Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/18/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1418205659 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1418205659.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobkyne: C.. W. Š., F. X, V., zastúpenej advokátom JUDr. Ľudovítom Földesom, Domašská 11, Bratislava, proti žalovanému: B., F.. F. E..D.., C.: XX XXX XXX, F. X, V., zastúpenému advokátom JUDr. Ing. Miroslavom Čipákom, Vazovova 9/B, Bratislava, D. H. P. D. V., na odvolanie žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 27.09.2019, č.k. 8C/77/2018-259, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovanému priznáva proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením zastavil konanie a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. V odôvodnení uznesenia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou konajúcemu súdu dňa 17.12.2018 domáhala, aby súd nahradil prejav vôle žalovaného uzavrieť s ňou kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol byt č. XX, v obytnom dome súpisné č. XXXX, vchod F. X, zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX, okres V. C., katastrálne územie Y. (ďalej aj ako „byt“). Predmetný byt, patriaci pôvodne spoločnosti STAVING, š.p., žalobkyňa užívala od roku 1983, pričom toto právo sa počnúc dňom 01.01.1992 zmenilo na nájom bytu v súlade s ustanovením § 871 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“). Spoločnosť STAVING, š.p. bola dňa 01.01.1992 zaradená do likvidácie a bytový dom, vrátane bytu, nadobudol vo verejnej dražbe dňa 20.10.1992 v súlade s ustanovením § 47 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby (ďalej len „zákon č. 92/1991 Zb.“) L.. Ľ. N., ktorý ho dňa 01.05.1997 previedol na žalovanú spoločnosť. Žalobkyňa odvodzovala svoj nárok na prevod bytu do jej vlastníctva od ustanovenia § 16 ods. 1 a nasl. zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z.z.“), keďže právny predchodca žalovaného nadobudol bytový dom v privatizácií štátneho majetku podľa § 47b ods. 1 veta prvá zákona č. 91/1992 Zb., a preto ho považovala za osobu podľa § 17 ods. 3 písm. f) zákona č. 182/1993 Z.z. Podľa mienky žalobkyne, STAVING, š.p. vznikla povinnosť uzavrieť s ňou ako s nájomcom zmluvu o prevode predmetného bytu, a v prípade jej neuzavretia a vypracovania privatizačného projektu, mala povinnosť uzavrieť budúcu kúpnu zmluvu podľa § 29 ods. 2 a 4 v spojení aj s § 16 ods. 1 a nasl. zákona č. 182/1993 Z.z. Na žalovaného táto povinnosť prešla aj s privatizovaným majetkom v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. Žalobkyňa zdôraznila, že účelom zákona č. 182/1993 Z.z. bola nesporne ochrana práv užívateľov bytov, resp. nájomníkov v bytových domoch vo vlastníctve štátu a iných bytov taxatívne vymedzených tak, aby boli byty v týchto domoch odpredané výlučne týmto subjektom, za cenu garantovanú zákonom. Podotkla, že v minulosti súdy zamietali žaloby v obdobných právnych veciach o určenie povinnosti prevodu vlastníctva k bytom v bytovom dome na F. X X. V. z procesných, ale nie z hmotnoprávnych dôvodov, a teda nie preto, že by neexistovalo právo na prevod vlastníctva k bytom na strane nájomcov podľa § 16 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z.; existenciou práva nájomníkov na prevod vlastníctva bytu podľa § 16 ods. 1 a nasl. citovaného zákona sa súdy vôbec nezaoberali, a preto ich rozhodnutia nemohli podľa žalobkyne predstavovať prekážku právoplatne rozhodnutej veci. 3. Preskúmaním obsahu pripojeného spisu Okresného súdu V. C., sp. zn. 8C/117/2007, súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa podala voči žalovanému (v procesnom postavení žalovaného v 1. rade - pozn. odvolacieho súdu) dňa 24.05.2007 žalobu týkajúcu sa povinnosti odpredať jej byt, ktorý užívala. Žalobu pritom zdôvodňovala tým, že L.. Ľ. N. (vystupujúci v procesnom postavení žalovaného v 2. rade - pozn. odvolacieho súdu) neplatne previedol vlastnícke právo k bytovému domu, a tým aj k bytu, na žalovaného, hoci jeho vlastnícke právo bolo obmedzené ustanovením § 16 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z., v zmysle ktorého mohol previesť vlastnícke právo k bytu len do vlastníctva nájomcu takého bytu za cenu podľa § 17 ods. 3 písm. e) citovaného zákona. Žalovaného pritom nepovažovala za osobu predpokladanú ustanovením § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. O tejto žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom zo dňa 26.01.2011, č.k. 8C/117/2007-203, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.03.2012, sp. zn. 8Co/122/2011, tak, že ju zamietol. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd prejudiciálne posudzoval právny úkon, na základe ktorého nadobudol L.. Ľ. N. bytový dom, pričom ho vyhodnotil za platný. S týmto právnym názorom sa stotožnil krajský súd, ktorý doplnil, že ani podľa jeho názoru nešlo o nadobudnutie bytového domu v rámci privatizácie podľa zákona č. 91/1992 Zb., keďže L.. Ľ. N. ho získal vo verejnej dražbe, v rámci likvidácie majetku zrušeného štátneho podniku a ako fyzická osoba sa stal jeho vlastníkom; obmedzenia prevodov vlastníctva dané zákonom č. 182/1993 Z.z. sa pritom vzťahovali na prípady nadobudnutia obytného domu na základe veľkej privatizácie, a teda nie na prípady ich získania predajom majetku zrušeného štátneho podniku. Zároveň, podľa jeho mienky nebol L.. N. obmedzený ustanovením § 29 ods. 7 zákona č. 182/1993 Z.z., a preto žalobkyni nikdy nevznikol nárok podľa § 16 ods. 1 citovaného zákona, nakoľko toto ustanovenie zaväzovalo vlastníka domu previesť vlastníctvo bytu na nájomcu, v prípadoch stanovených v § 28 (družstevný byt), § 29 (štátny byt) a § 29a (obecný byt) citovaného zákona. Krajský súd v Bratislave doplnil, že v ustanoveniach § 16 ods. 2 a 3 zákona č. 182/1993 Z.z. boli uvedené ďalšie výnimky prevodu vlastníctva bytu na inú osobu ako nájomcu podľa § 16 ods. 1 citovaného zákona, pričom ustanovenie § 16 ods. 4 citovaného zákona upravovalo prednostné právo nájomcov nebytových priestorov, a teda tieto sa nedali analogicky aplikovať na skúmanú vec. Následne uzavrel, že zákonnú povinnosť žalovaného previesť byt do vlastníctva žalobkyne nebolo možné odvodiť ani z ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z.z., ktoré sa vzťahovalo len na prevod bytu nájomcovi z vlastníctva štátu, vrátane osôb tam uvedených, medzi ktoré však žalovaný nepatril; žalobkyni preto nevzniklo právo na prednostné nadobudnutie vlastníctva k bytu. 4. Vychádzajúc z tohto zistenia sa konajúci súd nestotožnil s argumentáciou žalobkyne, že Okresný súd Bratislava IV v konaní sp. zn. 8C/117/2007, zamietol jej žalobu len z procesných dôvodov a neposudzoval ju aj z hľadiska vecnej stránky, a preto nešlo o prekážku rozhodnutej veci (res iudicata). Potvrdil, že z obsahu pripojeného spisu vyplynulo, že okresný súd zamietol žalobu primárne pre rozpor navrhovanej kúpnej zmluvy s kogentnými ustanoveniami zákona č. 182/1993 Z.z. v časti kúpnej ceny, avšak odvolací krajský súd sa v potvrdzujúcom rozsudku vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktorými žalobkyňa odôvodňovala oprávnenosť jej nároku na prevod bytu do jej vlastníctva; išlo pritom o tie isté skutočnosti, na základe ktorých si rovnaký nárok uplatnila v prebiehajúcom súdnom konaní. Vzhľadom na toto zistenie mal konajúci súd za to, že súdy už raz vec riadne prejednali, rozhodli a zdôvodnili, prečo žalobkyni nevznikol voči žalovanému nárok na prevod bytu do jej vlastníctva podľa ustanovení zákona č. 182/1993 Z.z. Na tomto základe súd prvej inštancie, za aplikácie ustanovenia § 226 v spojení s § 229 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), rozhodol tak, že konanie zastavil, nakoľko by konal o rovnakej žalobe, o ktorej už raz súdy právoplatne vecne rozhodli, a teda išlo o neodstrániteľnú prekážku konania brániacu mu vo veci ďalej konať. 5. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 256 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, keď žalobkyňa opätovným podaním žaloby vo veci, o ktorej už raz súdy právoplatne rozhodli, procesne zavinila zastavenie konania. 6. Proti predmetnému uzneseniu súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d) až h) C.s.p. Poukázala na to, že každé podanie sa posudzuje podľa svojho obsahu. Žaloba, ktorú podala na Okresný súd Bratislava IV a tento ju rozsudkom zo dňa 26.01.2011, č.k. 8C/117/2007-203, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.03.2012, sp. zn. 8Co/122/2011, zamietol, bola určovacou žalobou podľa § 80 písm. c) O.s.p., ktorou sa domáhala voči žalovanému určenia povinnosti odpredať jej byt, ktorého je nájomcom. Predmetom konania v prejednávanej veci, sp. zn. 8C/77/2018, je žaloba o plnenie podľa § 137 písm. a) C.s.p., ktorou sa domáha určenia svojho zákonného práva na prevod vlastníctva k bytu a korešpondujúcej povinnosti žalovaného; nejde teda o žalobu podľa § 80 písm. c) O.s.p. Táto skutočnosť nepochybne vyplývala z obsahu žaloby, ako aj z jej petitu, ktorý znel na nahradenie prejavu vôle pri uzatváraní kúpnej zmluvy; tento typ žaloby o nahradenie vôle je pritom typickou žalobou na plnenie. I podľa ustálenej súdnej praxe najvyšších súdnych autorít právoplatný rozsudok o žalobe na určenie, či tu právny vzťah je alebo nie je, netvorí prekážku rozsúdenej veci pre žalobu na plnenie, vychádzajúcu z rovnakého skutkového a právneho základu. Na tomto základe mala žalobkyňa za to, že neboli splnené predpoklady a ani procesné podmienky na zastavenie konania, nakoľko predchádzajúca žaloba o určenie nepredstavovala prekážku právoplatne rozhodnutej veci pre konanie o žalobe na plnenie. S poukazom i na rozhodovaciu činnosť Okresného súdu Bratislava IV v obdobných veciach (sp. zn. 12C/347/2009, sp. zn. 9C/316/2004), žalobkyňa uzavrela, že súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil, pričom sa odklonil i od rozhodovacej praxe súdov. 7. Žalovaný sa vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne stotožnil s napadnutým uznesením súdu prvej inštancie a navrhol ho ako vecne správne potvrdiť. Mal za to, že žalobkyňa už raz podala žalobu o určenie povinnosti odpredať byt, ktorá bola zamietnutá, pričom odvolací súd konštatoval, že žalovanému nevznikla povinnosť previesť vlastnícke právo k bytu na jej osobu, z dôvodu, že nebol povinným subjektom v zmysle zákona č. 182/1993 Z.z. Predchádzajúce súdne konanie sa tak skončilo meritórne zamietnutím žaloby, a nielen z procesných dôvodov, nakoľko Krajský súd v Bratislave sa v rozsudku zo dňa 13.03.2012, sp. zn. 8Co/122/2011, vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktorými žalobkyňa odôvodňovala oprávnenosť jej nároku na prevod bytu do jej vlastníctva podľa zákona č. 182/1993 Z.z. Vzhľadom na to, že išlo o tie isté tvrdenia, na základe ktorých si rovnaký nárok uplatnila aj v prebiehajúcom konaní, žalovaný považoval zastavenie konania pre neodstrániteľnú prekážku rozhodnutej veci za správne. Upozornil na skutočnosť, že žalobkyňou uvádzané rozhodnutia Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 31.10.2019, č.k. 12C/347/2009-558, a zo dňa 26.01.2018, č.k. 9C/316/2004-551, z dôvodu podania odvolania doposiaľ nenadobudli právoplatnosť. 8. Žalobkyňa v odvolacej replike zotrvala na podanom odvolaní, ktoré považovala za dôvodné. Mala za to, že žalovaný neuvádzal žiadne nové tvrdenia a skutočnosti, ktoré by neboli stranám sporu známe, pričom tieto neobstoja, keďže ním prezentovaný výklad zákonov je v priamom rozpore s úmyslom zákonodarcu a účelom zákona č. 182/1993 Z.z. a predstavuje odopretie jej zákonného práva ako nájomcu bytu na prevod vlastníctva k takémuto bytu v súlade s § 29 ods. 8 citovaného zákona. V tejto súvislosti poukázala na ustanovenie § 29b ods. 3 zákona č. 182/1993 Z.z., z ktorého podľa nej vyplývalo jej právo opakovane sa domáhať prevodu nájomného bytu do svojho vlastníctva, a toto právo jej nezaniklo. Na podporu svojich tvrdení žalobkyňa opätovne upriamila pozornosť na rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít a na základné princípy C.s.p. 9. Žalovaný sa v odvolacej duplike pridržal svojho vyjadrenia k odvolaniu zo dňa 22.11.2019, ktoré doplnil o závery uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.11.2019, sp. zn. 4Co/300/2018, ktorým zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava IV vo veci sp. zn. 9C/316/2004 (na ktorý žalobkyňa poukazovala v odvolaní) a vec vrátil na ďalšie konanie, s tým, aby sa okresný súd vysporiadal s inými rozhodnutiami týkajúcimi sa toho istého bytového domu, ktoré nadobudli právoplatnosť. 10. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne dôvodné nie je. 11. Podľa § 137 C.s.p. žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o a) splnení povinnosti, b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. 12. Podľa § 229 C.s.p. právoplatné rozsudky ukladajúce povinnosť prejavu vôle nahradzujú tento prejav. 13. Podľa § 230 C.s.p. ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova. 14. Odvolací súd v prvom rade udáva, že žalobkyňa v odvolaní nijakým spôsobom nespochybnila záver konajúceho súdu o totožnosti žaloby v prejednávanej veci so žalobou, ktorá bola predmetom konania na Okresnom súde Bratislava IV, sp. zn. 8C/117/2007, v odvolacom konaní na Krajskom súde v Bratislave, sp. zn. 8Co/122/2011, z hľadiska skutkového a právneho základu, a teda nenamietala, že po vecnej stránke si uplatňovala rovnaký nárok na uzavretie zmluvy o prevode vlastníckeho práva k bytu podľa § 16 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z., aký si uplatňovala v pôvodnom konaní (sp. zn. 8C/117/2007). Za rozhodujúce pritom považovala to, že kým pôvodná žaloba mala charakter určovacej žaloby podľa § 80 písm. c) O.s.p., žaloba v prejednávanej veci (o povinnosti nahradenia prejavu vôle) bola žalobou na plnenie v zmysle § 137 písm. a) C.s.p., a preto podľa ustálenej súdnej judikatúry nepredstavovala pôvodná žaloba prekážku rozhodnutej veci pre prebiehajúce konanie. 15. Odvolací súd udáva, že kladný, ani záporný rozsudok vo veci určenia, či tu právo je alebo nie, ak je daný naliehavý právny záujem (podľa § 137 písm. c) C.s.p., predtým § 80 písm. c) O.s.p.) v zásade nie je prekážkou rozsúdenej veci pre žalobu na plnenie, ktorej základom je to isté právo. V prípade, ak súd právoplatným rozhodnutím zamietne kladnú určovaciu žalobu alebo vyhovie zápornej určovacej žalobe, je tým vyriešený základ prípadnej neskoršej žaloby na plnenie, a teda v takom prípade žaloba na určenie, či tu právo je alebo nie je nepredstavuje prekážku právoplatne rozsúdenej veci pre žalobu na plnenie; potiaľ možno s argumentáciou žalobkyne uvedenou v odvolaní súhlasiť. V skúmanej veci však o taký prípad kolízie medzi žalobou na plnenie a žalobou na určenie nejde. Z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Bratislava IV vo veci sp. zn. 8C/117/2007, totiž vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou podanou aj proti žalovanému domáhala (podľa poslednej úpravy žalobného petitu pripustenej na pojednávaní dňa 26.01.2011) uloženia povinnosti uzavrieť s ňou zmluvu o prevode vlastníctva a zriadení záložného práva k bytu, tvoriacej prílohu žaloby, a previesť na ňu vlastnícke právo k bytu, dôvodiac tým, že jej vzniklo zákonné právo na prevod vlastníctva k bytu, ktorý ako nájomca užíva od roku 1993, za podmienok stanovených podľa § 16 a nasl. zákona č. 182/1993 Z.z. I keď žalobkyňa nazvala pôvodnú žalobu žalobou na „určenie povinnosti žalovaného odpredať byt“, resp. pôvodne sa domáhala „určenia povinnosti“ (viď jej podanie zo dňa 19.12.2008) uvedené slovné spojenie neznamená, že si uplatňovala nárok určovacou žalobou, keď z hľadiska obsahu sa domáhala uloženia povinnosti žalovanému uzatvoriť s ňou zmluvu o prevode vlastníckeho práva k bytu; nepochybne teda išlo o žalobu na plnenie. 16. V prejednávanej veci sa žalobkyňa domáhala nahradenia prejavu vôle žalovaného uzatvoriť s ňou kúpnu zmluvu na prevod vlastníckeho práva k bytu s odkazom na ustanovenie § 229 C.s.p. Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia, aby bolo súdne rozhodnutie schopné nahradenia vôle, musí sa v ňom ukladať „vyhlásenie vôle“, resp. povinnosť prejavu vôle, tzn., že žalobný petit by mal smerovať k tomu, aby súd žalovanému uložil povinnosť prejaviť vôľu (v danom prípade povinnosť uzavrieť kúpnu zmluvu); právoplatnosťou rozsudku je totiž uložená povinnosť nahradená samotným súdnym rozhodnutím, a teda okamihom jeho právoplatnosti sa považuje uložená povinnosť za splnenú. Je potom zrejmé, že i v prejednávanej veci, v ktorej sa žalobkyňa domáha uloženia povinnosti prejavu vôle uzavrieť kúpnu zmluvu podľa § 229 C.s.p., ide o žalobu na plnenie v zmysle § 137 písm. a) C.s.p., ktorú skutočnosť napokon nespochybňovala ani samotná žalobkyňa. Za tohto stavu, keď tak žaloba vo veci Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 8C/117/2007, ako i žaloba v prejednávanej veci, sa týkali totožných strán sporu a mali charakter žalôb na plnenie (na uloženie povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode vlastníckeho práva k bytu, resp. kúpnu zmluvu), bolo rozhodujúce zistenie, či žaloba v prejednávanej veci vychádza z totožných skutkových a právnych základov ako pôvodná žaloba žalobkyne. 17. Preskúmaním obsahu pripojeného spisu, sa možno stotožniť s právnym záverom konajúceho súdu, že vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava IV, sp. zn. 8C/117/2007, sa okresný, resp. najmä krajský súd vysporiadal s vecnou stránkou žaloby žalobkyne, na ktorej základe sa v prebiehajúcom konaní domáhala uloženia povinnosti žalovanému prejaviť vôľu uzavrieť s ňou zmluvu o prevode vlastníckeho práva k bytu. Odvolací súd poukazuje najmä na str. 5 odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.03.2012, sp. zn. 8Co/122/2011, v ktorej tento uviedol, že byt žalobkyne, nachádzajúci sa v bytovom dome, nenadobudol L.. N. podľa osobitného predpisu, konkrétne podľa zákona č. 92/1991 Zb., keďže ho nadobudol vo verejnej dražbe, v rámci likvidácie majetku zrušeného štátneho podniku STAVING, š.p. v likvidácii. Samotná skutočnosť, že čiastková právna úprava týkajúca sa likvidácie zrušených štátnych podnikov bola zakomponovaná do zákona č. 92/1991 Zb. ešte neznamená, že majetok zrušeného štátneho podniku získaný predajom na verejnej dražbe, bol nadobudnutý do vlastníctva podľa citovaného zákona, nakoľko tento zákon upravoval prevod majetku štátu na základe privatizačných projektov a v týchto intenciách bolo potrebné vykladať aj jeho aplikáciu vo vzťahu k zákonu č. 182/1993 Z.z. tak, že obmedzenia prevodov vlastníctva dané zákonom č. 182/1993 Z.z. sa vzťahujú na prípady nadobudnutia obytného domu na základe veľkej privatizácie, a nie na prípady ich získania predajom majetku zrušeného štátneho podniku likvidátorom na verejnej dražbe. Tým, že L.. N. nenadobudol obytný dom na základe privatizačného projektu podľa zákona č. 92/1991 Zb., ale predajom na verejnej dražbe, nemohla byť jeho ďalšia dispozícia s ním obmedzená ustanovením § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z., jeho prevodom do vlastníctva k vybraným subjektom vymenovaným v danom ustanovení. Krajský súd v Bratislave v ďalšom konštatoval, že na L.. N. sa nevzťahovalo ani obmedzenie podľa § 29 ods. 7 zákona č. 182/1993 Z.z., opäť z dôvodu, že nešlo o byt v dome nadobudnutom vo veľkej privatizácii podľa zákona č. 92/1991 Zb. Uvedené odôvodnenie rozsudku krajského súdu sa vzťahuje a je odpoveďou na argumentáciu žalobkyne v jej podaní zo dňa 31.07.2019 (č.l. 224 a nasl.), ktorou namietala, že obmedzenia prevodov vlastníctva dané zákonom č. 182/1993 Z.z. sa vzťahujú nielen na prípady nadobudnutia obytného domu na základe veľkej privatizácie, ale aj na prípady ich získania predajom zrušeného štátneho podniku likvidátorom na verejnej dražbe, keď tento spôsob nadobudnutia vlastníctva považovala za ďalší spôsob prevodu majetku štátu na iné osoby v zmysle zákona č. 92/1991 Zb. Krajský súd v Bratislave v tomto smere však jasne konštatoval, že L.. N. nenadobudol obytný dom, vrátane bytu, ktorého bola žalobkyňa nájomníčkou, do vlastníctva podľa zákona č. 92/1991 Zb. 18. Krajský súd v Bratislave sa v odôvodnení rozsudku zo dňa 13.03.2012, sp. zn. 8Co/122/2011, rovnako zaoberal otázkou, či žalovanému vznikla povinnosť previesť na žalobkyňu vlastnícke právo k bytu. Konštatoval pritom, že taký nárok žalobkyni podľa zákona č. 182/1993 Z.z. nevznikol, nakoľko žalovaný nepatril do kategórie povinných subjektov na prevod vlastníckeho práva k bytu za podmienok stanovených zákonom č. 182/1993 Z.z. (viď strana 7 odôvodnenia). Zákonnú povinnosť žalovaného previesť byt do vlastníctva žalobkyne nebolo možné podľa mienky krajského súdu dovodiť ani z ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z.z., na ktoré sa žalobkyňa, v spojení s ustanovením § 29 ods. 8 citovaného zákona, odvolávala i v prejednávanej veci (sp. zn. 8C/77/2018) majúc za to, že žalovaný bol vlastníkom domu, v ktorom je byt, a vzťahuje sa na neho povinnosť uzatvoriť s ňou zmluvu o prevode vlastníctva bytu do dvoch rokov odo dňa podania žiadosti o taký prevod. 19. Vychádzajúc z týchto skutočností má odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, za to, že po vecnej stránke sa Krajský súd v Bratislave v rozhodnutí zo dňa 13.03.2012, sp. zn. 8Co/122/2011, vysporiadal s tými skutočnosťami, od ktorých žalobkyňa žalobou podanou dňa 17.12.2018 odvodzovala oprávnenosť nároku na uloženie povinnosti žalovanému prejaviť vôľu uzavrieť s ňou zmluvu o prevode vlastníctva bytu. Konanie Okresného súdu Bratislava IV vo veci sp. zn. 8C/117/2007, ktoré bolo právoplatne ukončené rozsudkom zo dňa 26.01.2011, č.k. 8C/117/2007-203, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.03.2012, sp. zn. 8Co/122/2011, preto predstavuje vo vzťahu ku konaniu o žalobe žalobkyne v prejednávanej veci sp. zn. 8C/77/2018, prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 230 C.s.p., ktorú nemožno odstrániť; súd prvej inštancie preto nepochybil pokiaľ konanie vo veci zastavil. 20. Pokiaľ sa žalobkyňa odvolávala na ustanovenie § 29b ods. 3 zákona č. 182/1993 Z.z. odvolací súd udáva, že citované ustanovenie nedopadá na prejednávanú vec. Predmetné ustanovenie sa totiž vzťahuje na prípady, v ktorých bola zo strany nájomcu bytu podaná žiadosť o prevod vlastníctva bytu podľa uvedeného zákona alebo osobitného predpisu, resp. na prípady, v ktorých bola už uzavretá zmluva o budúcej zmluve, pokiaľ však nájomcovi také právo z ustanovení zákona č. 182/1993 Z.z. vyplývalo. 21. So zreteľom na vyššie uvedené možno konštatovať, že žalobkyňa v podanom odvolaní neuviedla žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázala nesprávnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, t.j. také, ktoré by svojou relevanciou boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie, a preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p., a žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní úspech, priznal proti žalobkyni, ktorá v odvolacom konaní nebola úspešná, plný nárok na ich náhradu. 23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).