Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/212/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1617205897 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1617205897.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu JUDr. Anny Kašajovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: H. P., S.. XX.XX.XXXX, Q. Š. XXX, Q. Š., o zaplatenie sumy 723,76 EUR s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 15. decembra 2017 č.k. 31Csp 33/2017-135 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti trov konania p o t v r d z u j e. Žalovanej nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 362,18 EUR v mesačných splátkach vo výške 50,- EUR vždy k 20. dňu v mesiaci s tým, že prvá splátka bude splatná v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti rozsudku, pod hrozbou straty výhody splátok s tým, že nezaplatením čo i len jednej z nich sa stane splatný aj dlh, a to na účet žalobcu: V. vedený v Prima banka Slovensko, a.s.. Vo zvyšku žalobu zamietol a žiadnej zo strán právo na náhradu trov konania nepriznal. 2. Konštatoval, že žalobca žalobu odôvodnil tým, že so žalovanou uzatvoril dňa 20.01.2012 v súlade s § 269 ods. 2, § 708 a nasl. Obchodného zákonníka a Všeobecnými obchodnými podmienkami banky zmluvu č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej pre žalovanú zriadil a viedol účet žalovanej č. V.. Uviedol, že podľa príslušných ustanovení zmluvy sa táto spravuje aj znením obchodných podmienok banky pre jednotlivé produkty a VOP a žalovaná sa s ich znením pred podpisom zmluvy riadne oboznámila, čo potvrdila svojím podpisom. Poukázal na bod 3.8 Všeobecných obchodných podmienok, podľa ktorého klient je povinný mať na účte dostatok finančných prostriedkov postačujúcich na vykonanie požadovaných transakcií, splátok úveru, poplatkov v zmysle Sadzobníka a akýchkoľvek finančných záväzkov voči banke. Konštatoval, že vzhľadom na porušenie zmluvnej povinnosti žalovanou tým, že sa žalovaná dostala na účte do nepovoleného prečerpania vo výške žalovanej istiny a tento dlh nevyrovnala, uzatvoril jej účet, o čom ju informoval posledným výpisom z účtu. Uviedol, že účet možno uzatvoriť, len pokiaľ je na ňom nulový zostatok, preto pred uzatvorením účtu vykonal dňa 19.05.2017 internú účtovnú transakciu (prevod), kedy debetný zostatok na účte klienta previedol na svoj vnútorný pohľadávkový účet. Poukázal na bod 3.12 Všeobecných obchodných podmienok, kde zvýraznil, že ak nepovolené prečerpanie nastane, musí ho majiteľ účtu bez zbytočného odkladu vyrovnať. Po dobu nepovoleného prečerpania je majiteľ účtu povinný platiť z prekročenej čiastky úrok vypočítaný na základe úrokovej sadzby „úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu.“ Uplatnil si sumu 723,76 EUR úročenú úrokom 28% ročne a to v súlade s jeho všeobecnými podmienkami. 3. Po právnej stránke posúdil vec podľa § 708 ods. 1,2, § 709 ods.1 obchodného zákona, § 52 ods. 1,2,3,4, § 53 ods.1,2,3,5 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 3 písm. h, § 9 ods. 2, § 10 ods.1, § 11 ods.1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného ku dňu 6.11.2012 a § 232 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). 4. Konštatoval, že medzi stranami bolo nesporné, že žalobca so žalovanou ako fyzickou osobou nepodnikateľom uzatvoril dňa 20.01.2012 zmluvu o rastovom osobnom účte. Predmetnou zmluvou zriadil žalovanej účet č. XXXXXXXXXX. Následne žalovaná dňa 06.11.2012 uzatvorila so žalobcom k predmetnému účtu zmluvu o povolenom prečerpaní na účte, ktorým jej bolo povolené prečerpanie do výšky 170,- EUR. Obidve predmetné zmluvy uzatváral žalobca ako dodávateľ služby so žalovanou ako fyzickou osobou v pozícii spotrebiteľky a súd prvej inštancie ich posúdil ako spotrebiteľské zmluvy. Mal za to, že zmluva o povolenom prečerpaní na účte spadá pod režim osobitného zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a to s poukazom na to, že medzi stranami sporu bol dohodnutý úver formou povoleného prečerpania, ktorý nie je potrebné splatiť do jedného mesiaca od poskytnutia, pričom ide o úver, ktorý sa musí splatiť na požiadanie. Poukázal na písm. t. bod 8 veta druhá Všeobecných obchodných podmienok Prima banky účinných k 01.01.2012, podľa ktorého klient sa zaväzuje splácať sumu čerpaných peňažných prostriedkov spolu s úrokmi priebežne, a to kreditnými operáciami ako aj kedykoľvek v plnej výške na požiadanie banky. Uviedol, že žalovaná pohľadávku žalobcu čiastočne procesne uznala a to do výšky 252,98 EUR, pričom výslovne uviedla, že ide o nárok uplatnený na základe výpisov z účtov za obdobie do 01.01.2015, kedy jej bol limit povoleného prečerpania znížený na 0,- EUR. Vzhľadom na uznanie tejto časti nároku žalovanou, priznal žalobcovi právo na zaplatenie sumy 252,98 EUR v súlade s § 282 CSP a mal za to, že ide o nárok uplatnený na základe výpisov z účtov za obdobia od 01.11.2012-30.11.2012 do obdobia 01.01.2015 - 30.01.2015, kedy mala žalovaná povolené prečerpanie do výšky 170,- EUR. 5. Ďalej konštatoval, že predmetom sporu po čiastočnom uznaní zostala suma vo výške 470,78 EUR označená žalobcom v žalobe ako nepovolené prečerpanie a uplatnený úrok vo výške 28% ročne zo sumy 723,76 EUR od 20.05.2017 do zaplatenia. Uviedol, že uplatnená suma nepovoleného prečerpania od obdobia 31.01.2015 je tvorená výlučne úrokmi v nešpecifikovanej percentuálnej výške, poplatkami za vedenie účtu a od 29.02.2016 aj príplatkom za vedenie účtu v exekúcii/ výkonu rozhodnutia vo výške 5,- EUR mesačne. Z predložených výpisov z účtov považoval za preukázané, že žalovaná počas celého obdobia od 31.01.2015 do 19.05.2017 s účtom nenakladala a žalobca jej neposkytol žiadne finančné prostriedky formou povoleného prečerpania alebo úveru. Konštatoval, že za obdobie od 31.01.2015 do 19.05.2017 žalobca pripisoval na ťarchu účtu žalovanej stále sa zvyšujúci úrok (za obdobie od 31.01.2015 do 27.02.2015 bol účtovaný úrok 5,50 EUR a za posledné posudzované obdobie do 19.05.2017 vo výške 9,91 EUR) a poplatok za vedenie účtu a až následne dňa 05.06.2017 podal žalobca žalobu na súd o zaplatenie nepovoleného prečerpania, ktoré bolo ku dňu 30.01.2015 vo výške 252,98 EUR a do dňa 19.05.2017 narástlo len na úrokoch a poplatkoch na sumu 723,76 EUR teda za dva roky o sumu skoro 3-krát väčšiu so ziskom žalobcu vo výške cca 280% oproti stavu k 30.01.2015. Mal za to, že takéto správanie zo strany bankovej inštitúcie predstavujúcej vrchol finančnej sféry je možné považovať za zarážajúce a v rozpore s morálkou a dobrými mravmi voči spotrebiteľke. Uviedol, že žalobcovi nič nebránilo, aby po dvoch - troch mesiacoch po tom, ako žalovaná nesplácala povolené prečerpanie, vyzval žalovanú na zaplatenie zosplatnenej pohľadávky, následne od zmluvy odstúpil, účet žalovanej uzatvoril a svojho nároku sa domáhal na súde spolu so zákonnými úrokmi z omeškania. Žalobca však po dobu vyše dvoch rokov v záujme čo najväčšieho zisku od spotrebiteľky, ktorá je ťažko zdravotne postihnutá slobodná matka poberajúca minimálnu mzdu, účtoval na účte, ktorý žalovaná nevyužívala, úroky z nepovoleného prečerpania a poplatky a svoj zisk znásobil. Poukázal na to, že žalobca žalovanej po túto dobu neposkytoval žiadny úver, žiadne peňažné prostriedky a iba úročil ďalšie poplatky a úroky. 6. Konštatoval, že žalobca úroky uplatňované v jednotlivých výpisoch z účtu od 31.01.2015 do 19.05.2017 absolútne nešpecifikoval. Neuviedol, či ide o zmluvný úrok, v akej percentuálnej výške a z akej sumy, alebo či ide o úrok z omeškania a v žalobe iba stručne poukazoval na ustanovenie 3.12. Všeobecných obchodných podmienok žalobcu a že ide o nepovolené prečerpanie. Mal za to, že bolo povinnosťou žalobcu jednoznačne svoj nárok špecifikovať a to za jednotlivé obdobia podľa predložených výpisov, čo však neurobil ani na výzvu súdu, určitým a jednoznačným spôsobom úroky uvádzané vo výpisoch z účtov od 20.01.2015 do 19.05.2017 nešpecifikoval. Uviedol, že bolo povinnosťou žalobcu presne v žalobe alebo osobne na súdnom pojednávaní uviesť, ako dospel k jednotlivým uplatneným položkám uvedeným v relevantných výpisoch z účtu, čo však neurobil a v konaní zostal nečinný, čim podľa názoru súdu prvej inštancie neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k uplatnenému nároku na zaplatenie jednotlivých úrokov za posudzované obdobia od 31.01.2015-27.02.2015 a 29.04.2017-09.05.2017. Taktiež podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca nepreukázal ani platné individuálne dojednanie úroku uplatneného za nepovolené prečerpanie vo výške 28%, nakoľko nepreukázal jeho dojednanie priamo v spotrebiteľskej zmluve. Konštatoval, že v konaní predložil len úrokové sadzby produktov účinné až od 01.04.2017, z ktorých vyplýva, že sadzba úroku pri nepovolenom prečerpaní účtu predstavuje 28%, pričom listina nazvaná úrokové sadzby produktov nie je podpísaná obidvoma zmluvnými stranami a je nepochybné, že nebola so žalovanou ako spotrebiteľkou individuálne dojednaná. Mal za to, že taký dôležitý údaj, akým je úroková sadzba pri nepovolenom prečerpaní nemôže byť považovaný za náležite, platne dojednaný za stavu, kedy nie je uvedený priamo v zmluve, ale len v Sadzobníku poplatkov, resp. v listine nazvanej úrokové sadzby produktov. 7. Nestotožnil sa s tým, že žalobca účtovaním úrokov, poplatkov vytváral nepovolený debetný zostatok po dobu vyše dvoch rokov od zníženia povoleného prečerpania na 0,- EUR, kedy vyzval žalovanú podľa jeho písomného vyjadrenia na úhradu celého dlhu a teda dlh zosplatnil. Osobný účet žalovanej úrokoval opätovne vysokým úrokom vo výške 28%, napriek tomu, že klientovi žiadne peňažné plnenie vo forme napríklad úveru neposkytoval. Mal za to, že takáto zmluvná podmienka je jednoznačne v neprospech spotrebiteľa hrubo nerovnovážna. Konštatoval, že v rámci spotrebiteľských vzťahov (ale aj obchodných) je neprípustné, aby jeden subjekt poskytoval inému subjektu odplatu bez zodpovedajúceho protiplnenia a úročil značným úrokom vo výške 28% ročne účtované poplatky, úroky tvoriace nepovolené prečerpanie. Poukázal na § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého za neprijateľné sa považujú aj podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve, ktoré požadujú uhradenie plnení, o ktorých spotrebiteľ nebol pred uzatvorením zmluvy preukázateľne oboznámený alebo za ktoré nedostáva dohodnuté protiplnenie. Požadovanie tzv. úroku pri nepovolenom prečerpaní, ktoré je tvorené poplatkami, úrokmi účtovanými bankou na ťarchu účtu žalovanej považovať za neprimeranú podmienku dojednanú na úrok klienta - spotrebiteľa. 8. Konštatoval, že žalobca nepreukázal nárok na žalobou uplatnenú pohľadávku o zaplatenie úrokov tvoriacich nepovolené prečerpanie podľa jednotlivých výpisov z účtu žalovanej, nepreukázal, že ich výška bola so žalovanou ako spotrebiteľkou individuálne dojednaná, že už v minulosti bolo súdom rozhodnuté o neprijateľnosti zmluvnej podmienky, na základe ktorej si žalobca uplatnil úrok za nepovolené prečerpanie iba vo všeobecných obchodných podmienkach. Z uvedených dôvodov nepriznal žalobcovi nárok na zaplatenie jednotlivých úrokov uplatnených vo výpisoch z účtu žalovanej od 31.01.2015 do 28.04.2017 tvoriacich sumu uplatneného nepovoleného prečerpania a z uvedených dôvodov nepriznal úrok z omeškania vo výške 28% ročne zo sumy 723,76 EUR od 20.05.2017 do zaplatenia, ktorý si žalobca navyše uplatnil po zosplatnení celej pohľadávky. Uviedol, že žalobca si zákonný úrok z omeškania v žalobnom petite neuplatnil a ani nepreukázal, že by si zákonný úrok z omeškania uplatnil v jednotlivých výpisoch z účtu a uplatňoval si len úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu vo výške 28% v zmysle zmluvných podmienok. 9. Žalobcovi priznal nárok na zaplatenie poplatku za vedenie účtu žalovanej účtovaný vo výpisoch z účtov za obdobie od 21.01.2015 do 19.05.2017 vo výške 3,90 EUR, t.j. za 28 mesiacov vo výške 28 x 3,90 EUR = 109,20 EUR. Priznanie tohto poplatku posúdil ako dôvodné a aj voči žalovanej za spravodlivé. Mal za to, že žalobca nepreukázal nárok na zaplatenie poplatku, ktorý si začal účtovať od výpisu z účtu za obdobie od 30.01.2016 - 29.02.2016, označený ako príplatok za vedenie účtu postihnutého exekúciou/ výkonom rozhodnutia, vo výške 5,- EUR. Žalobca tento poplatok podľa neho nezdôvodnil a ani zo žalobcom predloženého sadzobníka poplatkov nemožno zistiť, kedy má na daný poplatok nárok, z akého dôvodu a aké podmienky musia byť splnené na jeho priznanie. Tento poplatok považoval za zmätočný, neurčitý s tým, že nebola preukázaná dôvodnosť jeho uplatnenia. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť uznanú sumu vo výške 252,98 EUR a sumu 109,20 EUR z titulu poplatku za vedenie účtu od 31.01.2015 do 19.05.2017, t.j. celkovo 362,18 EUR a vo zvyšnej časti súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Priznanú dlžnú sumu povolil žalovanej uhrádzať v splátkach po 50,-EUR mesačne, nakoľko žalovaná požiadala o povolenie splatenia dlžnej sumy v splátkach a žalobca vyjadril svoj súhlas so splátkami v prípade splatenia istiny do 12 mesiacov, čo považoval v prípade splátok vo výške 50,- EUR z priznanej sumy 362,18 EUR za splnené. 10. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1, 2 CSP a vzhľadom k nepatrnému celkovému úspechu žalobcu voči úspechu žalovanej, žiadnej zo strán náhradu trov konania nepriznal. 11. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP z dôvodu, že súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil ako strane, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP - rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 12. Nesúhlasil s argumentáciou súdu prvej inštancie a k povahe debetného zostatku na bežnom účte žalovaného uviedol, že po zrušení poskytnutého limitu povoleného prečerpania na účte, z ktorého uplatnený nárok bol žalovanou uznaný a súdom v prvostupňovom rozhodnutí priznaný, sa debetný zostatok na účte žalovanej spravuje príslušnými ustanoveniami Zákona o spotrebiteľských úveroch o Prekročení. Poukázal na § 2 písm. f) Zákona o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov s tým, že ustanovenie Všeobecných obchodných podmienok žalobcu, ktoré obsahuje dotknuté dojednanie o úroku pre prípad nepovoleného debetu, takmer doslovne kopíruje zákonnú úpravu, keďže ide o inštitút prekročenia v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Poukázal na body 3.4,3.8, 3.12 Všeobecných obchodných podmienok a mal za to, že úrok z prekročenej čiastky po dobu nepovoleného prečerpania je odplatou, ktorú klient platí banke za čerpanie prostriedkov poskytnutých bankou nad rámec zostatku na účte klienta. Konštatoval, že nepovolené prečerpanie je prekročením v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a ustanovenia Všeobecných obchodných podmienok žalobcu iba reflektujú ustanovenia relevantných právnych predpisov upravujúcich vedenie bežného účtu bankou a vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán zo zmluvy o bežnom účte. Mal za to, že s oprávnením banky požadovať úroky za prečerpanie účtu počíta ako Obchodný zákonník, tak aj zákon o spotrebiteľských úveroch v ust. § 18 ods. 1, na základe čoho sa podľa jeho názoru v danom prípade nejedná o špecifickú zmluvnú podmienku alebo princíp ním zavedený, ale vychádza zo zákonnej úpravy a žalobca sa rozhodol upraviť v Obchodných podmienkach ustanovenia týkajúce sa zmluvného úroku pri nepovolenom debete čo najbližšie zákonnej úprave. 13. K úprave a výške úroku z prekročenia poukázal na judikatúru Súdneho dvora, konkrétne na rozsudok súdneho dvora v prejudiciálnom konaní k Smernici 2008/48/ES - VEC C-42/15 z 9.11.2016, ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, ktorý podal Okresný súd Dunajská Streda (Slovensko) rozhodnutím z 19. decembra 2014 doručeným Súdnemu dvoru 2. februára 2015, ktorý súvisí s konaním Home Credit Slovakia, a.s., proti Z. M.. Konštatoval, že v zmysle uvedeného rozsudku sa článok 10 ods. 1 a 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči a ďalej sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil na jednej strane, že zmluva o úvere, ktorá patrí do pôsobnosti smernice 2008/48 a ktorá je vypracovaná písomne, musí byť podpísaná zmluvnými stranami, a na druhej strane, že táto požiadavka podpísania sa vzťahuje na všetky náležitosti tejto zmluvy uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice. Mal za to, že uvedené znamená, že náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 2 zákona o spotreb. úveroch sú povinnou náležitosťou úverovej zmluvy, avšak nemusia byť nevyhnutne v samotnom texte úverovej zmluvy, ale časť z nich môže byť obsiahnutá aj v obchodných podmienkach alebo sadzobníku, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Konštatoval, že smernica nebráni členským štátom, aby zakotvili povinnosť, že všetky dokumenty obsahujúce náležitosti zmluvy povinné v zmysle smernice, majú byť podpísané, čo podľa názoru žalobcu znamená, že zákonom možno stanoviť, že aj VOP/OP/sadzobník v prípade, ak obsahujú niektoré z uvedených povinných náležitostí zmluvy, majú byť podpísané. Mal za to, že táto povinnosť by mala byť ustanovená v zákone o spotrebiteľských úveroch a nepostačuje, že tak ustáli súd vo svojom rozhodnutí. Konštatoval, že VOP/OP/Sadzobník a Výveska úrokových sadzieb sú súčasťou úverovej zmluvy a klienta zaväzujú, aj pokiaľ ich klient nepodpísal. Výška úroku pri nepovolenom debete na účte bola upravená vo Výveske úrokových sadzieb, ktorá bola predložená prvoinštančnému súdu. Uviedol, že v danom prípade išlo o nárok žalobcu voči žalovanému z titulu prekročenia podľa § 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch - strany nemali dohodnuté povolené prečerpanie na účte, žalobca umožnil žalovanému prekročenie. Vyjadril názor, že zmluva o účte pre prípad prekročenia nemusí ako obligatórnu náležitosť obsahovať údaj o výške úroku, tak ako uvádza súd a podľa § 18 ods. 1 citovaného zákona postačuje, aby veriteľ informoval spotrebiteľa na trvanlivom médiu o úrokovej sadzbe. Žalobca zverejňuje všeobecné obchodné podmienky ako i výšku úrokových sadzieb v úrokovej výveske na web stránke, a to nielen aktuálne, ale i historické. Konštatoval, že žalovaná bola informovaná o svojom prekročení na účte výpismi z účtu, z ktorých vyplývali všetky obraty a teda aj výška a obsah prekročenia. Mal za to, že uplatnený úrok je viazaný na vrátenie peňažných prostriedkov tvoriacich prekročenie v zmysle § 18 zákona č. 129/2010 Z.z. a jeho výška nemôže byť obmedzená zákonnou výškou úrokov z omeškania, keďže by nedávala zmysel ani logiku osobitná úprava v ods. 2 písm. c) citovaného zákona, umožňujúca dohodnúť výšku tohto úroku ako zmluvného úroku, t.j. jednoznačne ide o odlišný inštitút od (zákonného) úroku z omeškania. K poplatkom za vedenie účtu uviedol, že ho považuje za opodstatnený, nakoľko viedol pre žalovanú účet až do jeho zatvorenia a preto argument súdu prvej inštancie, že za tento poplatok neposkytoval žiadne protiplnenie považoval za neopodstatnený a nestotožnil sa ani s argumentom súdu prvej inštancie, že spoplatnenie účtu je podmienené jeho aktívnym využívaním. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zamietajúcej časti zmenil a žalobe vyhovel a zaviazal žalovanú zaplatiť mu celú uplatnenú sumu do jedného roka od právoplatnosti rozsudku a priznal mu aj náhradu trov odvolacieho konania. 14. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že s tvrdeniami uvedenými v odvolaní nesúhlasí. Nepoprela, že mala účet u žalobcu na ktorom mala debet a že prečerpala finančné prostriedky, keďže mala debet povolený len vo výške 170.- EUR. Uviedla, že od roku 2015, keď jej bolo povolené prečerpanie zníženie na nulu, už účet nepoužívala, nakoľko mala obavu z ďalšieho zvyšovania dlhu. Dlh uznala len vo výške 362,18 EUR, ktorý riadne mesačne spláca vo výške 50.-EUR. Konštatovala, že okresný súd vo veci úplne zistil skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 15. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 16. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 17. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP). 18. V posudzovanej veci súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanej zaplatenia žalovanej istiny s príslušenstvom, jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyšli najavo a vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Vec posúdil správne i po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval príslušné zákonné ustanovenia. Svoje zistenia a závery, pre ktoré žalobu čiastočne zamietol aj riadne odôvodnil a vysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán súvisiacimi s predmetom konania. 19. K namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery, avšak v posudzovanej veci, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za správne. 20. V posudzovanej veci zostalo sporným po čiastočnom uznaní nároku žalobcu vyriešenie otázky či žalobcovi prislúcha nárok na úhradu sumy vo výške 470,78 EUR označenej ako nepovolené prečerpanie a uplatnený úrok vo výške 28% ročne zo sumy 723,76 EUR od 20.05.2017 do zaplatenia. Odvolací súd sa plne stotožňuje so súdom prvej inštancie, že žalobca nepreukázal nárok na žalobou uplatnenú pohľadávku na zaplatenie úrokov tvoriacich nepovolené prečerpanie podľa jednotlivých výpisov z účtu žalovanej a nepreukázal, že ich výška bola so žalovanou ako spotrebiteľkou individuálne dojednaná. Stotožnil sa so súdom prvej inštancie, že žalobcovi nárok na zaplatenie jednotlivých úrokov uplatnených vo výpisoch z účtu žalovanej od 31.01.2015 do 28.04.2017 tvoriacich sumu uplatneného nepovoleného prečerpania neprináleží. Prisvedčil súdu prvej inštancie aj v tom, že žalobcovi nepatrí úrok z omeškania vo výške 28% ročne zo sumy 723,76 EUR od 20.05.2017 do zaplatenia, ktorý si žalobca uplatnil po zosplatnení celej pohľadávky. 21. Odvolací súd konštatuje, že debetný úrok vo výške 28% z uplatnenej sumy 723,76 EUR od 20.5.2017 do zaplatenia odvodzoval žalobca od všeobecných obchodných podmienok. V konaní bolo nesporné, že žalobca ku dňu 19.5.2017 zatvoril účet žalovanej, z čoho možno konštatovať, že tým určil splatnosť dlhu nepovoleného prečerpania. Vzťahy nepovoleného prečerpania sa v zmysle § 710 Obch. zák. spravujú ustanoveniami zmluvy o úvere (§ 497 a nasl. Obch. zák.). Možno teda konštatovať, že ak žalobca požaduje od žalovaného úroky z úveru - debetný úrok vo výške 28% odo dňa 20.5.2017, ide o úroky po splatnosti úveru, ktoré žalobcovi nepatria. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 476/2012 z 18.9.2012, podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania. Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. V nadväznosti na uvedené, ak teda nastal stav, kedy už spotrebiteľ nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonfomný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by spotrebiteľ na výzvu nevrátil. Súd takýto stav nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi. Zároveň by bol podporovaný aj stav, v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky mu majú nahradiť stav jeho potenciálnej nečinnosti. Takéto konanie veriteľa neponíma v slovenskom právnom poriadku nijakú právnu ochranu a ani preto niet titulu na inkasovanie odplatných úrokov. 22. Odvolací súd dáva do pozornosti, že Súdny dvor výkladom smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách stanovil zásadne pravidlo pre kvalifikáciu zmluvnej podmienky za nekalú, ak sa odkláňa od dispozitívnych noriem zákona v neprospech spotrebiteľa (napr. C-415/11, AZIZ), keď čl. 3 ods.1 smernice 96/13 sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „ značná nerovnováha“ ku škode spotrebiteľa treba posúdiť na základe analýzy vnútroštátnych právnych predpisov uplatňovaných v prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami s cieľom posúdiť, či a prípadne v akej miere, je právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy najvýhodnejšie, než právne postavenie zakotvené v platnom vnútroštátnom práve, na účely určenia, či dôjde k nerovnováhe „napriek požiadavke dôvery“ treba preveriť či predajca alebo dodávateľ, ktorý zaobchádza so spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s dotknutou podmienkou po individuálnom dojednaní. Podľa článku 8 Smernice Rady 93/13 EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, môžu štáty prijať prísnejšie opatrenia za účelom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa. Navrhovaná právna úprava bez ujmy pre dodávateľa zabezpečuje jednoduchšie, ale predovšetkým jednotnejšie pravidlá pri sankciách spojených s porušením záväzku spotrebiteľa, keď spotrebiteľské vzťahy nesmú byť zdrojom neprimeraných ziskov. Je nepochybné, že za úver možno dohodnúť úroky a možno dohodnúť aj obdobie na užívanie finančných prostriedkov(úverové obdobie). Zákon umožňuje dodávateľovi na určitú dobu (do splatnosti), podľa jeho predstáv poskytnúť úver a vyplácať si za toto obdobie úroky. Od začiatku sa ale sledujú úroky za dohodnutú dobu, ktorej koniec završuje tzv. splatnosť úveru. Zo zákona stanovených dôvodov má dodávateľ tiež právo splatnosť posunúť, avšak niet zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť úroky popri úrokoch z omeškania. Ak úver nie je splatený po splatnosti, zákon priznáva za zadržanie finančných prostriedkov sankcie, či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. zmluvná pokuta) s tým, že uvedenej dispozície zákona sa evidentne dotýka dohoda o úrokoch po splatnosti, popri ďalších úrokoch za omeškanie a ďalších sankciách, pričom ak evidentne táto dohodnutá konštrukcia indikuje neprimeraný nárast dlhu, zákonite nastupuje otázka povinnosti vykonania súdnej kontroly prijateľnosti takejto dohody(úrokov popri úrokoch z omeškania) a ďalších sankciách. Dohoda o platení úrokov za úver aj po splatnosti spôsobuje, že takéto úroky v skutočnosti navyšujú cenu za užívanie finančných prostriedkov za obdobie do dohodnutej alebo predčasne vyvolanej doby splatnosti a zneisťujú sankčný mechanizmus úrokov z omeškania. Podľa názoru odvolacieho súdu je nesporné, že taký odklon od dispozície právnej normy, ktorý sleduje úroky popri úrokoch z omeškania, či iných sankciách, je v neprospech žalovanej. Ak by takejto dohody nebolo, zákon by umožňoval žalobcovi uplatniť po splatnosti sankcie úroky z omeškania pri pomerne novom pravidle o administratívnom strope na celkové sankcie zakotvené v § 3a nar. vlády 87/1995 Z.z.. je evidentné, že úroky popri úrokoch z omeškania sú nielen odklonom od zákona v neprospech žalovanej, ale vo svojich dôsledkoch odporujú aj kogentnému zákonnému pravidlu v ust. § 3a ods.3 nar. vl.č. 87/1995 Z.z.. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej povahe jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové okamžité vrátenie celej požičanej istiny, z čoho vyplýva, že rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva v tom, že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz. Je nutné zároveň uviesť, že úroky za poskytnutie úveru sa na rozdiel od odplaty za akúkoľvek inú odplatnú službu či kúpu tovaru odlišujú tým, že plynutím času narastajú. 23. Vychádzajúc z uvedeného dohoda, podľa ktorej má spotrebiteľ popri úrokoch z omeškania, prípadne ďalších sankciách platiť po splatnosti pohľadávky aj úroky za poskytnutie úveru do splatenia úveru, spôsobuje značnú nerovnováhu ku škode spotrebiteľa, predstavuje značné zhoršenie postavenia spotrebiteľa oproti zákonnému pravidlu, ktoré chráni spotrebiteľa v úverových vzťahoch pred nadmerným navýšením dlhu oproti výške úveru. Uplatnená suma nepovoleného prečerpania od obdobia 31.01.2015 je tvorená výlučne úrokmi v nešpecifikovanej percentuálnej výške, poplatkami za vedenie účtu a od 29.02.2016 aj príplatkom za vedenie účtu v exekúcii/ výkonu rozhodnutia vo výške 5,- EUR mesačne. Z predložených výpisov z účtov žalovaná počas celého obdobia od 31.01.2015 do 19.05.2017 s účtom nenakladala a žalobca jej neposkytol žiadne finančné prostriedky formou povoleného prečerpania alebo úveru, a napriek tomu jej na ťarchu účtu pripisoval stále sa zvyšujúci úrok, teda v záujme čo najväčšieho zisku si účtoval na účte, ktorý žalovaná vôbec nevyužívala a úročil ďalšie úroky a poplatky. 24. Odvolací súd udáva, že obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. 25. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súd prvej inštancie vo výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 26. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a žalovanej, ktorá mala úspech v odvolacom konaní, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. 27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).