Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 16CoPr/3/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1513228553 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Majerský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1513228553.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudcov JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Ivany Štiftovej v spore žalobcu: G..Y.. Y. N..V..Q.., Piaristická 6, Trenčín, IČO: 36 331 171, zastúpeného advokátskou kanceláriou agner & partners, s. r. o., Špitálska 10, Bratislava, IČO: 36 722 758, proti žalovanému: F. H., J.. X.XX.XXXX, Mamateyova 1586/10, Bratislava, zastúpenému advokátkou JUDr. Jarmilou Čižmárovou, Mliekarenská 8, Bratislava, Q. L. X.XXX,XX D. N. K.., na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 47Cpr/40/2013-639, zo dňa 8.10.2018, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.591,44 eura a úroky zo omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 2.591,44 eura od 29.11.2012 až do zaplatenia, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia; povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava V trovy konania vo výške 54,48 eura, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia a povinnosť zaplatiť žalobcovi na trovách konania 100 %. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 23.8.2013 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu 2.591,44 eura z dôvodu nevyúčtovania preddavkov na zahraničné pracovné cesty, čím mu vznikol v tejto výške schodok na zverených hodnotách. 2. Súd prvej inštancie (v poradí prvým) rozsudkom zo dňa 22.2.2016 zamietol žalobu, s odôvodnením, že žalovaný nezodpovedá za vzniknutú škodu, ktorá mala vzniknúť nevyúčtovaním preddavkov na služobné cesty. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 26.4.2018, sp. zn. 10CoPr/5/2016 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keď v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že súd prvej inštancie neposúdil vec správne po právnej stránke na základe vykonaného dokazovania a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. 3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu opätovne vykonal dokazovanie a zistil, že žalovaný bol zamestnaný u žalobcu na základe pracovnej zmluvy zo dňa 29.5.2012 v pracovnej pozícii vodič medzinárodnej kamiónovej dopravy pre Európu; dňa 29.5.2012 žalovaný podpísal so žalobcom dohodu o hmotnej zodpovednosti, pričom pracovný pomer žalovaného u žalobcu bol ukončený 28.3.2013. Žalobca vyčíslil pohľadávku uplatnenú v návrhu na základe pohybu peňažných prostriedkov, v ktorom sú uvádzané položky v súvislosti s poskytovaním záloh; ide o položky pod číslom 1 až 10, pričom rekapitulácia poskytnutých záloh bola vykonaná k 26.9.2012 (počiatočný stav), kde sa uvádza údaj, že žalovanému bola poskytnutá záloha vo výške 730,05 eura. Z tohto počiatočného stavu sa následne pripočítavali ďalšie plusové a mínusové položky, pričom výsledná suma bola taká, že žalovaný nevyúčtoval zálohy v celkovej výške 2.591,44 eura. Z prehľadu o pohybe peňažných prostriedkov od 29.5.2012 je uvedený výdaj z pokladne vo výške 420,78 eura zo dňa 20.6.2012 a výdaj z pokladne zo dňa 29.6.2012 vo výške 532,14 eura; tieto dve položky mali vzniknúť tým, že bola uložená pokuta za preťaženie vozidla a za preklad nákladu. Zo stanoviska Inšpektorátu práce Banská Bystrica zo dňa 26.3.2013 vyplynulo, že zamestnávateľ neposkytuje pri vysielaní svojich zamestnancov na zahraničné pracovné cesty preddavky na stravné do sumy predpokladaných náhrad. Prevzatie sumy 2.039,78 eura žalovaným potvrdzuje jeho podpis o prevzatí, ktorý nikdy nespochybnil, keď spochybňoval len to, že po podpise mu peniaze odovzdané neboli; v tomto smere súd prvej inštancie poukázal na výpoveď svedka S.Á. H., Z. J., ako aj na samotný doklad o prevzatí peňazí, ako dostatočný pre potvrdenie, že žalovaný túto sumu prevzal a ju nezúčtoval, pričom nebolo podstatným, či existuje originál dokladu. Súd prvej inštancie ďalej vyhodnotil, že žalovaný zodpovedá aj za položky v sume 420,76 eura a 532,14 eura, pričom sa zaoberal v tomto smere aj výpoveďami svedkov G. a S., ktorí uviedli, že vodič vozidla nemá vždy možnosť ovplyvniť nakládku tovaru z pohľadu vodiča a z pohľadu vodiča sa to môže javiť ako správne, avšak následnou kontrolou môže byť zistené, že vozidlo je preťažené, ako to bolo v danom prípade. Konštatoval, že vodič je povinný riadiť sa pokynmi uvedenými v príručke na obsluhu vozidla a je zodpovedný za množstvo a zaistenie nákladu; uvedené vyplýva zo základných povinností vodiča (č. l. 499 spisu) a trestného rozkazu Bezpečnostného riaditeľstva K., U.-XXXX M. Kanton W., zo dňa 14.8.2012, č. 11 12 30 70, ktorým bola žalovanému uložená pokuta 620 frankov (532,14 eura) za to, že nedodržal minimálnu adhéznu tiaž ťahača návesov TN: XXXCP/SK a ZV: XXXYE/SK o 420 kg a viedol dňa 26.6.2012 o 14:51 hod. v D. A2 ťažké motorové vozidlo s prevýšením 1 cm, keď neuvážil alebo nebral ohľad na následky svojho správania pri ľahkovážnom porušení povinností s tým, že uložená pokuta bola zaplatená bezhotovostne dňa 26.06.2012 o 15:43 hod. a bola na účte žalobcu zúčtovaná dňa 29.6.2012. Z uvedeného teda vyplýva, že vodič motorového vozidla je vždy zodpovedný za správnu prepravu nákladu z hľadiska hmotnosti a jeho rozloženia, nakoľko v opačnom prípade by bolo možné spochybniť aj právne účinky vyššie uvedeného trestného rozkazu, v ktorom je jednoznačne ustálená zodpovednosť žalovaného, a preto je úplne bezpredmetné v posudzovanej veci skúmať, či vodič má alebo nemá možnosť ovplyvniť naloženie prepravovaného nákladu. Z vykonaného dokazovania tiež vyplýva, že žalovaný dňa 19.6.2012 o 19:04 hod. vykonal z platobnej kary s koncovým číslom XXXX v meste M. výber hotovosti v sume 500 frankov (420,76 eura), ktorá bola na účte žalobcu zúčtovaná dňa 20.6.2012, pričom platobná karta č. XXXX XXXX XXXX XXXX bola dňa 18.10.2010 pridelená zamestnancovi Z. S., ktorý vo svojej svedeckej výpovedi potvrdil, že na príkaz žalobcu dňa 19.6.2012 asi o 16. hodine vyhľadal vo Š. žalovaného, kde mu platobnú kartu, na ktorú boli žalobcom poukázané finančné prostriedky, odovzdal a žalovaný v tej istý deň nechal vykonať prekládku nákladu v meste D. za sumu 500 frankov, avšak žalovaný v konaní neuviedol žiadne konkrétne okolnosti, odôvodňujúce potrebu lepšieho naloženia a zaistenia nákladu, čím žalovaný nevyvrátil tvrdenie žalobcu a nemohol sa zbaviť zodpovednosti. Konštatoval, že rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I zo dňa 6.10.2017 bol vyhlásený konkurz na majetok žalovaného, pričom zistil, že oddlžením sú nedotknuté pohľadávky a to pracovnoprávne nároky voči dlžníkovi, teda aj v danom prípade pohľadávka trvá, keďže nárok je uplatnený z pracovnoprávneho vzťahu. Súd prvej inštancie zamietol návrh žalovaného na nariadenie znaleckého dokazovania za účelom preukázania, či bolo možné po obdržaní podkladov vykonať zúčtovanie pracovných ciest za nasledujúci kalendárny mesiac, ako aj vyjadrenia znalca v akej výške boli vyplatené peňažné zálohy na služobné cesty a či tieto zálohy boli zavedené do peňažného denníka žalobcu, teda preskúmať peňažný denník za celé obdobie, ktoré sa týkalo žalovaného; tento dôkaz nevykonal z dôvodu, že príslušné písomné doklady sú uvedené v spise, na týchto sa nedá nič meniť a to znamená, že sám tieto podklady, bez potreby odborného posúdenia aj sám vyhodnotí. 4. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie podľa § 36 ods. 1, ods. 7 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, § 182 ods. 1, ods. 3 Zákonníka práce, žalobe vyhovel, nakoľko žalovaný je plne zodpovedný za vzniknutý schodok v sume 2.591,44 eura, keď z dokazovania vyplynulo, že riadne nevyúčtoval finančné prostriedky, ktoré prevzal, resp. postupoval nesprávne, pokiaľ mu bola uložená pokuta, pričom jeho zavinením došlo k porušeniu povinností vodiča, a preto je plne zodpovedný. Súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť na účet štátu trovy konania - svedočné vo výške 54,48 eura, ktoré vznikli v súvislosti s výsluchom svedka Z. S. a trovy boli hradené zo štátnych prostriedkov a žalovaný úspech v konaní nemal. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., pretože žalobca mal v konaní plný úspech. 5. Proti rozsudku podal žalovaný odvolanie a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v zmeniť a žalobu zamietnuť, resp. zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietal, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby po zrušení v poradí prvého rozsudku vykonal súd prvej inštancie dokazovanie znalcom z odboru ekonomiky a vedenia účtovníctve, pretože v spise sú doklady, ktoré vôbec nie sú vystavované v súlade so zákonom č. 433/2001 Z.z. o účtovníctve a to: výdavkový doklad žalobcu, ktorý je vystavený v jeden deň 26.9.2012 na sumu 100 eur, 730,05 eura a 2.039,78 eura (tieto doklady nie sú vôbec predkontované, teda nie sú označené v prospech akého účtu boli v skutočnosti zaúčtované); ďalej je tu pokladničný denník, teda vystavená jedna jeho strana bez pripojených dokladov, teda bez toho, aby bolo možné preveriť či v skutočnosti tieto výdavkové doklady boli zaúčtované, resp. zavedené do pokladničného denníka spoločnosti; vyúčtovania služobných ciest nie sú vo väčšine prípadov podpísané a odsúhlasené žalovaným, takže sa nemohol k nim ani vyjadriť; nie sú predložené zo všetkých služobných ciest tak, aby bol prehľad o všetkých poskytnutých preddavkoch/zálohách, aby mohli byť posudzované ako boli zálohy vyplácané žalovanému za jednotlivé služobné cesty ak boli vyplácané; záloha vo výške 2.039,78 eura rovnako aj 730,05 eura je záloha, ktorej výška je aj podľa svedkov (Z. J. a S. H.) neobvyklá, pričom zálohy sa vyplácajú vo výške 100 až 200 eur a sú zaokrúhlené na celé čísla; tvrdenie riaditeľa dopravy pána H.Č., že ho požiadal o riešenie jeho finančných problémov a on mu vyhovel a dal mu 2.039,78 eura, preto neobstojí. Súd prvej inštancie dôvodil, že nevykoná znalecké dokazovanie, nakoľko uvedené účtovné doklady sú v spise a nedá sa na nich nič meniť; to je síce pravda, ale účtovné doklady neboli predložené tak, aby bolo jasne vidieť účtovné súvislosti v akom rozsahu boli zálohy (preddavky) skutočne vyplatené, kde boli zaúčtované a či vôbec boli zaúčtované. Nestotožnil sa s tvrdením v žalobe, že nepodal včas záznamy o prevádzke vozidla tak, že žalobca mu nemohol cestovné náhrady za služobné cesty riadne vyúčtovať, pretože žalobca má povinnosť podľa pracovnej zmluvy urobiť žalovanému vyúčtovanie služobnej cesty najneskôr do konca nasledujúceho mesiaca po predložení dokladov žalovaným; ako je zrejmé z odpovede Inšpektorátu bezpečnosti, práce pracovisko G. G., boli v riadnom termíne spracované to znamená, že ich musel v riadnom termíne aj odovzdať. V tejto odpovedi tiež bolo skonštatované, že ďalšie zníženie stravného žalobcom nie je zo zákona prípustné, pretože 25 % zníženie stravného má zakotvené v pracovnej zmluve. Konštatoval, že z predložených dokladov jednoznačne vyplýva, že žalobca najprv 26.9.2012 vystavil výdavkové doklady na sumy 2.039,78 eura, 100 eur a 730,05 eura a z tohto výdavkového dokladu mu "doplácal" cestovné náhrady za služobné cesty v hotovosti v jednotlivých turnusoch a odcitoval (vložil do odvolania fotokópiu) z listu Inšpektorátu bezpečnosti práce. Síce súhlasil, že nemal čo podpisovať prázdne výdavkové doklady, ale urobil to preto, že žalobca to odôvodňoval tým, aby neboli prieťahy pri vyúčtovaní služobných ciest a on potreboval prácu. Stále mu nebolo zrejmé z čoho pozostáva suma 2.591,44 eura požadovaná žalobcom, pretože najskôr tvrdil, že ide o zníženie cestovných náhrad z dôvodu, že nepredložil doklady na vyúčtovanie cestovných náhrad včas a neskôr tvrdil, že ide o náhradu za spôsobenú škodu, ale tá by sa mala týkať len súm 532,14 eura a 420,78 eura, keďže žalobca už nemá zákonný dôvod na zníženie cestovných náhrad vyplatených žalovanému; ak mal tento dôvod, prečo mu to nevyúčtoval v rámci jednotlivých turnusov. Pripomenul skutočnosť, že žalobca mu dlží ešte cestovné náhrady za služobné cesty vo výške 885 eur a 42,55 eura, ktoré mu stiahol z výplaty. 6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť; zároveň bol názoru, že odvolanie nespĺňa náležitosti podľa § 363 C.s.p., nakoľko konkrétne neuvádza dôvody, pre ktoré považuje rozsudok za nesprávny, konkrétne neuvádza odvolacie dôvody podľa § 365 C.s.p. a ani neuvádza rozsah v akom tento rozsudok napáda a preto do úvahy prichádza aj odmietnutie odvolania. Uviedol, že žalobou sa domáhal zaplatenia sumy 2.591,44 eura s príslušenstvom, ktorá predstavovala schodok na zverených hodnotách, t.j. na poskytnutých preddavkoch cestovných náhrad. Konkrétne poskytol žalovanému preddavky cestovných náhrad, ktoré bol povinný vyúčtovať a v nevyúčtovanom rozsahu vrátiť; nakoľko žalovaný nevyúčtoval poskytnuté preddavky cestovných náhrad v rozsahu 2.591,44 eura a tieto preddavky nevrátil, vznikol schodok, za ktorý je daná jeho zodpovednosť. Nedošlo k žiadnemu rozšíreniu žaloby, iba na základe zistení a vykonaného dokazovania vyšlo najavo, že žalovaný použil dňa 26.6.2012 časť poskytnutých preddavkov cestovných náhrad na zaplatenie pokuty vo výške 532,14 eura, za ktorú bola daná jeho zodpovednosť; to však do toho času nemal ako zistiť a preto uplatnený nárok v rozsahu 532,14 eura prekvalifikoval na náhradu škody a ako škody aj prejednal. Žalovaný sa ďalej v konaní snažil tvrdiť, že aj ostatné preddavky cestovných náhrad použil na zaplatenie pokút, avšak svoje tvrdenie nepreukázal a preto zotrval na svojich tvrdeniach, že nárok v ostatnej časti (s výnimkou 532,14 eura), ktorého zaplatenia sa domáha žalobou, vznikol z dôvodu nevyúčtovania a nevrátenia poskytnutých preddavkov cestovných náhrad. Stotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, ktorý nenariadil znalecké dokazovanie, nakoľko by bolo nadbytočné a nehospodárne; je spoločnosťou, ktorej v rámci vykonaných auditov bola skúmaná a overovaná správnosť vedenia účtovníctva o čom predložil správy o vykonaní auditov. Rozhodujúcim faktom je, že dané sumy boli prevzaté žalovaným ako preddavky cestovných náhrad, o čom aj boli založené doklady do spisu, pričom žalovaný svoj podpis na nich dokonca potvrdil. Žalobu podal z dôvodu, že žalovaný nevrátil poskytnuté preddavky cestovných náhrad v rozsahu 2.591,44 eura, ktoré nevyúčtoval; teda netvrdí, že žalovaný v ostatnom rozsahu vôbec nevyúčtoval poskytnuté preddavky cestovných náhrad. Žalovaný predložil vyúčtovania pracovných ciest, na základe ktorých mu bol vyčíslený nárok na cestovné náhrady, ktorý mu bol vyplatený a v rozsahu 2.591,44 eura preddavky nevyúčtoval a bol povinný ich vrátiť. Nebolo mu preto zrejmé o akej sťažnosti žalovaný hovorí, ale súhlasil s tým, že zníženie stravného o viac ako 25 % nie je možné; s týmto však nemajú nevyúčtované preddavky cestovných náhrad, ktoré mal žalovaný vrátiť, akýkoľvek súvis. Žalovanému poskytoval preddavky cestovných náhrad, tak ako aj v prípade ostatných zamestnancov, ktoré logicky predpokladal, že žalovaný vyúčtuje, resp. budú zúčtované s jeho nárokom na cestovné náhrady, na ktorý mu vznikne nárok po skončení pracovnej cesty; v rozsahu 2.591,44 eura však tieto poskytnuté preddavky cestovných náhrad ostali nevyúčtované a nevyporiadané. Z listu inšpektorátu práce práve vyplýva opak a to, že žalobca poskytol žalovanému na cestovných náhradách viac ako bol jeho zákonný nárok a že žalovaný prevzal preddavky cestovných náhrad tak ako tvrdí v žalobe. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že podpisoval prázdne výdavkové doklady z dôvodu, aby neboli prieťahy pri vyúčtovaní služobných ciest a potreboval prácu; toto tvrdenie je nepreukázané a začal sa ním brániť až v priebehu súdneho konania a nepravdivosť tohto tvrdenia bola preukázaná aj výsluchom svedkov H., J., S.V. a G.. K žalobe priložil jednoznačné doklady preukazujúce vznik nevyúčtovaných preddavkov cestovných náhrad v sume 2.591,44 eura, ktoré žalovaný nevrátil, ďalej v rámci celého konania opakovane boli preberané jednotlivé položky a doklady preukazujúce vznik týchto nevyúčtovaných preddavkov cestovných náhrad a do konca boli prítomní aj svedkovia; od počiatku tvrdil, že suma 2.591,44 eur predstavuje schodok na zverených hodnotách, t.j. sumu poskytnutých preddavkov cestovných náhrad, ktorú žalovaný nevyúčtoval a nevrátil V konania vyšlo najavo, že suma 532,14 eura bola použitá na úhradu pokuty, ktorá bola uložená žalovanému a preto ju dodatočne prekvalifikoval v tomto rozsahu na náhradu škody. V žiadnom prípade neuznal, že výber sumy 420,73 eura dňa 20.6.2012 by mal predstavovať škodu a toto ani žalovaný nepreukázal; je to len účelové a ničím nepodložené tvrdenie žalovaného. Faktom je, že s výnimkou sumy 532,14 eura, ktorú použil žalovaný na úhradu svojej pokuty, v ostatnom rozsahu poskytnuté preddavky cestovných náhrad prevzal, nevyúčtoval a nevrátil. Uviedol, že preddavky cestovných náhrad sa poskytujú na viacero pracovných ciest, vodiči zasielajú STAZKY priebežne a zamestnáva cca 350 zamestnancov; s ohľadom na tieto skutočnosti nie je možné zúčtovávať poskytnuté preddavky cestovných náhrad len za jeden turnus a aj administratívne by to bolo podstatne náročnejšie, pričom nie je povinný ani takto postupovať. 7. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len "C.s.p.") preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny (§ 387 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25.2.2020 (§ 219 ods. 3 C.s.p.). 8. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalovaného v odvolaní (ktoré v súhrne spochybňujú vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, nakoľko má vychádzať z nesprávneho právneho posúdenia veci pri nedostatočných a nesprávnych skutkových zisteniach), s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C.s.p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú (miestami až zmätočnú) argumentáciu a to s poukazom na dostatočné a správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k vyhoveniu žalobe. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci totiž vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na relevantnosť tvrdení žalovaného z hľadiska skutočností uvádzaných na jeho obranu. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C.s.p. súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku, že žalovaný zodpovedá za schodok na zverených hodnotách a škodu spolu v sume 2.591,44 eura. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku spoľahlivým spôsobom objasnil zákonné predpoklady zodpovednosti zamestnanca za schodok na uverených hodnotách a za škodu, ďalej aké dôkazy v konaní vykonal, resp. nevykonal a ako ich vyhodnotil, pričom svoje rozhodnutie aj riadne a presvedčivo v súlade s § 220 C.s.p. odôvodnil. 9. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 10. Na ozrejmenie právnej stránky posudzovanej veci odvolací súd uvádza, že konštrukcia zodpovednosti zamestnanca za schodok na zverených hodnotách je založená na tom, že zamestnanec, s ktorým bola uzavretá dohoda o hmotnej zodpovednosti, nevyúčtoval hodnoty zverené mu na základe tejto dohody, hoci ich bol povinný vyúčtovať, takže vznikol schodok. Je to zodpovednosť za predpokladané zavinenie, spočívajúce v tom, že zamestnanec nesplnil povinnosť vyúčtovať zverené hodnoty. Základnou právnou charakteristikou schodku je, že zamestnancovi zverené hodnoty, ktoré je povinný vyúčtovať, chýbajú. Skutočnosť, že zamestnanec a zamestnávateľ uzavreli platnú dohodu o hmotnej zodpovednosti, sama osebe neznamená, že zamestnanec bude vždy zodpovedať podľa § 182 Zákonníka práce; táto zodpovednosť prichádza do úvahy len vtedy, ak dôjde ku škode vo forme schodku, t.j. na hodnotách (veciach) určených na obeh alebo obrat, ktoré zamestnanec prevzal. 11. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorý medzi stranami nebol sporný, vyplýva, že žalobca ako zamestnávateľ 29.5.2012 uzatvoril so žalovaným ako zamestnancom pracovnú zmluvu, na základe ktorej vznikol žalovanému pracovný pomer so zaradením na výkon práce vodiča medzinárodnej kamiónovej dopravy pre Európu a súčasne v ten istý žalobca so žalovaným uzatvoril aj dohodu o hmotnej zodpovednosti žalovaného za finančnú hotovosť, ceniny, tovar prevzatý na prepravu a jeho uskladnenie, zásoby materiálu určené na obeh (spotrebu), zverené devízové prostriedky, karty na tankovanie, bezhotovostný platobný styk a iné hodnoty podliehajúce pravidelnému zúčtovaniu, ktorými bude s prihliadnutím na svoje pracovné zaradenie disponovať po celú dobu, po ktorú mu budú zverené. 12. Pokiaľ ide o skutkové zistenia týkajúce sa prevzatia žalovaným sumy 2.039,78 eura, súd prvej inštancie vykonané dôkazy (vlastnoručne podpísaný pokladničný doklad o prevzatí zálohy zo dňa 26.9.2012, výpoveď svedkov J., H., S. a G.) vyhodnotil jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach a dospel k správnemu skutkovému záver, že žalovaný túto zálohu prevzal a nevyúčtoval; uvedené závery potom platia aj vo vzťahu k počiatočnému stavu v sume 730,05 eura, ktorý taktiež žalovaný vlastnoručne 26.9.2012 podpísal a túto skutočnosť v konaní ani nepoprel. 13. Nebolo možné sa stotožniť s námietkou žalovaného v odvolaní, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil jeho zodpovednosť za škodu vo výške 532,14 eura, predstavujúcu úhradu pokuty (zaplatenej z prostriedkov žalobcu bezhotovostne dňa 26.6.2012 o 15:43 hod.) uloženej za nesprávne rozloženie nákladu, pretože zavinené porušenie povinností vodiča (žalovaného) motorového vozidla bolo konštatované trestným rozkazom Bezpečnostného riaditeľstva K. XXX, U.-XXXX M., Kanton W., zo dňa 14.8.2012, č. 11 12 3070, za to, že nedodržal minimálnu adhéznu tiaž ťahača návesov TNXXXCP/SK a ZVXXXYE/SK o 420 kg a viedol dňa 26.6.2012 o 14:51 hod. v D., A2, ťažké motorové vozidlo s prevýšením 1 cm, keď neuvážil alebo nebral ohľad na následky svojho správania pri ľahkovážnom porušení povinností; odvolací súd už vo svojom zrušujúcom rozhodnutí ozrejmil, že vodič motorového vozidla je vždy zodpovedný za správnu prepravu nákladu (jeho hmotnosť alebo rozloženie), nakoľko v opačnom prípade by bolo možné spochybniť aj právne účinky uvedeného trestného rozkazu Bezpečnostného riaditeľstva M., ktorým bola jednoznačne ustálená právna zodpovednosť žalovaného. 14. Súd prvej inštancie napokon správne nevykonal žalovaným navrhnutý dôkaz a to znaleckého skúmania znalcom z odboru ekonomiky na preverenie skutočnosti, či žalovaný predpokladal záznamy z pracovných ciest v lehote tak, aby bolo možné po ich obdržaní vykonať zúčtovanie pracovných ciest nasledujúci kalendárny mesiac, ďalej za účelom preverenia v akej výške boli vyplatené žalovanému zálohy na služobné cesty a či tieto zálohy boli zavedené do peňažného denníka, t.j. či bolo vyúčtovanie zahraničných ciest žalobcom vykonané v súlade so zákonom; totiž rozhodnutie posudzovanej veci založenej na skutkovom tvrdení nevyúčtovania vyplatených záloh na zahraničné pracovné cesty, poskytnutej hotovosti a zaplatenej pokuty, z logiky veci nezáviselo od posúdenia správnosti účtovnej evidencie z pohľadu zákona o účtovníctve (či iného právneho predpisu), ale spočívalo na zistení a posúdení zverenia hodnôt žalovanému, ktoré bol povinný vyúčtovať, či posúdení zodpovednosti žalovaného za škodu; za týmto účelom súd prvej inštancie vykonal riadne dokazovanie na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe ktorého dospel aj k správnym skutkovým zisteniam. 15. Záverom hodno podotknúť, že žalovaný v konaní po zrušení v poradí prvého rozsudku súdu prvej inštancie neprodukoval v spore už žiadne nové tvrdenia a dôkazy (okrem uvedeného návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania) a v podanom odvolaní v podstate zotrval na svojej pôvodnej procesnej obrane, s ktorou sa v jednotlivých aspektoch vyporiadal odvolací súd už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí, keďže súd prvej inštancie pôvodne žalobu zamietol. 16. Na uvedenom základe preto neboli žalovaným uvádzané tvrdenia v odvolaní vôbec spôsobilé zmeniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie; s ohľadom na právnu argumentáciu odvolacieho súdu, nemali odvolacie námietky žalovaného z hľadiska právneho posúdenia veci a skutkových zistení veci nijaký význam. 17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech. 18. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).