Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/182/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1710206085 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1710206085.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: A. H., D.. XX.XX.XXXX, Š. P. Z., H. N. W. XX, XXX XX O. zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Klemovou, so sídlom M. R. Štefánika 1, Pezinok proti žalovanému: CENTRUM NÁRADIA, s.r.o., so sídlom Gagarinova 10A, 821 05 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 35 875 607 zastúpenému spoločnosťou zselinszky s. r. o., so sídlom Laurinská 3, 811 01 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 869 007, o zaplatenie 3 185,96 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 18.2.2019, č.k. 5C/182/2010-237, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku I. potvrdzuje. Vo výroku II sa mení tak, že žalobcovi sa proti žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 80,60%. Žalobcovi sa proti žalovanému priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi peňažnú sumu vo výške 3 185,96 eur spolu s úrokom s omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1 455,44 eur od 16.4.2010 do zaplatenia, a to do pätnásť dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a s použitím § 255 ods.1, § 256 ods.1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej „C.s.p.“) priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov súdneho konania, o ktorej výške bude rozhodnuté osobitným uznesením. 2. Prisudzujúci výrok vo veci samej právne odôvodnil § 42 , § 43 ods.1,2, § 54, § 17 ods.2, § 118 ods.1,2, § 69 ods.1 písm. b/, ods.3 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej „ Zákonník práce „) konštatujúc, že predmetom konania je tvrdený nárok, ktorého skutkový základ spočíva v nezaplatení peňažnej sumy žalovaným ako zamestnávateľom žalobcovi ako zamestnancovi, ktorú mal platiť podľa pracovnej zmluvy a nárok na zaplatenie peňažnej sumy, ktorú mal žalovaný ako zamestnávateľ zaplatiť žalobcovi ako zamestnancovi zo zákona po skončení pracovného pomeru žalobcu u žalovaného právnym úkonom žalobcu na základe neplatenia mzdy žalovaným. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania posúdil vzťah medzi žalobcom a žalovaným vzniknutý z Pracovnej zmluvy zo dňa 3.7.2007 ako pracovnoprávny vzťah, keď Pracovnú zmluvu zo dňa 3. 7.2007 posúdil ako pracovnú zmluvu podľa § 42 a nasl. Zákonníka práce obsahujúcu všetky povinné zákonné náležitosti, keď existencia pracovnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným nebola sporná. Tento pracovný pomer sa zmenil Pracovnou zmluvou zo dňa 1.2.2009, ktorú súd posúdil ako dohodu o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 3.9.2007 podľa § 54 Zákonníka práce sporným bolo, či došlo k ďalšej zmene obsahu pracovnej zmluvy, a to v časti výšky mzdy a akým spôsobom bol pracovnoprávny vzťah ukončený. 3. Pokiaľ ide o zmenu obsahu pracovnej zmluvy v časti výšky mzdy, žalobca tvrdil, že k tejto zmene nedošlo, žalovaný tvrdil, že k zmene obsahu pracovnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným došlo hlasovaním na porade dňa 10.3.2009 s následnou akceptáciou stavu spočívajúceho v znížení mzdy žalobcom. Súd prvej inštancie po konštatovaní viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení č. k. 5C/182/2010 - 190 zo dňa 16.11.2016, podľa ktorého absenciu písomného úkonu zákon nepostihuje sankciou neplatnosti iného ako písomne urobeného úkonu aj napriek dohode zmluvných strán o forme právneho úkonu (§ 17 ods. 2 in fine Zákonníka práce v spojení s § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka), keď ani z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva iný právny názor vyslovil, že k zmene obsahu právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným podľa Pracovnej zmluvy zo dňa 3.9.2007 v časti mzdy mohlo dôjsť ústne alebo konkludentne. Zo samotného záznamu z porady zo dňa 10.3.2009 nemal preukázaný prejav vôle na strane žalobcu smerujúci k zmene pracovnej zmluvy. Pokiaľ ide o podpisy na prezenčnej listiny, tieto vyznačovali len prítomnosť osôb na porade, z ničoho nevyplýva, že by týmto podpisom podpisujúce osoby súhlasili so zmenou pracovnej zmluvy znížením mzdy, keď svedok Ď. vypovedal, že „prezenčná listina sa podpisovala asi na začiatku ako býva zvykom“, pričom je skutočnosťou všeobecne známou, že prezenčná listina vyznačuje prítomnosť (ako naznačuje pôvod slova z latinského praesentia - prítomnosť). Nebolo ničím preukázané, že prezenčná listina mala aj inú funkciu ako spísanie osôb prítomných na porade. Neobstojí potom výpoveď L.. Z. Z., že zamestnanci „súhlas podpísali podpísaním prezenčnej listiny“. Súd prvej inštancie ďalej skúmal, či priamo na porade nedošlo k dohode o zmene pracovnej zmluvy v časti mzdy, avšak zo žiadnych dôkazov nevyplynulo, že by žalobca prejavil ústne vôľu spočívajúcu v súhlase so zmenou pracovnej zmluvy v časti mzdy. Z výpovede svedka Ď. bolo preukázané, že žalovaný navrhol ako riešenie zhoršenej finančnej situácie zníženie miezd zamestnancov, avšak nebolo preukázané, že by žalobca s týmto vyjadril ústne súhlas, keď z výpovede svedka Ď. vyplynulo len „vyjadrovanie nespokojnosti“ zamestnancov so znížením mzdy. Pokiaľ ide o rozpor Čestného prehlásenie A. Ď. („všetci zamestnanci súhlasili s riešením zníženia miezd na minimálnu výšku“) a výpovede svedka Ď. („buď mzdy alebo pracovníci, následne bola diskusia, ľudia vyjadrovali nespokojnosť, nepamätám si, že by niekto konkrétny vyjadril spokojnosť s týmto, následne niekto z vedenia povedal, že sa znížia mzdy, čo bol vlastne výsledok porady. Ďalej sa nediskutovalo...“), tento je spôsobený tým, že čestné prehlásenie pripravoval svedkovi žalovaný, teda nebolo priamo vyjadrením spomienok svedka, ale tento len podpisom osvedčil, že popísaný dej sa stal, teda nekládol dôraz a pozornosť na každé slovo v texte („Čestné prehlásenie nespisoval...keď podpisoval čestné prehlásenie, prečítal si to, podpísal to, že na porade bol a že niečo také tam odznelo“). Navyše ak by mala byť zmenená pracovná zmluva dohodou na porade dňa 10.3.2009, musel by byť dohodnutý konkrétny obsah, teda odkedy prináleží žalobcovi menšia mzda a v akej výške. Tieto náležitosti však z Čestného prehlásenie A. Ď. nevyplývajú. Naostatok súd prvej inštancie skúmal, či právny úkon žalobcu nebol vykonaný „iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť“ (§ 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a dospel k záveru, že zo žiadneho dôkazného prostriedku nevyplynulo, že by žalobca prejavil iným spôsobom súhlas s návrhom žalovaného na zníženie mzdy na výšku minimálnej mzdy od mája 2009, keď samotné mlčanie o tomto nesvedčí. V tejto súvislosti súhlasil s argumentáciou právneho zástupcu žalobcu, že vzhľadom na ústnu formu návrhu na zmenu pracovnej zmluvy, je potrebné tento návrh prijať hneď, inak zaniká (podľa § 43b ods. 2 Občianskeho zákonníka „ústny návrh zaniká, ak sa neprijal ihneď, ibaže z jeho obsahu vyplýva niečo iné“). Pre posúdenie prijatia návrhu žalovaného bolo preto možné skúmať len skutočnosti na porade dňa 10.3.2009, a teda aj prípadný konkludentný súhlas mohol byť vyjadrený výlučne na porade dňa 10.3.2009. Súd prvej inštancie konštatoval, že v konaní nebolo preukázané žiadne konanie, ktoré by bolo možno posúdiť ako iný spôsob nevzbudzujúci pochybnosti o súhlase žalobcu s navrhnutou zmenou pracovnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným v časti výšky mzdy, nebola tak preukázaná zmena pracovnej zmluvy v časti výšky mzdy a žalobcovi preto prináleží mzda vo výške 500 eur zvýšená o sumu podľa obratového koeficientu v spojení s hodnotiacim koeficientom. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že „je dlhší časový odstup od podpísania listiny svedkom a od porady a preto si už nemohol pamätať, čo ako odznelo“, výpoveď svedka bola na jednej strane čo do istých faktov nedostatočne určitá, na druhej strane si však niektoré veci pamätal zreteľne, a preto nebolo možné odmietnuť jeho výpoveď en bloc. Za nepreukázané mal súd prvej inštancie aj tvrdenie žalovaného o „odhlasovaní“ zníženia miezd na porade „čím žalobca vyjadril súhlas“, keď podľa Záznamu z porady zo dňa 10.3.2009 zamestnanci vyjadrili súhlas s prechodným znížením miezd, avšak nie je uvedené, že by hlasovali, teda že by vykonali výslovný súhlas. 4. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia ďalej uviedol, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca vykonával práce v mesiacoch máj 2009 až marec 2010 podľa Pracovnej zmluvy zo dňa 3.9.2007 zmenenej Pracovnou zmluvou zo dňa 1.2.2009 s výnimkou doby pripadajúcej na sviatky a čerpanie dovolenky a deviatich dní v mesiaci jún 2009, troch dní v mesiaci október 2009, dvoch dní v mesiaci november 2009, jedného dňa v mesiaci január 2010 a jedného dňa v mesiaci február 2010 počas ktorých mal vyplácané nemocenské dávky. Žalobcovi potom za obdobie mesiacov máj 2009 až marec 2010 mala by vyplácaná mzda za odpracované dni, keď mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty (naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu (§ 118 ods. 2 Zákonníka práce). Žalovaný zaplatil žalobcovi menej za mesiac máj 2009 sumu 146,06 eur, za mesiac jún 2009 sumu 120,84 eur, za mesiac júl 2009 sumu 177,82 eur, za mesiac august 2009 sumu 175,28 eur, za mesiac september 2009 sumu 195,20 eur, za mesiac október 2009 sumu 169,64 eur, za mesiac november 2009 sumu 197,80 eur, za mesiac december 2009 sumu 204,50 eur, za mesiac január 2010 sumu 173,98 eur, za mesiac február 2010 sumu 161,04 eur a za mesiac marec 2010 sumu 8,36 eur, celkom spolu žalovaný nevyplatil žalobcovi časti mzdy v súhrnnej výške 1 730,52 eur, keď tento rozdiel je počítaný ako rozdiel medzi skutočne vyplatenou hrubou mzdou za jednotlivé mesiace (vypočítanou ako súčin činiteľa - hrubej hodinovej mzdy vytvorenej ako podiel zníženej mesačnej hrubej mzdy a počtu hodín z fondu pracovného času v tom ktorom mesiaci a činiteľa počtu odpracovaných hodín, keď k tomuto súčinu je potrebné pripočítať súčin činiteľa - hrubej hodinovej mzdy vytvorenej ako podiel zníženej mesačnej hrubej mzdy a počtu hodín z fondu pracovného času v tom ktorom mesiaci a činiteľa počtu hodín pripadajúcich na sviatok) a hrubou mzdou, ktorá mala byť vyplatená (vypočítanou ako súčin činiteľa - hrubej hodinovej mzdy vytvorenej ako podiel mesačnej hrubej mzdy, ktorá mala byť vyplatená a počtu hodín z fondu pracovného času v tom ktorom mesiaci a činiteľa počtu odpracovaných hodín, keď k tomuto súčinu je potrebné pripočítať súčin činiteľa - hrubej hodinovej mzdy vytvorenej ako podiel mesačnej hrubej mzdy, ktorá mala byť vyplatená a počtu hodín z fondu pracovného času v tom ktorom mesiaci a činiteľa počtu hodín pripadajúcich na sviatok). V Pracovnej zmluve zo dňa 3.9.2007 v znení Pracovnej zmluvy zo dňa 1.2.2009 bolo dohodnuté vyplácanie mzdy vždy do 15. dňa nasledujúceho mesiaca v súlade s § 129 ods. 1 Zákonníka práce, žalovaný tak porušil svoju zmluvnú a zákonnú povinnosť vyplatiť mzdu v dohodnutej výške. Súd prvej inštancie na základe uvedeného zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 1 730,52 eur ako nevyplatených častí miezd za obdobie máj 2009 až marec 2010. 5. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na zaplatenie peňažnej sumy, ktorú mal žalovaný ako zamestnávateľ zaplatiť žalobcovi ako zamestnancovi zo zákona po skončení pracovného pomeru žalobcu u žalovaného právnym úkonom žalobcu na základe neplatenia mzdy žalovaným, t.j. okamžitým skončením pracovného pomeru, žalovaný počnúc mesiacom máj v roku 2009 nevyplácal mzdu v dohodnutej výške, teda každý mesiac porušil svoju povinnosť vyplatiť mzdu (§ 118 ods. 1 Zákonníka práce). Nevyplatenie častí jednotlivých miezd je samostatným porušením povinností žalovaného ako zamestnávateľa a s každým ďalším nevyplatením časti mzdy je spojený nový nárok, ktorý je súčasne samostatne aj odstrániteľný ak tak zákon umožňuje, neobstojí potom tvrdenie žalovaného, že žalobca „mal skončiť pracovný pomer do 1 mesiaca potom ako sa o znížení mzdy dozvedel, pričom mu neplynie nová lehota pre skončenie pracovného pomeru“. V Pracovnej zmluve zo dňa 3.9.2007 v znení Pracovnej zmluvy zo dňa 1.2.2009 bolo v čl. V ods. 2 dohodnuté vyplácanie mzdy vždy do 15. dňa nasledujúceho mesiaca. V danom prípade žalovaný nevyplatil žalobcovi časť mzdy ani za január 2010, ktorá mzda bola v súlade so zmluvou splatná dňa 15.2.2010, žalovaný tak uplynutím dňa 15.2.2010 a nevyplatením časti mzdy vo výške 173,98 eur porušil svoju zmluvnú (čl. V ods. 2) a súčasne zákonnú (§ 118 ods. 1 Zákonníka práce) povinnosť, žalobca sa dozvedel o nevyplatení časti mzdy v deň nasledujúci po dni splatnosti, keď až do konca dňa splatnosti mohol žalobca zaplatiť celú mzdu. Na uvedené nemá vplyv ani skutočnosť, že žalovaný už počnúc mesiacom máj 2009 nevyplácal mzdu v celej výške, keď aj z výpovede L.. Z. Z. („Žalobca bol za ním, že má nízky plat a žiadal vyšší plat, ale nikdy to neriešil písomne“) ako aj z tvrdení samotného žalobcu mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca namietal nevyplácanie mzdy v celej výške a navyše odmietol podpísať Internú smernicu IS 01/10 Mzdový systém zo dňa 1.2.2010, teda bolo celkom zrejmé, že nesúhlasí s úpravou mzdy. Z Okamžitého skončenia pracovného pomeru mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca odovzdal žalovanému listinu dňa 8.3.2010, teda pred uplynutím jednomesačnej lehoty, ukončil pracovný pomer pre porušenie povinnosti žalovaného vyplatiť mu celú mzdu za mesiac január 2010 v lehote podľa § 69 ods. 3 Zákonníka práce a v súlade s § 69 ods. 4 Zákonníka práce mu vznikol nárok na náhradu mzdy v sume priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov. 6. Pri určovaní priemerného mesačného zárobku žalobcu vypočítaného ku dňu skončenia pracovného pomeru súd prvej inštancie zohľadnil ust. § 129 ods. 3, § 134 ods.1, 2,4 Zákonníka práce , rozhodné obdobie október 2009 až december 2009 a výšku mzdy v sume 500 eur, ktorú mal žalobca dostávať zvýšenú o podiel na tržbách. Konštatoval, že v mesiaci október 2009 mal žalobca nárok na hrubú mzdu vo výške 500 eur zvýšenú o podiel na tržbách vo výške 372,40 eur (872,40 eur) za 146 odpracovaných hodín, v mesiaci november 2009 mal nárok na hrubú mzdu vo výške 500 eur zvýšenú o podiel na tržbách vo výške 257 eur (757 eur) za 154,5 odpracovaných hodín a v mesiaci december 2009 mal žalobca nárok na hrubú mzdu vo výške 500 eur zvýšenú o podiel na tržbách vo výške 468 eur (968 eur) za 156,5 odpracovaných hodín. V rozhodujúcom období IV. kalendárneho štvrťroka 2009 tak bola celková hrubá mzda, ktorá mala byť zúčtovaná na výplatu žalobcu vo výške 2 597,40 eur, v rozhodujúcom období žalobca odpracoval spolu celkom 457 hodín a jeho priemerný zárobok zistený ako priemerný hodinový zárobok (§ 134 ods. 4 Zákonníka práce) za obdobie IV. kalendárneho štvrťroka 2009 je tak vo výške 5,6836 eur/hod (2597,40/457), resp. 988,49 eur mesačne (5,6836 x 173,92). Na základe uvedeného súd prvej inštancie ustálil, že žalovaný bol povinný vyplatiť žalobcovi náhradu mzdy v sume priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov (§ 69 ods. 4 Zákonníka práce) najneskôr dňa 15.4.2010 (ako najbližší výplatný termín) a túto žalobcovi priznal v uplatnenej výške 1 455,44 eur (prihliadajúc na viazanosť žalobou podľa § 216 ods. 1 C.s.p.). O úrokoch z omeškania z tejto sumy rozhodol súd prvej inštancie podľa § 1 ods. 4, § 129 ods.4, 132 Zákonníka práce, § 517 ods. 2, § 563 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia č. 87/1995 Z.z.. 7. Pokiaľ ide o správanie sa žalobcu spočívajúce v poberaní platu po dobu 11 mesiacov v odôvodnení rozhodnutia napokon konštatoval, že nebolo síce preukázané, že by žalobca bol vyjadril na porade nesúhlas so znížením mzdy, avšak bolo preukázané z výpovede svedka Ď., že bola všeobecná nespokojnosť so znížením miezd, navyše sám konateľ žalovaného vypovedal, že žalobca „bol za ním, že má nízky plat a žiadal vyšší plat, ale nikdy to neriešil písomne“. Keďže nie je predpísaná forma na namietanie nesprávne vyplatenej mzdy, žalovaný sa mal potom zaoberať požiadavkou žalobcu a preukázanému skutkovému stavu nezodpovedá tvrdenie, že žalobca „neprotestoval, nevyjadril nesúhlas“ so zníženou výškou mzdy. Z dlhodobého prevažne pasívneho správania žalobcu potom nemožno vyvodiť vyjadrenie súhlasu, keďže toto bolo prerušené nesúhlasom s výškou mzdy. Pokiaľ ide o zmenu pracovnej zmluvy v časti mzdy svedok Ď. vypovedal, že on mal dohodnutú zmenu zmluvy osobitne písomne po porade dňa 10.3.2009 a zmeny zmluvy sa následne aj dohadovali („Návrh z vedenia bol plošný, avšak potom sa individuálne dojednávali tie zníženia miezd, keď sa podpisovali nové platové dekréty“). Za nepreukázané mal súd prvej inštancie i tvrdenie žalovaného, že „konanie žalobcu spočívajúce v poberaní mzdy 11 mesiacov v zníženej výške a v následnom zažalovaní je rozporné s dobrými mravmi“, keď žalovaný netvrdil a ani nepreukázal s ktorým konkrétnym pravidlom dobrých mravov by malo byť toto správanie v rozpore. Navyše žalobca nižšiu mzdu namietal a bolo vecou žalovaného, že na túto žiadosť žalobcu fakticky žiadnym spôsobom nereagoval. Za nezodpovedajúce skutočnosti mal tvrdenie žalovaného, že „spôsob výpočtu žalovanej sumy zo strany žalobcu je nesprávny, nakoľko v žiadnom z rozhodných mesiacov nie je zohľadnená prípadná práceneschopnosť zamestnanca alebo iné skutočnosti“, keďže pri nedoplatku mzdy ako ak náhrade mzdy boli zohľadnené ošetrenie a práceneschopnosť žalobcu. 8. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný navrhujúc, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a žalobu ako nedôvodnú zamietol. V odvolaní konštatoval, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zdôraznil, že zamestnanci mali možnosť sa dobrovoľne rozhodnúť, či budú súhlasiť so znížením ich základných miezd na úroveň minimálnej mzdy alebo v prípade ich nesúhlasu bude s niektorými skončený pracovný pomer výpoveďou podľa § 63 ods.1 písm.b / Zákonníka práce a po podrobnom vysvetlení dôvodov všetci zamestnanci žalovaného súhlasili so znížením mzdy . Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil výpoveď štatutárneho zástupcu žalovaného L.. Z. Z. na pojednávaní dňa 18.6.2014 a aj svedeckú výpoveď svedka A. Ď. na pojednávaní dňa 23.1.2019, a to vo vzťahu ku konaniu a úkonom žalobcu, ktorými došlo k zmene obsahu pracovnej zmluvy. Žalobca počas doby viac ak 11 mesiacov poberal základnú mzdu v zníženej výške a žiadnym spôsobom písomne a ani inou formou zníženie svojej základnej mzdy, resp. spôsob zmeny jeho základnej mzdy nenamietal. S poukazom na § 391 ods.2 C.s.p. žalovaný namietol, že súd prvej inštancie, čo sa týka konania žalobcu jednak na pracovnej porade dňa 10.3.2009 a po jej konaní, nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu uvedený v jeho uznesení zo dňa 29.3.2018, keď všetky navzájom súvisiace skutočnosti a správanie sa žalobcu preukazujú jeho súhlas so zmenou výšky základnej mzdy. V danom prípade je podstatné, že žalobca počas súdneho konania ani netvrdil, že by vyjadril pri hlasovaní o znížení základných miezd zamestnancov na pracovnej porade dňa 10.3.2009 nesúhlas. Žalovaný nespochybňuje, že zamestnanci na pracovnej porade dňa 10.3.2009 vyjadrili s navrhovanými alternatívami riešenia stavu na prevádzke žalovaného nespokojnosť, avšak z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by vyjadrili s navrhovanými alternatívami nesúhlas. Podľa názoru odvolateľa nie je možné zamieňať si pojmy nespokojnosť zamestnancov s návrhmi žalovaného s nesúhlasom zamestnancov s predloženými návrhmi. Žalobca žiaden iný návrh na riešenie vzniknutej situácie nepredložil a je logické, že jeho konanie v podobe súhlasu s dohodou o zmene pracovných podmienok na pracovnej porade dňa 10.3.2009 nevzbudzovalo žiadne pochybnosti a žalovaný považoval takéto konanie žalobcu za súhlas so znížením jeho základnej mzdy . Konaním žalobcu spočívajúcim v poberaní mzdy 11 mesiacov v zníženej výške a v jej následnom zažalovaní, žalobca absolútne poprel základný účel a zmysel konania pracovnej porady dňa 10.3.2009. Na základe skutočnosti, že medzi žalobcom a žalovaným došlo k uzavretiu dohody o zmene pracovných podmienok, ktorej obsahom bolo zníženie základnej mzdy žalobcu, nie je správny výrok súdu, ktorým žalobcovi priznal doplatok jeho mzdy za obdobie od mája 2009 do marca 2010 a náhradu mzdy v zmysle ust. § 69 ods.4 Zákonníka práce . 9. Žalobca v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne a právne správne potvrdiť. Uviedol, že v konaní žalovaný nepreukázal, že medzi zamestnancom a zamestnávateľom došlo na porade dňa 10.3.2009 k zmene pracovnej zmluvy v časti mzdy, že predmetom porady bolo rokovanie o návrhu žalovaného ako zamestnávateľa na zmenu pracovnej zmluvy prítomných zamestnancov a že prítomní zamestnanci túto poradu vnímali ako záväzné dobrovoľné rozhodovanie každého z nich o tejto skutočnosti. Za neprípustné žalobca považoval, aby bola kolektívna komunikácia na porade interpretovaná ako uzavretie dohody o zmene pracovných podmienok bez toho, aby zamestnanci o takomto kontraktačnom procese vedeli, resp. boli naň upozornení. V takomto prípade nemožno hovoriť ani o slobodnom prejave vôle zamestnancov, ale o prejave vôle pod hrozbou straty zamestnania. Žalobca napokon uviedol, že uzavretie dohody o zmene pracovnej zmluvy v časti mzdy medzi žalobcom a žalovaným nebolo preukázané ani z jeho ďalšieho konania po porade dňa 10.3.2009, čo vysvetlil na pojednávaní dňa 23.1.2009. 10. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov podaného odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru o nedôvodnosti odvolania podaného žalovaným. 11. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok ( § 380 ods. 2 C.s.p.). 12. Prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav sa odvolací súd v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi vzťahujúcimi sa k odvolaním napadnutémuprisudzujúcemu výroku rozsudku prvoinštančného súdu, v ktorom konajúci súd dostatočne, presvedčivo a zrozumiteľne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku žalobcu podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vysporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387 ods. 2, 3 C.s.p.) vzťahujúcimi sa k prijatému výroku vo veci samej, ktoré odvolateľ čiastočne zopakoval v podanom odvolaní. Z uvedeného dôvodu využíva možnosť danú mu ust. § 387 ods.2 C.s.p. v odôvodnení sa vo vzťahu k prisudzujúcemu výroku obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia vzťahujúcich sa k tomuto výroku. V záujme dôsledného vyporiadania sa s uplatnenými odvolacími dôvodmi udáva nasledovné. 13. V súvislosti s opravným prostriedkom podaným žalovaným odvolací súd konštatuje, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 379, 380 C.s.p.), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. 14. K žalovaným uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods.1 písm. f/ C.s.p. ( t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania. 15. Po preskúmaní obsahu spisu odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie v časti, v ktorej dospel k záveru o dôvodnosti nároku na doplatenie mzdy za vykonanú prácu za obdobie od mája 2009 do marca 2010 v celkovej sume 1 730,52 eur (ktorej výšku a spôsob určenia žalovaný v odvolacích námietkach nenamietol) nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení druhého dielu zákona č. 160/2015 Z.z. alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Za nedôvodné posúdil námietky žalovaného o nesprávnom vyhodnotení výpovede štatutárneho zástupcu žalovaného L.. Z. Z. na pojednávaní dňa 18.6.2014, ako aj svedeckú výpoveď svedka A. Ď. na súdnom pojednávaní dňa 23.1.2019 vo vzťahu ku konaniu a úkonom žalobcu, ktorými došlo k zmene obsahu pracovnej zmluvy. Odvolateľovi dáva do pozornosti, že hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli účastníkmi tvrdené a ktoré boli predmetom dokazovania , musí sudca už od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodné. Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. V uvedenej veci nemožno súdu prvej inštancie vyčítať žiadne pochybenia, keď v odôvodnení rozhodnutia jasne a zrozumiteľne vysvetlil dôvody vedúce ho k úvahe, že medzi stranami nedošlo k ústnej dohode o zmene obsahu pracovnej zmluvy v časti výšky dojednanej základnej mzdy (táto skutočnosť bola podstatnou pre rozhodnutie vo veci) vrátane uvedenia, ktoré vykonané dôkazy v tejto súvislosti vyhodnotil tak jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti. Pokiaľ žalovaný aj v odvolaní nespochybňuje, že „zamestnanci na pracovnej porade dňa 10.3.2009 vyjadrili s navrhovanými alternatívami riešenia stavu na prevádzke žalovaného nespokojnosť, avšak z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by vyjadrili s navrhovanými alternatívami nesúhlas“ je treba uviesť, že je povinnosťou zamestnávateľa ako silnejšej strany pracovnoprávnych vzťahov postupovať pri výkone práv a povinností z takýchto vzťahov v súlade so zákonom, keď práve na vyváženie silnejšieho postavenia zamestnávateľa kladie na neho právna úprava zvýšené nároky. Zo skutkového stavu vyplývajúceho z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalovaný postupoval pri znížení základnej mzdy zamestnancom neštandardným spôsobom, keď v prípade individuálne uzavretých pracovnoprávnych vzťahov, ktorých súčasťou boli aj dohody o výške mzdy, považoval za dostatočné len oznámiť alternatívy riešenia v tom čase aktuálnych výsledkov hospodárenia spoločnosti (buď znížením počtu pracovníkov na predajni alebo znížením základných miezd zamestnancov) na porade dňa 10.3.2009 bez následného individuálneho prejednania „súhlasu pracovníkov s variantou b“ s každým zamestnancom (vrátane žalobcu), ktorého sa mala týkať zmena vo výške základnej mzdy. 16. Pokiaľ žalovaný v odvolaní s poukazom na § 391 ods.2 C.s.p. namietol, že súd prvej inštancie, čo sa týka konania žalobcu jednak na pracovnej porade dňa 10.3.2009 a po jej konaní, nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu uvedený v jeho uznesení zo dňa 29.3.2018, odvolací súd konštatuje, že požiadavky na reflektovanie právneho názoru súdu vyššieho stupňa zaujaté v tej istej právnej veci a vyjadrené v jeho zrušujúcom rozhodnutí, sú pri následnom rozhodovaní súdu prvej inštancie výrazne prísnejšie, než v prípade precedenčnej (judikatórnej) záväznosti. Je treba uviesť i to, že vo výnimočných prípadoch sa princíp viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu nemusí uplatniť, avšak akýkoľvek takýto odklon je nutné dôkladne odôvodniť (analógia s § 220 ods.3 C.s.p.). V danej veci z obsahu ods.9 odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie zrozumiteľne vyplývajú dôvody , pre ktoré súd prvej inštancie pri posudzovaní existencie súhlasu žalobcu s návrhom žalovaného na zmenu výšky základnej mzdy predneseného na porade dňa 10.3.2009 skúmal výlučne len skutočnosti na tejto porade a nezaoberal sa následným konaním žalobcu (prijatú úvahu právne podložil ust. § 35 ods.1, § 43b ods.2 Občianskeho zákonníka a táto nebola odvolacími dôvodmi napadnutá). S poukazom na prijaté skutkové dôvody a ich podriadenie pod uvedené právne normy nemá potom odvolací súd dôvod prijatú úvahu súdu prvej inštancie posudzovať ako nerešpektovanie právneho názoru súdu vyššej inštancie. 17. Odvolací súd sa nemôže zhodnúť s odvolateľom ani v tom, že konaním žalobcu spočívajúcim v poberaní mzdy 11 mesiacov v zníženej výške a v jej následnom zažalovaní, žalobca absolútne poprel základný účel a zmysel konania pracovnej porady dňa 10.3.2009 a jedná sa o konanie v rozpore s dobrými mravmi. V tejto súvislosti opakovane poukazuje na to, že je vecou a v záujme zamestnávateľa, ako silnejšej strany pracovnoprávneho vzťahu, vykonávať práva a povinnosti zamestnávateľa v súlade s právnou úpravou a tak, aby výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov bol v súlade s dobrými mravmi. V danej veci bolo preto na zamestnávateľovi, aby v prípade zníženia základnej mzdy žalobcovi (a aj ostatných zamestnancov v danom čase) postupoval tak, aby spôsob vykonania tejto zmeny nevzbudzoval akékoľvek pochybnosti o jej obsahu a ani o tom, či sa vôbec jednalo o dobrovoľnú a slobodnú voľbu zamestnanca. Skutočnosť, že žalovaný týmto spôsobom pri zmene výšky základnej mzdy žalobcu nepostupoval, nemôže byť potom na ťarchu zamestnanca. Pokiaľ žalobca podal žalobu o doplatenie mzdových nárokov s odstupom 11 mesiacov od zníženia základnej mzdy a v čase, kedy už jeho pracovný pomer so žalovaným netrval, využil len svoje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 Ústavy SR. 18. Pokiaľ ide o nárok na zaplatenie náhrady mzdy za výpovednú dobu dvoch mesiacov vo výške 1 455,44 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne za obdobie od 16.4.2010 do zaplatenia (§ 69 ods.4 Zákonníka práce), súd prvej inštancie pri nepodaní žaloby o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru doručeného žalobcom žalovanému podľa § 69 ods.1 písm. b/ Zákonníka dňa 8.3.2010, nad rámec zákonnej úpravy uvedenej v ustanovení § 77 Zákonníka práce v napadnutom rozhodnutí posudzoval platnosť tohto úkonu smerujúceho ku skončeniu pracovného pomeru z hľadiska jeho formálnych a hmotnoprávnych náležitostí (§ 59 ods.1 písm. c/, § 69 ods.1 písm. b/, § 70 Zákonníka práce). Následne sa však správne zaoberal pre posudzovanie nároku v tejto časti podstatnou skutočnosťou , či v čase doručenia tohto úkonu žalovanému reálne existoval dôvod v ňom uvedený, t.j. či žalovaný bol ku dňu 8.3.2010 v omeškaní s vyplatením mzdy prináležiacej žalobcovi za prácu vykonanú v mesiaci januári 2010 a pri použití záverov, ku ktorým dospel pri posudzovaní nároku na doplatenie mzdy za vykonanú prácu za obdobie od mája 2009 do marca 2010 v celkovej sume 1 730,52 eur s príslušenstvom (vrátane skutočnosti, že za mesiac január 2010 žalovaný zaplatil žalobcovi o sumu 173,98 eur menej než ako mu prináležala), mal nárok v tejto časti opodstatnene čo do základu dôvodný. Je treba zdôrazniť, že žalovaný v odvolacích námietkach nenamietol správnosť prepočtu výšky súdom prvej inštancie priznanej náhrady mzdy za výpovednú dobu dvoch mesiacov (§ 69 ods.4 Zákonníka práce), pri určení ktorej postupoval v súlade s § 129 ods.3, § 134 ods.1,3,4 Zákonníka práce) pri zohľadnení rozhodného obdobia IV. štvrťroka 2009. 19. K námietke odvolateľa, že rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods.1 písm. h/ C.s.p.) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom konajúci súd prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil pri rozhodovaní o nároku žalobcu na doplatenie mzdy za vykonanú prácu za obdobie od mája 2009 do marca 2010 v celkovej sume 1 730,52 eur a o nároku na zaplatenie náhrady mzdy za výpovednú dobu dvoch mesiacov vo výške 1 455,44 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne za obdobie od 16.4.2010 do zaplatenia správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená. 20. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku I. ako vecne a právne správne podľa § 387 ods.2 C.s.p. potvrdil. 21. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 22. Podľa § 255 ods. 2 C.s.p. ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 23. K zmene rozhodnutia podľa § 388 C.s.p. odvolací súd pristúpil vo vzťahu k prijatému výroku II. o trovách konania z dôvodu, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania nezohľadnil pomer úspechu žalobcu vo veci. Vo všeobecnosti platí, že ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí (§ 255 ods.2 C.s.p.). Zásadne platí, že sa určuje najskôr pomer úspech a neúspechu v spore a až keď došlo k pomernému rozdeleniu náhrady, vypočítajú sa vynaložené trovy, a to u strany, ktorej úspech bol vyšší a ktorá má nárok na ich náhradu. V danom prípade žalobcom vysúdená suma 3 185,69 eur z celkovo uplatnenej sumy 3 526,20 eur (konanie v časti o zaplatenie 340,23 eur s príslušenstvom bolo v dôsledku procesného zavinenia na strane žalobcu po jeho dispozitívnom úkone zastavené výrokom I. rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 16.11.2016, č.k. 5C/182/2010-190, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 9.12.2016) predstavuje úspech žalobcu v pomere 90,30 % a úspech žalovaného v pomere 9,7 %. Úspech žalobcu v prvoinštančnom konaní, v rozsahu ktorého má nárok na náhradu trov konania, potom predstavuje pomer 80,60% ( 90,30 % - 9,7 %). 24. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a nárok na ich plnú náhradu priznal úspešnému žalobcovi . O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník. 25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).