Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/48/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1517215940 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1517215940.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: VODOTIKA - MG spol. s r.o., IČO: 35 761 806, so sídlom Bosákova 7, Bratislava, zast. advokátom JUDr. Jánom Benčurom, Záhradnícka 41, Bratislava, proti žalovaným: X/ S.. S. K., J.. XX.XX.XXXX, G. G. X, G., X/ S.. S. K., J.. XX.XX.XXXX, G. G. X, G., obaja zast. Advokátskou kanceláriou Machová s.r.o., IČO: 36 864 544, so sídlom Sasinkova 886/16, Skalica, o zaplatenie 1.601,98 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu a žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 8. apríla 2019, č.k. 24C/45/2017-182, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaným 1/ a 2/ p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 69,42 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi 244,97 eur spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 244,97 eur od 27.09.2017 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného, zamietol žalobu v časti istiny vo výške 1.357,01 eur spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 1.357,01 eur od 27.09.2017 do zaplatenia a žalovaným 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 69,42 %. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa voči žalovaným domáhal zaplatenia 1.601,98 eur s príslušenstvom, keď dôvodil tým, že ako správca bytového objektu s nadobúdateľmi bytov a nebytových priestorov uzavrel dňa 26.04.2010 Zmluvu o výkone správy Č.. XXX, predmetom ktorej bola správa polyfunkčného komplexu na G. W. I. G., X. Č.. XXXX, H.. Ú.. K., pričom voči žalovaným evidoval ku dňu 26.05.2017 nedoplatky na vyúčtovaní nákladov za užívanie priestorov a služieb s nimi spojených a vyúčtovaní nákladov poskytnutého internetu za roky 2014 až 2016 za obdobie od 01.01.2014 do 31.12.2016 spolu vo výške 1.601,98 eur, ktoré vyúčtoval faktúrami (tieto v konaní predložil), voči ktorým podali žalovaní reklamácie, ktoré neuznal za dôvodné. Uviedol, že faktúrami č. 1540341249 zo dňa 26.05.2016 a č.1640341223 zo dňa 23.05.2016 vyúčtoval žalovaným v zmysle čl. IV bod 23 Zmluvy o výkone správy zmluvnú pokutu vo výške 100 eur za každý začatý mesiac (od novembra 2014) z dôvodu, že žalovaní si svojvoľne na balkóne patriacemu k ich bytu č. 034 na spoločnú nosnú deliacu konštrukciu zavesili vonkajšie klimatizačné zariadenie bez súhlasu väčšiny vlastníkov bytov a nebytových priestorov a bez jeho súhlasu ako správcu domu. Mal za to, že klimatizačná jednotka ako technické zariadenie nebolo súčasťou stavby a vykonanie stavebných úprav obvodovej steny k montáži si v zmysle ust. § 55 ods. 2 písm. c) stavebného zákona vyžadovalo aj ohlásenie stavebnému úradu. V konaní zdôraznil, že žalovaným bola poskytnutá primeraná lehota na odstránenie závadného stavu, ponúknutá pomoc a súčinnosť, ktorú však odmietli. Žalovaní s uplatneným nárokom nesúhlasili, tvrdiac, že žalobcom uvádzané skutočnosti sú len čiastočne pravdivé, pretože im vznikli preplatky na platbách do fondu prevádzky, údržby a opráv za roky 2014, 2015 aj 2016, ktoré im žalobca neuhradil napriek tomu, že predložené ročné vyúčtovania reklamovali, pričom do ročného vyúčtovania im zahrnul aj zmluvnú pokutu. Predložili písomný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých vlastníkov bytového domu s umiestnením klimatizačnej jednotky a vyjadrenie príslušného staveného úradu o tom, že klimatizačné zariadenie nepodlieha povinnému ohláseniu stavebnému úradu. K jednotlivým vyúčtovaniam uviedli, že nie je zrejmý spôsob, akým správca rozpočítal zmluvnú pokutu premietnutú do jednotlivých mesačných zálohových preddavkov, nie je zrejmá výška mesačných preddavkov za jednotlivé roky tak, ako ju správca vykonal v ročných vyúčtovaniach a je nezrozumiteľné, z akého dôvodu si správca účtuje na uplatnenej zmluvnej pokute DPH. Žalobca reagoval, že pokiaľ ide o zmluvnú pokutu, podmienky sú uvedené v zmluve o výkone správy a tieto neboli menené. Na Okresnom súde Bratislava V prebiehalo pod sp. zn. 42C 6/2015 konanie vo veci zmluvnej pokuty, v ktorom žalovaní vystupovali na strane žalobcov, pričom žalobu zobrali späť a konanie bolo zastavené. Súhlas vlastníkov bytov bol žalovanými predložený v priebehu tohto súdneho konania (v roku 2017), teda až následne po vyúčtovaní za žalované roky 2015 a 2016, na základe čoho súhlas vlastníkov nemohol žalobca zohľadniť, nakoľko žalované roky sa týkajú obdobia pred udelením súhlasu. Zdôraznil, že žalovaní byt nadobudli v roku 2013, a podľa zák. č. 182/1993 Z.z. v kúpnej zmluve vyhlásili, že pristupujú k zmluve o výkone správy. Argumentoval, že umiestnením klimatizačnej jednotky došlo do zásahu vzhľadu domu v zmysle čl. IV. bod 23 zmluvy o výkone správy. Žalovaní v reakcii opäť poukázali na to, že v rokoch 2014 až 2016 im vznikli preplatky, ktoré im žalobca nevrátil a ani nezohľadnil v ďalších vyúčtovaniach. Namietali tvrdenie žalobcu o neoprávnenej montáži klimatizačnej jednotky, keďže predložili písomný súhlas nadpolovičnej väčšiny vlastníkov bytov a tiež vyjadrenie stavebného úradu, že takáto montáž nepodlieha ohláseniu. Výšku zmluvnej pokuty označili za neprimerane vysokú a v rozpore s dobrými mravmi. Poukázali aj na to, že zmluva o výkone správy je zmluvou spotrebiteľskou. Považovali za neprípustné a v rozpore s princípom zmluvnej autonómie, ak by ich, pri rešpektovaní zákonnej požiadavky písomnej formy dojednania zmluvnej pokuty, zaväzovalo ustanovenie akejkoľvek zmluvy zakotvujúcej povinnosť platiť zmluvnú pokutu, s ktorou nikdy nevyslovili súhlas v písomnej forme. Zdôraznili tiež, že zahrnutie zmluvnej pokuty v ročnom vyúčtovaní preddavkových platieb nemá oporu v zákone. 3. Vykonaním dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že zmluva o výkone správy č. 108 zo dňa 26.04.2010 je uzatvorená podľa ust. § 8 a nasl. zák. č. 182/1993 Z.z. medzi vlastníkmi bytov Polyfunkčného objektu VODOTIKA (ďalej len „objekt VODOTIKA“) a žalobcom ako správcom bytového objektu. Konštatoval, že z celkového počtu 502 vlastníkov bytov a nebytových priestorov v objekte VODOTIKA, ktorí uzatvorili Zmluvu o výkone správy Č.. XXX, je 407 vlastníkov VODOTIKA - MG, spol. s r.o., 82 vlastníkov sú fyzické osoby a 13 vlastníkov sú iné právnické osoby. Z čl. IV. bod 23 zmluvy vyplýva, že vlastník nemôže vykonávať úpravy bytu alebo nebytového priestoru, ktorými by menil vzhľad domu bez súhlasu väčšiny vlastníkov alebo bez súhlasu správcu, pričom vlastník, ktorý vykoná uvedené úpravy bytu alebo nebytového priestoru, ktorými zmení vzhľad domu (umiestnenie satelitu, zasklenie balkóna, umiestnenie klimatizačných zariadení, farba a tvar okien a i.), bez súhlasu väčšiny vlastníkov alebo bez súhlasu správcu, je povinný tieto úpravy na vlastné náklady odstrániť a uviesť všetko do pôvodného stavu. Pokiaľ vlastník neodstráni všetky uskutočnené úpravy a neuvedie všetko do pôvodného stavu, môže mu byť účtovaná pokuta vo výške 100 eur za každý začatý kalendárny mesiac, v ktorom neodstránil všetky uskutočnené úpravy a neuviedol všetko do pôvodného stavu. Tieto prostriedky budú poukázané na účet fondu. 4. Z listinného dokladu, založeného v spise sp. zn. 42C 6/2015, zistil, že Ministerstvo spravodlivosti SR na otázku či ustanovenie čl. IV. bod 23 Zmluvy o výkone správy č. 108 spadá pod neprijateľné podmienky podľa ust. § 53 Obč. zák. (zmluvná pokuta je neprimerane vysoká), poskytlo odpoveď, že uvedená podmienka je zjavne neprijateľnou, a to najmä z dôvodu, že čo do obsahu takáto zmluvná podmienka nemá byť súčasťou zmluvy o výkone správy a správca nie je subjektom, ktorý by mal/nemal posudzovať, či vlastník bytu mení vzhľad domu alebo nie (uvedené oprávnenie mu nevyplýva zo žiadnej zákonnej úpravy). Takáto zmluvná podmienka býva obsiahnutá napr. v zmluve o prevode vlastníctva bytu (pri kúpe bytu), ale aj v tomto prípade nemá oporu v zákone, pretože ani stavebný zákon takýmto spôsobom neobmedzuje vlastníka bytu, či a za akých podmienok môže umiestniť klimatizačnú jednotku vo svojom byte. Keďže komisia považuje uvedenú zmluvnú podmienku za rozpornú so zákonom, a teda za neprijateľnú a absolútne neplatnú, nemá zmysel zamýšľať sa nad jej výškou, avšak už na prvý pohľad je zrejmé, že pokuta vo výške 100 eur, ktorá navyše platí až do odstránenia (za každý mesiac neodstránenia), je neprimerane vysoká. Na otázku, či je zmluvná pokuta vôbec platná, ak nebola vlastníkom bytu zmluva o výkone správy podpísaná, komisia odpovedala, že uvedená zmluvná podmienka nemá byť súčasťou zmluvy o výkone správy, komisia ju preto považuje za neprijateľnú, možno sa domnievať, že uvedené zmluvné ustanovenie je neprijateľná zmluvná podmienka presahujúca zákonné oprávnenie správcu. 5. Vec posúdil právne podľa ust. § 6 ods. 1 a 2, § 8a ods. 1 a 2, § 8b ods. 1, § 10 ods. 1, § 11 ods. 4, § 25 ods. 2 zák. č. 182/1993 Z.z., ust. § 125 ods. 1, § 136 ods. 1 a 2, § 137 ods. 1, § 517 ods. 1 a 2, § 544 ods. 1 a 2 Obč. zák. a dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Ustálil, že zákon č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov má vo vzťahu k Občianskemu zákonníku charakter špeciálneho právneho predpisu. Vysvetlil, že samotný obsah týchto vlastníckych práv vo vzťahu k tretím osobám je však upravený aj v Občianskom zákonníku v ust. § 136 a nasledujúcich a so zreteľom na uvedené právne úpravy je preto potrebné odlišovať vlastnícke vzťahy a od týchto vzťahov odvodené zmluvné vzťahy. Uviedol, že pri podielovom spoluvlastníctve zákon pri vzťahu k tretím osobám vychádza z jednotnosti vlastníctva, čo je výrazom ochrany tretích osôb, ktoré nemôžu poznať vnútorné vzťahy spoluvlastníkov. Preto zákon vychádza z toho, že vo všeobecnosti prezumuje u všetkých spoluvlastníkov spoločnú a nerozdielnu zodpovednosť a na druhej strane aj solidárne oprávnenie vo vzťahu k tretím osobám. Prípadné nezhody spoluvlastníkov, týkajúce sa správy spoločnej veci, nemajú vplyv na vzťah k tretím osobám. 6. Žalobcom ako správcom bytového domu voči žalovaným 1/ a 2/ ako spoluvlastníkom bytu uplatnený nárok na zaplatenie nedoplatku z vyúčtovania za nebytový priestor (garáž) za roky 2015 a 2016, vyfakturované žalobcom daňovými dokladmi č. 1552931961 zo dňa 26.05.2016 vo výške 58,90 eur a č. 1652931929 zo dňa 23.05.2017 vo výške 59,87 eur, a tiež na zaplatenie nedoplatku z vyúčtovania za internet za roky 2015 a 2016, vyfakturované žalobcom daňovými dokladmi č. 1500342049 zo dňa 26.05.2016 vo výške 67,44 eur a č. 1600342015 zo dňa 23.05.2017 vo výške 58,76 eur, spolu 244,97 eur, vyhodnotil za dôvodný. Vyúčtovacími faktúrami mal preukázané, že žalovaní užívali nebytový priestor č. 293 (garáž) a internet STANDARD, a že v období rokov 2015 a 2016 vznikol rozdiel medzi žalovanými uhradenými mesačnými zálohovými platbami a skutočnými nákladmi, ktorý žalobca ako správca bytového objektu žalovaným aj vyúčtoval. Keďže žalovaní ako podieloví spoluvlastníci bytu neuhradili vyúčtovacie faktúry spojené s užívaním nebytového priestoru a s používaním internetu, uložil im povinnosť (s poukazom na ust. § 511 ods. 1 Obč. zák.) zaplatiť žalobcovi 244,97 eur, a to aj s úrokom z omeškania podľa ust. § 517 ods. 1 a 2 Obč. zák. a nar. č. 87/1995 odo dňa podania žaloby ako prvého dňa omeškania do zaplatenia. 7. V časti nároku žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty v súvislosti s porušením čl. IV. bod 23 zmluvy o výkone správy č. 108, tvoriacej súčasť vyúčtovacích faktúr nedoplatku z vyúčtovania za byt č. 34 za roky 2016 a 2017, vyúčtovanej žalobcom daňovými dokladmi č. 1540341249 zo dňa 26.05.2016 vo výške 719,58 eur a č. 1640341223 zo dňa 23.05.2016 vo výške 637,43 eur, spolu 1.357,01 eur dospel k záveru, že domáhať sa neuhradených zmluvných pokút nie je dôvodné. Podrobne vysvetlil inštitút zmluvnej pokuty, jeho účel a predpoklady platnosti jeho dojednania, na základe čoho vyvodil záver, že zmluvnú pokutu je možné dojednať pri zmluvnom záväzku, vzniknutom na základe zmluvy, pričom v danom prípade zmluva o výkone správy nie je zmluvným záväzkovým vzťahom typu dlžník a veriteľ, ale ide o zmluvný vzťah upravujúci vzájomné pomery medzi vlastníkmi bytov a nebytových priestorov a správcom, ktorému vlastníci zverili zabezpečovanie správy bytového domu, a to v zmysle pokynov vlastníkov, rešpektujúc a ochraňujúc ich vlastnícke práva a v súlade so zákonom č. 182/1993 Z.z., z ktorého musia aj jednotlivé články zmluvy o výkone správy vychádzať. Vyhodnotil, že zákon č. 182/1993 Z.z. ako osobitná právna úprava otázok vlastníctva bytov a nebytových priestorov neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by umožňovalo do znenia zmluvy o výkone správy vložiť sankciu za porušenie práv niektorého z vlastníkov vo vzťahu k ostatným vlastníkom bytov. V tejto súvislosti zdôraznil, že správca pri výkone správy nie je v zmysle uvedeného zákona oprávnený sám rozhodovať, či niektorý z vlastníkov porušil práva ostatných vlastníkov a či za takéto porušenie prináleží správcovi vymáhať od vlastníka zmluvnú pokutu. Osvojil si právny názor komisie Ministerstva spravodlivosti SR, že zmluvná podmienka týkajúca sa zmluvnej pokuty, nemá byť súčasťou zmluvy o výkone správy, nakoľko správca bytového domu nie je subjektom oprávneným posudzovať, či vlastník bytu mení vzhľad domu alebo nie a teda nie je oprávneným ani na sankcionovanie vlastníka pre prípad takéhoto porušenia zmluvnou pokutou. Vyhodnotil, že zmluvná pokuta, uvedená v čl. IV. bod 23 zmluvy o výkone správy č. 108, nie je v súlade so zákonom č. 182/1993 Z.z. ani s ust. § 544 Obč. zák., a preto výkon takéhoto práva nepožíva právnu ochranu. Žalobcovi tento nárok nepriznal a zaujal názor, že pre prípad porušenia povinností vlastníkov bytov a nebytových priestorov a následné spôsobenie majetkovej ujmy stanovuje zákon iné prostriedky na ochranu práv ostatných vlastníkov, pričom zmluvná pokuta takým prostriedkom nie je. Uviedol, že ustanovenie o zmluvnej pokute v zmluve o výkone správy č. 108 nemožno ani považovať za prejav vôle vlastníkov bytov a nebytových priestorov vzhľadom na subjekty, ktoré zmluvu o výkone správy podpísali. V čase uzatvorenia zmluvy (26.04.2010) z počtu vlastníkov bytov XXX G. XXX vlastníkov totožných s osobou správcu a len 95 vlastníkov predstavovali iné osoby, až v nasledujúcom období žalobca previedol svoje vlastníctvo k jednotlivým bytom na iné osoby (aj žalovaných), z čoho vyvodil, že pri uzatváraní zmluvy neodsúhlasila jej znenie nadpolovičná väčšina riadnych vlastníkov bytov a nebytových priestorov, vynímajúc vlastníkov v pozícii správcu, tvoriacich z hľadiska počtu rozhodujúcu skupinu. Poukázal aj na to, že zmluvná pokuta pre svoju platnosť vyžaduje okrem písomnej formy individuálne dojednanie medzi zmluvnými stranami, čo v danom prípade absentuje. Dospel tiež k záveru, že zaúčtovanie zmluvnej pokuty správcom do vyúčtovacej ročnej faktúry za náklady spojené s užívaním bytu nemá oporu v príslušných zákonných ustanoveniach, a preto zmluvná pokuta nemôže byť súčasťou ročného vyúčtovania, ktoré má aj v zmysle zmluvy o výkone správy obsahovať vyúčtovanie použitia fondu prevádzky, údržby a opráv a vyúčtovanie úhrad za plnenia rozúčtované na jednotlivé byty a nebytové priestory v dome. Preto žalobu v tejto časti zamietol. 8. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p.. Vyhodnotil, že žalobca bol v konaní úspešnou procesnou stranou v rozsahu 15,29 %, žalovaní v rozsahu 84,71 %, teda čistý procesný úspech žalovaných predstavuje 69,42 %. 9. Proti tomu rozsudku v jeho zamietajúcej časti a v časti o trovách konania podal žalobca včas odvolanie, žiadajúc rozsudok v napadnutej časti zmeniť a zaviazať žalovaných spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 1.357,01 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 1.357,01 eur od 27.09.2017 do zaplatenia a priznať mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Nestotožnil sa s právnym názorom súdu prvej inštancie ohľadom platnosti obsahu zmluvy o výkone správy, najmä dojednania o pokute. Poukázal na to, že zmluvu o výkone správy podpísali vlastníci v čase jej podpisu zapísaní na LV, pričom považoval za irelevantné, že vlastníkom 407 bytov a nebytových priestorov bol práve on (žalobca) ako správca. Žalovaní písomným prehlásením k zmluve o výkone správy pristúpili. Uviedol, že zákon č. 182/1993 Z.z. umožňuje vlastníkom bytov a nebytových priestorov si v zmluve o výkone správy dojednať ich vzájomné práva a povinnosti, a teda aj pravidlá pri umiestňovaní technických zariadení na obvodovú konštrukciu bytového domu. Mal za to, že zmluva o výkone správy v zmysle čl. IV. bod 23 môže upresniť obmedzenie vlastníka bytu resp. nebytového priestoru ohľadom vykonávania úpravy bytu alebo nebytového priestoru, ktorými by menil vzhľad domu bez súhlasu väčšiny vlastníkov a/alebo bez súhlasu správcu, zároveň v nej možno upresniť definíciu čo sa považuje za zmenu vzhľadu domu. Zastával názor, že zákon č. 182/1993 Z.z. nevylučuje vlastníkom bytov a nebytových priestorov si v zmluve o výkone správy dojednať pokutu pre porušenie protiprávneho stavu, pričom toto dojednanie o pokute bolo platne a v písomnej forme zakotvené vlastníkmi bytov a nebytových priestorov a on ako správca bol zaviazaný ho rešpektovať. Poukázal na to, že pokuta v zmysle čl. IV ods. 23 zmluvy je zmluvným dojednaním len medzi vlastníkmi bytov a nebytových priestorov a správca je len poverený na účtovanie pokuty (poplatku) do fondu opráv a údržby, keďže pokuta je príjmom fondu opráv a údržby polyfunkčného domu. Uviedol, že predmetná pokuta nie je žalovaným účtovaná za porušenie pravidiel vo vzťahu správca - vlastník, ale vyplýva z pravidiel dohodnutých vo vzťahu vlastníci - vlastník v zmysle zák. č. 182/1993 Z.z. a jej neúčtovaním z jeho strany by ako správca porušil Zmluvu o výkone správy. Právne názory súdu prvej inštancie, výklad dojednaní o pokute, ako aj obsahu ročného vyúčtovania považoval za nepresvedčivé a nesprávne a zopakoval, že eviduje nedoplatok na vyúčtovaní nákladov za užívanie priestorov a služieb s nimi spojených. Potvrdil, že žalovaným vyúčtoval v zmysle čl. IV. bod 23 zmluvy pokutu vo výške 100 eur za každý začatý mesiac, a to od septembra 2014. S poukazom na znenie čl. IV bod 23 Zmluvy zdôraznil, že žalovaní si svojvoľne na balkóne patriacemu k bytu č. 034 na spoločnú nosnú deliacu konštrukciu so zvislým tepelno-izolačným systémom, zavesili vonkajšie klimatizačné zariadenie resp. bez súhlasu väčšiny vlastníkov bytov a nebytových priestorov a bez súhlasu správcu domu, ktorý súhlas podmieňuje dodržaním technických podmienok, ktoré majú úlohu nezhoršiť technický stav budovy a v tejto súvislosti opätovne uviedol, že montáž technického zariadenia bola vykonaná na vonkajší tepelnoizolačný systém, klimatizačná jednotka ako technické zariadenie nebolo súčasťou stavby v zmysle ust. § 43 stavebného zákona, takže vykonanie stavebných úprav obvodovej steny k montáži si vyžadovalo aj ohlásenie stavebnému úradu (ust. § 55 ods. 2 písm. c) stavebného zákona), na základe čoho dospel k záveru, že montáž klimatizačnej jednotky bola vykonaná v rozpore so stanovenými podmienkami. Poukázal na to, že pokuta vo výške 100 eur mesačne slúži ako preventívne opatrenie medzi vlastníkmi na zamedzenie neoprávnených zásahov do fasádneho systému polyfunkčného objektu, pričom primeranosť výšky tejto pokuty je potrebné hodnotiť nielen z hľadiska výšky škody, nákladov na jej odstránenie, celkovej hodnoty fasádneho systému, ale aj z hľadiska zníženia hodnoty všetkých nehnuteľností v dome, pričom v konkrétnom prípade neoprávneného zásahu do fasádneho systému došlo k strate záruky u dodávateľov. O súhlase vlastníkov predloženom žalovanými sa dozvedel až 15.05.2017 (počas súdneho konania vedeného pod sp. zn. 42C 6/2015 pred Okresným súdom Bratislava V) resp. v čase nasledujúcom po vyúčtovaní. Mal za to, že žalovaní boli do súhlasu dodatočne vpísaní, že súhlas neobsahuje ani nadpolovičnú väčšinu podpisov oprávnených vlastníkov a nebol získaný v súlade so zák. č. 182/1993 Z.z.. Uviedol, že s ohľadom na zák. č. 182/1993 Z.z., ktorý jasne špecifikuje spôsob rozhodovania vlastníkov v dome nemohol byť predmetný súhlas z jeho strany ako správcu akceptovaný, pretože by išlo o porušenie zákona. 10. Proti rozsudku v jeho vyhovujúcej časti a v časti o trovách konania podali odvolanie aj žalovaní, žiadajúc rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť a priznať im nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Nesúhlasili s vyčísleným nedoplatkom z vyúčtovania za garáž a za internet. V tejto súvislosti uviedli, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal so skutočnosťou, že zahrnutím nezákonnej zmluvnej pokuty do ročného vyúčtovania prišlo zo strany žalobcu k absolútne nesprávnemu vyčísleniu celého ročného vyúčtovania, keďže výpočet ročného vyúčtovania podlieha špecifickému zákonnému postupu, ktorý žalobca jednoznačne porušil. Poukázali na to, že vždy riadne, včas a pravidelne uhrádzali všetky mesačné zálohové platby za nebytový priestor i za internet, a to za celé dotknuté obdobie, ako i na to, že vyúčtovania žalobcu za uvedené obdobie riadne reklamovali, pričom okrem iného poukazovali i na to, že ak by žalobca rešpektoval zákonné ustanovenia, musel by sa zákonným spôsobom vysporiadať s preplatkami v ich prospech, k čomu však zo strany žalobcu neprišlo. Zdôraznili, že ak by žalobca postupoval pri výpočte ročných vyúčtovaní za dotknuté obdobie riadne a zákonným spôsobom, žiadny nedoplatok by im nevznikol. Záverom vyjadrili nesúhlas aj s rozhodnutím súdu prvej inštancie o trovách konania, ktorým im súd prvej inštancie priznal náhradu trov konania len v rozsahu 69,42 %. 11. Ďalšie vyjadrenia neboli podané. 12. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal rozsudok v stranami sporu v napadnutom, teda v celom rozsahu, prejednal odvolania oboch sporových strán bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že ani odvolanie žalobcu a ani odvolanie žalovaných nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 13. Podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 14. S poukazom na citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady (napokon, takéto vady ani neboli v odvolaniach strán namietané), v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaniami strán napadnutého rozsudku, na základe ktorých súd prvej inštancie čiastočne vyhovel žalobe žalobcu a zaviazal žalovaných 1/ a 2/ povinnosťou zaplatiť mu do troch dní od právoplatnosti rozsudku sumu 244,97 eur spolu so špecifikovaným príslušenstvom s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného, a zároveň zamietol žalobu v časti žalovanej sumy 1.357,01 eur s príslušenstvom. 15. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatneného nároku a obrany žalovaných a jeho výsledky aj náležite v súlade s ust. § 191 C.s.p. zhodnotil, pričom na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy a vyvodil tiež správny právny záver o dôvodnosti žaloby v časti, ktorou žalobca ako správca vyššie špecifikovaného Polyfunkčného objektu VODOTIKA voči žalovaným uplatnil zaplatenie nedoplatku z vyúčtovania za nebytový priestor (garáž) za roky 2015 a 2016 a zaplatenie nedoplatku z vyúčtovania za internet taktiež za roky 2015 a 2016, v žalovanej a prisúdenej výške, a o nedôvodnosti žaloby v časti, ktorou si žalobca voči žalovaným uplatnil zaplatenie nedoplatku z vyúčtovania za G. Č.. XX za roky 2016 a 2017 spolu vo výške 1.357,01 eur. Svoje rozhodnutie aj vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil, a to v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p.. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Podrobne sa zaoberal tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne a podrobne zdôvodnil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol presvedčivý a jeho argumenty podporujú príslušný záver o dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku na zaplatenie 244,97 eur a o nedôvodnosti ním požadovanej sumy 1.357,01 eur. Rozhodnutie je tiež logické, keď premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale i laickú verejnosť pochopiteľné, prijateľné, racionálne, a jednoznačne aj spravodlivé. S vyčerpávajúcim odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje, a vyjadrí sa len k odvolacím námietkam oboch sporových strán. 16. Z odvolania žalovaných 1/ a 2/, smerujúceho voči žalobe vyhovujúcej časti rozsudku, vyplýva, že žalovaní nesúhlasia s vyčísleným nedoplatkom z vyúčtovania za garáž a za internet a tvrdia, že žalobca tým, že do ročného vyúčtovania zahrnul nezákonnú zmluvnú pokutu, vykonal vyúčtovanie nesprávne. Uviedli tiež, že riadne uhrádzali mesačné zálohové platby za nebytový priestor a za internet a ak by žalobca vyúčtovania vykonal správne, bolo by zrejmé, že majú preplatky a nie nedoplatky. Odvolací súd vyhodnotil tieto odvolacie námietky žalovaných za nedôvodné. Z listinných dôkazov, predložených žalobcom, je nepochybné, že žalobca ako správca vykonal riadne vyúčtovania za nebytový priestor a internet za roky 2015 a 2016, a to daňovými dokladmi č. 1552931961, z ktorého vyplýva nedoplatok za garáž za rok 2015 vo výške 58,90 eur, č. 1652931929, z ktorého vyplýva nedoplatok za garáž za rok 2016 vo výške 59,87 eur, č. 1500342049, z ktorého vyplýva nedoplatok za internet za rok 2015 vo výške 67,44 eur a č. 1600342015, z ktorého vyplýva nedoplatok za internet za rok 2016 vo výške 58,76 eur. I keď žalovaní mesačné zálohové platby uhrádzali (sú aj uvedené vo vyúčtovaniach), v období rokov 2015 a 2016, kedy užívali garáž a internet (čo ani nebolo sporné), im vznikol nedoplatok, predstavujúci rozdiel medzi nimi uhradenými mesačnými zálohovými platbami a skutočnými nákladmi. Odvolací súd v súvislosti s odvolacou námietkou žalovaných, ktorí namietali zahrnutie zmluvnej pokuty do vyúčtovaní a teda ich nesprávnosť, uvádza, že z predložených vyúčtovaní za garáž a internet účtovanie zmluvnej pokuty nevyplýva a žiadnu inú nesprávnosť týchto vyúčtovaní ani nezistil. Žalobca uvedenými vyúčtovacími faktúrami, z ktorých sú zrejmé zálohové platby žalovaných a skutočné náklady spojené s užívaním garáže a internetu, preukázal nedoplatok žalovaných, ktorý im ako správca vyúčtoval. Keďže žalovaní predmetné vyúčtované nedoplatky v dobe ich splatnosti neuhradili, hoci boli povinní tak urobiť, rozhodol súd prvej inštancie správne, keď ich zaviazal povinnosťou zaplatiť žalobcovi 244,97 eur s príslušenstvom a odvolací súd s jeho rozhodnutím súhlasí. 17. Situácia ohľadom vyúčtovaní za byt žalovaných za roky 2015 a 2016 je však odlišná. Žalobca vykonal vyúčtovania za byt žalovaných Č.. XX za roky 2016 a 2017 daňovými dokladmi č. 1540341249 a č. 1640341223, z ktorých vyplývajú ich nedoplatky, a to vo výške 719,58 eur a 637,43 eur, spolu teda žalovaná suma 1.357,01 eur. Z týchto vyúčtovacích faktúr je zrejmé a nebolo ani sporné, že žalobca účtoval žalovaným zmluvnú pokutu vo výške 100 eur mesačne za porušenie článku IV. bod 23 Zmluvy o výkone správy č. 108, podľa ktorého vlastník nemôže vykonávať úpravy bytu alebo nebytového priestoru, ktorými by menil vzhľad domu bez súhlasu väčšiny vlastníkov alebo bez súhlasu správcu. Vlastník, ktorý vykoná uvedené úpravy bytu alebo nebytového priestoru, ktorými zmení vzhľad domu (umiestnenie satelitu, zasklenie balkóna, umiestnenie klimatizačných zariadení, farba a tvar okien a i.), bez súhlasu väčšiny vlastníkov alebo bez súhlasu správcu, je povinný tieto úpravy na vlastné náklady odstrániť a uviesť všetko do pôvodného stavu. Pokiaľ vlastník neodstráni všetky uskutočnené úpravy a neuvedie všetko do pôvodného stavu, môže mu byť účtovaná pokuta vo výške 100 eur za každý začatý kalendárny mesiac, v ktorom neodstránil všetky uskutočnené úpravy a neuviedol všetko do pôvodného stavu, pričom tieto prostriedky budú poukázané na účet fondu. Niet pochýb o tom, že žalobcom vo vyúčtovaniach uvedený a žalobou od žalovaných požadovaný nedoplatok za byt (za roky 2015 a 2016) vznikol žalovaným výlučne z dôvodu účtovania uvedenej pokuty 100 eur za každý mesiac roku žalobcom, ktorý pokutu zahrnul do mesačných zálohových preddavkov žalovaných. Súd prvej inštancie v tejto časti žalobu žalobcu zamietol ako nedôvodnú, keď vyhodnotil, že žalobca sa nemôže od žalovaných domáhať ním vyúčtovaných zmluvných pokút a svoje rozhodnutie aj podrobne zdôvodnil tak, ako je uvedené vyššie. Odvolací súd s dôvodmi, pre ktoré bol žalobcom uplatnený nárok v tejto časti zamietnutý, súhlasí a osvojuje si ich, na odôvodnenie napadnutého rozsudku poukazuje a nepovažuje za potrebné správne závery súdu prvej inštancie opakovať. Ani odvolacie námietky žalobcu, ktoré boli len zopakovaním jeho argumentov z konania pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí vysporiadal, nemohli spochybniť správnosť jeho rozhodnutia. Niet vôbec žiadnych pochýb o tom, že vyúčtovanie, ktoré vykonal žalobca za byt žalovaných za roky 2015 a 2016, a na základe ktorého si uplatnil nárok na zaplatenie nedoplatku v celkovej výške 1.357,01 eur, je nesprávne, pretože svojvoľné zaúčtovanie zmluvnej pokuty správcom (udelenej ním samotným) do ročného vyúčtovania nákladov spojených s užívaním bytu nemá oporu v žiadnych zákonných ustanoveniach ani v zmluve o výkone správy, podľa ktorej má vyúčtovanie obsahovať vyúčtovanie použitia fondu prevádzky, údržby a opráv a vyúčtovanie úhrad za plnenia rozúčtované na jednotlivé byty a nebytové priestory v dome. Naviac, zmluvná pokuta nie je ani preddavkom ani skutočným nákladom spojeným s užívaním bytu, a preto ani nemôže byť súčasťou ročného vyúčtovania, ako správne uviedol už súd prvej inštancie. Nárok žalobcu, ktorý vyvodzoval z nesprávne vykonaného vyúčtovania, nie je daný a nemohol byť súdom priznaný zo všetkých dôvodov, uvedených v napadnutom rozsudku. Na odvolacie námietky žalobcu považuje odvolací súd za potrebné zopakovať správny záver súdu prvej inštancie a zdôrazniť, že správca nie je pri výkone správy podľa zákona č. 182/1993 Z.z. oprávnený sám rozhodovať, či niektorý z vlastníkov porušil práva ostatných vlastníkov a či za takéto porušenie bude sám správca takého vlastníka sankcionovať a následne od neho aj ním samým (teda správcom) udelenú pokutu vymáhať. Napokon, zo samotného článku IV. bod 23 zmluvy o výkone správy, na ktorý v odvolaní žalobca poukazuje, vyplýva, že „vlastníkovi môže byť účtovaná pokuta“ a nevyplýva z neho, že by o udelení pokuty vlastníkovi mal oprávnenie rozhodovať správca, čo ani nie je možné, keďže ako sám žalobca v odvolaní uvádza, ide o dojednanie vo vzťahu vlastníci - vlastník. Odvolací súd potom vyhodnotil odvolacie námietky žalobcu za nedôvodné. 18. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené vyhodnotil odvolacie námietky oboch strán za nedôvodné a nespôsobilé privodiť zrušenie alebo zmenu napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami sporových strán, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia, pričom sporovým stranám musí dať odpoveď na podstatné otázky a skutočnosti, čím sa súd prvej inštancie aj riadil, a ako už bolo uvedené vyššie, svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, keď sa vysporiadal s tvrdeniami oboch sporových strán, ktoré prezentovali v rámci argumentácie v spore. Odvolací súd nemá o správnosti jeho záverov pochybnosti, nakoľko sú dostatočne odôvodnené, logické a založené na riadne vykonanom dokazovaní, správnom hodnotení dôkazov a správnom právnom posúdení veci. Odvolací súd pripomína, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo sporovej strany na to, aby sa súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi na vykonanie dôkazov alebo hodnotením dôkazov, a obsahom základného práva na spravodlivý proces nie je ani právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom sporovej strany, resp. právo na úspech v konaní. 19. Po preskúmaní výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania tak, že žalovaným 1/ a 2/ priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 69,42 %, dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok je i v tejto časti správny. Ak totiž v konaní úspešnejším žalovaným (úspech mali v 84,71 %) priznal proti neúspešnejšiemu žalovanému (úspech mal len v 15,29 %) nárok na náhradu trov konania v rozsahu ich čistého úspechu v spore, vec posúdil po právnej stránke správne, rozhodol v súlade s ust. § 255 C.s.p., správne zohľadnil pomer úspechu strán vo veci a jeho rozhodnutiu nie je čo vytknúť. Napokon, strany v odvolaní žiadne konkrétne námietky proti rozhodnutiu o trovách konania neuviedli, preto sa odvolací súd s odkazom na odôvodnenie napadnutého rozsudku obmedzí len na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie aj v tejto časti. 20. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil. 21. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 a 2 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p.. Žalovaným, úspešným v odvolacom konaní v rozsahu 84,71 %, priznal voči žalobcovi (úspešnému v 15,29 %) nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu ich čistého úspechu v odvolacom konaní 69,42 % (84,71 % - 15,29 %). 22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).