Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/71/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1516201965 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Degmová Pospíšilová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1516201965.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a sudcov JUDr. Valérie Kleinovej a JUDr. Anny Kašajovej v spore žalobcu: R. V., W.. X.X.XXXX, F. Č., Y. XXXX/X, zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. Stopka, JUDr. Cisárik, s.r.o. so sídlom v Čadci, Potočná 2835/1A, proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Štúrova 2, o náhradu škody vo výške 3.039,91 eur, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 11. mája 2017 č.k. 15C 44/2016-70 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v napadnutej časti o nároku na náhradu trov konania p o t v r d z u j e. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.967,78 eur, žalobu v časti o zaplatenie sumy 72,13 eur zamietol a žalobcovi priznal nárok na nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, všetko titulom nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. 2. Vychádzal zo žaloby žalobcu, ktorou sa proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy 3.039,91 eur titulom náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. skutkovo odôvodnenej tým, že dňa 28.1.2014 bolo uznesením ČVS: ORP-11/OEK-B5-2013 voči nemu vznesené obvinenie za obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. l ods. 4 písm. a) Trestného zákona, proti ktorej podal v zákonom stanovenej lehote sťažnosť datovanú dňom 3.2.2014. Uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava V sp. zn. 3Pv 75/14/1105-12 zo dňa 26.2.2014 bola sťažnosť zamietnutá ako nedôvodná. Dňa 13.3.2015 prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava V uznesením sp. zn. 3Pv 75/14/1105-38 trestné stíhanie voči nemu podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zastavil, uznesenie sa stalo právoplatným dňa 27.3.2015. Na základe tohto uznesenia sa dňa 3.6.2015 obrátil so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako orgán, ktorý koná v mene štátu vo veciach náhrady škody spôsobenej orgánom verejnej moci podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. b) zák. č. 514/2003 Z.z. Ministerstvo vnútra SR postúpilo jeho žiadosť na vybavenie Generálnej prokuratúre SR, ktorá uvedenej žiadosti nevyhovela z dôvodu, že orgány činné v trestnom konaní postupovali v zákonných lehotách a posudzovali všetky skutočnosti, ktoré vyšli najavo, pričom tento úradný postup nemožno podľa nej považovať za nesprávny úradný postup a v dôsledku toho nemohlo dôjsť k vzniku škody. 3. Podľa žalobcu škoda mu vznikla vynaložením trov právneho zastúpenia v súvislosti s obhajobou v trestnom stíhaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie. 4. K návrhu pripojil listinné dôkazy, a to Uznesenie ČVS: ORP-11/OEK-B5-2013 zo dňa 28.1.2014, Sťažnosti zo dňa 3.2.2014, Uznesenie prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava V č. 3Pv 75/14/1105-12 zo dňa 26.2.2014, Uznesenie č. 3Pv 75/14/1105-38 zo dňa 13.3.2015, Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku zo dňa 3.6.2015, Stanovisko Generálnej prokuratúry SR zo dňa 3.8.2015, faktúru za advokátske úkony zo dňa 30.3.2015, príjmové pokladničné doklady zo dňa 3.2.2014 a 6.4.2015. 5. Poukázal na vyjadrenie žalovaného k žalobe, v ktorom podrobne opisuje priebeh vyšetrovania od vznesenia obvinenia žalobcovi dňa 28.1.2014 až po uznesenie prokurátora zo dňa 13.3.2015, ktorým zastavil trestné stíhanie obvineného pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona z dôvodu, že tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Mal za to, že z takto zisteného konania orgánov činných v trestnom konaní v danej trestnej veci nevyplýva žiaden nesprávny úradný postup vo veci voči obvinenému, nakoľko v zmysle Trestného poriadku sú orgány činné v trestnom konaní oprávnené hodnotiť zistené skutočnosti vo veci, následne ich právne kvalifikovať, vo veci konať a rozhodnúť. Podľa žalovaného vyšetrovateľ PZ a prokurátor konali v zmysle právnych predpisov, keď v priebehu konania posudzovali všetky zistené skutočnosti vo veci, pričom sa vo svojom postupe nedopustili protiprávneho konania. Žalobca podľa neho neuviedol, akým konkrétnym nezákonným postupom orgánov činných v trestnom konaní mu bola spôsobená škoda, pričom len uviedol, že podával všetky dostupné opravné prostriedky, na ktoré sa v konaní neprihliadalo. Uviedol, že žalobca využil v konaní len jeden riadny opravný prostriedok, a to sťažnosť voči uzneseniu o vznesení obvinenia, o ktorej bolo riadne a včas rozhodnuté. Iné opravné prostriedky, a to dozorové prostriedky v rámci prokuratúry, vo veci nevyužil. Keďže v konaní nemožno podľa neho konštatovať žiaden nesprávny úradný postup, nemohlo v dôsledku riadneho postupu dôjsť k vzniku škody. Namietal, že ani jeden z orgánov činných v trestnom konaní nevydal nezákonné rozhodnutie, keď len došlo k situácii, že trestné konanie bolo ukončené inak, než podaním obžaloby na obvineného, keďže vyšetrovaním bolo zistené, že skutok, ktorý sa obvinenému kládol za vinu, nie je trestným činom a ani nebol daný dôvod na postúpenie veci (napr. na prejednanie priestupku). Z uvedených dôvodov žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. 6. Súd prvej inštancie skutkovo ustálil, že uznesením OR PZ Bratislava V ČVS: ORP-11/OEK-B5-2013 zo dňa 28.1.2014 začal vyšetrovateľ trestné stíhanie voči žalobcovi R. V. pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona. Žalobca dňa 3.2.2014 podal voči uzneseniu ČVS: ORP-11/OEK-B5-2013 zo dňa 28.1.2014 sťažnosť. Prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava uznesením 3Pv 75/14/1105-12 zo dňa 26.2.2014 jeho sťažnosť zamietol. Uznesením 3Pv 75/14/1105-38 zo dňa 13.3.2015 trestné stíhanie obvineného R. V. stíhaného pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona zastavil, lebo tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Žalobca dňa 3.6.2015 podal na Ministerstvo vnútra SR Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vo výške 3.039,91 eur. Ministerstvo vnútra SR túto žiadosť dňa 9.6.2015 postúpilo Generálnej prokuratúre SR. Generálna prokuratúra SR listom zo dňa 3.8.2015 oznámila žalobcovi, že jeho žiadosť je nedôvodná, keď škodu nespôsobila prokuratúra, čím nie sú splnené zákonné podmienky pre postup podľa zákona č. 514/2003 Z.z., preto GP SR jeho žiadosť neprerokuje. 7. Vychádzal z výpovede žalobcu, že bolo proti nemu začaté trestné stíhanie, ktoré následne bolo rozhodnutím prokurátora zastavené z dôvodu, že skutok, pre ktorý bolo trestné stíhanie začaté, nie je trestným činom. Toto zastavenie trestného stíhania má podľa neho rovnaké účinky ako zrušenie rozhodnutia pre nezákonnosť, keď ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa ustanovení § 1 až 6 zákona č. 514/2003 Z.z. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Podľa žalobcu podstata nároku na náhradu škody sa neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania. Trestný čin nespáchal, začatím trestného stíhania utrpel ujmu, ktorá mu má byť nahradená. V súvislosti s trestným stíhaním mu vznikla škoda vo výške 3.039,61 eur tým, že uhradil trovy právneho zastúpenia advokátovi, ktorý ho zastupoval v trestnom konaní. Podal aj opravný prostriedok proti uzneseniu o vznesení obvinenia a požiadal príslušný orgán o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. 8. Tiež vychádzal z vyjadrenia žalovaného na pojednávaní, že v dôsledku zastavenia trestného stíhania voči žalobcovi nemožno považovať uznesenie o začatí trestného stíhania za nezákonné rozhodnutie iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Ak zákon č. 514/2003 Z.z. a gestor tohto zákona má ambíciu odškodňovať všetky takého prípady ako je tento, bol toho názoru, že štát nesie zodpovednosť za „výsledok trestného konania“, a nie za nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup policajta, prokurátora a sudcu. Namietal aj uplatnenú výšku škody vzhľadom na to, že nie je vyčíslená v súlade s § 14 vyhl. č. 655/2004 Z.z. a takto vyčíslená výška škody je v rozpore s ustanovením § 18 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z.z. Osobitne namietala úkon zo dňa 30.5.2014 - sťažnosť proti uzneseniu ČVS: ORP-411/1-VYS-B5-2014 zo dňa 21.5.2014, ktoré sa týka inej trestnej veci ako tej, v ktorej bolo trestné stíhanie zastavené. 9. Takto ustálený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil podľa ust. § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., § 5 ods. 1 citovaného zákona, § 6 ods. 1, 2 citovaného zákona, § 15 ods. 1, 2 citovaného zákona, § 16 ods. 4 citovaného zákona a § 18 ods. 1, 3 citovaného zákona. 10. Právne dôvodil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je osobitnou zodpovednosťou, a to zodpovednosťou objektívnou, ktorá existuje bez ohľadu na zavinenie a nemožno sa jej zbaviť (§ 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.), keď všetky zákonné podmienky vzniku tejto zodpovednosti musia byť splnené kumulatívne a pri nesplnení čo i len jednej podmienky zodpovednosť za škodu nevznikne. Pri splnení všetkých podmienok naraz sa zodpovednosti za škodu nemožno zbaviť. 11. Tiež uviedol, že základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím sú: porušenie právnej povinnosti orgánom verejnej moci, ktoré spočíva v nezákonnom rozhodnutí alebo nesprávnom úradnom postupe, pričom za nesprávny úradný postup sa považuje aj nečinnosť (prieťahy, § 3 ods. 1 písm. a), b) zákona č. 514/2003 Z.z., § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z.), vznik a existencia škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom (§ 3 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, 4, § 18 zákona č. 514/2003 Z.z., ako aj všeobecné ustanovenia občianskeho zákonníka) a príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, ktorá porušením povinností vznikla. 12. Súd prvej inštancie po vyhodnotení vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v prejednávanej veci sú podmienky zodpovednosti štátu dané, nakoľko v prípade zastavenia trestného stíhania (alebo oslobodenia spod obžaloby) sa podozrenie zo spáchania trestného činu nepotvrdilo, čím vyšla najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia a je nutné toto uznesenie považovať za rozhodnutie spĺňajúce charakter uznesenia nezákonného podľa § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., za ktoré patrí žalobcovi náhrada škody (viď rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 64/2008, 4Cdo 183/2009 a 4M Cdo 15/2009). Konštatoval, že uznesenie OR PZ Bratislava V ČVS: ORP-11/ OEK-B5-2013 zo dňa 28.1.2014, ktorým začal vyšetrovateľ trestné stíhanie voči žalobcovi R. V. pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona, sa v dôsledku rozhodnutia prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava, ktorý uznesením 3Pv 75/14/1105-38 zo dňa 13.3.2015 trestné stíhanie obvineného R. V. zastavil, lebo tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci, považuje za nezákonné rozhodnutie. Dospel k záveru, že žalobca splnil podmienku pre priznanie nároku na náhradu škody aj v zmysle § 6 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. Keďže žalobca podal proti uzneseniu zo dňa 28.1.2014 sťažnosť, právne uzavrel, že splnil svoju prevenčnú povinnosť, t.j. podaním riadneho opravného prostriedku dosiahnuť prieskum zákonnosti nezákonného rozhodnutia v čo najskoršom štádiu konania a tým zabrániť alebo znížiť rozsah škody. 13. Tiež právne posúdil, že žalobcovi vznikla škoda zaplatením trov právneho zastúpenia advokátovi, ktorý ho zastupoval v trestnom konaní, keď právna pomoc bola žalobcovi poskytnutá na základe plnomocenstva udeleného dňa 3.2.2014. Mal za preukázané, že advokát vyfakturoval žalobcovi faktúrou č. 110 14 zo dňa 30.3.2015 odmenu v celkovej sume 3.039,91 eur podľa vyhlášky 655/2004 Z.z. v platnom znení c) za nasledovné úkony právnej pomoci: 3.2.2014 Prevzatie a príprava obhajoby 144,28 eur (vrátane DPH) 3.2.2014 Sťažnosť proti uzneseniu 72,13 eur 1.4.2014 Účasť na výsluchu obv. na OR PZ Čadca 288,55 eur 29.5.2014 Účasť pri výsluchu svedkov na ORPZ Bratislava Kabát, Maráky 144,28 eur Náhrada cestovných výdavkov Čadca - Ba 55,55 + 101,02 + 160,80 eur 30.5.2014 Sťažnosť proti uzneseniu 72,13 eur 20.10.2014 Účasť pri výsluchu svedkov na KŘP Ústí nad Labem, ČR - Hálová, Hála 144,28 + 144,28 eur Náhrada cestovných výdavkov Čadca - Ústí n/L. 101,74 + 187,54 + 418,08 eur 30.1.2015 Účasť pri výsluchu svedka na OR PZ Bratislava T. Zeman 148,20 eur Náhrada cestovných výdavkov Čadca - Ba 47,89 +101,02 + 167,76 eur 25.2.2015 Preštudovanie vyšetrovacieho spisu na ORPZ Bratislava 148,20 eur Náhrada cestovných výdavkov Čadca - Ba 45,37 +101,02 + 167,76 eur Paušálne náhrady v r. 2014 57,89 eur Paušálne náhrady v r. 2015 20,14 eur (položky v cestovných náhradách sú uvedené ako spotreba PHM, paušálna náhrada 0,183 €/km a náhrada za stratu času za každú polhodinu na ceste). 14. Z predložených príjmových dokladov zistil, že žalobca zaplatil vyfakturovanú odmenu advokátovi dňa 3.2.2014 vo výške 500,- eur a dňa 6.4.2015 vo výške 2.539 eur. Porovnaním vyfakturovaných úkonov s úkonmi vo vyšetrovacom spise ČVS: ORP-11/0515-B-2013 ustálil, že advokát vykonal všetky úkony na mieste a v počte hodín, ako fakturoval, okrem úkonu dňa 30.5.2014, ktorý sa vo vyšetrovacom spise nenachádza. Zohľadnil, že žalobca na pojednávaní vysvetlil a doložil listinami, že išlo o sťažnosť, ktorú podal dňa 30.5.2014 proti uzneseniu vyšetrovateľa ORPZ Bratislava V ČVS: ORP-411/1-VYS-B5-2014, ktorým bol odmietnutý jeho podnet pre trestný čin krivého obvinenia na spoločnosť Cargo partner s.r.o. Úkon z 30.5.2014 preto nepovažoval za nevyhnutne vynaložený náklad v súvislosti so zastupovaním z titulu trov právneho zastúpenia v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie. Škodu ustálil vo výške 2.967,78 eur. 15. Pokiaľ ide o príčinnú súvislosť (kauzálny nexus) označil ju za podstatný prvok zodpovednostnej skutkovej podstaty, keď sa vyžaduje, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Za príčinu vzniku škody považoval len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. V danej veci právne uzavrel, že príčinná súvislosť je daná, nakoľko v prípade, že by nebolo vznesené voči žalobcovi obvinenie, nebola by škoda vznikla v súvislosti s vykonanými právnymi úkonmi advokáta žalobcu v trestnom konaní. Vzal na zreteľ, že žalobca v zmysle § 15 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z. požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Žiadosť bola postúpená Generálnej prokuratúre SR dňa 9.6.2015, ktorá nárok žalobcu v liste zo dňa 3.8.2015 vyhodnotila ako nedôvodný. Žalobca sa na súde prvej inštancie domáhal rovnakého nároku, ako sa domáhal v žiadosti o predbežnom prerokovaní nároku (§ 16 ods. 4). Žalobu posúdil ako dôvodnú vo výške 2.967,78 eur a v časti 72,13 eur nepovažoval nárok za vzniknutý v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, preto v tejto časti žalobu zamietol. 16. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1, 2 CSP. 17. Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho vyhovujúcej časti a časti týkajúcej sa nároku na náhradu trov konania podal riadne a včas odvolanie žalovaný a žiadal ho v uvedenom rozsahu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vytkol súdu prvej inštancie, že sa nezaoberal jeho právnou argumentáciou o tom, že uznesenie o začatí trestného stíhania alebo o vznesení obvinenia nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila, ktorú argumentáciu odobril aj Ústavný súd SR v náleze sp. zn. II.ÚS 163/2013-50 a ktorým bola podľa žalovaného prekonaná prechádzajúca judikatúra. V konaní mal tiež za nepreukázaný nesprávny úradný postup orgánov činných v trestnom konaní. Trestné konanie bolo len ukončené inak, než podaním obžaloby na žalobcu, keďže skutok kladený mu za vinu nie je trestným činom. Uviedol, že mu je známa rozhodovacia prax súdov priznávať v obdobných prípadoch náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., správnosť tejto rozhodovacej praxe však namietal. V takom prípade sa podľa neho jedná o zodpovednosť štátu za výsledok trestného konania a nie za nezákonné rozhodnutie. Poukázal na to, že nie každá začatá trestná vec musí skončiť odsúdením. V prípade správnosti právneho názoru súdu prvej inštancie by otázku odškodnenia mohli upravovať hneď trestnoprávne predpisy. Ďalej tiež namietal výšku priznanej náhrady škody so zreteľom na ust. 12 ods. 3 písm. c) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. pokiaľ ide o úkon obhajoby zo dňa 01.04.2014 označený ako Účasť na výsluchu obv. na OR PZ Čadca. 18. Žalobca vo svojej písomnej odvolacej replike doručenej súdu prvej inštancie prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa 12.07.2017 označil jeho rozsudok v napadnutej časti za vecne správny a žiadal ho potvrdiť. Pokiaľ ide o Nález ústavného súdu SR II ÚS 163/2013-50, ktorý sa javí byť v rozpore s judikatúrou Najvyššieho súdu SR, uviedol, že ústavný súd sa v tomto náleze s judikatúrou Najvyššieho súdu nevysporiadal, keď len skonštatoval, že judikatúra neprešla testom ústavnosti. Sám test ústavnosti nevykonal. V uvedenom náleze sa ústavný súd navyše prioritne venoval premlčaniu. Ústavný súd SR navyše vydal viac rozhodnutí podporujúcich zaužívanú súdnu prax. Vznesenie obvinenia voči jeho osobe považoval za neopodstatnené. Poukázal na konštantnú judikatúru podporujúcu jeho právny názor vo veci so zreteľom na čl. 46 ods. 3 ústavy SR, keď štát zodpovedá aj za škodu spôsobenú začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, ale ani oslobodzujúcim rozsudkom súdu. Za podmienky zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. označil zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby, vznik škody a príčinná súvislosť medzi týmito komponentmi. Dal do pozornosti, že jeho sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia bola zamietnutá. Vzniknuté trovy obhajoby považoval za náklady vzniknuté v príčinnej súvislosti s vedeným trestným stíhaním voči jeho osobe. Poukázal na viaceré rozhodnutia súdov SR a ČR v tomto smere. Pokiaľ ide o žalovaným namietanú výšku priznanej náhrady škody so zreteľom na vyčíslenie odmeny za úkon zo dňa 01.04.2014 poskytol právnu argumentáciu o správnosti tejto sumy a namietal, že ide o novotu v odvolacom konaní, na ktorú v zmysle ust. § 366 CSP nemožno prihliadať. 19. Žalovaný v písomnej odvolacej replike doručenej súdu prvej inštancie dňa 16.11.2017 zotrval na svojej predchádzajúcej právnej argumentácii a relevantné uznesenie o vznesení obvinenia proti žalobcovi označil za zákonné, nakoľko zistené skutočnosti a dôkazy dostatočne odôvodňovali záver o tom, že skutok kladený za vinu sa stal, ide o trestný čin a spáchal ho žalobca. Dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu považoval za netotožné s presvedčením o vine. Ak existovali proti žalobcovi dôkazy, orgány činné v trestnom konaní boli obligatórne povinné vzniesť voči nemu obvinenie. Nie je podľa neho možné vylúčiť logickú situáciu, že následne dôjde k zmene dôkaznej situácie. Do pozornosti dal i rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci so sp. zn. 4MCdo 15/2009, podľa ktorého zastavenie trestného stíhania je síce rozhodujúcim, ale nie jediným a výlučným meradlom opodstatnenosti trestného stíhania, keď je potrebné prihliadať na okolnosti a dôvody vznesenia obvinenia. Označil za zákonnú licenciu zasahovať orgánmi činnými v trestnom konaní do osobnostných práv fyzických osôb. Na priznanie odškodnenia musí byť podľa neho splnená podmienka vznesenia obvinenia bez zákonného dôvodu. Do pozornosti dal súdu judikatúru o zákonných licenciách vo veciach nárokov na ochranu osobnosti, ktorá je daná vedy, ak zásah bol zákonom dovolený. Skonštatoval, že súdna prax je v rozpore s rozhodnutím ESĽP vo veci N. c/a Ř č. 57404/08, podľa ktorého táto judikatúra je non lege artis. Podľa ESĽP je rozdiel v dôkaznej situácii pokiaľ ide o dôkazy k vzneseniu obvinenia a o dôkazy k odsúdeniu obvineného. Považoval za absurdné odškodňovanie vo všetkých veciach, v ktorých došlo k zastaveniu trestného stíhania. V prípade potvrdenia rozsudku žiadal určiť lehotu na plnenie 30 dní od právoplatnosti rozsudku z dôvodu, že žalovaný nevie zabezpečiť plnenie v lehote 3 dní z dôvodu schvaľovacieho procesu úhrady a administratívno-časovej náročnosti zisťovania právoplatnosti rozsudku, keďže rozsudky sú doručované generálnej prokuratúre a právoplatnosť zisťuje prokurátor okresnej prokuratúry, ktorému bola vec pridelená. 20. Žalobca v písomnej odvolacej duplike doručenej súdu prvej inštancie prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa 18.12.2017 nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že dôkazy a zistené skutočnosti opodstatňovali záver o spáchaní trestného činu jeho osobou. Vznesenie obvinenia proti nemu považoval za neopodstatnené, keďže sa žiadneho trestného činu nedopustil a preto bolo trestné stíhanie prokurátorom Okresnej prokuratúry zastavené. Podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo, čím je daná nezákonnosť uznesení o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Uvedené potom podľa neho opodstatňuje nárok na náhradu škody pre nezákonné rozhodnutie. Mal za to, že podstata tohto nároku sa neviaže na nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní, ale na samotný výsledok tohto konania. Zodpovednosť právneho štátu označil za objektívnu, ktorej sa nemožno zbaviť, ak sa postup orgánov činných v trestnom konaní ukáže ako mylný. Ide podľa neho o dlhodobo zaužívanú právnu teóriu a prax založenú už za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. a aj za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. Poukázal na nerovnováhu v postavení orgánov činných v trestnom konaní a fyzickou osobou a na nárok na náhradu účelne vynaložených nákladov v súvislosti s trestným stíhaním, ktoré sa ukázalo ako neopodstatnené. Niet podľa neho racionálneho dôvodu náhradu týchto nákladov nepriznať, ak sa vina obvineného nepreukázala. 21. Ďalšie písomné podania v rámci odvolacieho konania podané neboli. 22. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380 CSP bez pojednávania s poukazom na st. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1CSP. Dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby o náhradu škody vzniknutej žalobcovi v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj dostatočne odôvodnil (§ 393 ods. 2 CSP), náležite sa vysporiadal s podstatnými tvrdeniami strán sporu prednesenými v konaní, z ktorého dôvodu sa odvolací súd s jeho právnymi závermi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku v celom rozsahu stotožňuje, konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na ne (§ 387 ods. 2 CSP). Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a doplnenie dôvodov na zvýraznenie jeho správnosti nie je potrebné, preto sa odvolací súd vyjadruje len ku konkrétnym odvolacím námietkam žalovaného. 23. Žalobca sa v predmetnom konaní domáhal od žalovaného náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., z titulu nezákonného rozhodnutia, keď za nezákonné rozhodnutie je potrebné považovať uznesenie ORPZ Bratislava V, ČVS: ORP -11/OEK-B5-2013 zo dňa 28.01.2014, ktorým bolo voči žalobcovi začaté trestné stíhane podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku v spojení s § 206 ods. 1 Trestného poriadku pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a ods. 4 písm. a) Trestného zákona. Sťažnosť žalobcu proti tomuto uzneseniu bola uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava V zo dňa 26.02.2014 č.k. 3Pv75/14/1105-12 ako nedôvodná zamietnutá, avšak uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava V č.k. 3Pv 75/14/1105-38 zo dňa 13.03.2015 bolo trestné stíhanie voči žalobcovi podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zastavené z dôvodu, že skutok kladený žalobcovi za vinu nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Zastavenie trestného stíhania obvineného žalobcu malo za následok zrušenie obvinenia žalobcu, nakoľko predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia nebol potvrdený. Zakladá tak nárok na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Je pravdou, že podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 163/2013 z 13.11.2013, nie každé uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré vyústilo do oslobodenia (analogicky do zastavenia trestného stíhania) je nezákonné, keď legálnym prostriedkom obvineného, ako rozptýliť zákonnosť dôvodov, na ktorých bolo obvinenie postavené, je podanie sťažnosti proti nemu. V danom prípade žalobca sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal, ale táto bola uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava V zo dňa 26.02.2014 č.k. 3Pv 75/14/1105-12 zamietnutá ako nedôvodná. Zastavenie trestného stíhania preto znamená, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo nezákonné a žalobca má nárok na náhradu škody. Na základe uvedeného je potom splnenie zákonnej podmienky na základ nároku žalobcu na náhradu škody podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorým je vydanie nezákonného rozhodnutia, preukázané, keď navyše i s ohľadom na ústavnú judikatúru odvolací súd vzal do úvahy tú skutočnosť, že skutok kladený žalobcovi za vinu nie je trestným činom. 24. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené, treba hľadať nielen v ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Už podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 53/1993 z 28.6.2003 ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má, pri splnení ďalších zákonných predpokladov, podľa ustanovení § 1 až 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Podľa názoru odvolacieho súdu i so zreteľom na ustálenú súdnu prax sa uvedené vzťahuje aj na nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Odvolací súd sa od tejto ustálenej súdnej judikatúry nemal dôvod odchýliť, keď prisvedčil odvolacej argumentácii žalobcu ohľadom viazanosti/neviazanosti nálezom Ústavného súdu SR II.ÚS 163/2013-50 z 13.11.2013, že predmetom posúdenia ústavným súdom nebola konštantná judikatúra Najvyššieho súdu SR, ktorá teda neprešla testom ústavnosti a ústavný súd v danej veci riešil prioritne inú právnu otázku. 25. Pre úspešné uplatňovanie práva na náhradu škody podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je potrebné splnenie i ďalších zákonných predpokladov, a to vznik škody a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím, keď žalobca ako škodu vzniknutú mu z titulu nezákonného rozhodnutia označil trovy jeho obhajoby v súvislosti s trestným stíhaním jeho osoby. 26. Odvolací súd v zhode s vysloveným záverom súdu prvej inštancie konštatuje, že žalobca, ktorého v danom sporovom konaní zaťažovalo bremeno dôkazu o svojich tvrdeniach, preukázal príčinnú súvislosť medzi touto tvrdenou škodou a relevantným nezákonným rozhodnutím OR PZ o začatí jeho trestného stíhania a o vznesení obvinenia voči jeho osobe vzhľadom na dokazovaním zistenú skutočnosť, že žalobca bol v rámci uvedeného konania zastúpený advokátom, ktorému uhradil ním vystavenú faktúru, po zohľadnení zamietnutia žaloby v časti ohľadom úkonu právnej pomoci, ktorý s relevantným trestným stíhaním žalobcu nesúvisel. Uvedenému hodnoteniu dôkazov súdom prvej inštancie, ktoré vykonal zákonu zodpovedajúcim spôsobom podľa ust. § 191 CSP, nemožno vytknúť nelogickosť a odvolací súd sa s jeho hodnotením dôkazov stotožnil. 27. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovaného týkajúcu sa vyúčtovania úkonu právnej pomoci z 01.04.2014 „Účasť na výsluchu obv. na OR PZ Čadca v rozpore s ust. § 12 ods. 3 písm. c) vyhl. č. 655/2004 Z.z., na túto odvolací súd neprihliadal, keďže ide o novotu v odvolacom konaní, ktorú mohol odvolateľ uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie, keď však uvedenú hmotnoprávnu námietku ako prostriedok procesnej obrany použil až v rámci konania odvolacieho. V rámci konania pred súdom prvej inštancie žalovaný len celkovo namietal výšku uplatnenej náhrady škody s poukazom na iné ustanovenia vyhlášky a v týchto intenciách boli procesná obrana žalovaného súdom prvej inštancie posudzovaná. 28. Ďalšie odvolacie námietky žalovaného vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, keď právnym základom žalobou uplatneného nároku nebol nesprávny úradný postup orgánov činných v trestnom konaní, ale nezákonné rozhodnutie o trestnom stíhaní žalobcu, keď nárok na náhradu škody proti štátu takto stíhanej a obvinenej osoby zákonodarca upravil osobitným zákonom č. 514/2003 Z.z. Žiadosť žalovaného pre prípad potvrdzujúceho rozhodnutia o určenie lehoty na plnenie dlhšej ako tri dni vzhľadom na to, že žalovaný nevie zabezpečiť plnenie z dôvodu schvaľovacieho procesu úhrady a z dôvodu administratívno-časovej náročnosti zisťovania právoplatnosti rozsudku, je neopodstatnená, keď schvaľovací proces daný interným predpisom žalovaného nemôže byť na ujmu žalobcu úspešného v konaní a na ujmu jeho práva na rýchlosť a hospodárnosť civilného sporového konania a na vymožiteľnosť jeho práva a právoplatnosť odvolacieho rozhodnutia je možné zistiť povereným prokurátorom nahliadnutím do elektronického spisu, sledovaním určenia termínu na verejné vyhlásenie rozhodnutia na internete, prípadne telefonickým dopytom v príslušnej spisovej kancelárii krajského súdu. Odvolací súd nevzhliadol odôvodnený prípad na určenie dlhšej lehoty ako 3 dni na plnenie v zmysle druhej vety ust. § 232 ods. 3 CSP. 29. Vzhľadom na uvedené a s poukazom na obsah preskúmavaného spisového materiálu odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalovaného za nedôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 30. O nároku žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a s poukazom na ust. § 378 ods. 1 CSP, keď o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom po právoplatnosti tohto rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP). 31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne ( dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).