Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Cob/141/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1510220438 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Šiffalovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1510220438.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Šiffalovičovej a členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Tatiany Pastierikovej v právnej veci žalobcu: Slovenská kancelária poisťovateľov, Bajkalská 19B, 826 58 Bratislava, IČO: 36 062 235, zastúpený: Remedium Legal, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: 1/ Ewals Cargo Care, spol. s r.o., Karadžičova 12, 821 08 Bratislava, IČO: 35 750 472, 2/ MEGA TRUCKING SLOVAKIA s.r.o., Holubyho 12, 040 01 Košice, IČO: 36 581 461, zastúpený: AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s.r.o., Kmeťova 26, 040 01 Košice, IČO: 47 237 406, o zaplatenie istiny vo výške 9.417,76 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V, č.k. 21Cb/9/2011-397 zo dňa 24.01.2019, takto r o z h o d o l : I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V, č.k. 21Cb/9/2011-397 zo dňa 24.01.2019 p o t v r d z u j e . II. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom žalobu zamietol. II. výrokom žalovanému 1/, 2/ voči žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. 2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal proti právnemu predchodcovi žalovaného 1/ Mobility Centre Slovenská republika Rental, s.r.o. zaplatenia istiny vo výške 9.417,76 Eur spolu s príslušenstvom z titulu náhrady poistného plnenia v zmysle zodpovednosti žalovaného 1/ za škodu podľa § 24 ods. 7 zák. č. 381/2001 Z.z.. Podaním zo dňa 09.05.2011 žalobca požiadal o pripustenie žalovaného 2/ do konania. Podľa odôvodnenia rozsudku žalovaný 1/ bol držiteľom motorového vozidla H., EČV: R. XXX O. a žalovaný 2/ bol zamestnávateľom vodiča tohto motorového vozidla, ktorého prevádzkou bola dňa 26.09.2008 spôsobená dopravná nehoda, v dôsledku ktorej došlo ku škode na motorovom vozidle zn. T., EČV: R. XXX Y., ktorého držiteľom v čase nehody bol H. V. (poškodený 1) a na motorovom vozidle zn. G. - R., EČV: R. XXX I., ktorého držiteľom v čase nehody bol G. A. (poškodený 2). Keďže na motorové vozidlo žalovaného 1/ v čase nehody nebolo uzatvorené povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu, plnenie poskytol žalobca poškodenej strane dňa 18.05.2009 vo výške 10.796,95 eur, z čoho suma 1.379,19 eur predstavovala poplatok podľa Interných pravidiel. 3. Konajúci súd uviedol, že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalovaný 1/ ako podnikateľ bol držiteľom nákladného motorového vozidla zn. H. s EČV: R. XXX O.. Žalovaný 2/ ako podnikateľ mal uzavretú pracovnú zmluvu s vodičom motorového vozidla žalovaného 1/ D. F.. Tieto skutočnosti žalovaní nepopierali. Zamestnanec žalovaného 2/ počas jazdy na vozidle žalovaného 1/ bol účastníkom dopravnej nehody, ktorá sa stala v Taliansku počas plnenia jeho pracovných povinností pre žalovaného 2/ na vozidle žalovaného 1/, teda na území cudzieho štátu. Pri tejto dopravnej nehode vznikla škoda na vozidlách dvoch občanov Talianska, ako i na vozidle žalovaného 1/. Súd prvej inštancie uviedol, že zisťovanie zavinenia a priebehu tejto škodovej udalosti, ktorá sa stala dňa 26.9.2008, bolo predmetom talianskej polície, ktorá o svojom zistení spísala Záznam o dopravnej nehode dňa 26.09.2008, pričom každá zo zúčastnených osôb tejto dopravnej nehody mala vyhotoviť svoj vlastný záznam. Vyšetrovanie v súlade s Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 (RÍM II), vzhľadom na to, že dopravná nehoda sa stala v Taliansku a poškodené dve osoby boli tiež občanmi Talianska, bolo vykonané na území Talianska podľa platných talianskych hmotnoprávnych a procesných predpisov. Súd mal za to, že talianska polícia prípad vyšetrila a ustálila, že dopravnú nehodu spôsobil vodič D. F.. V rámci zisťovania povinného na plnenie polícia a poisťovne talianskych poškodených 1 a 2 zistili, že na vozidlo žalovaného 1/, vedené vodičom žalovaného 2/ počas jeho pracovnej činnosti, v čase dopravnej nehody nebola uzavretá poistná zmluva z povinného zmluvného poistenia za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, z ktorého dôvodu vodič D. F. nevedel predložiť zelenú kartu. Nároky na poistné plnenie poškodeným 1, 2 z uvedeného dôvodu v súlade s talianskym právom a základným dokumentom Internal Regulations musela plniť talianska kancelária poisťovateľov UFFICIO CENTRALE ITALIANO. Táto poskytla poistné plnenie poškodenému G. A. v sume 5.574,60 eur a poškodenému V. H. v sume 3.620 eur zo svojho poistného garančného fondu a dňa 11.05.2009 si z titulu regresnej náhrady poskytnuté poistné plnenie v súlade s medzinárodnou dohodou Internal Regulations uplatnila voči žalobcovi listom č. RF09/--2765. Žalobca škodu talianskej kancelárii poisťovateľov nahradil v plnej výške 10.796,95 eur, čo preukázal výpisom zo svojho účtu v banke zo dňa 18.05.2009. Konajúci súd tiež poukázal na to, že žalobca v snahe vyriešiť predmetný spor mimosúdnou dohodou, sa pokúšal kontaktovať s vodičom D. F., ktorý však neposkytol žalobcovi žiadnu súčinnosť a až po dvoch rokoch od podania žaloby dňa 07.09.2012 podpísal listinu Čestné vyhlásenie, kde je popísaný priebeh dopravnej nehody s rovnakým obsahom, ako uvádzal právny zástupca žalovaných v podanom odpore zo dňa 10.01.2011, pričom túto listinu žalovaní, prostredníctvom právneho zástupcu, súdu predložili až dňa 10.06.2015, teda päť rokov po začatí konania. 4. Súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 21Cb/9/2011-183 zo dňa 25.06.2015 uložil žalovanému 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 9.417,76 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 21.06.2009 do zaplatenia a nahradiť trovy súdneho poplatku vo výške 565 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 2.065,48 eur, pričom plnením jedného zo žalovaných, v rozsahu plnenia, zaniká povinnosť druhého zo žalovaných. Na základe odvolania podaného žalovaným Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 4Cob/237/2015-236 zo dňa 20.10.2016 rozsudok č.k. 21Cb/9/2011-183 zo dňa 25.06.2015 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolací súd uviedol, že aby bol žalobca v konaní úspešný, musí preukázať vznik škody a výšku požadovanej sumy, na ktorú by mal v dôsledku „regresu“ nárok zo strany žalovaných. Nie je možné pripustiť záver, že žalobca by mal talianskej kancelárii poisťovateľov plniť akúkoľvek sumu, ale žalobca si má overiť listinné dôkazy preukazujúce jeho nárok. Konštatoval, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia poukázal na dôkazy, ktoré vo veci vykonal, pričom záznam talianskej polície sa v tomto výpočte, ani v spise nenachádza, preto nie je zrejmé, na základe čoho dospel konajúci súd k záveru o tom, že talianska polícia prípad vyšetrila a zistila, kto nehodu zavinil. Uviedol, že v konaní bude potrebné vykonať ďalšie dôkazy dôležité pre rozhodnutie veci. Vo vzťahu k tvrdeniu odvolateľov, že žalovaný 2/ nie je osobou, ktorá zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a nezodpovedá ako osoba bez poistenia zodpovednosti, odvolací súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/190/2014, podľa záverov ktorého je potrebné § 24 ods. 7 veta prvá v spojení s § 24 ods. 2 písm. b) zákona č. 381/2001 Z.z. vykladať tak, že kancelária má právo postihu proti každému, kto za škodu zodpovedá a za koho plnila, a teda aj proti osobe, ktorá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla zodpovedá na základe zavinenia, t.j. aj proti vodičovi. Záverom uviedol, že úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne posúdiť vznik nároku žalobcu na náhradu škody v zmysle vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu a ak dospeje k záveru, že žalobcovi náhrada škody patrí, jej základ a výšku riadne odôvodniť. 5. Pôvodne žalovaný 1/ po podaní žaloby, skôr ako sa konanie právoplatne skončilo, dňa 02.02.2017 zanikol v dôsledku zlúčenia a jeho právnym nástupcom od 02.02.2017 sa stala obchodná spoločnosť Ewals Cargo Care, spol. s r.o., súd preto v súlade s § 64 CSP rozhodol, že v konaní pokračuje s právnym nástupcom žalovaného 1/, a to uznesením sp. zn. 21Cb/9/2011-256 zo dňa 16.02.2017, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 21.02.2017. 6. V ďalšom konaní v zmysle zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu bolo doplnené dokazovanie a po opätovnom vyhodnotení jednotlivých dôkazov dospel konajúci súd k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť. Súd prvej inštancie uviedol, že odvolací súd mal za to, že žalobca dostatočne svoj nárok na náhradu škody nepreukázal, osobitne žiadal predloženie záznamu talianskej polície, z ktorej tvrdenia žalobcu vyplynú, a následne žiadal, že bude potrebné v ďalšom konaní základ a výšku náhrady škody riadne odôvodniť. Dospel k záveru, že napriek doplneniu nových dôkazov sa žalobcovi požiadavku odvolacieho súdu splniť nepodarilo, a síce, že škoda mu vznikla vo výške ním poskytnutého plnenia talianskej kancelárii titulom regresu. Za nesporné považoval, že ak by žalovaný 1/ mal riadne uzavretú platnú poistnú zmluvu s poisťovňou podľa zákona č. 381/2001 Z.z., talianska kancelária by si svoje nároky titulom regresu uplatnila priamo voči poisťovateľovi žalovaného 1/, a nie voči ručiteľovi za tieto nároky, teda žalobcovi. Konštatoval, že žaloba náležitým a preukázateľným spôsobom nepreukázal skutočnú škodu spôsobenú pri dopravnej nehode, a s prihliadnutím na rozpory ohľadne jej zavinenia v zmysle popisu nehody svedkom F. a poškodeným talianskym občanom, ktoré sa v ďalšom konaní nepodarilo odstrániť, dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, preto žalobe nemožno vyhovieť. Žalobu preto v celom rozsahu zamietol. V tejto súvislosti dal do pozornosti rozsudok Okresného súdu Poprad sp. zn. 17C/55/2009-343 zo dňa 04.02.2014, potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/93/2017 zo dňa 28.04.2015, kde súdy rozhodovali v obdobnej, takmer totožnej veci nároku žalobcu voči žalovanému, ktorý nebol v čase nehody riadne a platne poistený a z obsahu ktorého vychádzal i odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení. 7. Stotožnil sa s názorom Okresného súdu Poprad, s ktorým sa v odvolacom konaní stotožnil aj odvolací Krajský súd v Prešove, kde sa vyslovil právny názor odvolacieho súdu, že je správna úvaha súdu prvého stupňa o tom, že žalovaný v čase dopravnej nehody nemal splnenú zákonnú povinnosť, t.j. uzatvorenú zmluvu o povinnom zmluvnom poistení za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa zákona č. 381/2001 Z.z., teda sám žalovaný zavinil, že prípadné škody spôsobené jeho motorovým vozidlom nie sú kryté povinným zmluvným poistením. Keďže sám opomenul túto zákonnú povinnosť, táto okolnosť je spôsobilá byť vyhodnotená ako dôvod hodný osobitného zreteľa, podľa ktorého je možné aplikovať § 257 CSP. Aj keď žalovaný 1/, 2/ svoju zodpovednosť podľa tohto osobitného zákona sa snažil preniesť na svojho „makléra“, ktorého existencia a zmluvný vzťah titulom poistnej zmluvy so žalovaným 1, nebola preukázaná, v konaní svoje tvrdenia v tomto smere nepreukázali nepochybným spôsobom. Dal do pozornosti, že ako vyplýva z vyjadrenia poisťovne KOOPERATIVA, táto neuvádza nesprávne zaúčtovanie na svojom účte z dôvodu uvedenia nesprávneho variabilného symbolu, ale výslovne tvrdí, že poistné splatné v máji 2008, t.j. viac ako tri mesiace, nebolo v lehote splatnosti žalovaným 1/ uhradené, čo malo za následok zánik tohto poistenia ku dňu 09.09.2018, teda ešte pred predmetnou dopravnou nehodou, viac ako tri týždne, aj žalovaný sa v konaní neodvolával na tie skutočnosti, ktoré tvrdí v tomto konaní, a ani nepristúpil na zaplatenie dlžného poistenia včas, ale až po vydaní právoplatného platobného príkazu, aj to až v roku 2010 v dvoch častiach. Konštatoval, že nie je možné ospravedlniť nedbanlivosť žalovaného 1/ nemať uzavretú poistnú zmluvu zo zákona a prenechať užívanie takého vozidla dokonca tretej osobe, teda žalovanému 2/. Súd preto, aj keď v konaní úspešnému žalovanému 1/, 2/, z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcom nepriznal náhradu trov konania voči neúspešnému žalobcovi, nakoľko sa stotožnil s názorom súdov uvedeným vyššie, že z jeho nedbanlivosti, pre ktorú by možno tento spor ani nevznikol (v prípade riadne a platne uzavretej poistnej zmluvy by si talianska kancelária uplatnila svoje nároky voči jeho zmluvnej poisťovni, pokiaľ by zmluva nebola porušením zákonných povinností zo strany žalovaného 1/ nedbanlivosťou nezanikla. Ručiteľ, ktorým na tieto prípady je v SR žalobca, nastupuje až potom, keď svoju povinnosť nesplnil dlžník alebo škodca). 8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Svoje podanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. 9. Vyjadril nesúhlas s napadnutým rozhodnutím a jeho odôvodnením, v zmysle ktorého žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal škodu vzniknutú pri dopravnej nehode. S poukazom na bod 26. uznesenia Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Cob/237/2015-236 zo dňa 20.10.2016 a body 20., 26., 27. rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 21Cb/9/2011-397 zo dňa 24.01.2019 mal za to, že napadnutým rozhodnutím došlo k úplnému nepochopeniu právneho názoru odvolacieho súdu, resp. k jeho prekrúteniu. Nesúhlasil s tvrdením súdu prvej inštancie, že odvolací súd osobitne žiadal predloženie záznamu talianskej polície, z ktorého tvrdenia žalobcu vyplynú, keď odvolací súd v skutočnosti vo svojom zrušujúcom rozhodnutí vychádzal len z odôvodnenia prvého rozsudku okresného súdu v danej veci, v ktorom okresný súd poukázal na záznam o nehode vyhotovený talianskou políciou, ktorý však v konaní predložený nebol, a teda odvolací súd len reagoval na odôvodnenie prvého rozsudku okresného súdu. Z uvedených dôvodov považoval napadnuté rozhodnutie za zmätočné a nedostatočné, keď na jednej strane z odôvodnenia rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že polícia záznam o dopravnej nehode nevyhotovila, ale na druhej strane súd trvá na jeho predložení, pričom z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že z dôvodu, že pri dopranej nehode nedošlo k ujme na zdraví, polícia, ktorá síce privolaná bola, záznam nespísala a ani neudelila pokuty. Poukázal na to, že podľa medzinárodnej dohody pri likvidácii škodových udalostí spôsobených dopravnou nehodou sú rozhodujúce vnútorné predpisy štátu, kde sa stala nehoda. To znamená, že poškodeným bola poskytnutá náhrada škody podľa talianskeho práva, rovnako sa dopravná nehoda vyšetrovala a likvidovala podľa talianskeho práva. Podľa talianskeho práva polícia spisuje záznam o dopravnej nehode len v prípade ujmy na zdraví. S poukazom na uvedené uviedol, že nie je možné, aby súd žiadal od žalobcu predloženie dôkazov, ktoré sa v zmysle talianskeho právneho poriadku nevyhotovujú, a pri posúdení predmetnej dopravnej nehody vychádzal zo slovenského právneho poriadku. Zdôraznil, že namiesto policajného záznamu o dopravnej nehode si účastníci dopravnej nehody medzi sebou spísali správy o nehode, z ktorých jednoznačne vyplýva priebeh dopravnej nehody popísaný žalobcom v jeho písomnom vyjadrení zo dňa 15.01.2018. Žalobca teda trval na tom, že v konaní bol priebeh dopravnej nehody riadne zdokumentovaný, avšak súd sa predmetnou dokumentáciou vôbec nezaoberal, neposúdil správy o nehode spísané účastníkmi nehody, predložené nákresy o dopravnej nehode, ani písomné výpovede účastníkov nehody, ktoré boli v konaní predložené. Napadnuté rozhodnutie považoval za nedostatočné, keďže z neho nie je jasné, či súd vyhodnotil dôkazy a vykonal dokazovanie. Žalobca mal za to, že v danom jednoznačne preukázal zavinenie dopravnej nehody žalovanými, resp. vodičom D. F., za ktorého v zmysle § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka zodpovedá žalovaný 2/. 10. Žalobca nesúhlasil ani so záverom súdu, že nepreukázal výšku škody a poukázal na to, že výška škody nebola zo strany žalovaného počas konania ani raz spochybnená, súd nevyslovil v tomto smere žiadne pochybnosti o preukázaní výšky vzniknutej škody, na základe čoho nebol dôvod produkovať ďalšie dôkazy, pričom súd ani v tomto smere nevyslovil svoj predbežný právny názor a výšku škody neoznačil za spornú. V tejto súvislosti poukázal aj na § 151 ods. 1 CSP. Zastával názor, že výšku škody preukázal dostatočným spôsobom, v konaní predložil systémové výpočty vypracované talianskymi likvidátormi, z ktorých je podľa zákresov o poškodení vozidiel, zrejmá aj výška škody, resp. výška nákladov na opravu a predložil aj žiadosť talianskej kancelárie o refundáciu vyplatených plnení, pričom výpočet výšky škody odvolací súd nevyhodnotil ako nedostatočný dôkaz a rovnako tieto dôkazy neboli spochybnené ani súdom prvej inštancie, ani žalovanými. Zotrval na svojej argumentácii, že v danom prípade je nevyhnutné prihliadať na Interné pravidlá, v zmysle ktorých žalobca ani nebol povinný skúmať výšku škody, keďže podľa Interných pravidiel talianska kancelária vo svojej neobmedzenej pôsobnosti vybavila všetky nároky v súlade s právnymi a vykonávacími predpismi talianskeho právneho poriadku, ktoré súvisia so zodpovednosťou za spôsobenú škodu, náhradou škody poškodených, v najlepšom záujme Slovenskej kancelárie poisťovateľov. Dodal, že odškodňovacie právo členských štátov EÚ a zvyšných štátov, ktoré sú členmi Systému zelenej karty, je výsostnou záležitosťou dotknutého štátu, vzťahy medzi členskými kanceláriami Systému zelenej karty sú upravené základným dokumentom Internal Regulations, ktorý bol schválený na Valnom Zhromaždení Rady kancelárií na Kréte v roku 2002, a ktorý je zverejnený v Oficiálnom vestníku EÚ pod č. L192/23 z 31.7.2003. Do pozornosti dal ustanovenia 3.1, 3.3, 3.4, 5.1, 6.1 a uviedol, že v prípadoch ide vždy o recipročný vzťah, pričom jednotlivé kancelárie príslušných štátoch sa musia správať a dodržiavať pravidlá vyššie uvedené. Likvidácia nárokov poškodeného sa podľa neho riadila výlučne talianskym právnym poriadkom. V zmysle uvedeného zastával názor, že napadnutý rozsudok je nedostatočný, nepresvedčivý, rozhodnutiu vo veci samej nepredchádzalo vyhodnotenie všetkých predložených dôkazov, rozhodnutie súdu je zmätočné a žalobcovi bola týmto postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom. S ohľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že vyhovie žalobe v plnom rozsahu, resp. aby napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 11. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrili žalovaní podaním doručeným súdu dňa 16.04.2019. Vyjadrili názor, že žalobca sa svojou argumentáciou v odvolaní len snaží odviesť pozornosť od merita veci a od skutočnosti, že neuniesol dôkazné bremeno preukázania škody a nepreukázal naplnenie ani jednej z nevyhnutných predpokladov uplatnenia náhrady škody. Napadnuté rozhodnutie podľa nich pritom nevychádza len z posúdenia skutočnosti, že žalobca nepredložil záznam o vyšetrovaní dopravnej nehody talianskou políciou. V tejto súvislosti poukázali na body 24., 27., 29., 30. rozhodnutia odvolacieho súdu zo dňa 20.10.2016. Uviedli, že v zmysle právne záväzného názoru odvolacieho súdu bol súd prvej inštancie zaviazaný na opätovné posúdenie nároku na náhradu škody v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu, ktorý vyslovene neuviedol, že je nevyhnutné predloženie len záznamu talianskej polície, ale zaviazal súd prvej inštancie na vykonanie všetkých dôkazov, dôležitých pre rozhodnutie vo veci. Ak odvolací súd považoval za rozhodujúci dôkaz (nie však jediný) dôkaz závery šetrenia nehody dopravnou políciou, súd prvej inštancie podľa žalovaných postupoval správne, ak na základe nedoloženia predmetného dokladu - v súvislosti aj s ostatným vo veci vykonaným dokazovaním konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ním tvrdených skutočností a nevyhnutným následkom bol jeho neúspech v spore. Dali do pozornosti viazanosť súdu prvej inštancie právne záväzným názorom odvolacieho súdu v zmysle § 391 ods. 2 CSP a v tejto súvislosti poukázali na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 1688/10 zo dňa 09.10.2012 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 227/2011 zo dňa 08.02.2012. Poukázali tiež na rozpory v argumentácii žalovaného ohľadne skutočnosti, či talianska polícia má/nemá povinnosť šetriť dopravnú nehodu a za akých okolností. Na základe tvrdení žalobcu je podľa nich zjavné, že žalobca nedopytoval taliansku políciu o dodanie akéhokoľvek dokumentu z šetrenia predmetnej dopravnej nehody, pričom v konaní vyplynulo aj z výpovede svedka p. F., že k nehode bola volaná polícia, žalobca však následne po opätovnom rozhodnutí súdu prvej inštancie vo veci argumentoval, že talianska polícia predmetnú nehodu nešetrila, keďže nedošlo k ujme na zdraví. Argumentáciu žalovaného preto považovali za zmätočnú a vzájomne si odporujúcu. 12. Poukázali na to, že súd prvej inštancie sa vo svojom prvom rozhodnutí zo dňa 25.06.2015 náležite zaoberal námietkou žalobcu ohľadne nedostatku právomoci slovenských súdov konať a rozhodovať v predmetnej veci, pričom uviedol, že táto námietka žalobcu je nedôvodná a odvolací súd sa v predmetnej otázke stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, predmetnú skutočnosť nepovažoval za spornú a táto nebola dôvodom zrušenia rozhodnutia, preto sa súd prvej inštancie pri opätovnom posúdení veci uvedenou otázkou nezaoberal. Rozporovali tiež tvrdenia žalobcu, že zo správy o dopravnej nehode jednoznačne vyplýva priebeh dopravnej nehody, ktorý popísal aj žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 15.01.2018 a že súd neposúdil správy o nehode spísané účastníkmi nehody, predložené nákresy o dopravnej nehode a ani písomné výpovede účastníkov nehody, ktoré boli v konaní predložené. Vyjadrili názor, že žalobca predkladal v konaní pred súdom vzájomne si odporujúce dôkazy. Za nepravdivé označili tvrdenie žalobcu, že súd prvej inštancie sa pri opätovnom rozhodovaní vo veci nezaoberal žalobcom predloženými dôkazmi a v tomto smere poukázali na bod 25. a 27. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Dali do pozornosti, že žalobca bol navyše súdom prvej inštancie vyzývaný, že v ním predložených dôkazoch sú rozpory a vyzval ho na predloženie ďalších dôkazov, čo však žalobca neuskutočnil, neobstojí tak tvrdenie žalobcu, že súd sa nezaoberal ďalšími vo veci predloženými dôkazmi. Tvrdenia žalobcu, že konajúci súd ani žalobca nevyslovili pochybnosť o preukázaní výšky vzniknutej škody sa podľa žalovaných nezakladajú na pravde, o čom svedčí skutočnosť, že odvolacím súdom bolo zrušené prvotné rozhodnutie súdu prvej inštancie vzhľadom na to, že žalobca uplatnil voči žalovaným náhradu škody, ktorej vznik však nevedel preukázať, čo odvolací súd uviedol aj v bode 27. rozhodnutia zo dňa 20.10.2016. Dali do pozornosti, že žalovaný namietal v konaní pred súdom prvej inštancie aj v konaní pred odvolacím súdom, v písomných podaniach aj na uskutočnených pojednávaniach, že žalobca nepreukázal naplnenie ani jedného z predpokladov vzniku škody, ktorým je: protiprávne konanie, vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody. Napadnutý rozsudok považovali v I. výroku za vecne správny a riadne odôvodnený a navrhli, aby ho odvolací súd v I. výroku ako vecne správny potvrdil a zaviazal žalobcu na úhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému 1/ a žalovanému 2/ v rozsahu 100 %. 13. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 28.08.2019, ktorým zotrval na podanom odvolaní. Súhlasil s tým, že odvolací súd vyslovene nenariadil súdu prvej inštancie, aby si ako jediný základ pre svoje rozhodnutie vyžiadal záznam o šetrení nehody talianskou políciou a nespochybnil ani viazanosť súdu prvej inštancie právne záväzným názorom odvolacieho súdu, avšak trval na tom, že súd prvej inštancie nesprávne pochopil rozhodnutie odvolacieho súdu a následne názor odvolacieho súdu neprávne aplikoval na daný prípad, nezohľadnil rozhodnutie odvolacieho súdu v kontexte iných skutočností. Uviedol, že aj vzhľadom na § 154 CSP má súd prihliadať na všetky dôkazy, predložené stranami konania až do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí, preto aj prípadná počiatočná zmätočnosť vo vyjadrení žalobcu ohľadom riešenia dopravnej nehody políciou, nemôže mať negatívny dopad na výsledok sporu v neprospech žalobcu, ak žalobca v konečnom dôsledku svoje vyjadrenia upresnil. Nesúhlasil s tvrdením žalovaných, že pokiaľ namietajú vznik škody, spochybňujú tým aj jej výšku a poukázal na to, že ani súd nevyslovil v tomto smere žiadne pochybnosti o preukázaní výšky vzniknutej škody, na základe čoho podľa žalobcu nebol dôvod produkovať ďalšie dôkazy. S poukazom na § 151 ods. 1 CSP mal žalobca za to, že výšku škody preukázal dostatočným spôsobom, v konaní predložil systémové výpočty vypracované talianskymi likvidátormi, z ktorých je podľa zákresov o poškodení vozidiel, zrejmá i výška škody, resp. výška nákladov na opravu a následne predložil žiadosť talianskej kancelárie o refundáciu vyplatených plnení, pričom žalovaní žiadnym relevantným spôsobom nespochybnili žalobcom predložené dôkazy. 14. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadrili žalovaní podaním doručeným súdu dňa 30.09.2019. Uviedli, že napadnuté rozhodnutie nevychádza len z posúdenia skutočnosti, že žalobca nepredložil záznam o vyšetrovaní dopravnej nehody talianskou políciou, keďže zamietnutie žaloby vychádzalo aj z neunesenia dôkazného bremena ohľadne preukázania zavinenia dopravnej nehody žalovaným 2/, resp. jeho zamestnancom - vodičom D. F.. Poukázali na rozpornosť žalobcom predložených dôkazov, a to jednak správy o dopravnej nehode, kde z nákresu vyplýva, že vozidlo A - vozidlo riadené p. F. v čase zrážky jazdilo v pravom pruhu, pričom vozidlo B - vozidlo riadené p. A. v čase zrážky jazdilo v ľavom pruhu, a jednak výpovede p. A., ktorý uviedol, že v čase zrážky vozidlo A (riadené p. F.) jazdilo v pravom jazdnom pruhu, pričom vozidlo B (riadené p. A.) jazdilo v strednom pruhu, kedy uvedené dôkazy sú aj v rozpore s výpoveďou svedka p. F. v jeho čestnom vyhlásení. Ďalej poukázali na rozporuplnosť tvrdení žalobcu ohľadne toho, či talianska polícia predmetnú nehodu šetrila/nešetrila. Konštatovali, že logickým výkladom záverov odvolacieho súdu aj súdu prvej inštancie, ak konštatovali, že žalobca nepreukázal skutočnú škodu, nemohlo dôjsť ani k preukázaniu výšky škody ako nevyhnutného predpokladu na uplatnenie náhrady škody voči žalovanému 2/. K argumentácii žalovaného, že preukázal dostatočne výšku vzniknutej škody a že žalobca nebol povinný skúmať výšku škody v prípade, ak šetrenie a likvidáciu škodovej udalosti vykonala talianska kancelária poisťovateľov s poukázaním na Interné pravidlá uviedli, že túto argumentáciu vyhodnotil a náležite odôvodnil odvolací súd v zrušujúcom uznesení zo dňa 20.10.2016 a s uvedenou argumentáciou sa stotožnil aj súd prvej inštancie v napádanom rozhodnutí. Zdôraznili, že žalobca bol povinný preukázať dôkazné bremeno ním tvrdených skutočností ohľadne vzniku škody a jej výšky, uvedené povinnosti si však nesplnil, neuniesol dôkazné bremeno ním tvrdených skutočností, čoho následkom bol jeho neúspech v spore. 15. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaní v časti II. výroku. Svoje podanie odôvodnili tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. 16. Zastávali názor, že v predmetnom prípade nie je možná aplikácia rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/93/2017, keďže nejde o skutkovo a právne obdobný prípad. Dali do pozornosti, že Krajský súd v Prešove uvedeným rozhodnutím zamietol návrh žalobcu z dôvodu, že žalobca nepreukázal výšku a špecifikáciu vzniknutej škody, sporný tak nebol vznik škody, ani okolnosť, kto vznik škody zavinil, naproti tomu súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu nebolo preukázané zavinenie vzniku škody žalovaným 1/ a 2/ a tiež z dôvodu, že žalobca nepreukázal ani výšku škody, žalobca teda nepreukázal existenciu ani jedného z predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného 1/ a 2/ za škodu. Mali preto za to, že ide o skutkovo a právne odlišné rozhodnutia, ktoré nemožno stotožňovať, čo je nevyhnutné reflektovať a vzťahovať aj na časť rozhodnutia o trovách konania. Uviedli, že keďže konanie vo veci bolo zamietnuté z dôvodu, že žalobca nepreukázal zavinenie vzniku škody žalovaným 1/ a 2/, je priamo v rozpore s uvedeným aplikácia § 257 CSP súdom prvej inštancie. Zdôraznili, že žalovaný 2/ riadne poukazoval sumu predpísaného poistného prostredníctvom poisťovacieho makléra - obchodnej spoločnosti Oskar Schunck s.r.o., ktorý bol zodpovedný za riadne a včasné preukázanie týchto platieb na účet poisťovateľa. Uviedli, že v čase vzniku dopravnej nehody dňa 26.09.2008 bol vodič žalovaného 2/ v dobrej viere, že poistenie trvá, mal pri sebe zelenú kartu a taktiež uzatvorenú poistnú zmluvu. Žalovaný 2/ a tiež žalovaný 1/ sa o zániku poistenej zmluvy dozvedeli spätne, až listom od poisťovateľa zo dňa 11.02.2009, v zmysle ktorého poistenie zaniklo k 09.09.2008. Vodič žalovaného 2/, žalovaný 2/ a tiež žalovaný 1/ boli v dobre viere, že poistenie v čase vzniku dopravnej nehody trvá, objektívne tak nemohli mať vedomosť, že poistenie zaniklo k 09.09.2008 a že v čase dopravnej nehody poistná zmluva bola neplatná. Žalovaný 1/ a 2/ si plnili všetky svoje zákonné a zmluvné povinnosti, preto zastávali názor, že nemôžu niesť zodpovednosť a byť trestaní nepriznaním náhrady trov konania v dôsledku neplnenia si povinností treťou osobou. Ak nebolo preukázané zavinenie žalovaným 1/ a 2/, nie je podľa nich možné založiť aplikáciu § 257 CSP na skutočnosti, že v čase dopravnej nehody žalovaný 1/ a 2/ nemali platne uzatvorené povinné zmluvné poistenie, ak sa nepreukázalo zavinenie žalovaného 1/ a 2/ je irelevantné a s vecou nesúvisiace, že v čase vzniku škodovej udalosti nemal platne uzatvorené povinné zmluvné poistenie. Poukázali na to, že v danom prípade boli žalovaní úspešní v plnom rozsahu, keďže žalobca nepreukázal ani jednu z podmienok zodpovednosti za vzniknutú škodu. Žalovaní 1/ a 2/ zastávali názor, že majú právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu ako strany v spore úspešné v rozsahu 100 % podľa § 255 ods. 1 CSP. Ďalej uviedli, že priamo z dikcie § 257 CSP vyplýva, že sa má aplikovať výnimočne, použitie uvedeného ustanovenia negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania a z toho dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. V tejto súvislosti poukázal na ustálenú judikatúru v prípade aplikácie § 257 CSP: rozhodnutie Ústavného súdu SR, I. ÚS 469/2013, rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo 5/2011, sp. zn. 2 MCdo 17/2009 a sp. zn. 5 Cdo 67/2010. Zdôraznili, že § 257 CSP sa má aplikovať vo výnimočných prípadoch, poukazujúc na osobné, majetkové, zárobkové pomery strany, prípadne postoj strán konania, najmä v prípadoch, ak by rozhodnutie o povinnosť naradiť trovy konania bolo neprimerane tvrdé pre stranu zaviazanú na náhradu trov konania. Zastávali názor, že v predmetnom prípade neexistovali dôvody hodné osobitného zreteľa, na základe ktorých by nemala byť priznaná žalovanému 1/ a 2/ náhrada trov konania voči žalobcovi. Zároveň uviedli, že ak mal konajúci súd v úmysle aplikovať § 257 CSP, bol povinný umožniť sporovej strane, ktorej by inak prináležala náhrada trov konania, vyjadriť sa (k zámeru aj k dôkazom), súd však odôvodnil aplikáciu § 257 CSP poukázaním na rozsudok Krajského súdu v Poprade, sp. zn. 19Co/93/2017, a to priamo na vo veci uskutočnenom pojednávaní dňa 24.01.2019, žalobca ani jeho právny zástupca tak nemali objektívne možnosť sa oboznámiť s predmetným rozhodnutím, v dôsledku čoho im bolo upreté právo využiť akýkoľvek prostriedok procesnej obrany, čím došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivé súdne konanie. Na podporu svojich tvrdení poukázali na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 2994/14 a sp. zn. Pl. ÚS 46/13. Vzhľadom na uvedené navrhli, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok v II. výroku tak, že žalovanému 1/ a žalovanému 2/ sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a zároveň aby rozhodol, že žalovaný 1/ a žalovaný 2/ má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, alebo aby zrušil napadnutý rozsudok v II. výroku a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 17. K odvolaniu žalovaných sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 06.11.2020. Nestotožnil sa s odvolaním žalovaných voči II. výroku napadnutého rozsudku a za teoretického predpokladu zamietnutia žaloby mal za to, že z dôvodov hodných osobitného zreteľa žalovaní nemajú v tomto prípade nárok na náhradu trov konania. Poukázal na § 257 CSP, § 3 ods. 1 a 3 č. 381/2001 Z.z.. Dal do pozornosti, že žalovaní nemali ku dňu dopravnej nehody uzavreté povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a napriek tomu takéto motorové vozidlo riadne používali, čím došlo k porušeniu zákonných ustanovení. Vyjadril názor, že je bez právnej relevancie, či žalovaný 2/ riadne poukazoval sumy potrebné na úhradu platieb poistného poisťovaciemu maklérovi. Žalobca zdôraznil, že je viazaný Internými pravidlami. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenia 3.4, 5.1, 6.1 Interných pravidiel. Mal za to, že po zohľadnení uvedených skutočností a toho, že žalovaní porušili svoje zákonné povinnosti a zároveň žalobca postupoval pri uplatňovaní svojich nárokov v súlade s medzinárodnými štandardmi, je rozhodnutie súdu v časti trov konania správne a aplikácia § 257 je na mieste, dokonca záujme spravodlivej úpravy vzájomných vzťahov žiaduca. 18. Ďalšie vyjadrenie podané nebolo. 19. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), preskúmal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP oznámený na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok č.k. 21Cb/9/2011-397 zo dňa 24.01.2019 je potrebné potvrdiť ako vo výrokoch vecne správny. 20. Podľa § 1 ods. 1 a 2 zákona č. 513 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“), tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním. Právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon. 21. Podľa § 24 ods. 2 písm. b) zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o PZP“), kancelária poisťovateľov poskytuje z poistného garančného fondu poistné plnenie za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, za ktorú zodpovedá osoba bez poistenia zodpovednosti. 22. Podľa § 24 ods. 7 zákona o PZP, kancelária má právo proti tomu, kto zodpovedá za škodu podľa odseku 2 písm. a), b), f) a g) na náhradu toho, čo za neho plnila. Kancelária má právo proti poisťovateľovi na náhradu toho, čo plnila za poisteného podľa odseku 2 písm. c) a podľa § 24a ods. 1 písm. a). Kancelária je povinná požadovať od príslušnej kancelárie poisťovateľov náhradu toho, čo plnila poškodenému podľa odseku 2 písm. e). 23. Z čl. 3.1 Interných pravidiel schválených Radou kancelárií, zverejnených v Oficiálnom vestníku EÚ pod č. L192/23, vyplýva, že akonáhle je Kancelária informovaná o nehode, ku ktorej došlo na území krajiny, v ktorej pôsobí, a na ktorej sa zúčastňuje vozidlo z inej krajiny, zaháji bez meškania, bez toho, aby čakala na formálne uplatnenie nároku, šetrenie okolností tejto nehody. 24. Podľa článku 3.4 Interných pravidiel Kancelária vo svojej neobmedzenej pôsobnosti vybaví všetky nároky v súlade s právnymi a vykonávacími predpismi použiteľnými v krajine, v ktorej došlo k nehode, a ktoré súvisia so zodpovednosťou za spôsobenú škodu, náhradou škody poškodených a povinným poistením zodpovednosti, v najlepšom záujme poisťovateľa, ktorý vydal zelenú kartu alebo poistku, alebo, ak je to na mieste, v najlepšom záujme príslušnej Kancelárie. Kancelária je výlučne spôsobilá vo všetkých veciach týkajúcich sa výkladu práva použiteľného v krajine, v ktorej došlo k nehode. 25. Podľa § 420 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. 26. Podľa § 427 ods. 1 OZ, fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky. Rovnako zodpovedá aj iný prevádzateľ motorového vozidla, motorového plavidla, ako aj prevádzateľ lietadla. 27. Podľa § 429 OZ, prevádzateľ zodpovedá ako za škodu spôsobenú na zdraví a veciach, tak za škodu spôsobenú odcudzením alebo stratou veci, ak stratila fyzická osoba pri poškodení možnosť ich opatrovať. 28. Podľa § 390 CSP, odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak a) rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a b) odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie. 29. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 30. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 1 CSP v zásade stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia Okresného súdu Bratislava V č.k. 21Cb/9/2011-397 zo dňa 24.01.2019, pretože vo výrokoch vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalobca ani žalovaní neargumentujú žiadnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré by mali za následok zrušenie daného rozhodnutia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Na zdôraznenie správnosti napádaného rozhodnutia uvádza odvolací súd nasledovné: 31. Odvolací súd považoval za dôvodnú námietku žalobcu, že odôvodnenie napadnutého rozsudku vykazuje viaceré nedostatky, avšak s ohľadom na skutočnosť, že odvolací súd v tomto konaní opätovne rozhodoval o odvolaní žalobcu voči rozsudku Okresného súdu Bratislava V vydaného v konaní vedenom pod sp. zn. 21Cb/9/2011, ktorého rozhodnutie už bolo za účinnosti Civilného sporového poriadku uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Cob/237/2015-236 zo dňa 20.10.2016 zrušené a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, odvolací súd bol v zmysle § 390 CSP povinný vo veci sám rozhodnúť a nedostatky napadnutého rozsudku sám odstrániť. Odvolací súd preto v ďalšom texte tohto rozhodnutia odôvodnil svoje právne závery a skutočnosti, ktoré ho viedli k potvrdeniu napadnutého rozsudku, nakoľko ho v zmysle § 387 ods. 1 považoval vo výrokoch za vecne správny. 32. Predmetom konania je žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie istiny vo výške 9.417,76 eur spolu s príslušenstvom z titulu náhrady poistného plnenia v zmysle zodpovednosti žalovaného 1/ a žalovaného 2/ podľa § 24 ods. 7 v spojení s § 24 ods. 2 písm. b) zákona o PZP. Škoda mala v zmysle žaloby vzniknúť tak, že vodič D. F. na území Talianska motorovým vozidlom zavinil v dôsledku dopravnej nehody škodu na motorovom vozidle T., EČV: R. XXX Y., ktorého držiteľom v čase nehody bol H. V. (poškodený 1) a na motorovom vozidle G. - R., EČV: R.-XXX I., ktorého držiteľom v čase nehody bol G. A. (poškodený 2). Vzhľadom na to, že na predmetné vozidlo nebolo k dátumu nehody uzatvorené povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, žalobcovi vznikla povinnosť uhradiť poškodeným z poistného garančného fondu poistné plnenie za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Nároky na poistné plnenie poškodeným 1, 2 plnila talianska kancelária poisťovateľov UFFICIO CENTRALE ITALIANO zo svojho garančného fondu, ktorá si tieto nároky následne uplatnila voči žalobcovi. Žalobca škodu talianskej kancelárii poisťovateľov nahradil v plnej výške 10.796,95 eur. Žalovaný 1/ bol držiteľom motorového vozidla, ktorého prevádzkou, podľa tvrdení žalobcu, bola spôsobená škoda a zodpovedá za škodu podľa ustanovenia § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka ako prevádzkovateľ vozidla za škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla. Žalovaný 2/ je zamestnávateľom vodiča, ktorý mal škodu spôsobiť a zodpovedá podľa ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti. V prípade preukázania nároku žalobcu, žalovaní by mali postavenie nerozlučných spoločníkov a aplikáciou § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka by medzi nimi vznikla solidárna zodpovednosť. 33. Odvolací súd poukazuje na to, že v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe nárok Slovenskej kancelárie poisťovateľov proti tomu, kto zodpovedá za škodu, na náhradu toho, čo za neho plnila (§ 24 ods. 7 zákona o PZP) je regresným nárokom a nie právom na náhradu škody (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/326/2009 zo dňa 22.09.2010, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/284/2010 zo dňa 28.10.2011). Nárok žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy (poistného plnenia) má teda povahu originárneho nároku a nie nároku na náhradu škody. Ide totiž o právo uplatnené v zmysle § 24 ods. 7 zákona o PZP, keď žalobca sa domáha toho, čo bol povinný plniť a aj plnil talianskej kancelárii poisťovateľov. V takomto prípad ide o zvláštny nárok poisťovne vyplývajúci zo špeciálneho právneho predpisu, a to zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Samotná skutočnosť, že právne predpisy zaväzujú žalobcu poskytnúť poistné plnenie kancelárii poisťovateľov v inom štáte, však sama o sebe ešte nezakladá automaticky povinnosť žalovaného 1/ a 2/ na zaplatenie regresného nároku. Plnenie kancelárie poisťovateľov prichádza do úvahy len vtedy, ak osoba, ktorej vozidlo nebolo v čase dopravnej nehody poistené, za škodu aj zodpovedá, teda základom je vyhodnotiť, či je daná zodpovednosť subjektu, a potom je dané právo postihu (obdobne rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Cob/333/2017 zo dňa 28.02.2018). Predpokladom plnenia žalobcu je teda tá skutočnosť, že žalobca by platil škodu poškodeným za osobu, ktorá nemá poistenie zodpovednosti za škodu, avšak kumulatívne táto osoba zároveň musí byť zodpovedná za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Postih smeruje voči tomu, za koho Slovenská kancelária poisťovateľov nahradila škodu. 34. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na závery Najvyššieho súdu ČR v rozhodnutí sp. zn. 32 Cdo 331/2011 zo dňa 30.01.2013 v ktorom uviedol, že „Není tedy pro závěr o vzniku a výši postižního nároku Kanceláře postačující samotné zjištění, že Kancelář poskytla poškozenému plnění. V případě pochybností o tom, zda bylo takové plnění poskytnuto opodstatněně, tj. především v případě pochybnosti, zda osoba bez pojištění odpovědnosti za škodu vůbec odpovídá a jaký je rozsah této odpovědnosti, je tedy soud nejen oprávněn, nýbrž též povinen (v mezích procesních pravidel, v nichž se promítá projednací zásada) zkoumat, zda a v jaké výši vznikla poškozenému škoda a zda a v jakém rozsahu za tuto škodu odpovídá osoba bez pojištění odpovědnosti za škodu způsobenou provozem motorového vozidla.“ Z citovaného rozhodnutia vyplýva, že pre záver o vzniku a výške postihového nároku kancelárie nie je postačujúce samotné zistenie, že kancelária poskytla poškodenému plnenie. V prípade pochybnosti o tom, či bolo také plnenie poskytnuté opodstatnene, t.j. najmä v prípade pochybnosti, či osoba bez poistenia zodpovednosti za škodu vôbec zodpovedá a aký je rozsah tejto zodpovednosti, je súd nielen oprávnený, ale tiež povinný skúmať, či a v akej výške vznikla poškodenému škoda, a či a v akom rozsahu za túto škodu zodpovedá osoba bez poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. 35. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné zaoberať sa tým, či žalovaní zodpovedajú za škodu a prípadne určiť rozsah zodpovednosti. Následne bolo potrebné ustáliť, či a v akej výške vznikla poškodeným škoda. Krajský súd v Bratislave už v uznesení č.k. 4Cob/237/2015-236 zo dňa 20.10.2016, ktorým zrušil prvostupňový rozsudok č.k. 21Cb/9/2011-183 zo dňa 25.06.2015 a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, uviedol, že žalobca, aby bol v konaní úspešný, musí preukázať vznik škody a výšku požadovanej sumy, na ktorú by mal v dôsledku „regresu“ nárok zo strany žalovaných. Kancelária má právo na náhradu toho, čo za tohto, kto zodpovedá za škodu, plnila. Zo znenia ustanovenia § 27 ods. 7 zák. č. 381/2001 Z.z. jednoznačne vyplýva, že je oprávnená plniť nárok vo výške škody, za ktorú povinný subjekt zodpovedá. Uvedené nie je možné vykladať tak, že má nárok na plnenie aj toho, za čo by tento subjekt nezodpovedal. Na uvedenom nemôže zmeniť nič ani ustanovenie v Interných pravidlách, podľa ktorých žalobca nebol povinný skúmať oprávnenosť sumy požadovanej talianskou kanceláriou poisťovateľov. Mohlo by to byť tak iba vtedy, ak by od žalovaného nežiadal regresnú náhradu. Ak však pristúpil k regresnej náhrade, je povinný v konaní preukázať oprávnenosť žaloby. Odvolací súd ďalej poukázal na to, že závery súdu prvej inštancie ohľadne toho, že talianska polícia o dopravnej nehode spísala 26.09.2008 záznam pričom postupovala podľa predpisov talianskeho práva a vyvodila záver, že nehodu spôsobil vodič D. F., nemajú podklad vo vykonanom dokazovaní. Z obsahu spisu nevyplýva, že by bol v konaní predložený záznam o vyšetrovaní predmetnej nehody talianskou políciou. Z listinných dôkazov nevyplýva, že talianska polícia riešila dopravnú nehodu, ani to, že prijala záver o jej zavinení vodičom D. F.. V spise sa nachádza len Záznam o dopravnej nehode vyhotovený účastníkmi dopravnej nehody. Odvolací súd poukázal na to, že záznam talianskej polície sa vo výpočte dôkazov, ktoré súd vo veci vykonal, ani v spise nenachádza, preto nie je zrejmé, na základe čoho dospel konajúci súd k záveru o tom, že talianska polícia prípad vyšetrila a zistila, kto nehodu zavinil. Ďalej v tomto rozhodnutí odvolací súd poukázal na to, že súd prvej inštancie sa nezaoberal otázkou, na základe čoho talianska kancelária poisťovateľov plnila poškodenému 1 a 2, bez ďalšieho uzavrel, že to bolo na základe výsledkov vyšetrovania talianskej polície, pričom táto skutočnosť nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Zdôraznil, že nie je možné pripustiť záver, že žalobca by mal talianskej kancelárii poisťovateľov plniť akúkoľvek sumu, ale žalobca si má overiť listinné dôkazy preukazujúce jeho nárok. Žalobca nemôže bez ďalšieho uplatniť voči žalovaným náhradu škody, ktorej špecifikáciu nevie preukázať. Nestačí preukázanie plnenia vo vzťahu k talianskej kancelárii poisťovateľov. V prípade, ak by súd bez ďalšieho priznal žalobcovi náhradu toho, čo žalobca plnil, odňal by žalovaným možnosť obrany proti uplatnenému nároku. Odvolací súd prvostupňovému súdu vytkol, že svoje závery nedostatočne odôvodnil, nakoľko v súvislosti s nimi poukázal na záznam o dopravnej nehode, ktorý však nie je záznamom z vyšetrovania talianskej polície. Vzhľadom na to, že konajúci súd založil svoje rozhodnutie na skutkových zisteniach, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, odvolací súd uviedol, že nárok žalobcu nemohol mať spoľahlivo preukázaný a v konaní bude potrebné vykonať ďalšie dôkazy dôležité pre rozhodnutie veci. Poukázal tiež na to, že s návrhom žalobca o dotazovanie talianskej polície za účelom doloženia správy o nehode vypracovanej polície sa konajúci súd nijakým spôsobom nevysporiadal, pričom vzhľadom na vyššie uvedený právny názor odvolacieho súdu, práve výsledky vyšetrovania polície sú pre danú vec rozhodujúce, čo akceptoval aj súd prvej inštancie, ktorý sa na záznam talianskej polície odvolával, avšak ako bolo vytknuté odvolacím súdom, takýto záznam sa v spise nenachádza. 36. S poukazom na vyššie uvedené sa odvolací súd stotožnil s námietkou žalobcu, podľa ktorého nemožno súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že odvolací súd si vyslovene vymienil predloženie záznamu o nehode vyhotoveného talianskou políciou. V danom prípade odvolací súd len reagoval na odôvodnenie napadnutého rozsudku č.k. 21Cb/9/2011-183 zo dňa 25.06.2015 a poukázal na jeho nedostatky, pričom výsledky vyšetrovania talianskej polície považoval za rozhodujúce. Na druhej strane, odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že tento v konaní jednoznačne preukázal zavinenie dopravnej nehody žalovanými, resp. vodičom D. F.. Naopak, z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplýva, že ohľadne zavinenia predmetnej nehody existovali rozpory, ktoré sa počas konania nepodarilo odstrániť. Uvedené konštatoval aj súd prvej inštancie v bode 27. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Odvolací súd taktiež poukazuje na rozpory v tvrdeniach samotného žalobcu, ktorý v podaní zo dňa 18.06.2015 uviedol, že „dopravná nehoda bola riešená talianskou políciou. Je teda zrejmé, že Ufficio Centrale Italiano pri posúdení zavinenia dopravnej nehody vychádzala z predmetnej správy vyhotovenej políciou“ a zároveň žalobca požiadal o dotazovanie talianskej polície za účelom doloženia správny o nehode vypracovanej políciou. V odvolaní však žalobca už rozdielne uviedol, že talianska polícia v danej veci pri dopravnej nehode nespísala záznam. Záznam o nehode vyhotovený talianskou políciou teda v konaní predložený nebol a po zrušení rozhodnutia odvolacím súdom a vrátení veci súdu prvej inštancie nebol zo strany žalobcu predložený ani žiadny iný dôkaz, ktorý by jednoznačne preukazoval zodpovednosť žalovaných 1/ a 2/, resp. skutočnosť vodič motorového vozidla, ktoré údajne malo spôsobiť dopravnú nehodu, za škodu zodpovedá. Odlišnú argumentáciu žalobcu považoval odvolací súd za nedôvodnú. 37. Žalobca ďalej namietal, že výšku škody preukázal dostatočným spôsobom, pričom táto nebola zo strany žalovaného počas konania spochybnená a ani súd nevyslovil v tomto smere žiadne pochybnosti. Odvolací súd túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú a v tomto smere poukazuje na uznesenie č.k. 4Cob/237/2015-236 zo dňa 20.10.2016, v ktorom Krajský súd v Bratislave v bode 24. odôvodnenia uviedol „Je potrebné zdôrazniť, že žalobca, aby bol v konaní úspešný, musí preukázať vznik škody a výšku požadovanej sumy, na ktorú by mal v dôsledku "regresu" nárok zo strany žalovaných.“ a zároveň bode 27. uviedol „Nie je možné pripustiť záver, že žalobca by mal talianskej kancelárii poisťovateľov plniť akúkoľvek sumu, ale žalobca si má overiť listinné dôkazy preukazujúce jeho nárok. Žalobca nemôže bez ďalšieho uplatniť voči žalovaným náhradu škody, ktorej špecifikáciu nevie preukázať. Nestačí preukázanie plnenia vo vzťahu k talianskej kancelárii poisťovateľov. V prípade, ak by súd bez ďalšieho priznal žalobcovi náhradu toho, čo žalobca plnil, odňal by žalovaným možnosť obrany proti uplatnenému nároku.“ Okrem toho žalovaní v konaní namietali výšku škody. Dôkazné bremeno ohľadne výšky uplatňovaného nároku tak viazlo na žalobcovi. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že nárok voči žalovaným mu vznikol vo výške ním poskytnutého plnenia, žalobca náležitým a preukázateľným spôsobom nepreukázal skutočnú škodu spôsobenú pri dopravnej nehode. Odvolací súd na tomto mieste poukazuje na bod 34. odôvodnenia tohto rozhodnutia a dodáva, že žalobca síce vyplatil talianskej kancelárii poisťovateľov určitú sumu, ktorú však nevedel preukázať ako reálne vzniknutú škodu pri dopravnej nehode, ktorú mal podľa tvrdení žalobcu spôsobiť vodič D. F., preto mu nemôže byť takto nepreukázaný nárok priznaný. Je potrebné zdôrazniť, že sama skutočnosť, že právne predpisy zaväzujú žalobcu poskytnúť poistné plnenie kancelárii poisťovateľov v inom štáte, sama o sebe ešte nezakladá automaticky povinnosť žalovaných na zaplatenie regresného nároku. Plnenie kancelárie poisťovateľov prichádza do úvahy len vtedy, ak osoba, ktorej vozidlo nebolo v čase dopravnej nehody poistené, za škodu aj zodpovedá, teda základom je vyhodnotiť, či je daná zodpovednosť subjektu, a potom je dané právo postihu. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel zhodne so súdom prvej inštancie k záveru, že uplatnený regresný nárok žalobcu nie je dôvodný. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalobcu odvolací súd dodáva, že na uvedenom nemôže zmeniť nič ani ustanovenie v Interných pravidlách, podľa ktorých žalobca nebol povinný skúmať oprávnenosť sumy požadovanej talianskou kanceláriou poisťovateľov. Mohlo by to byť tak iba vtedy, ak by od žalovaného nežiadal regresnú náhradu. Ak však pristúpil k regresnej náhrade, je povinný v konaní preukázať oprávnenosť žaloby. (bod 26. odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Cob/237/2015-236 zo dňa 20.10.2016) 38. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho, kto existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) na základe navrhnutých dôkazov, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie. 39. S poukazom na bod 26. odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú námietku žalobcu, že z napadnutého rozhodnutia nie je jasné, či súd vôbec vykonal dokazovanie. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že nebol naplnený ani jeden zo žalobcom namietaných odvolacích dôvodov, konajúci súd dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil a napadnuté rozhodnutie je v časti I. výroku, ktorým súd žalobu zamietol, vecne správne. 40. Žalobca II. výrok napadnutého rozsudku osobitne nenamietal, z jeho odvolania vyplýva, že výrok o náhrade trov napadol len ako závislý výrok (od I. výroku). Žalovaní však odvolaním napadli aj II. výrok napadnutého rozsudku, ktorým konajúci súd žalovanému 1/, 2/ voči žalobcovi náhradu trov konania nepriznal z dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP a s poukazom na rozsudok Okresného súdu Poprad sp. zn. 17C/55/2009-343 zo dňa 04.02.2014, potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/93/2017 zo dňa 28.04.2015. 41. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 42. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Dikcia ustanovenia § 257 CSP, podľa ktorého súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa znamená, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Použitie tohto ustanovenia negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (napr. R 34/1982). Civilný sporový poriadok pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to jednak dôvody hodné osobitného zreteľa a jednak výnimočné okolnosti, tieto však zákon bližšie nešpecifikuje, ich výklad je ponechaný na súdnu prax. To však neznamená, že tým vytvára priestor na nekontrolovanú voľnú úvahu súdu. V zmysle ustálenej judikatúry nemožno § 257 považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa súd prihliada na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní (R 24/1964). Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok. (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s.) 43. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie rozhodol o nároku o náhrade trov konania podľa ustanovenia § 257 CSP, keď žalovaným náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal z dôvodu, že sa stotožnil s názorom Okresného súdu Poprad, s ktorým sa v odvolacom konaní stotožnil aj odvolací Krajský súd v Prešove, kde sa vyslovil právny názor odvolacieho súdu, že je správna úvaha súdu prvého stupňa o tom, že žalovaný v čase dopravnej nehody nemal splnenú zákonnú povinnosť, t.j. uzatvorenú zmluvu o povinnom zmluvnom poistení za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa zákona č. 381/2001 Z.z., teda sám žalovaný zavinil, že prípadné škody spôsobené jeho motorovým vozidlom nie sú kryté povinným zmluvným poistením. Keďže sám opomenul túto zákonnú povinnosť, táto okolnosť je spôsobilá byť vyhodnotená ako dôvod hodný osobitného zreteľa, podľa ktorého je možné aplikovať ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. (v súčasnosti identické ustanovenie § 257 C.s.p.). Uviedol, že aj keď žalovaný 1/, 2/ svoju zodpovednosť podľa tohto osobitného zákona, sa snažil preniesť na svojho „makléra“, ktorého existencia a zmluvný vzťah titulom poistnej zmluvy so žalovaným 1, nebola preukázaná. Konajúci súd zastával názor, že nie je možné ospravedlniť nedbanlivosť žalovaného 1/ nemať uzavretú poistnú zmluvu zo zákona a prenechať užívanie takého vozidla dokonca tretej osobe, teda žalovanému 2/. Súd preto aj keď v konaní úspešnému žalovanému 1/, 2/ z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcom, nepriznal náhradu trov konania voči neúspešnému žalobcovi, nakoľko sa stotožnil s vyššie uvedeným názorom súdov, že v jeho nedbanlivosti, pre ktorú by možno tento spor ani nevznikol (v prípade riadne a platne uzavretej poistnej zmluvy, by si talianska kancelária uplatnila svoje nároky voči jeho zmluvnej poisťovni, pokiaľ by zmluva nebola porušením zákonných povinností zo strany žalovaného 1/nedbanlivosťou nezanikla. Ručiteľ, ktorým na tieto prípady je v SR žalobca nastupuje až potom, keď svoju povinnosť nesplnil dlžník alebo škodca.) 44. Odvolací súd poukazuje na to, že úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. V napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie presvedčivo vysvetlil aké dôvody a okolnosti prípadu ho viedli k tomu, že v konaní úspešným žalovaným 1/, 2/ nepriznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania, nakoľko mal za to, že existujú dôvody hodné osobitného zreteľa tak, ako má na mysli ustanovenie § 257 CSP. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie zastáva názor, že v danom prípade existujú výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré odôvodňujú aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Je potrebné zdôrazniť, že žalovaný v čase dopravnej nehody nemal splnenú zákonnú povinnosť, t.j. nemal uzatvorenú zmluvu o povinnom zmluvnom poistení za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa zákona č. 381/2001 Z.z.. S poukazom na uvedené odvolací súd považuje za správny právny názor súdu prvej inštancie, že nie je možné ospravedlniť nedbanlivosť žalovaného 1/ nemať uzavretú poistnú zmluvu zo zákona a prenechať užívanie takéhoto vozidla dokonca tretej osobe, teda žalovanému 2/. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP sa podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade javí ako spravodlivá, kedy slúži na odstránenie neprimeranej tvrdosti. Nemožno s stotožniť s názorom žalovaných, že v prípade rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 17C/55/2009-343 zo dňa 04.02.2014, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/93/2017 zo dňa 28.04.2015 išlo o skutkovo a právne odlišné rozhodnutie od prejednávanej veci, nakoľko v oboch prípadoch dôvodom, pre ktorý súdy rozhodli o trovách konania podľa ustanovenia § 257 CSP bola skutočnosť, že žalovaný nemal splnenú zákonnú povinnosť - uzatvorenú zmluvu o povinnom zmluvnom poistení, a práve táto okolnosť je spôsobilá byť vyhodnotená ako dôvod hodný osobitného zreteľa. Nepreukázané zavinenie vzniku škody, ktoré namietali žalovaní, nie je pre účely aplikácie ustanovenia § 257 v tomto prípade významné. Neobstojí ani námietka žalovaných, že si plnili všetky svoje zákonné a zmluvné povinnosti a poukazovali sumu predpísaného poistného prostredníctvom poisťovacieho makléra - obchodnej spoločnosti Oskar Schunck s.r.o., a preto nemôžu byť trestaní nepriznaním náhrady trov konania. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na bod 30. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie uviedol „Aj keď žalovaný 1/, 2/ svoju zodpovednosť podľa tohto osobitného zákona, sa snažil preniesť na svojho „makléra“, ktorého existencia a zmluvný vzťah titulom poistnej zmluvy so žalovaným 1, nebola preukázaná. V konaní žalovaný 1/, 2/ svoje tvrdenia v tomto smere nepreukázal nepochybným spôsobom. Ako vyplýva z vyjadrenia poisťovne KOOPERATIVA, táto neuvádza nesprávne zaúčtovanie na svojom účte z dôvodu uvedenia nesprávneho variabilného symbolu, ale výslovne tvrdí, že poistné splatné v máji 2008, t.j. viac ako tri mesiace nebolo v lehote splatnosti žalovaným 1/uhradené, čo malo za následok zánik tohto poistenia ku dňu 09.09.2018, teda ešte pred predmetnou dopravnou nehodou, viac ako tri týždne, a aj žalovaný sa v konaní neodvolával na tie skutočnosti, ktoré tvrdí v tomto konaní, a ani nepristúpil na zaplatenie dlžného poistenia včas, ale až po vydaní právoplatného platobného príkazu, aj to až v roku 2010 v dvoch častiach.“ V danom prípade je podstatnou tá skutočnosť, že žalovaný v čase dopravnej nehody nemal platne uzavreté povinné zmluvné poistenie vyžadované zákonom, opak v súdnom konaní nepreukázal, preto uvedenú námietku odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Odvolací súd dodáva, že úvaha o aplikácii ustanovenia § 257 CSP patrí súdu, pričom tento jeho použitie v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočným spôsobom zdôvodnil. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru o nedôvodnosti odvolania podaného žalovanými 1/, 2/ voči II. výroku rozhodnutia, preto napadnutý rozsudok i v časti II. výroku v zmysle § 387 ods. 1 potvrdil ako vecne správny. 45. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011). 46. Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k. 21Cb/9/2011-397 zo dňa 24.01.2019 v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vo výrokoch vecne správny. 47. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 48. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 49. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a 2 CSP tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pretože žalobca bol neúspešný v odvolaní, ktorým napadol I. výrok napadnutého rozsudku a žalovaní boli neúspešní vo vzťahu k odvolaniu podanému voči II. výroku napadnutého rozsudku, a teda ich úspech, resp. neúspech je vyrovnaný. 50. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).