Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/28/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1617200359 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1617200359.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobkyne: O. W., Q. D. XXX, zastúpenej Centrom správnej pomoci Galanta, IČO: 51 412 802, Staničná 10, Galanta, proti žalovanému: F., X..H..E.., G.: XX XXX XXX, F. XX, W., E. J. A. N. Y. G., na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 13.09.2018, č.k. 27C/30/2017-89, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých vyhovujúcich výrokoch a vo výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e. Žalobkyni nepriznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil za neplatnú zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 15.04.2011 a zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 25.10.2011 (výrok I.), uložil žalovanému povinnosť vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 1.780 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.), ako aj povinnosť v rovnakej lehote zaplatiť žalobkyni sumu 500 eur (výrok III.), žalobu v časti určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverov poskytnutých na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 15.04.2011 a zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 25.10.2011 zamietol (výrok IV.) a priznal žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 50 % (výrok V.). 2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou konajúcemu súdu dňa 18.01.2017 domáhala voči žalovanému vyhlásenia rozsudku v znení podľa bodu 1 z dôvodu, že so žalovaným uzavrela dve formulárové zmluvy, a to dňa 15.04.2011 zmluvu č. XXXXXXXXX (ďalej len „zmluva zo dňa 15.04.2011“), na základe ktorej jej žalovaný poskytol úver v sume 1.000 eur, na ktorý uhradila spolu sumu 1.790 eur a dňa 25.10.2011 zmluvu č. XXXXXXXXX (ďalej len „zmluva zo dňa 25.10.2011“), na základe ktorej jej žalovaný poskytol úver v sume 350 eur a žalobkyňa mu uhradila sumu 1.340 eur. Obe zmluvy obsahovali všeobecné obchodné podmienky, ktoré nečítala, ani nepodpisovala, pričom žalovaný jej ich ani nijako nevysvetlil. Po čase zistila, že na výpise z listu vlastníctva č. XXX, pre katastrálne územie Q. D., je v súvislosti s nehnuteľnosťou v jej vlastníctve vyznačená plomba týkajúca sa záložného práva v prospech žalovaného, hoci s ním nikdy záložnú zmluvu neuzavrela. Tú uzatvorilo v jej mene, na základe dojednania o plnomocenstve nachádzajúceho sa v úverovej zmluve, združenie občianskoprávnej pomoci ProHelp. Žalobkyňa mala za to, že obe uzavreté zmluvy sú neplatné pre množstvo neprijateľných podmienok (ohľadne zmluvnej pokuty, dohody o zrážkach zo mzdy, zmenky, rozhodcovského konania, súhlasu so zastupovaním dlžníka pred Sociálnou poisťovňou, dohody o aplikácií Obchodného zákonníka na vzťah medzi stranami, neprimeranej výšky odplaty, nesprávne uvedenej RPMN, ako aj dojednania poplatku za poskytnutie úveru). Zároveň, v oboch zmluvách chýbalo rozčlenenie každej splátky na istinu, úroky a iné poplatky, z ktorého dôvodu považovala žalobkyňa poskytnuté úvery za bezúročné a bez poplatkov. Žalobkyňa mala za to, že vzhľadom na neplatnosť oboch úverových zmlúv poskytla žalovanému plnenie bez právneho dôvodu, a preto od neho žiadala vydanie bezdôvodného obohatenia v sume celkom 1.780 eur; súčasne si uplatnila i nárok na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle § 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „zákon č. 250/2007 Z.z.“). 3. Súd prvej inštancie sa pred skúmaním dôvodnosti žaloby zaoberal posudzovaním jej procesnej prípustnosti. Dospel pritom k záveru, že táto je prípustná tak v časti týkajúcej sa uloženia povinnosti žalovanému, ako i v časti určenia neplatnosti úverových zmlúv a určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverov poskytnutých na základe zmluvy zo dňa 15.04.2011 a zmluvy zo dňa 25.10.2011, nakoľko podľa ustanovenia § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.“) je žalobkyňa ako spotrebiteľ oprávnená domáhať sa pred súdom určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru. 4. Súd prvej inštancie následne vykonal vo veci dokazovanie a zistil, že strany sporu uzavreli dňa 15.04.2011 zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobkyni úver v sume 1.000 eur a tento sa žalobkyňa zaviazala vrátiť spolu s poplatkom za jeho poskytnutie v sume 872 eur, a to v 12 mesačných splátkach, po á 156 eur. Medzi stranami nebolo sporné, že dňa 25.10.2011 uzavreli zmluvu č. XXXXXXXXX, na základe ktorej poskytol žalovaný žalobkyni úver v sume 350 eur a táto sa ho zaviazala vrátiť spolu s poplatkom za jeho poskytnutie v sume 322 eur, a to v 12 mesačných splátkach, po á 56 eur. V oboch zmluvách bolo pritom krížikom označené prehlásenie, že žalovaný poskytol žalobkyni finančné prostriedky na výkon zamestnania. Súčasťou predmetných zmlúv boli i Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých v bode 11 bolo uvedené, že dlžník uznáva dlžnú sumu, vrátane poplatku, v celej výške ako svoj dlh voči veriteľovi, čo do dôvodu aj výšky, keď tretina poplatku predstavovala dohodnutý úrok a zvyšné dve tretiny zahŕňali náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmlúv, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. 5. Vzhľadom na námietky žalovaného ohľadne postavenia žalobkyne a charakteru uzavretých zmlúv spadajúcich pod režim zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), zameral sa súd prvej inštancie následne na zistenie, či je možné na žalobkyňu hľadieť ako na spotrebiteľa. Mal za to, že i keď žalobkyňa v zmluvách uviedla ako účel použitia úverov výkon zamestnania, nekonala (na rozdiel od žalovaného) v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Žalobkyňa tak splnila definíciu spotrebiteľa podľa § 52 ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), a preto na právny vzťah založený zmluvou zo dňa 15.04.2011 a zmluvou zo dňa 25.10.2011 treba aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv (§ 52 ods. 1, 3, § 53 ods. 1, 4 písm. k), § 53 ods. 5 a 6), ako aj ustanovenia Obchodného zákonníka. Predmetné zmluvy však podľa mienky konajúceho súdu mali aj charakter zmlúv o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 zákona č. 129/2010 Z.z. V tomto smere sa súd prvej inštancie priklonil k tvrdeniam žalobkyne, ktorá žalobcom tvrdený účel poskytnutia úverov poprela, dôvodiac tým, že obe zmluvy vypisoval mandatár žalovaného, F.. D., ktorý zaškrtol i políčko účel úveru - zamestnanie. Vzhľadom na to, že žalobkyňa bola v období od 14.05.2010 do 31.01.2016 zamestnaná v spoločnosti S. Y., Y..X.., so sídlom na S. J. Q. P., pričom táto spoločnosť mala podľa výpisu zo živnostenského registra registrované prevádzkarne práve a len na adrese svojho sídla, súd prvej inštancie neuveril tvrdeniam žalovaného, že žalobkyňa, vykonávajúca činnosť pre svojho zamestnávateľa na jeho pracovných prostriedkoch a na jeho náklady, mala použiť finančné prostriedky z poskytnutých úverov (v sume 1.000 eur a 350 eur) na financovanie nákladov na cestu do práce z Q. D., vzdialených cca 8 km od miesta výkonu práce. Konajúci súd pritom zohľadnil i všeobecne známe nekalé praktiky žalovaného pri vypĺňaní údajov do zmlúv o úvere, vrátane účelu poskytnutia prostriedkov, ktoré sa stali opakovane predmetom súdnych i správnych konaní s verejne známym výsledkom, s prihliadnutím na možný výskyt zastierania skutočného účelu uzatvorenia zmlúv. Keďže dôkazné bremeno preukázania nespotrebiteľského charakteru zmlúv svedčalo žalovanému ako dodávateľovi, a ten ho neuniesol, podriadil konajúci súd obe úverové zmluvy pod právny režim zákona č. 129/2010 Z.z., v znení účinnom ku dňu uzavretia príslušnej zmluvy. 6. Následne, súd prvej inštancie konštatoval, že v zmluve zo dňa 15.04.2011, s výškou úveru 1.000 eur, si strany spory dohodli odplatu v sume 872 eur, z ktorej mal úrok predstavovať 1/3, t.j. 290,67 eura a poplatok 2/3, t.j. 581,33 eura, čo v matematickom vyjadrení predstavovalo úrok vo výške 29,07 % ročne a poplatok za administratívu spojenú s poskytnutím úveru hodnotu 58,13 %; potom celkovo odplata spojená s úverom predstavovala 87,2 % ročne. Pokiaľ išlo o zmluvu zo dňa 25.10.2011, s výškou úveru 350 eur, dohodnutá odplata predstavovala sumu 332 eur, z ktorej 1/3, t.j. 110,67 eura tvoril úrok a 2/3, t.j. 221,33 eura tvoril poplatok, čo predstavovalo úrok vo výške 31,62 % ročne a poplatok za administratívu spojenú s poskytnutím úveru výšku 63,24 %; celkovo predstavovala odplata spojená s úverom hodnotu 94,86 % ročne. Zistiac, že v roku 2011 sa priemerná úroková sadzba za úvery poskytované domácnostiam so splatnosťou do jedného roka pohybovala v rozpätí od 6,06 % do 7,16 %, pričom v danom prípade bol dohodnutý úrok vo výške 29,07 % a 31,62 %, a tento tvoril spolu s poplatkom celkovú odplatu za poskytnuté úvery v hodnote 87,2 % a 94,86 %, konajúci súd dospel k záveru, že takto dohodnutá odplata bola extrémne úžerná, nakoľko podstatne prevýšila odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch v zmysle § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Uvedenú skutočnosť potom vyhodnotil za dôvod absolútnej neplatnosti zmluvy zo dňa 15.04.2011, ako aj zmluvy zo dňa 25.10.2011. Takto neprimeraná odplata totiž ohrozuje najmä sociálne slabšie obyvateľstvo a úverový právny úkon za takéto úžerné protiplnenie je ťažko možné podrobiť moderácii. Súd prvej inštancie preto za aplikácie ustanovenia § 39 a § 41 Občianskeho zákonníka vyhovel žalobe žalobkyne v časti, v ktorej žiadala určiť, že zmluvy o úvere zo dňa 15.04.2011 a zo dňa 25.10.2011 sú neplatné (výrok I.). V dôsledku vyslovenia neplatnosti oboch úverových zmlúv konajúci súd nemohol tieto skúmať z hľadiska toho, či spĺňajú náležitosti stanovené v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., s následkom určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverov podľa § 11 ods. 1 písm. a) a b) citovaného zákona, a preto žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol (výrok III.). 7. So zreteľom na vyslovenú neplatnosť zmluvy o úvere zo dňa 15.04.2011 a zo dňa 25.10.2011, vznikol žalobkyni nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to titulom plnenia z neplatného právneho úkonu. Zistiac, že žalobkyňa bola celkovo povinná zaplatiť žalobcovi na úhradu dlhov sumu 1.350 eur (1.000 eur a 350 eur) a v skutočnosti uhradila sumu 3.130 eur, ktorú sumu žalovaný v konaní nerozporoval, zaviazal súd prvej inštancie žalovaného výrokom II. na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume spolu 1.780 eur. 8. Pokiaľ išlo o žalovaným uplatnenú námietku veci právoplatne rozhodnutej z dôvodu, že o veci rozhodol už skôr Stály rozhodcovský súd spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., v konaní pod sp. zn. SR 15472/14, v ktorej uložil rozhodcovským rozsudkom žalovanej povinnosť plniť, súd prvej inštancie túto vyhodnotil za nedôvodnú. Rozhodcovskú zmluvu, ktorú strany sporu uzavreli popri úverových zmluvách a dohodli sa v nej, že všetky ich spory budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave, vyhodnotil za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Mal za to, že predmetné dojednanie spôsobilo značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, nakoľko na jeho základe sa mala žalobkyňa podriadiť výlučne rozhodcovskému konaniu v prípade, ak by taký návrh podal žalovaný ako dodávateľ. Vzhľadom na neplatnosť dojednania o riešení sporov pred rozhodcovským súdom, nemal rozhodcovský súd právomoc vo veci konať, a preto predstavoval žalovaným predložený rozhodcovský rozsudok nulitný akt, ktorý nemohol založiť prekážku právoplatne rozhodnutej veci v súdnom konaní. 9. Súd prvej inštancie vyhodnotil za dôvodnú i žalobu žalobkyne v časti, v ktorej sa domáhala priznania finančného zadosťučinenia v sume 500 eur. Mal za to, že žalobkyňa uplatnila úspešne na súde porušenie práva alebo povinnosti stanovenej osobitnými predpismi na ochranu práv spotrebiteľa, a preto jej v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. vzniklo právo voči žalovanému ako tomu, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Pokiaľ išlo o výšku finančného zadosťučinenia, konajúci súd prihliadal na to, že žalovaná, neznalá práva, bola po dlhú dobu vystavovaná nekalým a protiprávnym praktikám žalovaného. Tie spočívali v tom, že na jeho žiadosť jej zamestnávateľ v období od augusta 2013 do januára 2016 vykonával zrážky zo mzdy, a to práve na podklade neplatných úverových zmlúv, resp. neplatných dohôd o zrážkach zo mzdy, keďže neplatnosť hlavného záväzku z úverovej zmluvy spôsobilo neplatnosť i akcesorického záväzku z dohody o zrážkach zo mzdy. Žalovaný sa týmto spôsobom na úkor žalobkyne obohatil o sumu 1.780 eur a prehĺbil nepriaznivú finančnú situáciu na strane žalobkyne, ktorá tým bola nútená pracovať nadčas. Žalovaný si ďalej od žalobkyne nechal podpísať plnomocenstvo pre spriaznenú osobu, s ktorou následne, bez vedomia žalobkyne, uzavrel záložnú zmluvu na nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobkyne a len uvedomelosťou pracovníkov správneho orgánu nedošlo k realizácii záložného práva k nehnuteľnosti v jeho prospech. Žalovaný žalobkyňu opakovane kontaktoval telefonicky, i písomne, a vyzýval ju na zaplatenie neexistujúcich záväzkov, čo u žalobkyne vyvolalo nemalú mieru stresu. Tieto všetky skutočnosti v ich vzájomnom súhrne dostatočne odôvodnili priznanie finančného zadosťučinenia v sume 500 eur, na ktorého zaplatenie zaviazal súd prvej inštancie žalovaného (výrok III.). 10. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) podľa miery úspechu. Vyhovením žalobe v rozsahu troch navrhovaných výrokov, z ktorých každý predstavoval samostatný nárok a zamietnutím žaloby v jednom výroku, predstavoval úspech žalobkyne v konaní rozsah 75 %, kým úspech žalovaného 25 %; žalobkyňa preto bola celkovo úspešná v konaní v rozsahu 50 % (75 % - 25 %). 11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) C.s.p. a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedol, že v dôsledku nesplnia povinnosti žalovanej, vyplývajúcej zo zmluvy zo dňa 15.04.2011 sa stal dlh žalovanej splatným dňa 11.06.2013, v prípade zmluvy zo dňa 25.10.2011 nastala splatnosť dlhu dňa 07.07.2013. V súvislosti s uvedenými zmluvami strany sporu uzavreli na samostatnom liste papiera aj dohody o zrážkach zo mzdy, na základe ktorých žalobkyňa vyjadrila súhlas s tým, aby sa uspokojenie jeho pohľadávky zabezpečilo vykonaním pravidelných mesačných zrážok z jej mzdy. 12. V ďalšom žalovaný poukázal na to, že žalobkyňa sa v konaní domáhala určenia neplatnosti úverových zmlúv, a preto bola povinná preukázať naliehavý právny záujem na požadovanom určení v zmysle § 137 písm. c) C.s.p. Skúmanie existencie naliehavého právneho záujmu pritom znamená, že súd posudzuje, či podaná žaloba je vhodným, a teda účinným a správne zvoleným procesným nástrojom ochrany práva žalobkyne, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva a či nebude len zbytočne vyvolávať konanie, po ktorom bude musieť nasledovať ďalšie súdne konanie. Podľa mienky žalovaného tým, že sa žalobkyňa domáhala v konaní i vydania bezdôvodného obohatenia, nebol daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti úverových zmlúv, nakoľko požadovaný výrok súdu jej reálne nemal ako pomôcť. Rovnako žalobkyňa nemala naliehavý právny záujem na určení bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverových zmlúv, keďže jej nič nebránilo v tom, aby mu uhradila len to, o čom bola presvedčená, že je povinná plniť. Žalovaný mal za to, že žalobkyňa v žalobe neuviedla ochrany, ktorého svojho konkrétneho hmotného práva sa domáha požadovaným určením, pričom také právo ani neexistuje. Na tejto skutočnosti nič nemení ani prípadné postavenie žalobkyne ako spotrebiteľa. Z uvedeného žalovaný vyvodil, že súd prvej inštancie pochybil, pokiaľ nijakým spôsobom nezisťoval, či má žalobkyňa na požadovanom určení naliehavý právny záujem. Uvedené malo za následok nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, a tým jeho nepreskúmateľnosť a vadu konania podľa § 380 ods. 2 C.s.p. Žalovaný v tejto súvislosti podotkol, že s účinnosťou nového civilného procesného kódexu je žaloba o určenie právnej skutočnosti, ktorou je i žaloba o neplatnosť právneho úkonu, prípustná výlučne len za predpokladu, že to vyplýva z právneho predpisu. 13. Pokiaľ išlo o samotnú povahu úverových zmlúv, žalovaný poukázal na to, že žalobkyňa v žiadosti o poskytnutie úveru uviedla, že jej čistý mesačný príjem predstavuje 1.240 eur a z toho predstavovala suma 520 eur príjem zo závislej pracovnej činnosti u zamestnávateľa S. Y., Y..X.., kde pracovala na pozícii operátora. Mal za to, že jej poskytol úver na účely výkonu zamestnania, čo žalobkyňa potvrdila vlastnoručným podpisom, pričom predložila i potvrdenia o príjmoch zo zamestnania preukazujúce jej platobnú schopnosť. Zároveň, v súvislosti so zmluvou zo dňa 15.04.2011 žalobkyňa vyplnila dodatok k zmluve, v ktorom bližšie špecifikovala účel úveru - pokrytie nákladov spojených s dochádzaním za prácou; v prípade zmluvy zo dňa 25.10.2011 malo ísť o náklady spojené s účasťou na výrobe. Žalobkyňa uzatvárala úverové zmluvy v produktívnom veku, bola skutočne zamestnaná, sama prehlásila, že úvery použije na účely výkonu zamestnania, pričom tieto skutočnosti počas kontraktačného procesu nenamietala. Z uvedeného žalovaný vyvodil, že úverové zmluvy, i keď mali povahu formulárových zmlúv, boli uzavreté v súlade s ustanoveniami Obchodného zákonníka, a tieto nespadali pod právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv. Dôkazné bremeno o tom, že ide o spotrebiteľskú zmluvu zaťažovalo v konaní žalobkyňu, a to najmä v situácii, keď predložil žalobkyňou podpísané prehlásenie o tom, že finančné prostriedky jej poskytol na výkon zamestnania. Žalovaný mal za to, že súd prvej inštancie mal prihliadať na dobrú vieru, s ktorou vstupoval do právneho vzťahu so žalobkyňou; ak konal v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa potom žalobkyňa dovolávať postavenia spotrebiteľa, naviac, keď také právne postavenie nemala, nakoľko nespĺňala definíciu spotrebiteľa v zmysle § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka. 14. Žalovaný nesúhlasil s právnym záverom súdu prvej inštancie o neplatnosti úverových zmlúv, ktoré považoval za platne uzavreté, i keď tieto mohli byť pre žalobkyňu subjektívne nevýhodné. Súdu prvej inštancie vytkol, že neskúmal vôľu žalobkyne v čase ich uzatvárania, pričom túto nemožno zamieňať s ľahkovážnosťou, resp. s nedostatkom opatrnosti spotrebiteľa, ktoré okolnosti nespôsobujú neplatnosť právneho úkonu. S odvolávaním sa na teóriu zachovania platnosti zmlúv v záujme právnej istoty jej účastníkov mal za to, že obe úverové zmluvy sú z objektívneho hľadiska udržateľné ako celok, a teda platné. Žalovaný zdôraznil, že žalobkyňa viac krát prejavila jasne, určito a zrozumiteľne vôľu uzavrieť úverové zmluvy na účely výkonu zamestnania. Za tejto situácie, pokiaľ súd prvej inštancie posúdil postavenie žalobkyne ako spotrebiteľa, a to bez ohľadu na existenciu dôkazov nasvedčujúcich tomu, že jej také postavenie celkom zjavne nepatrilo, neprípustne dotváral skutkový stav veci. Zároveň, konajúci súd nezohľadnil dlhú dobu od uzatvorenia zmlúv, ako aj fakt, že žalobkyňa prevzala tvrdenia o bezúčelovosti úveru len od svojho právneho zástupcu, ktorý v každom konaní tieto skutočnosti tvrdí za účelom priaznivého rozhodnutia vo veci. Žalovaný tak vyjadril dôvodnú pochybnosť o nestrannosti konajúceho súdu pri aplikácii ustanovenia § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka. 15. Pokiaľ išlo o rozhodcovskú zmluvu žalovaný mal za to, že bola dojednaná na samostatnom liste, v ktorom sa zmluvné strany dohodli, že pre prípad sporu vyplývajúceho zo zmluvy o úvere uzatvoria nevýhradnú rozhodcovskú zmluvu; táto zmluva preto nepredstavovala neprijateľnú zmluvnú podmienku. Rozhodcovská zmluva bola uzavretá v zmysle § 3 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, pričom žalobkyňa k nej nemala žiadne výhrady, s jej znením sa riadne oboznámila, jej ustanoveniam porozumela a túto na znak súhlasu podpísala. Zároveň žalobkyňa vyhlásila, že bola poučená aj o dôsledkoch jej uzavretia. Zmluvné strany sa pritom dohodli riešiť všetky spory zo zmluvy o úvere buď pred rozhodcovským súdom alebo príslušným všeobecným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde. Išlo teda o nevýhradnú rozhodcovskú zmluvu, ktorá nevyžadovala od žalobkyne, aby spory so žalovaným riešila výlučne v rozhodcovskom konaní, a preto neprichádzala do úvahy aplikácia § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. V tomto smere žalovaný poukázal na to, že i odborná literatúra stanovila, že rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je pre spotrebiteľa nevýhradná, t.j. dáva mu možnosť sa pred podaním žaloby proti dodávateľovi rozhodnúť, či ju podá na všeobecnom alebo rozhodcovskom súde, nie je dotknutá ustanovením § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. K uvedenému záveru dospel i Krajský súd v Bratislave v rozhodnutí zo dňa 30.05.2011, sp. zn. 14NcC/10/2011. Na uvedenom základe vyjadril žalovaný presvedčenie, že rozhodcovská zmluva bola dohodnutá individuálne, a preto nemožno mať žiadne pochybnosti o jej legitímnosti, rovnako ako o legitímnosti rozhodcovského rozsudku, ktorý vydal Stály rozhodcovský súd zriadený spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., nakoľko ho vydal orgán s právomocou založenou rozhodcovskou zmluvou. Prípustnosť rozhodcovského konania pritom vyplývala i z právnej úpravy týkajúcej sa spotrebiteľských úverov, zo znenia aktuálne účinnej smernice Európskeho parlamentu a rady č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere. Žalovaný podotkol, že pred podaním žaloby na rozhodcovskom súde písomne vyzval žalobkyňu, aby zo zoznamu vedenom Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky označila stály rozhodcovský súd alebo aby rozhodcovské konanie odmietla písomným oznámením s poučením, že inak ho vyberie sám; na jeho výzvu však žalobkyňa nereagovala. 16. V ďalšom žalovaný uviedol, že po oboznámení sa so znením rozhodcovskej zmluvy mohla žalobkyňa túto odmietnuť a nemusela ju potvrdiť svojim podpisom. Pokiaľ teda podpísala tak úverovú zmluvu, ako aj rozhodcovskú zmluvu, nebol dôvod pochybovať o jej vôli pristúpiť na túto osobitnú a individuálne dohodnutú zmluvnú podmienku, ktorá bola vylúčená zo súdnej kontroly v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Tým, že zmluvné strany prejavili vôľu uzatvoriť rozhodcovskú zmluvu tvoriacu samostatnú listinu, nepochybne prejavili vôľu podrobiť sa aj rozhodcovskému konaniu pre prípad, že žalobkyňa poruší platobnú disciplínu. V tejto súvislosti žalovaný podotkol, že žalobkyňa mala možnosť domáhať sa ochrany svojich práv podaním žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ktorý treba považovať za rovnocenný exekučný titul ako rozhodnutie všeobecného súdu. Zároveň právoplatný rozhodcovský rozsudok zakladá prekážku res iudicata, nakoľko ak bolo právoplatne rozhodnuté o povinnosti plniť, taký výrok rozsudku tvorí prekážku právoplatne rozhodnutej veci vo vzťahu k určovacej žalobe. Z rozhodcovského rozsudku bolo podľa neho zrejmé, že rozhodcovský súd posúdil úverovú zmluvu ako platný a odplatný právny úkon a na jeho základe mu priznal voči žalobkyni plnenie; preto tento rozsudok zakladá prekážku res iudicata. 17. Žalovaný sa vyjadril i k tvrdeniam žalobkyne, ktoré mali evokovať stav, že sporná dohoda o zrážkach zo mzdy nebola individuálne dojednaná, a teda predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. I v tomto prípade išlo o dohodu na samostatnom liste papiera, ktorú mohla žalobkyňa po oboznámení sa s jej znením a poučení o dôsledkoch jej uzavretia, odmietnuť podpísať. Táto okolnosť by pritom nemala vplyv na obsah zmluvného vzťahu. Vzhľadom na zvolenú formu, obsah a aj znenie dohody o zrážkach zo mzdy mal žalovaný za to, že žalobkyňa ako spotrebiteľ kvalifikovaným spôsobom prejavila vôľu podrobiť sa zrážkam zo mzdy pre prípad porušenia platobnej disciplíny; samotné uzavretie dohody o zrážkach zo mzdy pritom nespôsobovalo značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v jej neprospech. Naviac, žiaden právny predpis nevylučoval dojednanie dohody o zrážkach zo mzdy v rovnaký deň ako bola uzavretá spotrebiteľská zmluva; táto pritom zabezpečovala pohľadávku, ktorá ešte len mala vzniknúť v budúcnosti, čo vyplývalo z jej uhradzovacej funkcie. 18. A napokon, žalovaný namietal i nesplnenie predpokladov pre priznanie finančného zadosťučinenia žalobkyni vo výške 500 eur v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., ku ktorým patrilo 1/ porušenie práva alebo povinnosti stanovenej citovaným zákonom alebo osobitnými predpismi, 2/ úspešné uplatnenie porušeného práva alebo povinnosti, 3/ primeranosť zadosťučinenia, 4/ zodpovedná osoba a 5/ nemajetková ujma na strane spotrebiteľa; žalobkyňa totiž nedisponovala právoplatným rozhodnutím, ktorým by bolo rozhodnuté o porušení jej práv. Pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia v príslušnej výške, ktoré prichádza do úvahy len, ak porušenie práva nie je možné napraviť inak, sa pritom zohľadňuje úspešnosť strany sporu, ako aj iné okolnosti majúce vplyv na konkrétny prípad. V tomto smere mal súd prvej inštancie prihliadať na to, že v rámci kontraktačného postupu žalobkyňa konala ľahostajne, keď žiadala o úver za účelom výkonu zamestnania. Zároveň to bola žalobkyňa, ktorá bola viac ako tri roky v omeškaní s úhradou istiny, a pokiaľ by nevyužil inštitút zrážky zo mzdy, neuhradila by ani len istinu poskytnutého úveru. Pokiaľ išlo o konkrétnu výšku finančného zadosťučinenia, jej ustálenie síce bolo vo výlučnej kompetencii konajúceho súdu, avšak tento bol povinný ju riadne odôvodniť. Žalobkyňa ju odôvodňovala len poukazom na sumu bezdôvodného obohatenia. Podľa mienky žalovaného žalobkyni žiadna ujma odôvodňujúca priznanie finančného zadosťučinenia nevznikla, a preto jej priznanie malo za následok hrubú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami strán sporu. V tomto smere zdôraznil, že žalobkyňa ani nevysvetlila, v čom mala vzniknutá ujma spočívať a následne nepreukázala príčinnú súvislosť s porušením spotrebiteľského práva. 19. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného písomne nevyjadrila. 20. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), ktoré podľa obsahu smerovalo len do vyhovujúcich výrokov rozsudku súdu prvej inštancie (t.j. do výrokov I., II. a III.), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného dôvodné nie je a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch, ako aj vo výroku o náhrade trov konania, je vecne správny. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 27.02.2020 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.). 21. Preskúmaním súdneho spisu sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutých častiach, v ktorých sa tento zaoberal posúdením oprávnenosti nároku žalobkyne na určenie neplatnosti úverových zmlúv, vydanie bezdôvodného obohatenia, ako i na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností pre posúdenie dôvodnosti žaloby v uvedených častiach. Na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil i správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia tak zákona č. 129/2010 Z.z., Občianskeho zákonníka, ako aj zákona č. 250/2007 Z.z., ktoré správne vyložil a svoje dôvody vedúce k čiastočnému vyhoveniu žaloby i dostatočne, v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. Odvolací súd preto odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré vyhodnotil ako dostatočne podrobné, nakoľko konajúci súd sa v ňom v miere postačujúcej zaoberal tvrdeniami strán sporu, ako aj všetkými skutkovo a právne relevantnými skutočnosťami potrebnými pre rozhodnutie vo veci samej, a preto námietku žalovaného o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku vyhodnotil za nedôvodnú. 22. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 C.s.p.), ako aj za účelom vysporiadania sa s odvolacími námietkami žalovaného odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa primárne zaoberal posúdením procesnej prípustnosti žaloby o určenie neplatnosti úverových zmlúv. V tomto smere sa odvolací súd nestotožnil s argumentáciou žalovaného o povinnosti žalobkyne preukázať naliehavý právny záujem na požadovanom určení. 23. Podľa § 137 písm. c) C.s.p. žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu. 24. Podľa § 137 písm. d) C.s.p. žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. 25. Podľa § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou. 26. Zmluvy a iné právne úkony, ich existencia, platnosť, či neplatnosť sú právnymi skutočnosťami (§ 2 ods. 1 Občiansky zákonník). Určenie existencie právnej skutočnosti odporuje zásade, že súd má určiť aktuálny právny stav, a preto pri žalobe na určenie právnej skutočnosti by rozsudok určoval niečo, čo bolo v minulosti, nie však nevyhnutne to, čo je v prítomnosti. Z uvedeného dôvodu právna úprava C.s.p. pripúšťa žalobu na určenie právnej skutočnosti v zmysle § 137 písm. d) C.s.p. iba za predpokladu, že to vyplýva z právneho predpisu (najmä hmotného práva). 27. V danej veci sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti zmluvy zo dňa 15.04.2011 a zmluvy zo dňa 25.10.2011. Je teda zrejmé, že si uplatňovala nárok na určenie právnej skutočnosti, a to žalobou podľa § 137 písm. d) C.s.p. Určenie neplatnosti zmlúv malo v čase rozhodovania súdu prvej inštancie základ v právnom predpise hmotného práva, konkrétne v ustanovení § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. Vzhľadom na tento záver predstavovala žaloba žalobkyne zákonom predpokladaný spôsob ochrany jej práv. V tejto situácii bolo nadbytočné, aby sa konajúci súd zaoberal existenciou naliehavého právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení, ktorú otázku by bol povinný skúmať len pri žalobe podľa § 137 písm. c) C.s.p., a nie i pri žalobe podľa § 137 písm. d) C.s.p. 28. Za nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd i námietku žalovaného ohľadne nesprávneho právneho posúdenia právnej povahy úverových zmlúv, keď tieto mali podľa neho spadať pod aplikáciu Obchodného zákonníka, nakoľko žalobkyňa oba úvery použila na výkon zamestnania, a teda pri ich uzatváraní nemala postavenie spotrebiteľa. 29. V prvom rade možno súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že pri vzniku pochybností ohľadne charakteru úverových zmlúv (žalobkyňa tvrdila, že išlo o spotrebiteľské zmluvy, kým žalovaný jej tvrdenia popieral) zaťažovalo dôkazné bremeno preukázania ich nespotrebiteľského charakteru, resp. toho, že úvery boli poskytnuté na výkon povolania žalobkyne, toho, kto takú výnimku tvrdil, t.j. v danom prípade žalovaného. Žalovaný na podporu svojich tvrdení poukázal jednak na zmluvný formulár a v ňom začiarknuté políčko o účele poskytnutia úveru „na výkon zamestnania“, ako i na dodatok ku zmluve zo dňa 15.04.2011, obsahom ktorého bolo prehlásenie žalobkyne, že poskytnuté finančné prostriedky v sume 1.000 eur použije na náklady spojené s dochádzaním za prácou; iný dodatok, v súvislosti so zmluvou zo dňa 25.10.2011, na ktorý sa odvolával v odvolaní, žalovaný do súdneho spisu nezaložil. 30. Zmluvné formuláre, na ktoré žalovaný poukazoval, podľa mienky odvolacieho súdu nepostačovali na odstránenie pochybností, či žalobkyňa pri uzatváraní úverových zmlúv (ne)konala v rámci predmetu svojho povolania, a teda, či (ne)mala postavenie spotrebiteľa v zmysle § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z., a to bez ohľadu na to, či išlo o prehlásenie samotnej žalobkyne, ktorého pravdivosť mala potvrdiť svojim podpisom alebo o údaj, ktorý zaškrtla osoba vyplňujúca úverové zmluvy. Údaj, na ktorý sa žalovaný odvolával, totiž neposkytuje odpoveď na to, aké bolo povolanie žalobkyne a najmä, aký malo poskytnutie peňažných prostriedkov súvis s týmto povolaním. Za dôkaz preukazujúci použitie úveru na účely povolania nemožno podľa mienky odvolacieho súdu vyhodnotiť ani dodatok k zmluve zo dňa 15.04.2011 a v ňom uvedené vyhlásenie žalobkyne; vykrytie nákladov spojených s dochádzaním za prácou totiž nemožno považovať za výkon povolania, resp. činnosť v rámci predmetu povolania žalobkyne, najmä pokiaľ táto mala pracovať na pozícii operátora. Pokiaľ sa žalovaný odvolával na históriu úverových vzťahov so žalobkyňou, ako i na iné listiny (potvrdenia o príjmoch zo zamestnania žalobkyne), ktoré posudzoval v rámci kontraktačného procesu so žalobkyňou, odvolací súd udáva, že tieto nezaložil do súdneho spisu, pričom na ich existenciu poukázal až v odvolacom konaní, a preto na túto argumentáciu žalovaného vzhľadom na ustanovenie § 366 C.s.p. nemohol prihliadať. Naviac, za stavu, keď dôkazné bremeno ohľadne nespotrebiteľského charakteru oboch úverových zmlúv zaťažovalo žalovaného, a tento ho neuniesol, nemôže túto svoju povinnosť nahrádzať akcentovaním na dobrú vieru, s ktorou mal vstupovať do záväzkového vzťahu so žalobkyňou. Možno potom súhlasiť so záverom konajúceho súdu, že žalovaný nepreukázal, že zmluva zo dňa 15.04.2011, i zmluva zo dňa 25.10.2011 boli vyňaté z právneho režimu zákona č. 129/2010 Z.z., a teda nemali povahu spotrebiteľských zmlúv, podliehajúcich súdnej kontrole (z pohľadu existencie neprijateľných zmluvných dojednaní a ich súladnosti s dobrými mravmi). 31. Žalovaný v odvolaní napadol záver súdu prvej inštancie o absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere zo dňa 15.04.2011, ako aj zmluvy zo dňa 25.10.2011, dôvodiac tým, že súd prvej inštancie mal skúmať vážnosť vôle žalobkyne v čase ich uzatvárania. Žalobkyňa totiž prejavila jasno, určito a zrozumiteľne, že chce uzavrieť úverové zmluvy na účely výkonu zamestnania; i prípadná subjektívna nevýhodnosť oboch zmlúv podľa mienky žalovaného nemohla spôsobiť ich neplatnosť. 32. V prvom rade treba uviesť, že súd prvej inštancie založil právny názor (a následne i výrok rozsudku) o neplatnosti úverových zmlúv na zistení, že tieto obsahovali dojednania o úroku, resp. o odplate za poskytnutie úverov vo výške podstatne prevyšujúcej odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za obdobné spotrebiteľské úvery, a teda odplatu za poskytnutie úverov vyhodnotil za neprimeranú, až úžernú, a tým rozpornú so zákonom a dobrými mravmi, ktorá okolnosť spôsobila neplatnosť oboch úverových zmlúv v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z obsahu odvolania žalovaného, tento v ňom nijakým spôsobom nespochybnil správnosť tejto úvahy a od nej sa odvíjajúcich záverov súdu prvej inštancie. Za tejto situácie, súc viazaný nielen odvolacími dôvodmi, ale aj ich skutkovým vymedzením, odvolací súd nemohol preskúmať súdom prvej inštancie vyslovený právny názor, na základe ktorého dospel k záveru o neplatnosti zmluvy zo dňa 15.04.2011, ako aj zmluvy zo dňa 25.10.2011. Vo vzťahu k argumentácii žalovaného však odvolací súd udáva, že žalobkyňa v žalobe a ani v priebehu konania na súde prvej inštancie nespochybňovala vôľu byť viazaná obsahom úverových zmlúv, okrem tých dojednaní, ktoré mali charakter neprijateľných zmluvných podmienok. Túto skutočnosť napokon nespochybňoval ani súd prvej inštancie, ktorý, ako bolo uvedené vyššie, vyhodnotil úverové zmluvy za neplatné z dôvodu neprimeranej odplaty za poskytnutie úveru; táto okolnosť pritom nastala a existovala nezávisle od prejavenej vôle žalobkyne, byť viazaná obsahom zmluvných dojednaní. 33. V dôsledku určenia neplatnosti úverových zmlúv boli strany sporu povinné vrátiť si vzájomne to, čo podľa zmlúv dostali, a to podľa zásad o bezdôvodnom obohatení (§ 457 Občianskeho zákonníka). V prípade žalobkyne to znamenalo povinnosť vrátiť žalovanému ním poskytnutú istinu úveru v sume spolu 1.350 eur (1.000 eur na základe zmluvy zo dňa 15.04.2011 a 350 eur na základe zmluvy zo dňa 25.10.2011), kým u žalovaného povinnosť vrátiť žalobkyni sumu, ktorú celkovo zaplatila na úhradu svojich záväzkov, vo výške 3.130 eur. Vzhľadom na to, že išlo o vzájomne započítateľné pohľadávky rovnakého druhu, predstavoval rozdiel v plnení sumu 1.780 eur, na ktorej zaplatenie súd prvej inštancie správne zaviazal žalovaného. 34. Žalovaný v odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie pochybenie týkajúce sa posúdenia existencie prekážky rozsúdenej veci, ktorou mal byť rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 28.11.2014, sp. zn. Sr 15472/14, v dôsledku čoho bol súd prvej inštancie povinný konanie zastaviť. Odvolací súd sa s touto námietkou žalovaného nestotožnil. 35. Podľa § 35 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. 36. V prvom rade treba uviesť, že označený rozhodcovský rozsudok zo dňa 28.11.2014 sa vzťahoval k zmluve zo dňa 15.04.2011, a nie i k zmluve zo dňa 25.10.2011, a preto súd prvej inštancie mal uplatnenú námietku posudzovať len vo vzťahu ku skoršie uzavretej úverovej zmluve. V ďalšom možno súhlasiť so žalovaným, že v zmysle ustanovenia § 35 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní má právoplatný rozhodcovský rozsudok rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu. Súd je povinný nakladať s takýmto rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, lebo inak by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak sa uplatňuje právo na základe rozsudku vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak sa uplatňuje právo na základe rozsudku vydaného v rozhodcovskom konaní (k tomu uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.10.2011, sp. zn. 3Cdo 146/2011). Uvedený právny záver je opodstatnený v každom civilnom súdnom konaní. To znamená, že aj rozhodcovský rozsudok ukladajúci povinnosť niečo plniť podľa spotrebiteľskej zmluvy môže predstavovať prekážku veci rozsúdenej pre civilné súdne konanie, v ktorom sa žalobca domáha určenia, že spotrebiteľská zmluva je neplatná. Je však potrebné osobitne zdôrazniť, že tento právny záver je opodstatnený len vtedy, ak bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky; iba platná rozhodcovská doložka alebo rozhodcovská zmluva totiž zakladá oprávnenie rozhodcovského súdu prejednať a rozhodnúť spor medzi sporiacimi sa stranami. Oprávnenie súdu skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej doložky, pritom nevedie k posudzovaniu vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, ale súvisí s potrebou vyriešiť otázku, či a aké právne účinky má vydaný rozhodcovský rozsudok. V praxi súd môže pristúpiť k riešeniu otázky platnosti rozhodcovskej doložky alebo zmluvy napríklad pri riešení otázky, či určitý rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky, ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, t.j. či (ne)zakladá prekážku res iudicata pre civilné súdne konanie (k tomu uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.09.2015, sp. zn. 5Cdo 237/2013). 37. V danej veci je zrejmé, že rozhodcovská zmluva týkajúca sa zmluvy zo dňa 15.04.2011, nebola so žalobkyňou individuálne dohodnutá. Vychádzajúc z jej obsahu je nepochybné, že sa jednalo o vopred pripravenú zmluvu formulárového typu, do ktorej obsahu žalobkyňa ako spotrebiteľ nemala možnosť zasahovať, príp. ju nejakým spôsobom meniť. Súdna judikatúra pritom ustálila, že rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovaná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená (k tomu uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.01.2013, sp. zn. 6MCdo 9/2012). Posudzovaná rozhodcovská zmluva nemala ani charakter zmluvy nevýhradnej, tak ako namietal žalovaný. Odvolací súd poukazuje na znenie článku II. rozhodcovskej zmluvy, ktorý žalovaný po formálnej stránke síce koncipoval tak, že evokuje vyhoveniu požiadavke stanovenej v § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, nakoľko umožňovalo žalobkyni ako spotrebiteľovi, aby sa v prípade sporu obrátila aj na všeobecný súd. Avšak nemožno prehliadnuť, že zo zmluvného dojednania zároveň vyplýva, že v prípade, ak by si žalovaný uplatnil svoje práva na rozhodcovskom súde, žalobkyňa by bola nútená podriadiť sa rozhodcovskému konaniu, bez možnosti požiadať o ochranu všeobecný súd, čím by došlo k sťaženiu jej prístupu k spravodlivosti; z uvedených dôvodov spôsobovalo dojednanie rozhodcovskej zmluvy značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (k tomu aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.01.2013, sp. zn. 4Cdo 31/2013). Možno teda uzavrieť, že i keď platná právna úprava nevylučuje prejednanie spotrebiteľského sporu aj v konaní pred rozhodcovským súdom, toto platí len za podmienky, že táto alternatíva spôsobu riešenia sporu nie je založená na neprijateľnej zmluvnej podmienke, tak ako tomu bolo v danom prípade. Vzhľadom na tento záver, žalovaný nedôvodne vyčítal konajúcemu súdu, že pochybil, keď vyhodnotil podmienku rozhodcovskej zmluvy za neprijateľnú podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a následne konštatoval aj jej neplatnosť. Pokiaľ sa žalovaný v odvolaní odvolával na to, že rozhodcovskú zmluvu rovnakého znenia vyhodnotil za nevýhradnú Krajský súd v Bratislave v uznesení zo dňa 30.05.2011, sp. zn. 14NcC/10/2011, odvolací súd udáva, že vychádzajúc z obsahu odôvodnenia označeného rozhodnutia, krajský súd nemal rozhodcovskú doložku, resp. jej konkrétne znenie k dispozícii. V odôvodnení uznesenia konštatoval, že na to, aby mohol posúdiť neprijateľnosť určitej zmluvnej podmienky musel by byť oboznámený so všetkými skutkovými a právnymi okolnosťami, čo najmä vzhľadom na nepredloženie znenia rozhodcovskej doložky a dedukovanie jej znenia len z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku, nebolo splnené. 38. Dospejúc k záveru, že rozhodcovská zmluva je z dôvodu neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná, konajúci súd následne správne dovodil, že rozhodcovský súd nemohol vec, resp. spor vyplývajúci zo zmluvy o úvere zo dňa 15.04.2011 prejednať a rozhodnúť z dôvodu nedostatku jeho právomoci; rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní sa potom nemohol stať spôsobilým exekučným titulom, a preto v časti nároku o určenie neplatnosti zmluvy zo dňa 15.04.2011 nepredstavoval prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 230 C.s.p. 39. A napokon pokiaľ žalovaný spochybnil i správnosť záveru konajúceho súdu ohľadne priznania finančného zadosťučinenia vo výške 500 eur žalobkyni, ani v tejto časti nemožno jeho argumentácii priznať úspech. 40. Žalobkyňa svoj nárok vyvodzovala od ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., ktoré spotrebiteľovi umožňuje žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladu, ktorým je úspešné uplatnenie porušenia práv alebo povinností ustanovených zákonom č. 250/2007 Z.z. alebo osobitnými predpismi. Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká (nemateriálna) ujma, ako nesprávne konštatoval žalovaný; v tomto smere postačuje, ak k takému porušeniu práva alebo povinnosti len dôjde. Žalobkyňa v konaní dostatočne preukázala danosť nároku na zaplatenie finančného zadosťučinenia, keď preukázala porušenie povinností žalovaného, ktoré vyústilo následne do výroku o neplatnosti úverových zmlúv a k uloženiu povinnosti žalovaného vrátiť jej bezdôvodné obohatenie v sume 1.780 eur. Žiadne z ustanovení zákona č. 250/2007 Z.z. pritom nevylučuje, aby spotrebiteľ mohol uplatniť nárok podľa § 3 ods. 5 citovaného zákona v konaní, v ktorom súčasne namieta jednotlivé porušenia práv a povinností zo strany dodávateľa; k opačnému záveru nemožno dospieť ani výkladom § 3 ods. 5 citovaného zákona, ako sa mylne domnieval žalovaný. 41. Pokiaľ išlo o výšku finančného zadosťučinenia, táto závisela od úvahy konajúceho súdu. Pri rozhodovaní o nej súd prvej inštancie správne zohľadňoval viaceré kritériá, ako bolo protiprávne správanie žalovaného (dodávateľa), intenzita a časové trvanie závadného konania. Konajúci súd dôvodne zdôraznil i to, že žalovaný v dôsledku nekalých praktík pristúpil k uzavretiu zmluvy o zriadení záložného práva č. 251/2013-SUB zo dňa 12.08.2013, na nehnuteľnosť - rodinný dom žalobkyne v obci Q. D., okres P., za účelom zabezpečenia pohľadávky vyplývajúcej zo zmluvy zo dňa 25.10.2011, najmä istiny vo výške 350 eur spolu s príslušenstvom; vo vzťahu k výške zabezpečovanej pohľadávky tak neprimerane zaťažil nehnuteľnosť vo vlastníctve žalobkyne vecným právom (k cudzej veci). Zároveň, žalovaný na základe dohody o zrážkach zo mzdy získal na úkor žalobkyne i súdom prvej inštancie priznané bezdôvodné obohatenie v sume spolu 1.780 eur. 42. So zreteľom na tieto zistenia má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie prihliadal na všetky podstatné okolnosti, ktoré v dôsledku protiprávneho konania žalovaného nastali tak v osobnej, ako aj v majetkovej sfére žalobkyne a mali, resp. mohli mať vplyv na rozsah finančného zadosťučinenia. Následne v miere postačujúcej vysvetlil úvahy vedúce ho k priznaniu finančného zadosťučinenia práve v uplatňovanej výške 500 eur, s ktorými úvahami sa odvolací súd plne stotožňuje, v podrobnostiach na nich odkazuje a priznanú sumu považuje s ohľadom na zistený skutkový stav za primeranú. V tejto súvislosti je nutné uviesť, že priznanie finančného zadosťučinenia neplní len funkciu satisfakčnú, ale i sankčnú, aby dostatočne odradilo žalovaného ako dodávateľa od získania plnení vyplývajúcich z neplatných úverových zmlúv a neprijateľných zmluvných podmienok. Nemožno tiež opomenúť, že nekalými praktikami žalovaného sa viackrát zaoberala aj Európska komisia EÚ a Súdny dvor EÚ, pričom spory medzi žalovaným a spotrebiteľmi týkajúce sa porušenia práv spotrebiteľov, či už v rámci kontraktačného procesu alebo v rámci záväzkového vzťahu vyplývajúceho z uzatvorených úverových zmlúv, boli predmetom viacerých súdnych sporov, v ktorých všeobecné súdy v mnohých prípadoch rozhodli o neprijateľnosti zmluvných podmienok, ako aj o neplatnosti úverových zmlúv a následne i o priznaní finančného zadosťučinenia spotrebiteľom. 43. S poukazom na vyššie uvedené a jeho sumarizáciou možno uzavrieť, že žalovaným v odvolaní uvádzané námietky neboli spôsobilé privodiť zmenu napadnutých výrokov rozsudku súdu prvej inštancie, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých vyhovujúcich výrokoch, t.j. výrokoch I., II. a III. a vo výroku o náhrade trov konania (výrok V.) ako vecne správnych v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 44. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobkyni, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, nepriznal voči žalovanému, ktorý úspech nemal, nárok na ich náhradu, nakoľko z obsahu spisu vyplýva, že jej žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. 45. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).