Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/95/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1710206085 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1710206085.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: A. H., nar. XX.XX.XXXX, štátny občan SR, trvale bytom W. XX, O., zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Klemovou, so sídlom M. R. Štefánika 1, Pezinok, proti žalovanému: CENTRUM NÁRADIA, s.r.o., so sídlom Gagarinova 10A, Bratislava, IČO: 35 875 607, zastúpeného spoločnosťou zselinszky s. r. o., so sídlom Laurinská 3 811 01 Bratislava, IČO: 36 869 007, o zaplatenie 3 526,20 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 16.11.2016, č.k. 5C/182/2010-190, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výrokoch II. a III. (t.j. v prisudzujúcom výroku a vo výroku o trovách konania) z r u š u j e a v rozsahu zrušenia sa v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí zastavil konanie v časti zaplatenia sumy 340,24 eur s príslušenstvom (výrok I.), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3 185,96 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % p.a. zo sumy 1 455,44 eur od 16.4.2010 do zaplatenia, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a žalobcovi voči žalovanému priznal náhradu trov súdneho konania (výrok III.). 2. Výrok o zastavení konania v časti o zaplatenie sumy 340,24 eur s príslušenstvom právne odôvodnil § 144, § 146 ods.1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej „C.s.p.“) a vecne tým, že žalobca v uvedenej časti zobral žalobu späť. 3. Prisudzujúci výrok právne odôvodnil § 1 ods.4, § 69 ods.4 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej „Zákonník práce„), § 40 ods. 1, § 517 ods.2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej „Občiansky zákonník“), keď vykonaným dokazovaním zistil, že medzi stranami vznikol pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy uzavretej dňa 3.7.2007, podľa ktorej žalobca nastúpil do funkcie predajca, s miestom výkonu práce sídlo žalovaného, s dňom nástupu do práce 3.9.2007, na dobu neurčitú, so skúšobnou dobou 3 mesiace a s dohodnutým pracovným časom 40 hodín týždenne. Žalovaný sa zaviazal vyplácať žalobcovi mzdu podľa platobného výmeru. Strany sporu uzavreli dňa 1.2.2009 pracovnú zmluvu, podľa ktorej žalobca nastúpil do funkcie predajca, s miestom výkonu práce - sídlo žalovaného, s dňom nástupu do práce 3.9.2007, na dobu neurčitú, s dohodnutým pracovným časom 40 hodín týždenne. Žalovaný sa zaviazal vyplácať žalobcovi mzdu podľa platobného výmeru so splatnosťou vždy do 15. dňa nasledujúceho mesiaca. Podľa čl. IX ods. 9 akékoľvek zmeny tejto pracovnej zmluvy je možné realizovať len písomne formou dodatkov, ktoré musia by podpísané oboma zmluvnými stranami. Zo Mzdového listu žalobcu zo dňa 1.2.2009 mal súd prvej inštancie preukázané že základná mzda žalobcu bola ku dňu 1.2.2009 vo výške 500 eur. Z Dohody o zrážkach zo mzdy ďalej vyplynulo uzavretie dohody medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 4.3.2009, podľa ktorej bol žalovaný oprávnený vykonávať zrážky zo mzdy žalovaného za účelom splnenia akéhokoľvek peňažného záväzku žalobcu voči žalovanému vyplývajúceho z pracovnoprávneho vzťahu. Z vykonaného dokazovania pre súd prvej inštancie ďalej vyplynulo, že dňa 8.3.2010 žalobca odovzdal žalovanému listinu - okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodu nevyplatenia časti mzdy/náhrady mzdy za mesiac január 2010 po uplynutí 15 dní od jej splatnosti. Z výplatných pások žalobcu za mesiace február 2009 až marec 2010 mal súd prvej inštancie preukázané vyplatenie hrubej mzdy vo výške 462,18 eur, 776,43 eur, 877,80 eur, 336,34 eur, 564,61 eur, 667,69 eur, 576,49 eur, 519,84 eur, 713,83 eur, 560,47 eur, 781,95 eur, 341,78 eur, 360,69 eur a 140,14 eur. Z Dodatku č. 1 k pracovnej zmluve ďalej ustálil, že žalobcovi s účinnosťou od 1.2.2010 prislúchala za prácu mzda v zmysle internej smernice IS 01/10 Mzdový systém zo dňa 1.2.2010, ktorý však nebol podpísaný žalobcom. Poukazujúc na označenú internú smernicu konštatoval, že mal za preukázané vyhotovenie žalovaným listiny, ktorou sa určuje mzda zamestnancov ako minimálna mzda v zmysle zákona a k tomu pohyblivá zložka ako percentuálny podiel z objemu dosiahnutej marže za príslušný mesiac. Z potvrdenia o hrubej mzde žalobcu za rok 2009 vyplynulo, že za mesiac december 2009 mal žalobca príjem 781,95 eur. Zo Záznamu z porady zo dňa 10.3.2009 mal preukázané konanie porady dňa 10.3.2009 (na ktorej bol prítomný aj žalobca), kde ako bod 3 boli prerokované výsledky hospodárenia, podľa ktorých marža z tržby nepokrýva náklady na prevádzku, boli navrhnuté možné varianty zníženia nákladov, a to znížením počtu pracovníkov na predajni alebo prechodným znížením základných miezd na hodnotu platnej minimálnej mzdy. Z Čestného prehlásenia A. Ď. vyplynulo, že tento písomne prehlásil, že dňa 10.3.2009 sa konala porada zamestnancov žalovaného, na ktorej L.. Z. Z. oznámil prítomným zhoršenie finančnej situácie žalovaného a navrhol dve riešenia, pričom všetci zamestnanci súhlasili s riešením zníženia miezd. 4. Na základe takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že predmetom konania je tvrdený nárok, ktorého skutkový základ spočíva v nezaplatení peňažných súm žalovaným žalobcovi, ktorému mal platiť podľa zmluvy. Súd prvej inštancie posúdil vzťah medzi žalobcom a žalovaným vzniknutý z Pracovnej zmluvy zo dňa 3.7.2007 ako pracovnoprávny vzťah, keď Pracovná zmluva zo dňa 3.7.2007 obsahovala všetky náležitosti uvedené v § 42 a nasl. Zákonníka práce. Sporným medzi stranami bolo, či došlo k zmene pracovnoprávneho vzťahu, keď žalovaný tvrdil zmenu obsahu pracovnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným hlasovaním na porade a následnou akceptáciou stavu spočívajúceho v znížení mzdy žalobcom. V posudzovanej veci obsahovala pracovná zmluva dohodu o spôsobe zmeny pracovnej zmluvy, a to písomne. Vzhľadom na to, že si účastníci zmluvy vymienili formu právneho úkonu, ktorým sa má meniť pracovná zmluva a táto forma nebola dodržaná, je podľa názoru súdu prvej inštancie právny úkon neplatný (§ 1 ods. 4 Zákonníka práce v spojení s § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka), keď vady právneho úkonu spočívajúce v nedodržaní formy právneho úkonu nie sú v Zákonníku práce upravené. Navyše konanie žalovaného nemôže byť na ujmu žalobcu ako zamestnanca ako slabšej strany. Ani skutočnosť, že žalobca na predmetnej porade neprejavil nesúhlas, nemá za následok zmenu obsahu pracovnej zmluvy, keď zákon s takýmto nekonaním nespája následok spočívajúci v akceptovaní zmeny pracovnej zmluvy (obdobné platí aj pre prijímanie mzdy v znížene výške žalobcom od žalovaného).Pokiaľ ide o výšku nevyplatenej mzdy, túto súd prvej inštancie priznal ako rozdiel dohodnutej mzdy vo výške 500 eur a mzdy, z ktorej žalovaný žalobcovi mzdu počítal, t.j. za mesiac máj 2009 priznal sumu vo výške 204,50 eur, za mesiac jún 2009 priznal sumu vo výške 204,50 eur, za mesiac júl 2009 priznal sumu vo výške 204,50 eur, za mesiac august 2009 priznal sumu vo výške 204,50 eur, za mesiac september 2009 priznal sumu vo výške 204,50 eur, za mesiac október 2009 priznal sumu vo výške 204,50 eur, za mesiac november 2009 priznal sumu vo výške 204,50 eur, za mesiac december 2009 priznal sumu vo výške 204,50 eur, za mesiac január 2010 priznal sumu vo výške 192,30 eur, za mesiac február 2010 priznal sumu vo výške 192,30 eur a za mesiac marec 2010 sumu vo výške 50,16 eur, spolu vo výške 1 730,52 eur. 5. Súčasne súd prvej inštancie priznal žalobcovi právo na náhradu mzdy v sume priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov (§ 69 ods. 4 Zákonníka práce), keď mal preukázané, že pracovnoprávny vzťah žalobcu so žalovaným sa skončil okamžitým skončením zo strany žalobcu ako zamestnanca z dôvodu neplatenia časti mzdy, a nie akceptovaním dohody, keď vôľou žalobcu nebolo ukončiť pracovný pomer dohodou, ale okamžitým skončením. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že samotnú výšku vypočítal z priemerného mesačného zárobku, keď celková výška priznanej náhrady mzdy bola vo výške 1 455,44 eur. 6. Rozhodnutie v časti priznaných úrokov z omeškania odôvodnil § 517 ods. 1,2 Zákonníka práce , § 3 ods.1 nariadenia č. 87/1995 Z.z. v platnom znení s tým, že za prvý deň omeškania žalovaného s plnením ustálil deň 16.4.2010. 7. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 C.s.p. 8. Proti prisudzujúcemu výroku rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný namietajúc, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. V odvolaní zopakoval skutkové okolnosti prípadu zdôrazňujúc, že dňa 10.3.2009 sa na jeho prevádzke v A. konala pracovná porada so zamestnancami (ktorej sa zúčastnil aj žalobca), v priebehu ktorej boli zamestnanci oboznámení s výsledkami hospodárenia a s dvoma návrhmi spôsobu vyriešenia vzniknutej nepriaznivej finančnej situácie (buď zníženie počtu zamestnancov, alebo zníženie základných miezd zamestnancov na hodnotu minimálnej mzdy). Zamestnanci mali možnosť sa dobrovoľne rozhodnúť, či budú súhlasiť so znížením ich základnej mzdy na úroveň minimálnej mzdy (naďalej im bol ponechaný obratový koeficient ako variabilná zložka mzdy). Po podrobnom vysvetlení všetci zamestnanci súhlasili s návrhom zníženia základnej mzdy na úroveň platnej minimálnej mzdy, čo je konštatované v zázname z u vedenej porady. Po konaní tejto pracovnej porady nikto zo zamestnancov nerozporoval uvedenú skutočnosť a aj samotný žalobca poberal základnú mzdu v zníženej výške po dobu 11 mesiacov, pričom žiadnou formou (písomne, ústne) zníženie základnej mzdy nenamietal. Žalobca ani počas súdneho konania netvrdil, že by počas pracovnej porady vyjadril, alebo nevyjadril nesúhlas, t.zn. že sa žiadnym spôsobom nevyjadril, že by s návrhom zamestnávateľa na pracovnej porade zo dňa 10.3.2009 nesúhlasil. V priebehu konania iba opakovane tvrdil, že dohoda o zmene pracovných podmienok je neplatná pre nedostatok písomnej formy. V priebehu konania na preukázanie svojich tvrdení navrhol výsluch svedka A. Ď., ktorý súd akceptoval, uvedený svedok sa dostavil na pojednávanie dňa 14.11.2012 (ktoré bolo bez jeho výsluchu odročené), na ďalšom pojednávaní dňa 26.6.2013 súd uviedol, že na pojednávanie odročené na termín 28.10.2013 sa tento svedok dostaví. Na ďalšom súdnom pojednávaní konanom dňa 18.6.2014 (na ktorý sa svedok opakovane dostavil) súd prvej inštancie vydal uznesenie, ktorým jeho výsluch zamietol. V odôvodnení rozhodnutia sa však so skutočnosťou, prečo nevykonal tento dôkaz nevysporiadal, čím porušil ust. § 220 ods.2 C.s.p.. 9. Žalovaný k právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie konštatoval nesprávnosť prijatej úvahy o neplatnosti právneho úkonu - dohody o zmene pracovných podmienok v časti zníženia základnej mzdy žalobcu iba z dôvodu absencie písomnej formy tohto právneho úkonu. Poukazujúc na § 17 ods.2, § 54 Zákonníka práce v znení účinnom k 10.3.2009, pri nespornosti neexistencie písomnej dohody o zmene pracovných podmienok a pri existencii písomného záznamu z porady zo dňa 10.3.2009, výpovede zástupcu žalovaného dňa 18.6.2014, čestného vyhlásenia A. Ď.P. a najmä konania žalobcu (ktorý po dobu viac ako 11 mesiacov poberal zníženú základnú mzdu bez akéhokoľvek vytknutia formy tohto právneho úkonu) zdôraznil, že sankciou za nedodržanie predpísanej formy pri dohode o zmene pracovných podmienok nie je neplatnosť takejto dohody. Právny názor súdu prvej inštancie je nesprávny, keď ust. § 17 ods.2 Zákonníka práce zakotvuje odlišný režim pre stanovenie neplatnosti právneho úkonu, pričom tento je odlišný od systému generálnych noriem uvedených v § 37 a nasl. Občianskeho zákonníka. Účelom ust. § 17 ods.2 Zákonníka práce je vyvolať dôsledky odlišné od úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku, toto ustanovenie nezakladá delegovanú pôsobnosť § 40 ods.1 Občianskeho zákonníka o neplatnosti právnych úkonov. Z právneho názoru súdu prvej inštancie v rozsudku je možné vyvodiť, že podľa jeho názoru bola dohoda o zmene pracovných podmienok uzavretá medzi žalobcom a žalovaným určitá a zrozumiteľná a nepriamo súd ani nespochybňuje, že žalobca s takouto dohodou súhlasil. Na základe uvedeného žalovaný žiadal, aby odvolací súd v časti napadnutej odvolaním rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. 10. Žalobca v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch napadnutých odvolaním potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že konštatovanie L.. Z. Z. (riaditeľa žalovaného) v bode 3 Záznamu z porady zo dňa 10.3.2009 o tom, že „pracovníci predajne súhlasia s variantom b/“ v žiadnom prípade nepreukazuje uzatvorenie dohody medzi ním a zamestnávateľom o zmene mzdy od 5/2009 z dôvodu, že na zázname z porady sa jeho podpis nenachádza (je iba na prezenčnej listine), znenie citovanej vety nepreukazuje, že s touto variantou súhlasili všetci zamestnanci (a ani on osobne), obsah záznamu z porady dňa 10.3.2009 nekorešponduje s tým, čo bolo na tejto porade prerokované a znenie bodu 3 písm. b/ „prechodné zníženie základných miezd na hodnotu platnej minimálnej mzdy pracovníkov na predajni do doby zvýšenia tržieb a následného vypracovania nového mzdového systému„ a znenie „Pracovníci predajne súhlasia s variantou b/ je neurčité, nedostatočné, nevylučujúce akékoľvek pochybnosti o tom, aká bola skutočná vôľa žalovaného a ostatných zamestnancov, ako, odkedy a dokedy chceli svoju vôľu realizovať. Neoprávnené zníženie mzdy namietal v mesiacoch 7/2009 a 8/2009 osobne u svojho nadriadeného A. Ď. po tom, ako mu bola v júni 2009 prvýkrát vyplatená nižšia mzda za mesiac máj 2009. Čestné prehlásenie p. Ď. zo dňa 4.7.2014 predložil žalovaný až na pojednávaní dňa 19.10.2016 bez jeho osvedčeného podpisu, ktorý nevykazuje žiadnu podobnosť s jeho podpisom na zázname z porady dňa 10.3.2009. O veciach týkajúcich sa jeho mzdy žalobca komunikoval s majiteľom firmy Z. Z. koncom mesiaca novembre 2009 v zasadačke žalovaného s tým, že p. Sobota mal „porozmýšľať a nabudúce to dokončiť“, čo sa nestalo. Po tom, ako mu nebola vyplatená mzda v dohodnutej výške ani za mesiac január 2010, listom zo dňa 8.3.2010 skončil pracovný pomer okamžite. K skončeniu pracovného pomeru pristúpil po tom, ako bolo zrejmé, že žalovaný s ním odmieta ohľadne jeho námietok komunikovať a v čase, kedy ešte nebola splatná mzda za február 2010. 11. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, odvolanie podala strana , v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je podané dôvodne. 12. V súvislosti s podaným opravným prostriedkom žalovaného uvádza, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 C.s.p.), ktoré v sebe zahrňuje jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah a dôvody, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie preskúmaval len v rozsahu a medziach odvolacích dôvodov žalovaného obsiahnutých v podanom odvolaní. Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že ním žalovaný napadol výrok, v ktorom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3 185,96 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % p.a. zo sumy 1 455,44 eur od 16.4.2010 do zaplatenia, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.). 13. V danej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie domáhal voči žalovanému nevyplatenej časti mzdy za obdobie máj 2009 až február 2010 vo výške 1 822,69 eur so špecifikovaným úrokom z omeškania a náhrady mzdy za výpovednú dobu dvoch mesiacov vo výške 1 000 eur brutto s úrokom z omeškania vo výške 6% od 16.4.2010 do zaplatenia. Skutkovo žalobu odôvodnil tým, že žalovaný mu v priebehu trvania pracovného pomeru v období od mája 2009 do februára 2010 nevyplácal mzdu vo výške určenej v pracovnej zmluve, podľa ktorej mu prináležala základná mzdy vo výške 500 eur mesačne. Žalobca nesúhlasil s jednostranným znížením základnej mzdy zo strany zamestnávateľa na sumu 295,50 eur od mája 2009 a od januára 2010 na sumu 307,70 eur. Z dôvodu riadneho nevyplatenia mzdy listom zo dňa 8.3.2010 so žalovaným okamžite skončil pracovný pomer a zároveň ho požiadal o zaplatenie náhrady mzdy v zmysle ust. § 69 ods.4 Zákonníka práce .V písomnom podaní doručenom súdu prvej inštancie dňa 6.5.2011 žalobca požiadal o pripustenie zmeny petitu tak, že žalovaný mu je povinný zaplatiť sumu 3 526,20 eur spolu s úrokom z omeškania 9% ročne zo sumy 1 455,44 eur od 16.4.2010 do zaplatenia. Skutkovo zmenu žaloby odôvodnil prepočtom nedoplatku na jeho hrubej mzde za obdobie od mája 2009 do marca 2010 predstavujúcim celkovú sumu 2 070,76 eur a prepočtom výšky náhrady mzdy za výpovednú dobu dvoch mesiacov, ktorú ustálil na sumu 727,72 eur za mesiac. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 8.6.2011, č.k. 5C/182/2010-58 požadovanú zmenu žalobného návrhu pripustil. V priebehu pojednávania nariadeného na deň 11.6.2012 žalobca zobral žalobu o doplatenie mzdy vo výške 340,24 eur späť a trval na zaplatení sumy 3 185,96 eur pozostávajúcej zo sumy 1 730,52 eur titulom nevyplatenej časti hrubej mzdy za obdobie máj 2009 až marec 2010 a sumy 1 455,44 eur s uplatneným príslušenstvom titulom náhrady mzdy za výpovednú dobu dvoch mesiacov. 14. Predmet konania, o ktorom rozhodoval súd prvej inštancie po čiastočnom späťvzatí žaloby, bol nárok žalobcu na doplatenie mzdy za vykonanú prácu za obdobie od mája 2009 do marca 2010 v celkovej sume 1 730,52 eur a v nadväznosti na okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu zo dňa 8.3.2010 (ktoré žalovaný prevzal dňa 8.3.2010) nárok na vyplatenie náhrady mzdy za výpovednú dobu dvoch mesiacov vo výške 1 455,44 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% za obdobie od 16.4.2010 do zaplatenia (§ 69 ods.1 písm. b/, ods.4 Zákonníka práce). Vychádzajúc z právnej povahy oboch uplatnených nárokov, bolo tieto potrebné posúdiť podľa príslušných hmotnoprávnych ustanovení. Podstatnou otázkou, majúcou vplyv na rozhodovanie o oboch nárokoch je v danej veci posúdenie, či medzi zamestnávateľom a zamestnancom došlo k dohode o zmene obsahu medzi nimi uzavretej pracovnej zmluvy zo dňa 1.2.2009 v spojení s jej prílohou, podľa ktorej zamestnancovi prináležala za vykonanú prácu základná mzda vo výške 500 eur a pohyblivá zložka mzdy závisiaca od určeného obratového a hodnotiaceho koeficientu. 15. Podľa § 220 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 16. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd („ďalej len „Dohovor“) každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ale právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Súd sa z tohto dôvodu nemusí v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberať úplne všetkými dôvodmi a argumentmi procesných strán; postačujúcim je, ak z odôvodnenia rozhodnutia sú zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (viď tiež II. ÚS 76/07). 17. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou Najvyššieho súdu SR (R 111/1998) považovaná za procesnú vadu („inú vadu konania“), dôsledkom ktorej nebolo odňatie možnosti účastníka konať pred súdom. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdili viaceré rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). Na rokovaní občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. 18. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, považuje odvolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci, a to pokiaľ ide o odvolaním napadnutú časť rozsudku súdu prvej inštancie. Konštatuje, že práve daný prípad poskytuje podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska analogicky aplikovaného na podmienky odvolacieho konania, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). V danej veci súd prvej inštancie síce na str. 3,4 rozhodnutia uviedol skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním, avšak v ďalšej časti odôvodnenia neuviedol právne predpisy, ktorých aplikáciou dospel k záverom o dôvodnosti priznaného prísudku ( a to osobitne k priznanému doplatku mzdy za vykonanú prácu za obdobie od mája 2009 do marca 2010 v celkovej sume 1 730,52 eur a v nadväznosti na okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu zo dňa 8.3.2010 k priznanej náhrade mzdy za výpovednú dobu dvoch mesiacov vo výške 1 455,44 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% za obdobie od 16.4.2010 do zaplatenia), v odôvodnení sa nevyporiadal s okolnosťou, z akých dôvodov uznesením vyhláseným v priebehu pojednávania nariadeného na deň 18.6.2014 zamietol návrh žalovaného na doplnenie dokazovania výsluchom svedka A. Ď. a dostatočne a presvedčivo sa nevysporiadal ani s argumentami žalovaného opakovane uvádzanými v priebehu konania o existencii dohody o zmene obsahu medzi stranami dojednanej pracovnej zmluvy. 19. Uvedená vada, ktorú je možné bez ďalšieho podriadiť pod právny režim ust. § 389 ods. 1 písm. b/ C.s.p. nebráni v záujme naznačenia ďalšieho postupu súdu prvej inštancie odvolaciemu súdu poznamenať nasledovné. 20. Podľa čl. 3, 5 Zákonníka práce zamestnanci majú právo na mzdu za vykonanú prácu, na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, na odpočinok a zotavenie po práci. Zamestnávatelia sú povinní poskytovať zamestnancom mzdu a utvárať pracovné podmienky, ktoré zamestnancom umožňujú čo najlepší výkon práce podľa ich schopností a vedomostí, rozvoj tvorivej iniciatívy a prehlbovanie kvalifikácie. Zamestnanci a zamestnávatelia sú povinní riadne plniť svoje povinnosti vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov. 21. Podľa ust. § 1 ods.4 Zákonníka práce, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy Občiansky zákonník. 22. Podľa ust. § 15 citovaného zákona prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom. 23. Podľa § 17 ods.2 Zákonníka práce právny úkon na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov, právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom je neplatný, len ak to výslovne stanovuje tento zákon alebo osobitný predpis. 24. Podľa § 18 citovaného zákona zmluva podľa tohto zákona alebo iných pracovnoprávnych predpisov je uzatvorená, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu. 25. Podľa § 43 ods. 1 Zákonníka práce v pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú: a) druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma, a jeho stručná charakteristika, b) miesto výkonu práce (obec a organizačnú časť alebo inak určené miesto), c) deň nástupu do práce, d) mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve 26. Podľa § 47 Zákonníka práce odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, a) zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou, b) zamestnanec je povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu. 27. Podľa § 54 Zákonníka práce dohodnutý obsah pracovnej zmluvy možno zmeniť len vtedy, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na jeho zmene. Zamestnávateľ je povinný zmenu pracovnej zmluvy vyhotoviť písomne . 28. Podľa § 118 ods. 1, 2 Zákonníka práce zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu. Mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty (naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu. Za mzdu sa nepovažuje plnenie poskytované v súvislosti so zamestnaním podľa iných ustanovení tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov, najmä náhrada mzdy, odstupné, odchodné, cestovné náhrady, príspevky zo sociálneho fondu, výnosy z kapitálových podielov (akcií) alebo obligácií a náhrada za pracovnú pohotovosť. Za mzdu sa tiež nepovažuje ďalšie plnenie poskytované zamestnávateľom zamestnancovi zo zisku po zdanení. 29. Podľa ust. § 119 ods. 2, 3 Zákonníka práce mzdové podmienky zamestnávateľ dohodne s príslušným odborovým orgánom v kolektívnej zmluve alebo so zamestnancom v pracovnej zmluve. V mzdových podmienkach zamestnávateľ dohodne najmä formy odmeňovania zamestnancov, sumu základnej zložky mzdy a ďalšie zložky plnení poskytovaných za prácu a podmienky ich poskytovania. Základnou zložkou mzdy je zložka poskytovaná podľa odpracovaného času a dosiahnutého výkonu. 30. Vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku na doplatenie mzdy za vykonanú prácu za obdobie od mája 2009 do marca 2010 v celkovej sume 1 730,52 eur odvolací súd zdôrazňuje, že právo na mzdu za vykonanú prácu je základným právom zamestnanca, garantovaným mu čl. 28 Listiny základných práv a slobôd. Platiť zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu patrí medzi najdôležitejšie povinnosti zamestnávateľa (§ 47 Zákonníka práce). Podľa ust. § 119 ods. 2, 3 Zákonníka práce je možno mzdu dohodnúť v pracovnej zmluve alebo v kolektívnej zmluve. Citovaný predpis nevylučuje ani úpravu odmeňovania vo vnútornom mzdovom predpise (§ 19 ods. 3). V nadväznosti na ust. § 54 Zákonníka práce však platí, že mzdu dohodnutú v pracovnej zmluve nemožno zmeniť v neprospech zamestnanca jednostranne zamestnávateľom (a to ani kolektívnou zmluvou) a i to, že dohodnutý obsah pracovnej zmluvy je možné zmeniť len vtedy, ak sa zamestnanec a zamestnávateľ dohodnú na jej zmene, pričom v prípade, ak bola pracovná zmluva uzatvorená písomne, musí zamestnávateľ túto zmenu vykonať písomne. Absenciu písomného úkonu v tomto smere však zákon nepostihuje sankciou neplatnosti iného, ako písomne urobeného úkonu a i písomne uzatvorenú pracovnú zmluvu je možné zmeniť ústnou dohodou, popr. konkludentne bez toho, aby takáto forma zmeny pracovnej zmluvy mala za následok jej neplatnosť. Právny názor vyslovený súdom prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí o tom, že, nedodržanie pracovnou zmluvou vymienenej formy jej zmeny má za následok neplatnosť takéhoto právneho úkonu (§ 1 ods.4 Zákonníka práce v spojení s § 40 ods.1 Občianskeho zákonníka), v nadväznosti na ktorý bez zodpovedajúceho právneho a skutkového posúdenia priznal žalobcovi doplatok mzdy za vykonanú prácu v celkovej výške 1 730,52 eur, je preto nesprávny. Súd prvej inštancie je povinný v ďalšom priebehu konania sa dostatočne vysporiadať s argumentáciou žalovaného o existencii ústnej dohody so žalobcom o zmene Pracovnej zmluvy zo dňa 1.2.2009, pri ktorej je povinný zohľadniť úkony a správanie sa strán sporu vyplývajúce z vykonaného dokazovania jednak v čase pracovnej porady zo dňa 10.3.2009 a i v nasledujúcom období a v závislosti od prijatého skutkového a právneho záveru ustáliť, či a v akej výške za obdobie od mája 2009 do marca 2010 prináleží žalobcovi ku mzde vyplatenej mu zamestnávateľom za vykonanú prácu jej doplatok. 31. Podľa § 69 ods.1 písm. b/ Zákonníka práce zamestnanec môže pracovný pomer okamžite skončiť, ak mu zamestnávateľ nevyplatil mzdu, náhradu mzdy, cestovné náhrady, náhradu za pracovnú pohotovosť, náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca alebo ich časť do 15 dní po uplynutí ich splatnosti. 32. Podľa § 69 ods.4 Zákonníka práce zamestnanec, ktorý okamžite skončil pracovný pomer, má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov. 33. Podľa § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. 34. Podľa § 134 ods. 1, 2 Zákonníka práce priemerný zárobok na pracovnoprávne účely zisťuje zamestnávateľ z hrubej mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodnom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodnom období. Rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období. 35. V nadväznosti na okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu zo dňa 8.3.2010 (ktoré žalovaný prevzal dňa 8.3.2010) uplatnený nárok na vyplatenie náhrady mzdy za výpovednú dobu dvoch mesiacov vo výške 1 455,44 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% za obdobie od 16.4.2010 do zaplatenia (§ 69 ods.1 písm. b/, ods.4 Zákonníka práce) odvolací súd konštatuje, že z obsahu spisu nevyplýva, že by žalovaný v lehote určenej v ustanovení § 77 Zákonníka práce podal žalobu o neplatnosť tohto úkonu smerujúceho ku skončeniu pracovného pomeru. Keďže v prípade neplatnosti skončenia pracovného pomeru ide o relatívnu neplatnosť, ktorej sa môže domáhať ten z účastníkov pracovnoprávneho vzťahu, ktorý je dôvodom neplatnosti postihnutý, márne uplynutie dvojmesačnej lehoty uvedenej v ust. § 77 Zákonníka práce má prepadný charakter a jej uplynutím nemožno s úspechom neplatnosť skončenia pracovného pomeru napadnúť na súde. V danom prípade to znamená, že účinky okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 8.3.2010 nastali jeho doručením žalovanému, t.j. v deň 8.3.2010. Pri posudzovaní nároku viazaného na okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 69 ods.1 písm. b/ Zákonníka práce je však súd povinný sa aj v takomto prípade zaoberať existenciou dôvodu v ňom vymedzeného, t.j. či v čase jeho doručenia žalovanému reálne existoval dôvod v ňom uvedený, a teda či žalovaný bol ku dňu 8.3.2010 v omeškaní s vyplácaním časti mzdy prináležiacej žalobcovi za prácu vykonanú v mesiaci január 2010. Posúdenie tejto otázky bude priamo závislé od posúdenia nároku v časti o doplatenie mzdy za vykonanú prácu za obdobie máj 2009 až marec 2010. Pozornosť súdu prvej inštancie je treba upriamiť i na to, že pri rozhodovaní o tejto časti nároku je súd povinný akceptovať zákonné ustanovenia upravujúce zisťovanie priemerného zárobku na pracovnoprávne účely uvedené v ust. § 134 Zákonníka práce a spôsob, akým dospel k jeho výške aj uviesť do odôvodnenia rozhodnutia (R 46/1985); neúplnosť odôvodnenia v tomto smere má sám osebe za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Ak v prejednávanom prípade dospeje v ďalšom priebehu konania k záveru o dôvodnosti nároku v tejto časti, bude povinný pri výpočte priemerného zárobku na pracovnoprávne účely, ktorý dosahoval žalobca pred okamžitým skončením pracovného pomeru zohľadniť, že rozhodným obdobím pre výpočet priemerného mesačného zárobku žalobcu je obdobie predchádzajúceho kalendárneho štvrťroka, t.j. október - december 2009. 36. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti napadnutej odvolaním (t.j. vo výroku II.) a v závislom výroku o trovách konania (t.j. vo výroku III.) podľa § 389 ods. 1 písm. b/ C.s.p. zrušil, pretože jeho nepreskúmateľnosťou došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Úlohou prvoinštančného súdu bude pri ďalšom prejednaní veci riadiť sa právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v tomto rozhodnutí, skúmať a posúdiť opodstatnenosť oboch nárokov žalobcu, opätovne vo veci rozhodnúť a odôvodniť rozhodnutie tak, aby zodpovedalo ust. § 220 ods. 2 C.s.p., t.zn. v ňom uviesť stručný a jasný výklad o tom, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri posúdení žaloby, vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy; v novom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania (§ 396 ods.3 C.s.p.). 37. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).