Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/8/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1517217473 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1517217473.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobcu: H. B. J., J..S..Z.., O.: XX XXX XXX, H. XX, T., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., IČO: 47 233 516, Kubániho 16, Bratislava, proti žalovanému: L. W., U. XX, T., o zaplatenie 752,70 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 13.11.2018, č.k. 50Csp/196/2017-40, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým žalobu vo zvyšku zamietol a vo výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e. Žalovanému nepriznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 170,82 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 290,82 eura od 26.06.2015 do 27.11.2017, s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 265,82 eura od 27.11.2017 do 18.12.2017, s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 240,82 eura od 19.12.2017 do 24.01.2018, s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 225,82 eura od 25.01.2018 do 18.03.2018, s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 205,82 eura od 19.03.2018 do 21.05.2018, s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 185,82 eura od 22.05.2018 do 26.06.2018, s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 170,82 eura od 27.06.2018 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.), konanie v časti zaplatenia sumy 120 eur aj s prislúchajúcim príslušenstvom zastavil (výrok II.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok III.) a žalovanému nepriznal náhradu trov konania (výrok IV.). 2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou konajúcemu súdu dňa 06.12.2017 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 752,70 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 25.06.2015 do zaplatenia na tom skutkovom základe, že dňa 01.10.2014 uzatvoril so žalovaným zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej len „revolvingová zmluva“), na základe ktorej poskytol žalovanému úver v sume 1.080 eur. Žalovaný sa zaviazal vrátiť žalobcovi poskytnutý úver spolu s úrokom v 42 mesačných splátkach, po á 34,14 eura, v termínoch splatnosti podľa splátkového kalendára dohodnutého v zmluve. Žalovaný sa dostal do omeškania so splácaním úveru už pri splátke č. 2 a keďže bol v omeškaní s úhradou splátky č. 5 viac ako tri mesiace, pristúpil žalobca v zmysle § 565 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) k zosplatneniu úveru. Žalovaný pritom na úvere uhradil celkovo sumu 681,18 eura. 3. Písomným podaním doručeným konajúcemu súdu dňa 13.11.2018 vzal žalobca späť žalobu v časti zaplatenia sumy 120 eur, ktorú mal žalovaný uhradiť po podaní žaloby a žiadal konanie v tejto časti zastaviť a zaviazať žalovaného len na úhradu sumy 632,70 eura spolu so špecifikovaným príslušenstvom. Súd prvej inštancie preto konanie v časti zaplatenia sumy 120 eur spolu s príslušenstvom v zmysle § 144 a § 145 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) zastavil. 4. Súd prvej inštancie prejednal vec v zmysle § 297 písm. b) C.s.p., keď vykonaním dokazovaním zistil, že žalobca schválil dňa 25.06.2015 (správne má byť 01.10.2014- pozn. odvolacieho súdu) žiadosť žalovaného o poskytnutie spotrebiteľského úveru revolvingového typu, na základe ktorej poskytol žalovanému úver v sume 1.080 eur, so splatnosťou v 42 mesačných splátkach, po á 34,14 eura. Celková čiastka úveru, ktorú sa žalovaný zaviazal splatiť žalobcovi, predstavovala sumu 1.541,88 eura, keď suma poskytnutého revolvingu predstavovala 1.080 eur, predpokladaná RPMN (vrátane RPMN po revolvingu) hodnotu 26,15 %, ročná úroková sadzba (vrátane ročnej úrokovej sadzby po revolvingu) 18,06 %, poplatok za poskytnutie úveru sumu 108 eur a ročná úroková sadzba úrokov z omeškania 5,05 %. Zmluvné strany sa dohodli na zmluvnej pokute, ktorú bol žalovaný povinný zaplatiť v prípade omeškania s úhradou mesačnej splátky alebo jej časti v bode 8 revolvingovej zmluvy. V oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi zo dňa 01.10.2014 žalobca uviedol totožné údaje aké dopísal do revolvingovej zmluvy (do bodu 6), pričom naviac špecifikoval výšku mesačnej splátky v zložení istina v sume 25,71 eura a úrok v sume 8,43 eura, doplnil údaj o splatnosti prvej splátky úveru (dňa 02.11.2014) a poslednej splátky úveru (dňa 02.04.2018), o periodicite splácania (na mesačnej báze). Žalobca zaslal na účet žalovaného sumu 972 eura, zodpovedajúcu rozdielu medzi dohodnutou sumou úveru a poplatkom za jeho poskytnutie. Vzhľadom na omeškanie žalovaného so splácaním úveru, a to pri splátke č. 5, 6 a 7, žalobca žalovaného upozornil, že pokiaľ sa dostane do omeškania s úhradou ktorejkoľvek z daných splátok o viac ako 3 mesiace a uplynutie lehota 15 dní od doručenia oznámenia, stanú sa splatnými všetky jeho záväzky vyplývajúce zo zmluvy. Žalobca pristúpil k okamžitej splatnosti úveru ku dňu 17.05.2017 v súlade s článkom 13.1 zmluvných dojednaní, tvoriacich neoddeliteľnú súčasť revolvingovej zmluvy. 5. Po takto vykonanom dokazovaním súd prvej inštancie ustálil, že strany sporu uzavreli dňa 01.10.2014 spotrebiteľskú zmluvu, keď žalobca mal pri jej uzatváraní a plnení postavenie dodávateľa, pretože konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, kým žalovaný vystupoval ako spotrebiteľ. Predmetnou zmluvou žalobca poskytol žalovanému spotrebiteľský úver v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.“), a preto sa právny vzťah strán sporu spravoval nielen ustanoveniami § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), ale aj ustanoveniami § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 3, ods. 5 a § 544 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a tiež ustanoveniami § 1 ods. 2, § 2 písm. a) a b) zákona č. 129/2010 Z.z. Následne konajúci súd pristúpil ku skúmaniu revolvingovej zmluvy, z hľadiska toho, či obsahuje všetky zákonom stanovené náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., pričom dospel k záveru, že v nej absentuje údaj o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. f) citovaného zákona), údaj odplate (§ 9 ods. 2 písm. j) citovaného zákona) a údaj o termíne splatnosti jednotlivých splátok úveru (§ 9 ods. 2 písm. l) citovaného zákona). Pokiaľ išlo o údaj týkajúci sa termínu konečnej splatnosti úveru, tento sa nachádzal len v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, ktorý žalobca zaslal žalovanému až po podpise revolvingovej zmluvy. Dodatočné zaslanie tohto oznámenia vyplývalo i z bodu 2.2 zmluvných dojednaní. Rovnako v revolvingovej zmluve chýbal údaj o termíne jednotlivých splátok úveru (deň splatnosti splátky), ako i údaj o odplate, ktorý sa nachádzal až v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi. Súd prvej inštancie vyhodnotil žalobcom dodatočné oznámenie zákonom požadovaných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, obsiahnuté v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, za nepostačujúce, nakoľko všetky informácie vzťahujúce sa k žiadanému a poskytnutému úveru uvedené v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. musia byť spotrebiteľovi známe v čase uzavretia zmluvy; tieto sú totiž spôsobilé ovplyvniť jeho rozhodnutie o tom, či bude mať za uvedených podmienok záujem o požadovaný úver. Súd prvej inštancie dospel vykonaným dokazovaním k záveru, že tieto údaje žalovaný k dispozícii nemal, pričom termín konečnej splatnosti úveru nemohol vyvodiť ani zo zmluvných dojednaní. Uvedená skutočnosť mala za následok, že poskytnutý úver bolo treba považovať v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. za bezúročný a bez poplatkov. 6. Vzhľadom na uvedené, žalobcovi vznikol nárok len na vrátenie sumy reálne poskytnutej žalovanému (972 eur), od ktorej konajúci odpočítal sumu žalovaným uhradenú (801,18 eura) a dospejúc k záveru, že žalobcovi vznikol nárok len na zaplatenie sumy 170,82 eura, túto mu priznal a vo zvyšku žalobu zamietol. 7. Súd prvej inštancie zaviazal žalovaného popri istine i na zaplatenie príslušenstva v súlade s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 290,82 eura od 26.06.2015 do 27.11.2017, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 265,82 eura od 27.11.2017 do 18.12.2017, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 240,82 eura od 19.12.17 do 24.01.2018, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 225,82 eura od 25.01.2018 do 18.03.2018, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 205,82 eura od 19.03.2018 do 21.05.2018, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 185,82 eura od 22.05.2018 do 26.06.2018, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 170,82 eura od 27.06.2018 do zaplatenia, podľa toho, kedy žalovaný uhradil jednotlivé splátky úveru po podaní žaloby a vo zvyšku uplatneného príslušenstva žalobu žalobcu zamietol. 8. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 C.s.p. Vychádzal z toho, že žalobcovi, ktorý sa domáhal zaplatenia sumy 752,70 eura s prísl., priznal nárok na zaplatenie sumy 170,82 eura a konanie v časti zaplatenia sumy 120 eur s prísl. zastavil, čo predstavovalo jeho úspech v rozsahu 38,64 %, a vo zvyšku žalobu zamietol, čo predstavovalo jeho neúspech, a teda úspech žalovaného v rozsahu 61,36 %; čistý úspech žalovaného potom predstavoval 22,70 % (správne má byť 22,72 % - pozn. odvolacieho súdu). Keďže žalovanému, ako procesne úspešnej strane, žiadne trovy v priebehu konania nevznikli, konajúci súd mu ich náhradu nepriznal. 9. Proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu vo zvyšku zamietol a výroku o náhrade trov konania, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. a navrhol, aby ho odvolací súd v tejto časti zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Žalobca dôvodil, že absencia údaja o termíne konečnej splatnosti úveru podľa unijného práva nemôže a ani nikdy nemohla byť dôvodom pre vyhlásenie úveru za bezúročný. Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) totiž v rozsudku vo veci C-42/15 vyslovil, že článok 10 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a rady č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere zo dňa 23.04.2008 (ďalej len „smernica“) nemožno vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti než tie, ktoré sú v tejto smernici vymenované. Členský štát je oprávnený vo svojej vnútroštátnej právnej úprave zakotviť, že ak zmluva neobsahuje všetky náležitosti podľa článku 10 ods. 2 smernice, táto sa považuje za zmluvu o úvere bez úrokov a bez poplatkov, avšak len pokiaľ ide o takú okolnosť, ktorej neuvedenie by mohlo spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah jeho záväzku. V tomto smere žalobca poukázal i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 3Cdo 146/2017, ktorý ozrejmil spôsob eurokonformného výkladu zákona. Žalobca zdôraznil, že unijné právo nepozná pojem konečná splatnosť úveru, čo napokon malo za následok i zmenu zákona č. 129/2010 Z.z., a preto s absenciou tohto údaja v revolvingovej zmluve nemôže byť spájaný následok v podobe bezúročnosti úveru. I napriek uvedenému mal žalobca za to, že vyhovel zákonnej požiadavke na uvedenie termínu konečnej splatnosti úveru v revolvingovej zmluve, a to určením dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch v spojení s počtom mesačných splátok, ako i znením článku 4, bod 4.5 zmluvných dojednaní, podľa ktorého dátum splatnosti poslednej splátky úveru, uvedený v oznámení o schválení úveru, bol zároveň termínom jeho konečnej splatnosti. Pokiaľ išlo o údaj týkajúci sa splatnosti jednotlivých splátok úveru, podľa mienky žalobcu nebolo potrebné odkazovať na konkrétne dátumy, pokiaľ ich spotrebiteľ mohol bez ťažkostí a s istotou identifikovať na základe podmienok revolvingovej zmluvy. Žalobca uzavrel, že revolvingová zmluva obsahovala zákonom požadované informácie, ktoré vyplývali i z obsahu jednotlivých dokumentov tvoriacich jej neoddeliteľnú súčasť. 10. Pokiaľ išlo o ostaté náležitosti revolvingovej zmluvy, ktorých absenciu súd prvej inštancie konštatoval v odôvodnení napadnutého rozsudku, žalobca uviedol, že tieto sa nachádzali v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi. 11. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril. 12. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), ktoré smerovalo do výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku zamietol a do výroku o náhrade trov konania, preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.), dospel k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nie je. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 30.04.2020 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.). 13. Preskúmaním súdneho spisu sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom sa tento zaoberal posudzovaním dôvodnosti nároku žalobcu na zaplatenie sumy 752,70 eura, resp. po čiastočnom späťvzatí žaloby na zaplatenie sumy 632,70 eura s prísl. Vykonaným dokazovaním konajúci súd dospel k správnemu zisteniu, že strany sporu uzatvorili dňa 01.10.2014 revolvingovú zmluvu a na jej základe žalobca poskytol žalovanému úver, po započítaní poplatku za jeho poskytnutie, v sume 972 eur. Predmetná zmluva pritom spĺňala všetky znaky zmluvy o spotrebiteľskom úvere (§ 1 ods. 2 v spojení s § 2 písm. a), písm. b) a písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z.). Vzhľadom na spotrebiteľskú povahu uzavretej zmluvy, ktorej predmetom bolo dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov vo forme úveru žalovanému, právny vzťah zmluvných strán sa nepochybne spravoval zákonom č. 129/2010 Z.z. V takom prípade bolo nevyhnutné, aby revolvingová zmluva spĺňala zákonom predpísané náležitosti uvedené v ustanovení § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z.z., ktoré regulujú formálnu i obsahovú stránku zmluvy, tak ako uviedol súd prvej inštancie; nedodržanie kľúčových náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je pritom sankcionované podľa § 11 zákona č. 129/2010 Z.z. vyhodnotením úveru za bezúročný a bezpoplatkov. 14. Vzhľadom na to, že zmluvné strany uzavreli revolvingovú zmluvu dňa 01.10.2014, bolo potrebné skúmať obsahové náležitosti revolvingovej zmluvy podľa tých ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z., účinných v čase uzavretia tejto zmluvy. Preto bolo na mieste posúdiť vec podľa ustanovení § 9 ods. 2 v spojení s § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení novely tohto zákona č. 106/2014 Z.z. Keďže súd prvej inštancie aplikoval na zmluvný vzťah strán sporu ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. účinných odo dňa 01.04.2015 (v znení novely zákona č. 35/2015 Z.z), odvolací súd postupom podľa § 382 C.s.p. vyzval strany sporu, aby sa vyjadrili k použitiu na vec sa vzťahujúcich ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z.; ani jedna z procesných strán sa nevyjadrila. 15. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení ku dňu uzavretia revolvingovej zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: písm. f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, písm. j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, písm. k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. 16. Podľa § § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y). 17. Súd prvej inštancie vyhodnotil úver poskytnutý žalovanému na základe revolvingovej zmluvy za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu, že v predmetnej zmluve absentovala náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z., konkrétne uvedenie termínu konečnej splatnosti úveru, ako i podľa § 9 ods. 2 písm. j) a podľa § 9 ods. 2 písm. k) citovaného zákona; tento záver považoval žalobca za nesprávny. 18. Vychádzajúc z obsahu revolvingovej zmluvy je zrejmé, že vyššie označená náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. sa v nej skutočne nenachádza; termín konečnej splatnosti úveru nemožno pritom určiť ani na základe ostatných údajov uvedených v zmluve, keďže v zmluve je uvedený len počet splátok (42), periodicita splácania (mesačne) a úplne v nej absentuje uvedenie dátumu splatnosti prvej splátky. Vzhľadom na to, že z revolvingovej zmluvy nie je zrejmý dátum počiatku povinnosti žalovaného splácať úver, nie je možné určiť ani termín jeho konečnej splatnosti. Predmetnú náležitosť revolvingovej zmluvy v čase jej uzavretia nebolo možné vyvodiť ani z údajov v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, nakoľko ako správne poznamenal súd prvej inštancie, predmetná listina nebola súčasťou tejto zmluvy, keďže išlo iba o dodatočné a jednostranné oznámenie veriteľa zaslané žalovanému, ktoré žalovaný písomne neodsúhlasil. Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí pritom mať v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. písomnú formu, čo vyžaduje, aby bola jej účastníkmi aj podpísaná. Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi však žalovaný nepodpísal, pričom v čase podpisovania zmluvy (30.09.2014) ani evidentne nemal o jeho obsahu vedomosť. Termín konečnej splatnosti úveru musel byť žalovanému ako spotrebiteľovi známy najneskôr v čase, kedy vstupoval do zmluvného vzťahu so žalobcom; v opačnom prípade by sa minulo účinku ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., ktorého cieľom bolo zabezpečiť, aby spotrebiteľ bol v potrebnom rozsahu informovaný o základných skutočnostiach týkajúcich sa zmluvného vzťahu už v čase jeho vzniku. 19. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou argumentáciou žalobcu, ktorý s poukazom na eurokonformný výklad smernice, ako i na vybrané časti rozsudku Súdneho dvora vo veci C-42/15, mal za to, že chýbajúci údaj o termíne konečnej splatnosti úveru nespôsobuje bezúročnosť úveru. 20. Smernica ako špecifický prameň práva (norma práva) Európskej únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku. Členský štát musí transpozíciu smernice uskutočniť spôsobom plne zodpovedajúcim potrebám jasnosti a určitosti. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice vykonané tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná a aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť. Keďže v sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený (tzv. nepriamy účinok smernice), vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu normu práva Európskej únie, transponovanú určitým zákonom, vykladať eurokonformne. Tento nepriamy účinok smernice však nie je absolútny, pretože eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovné znenie zákona; v opačnom prípade by išlo o výklad contra legem. 21. V danom prípade zákonodarca jednoznačne zakomponoval medzi náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, i údaj o termíne konečnej splatnosti úveru (§ 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z.), pričom jeho absenciu výslovne sankcionoval následkom bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Podľa mienky odvolacieho súdu je potrebné vychádzať z takto koncipovaného výslovného znenia zákona č. 129/2010 Z.z. a nemožno ho nahrádzať eurokonformným výkladom podávaným žalobcom. 22. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere musia byť uvedené tak, aby ich bolo možné bez pochybností a bez zložitých matematických výpočtov zistiť, a preto neuvedenie údajov, podľa ktorých môže spotrebiteľ jednoducho zistiť dokedy bude trvať jeho zmluvný vzťah, spochybňuje jeho možnosť posúdiť rozsah jeho záväzku. V danej veci nebolo možné určiť termín konečnej splatnosti úveru ani pomocou iných údajov revolvingovej zmluvy, dokonca ani cez zmluvné dojednania, na ktoré sa odvolával žalobca. Odvolací súd poukazuje najmä na neurčitý článok 2, bod 2.1 zmluvných dojednaní, podľa ktorého mal byť dátum splatnosti prvej splátky úveru určený na deň medzi v poradí prvým až pätnástym dňom kalendárneho mesiaca nasledujúceho po dni poskytnutia úveru tak, že medzi dňom poskytnutia úveru a dňom splatnosti prvej splátky bude doba nie kratšia ako 32 za sebou idúcich kalendárnych dní a súčasne nie dlhšia ako 48 za sebou idúcich kalendárnych dní. Z takto koncipovaného znenia zmluvných dojednaní nie je možné určito a bez ťažkostí ustáliť dátum splatnosti prvej splátky úveru, od ktorého sa následne odvíja termín konečnej splatnosti úveru. Spôsob určenia konečnej splatnosti úveru, tak ako ju vyvodzoval žalobca, nie je podľa mienky odvolacieho súdu v súlade so zákonom a ním sledovaným cieľom, ktorým bolo zabezpečiť pre spotrebiteľa, aby poznal všetky podmienky budúceho plnenia uzavretej zmluvy. 23. Pokiaľ žalobca poukazoval na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-42/15, odvolací súd udáva, že Súdny dvor sa v ňom zaoberal primárne otázkami 1/ vyhotovenia zmluvy o úvere (táto nemusí byť nevyhnutne jediným dokumentom podpísaným zmluvnými stranami), 2/ uvádzania splatnosti splátok (nie je nevyhnutné túto uvádzať odkazom na konkrétny dátum, ak podmienky zmluvy umožňujú identifikovať bez ťažkostí a s istotou dátumy splátok), 3/ spresňovania, aká časť splátky bude započítaná na vrátenie istiny (v prípade zmluvy o úvere na dobu určitú), pričom v závere konštatoval, že členský štát môže vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanoviť, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah jeho záväzku. Je teda zrejmé, že okrem podania výkladu k náležitosti podľa článku 10 ods. 2 písm. h), resp. i písm. i) smernice (§ 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z.) sa Súdny dvor inými obsahovými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere detailnejšie nezaoberal. Treba potom zotrvať na tom, že nie je potrebné, aby revolvingová zmluva obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok, to znamená určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky. Zároveň nie je potrebné výslovne uvádzať konkrétny dátum splatnosti jednotlivých splátok, pokiaľ sa tento údaj dá bez ťažkostí a s istotou identifikovať na základe ostatných podmienok revolvingovej zmluvy. 24. Pokiaľ sa žalobca v odvolaní argumentačne odvolával na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.02.2018, sp. zn. 3Cdo 146/2017, odvolací súd udáva, že dovolací súd sa v ňom zaoberal otázkou eurokonformného výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z., a nie § 9 ods. 2 písm. f) citovaného zákona. 25. Vychádzajúc z vyššie uvedeného možno uzavrieť, že súd prvej inštancie nepochybil, pokiaľ konštatoval, že v revolvingovej zmluve absentoval údaj o termíne konečnej splatnosti úveru. Keďže na to, aby úver bol považovaný za bezúročný a bez poplatkov stačí, ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere absentuje čo i len jedna náležitosť zmluvy uvedená v § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z., súd prvej inštancie následne správne vyhodnotil poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu absencie údaja podľa § 9 ods. 2, písm. f) citovaného zákona. Zistiac následne, že z poskytnutej sumy úveru 972 eur žalovaný zaplatil celkovo sumu 801,18 eura, správne ustálil povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi len sumu 170,82 eura s prísl. (972 eur - 801,18 eura) a vo zvyšnej časti, ktorá bola napadnutá odvolaním, žalobu žalobcu správne zamietol. 26. Pre úplnosť odvolací súd udáva, že vzhľadom na to, že v čase uzavretia revolvingovej zmluve zákon č. 129/2010 Z.z. nevyžadoval ako obligatórnu náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere i údaj o odplate podľa osobitných predpisov (tá bola zakomponovaná do citovaného zákona až novelou zákona č. 35/2015 Z.z., s účinnosťou od 01.04.2015), súd prvej inštancie nesprávne konštatoval, že uvedená náležitosť v revolvingovej zmluve nebola uvedená; uvedené pochybenie konajúceho súdu však nemá dopad na správnosť záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru pre absenciu náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. 27. So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd uzatvára, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutého výroku rozsudku súdu prvej inštancie, pričom v súvislosti s výrokom o náhrade trov konania ani neozrejmil dôvody, pre ktoré ho považoval za chybný. Odvolací súd preto v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 C.s.p. odvolaním napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol, ako aj výrok o náhrade trov konania, ako vecne správny potvrdil. 28. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 2 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, nepriznal nárok na ich náhradu, nakoľko z obsahu spisu vyplýva, že mu žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. 29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).