Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/54/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1515218373 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1515218373.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Michaely Královej a členov senátu: JUDr. Nadeždy Wallnerovej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci žalobcu: FC SENEC Ges.bH, s.r.o. so sídlom: Jantárová cesta 1872/25, 929 01 Dunajská Streda, IČO: 45 343 004, zastúpený Advokátska kancelária Lebovič, s.r.o., so sídlom: Mlynské nivy 73/a, 821 05 Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom: Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, za účasti Okresnej prokuratúry Bratislava V, Prokofievova ulica č. 4, 851 01 Bratislava, o náhradu škody vo výške 64.875,-eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V, č.k. 49C/259/2015-187 zo dňa 26. októbra 2016 takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava V, č.k. 49C/259/2015-187 zo dňa 26. októbra 2016, p o t v r d z u j e. II. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom vydaným dňa 26. októbra 2016, č.k. 49C/259/2015-187, Okresný súd Bratislava V (ďalej len „súd prvej inštancie“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci v celkovej výške 64.875,- eur, ktorá pozostáva z náhrady ušlého príjmu vo výške 49.875,- eur a z náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 15.000,- eur. Žalovanému súd prvej inštancie nepriznal právo na náhradu trov konania. 2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že T. U. W. - štátny občan Kamerunskej republiky mal na území Slovenskej republiky udelený prechodný pobyt, za účelom športovej činnosti s platnosťou na dobu jedného roka do 02.04.2013, avšak v zmysle ust. § 73 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov mu bol vydaný doklad, povolenie na pobyt do platnosti Zmluvy o nájme zo dňa 09.01.2012, t.j. do 31.12.2012. Pôsobil ako hráč futbalového klubu FK DAC 1904, a.s. Dňa 20.07.2012 uzavreli T. U. W. a FK DAC 1904 a.s Hráčsku zmluvu na obdobie od 20.07.2012 do 31.05.2017, s výškou odmeny hráča za výkon športovej činnosti v sume 350,- eur mesačne. Z Dodatku č. 1 k Hráčskej zmluve zo dňa 30.01.2013 vyplýva zmena výšky odmeny hráča na sumu 3.500,- eur mesačne. Zmluva bola uzavretá na obdobie od 31.01.2013 do 31.05.2017. Z oznámenia o postúpení zo dňa 30.03.2015 vyplýva, že T. U. W. oznámil žalovanému postúpenie pohľadávky žalobcovi, z titulu náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ktorú si listom zo dňa 30.03.2015 voči žalovanému uplatnil. Zo Zmluvy o postúpení pohľadávky medzi postupcom T. U. W. a postupníkom FC SENEC Ges.bH, s.r.o. súd prvej inštancie zistil, že predmetom postúpenia bolo odplatné postúpenie pohľadávky na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. voči žalovanému v sume 49.875,- eur, ako náhrady za ušlý príjem a v sume 15.000,- eur, ako náhrady nemajetkovej ujmy. Rozhodnutím oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda, riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Úrad hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru Čp.: PPZ-HCP-BA8-AV-24-005/2012 zo dňa 21.11.2012, bol T. U. W. administratívne vyhostený na územie Kamerunskej republiky a bol mu uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na tri roky. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že T. U. W. mal udelený prechodný pobyt na území Slovenskej republiky, na účel osobitnej činnosti- športovej činnosti s platnosťou na dobu jedného roka do 02.04.2013, avšak v zmysle ust. § 73 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov mu bol vydaný doklad povolenie na pobyt do platnosti Zmluvy o nájme zo dňa 09.01.2012, t.j. do 31.12.2012. Uvedená nájomná zmluva bola uzavretá medzi Mestom Dunajská Streda zastúpeným primátorom R.. A. Q. E. W. T. U. W. na dobu určitú od 09.01.2012 do 31.12.2012. T. U. W. L. L. L. T.. F. E. E. T.. F. dňa 14.11.2012 dostavili na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda, za účelom podania žiadosti o vydanie dokladu, ku ktorému okrem iného priložili aj odpis zmluvy o nájme bytu zo dňa 09.01.2012. Uvedený odpis zmluvy o nájme bytu bol spísaný medzi prenajímateľom Mestom Dunajská Streda zastúpeným primátorom R.. A. Q. a nájomcom T. U. W. na dobu určitú od 09.01.2012 do 31.12.2013. Počas konania o žiadosti T. U. W. o vydanie dokladu porovnaním priložených nájomných zmlúv došlo k podozreniu, že došlo k pozmeneniu dokladu tým spôsobom, že prvá strana zmluvy o nájme bytu, kde bola uvedená pôvodná doba nájmu do 31.12.2012 bola pravdepodobne oddelená a následne nahradená inou prvou stranou s uvedením doby nájmu do 31.12.2013. Ďalej z odôvodnenia vyplýva, že správny orgán v konaní vypočul T. U. W., oboznámil sa s písomným stanoviskom Mestského úradu Dunajská Streda k platnosti nájomnej zmluvy s dobou nájmu do 31.12.2013, ako i ďalšími podkladmi a zistil, že k žiadosti o vydanie dokladu bol predložený odpis zmluvy o nájme bytu, ktorého prvá strana, kde bola uvedená doba nájmu do 31.12.2012 bola pravdepodobne oddelená, a následne nahradená inou prvou stranou s uvedením doby nájmu do 31.12.2013. Rozhodnutím Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Úrad hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru zo dňa 19.04.2013 č.p.: PPZ-HCP-BA2- 2013/001569-008 bolo odvolanie T. U. W. zamietnuté a napadnuté Rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda, Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Úrad hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru v konaní čp.: PPZ- HCP-BA8-AV-24-005/2012 z 21.11.2012 potvrdené. Odvolací orgán vyhodnotil všetky skutočnosti a zhodnotil, že T. U. W. predložil pred správnym orgánom pozmenený doklad, pričom k pozmeneniu došlo zásahom do údaja o dobe nájmu. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S/125/2013-64 zo dňa 19.6.2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 16.07.2014 bolo rozhodnutie Č.p.: PPZ-HCP- BA2-2013/001569- 008 z 19.04.2013 v spojení s rozhodnutím Čp.: PPZ-HCP-BA8-AV-24-005/2012 z 21.11.2012 zrušené, podľa ust. § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p. a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave v odôvodnení rozsudku skonštatoval, že postup správnych orgánov nebol súladný so zákonom, keď údajné pozmenenie listiny nebolo nijakým relevantným spôsobom preukázané. Nakoľko na nedostatočne zistenom skutkovom základe nie je možné založiť rozhodnutie podľa ust. § 250j ods. 2 písm. c), rozhodnutia zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Úlohou správneho orgánu v zmysle rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave bolo zadovážiť si dostatok skutkových podkladov - originálu spornej nájomnej zmluvy, na základe ktorého bude možné posúdiť, či došlo k predloženiu pozmeneného dokladu. Rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda, Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Úrad hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru zo dňa 16.04.2015 Č.p.: PPZ-HCP-BA8-12-059/2015-AV bolo začaté konanie o administratívnom vyhostení T. U. W. zastavené, keď v konaní nebolo možné zadovážiť originál spornej nájomnej zmluvy, čím nebola splnená podmienka dostatku skutkových podkladov pre vydanie nového rozhodnutia. T. U. W. žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. zo dňa 30.03.2015 si uplatnil voči Ministerstvu vnútra SR nárok na náhradu škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky v celkovej sume 64. 875,- eur. Z odpovede Ministerstva vnútra SR zo dňa 20.07.2015 vyplýva posúdenie žiadosti ako nedôvodnej, pre nesplnenie predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu. 3. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba nie je dôvodná. Súd prvej inštancie zaujal stanovisko, že v prípade práva na náhradu nemajetkovej ujmy (§ 17 ods. 2 zák.č. 514/2003 Z.z.) vyčíslenej sumou 15.000,- eur mohol byť aktívne legitimovaným iba Paul Valery Ndjandja, ktorý mal právo sa domáhať náhrady za zásah do osobnostného práva. Súd prvej inštancie poukázal na to, že smrťou veriteľa zanikne právo, ak bolo plnenie obmedzené len na jeho osobu; zanikne aj právo na bolestné a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. V danom prípade žalobca tvrdil, že T. U. W. vznikla nemajetková ujma, v dôsledku zásahu do súkromného života, ktorý mal následky v jeho súkromnom živote, kariére a spoločenskom uplatnení. Predmetom postúpenia tak bol nárok na náhradu osobnej nemajetkovej ujmy, kde nebola naturálna reštitúcia možná a peňažné plnenie predstavuje určitú materiálnu satisfakciu vo vzťahu k takejto ujme. Z toho dôvodu žalobca nemal v tejto časti konania aktívnu vecnú legitimáciu, keď T. U. W. postúpil pohľadávku v časti 15.000,- eur v rozpore s ust. § 525 písm. a) OZ. Pri posudzovaní aktívnej legitimácie súd prvej inštancie vychádzal i z ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., v ktorom sú upravené skutočnosti, na ktoré je potrebné prihliadnuť pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že určenie výšky nemajetkovej ujmy vychádza zo všetkých nepriaznivých následkov a negatívnych dopadov dotýkajúcich sa osobnostnej integrity konkrétneho poškodeného. Iba po prihliadnutí na jedinečné skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu je možno určiť výšku finančnej náhrady. Iba rozhodnutie prizerajúce ku všetkých kritériám možno považovať za spravodlivé a ústavne konformné. Pokiaľ ide o náhradu škody pozostávajúcu z ušlého zárobku vo výške 49.875,- eur, súd prvej inštancie dospel k záveru, že v konaní nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi uplatňovanou škodou a nezákonným rozhodnutím. Súd prvej inštancie poukázal na to, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že podkladom rozhodnutí správnych orgánov bol odpis zmluvy o nájme bytu medzi Mestom Dunajská Streda a nájomcom T. U. W., ktorý originál zmluvy potrebný pre rozhodnutie vo veci nepredložil, ani na základe dopytov správnych orgánov, čím mohol predísť rozhodnutiu správneho orgánu v jeho neprospech a vzniku škody. V konaní nebolo sporné skutkové tvrdenie o tom, že T. U. W. mal udelený prechodný pobyt na území Slovenskej republiky na účel osobitnej činnosti- športovej činnosti s platnosťou na dobu jedného roka do 02.04.2013, avšak v zmysle ust. § 73 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov mu bol vydaný doklad povolenie na pobyt do platnosti Zmluvy o nájme zo dňa 09.01.2012, t.j. do 31.12.2012, teda mal vedomosť o tom, že platnosť Zmluvy o nájme má vplyv na vydanie dokladu na pobyt. Podľa súdu prvej inštancie skutočnosť, že relevantný doklad správnym orgánom nepredložil, nemôže byť na ťarchu žalovaného. Súd prvej inštancie dospel aj k záveru, že žalobca neuniesol v konaní dôkazné bremeno k preukázaniu uplatnenej výšky náhrady škody v sume 49.875-,eur. Výšku škody žalobca preukazoval iba Dodatkom č. 1 k Hráčskej zmluve, iný prostriedok procesného útoku v konaní (najmä iný dôkaz) nenavrhol vykonať. V konaní nepreukázal, že za obdobie od uzavretia Dodatku č. 1 k hráčskej zmluve dňa 30.01.2013 do vycestovania hráča z územia SR dňa 08.05.2013 bola vyplatená odmena v zmysle Dodatku, ani uzavretie obdobných dodatkov o zmene odmeny v obdobných prípadoch, aby tak predišiel podozreniu zo špekulatívnej zmeny odmeny zo sumy 350,- eur na sumu 3.500,- eur po rozhodnutí o administratívnom vyhostení T. U. W.. Zároveň súd prvej inštancie poukázal na to, že ušlý zisk v podobe straty na príjme za obdobie 14,25 mesiaca vyčíslil bez zohľadnenia daňových a odvodových povinností T. U. W. z uvedeného príjmu. 4. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie. Žalobca v odvolaní vyslovil nesúhlas so záverom súdu prvej inštancie, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nemožno postúpiť. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že zák. č. 514/2003 Z.z. neobsahuje výslovné ustanovenie, podľa ktorého by právo na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 2 tohto zákona zaniklo smrťou veriteľa (poškodeného). Preto podľa žalobcu nie je možné vylúčiť postúpenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. Uviedol, že žalobca ako právny nástupca pôvodného veriteľa (poškodeného) podanou žalobou uplatnil nárok na zaplatenie pohľadávky na náhradu škody, vrátane náhrady nemajetkovej ujmy. Postúpenie uplatňovaného typu pohľadávky nie je výslovne vylúčené žiadnym právnym predpisom a vzhľadom na to, že ide o peňažnú pohľadávku, nedochádza k zmene obsahu záväzku, ani sa v dôsledku postúpenia žiadnym spôsobom nemení (nezhoršuje) právne postavenie dlžníka (žalovaného), nejde ani o pohľadávku, ktorá by bola viazaná výslovne na osobu veriteľa a z tohto dôvodu by smrťou veriteľa zanikala. Z uvedených dôvodov je žalobca aktívne vecne legitimovaný v celom rozsahu uplatňovať predmetnú pohľadávku voči žalovanému. Pokiaľ ide o výrok napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti náhrady škody vo forme ušlého zárobku vo výške 49.875,- eur, žalobca v odvolaní uviedol, že žalobca preukazuje v tomto konaní splnenie jednotlivých podmienok potrebných pre vznik nároku na náhradu škody nie vo vzťahu ku svojej osobe (keďže je právnym nástupcom pôvodného poškodeného), ale vo vzťahu k poškodenému T. U. W., keďže postúpením pohľadávky sa mení iba subjekt, ale obsah pohľadávky (a tomu zodpovedajúceho záväzku dlžníka) sa postúpením nemení. Pokiaľ ide o prvú podmienku, ktorou je existencia nezákonného rozhodnutia, jej splnenie bolo jednoznačným spôsobom preukázané. Nezákonným rozhodnutím sú v posudzovanom prípade rozhodnutia správnych orgánov, ktorými bolo rozhodnuté o administratívnom vyhostení poškodeného a zákaze jeho vstupu na územie Slovenskej republiky. Obe rozhodnutia boli zrušené právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.6.2014 č.k. 1S/l 25/2013-64 Nezákonnosť rozhodnutia bola teda jednoznačne preukázaná a konštatovaná rozhodnutím súdu rozhodujúceho v rámci správneho súdnictva. Druhým predpokladom zodpovednosti za škodu je vznik škody. Žalobca má za to, že listinnými dôkazmi preukázal, že jeho právny predchodca T. U. W. mal uzatvorenú hráčsku zmluvu s futbalovým klubom FK PAC 1904, a.s., na základe ktorej mal nárok na dohodnutú odmenu. Žalobca tiež preukázal listinnými dôkazmi (oficiálnymi zápismi o stretnutiach), že T. U. W. reálne vykonával pre uvedený futbalový klub činnosť hráča, a to aj po uzatvorení dodatku č. 1 (tzv. jarná časť súťaže po zimnej prestávke). Predloženými dôkazmi bolo teda dostatočne preukázané, že T. U. W. vykonával hráčsku činnosť a pri očakávanom riadnom behu vecí, by mu vznikal nárok na dohodnutú mesačnú odmenu (pohľadávka), ktorú by mu futbalový klub musel v zmysle zmluvy uhradiť. Vznik škody spočíval v tom, že tento príjem nedosiahol z dôvodu núteného ukončenia pobytu na území Slovenskej republiky, na základe nezákonného rozhodnutia. Záver súdu prvej inštancie o „špekulatívnej zmene odmeny“ nie je ničím podložený a nevychádza z vykonaných dôkazov. Vzhľadom na to, že v čase uzatvorenia Dodatku č. 1 k hráčskej zmluve nebolo rozhodnutie o administratívnom vyhostení ešte právoplatné, T. U. W. pokračoval aj po vydaní prvostupňového rozhodnutia o administratívnom vyhostení v športovej činnosti. Vzhľadom na evidentné závažné pochybenia prvostupňového správneho orgánu a jeho zrejmé protizákonné konanie, čo neskôr potvrdil aj Krajský súd v Bratislave, očakával T. U. W., že jeho odvolanie bude úspešné a bude môcť nerušene pokračovať vo svojej kariére. Neprávoplatné rozhodnutie správneho orgánu nevyvoláva žiadne právne účinky. V čase uzatvorenia Dodatku č. 1 preto nič nebránilo T. U. W. a futbalovému klubu v rámci zmluvnej voľnosti uzatvárať akékoľvek zmluvy, vrátane predmetného Dodatku č. 1 k hráčskej zmluve. Z predložených dôkazov (hráčska zmluva, zápisy o stretnutí) v ich vzájomnej súvislosti je zrejmé, že T. U. W. bol novým mladým hráčom futbalového klubu, ktorý začal profesionálne hrať za tento klub po uzatvorení prvej zmluvy (20.7.2012). Dodatkom č. 1 došlo po ukončení tzv. jesennej časti súťaže k zvýšeniu jeho odmeny na základe vyhodnotenia dovtedajších výsledkov hráča v zápasoch odohraných v období august - november 2012. Týmto časovým sledom preukázaných udalostí je dostatočne odôvodený legitímny účel uzatvorenia dodatku a vyvrátené ničím nepodložené tvrdenie, že dodatok bol uzatvorený zo špekulatívnych dôvodov. Vzťah príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodu je v posudzovanej veci daný jednoznačne tým, že pokiaľ by nedošlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia, poškodený by nebol administratívne vyhostený a nebol by mu zakázaný vstup na územie Slovenskej republiky. Bezprostrednou a jedinou príčinou ukončenia pobytu poškodeného na území Slovenskej republiky bolo nezákonné rozhodnutie o administratívnom vyhostení. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Krajský súd v Bratislave jednoznačne uviedol, že rozhodnutie o administratívnom vyhostení bolo nezákonné, z dôvodu závažných pochybení na strane správnych orgánov (nie na strane účastníka správneho konania) v oblasti pôsobnosti žalovaného. Súd prvej inštancie v tomto konaní preto nebol oprávnený preskúmavať závery Krajského súdu v Bratislave, ktorý rozhodol o zrušení nezákonného rozhodnutia. Nie je možné dávať za vinu T. U. W., ako účastníkovi správneho konania, že nepredložil originál určitého dokumentu. Súd prvej inštancie opomenul zobrať do úvahy skutočnosť, že išlo o správne konania začaté ex offo správnym orgánom a nie na návrh účastníka konania. V správnom konaní o uložení sankcie začatom z úradnej moci je povinnosťou správneho orgánu (nie účastníka konania) riadne preukázať, že sa účastník dopustil konania, ktoré je mu kladené za vinu. Účastník správneho konania nie je povinný preukazovať svoju nevinu. Pokiaľ správny orgán nevedel účastníkovi konanie, ktoré mu bolo kladené za vinu, preukázať, nebol oprávnený vydať predmetné rozhodnutie o administratívnom vyhostení. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že aj počas prebiehajúceho odvolacieho konania proti rozhodnutiu o administratívnom vyhostení bol poškodenému T. U. Y. W. obnovený prechodný pobyt na účel osobitnej športovej činnosti na ďalšie obdobie, o čom svedčí listinný dôkaz - povolenie na pobyt (predložený na pojednávaní dňa 27.4.2016). Poškodený T. U. W. mal teda aj v tomto čase splnené všetky podmienky vyžadované na udelenie prechodného pobytu na území Slovenska. V prípade normálneho behu vecí (ak by nedošlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia o administratívnom vyhostení) by sa tak poškodený T. U. W. mohol aj naďalej oprávnene zdržiavať na území Slovenska. Mohol by tak pokračovať vo svojej profesionálnej športovej kariére na Slovensku a nedošlo by k zásahu do jeho súkromného života a spoločenského uplatnenia. Z uvedeného vyplýva, že jediným dôvodom, pre ktorý musel ukončiť svoj pobyt na Slovensku, bolo nezákonné rozhodnutie o administratívnom vyhostení. Tým je preukázaná priama príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody, ktorá poškodenému vznikla, z dôvodu núteného ukončenia pobytu na území Slovenskej republiky. 5. Žalovaný k odvolaniu uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie. Ohľadom nájomnej zmluvy osoby menom T. U. W.djandja žalovaný uviedol, že ide o povinne zverejňovanú zmluvu, pričom nikdy zverejnená nebola. Táto skutočnosť vyplýva z administratívneho spisu osoby menom T. U. W., a to konkrétne z výpovede starostu Mesta Dunajská Streda. Na základe uvedeného je zrejmé, že predmetná zmluva nikdy nenadobudla účinnosť. Žalovaný k tvrdeniu žalobcu, že T. U. W. bol perspektívnym hráčom a rozhodnutím o administratívnom vyhostení bola jeho kariéra zmarená uviedol, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, či už predchádzajúce, alebo po administratívnom vyhostení nasledujúce pokusy osoby menom T. U. W. o jeho hráčsku kariéru. Po zrušení rozhodnutia o administratívnom vyhostení sa hráč nepokúsil znova začať hrať pre futbalový klub na území Slovenskej republiky. Na základe uvedeného má žalovaný za to, že ani v prípade, ak by bol žalobca aktívne legitimovaný na konanie o náhrade škody, podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov, nepreukázal tak závažný zásah do práv osoby menom T. U. W.. ktorý by zakladal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. 6. Okresná prokuratúra Bratislava V vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že v plnom rozsahu sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie a navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. 7. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (ust. § 379 a ust. § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 385 odsek 1 CSP a contario v spojení s ust. § 219 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 8. Odvolací súd k problematike postúpenia pohľadávky uvádza, že zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva, že by poškodený T. U. W. nemohol postúpiť žalobcovi pohľadávku na náhradu škody pozostávajúcej z ušlého zárobku. Ide o pohľadávku zo záväzkového právneho vzťahu (§ 488, § 489 Obč. zák.), ktorá je na postúpenie spôsobilá. Na druhej strane nie je však daná spôsobilosť postúpenia pohľadávky na náhradu nemajetkovej ujmy (§ 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci ). Ide o právo osobnej povahy úzko späté s osobou poškodeného a takáto pohľadávka zaniká najneskôr smrťou veriteľa - poškodeného. Takúto pohľadávku v zmysle § 525 ods. 1 prvá veta Obč. zák. nemožno postúpiť. Pre takýto výklad svedčí okrem iného to, že súdna prax je v zásade jednotná v tom, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods. 2 Obč. zák. (ochrana osobnosti) zaniká smrťou fyzickej osoby, keďže je úzko späté s postihnutou osobou, do práva na ochranu ktorej bolo neoprávnene zasiahnuté. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je žiadny dôvod pristupovať rozdielne k právu na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., keďže nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. nemožno postúpiť, zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 30.03.2015 je absolútne neplatná v zmysle § 39 Obč. zák. v časti, ktorou poškodený postúpil žalobcovi pohľadávku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15.000,- eur. V dôsledku toho sa žalobca nemohol stať vlastníkom tejto pohľadávky a v spore mu teda ohľadom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy chýba aktívna vecná legitimácia. K argumentácii žalobcu, že zák. č. 514/2003 Z.z. postúpenie takejto pohľadávky nevylučuje, treba uviesť, že zák. č. 514/2003 Z.z. vôbec neupravuje postúpenie pohľadávok vyplývajúcich z tohto zákona, a preto sa v zmysle § 25 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. postúpenie týchto pohľadávok spravuje Občianskym zákonníkom. 9. V konaní nebola sporná existencia nezákonného rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ Dunajská Streda, Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru zo dňa 21.11.2012 č. PPZ-HCP-BA8- AV-24-005/2012. Týmto rozhodnutím bol poškodený administratívne vyhostený na územie Kamerunskej republiky. Toto rozhodnutie potvrdil odvolací správny orgán, pričom jeho rozhodnutie zrušil Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 19.06.2014, č. k. 1S/125/2013-64. Následne odvolací správny orgán zrušil rozhodnutie o administratívnom vyhostení, a napokon bolo správne konanie zastavené. Úvahy súdu prvej inštancie o tom, že poškodený si vyhostenie zavinil sám svojím konaním sú irelevantné a zmätočné. Súd prvej inštancie nezohľadnil fakt, že Krajský súd v Bratislave v odôvodnení vyššie spomenutého rozsudku okrem iného uviedol, že údajné pozmenenie listiny (odpis zmluvy o nájme bytu), čo bolo základom pre rozhodnutie o vyhostení poškodeného, nebolo nijakým relevantným spôsobom preukázané. V konaní o vyhostenie nebolo povinnosťou poškodeného čokoľvek preukazovať, ale bolo naopak povinnosťou správneho orgánu preukázať, že tu sú zákonné dôvody, pre ktoré treba poškodeného administratívne vyhostiť. Existenciu takýchto zákonných dôvodov správny - policajný orgán nepreukázal. V konaní sa preto bolo potrebné zaoberať otázkou, či v súvislosti s týmto nezákonným rozhodnutím došlo k ušlému zisku u poškodeného T. U. W.. 10. Ušlý zisk sa v súlade s konštantnou judikatúrou súdov definuje ako ujma spočívajúca v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je tomu u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu. Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu veci (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti). Len všeobecné tvrdenie o strate podnikateľskej príležitosti alebo zmarení podnikateľského zámeru bez ďalšieho, nikdy nemôže byť základom pre vznik nároku na náhradu ušlého zisku, a to ani v prípade, ak by boli dôsledkom protiprávnej udalosti. Je tomu tak preto, že zákon č. 514/2003 Z.z. nezakladá vznik nároku na náhradu škody paušálne a automaticky, v každom jednotlivom prípade porušenia povinnosti zo strany orgánov štátu, ale len celkom výnimočne za predpokladu súčasného naplnenia aj ďalších predpokladov vzniku a existencie zodpovednostného vzťahu, ktorými sú existencia škody (ušlého zisku) a príčinnej súvislosti medzi škodou a protiprávnym konaním alebo opomenutím orgánov štátu. Existencia ušlého zisku musí byť vždy bezpečne preukázaná. V prípade ušlého zisku nie je možné preukázať jeho reálnu existenciu, ale musia byť dokazované také konkrétne skutkové okolnosti (tvrdené poškodeným), ktoré pri logickej úvahe povedú súd k záveru, že ušlý zisk by skutočne vznikol nebyť protiprávnej udalosti, t.j. dokazuje sa pravdepodobnosť dosiahnutia ušlého zisku u poškodeného v danom čase a podľa miery dokázanej pravdepodobnosti je potom možné urobiť záver o tom, či by za daných okolností bol žalovaný ušlý zisk aj reálnym. Nepreukázanie existencie takýchto skutkových okolností, by potom mohlo viesť len k záveru, že ušlý zisk, ktorého sa žalobca v konaní domáha, je skutočne iba „fikciou“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Cdo 513/2014). Aj v prípade ušlého zisku musí ísť o ujmu už nastalú (vzniknutú) a nie o ujmu, ktorá by hypoteticky mohla vzniknúť v budúcnosti (uznesenie NS SR sp.zn. 4 MCdo 23/2008). Za ušlý zisk teda nemožno považovať hypotetický ušlý zisk, ktorý nemá žiadny konkrétny preukázateľný základ. Ušlý zisk je teda stratou konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majetku, avšak len za predpokladu, že pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného je s ohľadom na existujúce okolnosti toho ktorého konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná, až blížiaca sa k istote (uznesenie NS SR sp.zn. 4 Cdo 319/2008, 1 Cdo 76/2008). Pokiaľ žalovaný nepreukáže existenciu týchto okolností a výšku ušlého zisku, ktorý mohol pri bežnom chode vecí očakávať, nemôže byť v konaní úspešný (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29.3.2017 sp. zn. 5 Cdo 195/2015). 11. V konaní bolo preukázané, že T. U. W. bol udelený prechodný pobyt na účel športovej činnosti na obdobie od 02.04.2012 do 02.04.2013. Doklad o pobyte mu bol vydaný v zmysle § 73 ods. 3 zák. č. 404/2011 Z.z. v znení platnom do 02.04.2013, s platnosťou len do 31.12.2012, teda na čas, počas ktorého mal zabezpečené ubytovanie. Hráčsku zmluvu s FK DAC 1904, a. s. Dunajská Streda však T. U. W. uzavrel na obdobie od 20.07.2012 do 31.05.2017 (čl. III bod 1. Hráčskej zmluvy). Uzavrel ju teda aj na obdobie po 02.04.2013, na ktoré nemal v tom čase povolený prechodný pobyt. Vzhľadom na tieto skutočnosti je odvolací súd toho názoru, že T. U. W. nemohol s pravdepodobnosťou blížiacou sa istote predpokladať, že prechodný pobyt mu bude udelený aj na obdobie po 02.04.2013, že teda aj v tomto období bude hráčom FK DAC 1904, a.s. Dunajská Streda, a že bude dosahovať dojednaný príjem 3.500,- eur mesačne. Možno teda zhrnúť, že T. U. W. mohol s istotou predpokladať, že v klube FK DAC 1904, a.s. Dunajská Streda bude hrať iba v období, na ktoré mal udelený prechodný pobyt, teda do 02.04.2013. Naopak, nie je možné urobiť jednoznačný záver, že ak by nedošlo k vydaniu predmetného nezákonného rozhodnutia, bol by mu predĺžený prechodný pobyt aj na obdobie od 03.04.2013, a že by teda v spomenutom klube hral aj po tomto termíne. Reálna existencia ušlého zisku za žalované obdobie od 08.05.2013 do 16.07.2014, tak v konaní nebola preukázaná. 12. Z vyššie uvedeného vyplýva, že žaloba nie je dôvodná, preto odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie. 13. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 , v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalobcu nevyhovel a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, mal žalovaný v odvolacom konaní plný úspech a vznikol mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 Ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podia písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).