Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 16Co/172/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1517216488 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Majerský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1517216488.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudcov JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Ivany Štiftovej, v spore žalobkyne: Y.. S.. R.. F. T., V.. X.X.XXXX, Z. X, P., zastúpenej Advokátska kancelária JUDr. Pavol Kollár, s. r. o., Lehotského 4, Bratislava, IČO: 36 757 276, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 13.804 eur s prísl., na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 7C/54/2017-82, zo dňa 10.4.2018 takto r o z h o d o l : I.Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. II.Žalovanej p r i z n á v a proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalovanej nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu 27.10.2017 domáhala, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť 13.804 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 24.10.2017 do zaplatenia titulom na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Žalobu odôvodnila tým, že personálnym rozkazom riaditeľa Okresného riaditeľstva PZ Bratislava III č. 186, zo dňa 24.6.2010 jej bol zvýšený od 1.7.2010 osobný príplatok zo sumy 400 eur na sumu 406 eur; personálnym rozkazom riaditeľa OR PZ Bratislava V č. 333, zo dňa 28.7.2014 bola prevedená do funkcie referent, špecifikácia územná a objektová zodpovednosť a súčasne zaradená do 2. platovej triedy, pričom jej boli priznané príplatky: rizikový, za vedenie služobného cestného vozidla, za nerovnomernosť času služby a príspevok na bývanie. V odôvodnení tohto personálneho rozkazu sa tiež uvádza, že „bol prehodnotený jej osobný príplatok a nepriznáva sa jej, nakoľko bude vykonávať iné činnosti ako doposiaľ a nemá praktické a teoretické skúsenosti potrebné pre funkciu, do ktorej sa ustanovuje“. Žalobkyňa uviedla, že došlo k porušeniu jej práv a právom chránených záujmov tým, že výroková časť rozhodnutia č. 333 neobsahuje odňatie osobného príplatku žalobkyni a toto ani nebolo prerokované nadriadeným s príslušným odborovým orgánom; proti tomuto personálnemu rozkazu podala odvolanie, ktoré bolo rozhodnutím Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave dňa 22.9.2014 zamietnuté a personálny rozkaz bol potvrdený. Namietala aj nesprávny úradný postup žalovanej, že jej bezdôvodne nie je vyplácaný osobný príplatok vo výške 406 eur od vydania personálneho rozkazu riaditeľa OR PZ č. 333 zo dňa 28.7.2014, pričom o znížení, resp. odňatí príplatku nebolo rozhodnuté; týmto jej vznikla škoda vo výške uplatnenej žalobou. Poukázala na skutočnosť, že jediným rozhodnutím v zmysle príslušných právnych predpisov ani nemôže byť osobný príplatok odňatý vo výške 100 %, pričom čl. 6 nariadenia MV SR č. 17/2008 zo dňa 7.3.2008 o osobnom príplatku, ani nepozná pojem „nepriznáva sa osobný príplatok“ a tiež osobný príplatok môže byť znížený jednorázovo vo výške maximálne 25 % a zníženie musí byť vopred prerokované s príslušným odborovým orgánom. Žalovaná pri domnelom odňatí osobného príplatku konala v rozpore s § 91 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe, čl. 6 nariadenia MV SR č. 17/2008, ako aj s § 231 až § 248 zákona o policajnom zbore a usmernením KR PZ v Bratislave k začatiu konania vo veciach služobného pomeru č. CPBA-OP-3015/001468-007. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa ako poškodená sa nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. môže úspešne domáhať, ak preukáže nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nimi. Žalobkyni mala byť spôsobená škoda nesprávnym úradným postupom, keď na základe personálneho rozkazu riaditeľa OR PZ v Bratislave V č. 333 zo dňa 28.7.2014 jej nebol priznaný osobný príplatok vo výške 406 eur mesačne počnúc dňom 1.8.2014, čím jej mala vzniknúť škoda za 34 kalendárnych mesiacov vo výške 13.804 eur. Predmetný personálny rozkaz bol potvrdený rozhodnutím KR PZ v Bratislave dňa 22.9.2014 a žalobkyňa bola poučená o možnosti domáhať sa preskúmania tohto rozhodnutia súdom; túto možnosť nevyužila a nepodala žalobu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu KR PZ v Bratislave na príslušný Krajský súd v Bratislave v zmysle § 244 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku platného v tom čase. Predmetné rozhodnutie teda nebolo zrušené pre nezákonnosť, tak ako to má na mysli § 6 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. a preto nie je splnená základná podmienka pre priznanie náhrady škody. Pokiaľ žalobkyňa namietala nesprávny úradný postup žalovanej v zmysle § 6 ods. 1 písm. d) zákona, ktorý mal spočívať v tom, že jej bezdôvodne nebol vyplácaný osobný príplatok vo výške 406 eur, poukázal súd prvej inštancie na čl. 6 ods. 5 nariadenia MV SR č. 17/2008, z ktorého je zrejmé, že pri každej zmene zaradenia policajta do funkcie, nadriadený prehodnotí osobný príplatok, ktorý mal policajt priznaný na predchádzajúcej funkcii. V danom prípade nadriadený prehodnotil osobný príplatok priznaný žalobkyni a v odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol, že sa jej nepriznáva osobný príplatok z dôvodu, že bude vykonávať iné činnosti ako doposiaľ a nemá praktické a teoretické skúsenosti potrebné pre funkciu, do ktorej sa ustanovuje. Predmetný personálny rozkaz č. 333 je právoplatný, žalobkyni teda nárok na vyplácanie osobného príplatku vo výške 406 eur mesačne počnúc 1.8.2014 zanikol. Pokiaľ žalobkyňa uvádzala, že v zmysle čl. 6 ods. 9 citovaného nariadenia, výšku osobného príplatku pred jeho priznaním, zvýšením, znížením alebo odňatím prerokuje nadriadený v súlade s osobitným predpisom a príslušným odborovým orgánom, tak v danom prípade sa prerokovanie s odborovým orgánom nevyžaduje, nakoľko žalobkyni nebol osobný príplatok odňatý, ale nebol jej priznaný na základe personálneho rozkazu č. 333 z dôvodu prehodnotenia osobného príplatku nadriadeným, nakoľko bola preradená do nižšej platovej triedy. Žalobkyňa v konaní nepreukázala ani nesprávny úradný postup nadriadeného - správneho orgánu podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z.. 3. Na uvedenom základe súd prvej inštancie podľa § 3 ods. 1 písm. a), písm. d), § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., § 91 ods. 1, ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z., čl. 6 ods. 5, ods. 9 nariadenia MV SR č. 17/2008, žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a žalovanej, ktorá mala v konaní plný úspech, náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnila. 4. Proti rozsudku podala žalobkyňa odvolanie a žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť, alternatívne zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jej odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietala, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala na skutočnosť, že nesprávny úradný postup žalovanej spočíva v tom, že jej bezdôvodne nie je od vydania personálneho rozkazu riaditeľa Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave V č. 333, zo dňa 28.7.2014 vyplácaný osobný príplatok vo výške 406 eur, pričom za pozornosť stojí skutočnosť, že o znížení alebo odňatí osobného príplatku nebolo relevantne a v zmysle príslušných právnych predpisov vôbec rozhodnuté personálnym rozkazom, resp. iným rozhodnutím, čím je protizákonne ukrátená už niekoľko rokov o osobný príplatok vo výške 406 eur mesačne. Nesprávny úradný postup žalovanej spočíva najmä v tom, že nikdy nevydala žiadne rozhodnutie, resp. žiadny personálny rozkaz o odňatí osobného príplatku podľa § 91 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z., hoci jeho vzor a usmernenie k jeho spracovaniu sa nachádza priamo na intranete vo vzoroch a tlačivách Ministerstva vnútra SR; uvedeným konaním žalovanej de iure nikdy nedošlo k odňatiu jej osobného príplatku. Žalobkyňa poukázala aj na skutočnosť, že v danom prípade neexistuje ani žiadne iné rozhodnutie, v ktorého výroku je uvedená skutočnosť, že sa jej osobný príplatok nepriznáva, ani neexistuje žiadne rozhodnutie, kde by bolo rozhodnutie o nepriznaní osobného príplatku. Žalovaná pri domnelom odňatí osobného príplatku nikdy nekonala v zmysle čl. 6 nariadenia ministra vnútra SR č. 17/2008 zo dňa 7.3.2008, pretože predmetné nariadenie nepozná pojem „nepriznáva sa osobný príplatok“ a tiež osobný príplatok môže byť jednorázovo znížený maximálne vo výške 25 %, pričom predmetné zníženie osobného príplatku musí byť prerokované s príslušným odborovým orgánom. Žalovaná pri domnelom odňatí osobného príplatku konala tiež v rozpore s § 231 až § 248 zákona č. 73/1998 Z.z. a usmernením Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave k začatiu konania vo veciach služobného pomeru číslo A.-N.-XXXX/XXXXXX-XXX; na Okresnom riaditeľstve PZ v Bratislave V v spise týkajúcom sa odňatia osobného príplatku sa nenachádzali žiadne relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali opak jej tvrdení. Bola názoru, že nemohla dať preskúmať rozhodnutie o nepriznaní osobného príplatku prostredníctvom príslušného správneho súdu, nakoľko žiadne rozhodnutie v zmysle uvedených platných právnych predpisov nebolo zo strany žalovanej vydané. Uviedla, že pokiaľ sa súd prvej inštancie sa pri odôvodnení rozhodnutia odvoláva na čl. 6 ods. 5 nariadenia MV SR č. 17/2008, tak predmetné ustanovenie nariadenia predpokladá rozhodnutie o osobnom príplatku, ktoré musí byť aj riadne odôvodnené, čo však v danom prípade úplne absentuje. Dala do pozornosti skutočnosť, že žiadne nariadenie MV SR nemôže byť v rozpore so zákonom, pretože v prípade zákona č. 73/1998 Z.z. ide o právny predpis vyššej sily v zmysle Ústavy SR a z daného dôvodu nemôže nariadenie MV SR č. 17/2008 odporovať jednotlivým ustanoveniam tohto zákona. 5. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žiadala napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť; mala za to, že súd prvej inštancie náležite zistil skutkový a právny stav. Zdôraznila, že žalobkyňa v odvolaní neuviedla žiadne nové okolnosti, ktoré by boli spôsobilé zmeniť závery napadnutého rozsudku, keďže poukazuje na rovnaké skutočnosti, ktoré opakovane prezentovala počas prvoinštančného konania; jediným relevantným odvolacím dôvodom je nesprávne právne posúdenie veci, nakoľko nesporovala skutkové zistenia ani nenavrhla vykonanie ďalších dôkazov, ktoré by bez svojej viny nemohla predložiť alebo označiť v konaní pred súdom prvej inštancie. Z odvolania je zrejmé, že žalobkyňa stále nepochopila rozdiel medzi „odňatím“ a „nepriznaním“ osobného príplatku. Postup pri rozhodovaní o osobnom príplatku je upravený v § 91 zákona č. 73/1998 Z. z., resp. v nariadení ministra vnútra SR č. 17 z 7.3.2008 a podstata (namietaného) právneho posúdenia veci spočíva na evidentnom rozdiele medzi rozhodovaním o odňatí osobného príplatku a medzi nepriznaním osobného príplatku. Konštatovala, že na prípad žalobkyne sa v celom rozsahu vzťahuje čl. 6 ods. 5 nariadenia; na základe personálneho rozkazu zmenené jej bolo doterajšie zaradenie, preto jej nadriadený musel prehodnotiť osobný príplatok, ktorý mala priznaný na predchádzajúcej funkcii. Pri každej zmene zaradenia policajta podľa § 33 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z., sa jeho predchádzajúce príplatky automaticky rušia a o ich priznaní musí byť v príslušnom personálnom rozkaze rozhodnuté nanovo; práve z tohto dôvodu druhý personálny rozkaz obsahuje rozhodnutie o priznaní tam uvedených príplatkov (rizikový, za vedenie služobného cestného vozidla, za nerovnomernosť času služby) a príspevkov (na bývanie). Argumentácia žalobkyne o „nezrušení“ osobného príplatku na podklade personálneho rozkazu č. 186 zo dňa 24.6.2010 je preto celkom neopodstatnená; pokiaľ by sa vychádzalo z nesprávneho názoru žalobkyne, že pri príplatkoch je vždy potrebné „rozhodnúť o ich odňatí“, potom by žalobkyni (duplicitne) patrili aj všetky predchádzajúce príplatky ako aj ostatné mzdové nároky, ktoré mala priznané do vydania druhého personálneho rozkazu, nakoľko o týchto príplatkoch doteraz rovnako „nebolo rozhodnuté o ich odňatí“. Poukázala na skutočnosť, že treba dôsledne rozlišovať postup, kedy nadriadený rozhoduje o odňatí osobného príplatku, od postupu kedy je pri zmene zaradenia policajta do inej funkcie prehodnotený osobný príplatok s uvedením dôvodov jeho nepriznania. Na žalobkyňu sa bez akýchkoľvek pochybností vzťahuje práve postup podľa čl. 6 ods. 5 nariadenia, kedy o odňatí jej osobného príplatku nebolo možné rozhodovať podľa čl. 6 ods. 3 nariadenia, keďže na to neboli splnené podmienky; žalobkyňa vôbec nerozlišuje dva celkom odlišné inštitúty odňatia a nepriznania osobného príplatku, čo viedlo k chybnému výkladu zákona č. 73/1998 Z.z. a nariadenia v jej prospech. 6. V súvislosti s nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom dala žalovaná do pozornosti, že je potrebné, aby túto nezákonnosť, resp. nesprávnosť, najskôr konštatoval na to príslušný orgán; týmto orgánom však nie je civilný súd v zmysle § 6 ods. 1 druhá veta zákona č. 514/2003 Z.z. a obdobne je tomu aj pri nesprávnom úradnom postupe, kde sa pri posudzovaní existencie nesprávneho úradného postupu vychádza z výsledkov vybavenia či prešetrenia sťažnosti na namietaný nesprávny úradný postup alebo z právoplatného rozhodnutia, ktoré sa k nemu viaže. Pripomenula, že v oboch personálnych rozkazoch bola žalobkyňa poučená, že môže ich závery spochybniť riadnym opravným prostriedkom, t.j. odvolaním; v odvolaní proti druhému personálnemu rozkazu žalobkyňa namietala len svoje zaradenie, avšak bez toho aby zároveň namietala aj nepriznanie osobného príplatku alebo výšku ostatných (priznaných) príplatkov. Rozhodnutím odvolacieho orgánu bolo odvolanie žalobkyne ako nedôvodné zamietnuté a druhý personálny rozkaz bol potvrdený. Uviedla, že súd nie je oprávnený opätovne preskúmavať zákonnosť a opodstatnenosť postupov príslušných orgánov pri vydávaní personálnych rozkazov mimo odvolacieho konania, resp. súdneho preskúmania v rámci správneho súdnictva. Žaloba na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. totiž nie je (ďalším) opravným prostriedkom, ktorým by bolo možné opätovne posudzovať správnosť jednotlivých personálnych rozkazov, resp. postupov a konaní, ktoré ich vydaniu predchádzali. V predmetnom rozhodnutí odvolacieho orgánu bola žalobkyňa riadne poučená o možnosti súdneho preskúmania, avšak túto možnosť bez náležitého vysvetlenia nevyužila. V kompetencii súdu pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody nie je dodatočné posúdenie opätovne vznesených argumentov týkajúcich sa okolností vydania jednotlivých personálnych rozkazov; v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z. súd nemôže nahradiť, zrušiť alebo zmeniť právoplatné rozhodnutie v podobe prvého alebo druhého personálneho rozkazu, čím by došlo k zásahu do prieskumnej kompetencie správneho súdu. Mala za zrejmé, že žalobkyňa sa žalobou podľa zákona č. 514/2003 Z.z. snaží účelovo nahradiť (obísť) vyplatenie osobného príplatku, ktorý je však nenárokovateľnou zložkou služobného platu. Súd v tomto rozsahu nemôže rozhodovať, či žalobkyni mal alebo nemal byť osobný príplatok vyplácaný, t.j. či žalobkyni vznikol nárok na osobný príplatok a v akej výške, čo je pri žalobe na náhradu škody nevyhnutnou prejudiciálnou otázkou, s ktorou by sa súd musel vysporiadať. 7. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 378, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario, keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, preto ho v súlade s § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28.1.2020 (§ 219 ods. 3 C.s.p.). 8. V posudzovanej veci sa žalobkyňa domáhala náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. na tom skutkovom základe, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu jej vznikla škoda. K nesprávnemu úradnému postupu došlo tým, že personálnym rozkazom riaditeľa Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave V č. 333, zo dňa 28.7.2014 bol žalobkyni v rozpore s § 91, § 231 až § 248 zákona č. 73/1998 Z.z., článkom 6 nariadenia ministra vnútra SR č. 17/2008 odňatý osobný príplatok vo výške 406 eur počnúc dňom 1.8.2014, pričom o jeho odňatí nebolo rozhodnuté ani v petite citovaného personálneho rozkazu; škoda v sume 13.804 eur je súčtom osobných príplatkov nevyplatených v období od 1.8.2014 do 17.7.2017 (podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody). 9. K výkladu § 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. žalobkyňa na výzvu odvolacieho súdu uviedla, že žalobu podala v zmysle § 1 písm. a) a s poukazom na § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z., pričom aj pri predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody postupovala v zmysle § 1 písm. c) a nasl. zákona č. 514/2003 Z.z. Súd prvej inštancie v konaní dospel k nesprávnym skutkovým tvrdeniam a nesprávnemu právnemu posúdeniu, keď sa nestotožnil s právnou kvalifikáciou žaloby a mal za to, že nárok sa mal uplatniť výhradne v rámci správneho súdnictva na všeobecnom súde SR; bola názoru, že súd prvej inštancie mal aplikovať a konať v zmysle ust. § 1 písm. a) a nasl. zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko zo žaloby je zrejmé, že právne ako aj skutkovo vec spadá pod právnu úpravu zákona č. 514/2003 Z.z. 10. Podľa § 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. tento zákon upravuje zodpovednosť za škodu spôsobnú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci. 11. Podľa § 2 písm. a) na účely tohto zákona výkon verejnej moci je rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb; orgánom verejnej moci je štátny orgán [§ 2 písm. b), bod 1. zákona č. 514/2003 Z.z.]. 12. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím. 13. Podľa § 4 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú samosprávu podľa osobitného predpisu. 14. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach sporových strán). 15. Inštitút zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci upravuje zákon č. 514/2003 Z.z., z ktorého koncepcie vyplýva, že subjektom zodpovednosti za škodu je štát vtedy, ak škoda bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci [§ 1 písm. a)]. Jedná sa o tzv. absolútnu objektívnu zodpovednosť, t. j. zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie a bez možnosti liberácie. Aby súd mohol vyvodiť záver o tom, že v danom prípade existuje zodpovednosť štátu za škodu, musí byť okrem existencie predpokladov na vznik škody (nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi) splnená podmienka, že sa jedná o škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci. Štát je potom subjektom zodpovednosti za škodu s tým, že zákon bližšie vymedzuje aj orgány, z činnosti ktorých pri výkone verejnej moci mohla štátu zodpovednosť za škodu vzniknúť. 16. Za základné východisko pre posúdenie právneho nároku žalobkyne považoval odvolací súd zodpovedanie otázky, či boli splnené podmienky pre vznik nároku na náhradu škody, za ktorú zodpovedá štát podľa zákona č. 514/2003 Z.z. a to najmä, či konanie, z ktorého žalobkyňa odvodzuje uplatnený nárok, je konaním orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci [§ 1 písm. a)]. V tejto súvislostí odvolací poukazuje na niektoré právno-teoretické aspekty postavenia štátu ako nositeľa verejnej moci a štátneho orgánu ako orgánu verejnej moci. 17. Pojmologické vymedzenie verejnej moci tradične nachádza svoj podklad v súdnej praxi, ktorá za verejnú moc považuje takú moc, ktorá autoritatívne rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov, či už priamo alebo sprostredkovane. Subjekt, o ktorého právach alebo povinnostiach rozhoduje orgán verejnej moci, nie je v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom a obsah rozhodnutia tohto orgánu nezávisí od vôle subjektu. Verejnú moc vykonáva štát predovšetkým prostredníctvom orgánov moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej a za určitých podmienok ju môže vykonávať aj prostredníctvom ďalších subjektov. Kritériom pre určenie či iný subjekt koná ako orgán verejnej moci je skutočnosť, či konkrétny subjekt rozhoduje o právach a povinnostiach iných osôb a tieto rozhodnutia sú štátnou mocou vynútiteľné, či môže štát do týchto práv a povinností zasahovať. Orgánom v právnom slova zmysle je právnická osoba, vykonávajúca svoju činnosť ako povinnosť alebo kompetenciu a je zriadená k trvalému a opakujúcemu sa výkonu činnosti (I. ÚS 191/92). 18. Výkonom verejnej moci možno tiež rozumieť vynucovanie vôle vyjadrujúcej verejný (štátny či všeobecný) záujem voči jednotlivcom, sociálnym skupinám alebo i celej spoločnosti, pri ktorom dochádza k rozhodovaniu o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach týchto subjektov; štát tu nie je v rovnocennom postavení, ale koná z vrchnostenskej pozície, kedy disponuje mocenskými prostriedkami, aby si vytvoril podmienky na rozhodnutie a aby plnenie ním uložených povinností vymohol. 19. Verejná moc je považovaná za širší pojem ako moc štátna; zahŕňa štátnu moc vykonávanú štátnymi orgánmi (prostredníctvom orgánov zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci) a tiež orgánmi od štátu odlišnými (orgánmi územnej samosprávy, verejnoprávnymi inštitúciami, orgánmi záujmovej samosprávy, fyzickými alebo právnickými osobami), ktorým zákon zveril výkon verejnej moci (§ 2 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.). Vykonávanie štátnej moci zabezpečuje štát prostredníctvom svojho osobitného aparátu štátnych orgánov; štátny orgán je zložkou štátneho aparátu, ktorá plní konkrétne funkcie štátu, koná v mene štátu a od ostatných častí organizácie štátu sa odlišuje pôsobnosťou, právomocou a štátnomocenským charakterom svojej činnosti. 20. Úlohou štátu je vytvorenie a udržanie právneho, politického, hospodárskeho a spoločenského poriadku; štát plní tiež bezpečnostnú funkciu. Výkonnú moc (ako jednu zo zložiek štátnej moci) realizuje štát prostredníctvom orgánov štátnej správy. Štátna správa je verejná správa vykonávaná štátom a je jednou z foriem výkonu verejnej moci; predstavuje výkonnú a nariaďovaciu činnosť štátu, ktorou štát plní svoje úlohy a funkcie. V mene štátu ju vykonávajú ústredné orgány štátnej správy, miestne orgány štátnej správy a iné orgány, na ktoré bol zákonom prenesený výkon štátnej správy. 21. Štát uplatňuje autoritatívne prejavy vôle v organizovanej spoločnosti smerujúce k stanoveniu pravidla určitého správania a vynucovania jeho zachovávania, výkonom zvrchovanej štátnej moci prostredníctvom orgánov štátnej správy v tej oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti toho- ktorého orgánu štátnej správy; výkonnú moc realizovanú formou štátnej správy štát vykonáva prostredníctvom personálneho substrátu (štátnymi zamestnancami), ktorým disponuje a ktorí plnia úlohy štátneho orgánu pri výkone štátnej správy; výkonnú moc štátu ako prejav zvrchovanej štátnej moci, orgán štátnej správy vykonáva týmito zamestnancami, nie voči nim. Právne vzťahy štátu a jeho zamestnancov upravujú osobitné právne predpisy odlišné od tých, ktoré upravujú pôsobnosť a kompetencie orgánov štátnej správy pri výkone štátnej správy. 22. V zmysle § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z.z. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre Policajný zbor. 23. Policajný zbor je ozbrojený bezpečnostný zbor, ktorý plní úlohy vo veciach vnútorného poriadku, bezpečnosti, boja proti zločinnosti vrátane jej organizovaných foriem a medzinárodných foriem a úlohy, ktoré pre Policajný zbor vyplývajú z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky (§ 1 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z.). Policajný zbor je podriadený ministrovi. Služby Policajného zboru okrem inšpekčnej služby a útvary Policajného zboru uvedené v § 4 ods. 1 a 2 riadi prezident Policajného zboru, ak minister neurčí inak. Minister nemôže vyčleniť z riadiacej pôsobnosti prezidenta Policajného zboru útvary Policajného zboru, v ktorých pôsobnosti je odhaľovanie, vyšetrovanie alebo skrátené vyšetrovanie trestných činov. Prezident Policajného zboru je zodpovedný za výkon svojej funkcie ministrovi (§ 6 zákona č. 171/1993 Z.z.). 24. Nemožno poprieť, že povaha služobného pomeru policajtov má verejnoprávny charakter, tento však nie je daný vrchnostenským postavením štátu ako vykonávateľa štátnej (výkonnej) moci voči svojim zamestnancom, ale vyplýva z osobitnej povahy zamestnávateľa, ktorým je štát, ako primárny nositeľ verejnej moci; tiež z potreby začlenenia policajta do organizmu verejnej moci a priamej účasti na jej výkone; hlavnou úlohou policajného zboru je chrániť záujmy spoločnosti, policajt sa priamo zúčastňuje na plnení funkcií štátu, je priamym vykonávateľom verejnej moci, z čoho vyplývajú aj vyššie nároky na činnosť príslušníkov policajného zboru. Policajt plní funkcie štátu za odmenu a s jeho špecifickým postavením súvisí tiež nadštandardné sociálne, dôchodkové a zdravotné zabezpečenie; štát má preto výsostné oprávnenie jednostranným aktmi tieto vzťahy zakladať, meniť alebo rušiť. Služobný pomer nevzniká zmluvou, ale mocenským aktom služobného orgánu, individuálnym právnym aktom o prijatí občana do služobného pomeru. V služobnom pomere prevládajú vzťahy nadriadenosti a podriadenosti; práva a povinnosti subjektov tohto právneho vzťahu sú upravené kogentnými právnymi normami a zmluvná sloboda je značne obmedzená. Právna úprava štátnej služby policajtov má kódexový charakter, čo znamená, že zákon č. 73/1998 Z.z. obsahuje komplexnú právnu úpravu vecí týkajúcich sa služobného pomeru policajtov - jeho vzniku, zmeny a skončenia, nárokov vyplývajúcich zo služobného pomeru, úpravu služobnej disciplíny a náhrady škody, úpravu konania vo veciach služobného pomeru atď. Použitie Zákonníka práce na právne vzťahy týkajúce sa služobného pomeru policajtov je vylúčené (§ 2 ods. 1 Zákonníka práce). 25. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že aj vzniku služobného pomeru vždy predchádza žiadosť občana o prijatie do služobného pomeru a slobodne prejavená vôľa nastúpiť do výkonu služby. V porovnaní s pracovnoprávnymi vzťahmi, aj pracovnoprávne vzťahy sú založené na nerovnakom postavení medzi zamestnancom a zamestnávateľom; práca vykonávaná v pracovnoprávnom vzťahu je závislá práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom (§ 1 ods. 2 Zákonníka práce); tomu ale zodpovedá zvýšená ochrana zamestnanca v pracovnoprávnych vzťahoch. Zákonník práce má čiastočne kódexový charakter, z čoho vyplýva, že obsahuje vlastnú právnu úpravu právnych vzťahov, ktoré súvisia so vznikom, zmenou či zánikom pracovného pomeru a nárokmi z neho vyplývajúcimi; ustanovenia Občianskeho zákonníka sa subsidiárne použijú len v obmedzenom rozsahu vyplývajúcom z jeho ustanovení (§ 1 ods. 4); pre oblasť pracovného práva je napokon typické, že Zákonník práce obsahuje kogentné ustanovenia spojené so zásadou „numerus clausus“; nemožnosti uzatvorenia iného zmluvného typu ako je upravený Zákonníkom práce a tiež zákazu iného konania, ako je správanie predpokladané pracovnoprávnou normou. 26. Uvedené teda svedčí o prelínaní pracovnoprávnych prvkov s prvkami verejnoprávneho charakteru služobného pomeru policajtov. Zásadný rozdiel však spočíva v spôsobe a forme, akou vo veciach služobného pomeru koná a rozhoduje nadriadený pracovník (§ 3 zákona č. 73/1998 Z.z.). Konanie vo veciach služobného pomeru je upravené v § 231 a nasl. zákona č. 73/1998 Z.z. a jeho výsledkom je rozhodnutie. Práva a povinnosti policajta v služobnom pomere sa tak zakladajú, menia alebo zanikajú rozhodnutím (rozkazom), ktorý vydáva nadriadený. Pri rozhodovaní o právach a povinnostiach policajta nadriadený vo vzťahu k podriadenému policajtovi nevystupuje ako „úradná osoba“, neplní úlohy Policajného zboru vyplývajúce zo zákona č. 171/1993 Z.z.; v personálnych otázkach nadriadený vo vzťahu k podriadenému policajtovi plní úlohy, ktoré mu ako služobnému funkcionárovi vyplývajú zo zákona č. 73/1998 Z.z.; jedná sa o vzťah služobnej, nie vrchnostenskej (štátnomocenskej) nadriadenosti a podriadenosti. Osobitosť tohto špecifického právneho vzťahu sa potom prejavuje v tom, že spory, ktoré sú spojené so vznikom, zmenou, trvaním či zánikom služobného pomeru, ako aj akékoľvek nároky z neho vyplývajúce, neprejednávajú súdy v civilnom sporovom konaní podľa zákona č. 160/2015 Z.z., ale podliehajú súdnemu prieskumu podľa zákona č. 162/2015 Z.z. o Správnom súdnom poriadku [§ 7 písm. h) zákona č. 162/2015 Z.z.]; účastníkom týchto právnych vzťahov sa teda poskytuje súdna ochrana v správnom súdnictve. 27. Odvolací súd na tomto mieste osobitne zdôrazňuje, že o vykonávanie verejnej moci orgánom verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nepôjde v prípadoch, kde štát nevystupuje v štátoprávnej rovine výkonu verejnej moci, ale plní iné funkcie a úlohy štátu, kde je daná zodpovednosť štátu za škodu podľa všeobecných prepisov o zodpovednosti za škodu a kde štát vystupuje v „postavení“ subjektu, ktorý má rovnaké práva a povinnosti, ako ktorákoľvek iná právnická osoba. Toto „iné“ ako mocenské postavenie štátu (mimo sféry úloh spojených s vykonávaním zvrchovanej štátnej moci) platí aj pre štátnozamestnanecké vzťahy, či služobné pomery, ktoré sú svojou podstatou vzťahmi zamestnaneckými s určitými modifikáciami, hoci evokujú rysy výkonu verejnej moci, pretože sú vzťahmi verejnoprávnymi. Osobitné postavenie štátu vystupujúceho v úlohe služobného úradu nevyplýva z úloh, ktoré pre štát plní orgán štátnej správy ako vykonávateľ výkonnej moci štátu, ale z právnych predpisov osobitne upravujúcich právne vzťahy štátu a jeho zamestnancov, ktoré obsahujú aj konkrétnu právnu úpravu zodpovednosti štátu - ako služobného úradu („zamestnávateľa“) - za škodu vzniknutú v týchto právnych vzťahoch (napr. konkrétne zákon č. 73/1998 Z.z.) alebo sa na zodpovednostné vzťahy štátu v týchto právnych vzťahoch subsidiárne použijú ustanovenia Zákonníka práce (napr. zákon č. 55/2017 Z.z. o štátnej službe, zákon č. 281/2015 Z.z. štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov); tieto právne predpisy tak nedávajú priestor pre aplikáciu zákona č. 514/2003 Z.z. 28. Zhrnuté a podčiarknuté, štát vykonáva štátnu moc ako súčasť moci verejnej prostredníctvom štátnych orgánov; výkonnú moc ako jednu zo zložiek štátnej moci realizuje prostredníctvom orgánov štátnej správy; ústredné orgány štátnej správy vykonávajú verejnú moc v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do ich pôsobnosti (túto vymedzuje zákon č. 757/2001 Z.z.). Konanie nadriadeného, v ktorom rozhoduje vo veciach služobného pomeru policajta podľa zákona č. 73/1998 Z.z. nie je výkonom verejnej moci v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.; nadriadený vo vzťahu k policajtovi neplní úlohy štátnej správy; konanie nadriadeného v personálnych veciach nie je vyjadrením štátnomocenského charakteru činnosti štátu; vo veciach týkajúcich sa služobného pomeru policajtov, v ktorých nadriadený rozhoduje o právach a povinnostiach policajta personálnym rozkazom, ide o vzťah služobnej, nie vrchnostenskej (štátnomocenskej) nadriadenosti a podriadenosti. Okrem toho uplatneniu zákona č. 514/2003 Z.z. bráni aj kódexový charakter zákona č. 73/1998 Z.z., ktorý obsahuje komplexnú právnu úpravu vzťahov týkajúcich sa služobného pomeru policajtov. Akékoľvek nároky vyplývajúce zo služobného pomeru policajtov sú podriadené zákonu č. 73/1998 Z.z. Uvedené platí aj v prípade, ak by uplatneným nárokom policajtov nemohlo byť z dôvodu absencie právneho základu v zákone o služobnom pomere policajtov vyhovené; v tom prípade bude na posúdení príslušných služobných funkcionárov alebo následne správneho súdu, či skutočne špecifiká služobného pomeru umožňujú niektoré práva policajtom obmedziť. 29. S poukazom na vyššie uvedené právne závery odvolací súd konštatuje, že v posudzovanej veci Okresné riaditeľstvo PZ (riaditeľ) nevystupovalo v pozícii vykonávateľa zvrchovanej štátnej moci v oblasti štátnej správy, ktoré plní policajný zbor podľa zákona č. 171/1993 Z.z., ale konalo v pozícii služobného úradu („zamestnávateľa“) podľa § 3 zákona č. 73/1998 Z.z. a žalobkyňa vystupovala ako policajtka („zamestnanec štátu“) v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z., ktorá štátnu službu vykonáva v služobnom pomere, ktorý sa zakladá k štátu, je zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, nakoľko rozhodovanie vo veciach služobného pomeru policajta nie je výkonom verejnej moci orgánom verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z., čo v plnej miere vylučuje možnosť jeho aplikácie [§ 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z.]. 30. Keďže žalobkyňa v podanom odvolaní ďalej neuviedla žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázala nesprávnosť napadnutého rozhodnutia a s ohľadom na podrobnú právnu argumentáciu odvolacieho súdu (odseky 15. až 28.), ďalšie odvolacie námietky žalobkyne preto odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. 31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanej priznal proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mala vo veci plný úspech. 32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).