Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Cob/60/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1515202376 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Šiffalovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1515202376.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Šiffalovičovej a členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Tatiany Pastierikovej v právnej veci žalobcu: AUTOREAL TT, s.r.o., Bratislavská 68, 917 01 Trnava, IČO: 36 251 895, zastúpený: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., Hlavná 31, 917 01 Trnava, IČO: 36 865 281, proti žalovanému: M Motors SK s.r.o., Panónska cesta 33, 851 04 Bratislava, IČO: 35 908 238, zastúpený: KRION Partners s. r. o., Palisády 50, 811 06 Bratislava, IČO: 36 858 617, o určenie že zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným trvá, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 23Cb/61/2015-606 zo dňa 19.06.2018, takto r o z h o d o l : I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k. 23Cb/61/2015-606 zo dňa 19.06.2018 p o t v r d z u j e . II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. 2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobou zo dňa 09.02.2015 žalobca žiadal, aby súd určil, že odstúpenie žalovaného zo dňa 28.08.2014 od Servisnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 11.12.2006 a odstúpenie žalovaného zo dňa 28.08.2014 od Dílerskej kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 14.11.2005, sú neplatné a priznal žalobcovi náhradu trov konania. Písomným podaním zo dňa 12.04.2018, doručeným súdu na pojednávaní dňa 16.04.2018 žiadal, aby súd pripustil zmenu žaloby v znení: „Súd určuje, že zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným založený Servisnou zmluvou vzájomne uzatvorenou dňa 11.12.2006 a tiež zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným založený Dílerskou kúpnou zmluvou vzájomne uzatvorenou dňa 14.11.2005 trvajú a k ich ukončeniu neprišlo odstúpením žalovaného zo dňa 28.08.2014.“ Súd uznesením vyhláseným na pojednávaní zmenu žaloby pripustil. 3. Súd prvej inštancie skúmal procesnú prípustnosť určovacej žaloby skúmaním naliehavého právneho záujmu a konštatoval, že bez tohto určenia by bolo právne postavenie žalobcu ohrozené, resp. jeho právne postavenie by sa stalo neistým. Súd mal za to, že je splnená procesná podmienka prípustnosti tejto žaloby, žalobcom koncipovaná žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý vedie k odstráneniu neistoty vzťahu strán sporu. 4. Žalobca v žalobe uviedol, že medzi ním a žalovaným boli uzatvorené Dílerská kúpna zmluva uzatvorená dňa 14.11.2005 (ďalej len „DKZ“) a Servisná zmluva uzatvorená dňa 11.12.2006 (ďalej len „SZ“), pričom žalobca na základe DKZ pôsobí ako autorizovaný predajca V. a zároveň na základe SZ pôsobí ako autorizovaný opravca V., obe zmluvy boli uzavreté na dobu neurčitú. Poukázal na to, že dňa 28.08.2014 došlo zo strany žalovaného k jednostrannému ukončeniu vzájomnej spolupráce medzi žalobcom a žalovaným, k zrušeniu prepojenia žalobcu a jeho informačných systémov s informačnými systémami žalovaného, v dôsledku čoho došlo (i) k narušeniu a znefunkčneniu informačného účtovného systému žalobcu a žalobca tak nebol dňa 28.08.2014 a stále nie je schopný riadne a včas zabezpečiť všetky úkony a plniť všetky povinnosti, ktoré má (okrem iných) aj ako daňovník, platca dane z pridanej hodnoty a účtovná jednotka, (ii) k faktickej nemožnosti žalobcu riadne vykonávať všetky práva, ktoré mu priznávajú zmluvy, (iii) k navodeniu stavu, že žalobca nie je schopný riadne plniť všetky povinnosti, ktorých plnenie mu ukladajú obe zmluvy. Žalobca ďalej uviedol, že obdržal cestou elektronickej pošty e- mailovú správu, ktorej obsahom bolo oznámenie žalovaného o jeho odstúpení od SZ a DKZ. Žalobca, prostredníctvom právneho zástupcu oznámil žalovanému, že neuznáva odstúpenie od DKZ a považuje ho za neplatné a to najmä z dôvodov, že (i) odstúpenie žalovaného od DKZ nebolo vykonané písomne formou doporučeného listu a nebolo ani žalobcovi doručené, (ii) v oznámení o odstúpení bol uvedený len jeden dôvod, pre ktorý žalovaný odstúpil od DKZ, ktorý zároveň nie je dôvodom jednoznačným, (iii) žalovaný nemohol odstúpiť od DKZ s okamžitou platnosťou a účinnosťou, nakoľko odstúpenie mohlo by nadobudnúť účinky až momentom jeho riadneho doručenia, (iv) nebol, ani nie je dôvod pre odstúpenie žalovaného od DKZ podľa bodu 19.2. 2 písm. a), b) DKZ, nakoľko žalobca neporušil svoju povinnosť z DKZ a nie sú ani splnené podmienky pre uplatnenie takéhoto dôvodu v zmysle bodu 19.2.2 písm. a), b) DKZ. Dňa 01.11.2014 bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené Doplnenie dôvodov odstúpenia od Servisnej zmluvy a Odpoveď na vyjadrenie k odstúpeniu od Servisnej zmluvy, datované dňa 19.11.2014, v ktorých žalovaný uviedol, že zo strany žalobcu došlo k porušeniu (najmä) bodu 3.1.2. SZ, bodu 7.2 SZ, bodu 17.3.2. SZ a bodu 17.3.3. SZ, časti B Predajných podmienok (platných pre roky 2012,2013 a 2014) a Servisných štandardov. Podľa názoru žalobcu v Doplnení dôvodov odstúpenia od Servisnej zmluvy uvedené dôvody nie sú dôvodmi, ktoré by oprávňovali žalovaného na okamžité ukončenie SZ a v tomto smere poukázal na bod 7.1.2. a bod 20.2.1 v spojení s bodom 20.2.20 písm. b) SZ. Žalobca zdôraznil, že k uplatneniu práva odstúpiť od SZ žalovaným z dôvodu, že žalobca nespĺňal povinné štandardy, muselo predchádzať nesplnenie tzv. akčného plánu alebo nedosiahnutie dohody o tzv. akčnom pláne, pričom žiadny akčný plán nebol uzatvorený, resp. nikdy nebolo iniciované jeho uzatvorenie. Žalobca preto považoval odstúpenie od SZ zaslané cestou elektronickej pošty za neplatné, nakoľko nebolo vykonané vo forme a spôsobom ako je dohodnuté v zmluve; neexistuje dôvod pre platné odstúpenie od SZ, nakoľko žalobca žalovaným označené záväzky obsiahnuté v SZ neporušil, pretože takýto záväzok žalobca podľa SZ (ani) nemá, resp. ho splnil; žalobca riadne a včas splnil záväzok dosiahnuť minimálny odberový cieľ a plniť Servisné štandardy a preto ani neexistuje dôvod, pre ktorý by žalovaný bol oprávnený odstúpiť od SZ podľa bodu 20.2.2 písm. b) a d) SZ. 5. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe k forme a doručeniu odstúpenia žalovaného od DKZ uviedol, že písomné odstúpenie od DKZ doručili žalobcovi osobne dvaja zástupcovia žalovaného v prevádzke žalobcu dňa 28.08.2014, osobného stretnutia sa zúčastnili traja zo štyroch konateľov žalobcu a zástupcovia žalovaného na tomto osobnom stretnutí výslovne oznámili konateľom žalobcu, že im odovzdávajú odstúpenie od DKZ a SZ, že žiadajú o jeho prevzatie a zároveň potvrdenie prevzatia týchto odstúpení, konatelia žalobcu predmetné písomné odstúpenie od DKZ a SZ na tomto stretnutí síce prevzali, avšak odmietli zástupcom žalovaného potvrdiť jeho prevzatie. Žalovaný preto dňa 28.08.2014 zaslal písomné odstúpenia od DKZ a SZ aj doporučenou poštou s doručenkou na adresu sídla žalobcu, zásielka sa však vrátila ako neprevzatá v úložnej dobe, ktorá uplynula dňa 23.09.2014. Z dôvodu právnej istoty žalovaný zaslal scan písomného odstúpenia od DKZ a SZ aj emailami zo dňa 04.09.2014 na všetky emailové adresy žalobcu, prostredníctvom ktorých žalobca so žalovaným v minulosti preukázateľne komunikoval. Nepochybným dôkazom, že žalovaný dňa 28.08.2014 doručil žalobcovi obe odstúpenia je podľa žalovaného fakt, že žalobca zaslal dňa 03.09.2014 emailom právnemu zástupcovi žalovaného námietky k odstúpeniu od DKZ a SZ, teda o odstúpení vedel, poznal jeho obsah, bolo mu zrejmé, o aký úkon ide. Ohľadne odstúpenia od DKZ pre nedostatočný počet predvádzacích vozidiel žalovaný uviedol, že výzvy žalovaného boli žalobcovi riadne doručené a trval na tom, že žalobca dlhodobo neplnil DKZ a príslušné predajné podmienky nielen pokiaľ ide o minimálny počet predvádzacích vozidiel a vozidiel v show-roome, ale aj pokiaľ ide o maximálnu povolenú dobu používania predvádzacích vozidiel. Tvrdenie žalobcu, že Predajné podmienky platné pre rok 2013 stratili spätne platnosť a účinnosť vypovedaním Zmluvy o financovaní, považoval za nesprávne a s poukazom na čl. 3 ods. 1 Predajných podmienok platných pre rok 2013 mal za to, že ich platnosť a účinnosť je viazaná na podpis Zmluvy o financovaní, nie na jej platnosť a účinnosť. K tvrdeniu žalobcu, že Predajné podmienky na rok 2014 nenadobudli platnosť a účinnosť, pretože ich platnosť a účinnosť bola podmienená Zmluvou o financovaní žalovaný uviedol, že žalobca pri uzatváraní Predajných podmienok na rok 2014 túto skutočnosť nenamietal a dobrovoľne ich podpísal, bol si vedomý ich obsahu a záväznosti a čiastočne sa nimi spravoval. K odstúpeniu od DKZ pre neplnenie Predajných štandardov žalovaný zdôraznil, že výzva žalovaného na plnenie Predajných štandardov zo dňa 12.03.2014 bola riadne doručená a spĺňala podmienky DKZ, pričom žalobca dlhodobo nedisponoval požadovaným značením zn. V. na svojej prevádzke, čím bol daný dôvod na odstúpenie od DKZ podľa jej bodu 19.2.2 písm. b), pretože došlo k porušeniu bodov 6.1 písm. d), 7.1.2, 9.3.1, 9.3.2 a 9.3.3 DKZ a k náprave nedošlo ani po opakovaných výzvach žalovaného. Zdôraznil, že žalobca dlhodobo a opakovane neplnil svoje platobné záväzky vyplývajúce zo Zmluvy o financovaní, ako aj novej zmluvy o financovaní, čím sa opakovane dostával do omeškania a bol tak daný dôvod na odstúpenie od DKZ podľa bodu 19.2.2 písm. a), pretože došlo k porušeniu bodu 3. Predajných podmienok na roky 2012, 2013 a 2014 a k náprave nedošlo ani po opakovaných výzvach žalovaného. K dôvodom odstúpenia od SZ žalovaný poukázal na opísaný spôsob doručenia odstúpenia od DKZ a na to, že žalobca nesplnil odbytovú úlohu/cieľ vo výške 150.000 eur v dvoch po sebe nasledujúcich predajných obdobiach (2012 a 2013), bol tak daný dôvod na odstúpenie od SZ v zmysle bodu 20.2.2. písm. d) SZ, pretože došlo k porušeniu najmä bodu 6.1 písm. a) SZ, bodu 8. Predajných podmienok na roky 2012 a 2013 a prílohy A k Predajným podmienkam na roky 2012 a 2013. Okrem toho uviedol, že žalobca dlhodobo neplnil povinné Servisné štandardy týkajúce sa dostatočného vyškolenia a kvalifikácie personálu autorizovaného opravcu vozidiel V., vrátane účasti zamestnancov žalobcu na jednotlivých školenia týkajúcich sa produktov a systémov spoločnosti V., bol tak daný dôvod na odstúpenie od SZ v zmysle bodu 20.2.2. písm. b) SZ, preto, že došlo k porušeniu bodov 3.1.2,7.2,17.3.2 a bodu17.3.3 SZ, časť B Predajných podmienok, platných predovšetkým, nie však výlučne, na roky 2012, 2013 a 2014 a bodov 3.1 až 3.3 Servisných štandardov autorizovaného opravcu vozidiel V.. 6. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že odstúpenie od zmluvy je jednostranný adresovaný právny úkon, ktorý nevyžaduje súhlas druhej zmluvnej strany, ktorý sa stáva účinným tým, že dôjde do dispozičnej sféry adresáta, pričom neuvedenie dôvodov, resp. nesprávne uvedenie dôvodov odstúpenia od zmluvy nemá vplyv na relevanciu odstúpenia, je vždy potrebné skúmať faktickú existenciu dôvodov na odstúpenie. Posúdenie skutočnosti, či sa prejav vôle dostal do sféry adresáta je potrebné vyhodnotiť objektívne, vzhľadom na všetky okolnosti. V tomto smere poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR R 27/2011. Mal preto za to, že odstúpenie žalovaného od DKZ a SZ bolo účinne doručené žalobcovi dňa 04.09.2014, kedy žalobca obdržal prostredníctvom elektronickej pošty scan odstúpenia od DKZ a SZ na adresu K..B..sk a Z..sk, pričom z výpisu z obchodného registra Okresného súdu Trnava, vložky č.: 13812/ T vyplýva, že V.. K. Š. je konateľkou žalobcu na základe rozhodnutia valného zhromaždenia spoločnosti od 14.04.2011 so zápisom v obchodnom registri od 01.06.2011. Ohľadne doručenia odstúpenia od DKZ a SZ žalobcovi poukázal taktiež na výpoveď J.. V. Š. na pojednávaní dňa 23.01.2017. Konštatoval, že dispozícia žalobcu s odstúpením od SZ vyplýva i z e-mailu žalobcu (J.. V. Š.) zo dňa 03.09.2014, v ktorom žiadal o zrušenie odstúpenia od SZ. 7. K odstúpeniu od SZ súd uviedol, že dôvod neplnenia odbytových cieľov žalobcom splnený nebol, žalobca splnil dojednané odbytové ciele/úlohy, keď z Predajných podmienok na rok 2013 vyplýva minimálna odberová úloha žalobcu pre odber náhradných dielov a príslušenstva v roku 2013 v nákupnej cene bez DPH vo výške 50.000 eur. Zastával názor, že odberová úloha vo výške 150.000 eur mala plniť len motivačnú funkciu s možnosťou zaradenia žalobcu do výhodnejšej bonusovej kategórie s výplatou percentuálne určeného bonusu, pričom z výkladu ustanovení Predajných podmienok vyplýva, že dôvodom na odstúpenie od SZ mohlo byť výlučne neplnenie minimálnej odberovej úlohy. Na druhej strane poukázal na to, že žalobca nevedel v konaní preukázať účasť na jednotlivých školeniach organizovaných žalovaným v roku 2014, obmedzil sa výlučne na vyjadrenie: „Žalovaný nám vytkol školenie servisného systému Carys, ktoré máme absolvované všetci ...“ (výpoveď konateľky žalobcu V.. V. Š. na pojednávaní dňa 23.01.2017), pričom o svojom tvrdení nepredložil žiaden relevantný dôkaz. Súd preto dospel k záveru, že žalovaný osvedčil tvrdenie o absencii žalobcu na školeniach predložením pozvánok a prezenčných listín zo servisného stretnutia konaného dňa 28.-29.05.2014, školenia prijímacích technikov zo dňa 05.06.2014 a školenia mechanikov zo dňa 16.06.2014, čím došlo k porušeniu bodu 3.1.2, 7.2, 17.3.2, a bodu 17.3.3 SZ, časti B. Predajných podmienok, platných predovšetkým, nie však výlučne, na roky 2012, 2013 a 2014 a Servisných štandardov autorizovaného opravcu vozidiel V., čím bol splnený dôvod na odstúpenie žalovaného od SZ podľa bodu 20.2.1 SZ. 8. K odstúpeniu od DKZ súd uviedol, že žalobca mal uzavretú úverovú zmluvu č. D. dňa 20.02.2013 s obchodnou spoločnosťou VB LEASING SK, spol. s.r.o., ktorá sa mu zaviazala poskytnúť úverový rámec 200.000 eur na účel financovania nadobudnutia vlastníckeho práva k novým vozidlám, avšak zmluva obsahuje záväzok poskytnutia úverového rámca, ktorého poskytnutie žalobca predložením relevantného dokladu neosvedčil. Súd poznamenal, že k uzavretiu zmluvy s VB LEASING SK s.r.o. došlo počas platnosti zmluvy s ČSOB Leasing a.s., z čoho možno nepriamo usudzovať možnosť porušovania platobnej disciplíny žalobcom a jeho problémy s financovaním kúpy nových motorových vozidiel, ČSOB Leasing a.s. pri nedodržiavaní platobnej disciplíny pristupovala k pozastaveniu financovania vozidiel, ako sa stalo aj dňa 19.11.2012. Konštatoval, že žalobca v konaní neosvedčil, že úhradu platobných záväzkov voči žalovanému realizoval včas. Ďalej uviedol, že nadobudnutie platnosti Predajných podmienok pre rok 2013 bolo viazané na podpísanie trojstrannej zmluvy s ČSOB Leasing, avšak vypovedanie tejto zmluvy zo strany ČSOB Leasing nemohlo spôsobiť zánik platnosti týchto podmienok. Poukázal na to, že z prílohy č. II. Predajných podmienok na rok 2013 vyplývala povinnosť žalobcu mať v show-roome minimálne 5 špecifikovaných vozidiel V. a minimálne 3 predvádzacie vozidlá, pričom žalobca osvedčoval splnenie predajných podmienok predložením faktúry č. XXXXXXXXXX vystavenej žalovaným dňa 13.11.2013, z ktorej vyplýva dispozícia žalobcu s vozidlom V. P. a faktúry č. XXXXXXXXXX vystavenej žalovaným dňa 20.12.2013, z ktorej vyplýva dispozícia žalobcu s vozidlom V. R., žiadne iné listinné doklady viažuce sa k nadobudnutiu motorových vozidiel, k osvedčeniu splnenia Predajných podmienok na rok 2013 a k tvrdeniu o disponovaní s požadovaným počtom a modelovým radom motorových vozidiel súdu nepredložil. V tejto súvislosti súd poukázal aj na email predložený žalovaným, adresovaný konateľovi žalobcu zo dňa 26.04.2013, z ktorého vyplýva problematickosť pri financovaní nákupu motorových vozidiel žalobcom. Uviedol, že žalobca sa snažil dispozíciu s modelovým radom R. preukázať predložením faktúry vystavenej zákazníkovi spolu s dokladom odovzdaní vozidla, podľa všetkého bolo vozidlo odovzdané zákazníkovi dňa 12.10.2012, čo znamená, že podmienka disponovať celý rok modelovým radom R. zo strany žalobcu splnená nebola. Súd poukázal na to, že žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 15.03.2017 uviedol, že uvedené vozidlo sa predalo dňa 16.12.2012, pričom v tabuľke uvedenej v jeho vyjadrení zo dňa 19.08.2017 uvádza, že to isté vozidlo bolo predané až dňa 11.02.2013, k čomu predložil listinné doklady - faktúru aj s preberacím protokolom údajne podpísaným kupujúcou. Súd porovnal sporné faktúry č. XXXXXX zo dňa 11.10.2012 a č. XXXXXX zo dňa 11.02.2013 a konštatoval, že podpisy kupujúcej, V.. P. Š. sa líšia, nepristúpil však k znaleckému skúmaniu listinných dokladov z dôvodu, že nemal ostatnými listinnými dokladmi za preukázanú dispozíciu žalovaného s požadovaným počtom motorových vozidiel na show-roome a požadovaným počtom a typom predvádzacích vozidiel. Poukázal na to, že DKZ zaväzovala žalovaného zabezpečiť firemné značenie zn. V. v prevádzke žalovaného (bod 9.3.3 DKZ), pričom v záväznom harmonograme výstavby nového salónu V. sa žalobca výslovne zaviazal, že riadne zabezpečí vonkajšie a vnútorné firemné značenie do stanoveného termínu najneskôr do 15.09.2008. Konštatoval, že z e-mailu J.. K. Š. zo dňa 22.04.2014 vyplýva záväzná objednávka výmeny loga, avšak z e-mailu koncipovaného Q. F. dňa 28.04.2014 vyplýva nesúhlas s nahradením pôvodného horného panelu C. novým panelom s logom a nápisom V. V.. Z uvedeného dôkazu podľa súdu možno vyvodzovať námietky žalovaného s vizualizáciou značenia vstupu do salónu žalobcu a žalobca žiaden relevantný dôkaz, ktorým by vyvrátil tvrdenia žalovaného o absencii firemného značenia zn. V. na svojej prevádzke súdu nepredložil, preto mal súd za to, že bol splnený dôvod na odstúpenie od DKZ podľa jej bodu 19.2.2 písm. b) s poukazom na porušenie bodov 6.1 písm. d), 7.1.2,9.3.1,9.3.2 a 9.3.3 DKZ a k náprave nedošlo ani po opakovaných výzvach žalovaného. 9. K námietke žalobcu o nemožnosti odstúpenia od DKZ a SZ s poukazom na skutočnosť, že tomuto úkonu malo predchádzať schválenie akčného plánu, poukázal na výpoveď konateľky žalobcu J.. V. Š., na pojednávaní dňa 23.01.2017, z ktorej uzavrel, že na stretnutí 28.08.2014 bol stranami sporu prejednávaný akčný plán, k jeho uzavretiu však nedošlo, čo zakladá možnosť okamžitého odstúpenia od DKZ podľa bodu 19.2.2 písm. b) DKZ. Doručenie výzvy žalovaného s poskytnutím lehoty na odstránenie protiprávneho stavu do 30.06.2014 zo dňa 20.06.2014 žalobca nespochybnil, preto mal súd za to, že boli splnené všetky podmienky dojednané stranami sporu na možnosť odstúpenia od DKZ a SZ. S poukazom na uvedené žalobu zamietol a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania. 10. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Svoje podanie odôvodnil tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. 11. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že odstúpenie žalovaného sa dostalo do dispozičnej sféry žalobcu dňa 04.09.2014, kedy ho mal žalobca prostredníctvom elektronickej pošty obdržať. V tejto súvislosti poukázal na § 40 ods. 1 OZ a § 272 OBZ a tiež skutočnosť, že podľa SZ a DKZ výpoveď alebo písomné odstúpenie (od zmluvy) sa musí oznámiť písomne a poslať doporučeným listom. Prijatím záveru súdu nie sú podľa žalobcu splnené podmienky v zmysle § 40 ods. 3 a 4 OZ. Napadnutý rozsudok považoval za nesprávny aj preto, že v konaní nebolo jednoznačne preukázané, kedy prišlo k odstúpeniu. Mal za to, že súd prvej inštancie správne posúdil, že nenastal dôvod na odstúpenie od SZ z dôvodu, že žalobca nemal dosiahnuť určené odbytové ciele, a preto úkon žalovaného - odstúpenie od SZ, považoval za úkon neplatný, kedy zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným založený SZ trvá a nezanikol odstúpením žalovaného zo dňa 28.08.2014. Zdôraznil, že úkon odstúpenia od SZ musí byť určitý a zrozumiteľný, musí obsahovať dôvod, pre ktorý jedna strana SZ od nej odstupuje, dôvod musí byť bližšie špecifikovaný a nie je možné tento dôvod dodatočne meniť či zamieňať za iný dôvod. Namietal, že súd prvej inštancie napriek tejto argumentácii žalobcu, posudzoval dôvody pre odstúpenie od SZ aj v zmysle „Doplnenia dôvodov odstúpenia od Servisnej zmluvy a Odpoveď na vyjadrenie k odstúpeniu od Servisnej zmluvy“. Vo vzťahu k dôvodom, ktoré žalovaný v tomto doplnení uviedol , žalobca poukázal na to, že bolo nesporne preukázané, že nebol vypracovaný akčný plán tak, ako to predpokladá SZ, vypracovanie nie je možné stotožniť s pojmom prejednanie, ako vypovedala konateľka žalobcu na pojednávaní. Dodal, že dôkaznú povinnosť túto skutočnosť preukázať má žalovaný, no táto skutočnosť v konaní preukázaná nebola. Žalobca tvrdil, že povinné Servisné štandardy spĺňal, pričom zo žiadneho ustanovenia SZ nevyplýva, že by účasť na školeniach patrila medzi tzv. povinné štandardy, a preto nie je možné neúčasť, alebo sporadickú absenciu, považovať za podstatné porušenie SZ. Mal za to, že vo vzťahu k výkladu daných ustanovení je potrebné použiť výklad na ťarchu zmluvnej strany, ktorá zmluvu koncipovala, pričom pri náhľade a výklade SZ tak, ako naznačil žalovaný a súd, by mohlo dôjsť k zneužívaniu postavenia jednou stranou - organizovaním a prikazovaním účasti na školeniach, ktorých obsah neposkytuje žiadnu pridanú hodnotu pre druhú zmluvnú stranu a jej pracovníkov, ale bude prikazovať a organizovať len z dôvodu, aby na ich organizovaní dosahoval zisk a vytváral formu nátlaku na zmluvného partnera z obavy o možné vyvodenie negatívnych dôsledkov. Žalobca zdôraznil, že účasť na školení, ktorého sa nezúčastnil, nebola potrebná, pretože už takého školenie absolvoval. Okrem toho zastával názor, že zo žiadneho zmluvného dojednania SZ nevyplýva povinnosť zúčastňovať sa každého školenia, ktoré by organizoval alebo zabezpečil organizáciu žalovaný. Žalobca dal do pozornosti, že ak sa zúčastnil 70 % školení organizovaných žalovaným, neporušil žiadnu povinnosť podľa SZ a ak to žalovaný a súd posúdil ako dôvod pre platné odstúpenie od zmluvy, je možné posúdiť takýto výkon práva ako zneužite a konanie v rozpore s poctivým obchodným stykom. Poukázal tiež na § 266 ods. 3 OBZ a prax, ktorú strany medzi sebou uzavreli, ako aj následné správanie sa strán, kedy zo strany žalovaného bolo tolerované, že sa niektoré povinnosti zo SZ splnili len v určitom rozsahu (účasť na školeniach). Žalobca ďalej namietal, že v konaní vzniesol námietku premlčania, pričom v napadnutom rozsudku nie je žiadna zmienka o jej vyhodnotení. 12. Vo vzťahu k odstúpeniu od DKZ poukázal na možnosť odstúpenia len v prípade, že sú splnené zmluvne dohodnuté podmienky - nezabezpečenie nápravy, ak je to možné. Tvrdenie súdu, že z novej zmluvy o financovaní, vyplýva len záväzok poskytnúť rámec úveru a nebolo v žiadnom smere preukázané, že k poskytnutiu aj prišlo, považoval za nesprávne a zdôraznil, že podľa každej zmluvy o úvere je daný záväzok veriteľa na požiadanie úver alebo jeho časť dlžníkovi poskytnúť, teda žalobca preukázal, že bol záväzok iného veriteľa financovať žalobcu ako dlžníka - mal platne a účinne uzatvorenú zmluvu o úvere. Súd podľa neho nevzal do úvahy právny režim, kedy zmluva o financovaní s ČSOB Leasing bola založená na postupovaní pohľadávok voči žalovanému zo žalobcu na danú spoločnosť (nového veriteľa), a preto nemohlo nastať porušenie splácania úveru, nakoľko v danom vzťahu nešlo o úver. Okrem toho uviedol, že žalovaný po uzatvorení zmluvy s VB LEASING SK opätovne akceptoval stav, kedy zmluva o financovaní bola uzatvorená s inou spoločnosťou ako s ČSOB Leasing, a teda prax, ktorú strany medzi sebou zaviedli je nutné aj v tomto smere vziať na zreteľ. Pokiaľ ide o dôvod neplnenia Predajných štandardov tým, že žalobca nedisponoval firemným značením žalobca namietal, že súd sa nevyporiadal s jeho argumentáciou, že DKZ rozlišuje medzi firemným značením a firemným značením V., pričom firemné značenie žalobcu bolo inštalované, značenie V. bolo inštalované čiastočne, a značenie V. (vo vzťahu pylónu) nebolo síce nainštalované, avšak podľa DKZ bolo povinnosťou žalovaného (bod 9.3.3.) toto dodať žalobcovi, pričom žalobca o jeho dodanie opakovane žiadal. Mal za to, že žalovaný do roku 2014 akceptoval stav a rozsah firemného značenia, teda išlo o správanie sa a prax medzi stranami zavedenú. Neexistencia časti firemného značenia V. podľa jeho názoru nemohla byť a ani nebola dôvodom pre platné odstúpenie od DKZ. Pokiaľ ide o tvrdené porušenie povinnosti mať k dispozícii určený počet motorových vozidiel, žalobca poukázal na to, že žalovaný opakovane odmietal, resp. nebol schopný dodať objednané motorové vozidlá žalobcovi. Žalobca mal za to, že splnenie podmienky danej Predajnými podmienkami pre rok 2013 preukázal, pričom v konaní následne preukazoval len sporné okolnosti - teda splnenie povinnosti vo vzťahu k tým vozidlám, u ktorých bola spornosť, či nimi disponoval alebo nie. Namietal, že súd nevzal pri rozhodovaní do úvahy podstatnú skutočnosť, že porušenie danej povinnosti neexistovalo v čase, kedy deklarované odstúpenie žalovaný vykonal, žalovaný tak nebol oprávnený od DKZ odstúpiť, pretože žalobca ním tvrdené porušenie „odstránil“ a teda dôvod, ktorý mal existovať v roku 2013 (resp. 2012) už zanikol. Dodal, že neplnenie takejto povinnosti mohlo byť spôsobené aj tým, že importér dané vozidlo nemal k dispozícii (skladom), takéto vozidlo sa už nevyrábalo a nový model nemohol byť dodaný, alebo bol veľmi dlhý čas dodania. Žalobca sa i v tejto súvislosti odvolával na prax a správanie sa zmluvných strán. Poukázal tiež na znenie Predajných podmienok k DKZ, ktoré dávali priestor pre žalovaného, ak vedel, že žalobca neplní podmienky, vozidlá dodať s povinnosťou žalobcu ich prevziať a zaplatiť. Okrem toho uviedol, že aj v prípade odstúpenia od DKZ, k uplatneniu takéhoto práva by muselo predchádzať nesplnenie tzv. akčného plánu alebo nedosiahnutie dohody o tzv. akčnom pláne, pričom žiadny akčný plán nebol vypracovaný ani komunikovaný. Žalobca tiež namietal odôvodenie napadnutého rozsudku, keď v ňom nenašiel odpovede na podstatné otázky, preto ho považoval vo veľkej miere za arbitrárny. S ohľadom na uvedené žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a zaviazal žalovaného k náhrade trov odvolacieho konania žalobcovi. 13. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 13.09.2018. Poukázal na to, že žalobca žiadnym spôsobom nevysvetlil, v čom považuje napadnuté rozhodnutie za nesprávne v časti formy odstúpení, v tejto časti sa podľa neho javí odvolanie žalobcu nepreskúmateľné. Vyjadril názor, že rozsudok celkom jednoznačne a dôkladne zdôvodňuje závery o platnosti a preukázanom doručení oboch odstúpení, keď k nastúpeniu právnych účinkov oboch odstúpení došlo najneskôr dňa 04.09.2014. Zotrval však na stanovisku, že odstúpenie od DKZ aj SZ bolo riadne doručené už na osobnom stretnutí žalobcu so žalovaným dňa 28.08.2014. Skutočnosť že žalobca odstúpenia riadne obdržal a mal možnosť sa s nimi objektívne oboznámiť už skôr podľa žalovaného potvrdzuje aj odpoveď pani Š. zo dňa 03.09.2014. 14. Ohľadne (ne)schválenia akčného plánu poukázal na to, že jeho dohodnutie predpokladá vzájomnú komunikáciu medzi žalobcom a žalovaným, pričom žalovaný v konaní preukázal, že vyvinul všetku možnú aktivitu za účelom dohodnutia ďalšieho postupu na odstránenie porušení SZ aj DKZ žalobcom, k čomu však nikdy nedošlo z dôvodu, že žalobca odmietal so žalovaným komunikovať a riešiť predmetnú situáciu. Dodal, že snahu dohodnúť akčný plán potvrdil aj žalobca na pojednávaní dňa 23.01.2017. 15. Ďalej uviedol, že odstúpenie od SZ z dôvodu nedodržania odberových cieľov nebolo súdom správne právne posúdené a tieto neboli žalobcom dodržané. Nesúhlasil so záverom súdu, že plnenie odberových cieľov vo výške 150.000 eur za daný rok plnilo výlučne motivačnú funkciu s možnosťou zaradenia žalobcu do výhodnejšej bonusovej kategórie. Plnenie odberových cieľov bolo podľa názoru žalovaného riadne dohodnuté tak, že žalobca mal tieto dodržiavať v rozsahu minimálneho odberového cieľa ako aj odberového cieľa stanoveného vždy v cieľovej zmluve na daný rok a tento bol stanovený vo výške 150.000 eur na roky 2012 až 2014. Poukázal na to, že bod 20.2.2 písm. d) SZ jasne uvádza, že za podstatné porušenie SZ sa považuje nedosiahnutie odbytových cieľov v dvoch po sebe nasledujúcich predajných obdobiach podľa čl. 6 SZ, čl. 6 SZ však odkazuje na oba uvedené ciele. Ohľadne odstúpenia od SZ pre porušenie Servisných štandardov sa stotožnil s argumentáciou súdu v rozsudku a zotrval na tvrdení, že žalobca nedodržal povinnosti vyplývajúce mu zo SZ mať dostatočne vyškolený personál a dodržiavať povinnú účasť na školeniach. Uviedol, že pojem Servisných štandardov je definovaný v bode 1.17 SZ, pričom zmluva na ne v bode 3.1.2 odkazuje ako na svoju neoddeliteľnú prílohu, bod 7.2 v spojení s bodmi 17.3.2 a 17.3.3 SZ výslovne pomenúva povinnosť žalobcu priebežne dodržiavať povinné Servisné štandardy, ktorými sú aj dostatočné vyškolenie zamestnancov a povinnosť zamestnancov žalobcu absolvovať školenia. Okrem toho uviedol, že pozvánka na každé zo školení, ktorého sa žalobca nezúčastnil a na ktorých absenciu žalovaný v konaní poukázal, bola označená poznámkou, že účasť na nich je povinná. Argumentáciu žalobcu o možnom zneužívaní postavenia žalovaného jednou zmluvnou stranou považoval za nezmyslenú, keď školenia obsahujú pre dealerov žalovaného dôležité informácie a inštrukcie, za akých má zo strany dealerov dochádzať k plneniu ich povinností ako autorizovaných opravcov vozidiel danej značky. Dodal, že školenia sú pre žalovaného stratové a navyše argument o ich žiadnej pridanej hodnote pre dealera s cieľom iba dosiahnuť zisk pre žalovaného žalobca nepoužil v prvostupňovom konaní, preto naň nemožno prihliadnuť. Žalobca podľa neho opomína, že v danom prípade ide o obchodnoprávny vzťah medzi dvoma podnikateľskými subjektmi, kde mal možnosť dôsledne sa oboznámiť s obsahom zmluvných podmienok pred podpisom oboch zmlúv a bolo na jeho zvážení, či bude spôsobilý tieto podmienky dodržiavať. Poukázal na to, že žalobca síce uvádza, že sa zúčastnil výlučne školení, ktoré boli prínosom a potrebné k výkonu činnosti AOM, nijak však nešpecifikoval, z čoho vyplýva jeho oprávnenie školenia takýmto spôsobom posudzovať a tiež podľa akého kritéria sa rozhodoval, na ktoré školenie pôjde a na ktoré nie. Tvrdenia o nemožnosti absolvovať všetky školenia považoval za irelevantné, takmer všetci ostatní dealeri tieto svoje povinnosti plniť zvládajú. Argumentáciu žalobcu o výkone práva žalovaného v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku považoval za účelovú a vágnu, bez konkrétnych tvrdení a dôkazov. Uviedol, že dodatočné doplnenie dôvodov odstúpenia nemá žiadny vplyv na platnosť odstúpenia, nakoľko porušenie tejto povinnosti žalobcom bolo v konaní riadne preukázané a existovalo aj v čase, kedy sa odstúpenie od SZ dostalo do dispozície žalobcu. Nesúhlasil s argumentáciou žalobcu o zavedení praxe medzi účastníkmi spôsobom, že žalovaný akceptoval porušenie SZ žalobcom počas dlhšej doby, keď na uvedené nedostatky žalovaný žalobcu opakovane upozorňoval, pričom je výlučne jeho voľbou, či právo na odstúpenie ad SZ využije alebo nie. Rovnako, námietku o premlčaní uvedeného práva žalovaného označil ako irelevantnú, nakoľko uvedený záväzok žalobcu platil počas celého trvania SZ a každé jedno porušenie znamenalo vznik práva žalovaného na odstúpenie od SZ. Mal preto za to, že odstúpenie od SZ bolo opodstatnené. 16. Ohľadne odstúpenia od DKZ žalovaný trval na tom, že žalobca porušil svoje povinnosti z DKZ týkajúce sa financovania vozidiel, pričom nemôže od žalovaného očakávať, že mu zabezpečí uzatvorenie novej zmluvy s ČSOB Leasing aj po tom, čo žalobca sústavne porušoval svoje záväzky, na základe čoho sa ČSOB Leasing rozhodla oprávnene spoluprácu so žalobcom ukončiť. Vyjadril názor, že skutočnosť, že žalobca preukázal existenciu nového zmluvného vzťahu s inou financujúcou spoločnosťou ešte neznamená, že došlo k splneniu jeho povinností z DKZ. Súhlasil s názorom súdu, že žalobca neosvedčil, že úhradu platobných záväzkov voči žalovanému realizoval včas. Zavedenie údajnej praxe medzi účastníkmi DKZ tým, že žalovaný akceptoval uzavretie zmluvy o financovaní s iným subjektom neakceptoval, nakoľko zmluvné podmienky boli jasne dané a išlo iba o dobrú vôľu žalovaného, že s takýmto riešením (aspoň dočasne) súhlasil a argument žalobcu v tejto súvislosti o výkone práva v rozpore s poctivým obchodným stykom považoval za irelevantný, nakoľko žalobca nevysvetlil, v čom by takýto výkon práva mal zo strany žalovaného nastať. Ďalej uviedol, že žalobca nemal riadne zabezpečené firemné značenie zn. V. svojej prevádzky, pričom žalovaný žalobcovi jasne deklaroval dôvod návrhu na úpravu vstupného portálu do salónu žalobcu a dokonca zaslal žalobcovi podklad s výberom z CI manuálu, ktorým mu zaslal námet k príprave návrhu úpravy vstupného terminálu v súlade s platne uzatvorenou zmluvou, aj napriek tomu však žalobca uvedenú povinnosť neplnil a túto porušoval počas celej doby trvania DKZ. Otázka premlčania ani v tomto prípade nemá podľa názoru žalovaného svoje opodstatnenie, pretože žalobca bol povinný dodržiavať uvedenú povinnosť počas celej doby trvania DKZ, a teda porušenie tejto povinnosti počas celej doby zakladalo právo žalovaného na odstúpenie od zmluvy a okrem toho, žalobca bol na splnenie tejto povinnosti vyzvaný aj v roku 2014 písomnou výzvou zo dňa 12.03.2014. Tvrdenie o založení praxe účastníkov dlhodobým akceptovaním tohto porušenia žalovaný poprel, keď na porušenie zmluvou jasne pomenovaných povinností takúto prax založiť nemožno a zároveň poprel, že by tento stav žalovaný akceptoval, na nápravu bol žalobca opakovane vyzývaný, a teda žalovaný na odstránení uvedených nedostatkov trval a nikdy ich neakceptoval. Poprel tvrdenie žalobcu, že žalovaný mu opakovane odmietal, resp. nebol schopný dodať objednané motorové vozidlá a stotožnil sa s názorom súdu, že žalobca podmienku disponovať potrebným počtom predvádzacích vozidiel a vozidiel v showroome v rozhodujúcich rokoch nesplnil. Poprel tvrdenie žalobcu o založení praxe účastníkov dlhodobým akceptovaním tohto porušenia žalovaným, nakoľko žalovaný opakovane vyzýval žalobcu na odstránenie predmetných nedostatkov, čím deklaroval svoj nesúhlas s daným porušením. Mal preto za to, že odstúpenie žalovaného od DKZ bolo opodstatnené. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny. 17. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 18.10.2018. V súvislosti s povinnosťou disponovať určitým počtom vozidiel poukázal na to, že v súlade s § 292 ods. 5 OBZ záväzok doplniť chýbajúci obsah zmluvy zaniká, pretože nastala zmena pomerov - žalobca dlhšie obdobie nemal uzatvorenú zmluvu o financovaní s ČSOB. Popri argumentácii o praxi, ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj následné správanie sa strán ohľadne (ne)plnenia zmluvných povinností doplnil, že došlo tak aj ku zmene zmluvy, kedy jedna strana tým, že akceptovala neplnenie určitých zmluvných ustanovení, súhlasila so zmenou zmluvy (konkludentným prejavom vôle). Vo zvyšnej časti zotrval na svojej doterajšej argumentácii a poukázal na svoje predošlé podania. 18. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 27.12.2018. Poukázal na to, že žalobca na jednej strane tvrdí, že žalovaný nedodržal zmluvné podmienky dohodnuté medzi zmluvnými stranami pre postup pri odstúpení od DKZ a SZ, na druhej strane to bol práve on, ktorý všemožne maril konanie žalovaného vedúce k zrušeniu oboch zmlúv. Zastával názor, že ak by došlo k doručeniu odstúpenia 28.08.2014 či 04.09.2014, nemá to vplyv na dôsledok daného úkonu, v ktorýkoľvek z uvedených dní boli dané podmienky na odstúpenie. Trval na tom, že k vypracovaniu akčného plánu došlo, a to aj s poukazom na skutočnosť, že žiadna zo zmlúv neurčovala formu, ani konkrétne náležitosti akčného plánu, s výnimkou stanovenia termínu, do ktorého malo dôjsť žalobcom k odstráneniu vytýkaných nedostatkov. Žalovaný mal preto za to, že podmienky upravené v oboch zmluvách ohľadom akčného plánu riadne dodržal. Formuláciu zmluvných ustanovení upravujúcich odbytové ciele považoval za zrozumiteľnú a zrejmú a mal za to, že žalobca bol povinný dodržať nielen minimálny odbytový cieľ, ale aj odbytový cieľ stanovený cieľovou zmluvou. Argumentáciu žalobcu odkazujúcu na uplatnenie § 292 ods. 5 OBZ považoval za absurdnú, keď DKZ aj SZ boli riadne uzavreté, pričom záväzok uzavrieť zmluvu o financovaní s ČSOB bol tiež riadne dohodnutý v Predajných podmienkach tvoriacich súčasť DKZ. Skutočnosť, že tento záväzok žalobca porušil a zmluvu uzavretú nemal, nemôže podľa názoru žalovaného založiť medzi zmluvnými stranami záväzok uzavrieť budúcu zmluvu alebo doplniť jej chýbajúci obsah, nakoľko takýto obsah už riadne dohodnutý bol. Tvrdenia žalobcu o praxi, ktorú strany medzi sebou zaviedli, následného správania sa strán, či dohody zmluvných strán o zmene zmluvy, odmietol z rovnakých dôvodov. Na podporu svojej argumentácie poukázal na bod 20.2.3 DKZ a bod 21.2.3 SZ. 19. Ďalšie vyjadrenie podané nebolo. 20. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), preskúmal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP oznámený na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok č. k. 23Cb/61/2015-606 zo dňa 19.06.2018 je potrebné potvrdiť ako vecne správny. 21. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 22. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 23. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 24. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia Okresného súdu Bratislava V č.k. 23Cb/61/2015-606 zo dňa 19.06.2018, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalobca neargumentuje žiadnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré by mali za následok zrušenie daného rozhodnutia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Na zdôraznenie správnosti napádaného rozhodnutia uvádza odvolací súd nasledovné: 25. Žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia, že zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným založený Servisnou zmluvou uzatvorenou dňa 11.12.2006 a tiež zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným založený Dílerskou kúpnou zmluvou uzatvorenou dňa 14.11.2005 trvá a k ich ukončeniu neprišlo odstúpením žalovaného zo dňa 28.08.2014. Pre posúdenie dôvodnosti žaloby žalobcu a trvania zmluvného vzťahu medzi sporovými stranami bolo potrebné zodpovedať otázku, či žalovaný platne odstúpil od SZ a DKZ, t.j. či žalobcovi bolo odstúpenie od oboch zmlúv riadne doručené a či na jednostranné odstúpenie od uvedených zmlúv existovali dôvody. Súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. Konštatoval, že odstúpenie od DKZ a SZ bolo žalobcovi účinne doručené dňa 04.09.2014, keď sa dostalo do jeho dispozičnej sféry. Dospel k záveru o dôvodnosti odstúpenia žalobcu od SZ z dôvodu porušovania Servisných štandardov týkajúcich sa dostatočného vyškolenia a kvalifikácie personálu autorizovaného opravcu vozidiel zn. V.. Ohľadne odstúpenia od DKZ ustálil, že existovali dôvody na odstúpenie pre neplnenie platobných podmienok, pre neplnenie prevádzkových štandardov a taktiež z dôvodu nedostatočného počtu predvádzacích vozidiel a vozidiel v show-roome. Žalobca s uvedenými právnymi závermi súdu prvej inštancie nesúhlasil a v odvolaní namietal, že nedošlo k platnému odstúpeniu od predmetných zmlúv z dôvodu formálnych nedostatkov odstúpenia a neexistencie žalovaným deklarovaných dôvodov pre odstúpenie od SZ a DKZ. Okrem toho namietal, že v napadnutom rozsudku nenašiel odpovede na nastolené otázky, ktoré majú vo veci podstatný význam. 26. Žalobca nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že odstúpenie od SZ a DKZ sa dostalo do dispozičnej sféry žalobcu dňa 04.09.2014 a namietal formu tohto odstúpenia. Odvolací súd považuje túto námietku za nedôvodnú a stotožňuje sa s právnym názorom súdu prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, a síce, že odstúpenie žalovaného od SZ a DKZ bolo účinne doručené žalobcovi najneskôr dňa 04.09.2014, kedy žalobca obdržal prostredníctvom elektronickej pošty scan odstúpenia od SZ a DKZ. Odvolací súd poukazuje na to, že podľa tvrdení žalovaného k doručeniu odstúpenia od SZ a DKZ žalobcovi došlo na osobnom stretnutí žalobcu so žalovaným dňa 28.08.2014, na ktorom žalobca odmietol písomné odstúpenie od predmetných zmlúv prevziať. Následne žalovaný zaslal žalobcovi prostredníctvom poštového podniku písomné odstúpenie od SZ a DKZ, zásielka sa však žalovanému vrátila ako neprevzatá v odbernej lehote (č.l. 188). Žalovaný potom elektronicky prostredníctvom emailu zo dňa 04.09.2014 zaslal žalobcovi scan odstúpenia od SZ a DKZ na adresu K..B..sk a Z..sk (č.l. 189 - 190). Z uvedeného vyplýva, že žalovaný využil dostupné prostriedky na doručenie odstúpenia od SZ a DKZ žalobcovi. Odvolací súd sa v tomto smere stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, a síce, že účinnosť takéhoto prejavu vôle neprítomnej osobe, ktorej je určený ako adresátovi, nastáva momentom, keď sa dostane do sféry jej dispozície, pričom ak sa preukáže, že osoba, ktorej bol právny úkon určený, mala objektívnu možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle, dochádza k pôsobeniu tohto jednostranného právneho úkonu (odstúpenie od zmlúv) voči nej, a to bez ohľadu na to, či sa s ním skutočne aj oboznámila. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti správne podporne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. R 27/2011, podľa ktorého „Všeobecnou požiadavkou toho, aby bolo možné písomnosť považovať za doručenú je, aby adresát mal objektívnu možnosť sa s touto oboznámiť. Pokiaľ je obsahom zásielky právny úkon, potom sa zásielka považuje za doručenú najmä jej prevzatím, ale aj vtedy, ak jej adresát bude mať objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom prejavu vôle v ňom vyjadrenej, t.j. akonáhle sa dostane prejav vôle do sféry jeho dispozície...Neprítomnej osobe (t.j. osobe, s ktorou osoba, realizujúca právny úkon nie je v bezprostrednom styku) musí prejav vôle dôjsť; nemusí jej byť doručený (adresátom prevzatý). Prejav vôle dôjde neprítomnej osobe vtedy, keď sa ocitne vo sfére jej dispozície. Dôjdením do sféry dispozície možno rozumieť dôjdenie prejavu vôle do takej sféry, v rámci ktorej možno rozumne očakávať, že sa adresát s obsahom danej písomnosti oboznámi (môže objektívne oboznámiť). Posudzovanie situácie z objektívneho hľadiska posilňuje dobromyseľnosť i právnu istotu subjektov právnych vzťahov. Vzhľadom na konkrétnu situáciu je potrebné skúmať, či a ako i nedoručený (neprevzatý) prejav vôle pôsobí (je právne účinný) voči jeho adresátovi. K účinnému doručeniu neprítomnej osobe nie je nevyhnutné, aby sa adresát s prejavom vôle skutočne oboznámil, postačuje, že mal objektívnu možnosť tak vykonať...“ Okrem toho súd prvej inštancie správne poukázal na skutočnosť, že dispozícia žalobcu s odstúpením od predmetných zmlúv vyplýva aj z emailu žalobcu (J.. V. Š.K.) zo dňa 03.09.2014 (č. l. 191), v ktorom žiadal o prehodnotenie stanoviska a zrušenie odstúpenia od SZ s okamžitou platnosťou a účinnosťou. 27. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne posudzoval dôvody pre odstúpenie od SZ aj v zmysle podania žalovaného zo dňa 19.11.2014 označeného ako „Doplnenie dôvodov odstúpenia od Servisnej zmluvy a Odpoveď na vyjadrenie k odstúpeniu od Servisnej zmluvy“ i keď dôvod odstúpenia od zmluvy nie je možné dodatočne meniť, či zamieňať za iný dôvod, odvolací súd uvádza nasledovné. Odstúpenie od zmluvy je jednostranný, adresovaný právny úkon, pre ktorý nie sú vyžadované žiadne osobitné náležitosti a ktorý sa stáva účinným tým, že dôjde do dispozičnej sféry adresáta. Obchodný zákonník v žiadnom ustanovení neurčuje povinnosť, aby obsahom odstúpenia od zmluvy bolo aj uvedenie dôvodu, pre ktorý príslušná zmluvná strana od zmluvy odstupuje, avšak vždy je potrebné skúmať faktickú existenciu dôvodov na odstúpenie od zmluvy. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 111/2008 zo dňa 30.06.2009 „Odstúpenie od zmluvy je jednostranný, adresovaný právny úkon, ktorý sa stáva účinným tým, že dôjde do dispozičnej sféry adresáta. V zmysle § 48 ods. 1 Obč. zákonníka možno odstúpiť od zmluvy, len ak je to v zákone (v Obč. zákonníku alebo v inom zákone) pre konkrétny prípad stanovené, alebo ak bolo odstúpenie dohodnuté medzi účastníkmi zmluvy. Dohoda o odstúpení pritom nemusí byť viazaná na existenciu nejakého dôvodu...Obč. zákonník v § 48 ale ani v žiadnom inom ustanovení neurčuje povinnosť, aby obsahom právneho úkonu odstúpenia od zmluvy bolo aj uvedenie dôvodu odstúpenia (či už zákonného alebo dohodnutého). Prípadné uvedenie dôvodov odstúpenia v písomnom (prípadne aj ústnom) odstúpení od zmluvy neznamená viazanosť týmito dôvodmi. Neexistencia dôvodov odstúpenia uvedených v odstúpení preto nevylučuje platnosť odstúpenia z iných skutočne existujúcich dôvodov.“ Uvedený záver možno podľa názoru odvolacieho súdu analogicky aplikovať aj na prípady, na ktoré sa vzťahuje právna úprava Obchodného zákonníka. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie existenciu dôvodov odstúpenia od SZ správne posudzoval aj v zmysle podania žalovaného zo dňa 19.11.2014 označeného ako „Doplnenie dôvodov odstúpenia od Servisnej zmluvy a Odpoveď na vyjadrenie k odstúpeniu od Servisnej zmluvy“ a uvedená námietka žalobcu je nedôvodná. 28. Ohľadne existencie dôvodov na odstúpenie od Servisnej zmluvy zo dňa 11.12.2006 sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie a žalobcu, že dôvodom na odstúpenie od SZ podľa bodu 20.2.2 písm. d) SZ mohlo byť výlučne neplnenie minimálnej odberovej úlohy vo výške 50.000 eur bez DPH, a nie neplnenie odberovej úlohy vo výške 150.000 eur bez DPH, ktoré malo vplyv iba na zaradenie žalobcu do bonusovej kategórie. Uvedené vyplýva aj z priložených Predajných podmienok na rok 2013 (bod 8), kde je uvedené, že práve neplnenie minimálnych odberových úloh sa bude považovať za hrubé porušenie Predajných podmienok a Servisnej zmluvy. Z Odberovej úlohy na rok 2013 a podmienok pre udelenie bonusu, ktoré tvorilo neoddeliteľnú prílohu Predajných podmienok na rok 2013 zároveň vyplýva, že plnenie odberovej úlohy vo výške 150.000 eur bez DPH malo vplyv na výšku bonusu žalobcu. Odvolací súd po preskúmaní prejednávanej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne právne posúdil existenciu dôvodu pre odstúpenie od SZ pre porušovanie Servisných štandardov týkajúcich sa dostatočného vyškolenia a kvalifikácie personálu autorizovaného opravcu vozidiel zn. V., vrátane účasti na jednotlivých školeniach, týkajúcich sa produktov a systémov spoločnosti V.. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca v konaní nevedel preukázať účasť na jednotlivých školeniach organizovaných žalovaným v roku 2014, v tomto smere nepredložil žiaden relevantný dôkaz, pričom žalovaný osvedčil tvrdenie o absencii žalobcu na školeniach predložením pozvánok a prezenčných listín zo školení dňa 28.-29.05.2014, 05.06.2014 a 16.06.2014. V odvolacom konaní sám žalobca potvrdil, že sa zúčastnil len 70 % zo školení organizovaných žalovaným. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie, zastáva názor, že žalobca uvedeným konaním porušil body 3.1.2., 7.2, 17.3.2, 17.3.3 SZ, časť B Predajných podmienok platných na roky 2012, 2013, 2014 (podľa ktorých AOM a jeho príslušní zamestnanci sa musia zúčastniť technických a iných školení, týkajúcich sa produktov/systémov spoločnosti V.) a E.2.1, E.2.2, E.2.3 Servisných štandardov autorizovaného opravcu vozidiel zn. V. (povinná kvalifikácia zamestnancov, účasť na školeniach, servisných stretnutiach a i.). Z uvedených ustanovení vyplýva povinnosť príslušných zamestnancov žalobcu zúčastňovať sa na školeniach organizovaných žalovaným a spĺňať kvalifikačné predpoklady, pričom porušenie tejto povinnosti zakladá dôvod na odstúpenie od SZ podľa bodu 20.2.1 SZ. Odvolací súd sa v tomto smere stotožnil s tvrdením žalovaného, že školenia obsahujú pre dealerov žalovaného dôležité informácie a inštrukcie, za akých má zo strany dealerov dochádzať k plneniu ich povinností ako autorizovaných opravcov vozidiel danej značky, pričom ich existencia a nevyhnutná účasť je zdôvodnená primárne tým, že každý dealer je súčasťou obrovského koncernu danej značky, kde je dodržiavanie dohodnutých Servisných štandardov kľúčové pre budovanie dobrého mena a značky, kedy nedostatočné vyškolenie zamestnancov dealera, či odlišnosti pri riešení opráv a poskytovaní iných služieb sú neprijateľné. 29. Odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú námietku žalobcu, že v súvislosti s posudzovaním povinnej účasti na školeniach organizovaných žalovaným, treba použiť výklad dotknutých ustanovení SZ na ťarchu žalovaného, ktorý zmluvu koncipoval, a to z dôvodu, že na takýto výklad nie je žiadny dôvod. Za nedôvodnú považoval odvolací súd i námietku žalobcu o možnom zneužívaní postavenia žalovaným - prikazovaním účasti na školeniach za účelom dosiahnutia zisku a vytvorenia formy nátlaku na zmluvného partnera (žalobcu), nakoľko ide o nepodložené tvrdenie. Odvolací súd sa zároveň stotožnil s názorom žalovaného, že žalobca síce uviedol, že sa zúčastnil výlučne školení, ktoré boli prínosom a potrebné k výkonu činnosti AOM, avšak žiadnym spôsobom nešpecifikoval, na základe čoho školenia takýmto spôsobom posudzoval a podľa akého kritéria sa rozhodoval, na ktoré školenie pôjde a na ktoré nie. Za nedôvodnú odvolací súd považoval aj argumentáciu žalobcu o zavedení praxe medzi stranami tým, že žalovaný dlhodobo toleroval, že sa niektoré povinnosti zo SZ plnili len v určitom rozsahu, vrátane povinnosti účasti na školeniach. Ustanovenie § 266 Obchodného zákonníka sa týka výkladu vôle a obsahuje interpretačné pravidlá pre právne úkony. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že použitie výkladu podľa § 266 Obchodného zákonníka je na mieste pokiaľ prejav vôle nie je celkom určitý, pretože v takom prípade je potrebné odstrániť neurčitosť výkladom prostredníctvom interpretačných pravidiel ustanovených zákonom. Odvolací súd je toho názoru, že v danej veci takýto prípad, kedy by bol prejav vôle nedostatočne určitý nenastal, preto nebolo potrebné, ani možné interpretovať ho tak, ako navrhoval žalobca. Skutočnosť, že žalovaný v určitom čase toleroval porušenie SZ zo strany žalobcu, nemožno považovať za prax zavedenú medzi stranami, či zmenu zmluvy, ako sa nesprávne domnieval žalobca. Odvolací súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti aj ustanovenie bodu 20.2.3 SZ, podľa ktorého „Žiadny konkrétny prípad, keď niektorá zmluvná strana prepáči druhej strane určitý záväzok alebo sa vzdá určitej dohody, dohovoru alebo podmienky tejto zmluvy, alebo keď nebude trvať na ich striktnom dodržiavaní, sa nebude vykladať ako vzdanie sa takéhoto práva a nebráni danej zmluvnej strane, aby takéto práva uplatnila kedykoľvek neskôr.“ Žalobca ďalej namietal, že súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal s námietkou premlčania vznesenou žalobcom, podľa ktorej došlo k premlčaniu práva na odstúpenie (ak aj existoval dôvod). Odvolací súd poukazuje na to, že k odstúpeniu od SZ došlo z dôvodu porušovania Servisných štandardov v roku 2014, keďže sa personál žalobcu nezúčastnil na školeniach v dňa 28.-29.05.2014, 05.06.2014 a 16.06.2014, pričom žaloba bola podaná na súde dňa 09.12.2015 a teda je zrejmé, že k premlčaniu práva na odstúpenie od SZ nedošlo, a námietka žalobcu je nedôvodná. 30. Ohľadne námietky žalobcu, že nebol vypracovaný akčný plán tak, ako predpokladá SZ a DKZ, kedy pojem vypracovanie nie je možné stotožňovať s pojmom prejednanie, ako vypovedala konateľka žalobcu na pojednávaní, pričom dôkazné bremeno, že tento bol vypracovaný zaťažuje žalovaného, odvolací súd odkazuje na bod 60. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom sa súd prvej inštancie uvedeným bližšie zaoberal. Konateľka žalobcu J.. V. Š. na pojednávaní dňa 23.01.2017 uviedla, že „Na stretnutí 28.08.2014 sme prejednávali akčný plán, zapísala som si do poznámok...“ Z uvedeného vyplýva, že akčný plán bol prejednávaný, no k jeho vypracovaniu nedošlo, čo zakladá dôvod na odstúpenie od zmluvy podľa bodu 20.20.2 písm. b) SZ a 19.2.2 písm. b) DKZ. 31. Ohľadne odstúpenia od DKZ sa odvolací súd stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že žalobca v konaní neosvedčil, že úhradu platobných záväzkov voči žalovanému realizoval včas. Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že skutočnosť, že žalobca preukázal existenciu novej zmluvy o financovaní uzavretej s VB LEASING SK, spol. s r.o. ešte neznamená, že došlo k splneniu jeho povinností z DKZ. Žalovaný tiež dôvodne uviedol, že žalobca nemohol legitímne očakávať, že žalovaný mu zabezpečí uzatvorenie (podľa slov žalobcu mal žalovaný konkrétne poskytnúť súčinnosť a vplývať na uzatvorenie) novej zmluvy o financovaní s ČSOB Leasing, a.s. aj po tom, čo žalobca sústavne porušoval svoje záväzky, na základe čoho sa ČSOB Leasing, a.s. rozhodla spoluprácu so žalobcom ukončiť. Z podania žalovaného zo dňa 06.05.2014 adresovaného žalobcovi, označeného ako „Oznámenie o prevzatí zastúpenia, Výzvy na plnenie zmluvných záväzkov“ (č.l. 193) vyplýva, že žalovaný mal výhrady voči novej zmluve o financovaní s iným bankovým subjektom, a vyzval žalobcu, aby najneskôr do 30.06.2014 uzavrel novú zmluvu o financovaní, ktorej zmluvné podmienky budú totožné, resp. také, ktoré zaručia, že právne postavenie žalovaného bude zabezpečené minimálne v rozsahu Zmluvy o financovaní s ČSOB Leasing, a.s.. I keď z podania žalovaného zo dňa 20.06.2014 adresovaného žalobcovi, označeného ako „Odpoveď na email zo dňa 04.06.2014, Opakovaná výzva na plnenie zmluvných záväzkov“ (č.l. 195) vyplýva, že žalovaný netrval na tom, aby nová zmluva o financovaní bola uzavretá výlučne s ČSOB Leasing, a.s., je potrebné poukázať na to, že žalovaný zároveň výslovne požadoval, aby jej obsah v podstatnom zodpovedal podmienkam dohodnutým v zmluve o financovaní uzavretej s ČSOB Leasing, a.s., pričom opakovane vyzval žalobcu, aby najneskôr do 30.06.2014 uzavrel novú zmluvu o financovaní, ktorej zmluvné podmienky budú totožné, resp. také, ktoré zaručia, že právne postavenie žalovaného bude zabezpečené minimálne v rozsahu Zmluvy o financovaní s ČSOB Leasing, a.s.. Nemožno preto konštatovať, že by žalovaný novú zmluvu o financovaní s VB LEASING SK, spol. s r.o. bez výhrad akceptoval. 32. Žalovaný v odstúpení od DKZ zo dňa 28.08.2014 ako jeden z dôvodov odstúpenia od DKZ uviedol nedostatočný počet predvádzacích vozidiel a vozidiel v show - roome za obdobie rokov 2012, 2013, 2014. Podľa prílohy č. 2 Predajných podmienok na rok 2013 bol žalobca povinný mať v show - roome minimálne 5 vozidiel V. a zároveň minimálne 3 predvádzacie vozidlá V.. Odvolací súd odkazuje na bod 54. a 55. odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca osvedčoval splnenie Predajných podmienok predložením faktúry č. XXXXXXXXXX vystavenej žalovaným dňa 13.11.2013, z ktorej vyplýva dispozícia žalobcu s vozidlom V. P. faktúrou a č. XXXXXXXXXX vystavenej žalovaným dňa 20.12.2013, z ktorej vyplýva dispozícia žalobcu s vozidlom V. R., žiadne iné listinné doklady viažuce sa k nadobudnutiu motorových vozidiel a k osvedčeniu splnenia Predajných podmienok na rok 2013 a k tvrdeniu o disponovaní s požadovaným počtom a modelovým radom motorových vozidiel súdu však nepredložil. Splnenie podmienky disponovať počas celého sporného obdobia dohodnutým počtom a modelovým radom vozidiel V. tak žalobca relevantným spôsobom nepreukázal. V súvislosti s námietkou žalobcu o tom, že porušenie predmetnej zmluvnej povinnosti neexistovalo v čase odstúpenia od zmluvy (28.08.2014) odvolací súd poukazuje na znenie bodu 20.2.3 DKZ, podľa ktorého „Žiadny konkrétny prípad, keď niektorá zmluvná strana prepáči druhej strane určitý záväzok alebo sa vzdá určitej dohody, dohovoru alebo podmienky tejto zmluvy, alebo keď nebude trvať na ich striktnom dodržiavaní, sa nebude vykladať ako vzdanie sa takéhoto práva a nebráni danej zmluvnej strane, aby takéto práva uplatnila kedykoľvek neskôr.“ Ohľadne tvrdenia žalobcu, že žalovaný ak vedel, že žalobca neplní podmienky, mohol žalobcovi dané vozidlá dodať s povinnosťou žalobcu ich prevziať a zaplatiť, sa odvolací súd stotožnil s tvrdením žalovaného, že podľa bodu 6. Predajných podmienok bol žalovaný oprávnený, nie však povinný, chýbajúce modely žalobcovi dodať. 33. Z bodu 9.3.3 DKZ vyplýva povinnosť žalovaného dodať žalobcovi firemné značenie V. podľa zmluvy o firemnom značení. V záväznom harmonograme výstavby nového Salónu V. bolo jednou z úloh žalobcu zabezpečiť vonkajšie a vnútorné značenie do 15.09.2008. V emaily zo dňa 19.12.2007 (č. l. 202) konateľka žalobcu V. Š. pri harmonograme výstavby uviedla plánované objednanie a zabezpečenie termínu dodania nového značenia - pylónu V.. V konaní bolo preukázané, že žalobca u žalovaného pylón V. objednal, avšak zároveň z emailu Q. F. zo dňa 28.04.2014 (č.l. 362) vyplýva, že žalovaný neschválil návrh žalobcu na nový panel s logom a nápisom V. V., pretože nebol v súlade s CI manuálom V. a zároveň žalobcovi v prílohe ako príklad správneho značenia predložil výber CI manuálu, ktorý sa týkal vzorového vstupu do priestoru salónu V. a na základe toho poprosil žalobcu o prípravu vizuálneho návrhu a návrhu ceny vstupu. Z uvedeného vyplýva, že na to, aby mohol žalovaný dodať žalobcovi značenie V. podľa bodu 9.3.3 DKZ bola potrebná súčinnosť žalobcu, žalobca však v konaní nepreukázal, že takúto súčinnosť poskytol, keď ani v roku 2014 nedisponoval uvedeným značením. Odvolací súd zároveň dodáva, že i v prípade, ak by sa stotožnil s názorom žalobcu, že nebol naplnený dôvod na odstúpenie od DKZ pre chýbajúce značenie V., nemalo by to žiadny vplyv na dôvodnosť a platnosť odstúpenia žalovaného od DKZ z dvoch ďalších (vyššie uvedených) dôvodov. 34. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že na strane žalovaného existoval dôvod na odstúpenie od SZ podľa bodu 20.2.1 SZ a taktiež dôvody na odstúpenie od DKZ podľa bodov 19.2.2 DKZ. Odvolací súd vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalobcu dodáva, že porušovanie zmluvných dojednaní zo strany žalobcu nemožno v žiadnom prípade považovať za prax zavedenú medzi stranami v zmysle § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka. Odvolací súd po preskúmaní veci taktiež nezistil, že by konanie žalovaného bolo v rozpore s poctivým obchodným stykom, preto i túto námietku považoval za nedôvodnú. 35. Odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny, súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozhodnutia vysporiadal so všetkými podstatnými a pre rozhodnutie relevantnými argumentmi sporových strán a svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. 36. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalobcu odvolací súd tiež pripomína, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 97/97). 37. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011). 38. Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k. 23Cb/61/2015-606 zo dňa 19.06.2018 v zmysle § 387 ods. 2 CSP potvrdil ako vecne správny. 39. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods.1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 40. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).