Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Cob/163/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1712209316 Dátum vydania rozhodnutia: 01. 12. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Krišková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1712209316.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a sudcov JUDr. Oľgy Bahníkovej a Mgr. Štefana Zelenáka v právnej veci žalobcu: SECURITY - OSH, s.r.o., so sídlom: Nitrianska 1258, Močenok 951 31, IČO: 36 545 201, zastúpený: JAVOR - TOKÁR advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Stará Vajnorská cesta 37, Bratislava 831 04, IČO: 36 264 750, proti žalovanému: L.S.M., spol. s r.o., IČO: 00 613 258, Kostolná, Veľký Biel 900 24, zastúpený: advokátkou, JUDr. Michaelou Kajabovou, so sídlom Budovateľská 2, 821 08 Bratislava 2, o zaplatenie 29.528,08 € s príslušenstvom a proti návrhu žalovaného o náhradu škody, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Pezinok č. k. 33Cb/382/2012 - 379 zo dňa 30.05.2019 vo výrokoch I., III. a IV., takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Pezinok č. k. 33Cb/382/2012-379 zo dňa 30. 05. 2019 v napadnutých výrokoch I., III. a IV. p o t v r d z u j e . Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, že: I. žalovaný je povinný uhradiť žalobcovi sumu 29.528,08 € spolu s úrokom z omeškania: - vo výške 9 % ročne zo sumy 1.456,13 € od 09.04.2011 do zaplatenia, - vo výške 9 % ročne zo sumy 1.569,89 € od 08.05.2011 do zaplatenia, - vo výške 9 % ročne zo sumy 1.467,50 € od 09.06.2011 do zaplatenia, - vo výške 9 % ročne zo sumy 1.456,13 € od 09.07.2011 do zaplatenia, - vo výške 9 % ročne zo sumy 1.535,76 € od 09.08.2011 do zaplatenia, - vo výške 9 % ročne zo sumy 1.513,01 € od 10.09.2011 do zaplatenia, - vo výške 9 % ročne zo sumy 1.478,88 € od 08.10.2011 do zaplatenia, - vo výške 9 % ročne zo sumy 1.524,38 € od 08.11.2011 do zaplatenia, - vo výške 9 % ročne zo sumy 1.478,88 € od 08.12.2011 do zaplatenia, - vo výške 9 % ročne zo sumy 1.524,38 € od 10.01.2012 do zaplatenia, - vo výške 9 % ročne zo sumy 15.979,27 € od 17.01.2012 do zaplatenia. II. Súd žalobu uplatnenú žalobcom vo zvyšku zamieta. III. Súd protinávrh žalovaného zamieta. IV. Žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia istiny 29.528,08 € spolu s príslušenstvom a to 1% denným úrokom z omeškania. Svoju žalobu si uplatnil na tom skutkovom základe, že strany sporu, žalobca ako mandatár a žalovaný ako mandant, uzatvorili dňa 01.01.2005 mandátnu zmluvu č. 052/2005 v písomnej forme. V zmysle tejto zmluvy sa žalobca pre žalovaného zaviazal vykonávať strážnu službu, predmetom ktorej bola ochrana majetku nachádzajúceho sa vo Veľkom Bieli, výrobný areál, bývalý areál štátnych majetkov Senec, za zmluvne dohodnutých podmienok. Dňa 19.10.2011 zmluvné strany uzatvorili dohodu o ukončení Zmluvy k 31.12.2011, kedy táto dohoda zároveň spĺňala náležitosti výpovede podľa čl. VIII Zmluvy. Dňa 24.02.2012 bolo žalobcovi doručené od žalovaného jednostranné započítanie pohľadávok zo dňa 13.02.2012, ktorým žalovaný uznal svoj záväzok voči žalobcovi, ktorý vznikol z mandátnej zmluvy za vykonanie strážnej služby a oproti nemu si započítal fiktívnu pohľadávku žalovaného voči žalobcovi titulom náhrady škody, v celkovej výške 38.057,- €, ktorá mala vzniknúť v dôsledku krádeže počas výkonu strážnej služby žalobcom v inom stráženom objekte žalovaného v obci Senec - rodinný dom v radovej zástavbe, vykonávanej titulom zmluvy č. 076/2008. Ku krádeži došlo dňa 15.12.2008. Žalobca pohľadávku žalovaného vo výške 38.057,- € titulom náhrady škody považuje za nedôvodnú a túto neuznáva. Žalobca mal s Union poisťovňou a.s. uzatvorenú poistnú zmluvu na poistenie všeobecnej zodpovednosti za škodu zo dňa 21.02.2008. Dňa 15.12.2008 žalobca riadne ohlásil v Union poisťovni, a. s. vznik poistnej udalosti, titulom predmetnej krádeže. Oznámením o šetrení poistnej udalosti zo dňa 29.04.2009 Union poisťovňa, a. s. žalobcovi oznámila, že udalosť uzaviera bez náhrady škody a to z dôvodu, že nebolo zistené porušenie povinnosti žalobcu a nebola preukázaná jeho zodpovednosť za škodu a teda žalovanému nárok na náhradu škody v sume 38.057,- € nevznikol. Uznesením povereného príslušníka OO PZ Senec ČVS: ORP-4038/3-OSV-BH-2008 zo dňa 13.01.2009 bolo trestné stíhanie vo veci predmetnej krádeže zo dňa 15.12.2008 prerušené, lebo sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie voči určitej osobe. Žalobca si ako príslušenstvo pohľadávky uplatňuje zmluvne dohodnutý úrok z omeškania zo žalovanej istiny vo výške 1% za každý deň omeškania so splatením dlžnej sumy podľa čl. V Zmluvy. 3. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že strany sporu, žalobca ako mandatár a žalovaný ako mandant, uzatvorili dňa 01.01.2005 mandátnu zmluvu č. 052/2005 v písomnej forme. V zmysle tejto zmluvy sa žalobca pre žalovaného zaviazal vykonávať strážnu službu, predmetom ktorej bola ochrana majetku nachádzajúceho sa vo Veľkom Bieli, výrobný areál, bývalý areál štátnych majetkov Senec, za zmluvne dohodnutých podmienok. Žalovaný sa žalobcovi zaviazal uhradiť odmenu vo výške 2,82 € (85,- Sk) za každú osobohodinu vykonanej strážnej služby. Dňa 01.01.2009, s účinnosťou k tomu istému dňu, strany sporu uzatvorili dodatok č.1 k mandátnej zmluve, ktorým strany sporu zmenili dohodnutú výšku odmeny žalobcu za výkon činností na sumu 5,64 € za každú osobohodinu vykonanej strážnej služby. Dňa 01.01.2011, s účinnosťou k tomu istému dňu, strany sporu uzatvorili dodatok č. 2 k mandátnej zmluve, ktorým strany sporu zmenili dohodnutú výšku odmeny žalobcu za výkon činností na sumu 5,98 € za každú osobohodinu vykonanej strážnej služby. Nespornou skutočnosťou v tomto konaní bolo uzatvorenie mandátnej zmluvy na výkon strážnej služby, vykonanie strážnej služby žalobcom, povinnosť žalovaného uhrádzať platby za odpracované osobohodiny fakturované žalobcom vždy po odpracovaní jedného mesiaca a povinnosť zo strany žalovaného uhradiť nezaplatené faktúry č. 665 na sumu 1.456,13 € splatná dňa 08.04.2011, faktúru č. 687 na sumu 1.569,89 € splatná dňa 07.05.2011, faktúru č. 710 na sumu 1.467,50 € splatná dňa 08.06.2011, faktúrou č. 735 na sumu 1.456,13 € splatná dňa 08.07.2011, faktúru č. 761 na sumu 1.535,76 € splatná dňa 08.08.2011, faktúru č. 785 na sumu 1.513,01 € splatná dňa 09.09.2011, faktúru č. 809 na sumu 1.478,88 € splatná dňa 07.10.2011, faktúru č. 833 na sumu 1.524,38 € splatná dňa 07.11.2011, faktúru č. 856 na sumu 1.478,88 € splatná dňa 07.12.2011, faktúru č. 880 na sumu 1.524,38 € splatná dňa 09.01.2012 v celkovej sume 15.004,94 €. 4. Podľa súdu prvej inštancie spornou skutočnosťou bolo uzatvorenie dodatku č. 1 a dodatku č. 2 k mandátnej zmluve č. 052/2005, ktorou sa zmenila úhrada za odpracovanú osobohodinu zo sumy 2,82 € na 5,64 € a 5,98 € a zánik nároku žalobcu na úhradu žalovanej sumy z dôvodu jednostranného započítania vzájomne splatných pohľadávok strán sporu z dôvodu uplatnenia si protinávrhu zo strany žalovaného na náhradu škody v zmysle objektívnej zodpovednosti žalobcu (zmluva ev. č. 076/2008 zo dňa 28.11.2008 čl. VI ods. 5 zmluvy). Uplatňovaná výška škody bola 38.057,- €, z ktorej si žalovaný v konaní uplatnil len tú časť, ktorú žiadal žalobca od žalovaného uhradiť v tomto konaní na istinu. 5. Súd prvej inštancie na vec aplikoval ust. § 566 ods. 1, § 567 ods. 1, § 369 Obchodného zákonníka a § 49a Občianskeho zákonníka. 6. Súd prvej inštancie uviedol, že nárokom žalobcu v časti istiny 13.548,81 € sa nezaoberal a to z dôvodu, že sa jednalo o nespornú skutočnosť, ktorá vyplývala zo zmluvy 052/2005 a povinnosť úhrady faktúr č. 665, 687, 710, 735, 761, 85, 809, 833, 856, 880 žalovaný pri sume 2,82 € na osobohodinu uznal ako svoju splatnú pohľadávku voči žalobcovi. 7. Súd prvej inštancie sa zaoberal v konaní popretou pohľadávkou žalobcu voči žalovanému, vyplývajúcou zo zmluvy č. 052/2005 a jej dodatkami č. 1, č. 2, ktorú si žalobca dofakturoval pri zániku zmluvného vzťahu 052/2005 faktúrou č. 890, vystavená na sumu 15.979,27 €, splatná dňa 16.01.2012, kde ako uviedol, v predchádzajúcich faktúrach nesprávne vychádzal z nároku na úhradu za osobohodinu zo sumy 2,82 € napriek platne uzatvoreným dodatkom č. 1. a č. 2, kde došlo k zmene odmeny za vykonanú osobohodinu na sumu 5,64 € a 5,98 €. 8. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovaný počas konania platnosť dodatkov č. 1. a č. 2 nepoprel, preto sa s ich platnosťou a účinnosťou zaoberať nemusel, žalovaný v konaní pravosť podpisov na dodatkoch taktiež potvrdil. Žalovaný však namietal, že dané dodatky boli stranami sporu podpísané z toho dôvodu, že dodatky k zmluve o zabezpečení strážnej služby ev. č. 052/2005, podľa ktorých je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi odmenu vo výške 5,64 Eur + DPH a 5,98 € + DPH za každú hodinu výkonu strážnej služby, sú relatívne neplatné a to z dôvodu, že zámerom ich podpísania nebolo navýšenie ceny za osobohodinu vykonanej práce, ale spôsob, ktorým chcel žalobca a žalovaný po zmene legislatívy vyhnúť sa navýšeniu počtu zamestnancov, resp. vyhnúť sa odvodovej povinnosti a to tým spôsobom, že síce sa zvýši cena výkonu strážnej služby z pôvodne dohodnutej ceny 2,82 €, (85,- Sk) na dvojnásobok, ale súčasne žalobca bude žalovanému fakturovať iba jednu polovicu vykonaných hodín strážnej služby. Tento dôvod podpísania dodatku žalobca v konaní poprel. Žalovaný teda argumentoval, že v takomto prípade konal v omyle pri podpise dodatku v zmysle § 49a Občianskeho zákonníka. 9. Súd prvej inštancie uviedol, že omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným. Pokiaľ žalobca uvádza, že sa so žalovaným vedome uzatvoril dodatok č. 1, ktorým sa navýšila odplata za hodinu poskytovania strážnej služby z pôvodne dohodnutej 2,82 Eur (85,- Sk) na dvojnásobok 5,64 Eur s tým, že mu bude žalobcom fakturovaná iba1/2-ica skutočne vykonaných hodín, nejedná sa z jeho strany o omyl nevedomý, do ktorého by bol uvedený žalobcom, naopak, môže sa jednať iba o omyl vedomý a ten ako taký nepožíva právnu ochranu podľa § 49a Občianskeho zákonníka. Naviac strany sporu sa týmto spôsobom pokúšali obchádzať zákon, a to konkrétne ustanovenia Zákonníka práce, týkajúce sa maximálnej možnej výšky pracovného fondu a legislatívu, týkajúcu sa daňovej a odvodovej povinnosti, čo je podľa súdu konanie protiprávne a takému nie je možné poskytnúť právnu ochranu, tak ako to v konaní žiada žalovaný. Naviac sa súd pri určení platnosti dodatku č. 1 a č. 2 zaoberal prejavom vôle, ktorým bola z oboch strán prejavená vôľa zvýšiť odmenu za osobohodinu strážnej služby na dvojnásobok, teda takýto právny úkon, ktorý je z formálneho hľadiska perfektný, presne kopíruje prejav vôle strán sporu, súd považuje za platný. Z vyjadrenia žalovaného bolo motívom na uzatvorenie tohto dodatku obchádzanie právnych predpisov, avšak motív prejavu vôle nie je pri určení platnosti právneho úkonu pre súd podstatný. Súd v tomto prípade mal za to, že žalobca si účtuje preukázaný počet osobohodín vo výške odmeny za osobohodinu v súlade s dodatkom č. 1 a č. 2. 10. Vzhľadom na tú skutočnosť, že dodatky č. 1 a č. 2 boli podpísané stranami sporu v písomnej forme, v súlade s prejavenou vôľou strán boli platné a účinné, súd pri výpočte dlžnej sumy z nich vychádzal a považoval nárok žalobcu aj v tejto časti za dôvodný. Spôsob fakturácie najprv vo výške 2,82 € (3,16 € s DPH) a následné dofakturovanie celej sumy v zmysle uvedených dodatkov súd považuje za irelevantné a je na veriteľovi, akým spôsobom a v akých splátkach požaduje od dlžníka svoj dlh splácať. 11. V konaní si žalovaný uplatnil protinávrhom titulom náhrady škody v maximálnom rozsahu sumy 29.528,08 € započítanie takto vzniknutej škody z toho dôvodu, že na majetku žalovaného vznikla škoda v súvislosti s trestným činom krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. b) Tr. zákona v jednočinnom súbehu s úmyselným prečinom Poškodzovanie cudzej veci podľa § 245 ods. 2 písm. a), ktorého skutku sa dopustil neznámy páchateľ v čase od dňa 13.12.2008 v čase od 18:00 h do 07:00 h do dňa 15.12.2008. 12. V konaní súd prvej inštancie vykonal rozsiahle dokazovanie pre zistenie, že uvedený trestný čin, i keď v zmysle vyšetrovania spáchaný neznámym páchateľom, sa stal v čase, kedy strážnu službu vykonával žalobca, a je teda možné pre náhradu škody uplatniť objektívnu zodpovednosť žalobcu dohodnutú v článku VI mandátnej zmluvy č. 076/2008. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že dňa 15.12.2008 začalo Okresné riaditeľstvo PZ Bratislava, kde z Uznesenia Okresného riaditeľstva PZ Bratislava - okolie pod ČVS: ORP-4038/3-OSV-BH- 2008 z 13.01.2009 vo veci krádeže v jednočinnom súbehu s prečinu poškodzovania cudzej veci, ktorého skutku sa mal dopustiť neznámy páchateľ dňa 13.12.2008 v čase 18:00 hod. do 07:00 hod. do dňa 15.12.2008, že toto bolo prerušené, nakoľko sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať stíhanie voči určitej osobe. Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, že dňa 15.12.2008 na OP PZ v Senci p. Š. H. oznámil, že neznámy páchateľ od dňa 13.12.2008 v čase 18:00 hod. do 07:00 hod. do dňa 15.12.2008 vykonal krádež vlámaním do ôsmich novostavieb rodinných domov. Svedok H. na OO PZ v Senci čas krádeže preukázane špecifikoval ako čas od 13.12.2008 od 18:00 hod. do 07:00 hod. dňa 15.12.2008. Ide o prvotnú, spontánnu výpoveď bezprostredne po udalosti. Bola vykonaná dobrovoľne samotným oznamovateľom p. Š. H. na základe jemu známych skutočností, pričom táto nebola modifikovaná neskoršou snahou o preukázanie zodpovednosti za škodu na strane žalobcu a rovnako nebola modifikovaná poznaním dôvodov odmietnutia poistného plnenia zo strany poisťovateľa. Išlo o priamu, bezprostrednú a slobodnú výpoveď o skutku na základe vlastného poznania skutočnosti a preto podľa súdu predstavuje najvierohodnejší dôkaz o skutočnom čase, v ktorom malo prísť ku krádeži. Dňa 03.12.2013 vypovedal na pojednávaní vtedajší štatutár žalovaného Š. H. B.., ktorý výslovne uviedol, že na OO PZ Senec bol syn (Š. H.), ktorý uviedol, že ku krádeži došlo od 13.12. od 18:00 hod., do 15.12. do 07:00 hod. Robotníci kotle naposledy videli 13.12. v piatok večer. Tvrdil zároveň, že keby strážnik riadne vykonával strážnu službu, bol by si večer 14.12., keď nastupoval, všimol vylomené domy. Na výslovnú otázku k odovzdávaniu staveniska uviedol, že nie je možné, aby každý jeden večer ráno sa dostavovali na stavenisko konatelia a takto odovzdávali a preberali stavenisko. Predpokladá, že to prebiehalo tak, že prišiel strážnik, zapísal sa, vykonal ohliadku, či je všetko v poriadku, takisto aj ráno skontroloval, či je všetko v poriadku a odišiel. Svedka X. vôbec nespomenul. Dňa 12.03.2018 vypovedal na pojednávaní svedok Š.C. H. V.. ktorý uviedol, že on podával vo veci trestné oznámenie na OO PZ Senec, kde spísali zápisnicu, v ktorej uviedol, že domy videl naposledy v piatok, kedy boli v poriadku a v pondelok ráno už boli poškodené. Na rodinné domy sa išiel pozrieť, keď skončil v robote asi o 16:45 hod. videl, že domy sú nepoškodené, obehol ich a následne išiel domov. V ďalšej časti výpovede na otázku, či bol niekto pri jeho odchode prítomný uviedol, že s nikým sa nestretol, nikoho nevidel. Počas víkendu na stavbe nebol, prišiel až v pondelok. Následne v roku 2018, s odstupom desiatich rokov od krádeže, sa objavil svedok J.. P. X., ktorý má záujem na výsledku konania, je spoločníkom žalovaného a spoločníčka žalovaného p. H. je jeho družka, ktorý dovtedy ohľadom krádeže nebol vyššie citovanými priamymi svedkami nijako spomínaný. Tento vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že odovzdávanie staveniska prebehlo tak, že prišli na stavbu, spolu so strážnikom prešli dom po dome, skontrolovali, či je všetko zamknuté, či nie je niečo rozbité tak spredu ako aj zozadu a vždy ráno, ako aj po obede vykonali túto ohliadku, bolo to v záujme jeho aj SBS. Na stavbe sa pracovalo aj v piatok, aj v sobotu ako aj v nedeľu, bol to pre neho bežný pracovný deň na stavbe. V piatok aj v sobotu tam boli okrem neho pracovníci. Záznam sa nikdy nevyhotovil, povinnosť vyhotoviť záznam mala SBS, nevykonala tak. Vo veci krádeže na polícii nevypovedal. Pri konfrontácii so svedkom C.Á., ktorý vypovedal tak, že stavenisko sa neodovzdávalo uviedol, že svedok C. klame. Svoju skoršiu výpoveď dokonca rozšíril tak, že domy spolu kontrolovali aj zvnútra. Pri konfrontácii so svedkom H., svedok H. vo vzťahu k svojej skoršej výpovedi uviedol, že v piatok nikoho nevidel, nakoľko vonkajšie práce boli ukončené a nebol vo vnútri domu. Vyššie citovaná výpoveď svedka J.. P. X. podľa zistení súdu je účelová a nevierohodná, zjavne motivovaná snahou preukázať zodpovednosť na škodu na strane žalobcu a dôkaznou núdzou žalovaného. Konateľ žalovaného p. Š. H. B.. vo svojej výpovedi 03.12.2013 výslovne uviedol, že v čase cez víkend tam neboli a kotle naposledy robotníci videli 13.12. v piatok večer. Svedka X. vôbec ani nespomínal. K odovzdávaniu staveniska takisto vôbec nespomínal svedka X., pričom toto nemalo preberať odovzdávaním staveniska, ale tak, že strážnik prišiel a zapísal sa a vykonal ohliadku. Svedok Š. H. V.. uviedol, že na stavbe bol naposledy v piatok 13.12. okolo 16:45 hod., pričom nikoho nevidel. Neskôr pri konfrontácii doplnená výpoveď, že si nemusel nikoho všimnúť, nakoľko práce sa vykonávali vo vnútri, sa javí ako málo pravdepodobná. Musel by si všimnúť motorové vozidlá, prípadne osvetlenie potrebné aj k vnútorným prácam 13.12. o 16:45 hod., keď denné svetlo by bolo nedostatočné. Rovnako tak nie je pravdepodobné, aby o odovzdávaní staveniska klamal svedok C. C., ktorý na veci nemal žiadny záujem. Je nepravdepodobné, ak by dochádzalo ku dennej kontrole a odovzdávaniu staveniska, aby to vo svojej skoršej výpovedi neuviedli p. Š. H. V.. a p. Š. H. B... Š. H. B.. výslovne uviedol v rozpore s výpoveďou sv. X., že na stavbe neboli. Rovnako tak uvedené potvrdzuje aj samotné trestné oznámenie, ktoré podával p. Š. H. V.. a kde sám uviedol ako dátum krádeže od piatka 13.12.2008 do 07:00 hod. 15.12.2008. Svedok X. má zjavný záujem na výsledku, jeho výpoveď je v rozpore so všetkými ostatnými vo veci vykonanými dôkazmi, vrátane výpovedí zástupcov samotného žalovaného, tak p. H. B.. ako aj p. H. V... Pre konanie je irelevantné, ktorý konkrétny strážnik žalovaného v danom čase vykonával strážnu službu, nakoľko je nesporné, že objekt bol strážený od 18:00 hod. do 06:00 hod. nasledujúceho rána, pričom naposledy bol nepoškodený videný zástupcami žalobcu 13.12.2008 o 16:45 hod.. Ku krádeži nemuselo prísť bezprostredne počas výkonu strážnej služby žalobcom a žalovaný v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. Ani prípadné skoršie odhalenie krádeže, bezprostredne pri nástupe na výkon strážnej služby, nebolo spôsobilé odstrániť vznik samotnej škody, nakoľko táto by už bola vznikla a to v čase, keď strážna služba nebola vykonávaná, čím mohol byť čas v piatok 13.12.2008 od 16:45 do 18:00 hod., prípadne v sobotu 14.12. od 06:00 hod. do 18:00 hod. alebo v nedeľu 15.12.2008 od 06:00 hod. do 18:00 hod.. Ani svedkyňa Q. Č. nepotvrdila, že v uvedenom čase predmetné rodinné domy neboli poškodené, na výslovnú otázku uviedla iba toľko, že si takéto poškodenie nevšimla, čo však je možné a to, že si poškodenie domov ona sama nevšimla, nevylučuje, že poškodené aj neboli. Vzhľadom na uvedené, vychádzajúc z vierohodných a neúčelových dôkazov je možné ustáliť v súlade so skoršími tvrdeniami zástupcov žalovanej, že ku krádeži prišlo v bližšie nepreukázanom čase od 13.12.2008 16:45 hod. do 15.12.2008 07:00 hod.. Žalovaný nepreukázal zodpovednosť za škodu na strane žalobcu, keď nepreukázal, že k vzniku škody prišlo počas výkonu strážnej služby v zmysle čl. VI mandátnej zmluvy o zabezpečení strážnej služby č. 076/2008 zo dňa 28.11.2008. 13. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca neporušil žiadnu svoju zmluvnú alebo zákonnú povinnosť, pri zabezpečovaní kontroly objektu stráženia postupoval v súlade s mandátnou zmluvou č. 076/2008 uzatvorenou so žalovaným. Táto skutočnosť súdu vyplynula z výpovede strážnika, ktorý vykonával strážnu službu, ako i zo šetrenia žalovaného. Súd nezistil, že by došlo k porušeniu zmluvnej povinnosti zo strany žalobcu, a že by toto porušenie malo vplyv na vznik škody. 14. Súd prvej inštancie protinávrh žalovaného zamietol a to z toho dôvodu, že tak v tomto konaní ako aj v trestnom vyšetrovaní a rovnako aj v odôvodnení Okresného súdu Bratislava I v konaní č. k. 33Cb 29/2011 nebolo preukázané, že škoda bola spôsobená v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti vyplývajúcich žalobcovi z mandátnej zmluvy (kde v článku VI bola dohodnutá objektívna zodpovednosť žalobcu za škodu), ktorý mal povinnosť vykonávať stráženie v pracovné dni od 18:00 hod. do 06:00 hod. a v mimopracovné dni a sviatky od 18:00 hod. do 06:00 hod. a teda súd má za to, že ani v tomto konaní nebol jednoznačne preukázaný čas krádeže a teda nebolo možné jednoznačne preukázať zákonnú náležitosť, ktorou je príčinná súvislosť a rozhodnúť tak o nároku na náhradu škody. Čo sa týka výšky a hodnoty uplatnenej škody, tou sa súd z dôvodu nepreukázania porušenia povinnosti v konaní nezaoberal. 15. Úrok z omeškania, ktorý bol dohodnutý medzi stranami sporu v čl. V zmluvy č. 052/2005 a to výške 1% denne teda 365 % ročne, súd prvej inštancie považoval za úrok v rozpore s poctivým obchodným stykom, ktorý niekoľkonásobne prevyšuje dvojnásobok priemerných úrokov poskytovaných bankami v danom období (úrok nad tento rozsah pri spotrebných úveroch sa považuje za úžeru). Zároveň takto požadovaný úrok ďaleko prevyšuje rizikovosť zabezpečovanej pohľadávky a je plne v rozpore z morálkou a platobnou disciplínou žalovaného, ktorý si až na tieto v konaní sporné pohľadávky svoje záväzky voči žalobcovi plnil vždy riadne a včas. Súd takto dohodnuté úroky považoval za neprimerane vysoké a uznal nárok žalobcu v časti úrokov z omeškania len vo výške úroku z omeškania určenej obchodným zákonníkom, teda v zákonnej výške, ktorá platila v čase omeškania s prvou splátkou a to dňa 09.04.2013. Súd sa v tomto prípade odklonil od judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky týkajúcej sa nemožnosti moderácie dohodnutých úrokov z omeškania najmä z dôvodu, že v tomto konkrétnom prípade by dohodnutý úrok vo výške 365 % ročne spôsobil nárast dlžnej sumy do výšky takmer 1.000.000,- €, čo by bolo pre žalovaného likvidačné a neúmerné k rizikovosti zabezpečovanej pohľadávky. 16. Súd prvej inštancie priznal úrok z omeškania vo výške 9,00 %, keďže ustanovenie o úroku z omeškania, vyplývajúce z mandátnej zmluvy 052/2005 ustanovené v čl. V, považoval za neplatné. Mal za to, že úrok nie je medzi stranami dohodnutý a teda bol určený podľa § 369 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. ObZ v spojení s §1 ods. 1 cit. Nariadenia vlády, (č. 21/2013 Z. z.) kedy základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka omeškania je 1,00 % (prvý deň omeškania je 10.04.2011) a tá navýšená o osem percentuálnych bodov predstavuje úrok z omeškania vo výške 9,00 % tak, ako si ho žalobca v konaní uplatnil. Takto určená sadzba úrokov z omeškania platí počas celej doby omeškania. 17. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, keď úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 18. Proti tomuto rozsudku vo výroku I., II. a IV. podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodu uvedenom v ustanovení § 365 ods. 1 písm. písm. f) a h) CSP - súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Má za to, že prvostupňový súd došiel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré nesprávne aj interpretoval, pričom zo skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 19. Žalovaný má za to, že v konaní jednoznačne preukázal cez predložené faktúry a ich prílohy za obdobie od 05/2008 - 12/2011, že žalobca dlhodobo viedol akési „dvojité" účtovníctvo, keď vystavoval faktúry s deklarovaným počtom hodín a odmenou za osobohodinu a k tomu prílohy so skutočným počtom odpracovaných hodín a skutočne dojednanou odmenou za osobohodinu. Až z prílohy k faktúre, ktorá bola jej neoficiálnou časťou informatívna pre žalovaného, a ktorú po čase aj prestal žalobca vystavovať pre žalovaného, keďže si vzájomne dôverovali, roky to účtovali rovnako, vyplynulo skutočné dojednanie medzi žalobcom a žalovaným ohľadne výšky odmeny za osobohodinu, ktoré bolo odchylné od písomnej zmluvy. Uvedené bolo preukázané na predložených faktúrach za obdobie od 05/2008 - 12/2008, kedy podľa údajov na faktúre účtoval žalobca žalovanému čiastku 170.- Sk za osobohodinu, pričom podľa Mandátnej zmluvy č. 052/2005 bola odmena dojednaná na čiastku 85,- Sk + DPH za obdobie 05/2008-12/2008. 20. Poukázal na to, že z výsluchu žalobcu, žalovaného ako aj predložených listinných dôkazov faktúr a ich príloh bolo preukázané, že skutočná vôľa strán sporu pri dojednaní odmeny bolo dojednanie vo výške 2,82 € + DPH za osobohodinu až do 31.12.2010 a od 01.01.2011 vo výške 3,16 € + DPH. Má za to, že pri posúdení platnosti dodatku č. 1 došiel súd k nesprávnym právnym záverom. Naopak je presvedčený, že žalovaný preukázal, že dodatok č. 1, o ktorom ani nevie kedy ho presne uzatvoril, je relatívne neplatný a nezodpovedal dojednaniam zmluvných strán, kde ich skutočná vôľa, a to odplata za strážne služby vo výške 2,82 € bola v rozpore s ich jazykovým prejavom obsiahnutým v dodatku č. 1 k mandátnej zmluve č. 052/2005, kde síce bola uvedená odplata vo výške 5,64 € + DPH, avšak nezodpovedal tento písomný jazykový prejav skutočnej vôli strán, ktorá bola zrejmá z vystavených faktúr za obdobie od 05/2018 - 12/2011. Dodatok č. 1 uzatvoril žalovaný, lebo skutočne nepopiera, že ide o jeho podpis na dodatku č. 1, avšak v presvedčení, že skutočná odplata je 2,82 € a 5,64 € je len predstieraná odplata z dôvodu fondu pracovných hodín. Na rozdiel od právneho názoru súdu sa teda domnieva, že súd mal vysloviť relatívnu neplatnosť dodatku č. 1 a neposkytnúť mu právnu ochranu, pričom sa nejednalo ani o omyl v pohnútke, ani o omyl vedomý, ktorý by nepožíval právnu ochranu, pretože podľa ustanovenia § 49a Občianskeho zákonníka „Právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre neho rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl táto osoba vyvolala úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným.“ Omyl spôsobujúci neplatnosť právneho úkonu musí byt' podstatný, pričom ako podstatný omyl možno označiť omyl ohľadne takej skutočnosti, bez ktorej by konajúca osoba právny úkon neurobila. Inak povedané, ak by nebolo omylu, nedošlo by vôbec k urobeniu právneho úkonu (Peter Vojčík a kolektív. Občiansky zákonník, stručný komentár, druhé, doplnené a prepracované vydanie. JURA EDITION 2009). Žalovaný by nikdy nepodpísal dodatok č. 1, ak by vedel, že žalobca si bude niekedy takto skutočne účtovať všetky odpracované hodiny. Žalovaný podpísal dodatok č. 1 v presvedčení, že žalobca bude účtovať aj naďalej len polovicu odpracovaných hodín tak, aby mu to vyhovovalo vzhľadom na jeho fond práce. Existenciu takejto dohody potvrdil aj žalobca vo svojom výsluchu na pojednávaní zo dňa 07.05.2013. Žalovaný chcel žalobcovi takýmto spôsobom vyjsť v ústrety, keď ho žalobca požiadal o tento spôsob účtovania (dvojnásobná odmena za polovicu hodín). O tejto skutočnosti presvedčil žalobca žalovaného, keď aj pred podpisom dodatku č. 1 účtoval svoju odmenu dvojnásobne ako bola dojednaná za polovicu pracovných hodín ako boli dojednané a takto aj účtoval po podpise dodatku č. 1 ďalšie tri roky bez ohľadu na znenie mandátnej zmluvy č. 052/2005. Čiže aj faktické správanie žalobcu a existencia ústnej dohody potvrdená na pojednávaní zo dňa 07.05.2013 presvedčila žalovaného o ich skutočnej vôli o odmene žalobcu. Práve z týchto dôvodov žalovaný faktúru č. 890 v sume 15.979,27 EUR a nárok žalobcu na jej zaplatenie vo výške 15.979.27 EUR neuznal, keďže bol doúčtovaný na základe relatívne neplatného právneho úkonu resp. takýto výkon práv je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. So zásadami poctivého obchodného styku sa v časti Dodatku č. 1 súd ani nezaoberal. 21. Pokiaľ išlo o zápočet vzájomných pohľadávok, ktorý si žalovaný v konaní uplatnil ako svoju procesnú obranu, nesúhlasil s tým, že súd tento nárok ako nepreukázaný neuznal. Uviedol, že je pravdou, že z pripojeného vyšetrovacieho spisu bolo preukázané, že Uznesením podľa § 228 ods. 1 Tr. por. bolo začaté trestné stíhanie za úmyselný prečin krádeže v súbehu s poškodzovaním cudzej veci, ktorej sa mal dopustiť neznámy páchateľ v čase od 13.12.2008 od 18:00 hod. do 15.12.2008 do 07:00 hod. vlámaním do 8 novostavieb rodinných domov. Toto konanie bolo prerušené z dôvodu páchateľ neznámy. Z odôvodnenia uznesenia je zrejmé, že trestné oznámenie za žalovaného podával Š. H. V.., syn konateľa žalovaného. Zo svedeckej výpovede Š. H. V.. na pojednávaní zo dňa 12.03.2018 bolo preukázané, že naposledy bol na stavbe v piatok pred skutkom (13.12.2008) a následne až v pondelok (15.12.2008). Keďže práve Š.C. H. V.. za poškodeného - žalovaného podával trestné oznámenie, je zjavné, že z tohto dôvodu bol do Uznesenia daný čas skutku v rozpätí od 13.12.2008 do 15.12.2008. Š. H. V.. ani nemohol uviesť vo svojej výpovedi pred políciou iný čas krádeže, keďže on na stavbe počas víkendu medzi piatkom večerom a pondelkom ránom nebol. Toto potvrdil aj na pojednávaní zo dňa 12.03.2018. t.j. nijako sa od svojej výpovede nikdy neodchýlil, ani pred políciou v roku 2008, ani v roku 2018. Avšak vo vyšetrovacom spise sa nachádza Záznam ku krádeži zo dňa 15.12.2008. č. p. ORP- 4038/3- OSV-BF1-08, ktorý je prepisom miestneho zisťovania zo dňa 15.12.2008, kde už uvádza poverený príslušník PZ ku skutku „Neznámy páchateľ na hore spomínanom mieste v čase od 23:00 hod, dňa 14.12.2008 do 08:00 hod. 15.12.2008 rozstrihol pletivo oplotenia zo zadnej strany pozemku, dostal sa k novostavbe rodinného domu, kde doposiaľ nezisteným spôsobom a predmetom vypáčil zadné plastové balkónové dvere...“ Rovnako sa v tomto zázname uvádza, že ku skutku bola vyťažená svedkyňa Q. Č., N.. XX.XX.XXXX, ktorá uviedla, že „u nej robili dlažby, tak bola na spomínanej novostavbe a to v sobotu od dňa 13.12.2008 až do 02:00 hod, dňa 14.12.2008, nič si nevšimla, taktiež dňa 14.12.2008 od 12:00 hod do 23:00 hod, kedy taktiež všetko bolo v poriadku..“ Na pojednávaní zo dňa 15.11.2018 svedkyňa Q. Č. uviedla, že na stavbe rodinného domu trávila čas dokončovacími prácami, v dome bola aj čase víkendu, keď došlo k vykradnutiu rodinných domov, a to z piatku na sobotu, zo soboty na nedeľu a v nedeľu (14.12.2008) približne do polnoci. O krádeži vylámaním sa dozvedela až v pondelok poobede, keď prišla do svojho rodinného domu a uvidela tam už policajné autá. Svedkyňa vyslovene potvrdila, že z nedele na pondelok do polnoci si nič nevšimla, žiadne poškodenie pletiva, pričom chodila aj dozadu svojho rodinného domu. ktorý susedil s vylámanými rodinnými domami. Vyjadrila presvedčenie, že ak by pletivo bolo poškodené, tak by si to určite všimla a rozhodne by spozorovala hluk vo vedľajších domoch. Na otázku právneho zástupcu žalobcu vyslovene uviedla, že v nedeľu (14.12.2008), keď odchádzala (okolo polnoci) bolo oplotenie nepoškodené. Ešte vyslovene uviedla, že z terasy jej domu videla pletivá a ostatné domy, keďže v tom čase ešte všetko bolo nezalesnené. Iné podrobnosti si už svedkyňa nepamätala, keďže od skutku uplynula lehota takmer 10 rokov. Jej výpoveď na pojednávaní zo dňa 15.11.2018 vyslovene korešpondovala s policajným záznamom zo dňa 15.12.2008. Súd si však z výpovede svedkyne Q. Č. vybral len, že poškodenie si nevšimla, čo už súd sám dodal v rámci svojej úvahy, že nemuselo to znamenať, že poškodené domy neboli. Vyslovene sa súd ani nezaoberal jej časťou výpovede, že je presvedčená, že ak by pletivo poškodené bolo, tak by si to určite všimla a spozorovala by aj hluk vo vedľajších domoch. Súd ďalej podľa jeho názoru bezdôvodne spochybnil výpoveď svedka J.. P. X., nevyhodnotil svedeckú výpoveď C. C.. 22. Žalovaný má za to, že súd dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože z vyššie uvedených dôkazov je zjavné, že ku krádeži došlo z večera dňa 14.12. na ráno 15.12.2008, kedy mal strážnu službu vykonávať žalobca. K zodpovednosti žalobcu za škodu spôsobenú krádežou formou vylámania rodinných domov uvádza odkaz na čl. VI. Mandátnej zmluvy o zabezpečení strážnej služby ev. č. 076/2008, podľa ktorého bol žalobca ako mandatár „....povinný zabezpečiť prostredníctvom svojich zamestnancov stráženie vyššie uvedených objektov a to jednou osobou za účelom zamedzenia poškodzovania strážených objektov hnuteľných a nehnuteľných vecí mandanta (žalovaného) tretími osobami a zabráneniu odcudzenia hnuteľných vecí mandanta (žalovaného), nachádzajúcich sa v stráženom objekte v nočných hodinách a to od 18:00 hod. - do 06:00 hod. každú noc /12 hodín/.“ Toto zmluvné ustanovenie porušil žalobca, keď jednak nezabezpečil stráženie objektu prostredníctvom svojich zamestnancov a jednak nezamedzil poškodeniu strážených domov a odcudzeniu hnuteľných vecí. Rovnako podľa čl. VI mandátnej zmluvy č. 076/2008 „Mandatár (žalobca) zodpovedá za preukázateľnú škodu, ktorá vznikla počas výkonu služby v plnom rozsahu.“ Ide pritom o zodpovednosť objektívnu. 23. Na rozdiel od právneho názoru súdu zastáva názor, že jednoznačne v konaní v zmysle vyššie uvedených dôkazov bol preukázaný čas krádeže v noci zo 14.12.2008 na 15.12.2008, aj zodpovednosť žalobcu za škodu, porušenie povinností zmluvných aj zákonných zo strany žalobcu pri vykonávaní strážnej služby, pričom jeho zodpovednosť bola zodpovednosťou objektívnou, skutočne nestačilo sa automaticky len čipovať na kontrolných miestach bez reálneho stráženia. V opačnom prípade by strážna služba nemala žiaden zmysel. Preto súd mal uznať objektu kompenzačnú námietku žalovaného, spočívajúcu v započítaní vyčíslenej škody, za ktorú niesol objektívnu zodpovednosť žalobca voči naopak uplatnenej pohľadávke žalobcu voči žalovanému a žalobu žalobcu mal zamietnuť celú. 24. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne. 25. K odvolaniu žalovaného sa žalobca nevyjadril. 26. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 380 ods. 1 bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 3 C.s.p. oznámený na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave dňa 03.11.2020. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie a s dôvodmi odvolania žalobcu dospel k záveru, že odvolaniu proti rozsudku nie je možné vyhovieť. 27. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 28. Odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku, keďže súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov správne zistil skutkový stav, zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, z ktorých dôkazov vychádzal, aké skutočnosti mal vykonanými dôkazmi preukázané, dôkazy vyhodnotil a zistený skutkový stav správne právne posúdil. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia a k jednotlivým odvolacím námietkam dopĺňa odvolací súd nasledovné: 29. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca ako mandatár a žalovaný ako mandant uzatvorili dňa 01.01.2005 mandátnu zmluvu č. 052/2005, na základe ktorej sa žalobca pre žalovaného zaviazal vykonávať strážnu službu, predmetom ktorej bola ochrana majetku nachádzajúceho sa vo Veľkom Bieli, výrobný areál, bývalý areál štátnych majetkov Senec, za zmluvne dohodnutých podmienok. Žalovaný sa zaviazal uhrádzať žalobcovi odmenu vo výške 2,82 € (85,- Sk) za každú osobohodinu vykonanej strážnej služby. Dňa 01.01.2009 uzatvorili strany sporu Dodatok č.1 k mandátnej zmluve, ktorým strany sporu zmenili dohodnutú výšku odmeny žalobcu za výkon činností na sumu 5,64 € za každú osobohodinu vykonanej strážnej služby. Dňa 01.01.2011 uzatvorili strany sporu Dodatok č. 2 k mandátnej zmluve, ktorým zmenili výšku odmeny na sumu 5,98 € za každú osobohodinu vykonanej strážnej služby. Súd prvej inštancie sa nárokom žalobcu uplatneným vo výške 13.548,81 € nezaoberal z dôvodu, že išlo o nespornú skutočnosť vyplývajúcu z vystavených faktúr, pričom žalobca účtoval 2,82 € na osobohodinu. Zaoberal sa spornou pohľadávkou vyplývajúcou z faktúry č. 890 na sumu 15.979,27 €, ktorou si žalobca doúčtoval sumu v súlade s uzatvorenými dodatkami. Dospel k záveru, že Dodatky č. 1 a č. 2 boli uzatvorené platne v súlade s prejavenou vôľou strán a preto je nárok dôvodný. Protinávrh žalovaného na náhradu škody zamietol ako nedôvodný, keďže dospel k záveru, že žalobca neporušil žiadnu svoju zmluvnú alebo zákonnú povinnosť, pri zabezpečovaní kontroly objektu postupoval v súlade so zmluvou. 30. Predmetom odvolacieho konania bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol správne, ak žalobe vyhovel vo výroku I a posúdil dodatky k mandátnej zmluve ako platné právne úkony a žalobu zamietol vo výroku III pre nepreukázanie zodpovednosti za škodu žalobcom. 31. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie mal vysloviť relatívnu neplatnosť Dodatku č. 1a neposkytnúť mu právnu ochranu, resp. mal posúdiť výkon práva ako výkon v rozpore s poctivým obchodným stykom. Žalovaný poukázal na to, že by nikdy nepodpísal Dodatok č. 1, ak by vedel, že žalobca si bude niekedy odpracované hodiny týmto spôsobom účtovať. Dodatok podpísal v presvedčení, že žalobca si bude účtovať aj naďalej iba polovicu odpracovaných hodín, podpisom dodatku vyšiel žalobcovi v ústrety. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie správne posúdil Mandátnu zmluvu vrátane Dodatku č. 1 a 2 ako platný právny úkon, keďže dodatky boli uzatvorené v písomnej forme v súlade s vôľou strán a skutočnosť, ako dlžnú sumu žalobca vyúčtoval, t.j. následne ju dofakturoval, nemá vplyv na platnosť právneho úkonu. 32. Podľa odvolacieho súdu žalovaným uvádzané skutočnosti nemôžu mať za následok jeho omyl pri podpise Dodatku č. 1 v zmysle § 49a Občianskeho zákonníka a nemôže sa teda dovolávať relatívnej neplatnosti tohto právneho úkonu. 33. Podľa § 49a Občianskeho zákonníka, právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba‚ ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl táto osoba vyvolala úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným. 34. Omyl v právnom konaní môže spočívať vo vôli konajúceho subjektu (vnútorný omyl) alebo v prejave vôle konajúceho subjektu (vonkajší omyl). V prípade vnútorného omylu ide o špeciálnu vadu vôle, ktorá spočíva v tom, že konajúca osoba mala nesprávnu alebo nedostatočnú predstavu o právnych následkoch právneho úkonu. V prípade vonkajšieho omylu ide o nevedomú nezhodu vôle a prejavu, ktorá spočíva v tom, že konajúca osoba napriek tomu, že niečo chce, koná akoby to nechcela alebo naopak, napriek tomu, že nič nechce, koná akoby niečo chcela, prípadne prejaví chcenie niečoho iného ako toho, čo v skutočnosti chce, a to v dôsledku používania slov v inom význame, ako majú, alebo napríklad preto, že sa preriekne a pod. Konanie v omyle musí byť vždy nevedomé. Ak by účastník vedome prejavil inú vôľu, ako v skutočnosti má, nešlo by o omyl, ale o simulované právne konanie. Pokiaľ žalobca uvádza, že so žalovaným vedome uzatvoril dodatok č. 1, ktorým sa navýšila odplata za hodinu poskytovania strážnej služby z pôvodne dohodnutej 2,82 Eur (85,- Sk) na dvojnásobok 5,64 Eur s tým, že mu bude žalobcom fakturovaná iba polovica skutočne vykonaných hodín, nejedná sa z jeho strany o omyl nevedomý, do ktorého by bol uvedený žalobcom. Naopak, môže sa jednať iba o omyl vedomý a ten ako taký nepožíva právnu ochranu podľa § 49a Občianskeho zákonníka. Odvolací súd je toho názoru, že zo samotného tvrdenia žalovaného je zrejmé, že vedome uzatvoril Dodatok č. 1, musel si teda byť vedomý jeho právnych následkov a ak existovala nejaká ústna dohoda, na základe ktorej sa mala fakturovať iná suma, ako bola dojednaná Dodatkom č. 1, bol povinný tieto tvrdenia preukázať. Podľa odvolacieho súdu žalovaný nepreukázal inú dohodu o výške odplaty za strážnu službu ako vyplýva z písomnej zmluvy, súd prvej inštancie preto správne priznal tento nárok žalobcovi ako dôvodný. 35. Odvolací súd nesúhlasí ani s námietkou, že minimálne bolo konanie žalobcu v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Skutočnosť, že žalobca doúčtoval odplatu až v čase ukončenia zmluvného vzťahu nie je výkonom práva v rozpore s poctivým obchodným stykom, keď súd dospel k záveru, že nárok je uplatnený na základe platného právneho úkonu. 36. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacou námietkou žalovaného, že bola preukázaná zodpovednosť za škodu žalobcom. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalovaný v konaní nepreukázal, že k vzniku škody došlo v čase výkonu strážnej služby v zmysle čl. VI. Mandátnej zmluvy č. 076/2008 (ďalej iba Mandátna zmluva). Z Mandátnej zmluvy vyplýva, že žalobca sa ako mandatár zaviazal zabezpečiť kontrolu objektu stráženia nepravidelnou obchôdzkou jednou osobou, ktorá svoju obchôdzkovú činnosť zaznamená na prenosné zariadenie ktoré zaznamenáva ich činnosť. Mandatár zodpovedá za preukázateľnú škodu, ktorá vznikla počas výkonu služby v plnom rozsahu. 37. Podľa § 373 Obchodného zákonníka, kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinnosti bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť. 38. Zodpovednosť za škodu v Obchodnom zákonníku je upravená ako zodpovednosť za porušenie zo záväzku, za škodu teda zodpovedá ten, kto porušil zodpovednosť z obchodno-záväzkového vzťahu. Zodpovednosť za škodu je objektívnou zodpovednosťou, kde pre vznik zodpovednosti sa nevyžaduje zavinenie. Predpokladom pre vznik zodpovednosti je porušenie povinnosti zo záväzku, vznik škody a príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a škodou. Existenciu týchto predpokladov musí preukázať poškodený. 39. Keďže strany sporu uzatvorili obchodno-záväzkový vzťah, mandátnu zmluvu, v ktorej vymedzili svoje práva a povinnosti, žalobca zodpovedá za škodu podľa citovaného ustanovenia Obchodného zákonníka. Predpokladom pre vznik zodpovednosti teda bolo v prvom rade preukázanie porušenia povinností mandatárom počas výkonu služby. Pre vznik zodpovednosti nestačilo preukázať, že došlo ku škode počas výkonu strážnej služby, ale že k tejto škode došlo porušením povinností žalobcom a v príčinnej súvislosti s porušením povinností. Odvolací súd je toho názoru, že ak by sa aj podarilo žalovanému preukázať, že ku škode došlo počas výkonu strážnej služby v noci zo 14.12.2008 na 15.12.2008, bez ďalšieho to neznamená zodpovednosť žalobcu. K tomuto by musel byť splnený zákonný predpoklad porušenie povinností z Mandátnej zmluvy, ktoré si vymedzili v čl. VI. Mandátnej zmluvy. Skutočnosť, že zodpovednosť za škodu je objektívnou zodpovednosťou znamená, že na jej vznik sa nevyžaduje zavinenie, neznamená to však, že by sa nevyžadovalo porušenie povinností osobou povinnou. Ak chcel byť žalovaný vo svojej obrane úspešný, bol povinný preukázať, že počas výkonu služby porušil žalobca ako mandatár svoje povinnosti vyplývajúce z Mandátnej zmluvy, vznikla mu škoda a existuje príčinná súvislosť medzi porušením povinností a škodou. 40. Pokiaľ ide o posúdenie, či ku škode došlo počas výkonu strážnej služby, odvolací súd sa plne stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie v odseku 50, v ktorom zrozumiteľne a vyčerpávajúco uviedol, z akých dôkazov vychádzal a tieto dôkazy správne jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti vyhodnotil. Pokiaľ ide o preukázanie porušenia povinností žalobcom, odvolací súd dopĺňa, že žalovaný nepreukázal porušenie povinností žalobcom vyplývajúcich z Mandátnej zmluvy. Odvolací súd nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že žalobca porušil zmluvné ustanovenie tým, že nezabezpečil stráženie objektu prostredníctvom svojich zamestnancov a jednak nezamedzil poškodeniu strážených domov a odcudzeniu hnuteľných vecí. Odvolací súd predovšetkým uvádza, že povinnosťou žalobcu bolo zabezpečiť stráženie predmetných objektov, pričom si dojednali spôsob zabezpečenia kontroly objektu, t.j. stráženia. Žalobca sa nezaviazal, že zabezpečí zamedzenie poškodzovania a zabránenie odcudzenia vecí, zaviazal sa zabezpečiť stráženie objektu, pričom účelom bolo zamedziť poškodeniu a odcudzeniu vecí. Ak teda žalobca plnil svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy: kontrolu objektu stráženia nepravidelnou obchôdzkou jednou osobou, ktorá svoju obchôdzkovú činnosť zaznamená na prenosné zariadenie ktoré zaznamenáva ich činnosť, nemožno dospieť k záveru, že porušil svoje povinnosti. Ako už bolo uvedené, povinnosti mandatára boli vymedzené Mandátnou zmluvou a samotné stráženie neznamená, že k narušeniu objektu nemôže dôjsť. Ak teda pri plnení povinností žalobcu došlo ku škode žalovaného, za túto škodu žalobca nezodpovedá, keďže nebolo preukázané porušenie povinností zo záväzkového vzťahu. Odvolací súd podotýka, že žalovaný nespochybnil, že by žalobca stráženie objektu nevykonával, má iba za to, že stráženie nevykonával riadne, resp. reálne. Odvolací súd zdôrazňuje, že rozsah povinností, ktoré mal žalobca vykonať, bol stanovený zmluvou. 41. K odvolacej námietke, že žalobca porušil povinnosti tým, že nevykonával stráženie prostredníctvom zamestnancov, ale osôb, ktoré neboli v pracovnom pomere, odvolací súd uvádza, že táto skutočnosť je vo vzťahu k preukazovaniu porušenia zmluvnej povinnosti právne irelevantná. Rozhodujúce bolo, či žalobca porušil povinnosť stráženia stanovenú Mandátnou zmluvou, to, či osoby, ktoré na výkon činnosti použil, boli v zamestnaneckom alebo inom pomere nie je pre posúdenie tejto otázky rozhodujúca. 42. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 43. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 C.s.p.. Žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal odvolací súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania, v plnom rozsahu. 44. Podľa § 262 ods. 1 C.s.p., o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 262 ods. 2 C.s.p., o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 45. Uvedený rozsudok je výsledkom hlasovania odvolacieho senátu v pomere hlasov za 3 : 0 proti. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).