Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/67/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1517217680 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1517217680.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: Bytové družstvo Petržalka, so sídlom Budatínska 1, Bratislava, IČO: 00 169 765, proti žalovaným: 1/. R. B., F.. XX.XX.XXXX, T. W. X, T., W.. O.. R. B., T. K. R. B., W. X, T., X/ D. P., F.. XX.XX.XXXX, T. Ž.O. XXXX/ XX, F. W., zast. advokátom JUDr. Marekom Ďuranom, Štefánikova 34, Nitra, o zaplatenie 1.716,88 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej 1/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 14. novembra 2018, č.k. 24C/68/2017-121, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti p o t v r d z u j e . Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi 858,44 eur spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 828,55 eur od 02.07.2017 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného, vo zvyšku žalobu zamietol a žiadnej z procesných strán nepriznal náhradu trov konania. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou od žalovaných 1/ a 2/ domáhal spoločného a nerozdielneho zaplatenia sumy 1.716,88 eur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.686,99 eur od 02.07.2017 do zaplatenia titulom neuhradenia vyúčtovania nákladov za plnenia poskytované s užívaním a prevádzkou T. Č.. XXX na XX. H.. na W. X R. T. (ďalej len „byt“), v podielovom spoluvlastníctve žalovaných, a to za obdobie od 01.01.2016 do 31.12.2016 vo výške 1.686,99 eur a čiastku 29,89 eur požadoval titulom úroku z omeškania z oneskorene uhradených mesačných zálohových platieb za rok 2016. Žalovaná 1/ nesúhlasila a poukázala na to, že svoju dlžobu uvedenú na vývesnej tabuli vchodu do bytového domu vo výške 10.051,83 eur uhradila do pokladne žalobcu, čo preukazovala pokladničným dokladom č. P2180183 zo dňa 05.02.2018, podľa ktorého od nej žalobca prijal sumu 10.062,03 eur ako nedoplatok za predmetný byt vzniknutý od 01.08.2010, R. XXXXXXXXXX, a zoznamom vlastníkov majúcich nedoplatky, vyveseným vo vchode bytového domu, podľa ktorého bola k 31.12.2017 výška nedoplatku O.. D. P. I. R. B. v sume 9.862,70 eur a výška nedoplatku R. B. v sume 10.051,83 eur. Namietala, že zmluvu o výkone správy podpísal len žalovaný 2/ a ona nie, a tiež, že žalobca účtuje náklady za byt pod jedným variabilným symbolom (ďalej len „VS“), hoci sú dvaja vlastníci bytu, pričom vo vyúčtovaní nákladov za rok 2016 použil pri jej mene nesprávny VS, ktorý je VS žalovaného 2/. Žalovaný 2/ poukázal na to, že hoci kúpnou zmluvou zo dňa 15.06.2010 nadobudol spoluvlastnícky podiel 1/2 k bytu, byt užíva žalovaná 1/, ktorá mu prístup doň zamedzuje. Potvrdil, že so žalobcom uzavrel zmluvu o výkone správy a uviedol, že, platby za plnenia spojené s užívaním bytu uhrádza a nemá nedoplatky, ani za rok 2016, čo preukazoval poštovými poukážkami, podľa ktorých žalobcovi v roku 2016 zaplatil pod R. XXXXXXXXXX šesťkrát sumu 86,90 eur a raz sumu 136,90 eur. Žalobca v konaní vysvetlil, že sa snažil, aby žalovaná 1/ presne určila účel platby a uviedla, ktorú pohľadávku mienila zaplatiť, pretože podľa pokladničného dokladu nie je možné sumu priradiť, nakoľko je uvedený R. Č.. XXXXXXXXXX, patriaci k platbám do 01.08.2010, ale účel platby je uvedený ako platby od 01.08.2010. Argumentoval, že žalovanou 1/ zaplatenú sumu 10.051,83 eur poukázal na najstarší nedoplatok za obdobie do 31.07.2010, kedy boli spoluvlastníkmi bytu žalovaná 1/ s manželom a platby boli priraďované pod R. Č.. XXXXXXXXXX. Od 01.08.2010, odkedy boli spoluvlastníkmi bytu žalovaní 1/ a 2/, priraďoval platby k novému R. Č.. XXXXXXXXXX. Žalovaná 1/ so žalobou proti nej nesúhlasila, keď tvrdila, že má voči žalobcovi všetky pohľadávky splatené, pretože z celkového dlhu zaplatila polovicu, teda svoju časť dlžoby, a na pokladničnom doklade je aj jasne uvedený účel jej platby. Žalovaný 2/ zopakoval, že za rok 2016 uhradil sedem mesačných preddavkov v celkovej výške 658,30 eur a žalovaná istina predstavuje rozdiel medzi nákladmi a preddavkami, pričom žalovaná 1/ vložila v roku 2018 na účet bytu platbu predstavujúcu polovicu dlžnej sumy. On byt nevyužíva, a preto by nemal platiť nič. Poukázal tiež na to, že žalovaná 1/ určila, že sumou 10.051,83 eur uhrádza polovicu dlhu vzniknutého po 01.08.2010, čo žalobca nemôže meniť, a teda minimálne polovica zo žalovanej sumy je uhradená. 3. Vykonaným dokazovaním zistil, že Zmluvou o výkone správy zo dňa 13.05.2016, uzavretou medzi žalobcom ako správcom a vlastníkmi bytov a nebytových priestorov bytového domu, nachádzajúceho sa na W. K. Č.. X, X R. T., vlastníci poverili správcu, aby v súlade so zákonom č. 182/1993 Z.z., predmetom svojej činnosti a touto zmluvou, odplatne zabezpečoval prevádzku, údržbu a opravy spoločných častí, spoločných zariadení a príslušenstva bytového domu, aby pre nich odplatne zabezpečoval plnenia spojené s užívaním bytu alebo nebytového priestoru. Správca sa zaviazal zabezpečiť výkon správy dojednaný s vlastníkmi a bol povinný vykonať vyúčtovanie nákladov za bežný rok do 31.05. nasledujúceho roku. Žalobu na vymáhanie nedoplatkov z ročných vyúčtovaní nákladov spojených s užívaním bytu alebo nebytového priestoru podáva správca zo zákona, bez predchádzajúceho súhlasu vlastníkov. Vlastník je povinný uhradiť nedoplatok na bankový účet bytového domu uvedený vo vyúčtovaní nákladov do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Súd prvej inštancie zistil, že zmluvu podpísala nadpolovičná väčšina vlastníkov bytov a nebytových priestorov predmetného bytového domu. Z vyúčtovania nákladov za plnenia spojené s užívaním bytu žalovaných 1/ a 2/ predstavoval nedoplatok na uvedených nákladoch k 31.12.2016 sumu 7.559,30 eur. Náklady za plnenia za rok 2016 predstavovali sumu 2.345,29 eur, zostávajúcu sumu predstavoval nedoplatok za roky 2010-2015 vo výške 5.842,42 eur. Za rok 2016 boli uhradené preddavky vo výške 658,30 eur a nedoplatok predstavoval sumu 1.686,99 eur. Vyúčtovanie nákladov za rok 2016 prevzala žalovaná 1/ osobne dňa 16.06.2017 a žalovaný 2/ dňa 01.06.2017. Podľa príjmového pokladničného dokladu č. P2180183 dňa 05.02.2018 prijal žalobca do pokladne od žalovanej 1/ sumu 10.051,83 eur, ako účel platby je uvedená platba PMP za byty - vlastníci 0518031250 R. B. a v poznámke je uvedené nedoplatok od 01.08.2010. Listom zo dňa 21.02.2018 žalobca o.i. žalovanej 1/ oznámil, že za obdobie od 01.08.2010 sú podľa LV podielovými spoluvlastníkmi bytu žalovaní, každý v podiele 1/2 a za toto obdobie eviduje ku dňu 05.02.2018 nedoplatok v celkovej výške 10.054,65 eur, ktorý je vedený pod R.: XXXXXXXXXX. 4. Po právnom posúdení veci podľa ust. § 6 ods. 1 a 2, § 8a ods. 1, § 8b ods. 1, § 25 ods. 2 zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v platnom znení účinnom do 30.6.2016, § 125 ods. 1, § 136 ods. 1 a 2, § 137 ods. 1, § 139 ods. 1, § 517 ods. 1 a 2 Obč. zák. a § 3 nar. č. 87/1995 Z.z. dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Vysvetlil, že pri podielovom spoluvlastníctve bytu zákon pri vzťahu k tretím osobám vychádza z jednotnosti vlastníctva, čo je výrazom ochrany tretích osôb, ktoré nemôžu poznať vnútorné vzťahy spoluvlastníkov, a preto prezumuje u všetkých spoluvlastníkov spoločnú a nerozdielnu zodpovednosť a na druhej strane aj solidárne oprávnenie vo vzťahu k tretím osobám. Vyvodil, že prípadné nezhody spoluvlastníkov, týkajúce sa správy spoločnej veci, nemajú vplyv na vzťah k tretím osobám. Vyhodnotil, že v prejednávanej veci žalobca ako správca bytového domu na základe platnej Zmluvy o výkone správy zo dňa 13.05.2016, uzavretej podľa zák. č. 182/1993 Z.z. v znení účinnom do 30.06.2016 (podľa ktorého sa zmluva o výkone správy schvaľuje nadpolovičnou väčšinou všetkých vlastníkov bytov a v takom prípade je záväzná pre všetkých vlastníkov, ak je podpísaná nadpolovičnou väčšinou vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a správcom) oprávnene požadoval od žalovaných spoločne a nerozdielne zaplatiť vyúčtovanie nákladov za plnenia spojené s užívaním a prevádzkou ich bytu. Vysvetlil, že zmluvu podpísal správca a nadpolovičná väčšina všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, a preto je zmluva záväzná aj pre žalovaných, pričom absencia ich podpisov za byt č. 125 nemá vplyv na celkovú platnosť zmluvy. Nemal pochybnosti o platnosti zmluvy o výkone správy ani o aktívnej legitimácii žalobcu ako správcu na podanie žaloby, pretože takéto oprávnenie mu prináleží podľa zmluvy a ust. § 8b ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z.. Konštatoval, že správnosť vyúčtovania nákladov za plnenia spojené s užívaním bytu, podľa ktorého vznikli žalovaným 1/ a 2/ ako podielovým spoluvlastníkom bytu náklady za plnenia za rok 2016 vo výške 2.345,29 eur, z čoho bola v roku 2016 uhradená čiastka 658,30 eur, nebola v konaní sporná. 5. Neprijal tvrdenie žalovanej 1/, že ona zaplatila žalobcovi svoju časť nedoplatku na vyúčtovaní, keď do pokladne bytového družstva zaplatila dňa 05.02.2018 sumu 10.051,83 eur ako polovicu svojho nedoplatku na platbách vzniknutých po 01.08.2010, a preto nie je zodpovedná za žalovaný nedoplatok. Vysvetlil, že v prípade podielových spoluvlastníkov vo vzťahu k tretím osobám je zodpovednosť spoločná a nerozdielna, teda každý zo spoluvlastníkov zodpovedá v celosti za dlhy voči veriteľovi, ktorý môže dlh vymáhať od ktoréhokoľvek spoluvlastníka. Konštatoval, že žalovaní nemajú uzavretú žiadnu dohodu o hospodárení so spoločným bytom, ich spoluvlastnícke podiely sú rovnaké a vnútorné vzťahy spoluvlastníkov žalobca ako veriteľ nerieši, a preto oprávnene požaduje zaviazať žalovaných na zaplatenie pohľadávky spoločne a nerozdielne. 6. Vo vzťahu k platbe zaplatenej žalovanou 1/ dňa 05.02.2018 do pokladne žalobcu vo výške 10.051,83 eur ako polovice „svojho“ nedoplatku a spornosti, či uvedenú platbu treba započítať do nedoplatku na platbách spojených s užívaním a prevádzkou bytu do 01.08.2010 alebo do nedoplatku po tomto dátume, ustálil, že informácie uvedené na pokladničnom doklade č. P2180183 zo dňa 05.02.2018 sú zmätočné, keď ako účel platby je uvedený nedoplatok po 01.08.2010, odkedy sú podielovými spoluvlastníkmi bytu žalovaní 1/ a 2/, avšak uvedený variabilný symbol na doklade podľa evidencie žalobcu prináleží obdobiu pred 01.08.2010, teda času, kedy boli podielovými spoluvlastníkmi bytu E. B.Í.. Zmenu variabilného symbolu po zmene jedného zo spoluvlastníkov nepovažoval súd prvej inštancie za potrebnú, keďže v oboch obdobiach išlo o platby spojené s užívaním rovnakého bytu a dostatočnou identifikáciou zmeny spoluvlastníka je časové rozdelenie, a to dátum 01.08.2010. Vyhodnotil, že nepresné a nedôsledné uvádzanie faktov na pokladničnom doklade zo strany žalobcu nemožno pričítať na ťarchu protistrane a za podstatný považovať výlučne variabilný symbol. Konštatoval, že žalovaná 1/ jednoznačne určila, že zaplatená suma predstavuje nedoplatok na platbách po 01.08.2010 (v súlade so stanoviskom žalobcu v liste zo dňa 21.02.2018), pričom podľa jej vyhlásenia mala na mysli polovicu nedoplatku, aj keď sa mylne domnievala, že uhradením danej sumy zaniká v prípade jej osoby zodpovednosť za dlh na plneniach spojených s užívaním bytu za rok 2016. Ustálil, že minimálne polovica z dlžnej sumy vyúčtovania za rok 2016 bola žalovanými (konkrétne žalovanou 1/) žalobcovi zaplatená a túto polovicu je potrebné zohľadniť pri určovaní oprávnenej výšky nároku požadovaného žalobcom. Dospel potom k záveru, že z dôvodu solidárnej zodpovednosti podielových spoluvlastníkov bytu nemožno celkovú dlžobu predstavujúcu rozdiel medzi realizovanými platbami a ročným vyúčtovaním celkových nákladov rozdeliť na dve rovnaké časti s tým, že každý zo spoluvlastníkov je zodpovedný za „svoju“ polovicu dlžoby, ale že za nedoplatok sú rovnako zodpovední obaja spoluvlastníci bez ohľadu na to, či niektorý časť dlžoby zaplatil. Žalovaná 1/ uhradila dňa 05.02.2018 žalobcovi do pokladne sumu 10.051,83 eur, v poznámke sa nachádza informácia, že sa jedná o nedoplatok vzniknutý po 01.08.2010, teda v zaplatenej sume musel byť zahrnutý aj nedoplatok na vyúčtovaní za rok 2016, a to najmenej v polovici. Poukázal tiež na to, že podľa výpočtu samotného žalobcu mu žalovaní k 31.12.2018 dlhovali sumu 19.914,53 eur, v ktorej bol jednoznačne započítaný aj nedoplatok za rok 2016. Ako dôvodný potom vyhodnotil žalovaný nárok žalobcu v polovici nedoplatku na platbách spojených s užívaním bytu za rok 2016, teda sumu 828,55 eur a sumu 29,89 eur ako úrok z omeškania za oneskorene zaplatené mesačné zálohové platby. Žalovaných zaviazal aj na zaplatenie úroku z omeškania v zmysle ust. § 517 ods. 1 a 2 Obč. zák. v spojení s nar. vl. č. 87/1995 Z.z. vo výške 5 % ročne zo sumy 828,55 eur od 02.07.2017 do zaplatenia, keď ako prvý deň omeškania ustálil 02.07.2017, teda deň nasledujúci po lehote, v ktorej boli žalovaní povinní nedoplatok uhradiť, keďže žalovaná 1/ prevzala vyúčtovanie dňa 16.06.2017 a nedoplatok mal byť zaplatený do 15 dní od jeho obdržania. Žalovaných zaviazal splniť žalobcovi dlh s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného, a to s poukazom na ust. § 511 ods. 1 Obč. zák., ktoré aj podrobne vysvetlil. Vzhľadom na rovnaký procesný úspech a neúspech strán v spore rozhodol o trovách konania podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. (zrejme mal na mysli ods. 2) a žiadnej z procesných strán náhradu trov konania nepriznal. 7. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná 1/ včas odvolanie, ktorým podľa obsahu jej odvolania napadla rozsudok v jeho vyhovujúcej časti a žiadala ho v časti proti nej v plnom rozsahu zrušiť. Nesúhlasila s tým, že ju súd prvej inštancie zaviazal spoločne a nerozdielne so žalovaným 2/ uhradiť žalobcovi dlh v zmysle rozsudku, keď mala za to, že listinnými dôkazmi preukázala, že ona všetky platby za dané obdobie riadne zaplatila. Súdu prvej inštancie vytkla, že porušil zákon, lebo ona je zo zákona povinná hradiť platby do výšky jej vlastníckeho podielu, čo aj splnila, a preto malo byť konanie voči nej zastavené. Uviedla, že namietla právnu legitimitu žalobcu, ktorý podľa jej názoru nepredložil relevantné dôkazy o tom, kedy a za akých okolností sa stal správcom daného bytového domu. Pýtala sa, ako môže byť platná zmluva o správe od 01.01.2016, keď bolo hlasovanie o správcovi uskutočnené až 13.06.2016. Tvrdila, že žalobca mal predložiť listinné dôkazy o tom, že sa stal správcom na základe hlasovania, ktoré muselo prebehnúť do konca roka 1999 a podľa jej informácií neprebehlo, pričom ak takéto dôkazy o správcovstve žalobca nepredložil, tak neexistujú. Uviedla tiež, že súd prvej inštancie informovala, že proti predmetnému hlasovaniu o správcovstve podali návrh na jeho zrušenie na Okresný súd Bratislava II, ktorý doposiaľ právoplatne nerozhodol. Mala potom za to, že súd prvej inštancie rozhodol na základe akýchsi domnienok a nie dôkazov. Vyjadrila aj názor, že žalobca tým, že žaloval nesprávnu výšku dlhu, spáchal trestný čin krivého obvinenia s cieľom neoprávneného obohatenia sa, keďže vedel o tom, že ona svoje dlhy za uvedený byt v polovici zaplatila. Poukázala aj na to, že žalovaný 2/ potvrdil, že za rok 2016 zaplatil len za 6 mesiacov, z čoho vyvodila, že dlh vznikol len preto, že žalovaný 2/ za ďalších 6 mesiacov nič nezaplatil. Keďže neplatil ani následne, muselo byť súdu prvej inštancie zrejmé, že neplatičom je výlučne žalovaný 2/ a nie ona. Nesúhlasila s tým, že boli zaviazaní zaplatiť dlh spoločne a nerozdielne, tvrdiac, že takto je možné zaviazať len manželov, u ktorých je v platnosti BSM a nie úplne cudzie osoby, a ak tak súd prvej inštancie urobil, porušil ich občianske a ľudské práva a uplatnil voči nim princíp kolektívnej viny, čo je neprípustné a v rozpore s princípmi Ústavy SR a Listiny základných ľudských práv a slobôd, ktoré majú väčšiu váhu ako Občiansky zákonník, či iné vnútroštátne predpisy. Tvrdila, že súd prvej inštancie svojím rozhodnutím porušil jej ústavné práva na spravodlivý súdny proces. Poukázala aj na to, že žalobca si celú výšku dlhu 19.928,14 eur uplatnil aj v konkurze vyhlásenom na jej manžela, o čom súd prvej inštancie informovala. Napadnuté rozhodnutie považovala aj za v rozpore s dobrými mravmi, keďže bola zaviazaná zaplatiť viac ako jej predpisujú zákony a výška jej podielu, pričom zdôraznila, že je v zmysle Trestného zákona chránenou osobou, starobnou dôchodkyňou. Súdu prvej inštancie vytkla aj porušenie rovnosti zbraní a stranícke a jednostranné rozhodovanie. 8. Žalobca odvolanie nepodal a vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej 1/ navrhol ňou napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Mal za to, že súd prvej inštancie správne rozhodol, že je ako správca bytového domu, ktorého si zvolila nadpolovičná väčšina vlastníkov v súlade so zákonom č. 182/1993 Z.z. v tomto spore aktívne legitimovaný. V tejto súvislosti poukázal aj na to, že žalovaný 2/, ktorý zmluvu o výkone správy podpísal dňa 23.09.2010 (krátko po tom, čo sa stal spoluvlastníkom bytu), uvedené ani nespochybňoval. Zdôraznil, že aj keď žalovaná 1/ zmluvu nepodpísala, je ňou viazaná s poukazom na ust. § 6 ods. 1, 3, 4 a § 8a ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z.. Podanie žalôb o neplatnosť zmluvy o výkone správy žalovanou 1/ na Okresný súd Bratislava II, vedených pod sp. zn. 58C 97/2016 a 50C 2/2016, považoval za účelové s tým, že doposiaľ nebolo vytýčené žiadne pojednávanie. Ohľadom konkurzného konania vedeného proti manželovi žalovanej 1/ vysvetlil, že si v ňom uplatnil iba nedoplatok za obdobie do 31.07.2010 spolu s úrokom z omeškania a trovami konania. K námietke žalovanej 1/, že žiadal nesprávne zaviazať žalovaných na zaplatenie nedoplatku spoločne a nerozdielne, poukázal na ust. § 125 ods. 1 Obč. zák. a zákon č. 182/1993 Z.z., ktorý, i keď je lex specialis k Občianskemu zákonníku, neupravuje právne vzťahy vlastníkov spoločnej veci (podielových spoluvlastníkov), a preto je potrebné použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka o podielovom spoluvlastníctve. S poukazom na ust. § 25 ods. 2 zák. č. 182/1993 Z.z., § 136, § 139 ods. 1 Obč. zák. mal za to, že z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci sú oprávnení a povinní všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne, keď toto ust. § 139 Obč. zák. upravuje vzťah spoluvlastníkov k tretím osobám, vychádza z jednotnosti vlastníctva a je výrazom ochrany tretích osôb, ktoré nemôžu poznať vnútorné vzťahy spoluvlastníkov, ktorí tvoria v súdnom spore nerozlučné procesné spoločenstvo. Z uvedeného vyvodil, že nie je možné evidovať platby a prípadné nedoplatky za byt zvlášť u každého spoluvlastníka, ale ako celok za byt. Mal potom za to, že žaloval správne oboch podielových spoluvlastníkov a žiadal ich zaviazať k úhrade nedoplatku spoločne a nerozdielne. 9. Žalovaný 2/ odvolanie ani žiadne vyjadrenie nepodal, žalovaná 1/ v reakcii na vyjadrenie žalobcu zotrvala na podanom odvolaní. 10. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej 1/ nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil. 11. Podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 12. S poukazom na citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku, na základe ktorých súd prvej inštancie žalobe žalobcu čiastočne vyhovel a žalovaných 1/ a 2/ zaviazal povinnosťou uhradiť žalobcovi sumu 858,44 eur spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 828,55 eur od 02.07.2017 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného, pričom vo zvyšku žalobu zamietol. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatneného nároku a obrany žalovaných, a jeho výsledky aj náležite v súlade s ust. § 191 C.s.p. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver o čiastočnej dôvodnosti žaloby žalobcu, a svoje rozhodnutie aj náležite a vyčerpávajúco v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil, keď sa vysporiadal s argumentami sporových strán, ako aj so všetkými okolnosťami, na ktorých rozhodnutie založil, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné, pričom všetky svoje závery aj riadne a pochopiteľne zdôvodnil. Napadnutý rozsudok je správny a aj spravodlivý. S jeho odôvodnením súdom prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (ust. § 387 ods. 2 C.s.p.) a považuje ho za vyčerpávajúce. Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené súdom prvej inštancie opakovať, odvolací súd si ich osvojuje, odkazuje na ne a vyjadrí sa len k odvolacím námietkam žalovanej 1/. 13. V prvom rade odvolací súd konštatuje, že žalovaná 1/ vo svojom odvolaní len zopakovala svoju obranu z konania pred súdom prvej inštancie o tom, že ona svoju polovicu dlhu zaplatila, že „neplatičom“ je žalovaný 2/ a nesúhlasila s tým, že boli zaviazaní zaplatiť dlh spoločne a nerozdielne, domáhajúc sa osvojenia si jej názorov, pričom však neuviedla žiadne relevantné argumenty, spôsobilé spochybniť správnosť odvolaním napadnutého (v časti) vyhovujúceho rozhodnutia. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom sa súd prvej inštancie všetkými uvedenými argumentami žalovanej 1/ podrobne zaoberal a aj vysporiadal a svoje rozhodnutie v ňom náležite a vysvetľujúcim spôsobom (pochopiteľným aj pre laika) zdôvodnil. Odvolací súd s poukazom na znenie súdom prvej inštancie správne aplikovaných ustanovení § 25 ods. 2 zák. č. 182/1993 Z.z., § 136, § 139 ods. 1, § 511 Obč. zák. na zdôraznenie správnosti jeho rozhodnutia opakuje, že žalovaní 1/ a 2/ ako spoluvlastníci bytu majú vo vzťahu k tretím osobám postavenie solidárnych veriteľov a dlžníkov. Ustanovenie § 25 ods. 2 zák. č. 182/1993 Z.z. stanovuje právnu zodpovednosť žalovaných ako spoluvlastníkov bytu za záväzky týkajúce sa ich bytu práve vo vzťahu voči ostatným vlastníkom bytov a nebytových priestorov v dome, a to solidárnu. Voči tretím osobám zas zodpovedajú žalovaní, keďže sú spoluvlastníkmi bytu, ako solidárni dlžníci priamo z ust. § 139 ods. 1 Obč. zák.. Nedoplatky na úhradách do fondu prevádzky, údržby a opráv či na úhradách za plnenia a služby spojené s užívaním bytu alebo nebytového priestoru, alebo dlhy, ktoré vznikli z ročného vyúčtovania týchto platieb môžu potom ostatní vlastníci prostredníctvom spoločenstva alebo správcu v plnom rozsahu uplatniť voči ktorémukoľvek spoluvlastníkovi bytu bez ohľadu na výšku jeho spoluvlastníckeho podielu viažuceho sa na byt alebo nebytový priestor v dome (§ 139 ods. 1 a § 511 Obč. zák.). Spoluvlastnícky podiel je mierou akou sa spoluvlastníci majú podieľať na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci, avšak v tomto smere je výška spoluvlastníckeho podielu rozhodujúca výlučne iba v rámci ich vnútorného vzťahu. Žalobca bol preto oprávnený požadovať zaplatenie vyššie špecifikovaného nedoplatku z vyúčtovania (ktorého výška nebola v konaní sporná) od ktoréhokoľvek žalovaného ako podielového spoluvlastníka, pričom výška jeho spoluvlastníckeho podielu nie je relevantná, keďže tento vnútorný pomer medzi žalovanými podielovými spoluvlastníkmi (spoludlžníkmi) je významný len z hľadiska prípadného následného regresu plniaceho spoluvlastníka v postavení solidárneho spoludlžníka proti druhému spoluvlastníkovi, spoludlžníkovi. Ak teda jeden zo spoluvlastníkov bytu dlh alebo jeho časť uhradí (ako tomu bolo i v prípade posudzovanej veci, keď žalovaná 1/ časť dlhu zaplatila), pohľadávka ostatných vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome v uhradenej časti zanikla. Spoluvlastník, ktorý plnil aj za druhého spoluvlastníka (spoludlžníka) má právo od neho požadovať náhradu podľa ust. § 511 ods. 3 Obč. zák. (toho čo veriteľovi za neho uhradil, a to podľa výšky ich spoluvlastníckych podielov). Spoluvlastníci sa totiž majú medzi sebou v zásade vysporiadať podľa veľkosti svojich spoluvlastníckych podielov k bytu, ak medzi nimi nedôjde k dohode o inom spôsobe vysporiadania (ust. § 511 ods. 2 Obč. zák.). V posudzovanej veci došlo žalovanou 1/ len k čiastočnej úhrade dlhu a za zvyšok dlhu zodpovedajú žalovaní 1/ a 2/ s poukazom na vyššie uvedené ako solidárni dlžníci. Odvolacie námietky žalovanej 1/ sú preto v tomto smere nedôvodné. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutej vyhovujúcej časti správne a odvolací súd s ním súhlasí. 14. Ani námietky žalovanej, ktorými sa snažila spochybniť aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu nemohli obstáť. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil žalobcom predložené dôkazy, keď dospel k záveru, že jeho legitimácia vyplýva z platnej Zmluvy o výkone správy zo dňa 13.05.2016, ktorú podpísal žalobca ako správca a nadpolovičná väčšina všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome (v zmysle zák. č. 182/1993 Z.z. v znení účinnom do 30.6.2016). Správny je aj jeho záver, že skutočnosť, že žalovaní zmluvu nepodpísali, nemá vplyv na jej platnosť, ani na jej záväznosť aj pre nich. Žalobca bol oprávnený podať voči žalovaným žalobu jednak podľa zmluvy ako i na základe ust. § 8b ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z.. Ak žalovaná 1/ v odvolaní tvrdila, že žalobca podľa jej názoru nepredložil relevantné dôkazy o tom, kedy sa stal správcom, a že mal predložiť dôkazy o tom, že sa stal správcom na základe hlasovania, ktoré muselo prebehnúť do konca roka 1999, čo neprebehlo, odvolací súd pripomína, že hodnotenie dôkazov je vecou súdu a nie sporových strán, pričom zároveň do práva na spravodlivý proces nepatrí právo žalovanej 1/ na to, aby sa súd stotožnil s jej tvrdeniami alebo hodnotením dôkazov. Napokon, niet pochýb o tom, že žalobca svoje tvrdenia preukázal dôkazmi a žalovanej 1/ sa ním predložené dôkazy nepodarilo ani len spochybniť, keďže na svoje tvrdenia neprodukovala žiadne dôkazy. I keď počas konania uviedla, že podala na Okresný súd Bratislava II žalobu „na určenie správcu“ resp., že napadla hlasovanie, ani tieto tvrdenia ničím nepreukázala a nenavrhla v tomto smere vykonať žiadne dôkazy. Ako už bolo uvedené vyššie, súd prvej inštancie rozhodol na základe stranami v konaní produkovaných dôkazov, ktoré aj správne vyhodnotil a jeho záverom nie je čo vytknúť. 15. Ak žalovaná 1/ v odvolaní ďalej namietala porušenie jej práv, odvolací súd po preskúmaní súdneho spisu, napadnutého rozsudku a konania, ktoré mu predchádzalo, konštatuje, že súd prvej inštancie žiadne práva žalovanej 1/ ani jej právo na spravodlivý súdny proces neporušil. V konaní o žalobe žalobcu postupoval procesne správne, v súlade so zákonom a odvolací súd v jeho postupe žiadne procesné pochybenia nezistil. Naviac, žalovaná 1/ ani žiadnu konkrétnu vadu postupu súdu prvej inštancie, v dôsledku ktorej mali byť porušené jej práva, v odvolaní neuviedla. Ak porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces (a iných bližšie nekonkretizovaných občianskych a ľudských práv) videla v samotnom napadnutom rozhodnutí, so závermi ktorého nesúhlasila, odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami sporových strán, v tomto prípade žalovanej 1/, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia, pričom sporovým stranám musí dať odpoveď na podstatné otázky a skutočnosti, čím sa súd prvej inštancie aj riadil, a ako už bolo uvedené vyššie, svoje rozhodnutie náležite a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil. Odvolací súd nemá o správnosti jeho záverov pochybnosti, keďže sú presvedčivé, podrobne odôvodnené a logické, založené na riadne vykonanom dokazovaní, správnom hodnotení dôkazov a správnom právnom posúdení veci. Odvolací súd pripomína, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo sporovej strany, v tomto konaní žalovanej 1/, na to, aby sa súd stotožnil s jej tvrdeniami, právnymi názormi alebo hodnotením dôkazov, a obsahom základného práva na spravodlivý proces nie je ani právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom sporovej strany, resp. právo na úspech v konaní. 16. Ďalšími tvrdeniami a argumentami, uvedenými žalovanou 1/ v odvolaní, napr. že žalobca mal tým, že žaloval nesprávnu výšku dlhu, spáchať trestný čin krivého obvinenia, alebo že súd prvej inštancie uplatnil voči žalovaným 1/ a 2/ princíp kolektívnej viny, prípadne poukazom žalovanej 1/ na to, že je v zmysle Trestného zákona chránenou osobou (starobnou dôchodkyňou), sa odvolací súd nezaoberal, pretože s prejednávanou vecou nesúvisia a svedčia len o tom, že žalovaná 1/ si zamieňa civilné sporové konanie s trestným konaním. Preto skutočne len v krátkosti dáva do pozornosti žalovanej 1/, že trestného činu krivého obvinenia sa v zmysle § 345 ods. 1 Trestného zákona dopustí ten, kto iného lživo obviní z trestného činu v úmysle privodiť jeho trestné stíhanie. Pre naplnenie tejto skutkovej podstaty teda zákon vyžaduje úmysel páchateľa privodiť inému trestné stíhanie na základe ním lživo prednesených skutočností. V prípade, že má žalovaná 1/ dôvodné podozrenie, že k takémuto konaniu došlo, môže podať trestné oznámenie. Odvolací súd však žiadne podozrenie zo spáchania trestného činu žalobcom neprijal. 17. S poukazom na vyššie uvedené vyhodnotil odvolacie námietky žalovanej 1/ za nedôvodné a nespôsobilé privodiť zrušenie alebo zmenu napadnutého rozhodnutia. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil. 18. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p.. Žalobcovi, plne úspešnému v odvolacom konaní, nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli a žiadne ani priznať nežiadal. 19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).