo veci samej v jej neprospech. 6.6. V prejednávanom prípade žalobca predložil súdu listinné dôkazy zo dňa 22.6.2016 a to písomnú zmluvu o pôžičke, obsahujúcu písomné dojednanie o zmluvnej pokute, výdavkový pokladničný doklad a notársku zápisnicu, ktorými preukázal poskytnutie peňažných prostriedkov žalovanému vo výške 10.770,- €. Súčasťou tejto písomnej zmluvy bola aj dohoda o zmluvnej pokute pre prípad nesplnenia si povinnosti žalovaného vrátiť požičané peňažné prostriedky do 31.12.2016. Bola dohodnutá aj výška pokuty, a to 0,15 % denne z dlžnej sumy za každý aj začatý deň omeškania. 6.7. Žalovaný svoje tvrdenia o tom, že medzi ním a žalobcom nedošlo dňa 22.6.2016 k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke, keď požičané peniaze mu žalobca poskytol v predchádzajúcom období, v dôsledku čoho nie je platné zmluvné dojednanie o zmluvnej pokute, ničím nepreukázal. Neuniesol tak dôkazné bremeno, nepreukázal ním tvrdené skutočnosti, ktoré by mali za následok neplatnosť zmluvného dojednania o zmluvnej pokute, musí tak znášať následky vo forme neúspechu v konaní. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že poskytnutie peňažných prostriedkov titulom pôžičky žalovanému zo strany žalobcu žalovaný v konaní nepoprel, tvrdil, že k tomu nedošlo dňa 22.6.2016. Odvolací súd sa v tomto smere stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého aj v prípade, že by bola pôžička poskytnutá skôr, nie dňa 22.6.2016, ako to jednoznačne vyplýva z výdavkového pokladničného dokladu, neodôvodňovalo by to neplatnosť zmluvnej pokuty dohodnutej dodatočne v súlade s § 544 Občianskeho zákonníka na zabezpečenie včasného vrátenia už skôr poskytnutej pôžičky splatnej v budúcnosti. 6.8. Odvolateľ v odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie, že nesprávne a neúplne zistil skutočný stav veci a vychádzal len z listinných dôkazov predložených žalobcom. Odvolací súd poukazuje na to, že civilné sporové konanie je ovládané zásadou formálnej pravdy, ktorou sa rozumie, že súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Súd tak nemusí dospieť v konaní k úplnému zisteniu pravdy, vzhľadom na to, že si o spore môže urobiť svoj obraz iba v rozsahu, v akom mu ho vykreslia strany sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi. Podľa § 185 C.s.p. môže súd vykonať len tie dôkazy, ktoré navrhli strany sporu, pričom sám rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Iba celkom výnimočne môže súd vykonať aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli strany sporu. Ide o prípady, kedy je kladený zvýšený dôraz na ochranu práv a oprávnených záujmov jednej zo strán, a to spotrebiteľské spory, konanie o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach, antidiskriminačné spory a individuálne pracovnoprávne spory. Bolo preto vecou žalovaného, aby relevantnými dôkazmi preukázal svoje tvrdenia. Žalovaný však, okrem návrhu na vykonanie dokazovania výsluchom notára, ktorý dňa 22.6.2016 spísal notársku zápisnicu č. N XXXX/XXXX, NZ XXXXX/XXXX, B. XXXXX/XXXX (ktorý návrh súd prvej inštancie zamietol z dôvodu nadbytočnosti takéhoto dôkazu, s ktorým názorom sa stotožňuje aj odvolací súd), vykonanie žiadnych iných dôkazov na preukázanie svojich tvrdení nenavrhol, ani žiadne dôkazy preukazujúce svoje tvrdenia súdu nepredložil. Žalovaný tak neuniesol dôkazné bremeno preukázania svojich tvrdení, jeho odvolaciu námietku preto považuje odvolací súd za bezpredmetnú. Naopak, žalobca v konaní predložil listinné dôkazy, ktorými preukázal svoje tvrdenia, o ktoré oprel svoju žalobu. Správne preto postupoval súd prvej inštancie, ktorý žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel. 6.9. Pokiaľ odvolateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd prvej inštancie v tomto nepochybil, na vec aplikoval správny právny predpis (Občiansky zákonník), pričom ho aj správne interpretoval a vyvodil z neho správne právne závery. 6.10. Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie aj pokiaľ ide o úrok z omeškania so zaplatením dlžnej sumy, súc viazaný dôvodmi odvolania žalovaného. Žalovaný podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu, teda aj proti výroku rozsudku, ktorým tento priznal žalobcovi úrok z omeškania podľa § 517 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, avšak svoje odvolanie v tomto smere žiadnym spôsobom neodôvodnil, nepodporil žiadnymi argumentmi, s ktorými by sa mal odvolací súd vysporiadať. 7. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 C.s.p. 8. Odvolateľ napadol odvolaním aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania. Odvolací súd výrok rozsudku, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok náhradu trov konania v plnom rozsahu potvrdil ako vecne správny, opierajúci sa o ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p., keď žalobca bol v konaní v plnom rozsahu procesne úspešnou stranou sporu. 9. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobca mal v odvolacom konaní plný úspech, preto má aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 10. Zároveň odvolací súd uvádza, že s poukazom na čl. 6 C.s.p. nevyhovel žiadosti žalobcu podľa § 219 ods. 3 C.s.p. o oznámenie miesta a času vyhlásenia rozsudku, miesto a čas vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené v súlade s § 219 ods. 3 veta prvá C.s.p. 11. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).