Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 16Co/64/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1617209182 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1617209182.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského, v spore žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpenému Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Kubániho 16, Bratislava, proti žalovanej: C. O., G.. XX.X.XXXX, U. XX, M., o zaplatenie 443,84 eura s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky č.k. 32Csp/122/2017-51, zo dňa 22.11.2018, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku p o t v r d z u j e. II. Odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku odmieta. III. Žalovanej priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 217,40 eura spolu s úrokom z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 217,40 eura od 8.3.2015 do zaplatenia; vo zvyšnej časti žalobu zamietol; žiadnej zo strán nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu 14.11.2017 domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 443,84 eura s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 8.3.2015 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu zdôvodnil tým, že 2.10.2014 uzavrel so žalovanou Zmluvu o revolvingovom úvere č. 8500083361, na základe ktorej poskytol žalovanej úver 690 eur. Žalovaná sa zaviazala úver splácať v 42 mesačných splátkach po 21,82 eura, celkovo teda mala uhradiť 916,44 eura. Žalovaná sa dostala do omeškania s úhradou splátok úveru už pri splátke č. 1 a žalobcovi napokon celkovo zaplatila 472,60 eura. Žalovaná bola v omeškaní s úhradou splátky č. 2 o viac ako tri mesiace, žalobca si preto uplatnil právo podľa § 565 Občianskeho zákonníka, t.j. okamžitú splatnosť úveru 8.3.2015. Celková suma neuhradených splátok predstavuje sumu vo výške 443,84 eura. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie ozrejmil, že i keď zmluva o úvere predstavuje tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah [§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka] je zrejmé, že predmetná zmluva je súčasne spotrebiteľskou zmluvou a na žalovanú je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej uzavieraní nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, teda na právny vzťah založený zmluvou o úvere je potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka). Podľa názoru súdu prvej inštancie uvedený záver vyplýva zo skutočnosti, že tzv. spotrebiteľské zmluvy (i keď sú upravené v Občianskom zákonníku) nepredstavujú osobitný zmluvný typ aplikovateľný len na občianskoprávne vzťahy, naopak príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ bez ohľadu na to, či ide o občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah (vyplýva to najmä z toho, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách sú systematicky zaradené vo všeobecnej časti Občianskeho zákonníka, a teda nepredstavujú osobitný zmluvný typ v záväzkovej časti). Preto na právny vzťah žalobcu a žalovanej založený Zmluvou o úvere aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka (týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv) a ustanovenia Obchodného zákonníka (čo sa týka konkrétnych práv a povinností). Uzavretú zmluvu zároveň podriadil aj pod právny režim zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom ku dňu uzavretia spornej zmluvy (ďalej len "zákon č. 129/2010 Z.z."), nakoľko spotrebiteľským úverom sa na účely tohto zákona považuje (o.i.) aj dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme úveru (§ 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.). 3. Súd prvej inštancie mal preukázané z oznámenia o schválení úveru, že veriteľ schválil výšku úveru v sume 690 eur, odmenu za poskytnutie úveru v sume 295,44 eura (celková čiastka, ktorú musí dlžník splatiť 985,44 eura mínus poskytnutý úver 690 eur). Žalovaná mala úver splácať 42 mesiacov pri výške mesačnej splátky 21,82 eura, teda mala žalobcovi celkom zaplatiť 985,44 eura (42 splátok po 21,82 eura + poplatok za poskytnutie úveru 69 eur). Súd prvej inštancie mal ďalej preukázané, že došlo k platnému uzavretiu zmluvy o revolvingovom úvere, keď žalobca akceptoval žiadosť žalovanej pokiaľ ide o výšku požadovaného úveru v zmysle zmluvy zo dňa 2.10.2014. Žalovaná sa s platením pravidelných mesačných splátok úveru dostala do omeškania, žalobca dôvodne zosplatnil úver uplynutím 15 dní odo dňa doručenia oznámenia. Oznámenie o zosplatnení bolo žalovanej doručené 20.2.2015. Úver bol teda zosplatnený uplynutím 15-dňovej lehoty od 20.2.2015, t.j. ku dňu 7.3.2015 a žalovaná sa dostala do omeškania 8.3.2015. 4. Súd prvej inštancie uzavretú zmluvu následne podrobil kontrole, či obsahuje všetky zákonné náležitosti v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. a zistil, že neobsahuje zákonnú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) cit. zákona, a to termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, keď zistil, že v zmluve nie je vôbec dojednané, kedy nastane konečná splatnosť úveru; nepovažoval za postačujúce uviesť dátum poslednej splátky úveru až v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi. Bol názoru, že uvedenie tejto informácie až v oznámení a nie v samotnej zmluve nepostačuje na splnenie náležitostí, ktoré má mať zmluva o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. Ďalej konštatoval, že zmluva neobsahuje ani údaj podľa § 9 ods. 2 písm. k) o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, dojednaná je v nej totiž len celková suma splátok a ich výška, údaj o splatnosti splátky úplne absentuje. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie posúdil úver poskytnutý na základe dotknutej zmluvy v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. ako bezúročný a bez poplatkov. 5. S ohľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru súd prvej inštancie zistil (ako vyplýva z nepopretých tvrdení žalobcu, ktoré považuje za nesporné), že žalobca poskytol žalovanej sumu úveru 690 eur a žalovaná mu uhradila sumu 472,60 eura, žalovanú preto v zmysle § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 1 a ods. 5, § 54 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, ods. 2, ods. 8, § 2 písm. a), písm. b), § 9 ods. 2, ods. 6, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. zaviazal na úhradu rozdielu medzi týmito dvoma sumami, t.j. 217,40 eura, vo zvyšnej časti s poukazom na dôvody uvedené vyššie žalobu zamietol. Žalovaná sa dostala do omeškania s vrátením dlhu podľa uzavretej zmluvy o úvere, žalobcovi preto vzniklo právo požadovať tiež úroky z omeškania, a to v zákonom stanovenej výške, t.j. v sadzbe úrokov o päť percentuálnych bodov vyššej ako je úroková sadzba Európskej centrálnej banky (5,05 %) platná k prvému dňu omeškania 8.3.2015. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, ods. 2 C.s.p.. 6. Proti rozsudku (v celom rozsahu) podal odvolanie žalobca a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) bola námietka, že súd prvej inštancie v otázke posúdenia úveru poskytnutého na základe zmluvy o revolvingovom úvere ako bezúročného pre absenciu konečnej splatnosti úveru dospel k nesprávnemu právnemu záveru a nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázal na (i) výklad Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 podľa ktorého bráni únijné právo takému výkladu vnútroštátneho práva, v zmysle ktorého je bezúročnosť úveru možné spájať s náležitosťou, ktorú únijné právo neurčuje ako povinnú náležitosť zmluvy, (ii) súdnu prax ohľadne uvádzania konečnej splatnosti, ktorá nie je jednotná a je preto neprípustné, aby nejednoznačný a sporný výklad zákona bol na ťarchu sporovej strany a (iii) zmenu zákona č. 129/2010 Z.z., ktorá je účinná od 1.5.2018 a ktorá bola prijatá z dôvodu odstránenia nepresností implementácie smernice potvrdzuje fakt, že s "konečnou splatnosťou" nie je možné spájať žiadny následok. Ak by tento údaj a jeho uvádzanie malo byť súčasťou ochrany spotrebiteľa, potom jeho vypustenie z ustanovení zákona je vlastne popretím takéhoto cieľa. Ozrejmil, že Súdny dvor EÚ v bode 58 rozsudku vo veci C-42/15 vyslovil, že ustanovenie čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES by sa nemalo vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva tento článok. Zároveň v spomenutom rozsudku konštatoval, že (výrok 4) čl. 23 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v čl. 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Súdny dvor svojím výkladom teda vymedzil dve podstatné skutočnosti a to, že s inou náležitosťou, akou je náležitosť uvedená v čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES nie je možné spájať záver o bezúročnosti, pretože takúto inú náležitosť nie je možné do vnútroštátnej úpravy ani uviesť. Druhou skutočnosťou je, že bezúročnosť úveru je možné spájať len s náležitosťou, ktorá spochybňuje možnosť posúdiť rozsah záväzku spotrebiteľa (čo termín konečnej splatnosti nie je, pretože ten žiadny rozsah nedefinuje. Rozsah záväzku vymedzuje počet a výška splátky, celková čiastka na splatenie a RPMN). 7. Argumentoval tým, že náležitosť "konečná splatnosť úveru" nepozná únijné právo, čo napokon viedlo k tomu, že došlo k zmene zákona č. 129/2010 Z.z. a táto náležitosť práve z dôvodu dodržiavania únijného práva bola vylúčená. Stalo sa tak novelou č. 279/2017 Z.z. (článok XII.), pričom jej prijatie bolo odôvodnený tým, že ide o zohľadnenie záverov Súdneho dvora Európskej únie z 9.11.2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s./ C. K. a v nadväznosti naň upravuje náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a upravuje okolnosti, za ktorých sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Namietal, že ak by "konečná splatnosť" mala byť náležitosťou zmluvy v rámci zabezpečenia ochrany spotrebiteľa, potom nedáva ani zmena zákona, a ani samotné rozhodnutie Súdneho dvora EÚ racionálny význam. Ak uvádzanie konečnej splatnosti úveru bolo zo zákonnej úpravy vypustené, potom pri aplikácii znenia zákona do spomenutej novely je potrebné zachovať požiadavku na eurokonformný výklad zákona. Konkrétne vo vzťahu k uvádzaniu termínu konečnej splatnosti to znamená, že s týmto údajom (náležitosťou) nemôže byť spájaný následok v podobe bezúročnosti, pretože členský štát takúto skutočnosť nemôže upraviť vo vnútroštátnom práve ako dôvod bezúročnosti a ďalej ani preto, lebo údaj o konečnej splatnosti nie je spôsobilý ovplyvniť posúdenie rozsahu záväzku spotrebiteľa. V súvislosti s potrebou eurokonformného výkladu poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.2.2018, sp. zn. 3 Cdo 146/2017 a tiež rozhodnutie Súdneho dvora EÚ (§ 110 C. Q. C-212/04, § 44, § 47 O. C-105/03). 8. Namietal skutkové závery súdu prvej inštancie o tom, že uzavretá zmluva neobsahuje uvedenie konečnej splatnosti úveru; požiadavka uvedenia termínu konečnej splatnosti úveru bola v posudzovanom zmluvnom vzťahu splnená viacerými spôsobmi, a to 1/ určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok, 2/ spôsobom vyplývajúcim z článku 4. ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti. Bol názoru, že uvedenie konečnej splatnosti treba vykladať vo vzájomných súvislostiach. Zmluva o revolvingovom úvere požadované informácie obsahovala, a to spôsobom vyplývajúcim z obsahu jednotlivých dokumentov, ktoré podľa vôle zmluvných strán predstavovali jej neoddeliteľnú súčasť. Svoj názor podporil odkazom na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13Co/111/2014. Na uvedenom základe mal za to, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým záverom a vec nesprávne posúdil aj po právnej stránke. 9. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len "C.s.p."), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom zamietajúcom výroku vecne správny (§ 387 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil 31.3.2020 (§ 219 ods. 3 C.s.p.). 10. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, súd prvej inštancie zmluvu uzavretú medzi žalobcom a žalovanou právne posúdil ako zmluvu bezúročnú a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. z dôvodu, že zmluva neobsahuje údaj podľa § 9 ods. 2 písm. f) a to termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a údaj podľa § 9 ods. 2 písm. k) o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, dojednaná je v nej totižto len celková suma splátok a ich výška; údaj o splatnosti splátky úplne absentuje. 11. Žalobca v podanom odvolaní namietal nesprávne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie v otázke posúdenia úveru poskytnutého na základe zmluvy o revolvingovom úvere ako bezúročného pre absenciu termínu konečnej splatnosti úveru, t.j. z dôvodu, že zmluva neobsahuje údaj podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z., čomu následne venoval celú svoju odvolaciu argumentáciu. 12. V podanom odvolaní žalobca žiadnym spôsobom nereaguje na skutkové a právne závery súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru z dôvodu, že zmluva neobsahuje ani údaj podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pretože je v nej dojednaná len celková suma splátok a ich výška; údaj o splatnosti splátky úplne absentuje. 13. V tejto súvislosti odvolací súd pripomína, že podľa § 380 C.s.p. je viazaný dôvodmi odvolania nielen v zmysle ich paragrafového vymedzenia, ale aj konkrétneho skutkového vymedzenia, keď pri viazanosti dôvodmi odvolania neprichádza do úvahy vyhľadávanie konkrétnych skutočností v napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie a jeho postupe, ktoré by bolo možné prípadne podradiť pod niektorý zo zákonných dôvodov odvolania, pretože je neprípustné, aby odvolací súd sám vyhľadával konkrétne vady rozhodnutia alebo postupu súdu prvej inštancie v neprospech strany, ktorá odvolanie nepodala a v prospech ktorej napadnuté rozhodnutie vyznelo; z uvedeného potom vyplýva požiadavka aj na kvalitatívne vymedzenie odvolacieho dôvodu z hľadiska skutkovej a právnej argumentácie nachádzajúca podklad v zodpovednosti strany za to, že v konaní bude účinne uplatňovať svoje procesné práva a to aj v odvolacom konaní. Je notorietou, že k zodpovednému uplatňovaniu vlastných procesných práv patrí tiež požiadavka, aby strana sporu mala jasno v dôvodoch svojej nespokojnosti s rozhodnutím súdu prvej inštancie. 14. V dôsledku uvedeného odvolací súd konštatuje, že odvolacia argumentácia žalobcu spochybňujúca skutkové a právne závery súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru z dôvodu absencie údaja podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. sama osebe nebola spôsobilá ovplyvniť výrokovú správnosť napadnutého rozsudku v jeho zamietajúcej časti, nakoľko absencia čo i len jednej náležitosti podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru. 15. Na uvedenom základe neboli žalobcom uvádzané tvrdenia v odvolaní ďalej spôsobilé zmeniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti; odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v tejto zamietajúcej časti ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 16. Žalobca napadol odvolaním rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu, teda aj vo výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobe vyhovel. 17. Odvolací súd po prejednaní odvolania žalobcu v tejto časti dospel k záveru, že odvolanie je potrebné odmietnuť, pretože podľa § 359 C.s.p. odvolanie môže podať iba strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané a v zmysle § 386 písm. b) C.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou. Osobou oprávnenou podať odvolanie (osobou, ktorej svedčí procesná legitimácia na podanie odvolania) je prioritne tá strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C.s.p.); odvolanie podané oprávnenou osobu je podmienkou subjektívnej prípustnosti odvolania, ktorá je spojená s existenciou ujmy spôsobenej napadnutým rozhodnutím. Túto ujmu je potrebné ponímať výlučne z hľadiska procesného, pričom sa musí vychádzať z výroku rozhodnutia napadnutého odvolaním. Odvolanie žalobcu v napadnutej (vyhovujúcej) časti bolo podané neoprávnenou osobou, pretože žalobca napadol odvolaním výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý nebol vydaný v jeho neprospech. Odvolací súd na uvedenom základe odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti podľa § 386 písm. b) C.s.p., ako odvolanie podané neoprávnenou osobou odmietol. 18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanej priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mala vo veci plný úspech. 19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 62/2020 Z.z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, lehoty ustanovené zákonom na vykonanie procesného úkonu v konaní pred súdom v čase odo dňa účinnosti tohto zákona (od 27.3.2020) do 30. apríla 2020 neplynú.