Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/63/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5017200169 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Janáková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:5017200169.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Janákovej a členiek senátu JUDr. Zuzany Mališovej a JUDr. Marty Barkovej, v právnej veci žalobcu: J. Y., J. XXX/X, Z. H., zastúpený: JUDr. Marián Ďurina, advokát, Sibírska 4, Bratislava proti žalovanému: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Kutuzovova 8, Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SELP-120-5/2017-RK z 24.03.2017, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . Žalovanému súd právo na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania 1. Žiadosťou zo dňa 08.02.2017 doručenou žalovanému dňa 17.02.2017 zapísanou pod č. KaMO/K-32/14-5 žalobca ako oprávnená osoba požiadal žalovaného ako povinnú osobu v zmysle zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon č. 211/2000 Z.z., alebo zákon o slobode informácií) sprístupniť nasledovné informácie: 1. Kto bol zriaďovateľom VŠJŽ, VŠKD, VSOŠ, VG SNP a ostatných vojenských stredných škôl? Ako, resp. akým spôsobom podliehali verejnej kontrole a inšpekcii? Ak eventuálne nepodliehali verejnej kontrole, vysvetliť dôvod. 2. Na základe čoho bol žiakom vojenských stredných škôl pri nástupe do vojenskej školy odobratý občiansky preukaz? Poznamenávame, že jediným dokladom na preukazovanie totožnosti po celú dobu štúdia im zostala tzv. „VYCHÁZKOVÁ KNÍŽKA“ ? 3. Na základe čoho museli žiaci vojenských stredných škôl nosiť vojenskú rovnošatu s oficiálnymi znakmi príslušnosti k ČSĽA a štátneho znaku? Aký právny predpis reguloval používanie oficiálneho štátneho znaku a vojenských symbolov na verejnosti maloletými občanmi ČSSR? 4. Na základe čoho sa museli žiaci vojenských stredných škôl hlásiť na OVS, poprípade na VB, alebo na miestnom národnom výbore pri udelení voľna k opusteniu posádky, alebo po príchode na prázdniny? Prečo túto povinnosť nemali žiaci, naši rovesníci z civilných škôl? 5. Na základe čoho boli voči študentom vojenských stredných škôl uplatňované základné vojenské predpisy: Zákl-1-1, Zákl-1-2, Zákl-1-3 a prečo ich museli dodržiavať a navyše rešpektovať aj mnohé ďalšie vojenské predpisy? 6. Na základe čoho a prečo museli byť žiaci vojenských stredných škôl zaraďovaní do služieb dozorného roty, dozorného batérie, dozorného kuchyne, do zmien v kuchyni, do spojok a museli dodržiavať stálu bojovú pohotovosť aj v mierových podmienkach - obmedzovaním ich vychádzok... atď? 7. Na základe čoho sa žiaci vojenských stredných škôl zúčastnili slávnostnej Vojenskej prehliadky napr. dňa 08.05.1975 v Bratislave? (Pozn. medzi nimi boli i takí, čo mali iba 16 rokov). Prečo tam nepochodovali žiaci civilných stredných škôl? 8. Prečo bolo veliteľom, technikom a náčelníkom - t.j. vojakom z povolania, slúžiacim v tých istých areáloch kasární (kde bola situovaná aj vojenská stredná škola) priznaná I. kategória funkcií, teda bola hodnotená výrazne oveľa priaznivejšie, ako Vy dnes posudzujete službu žiakov vojenských stredných škôl (iba v málo bonitnej v III. pracovnej kategórii)? Vysvetlite dôvody, prečo žiaci vojenských stredných škôl tvorili vojenské jednotky, napr. družstvo, čata, rota, batéria, prápor, oddiel, ktorým velili regulárni vojenskí velitelia? 9. Na základe čoho žiaci vojenských stredných škôl vykonávali vojenskú prípravu (strelecká, taktická, chemická, OPZHN a ďalšie) a prečo všetky vyučovacie predmety boli úzko špecializované len na vojenskú tematiku? 10. Prečo boli žiaci vojenských stredných škôl ozbrojovaní osobnými zbraňami - 7,62 mm samopalom vz. 58, 7,62 mm pištoľou vz. 52, guľometmi UK-59, pancierovkami RPG-7 a vykonávali ostré streľby z týchto pechotných zbraní a hádzali ostrými ručnými granátmi? Na základe čoho a prečo im boli pridelené osobné zbrane, napr. 7,62 mm samopaly vz. 58? Boli týmito ručnými zbraňami vyzbrojení aj vojaci základnej služby ČSĽA, ktorí neboli žiakmi vojenských škôl? 11. Žiaci vojenských stredných škôl mali počas štúdia na škole pridelené aj poľné uniformy vz. 60, tzv. „maskáče“ s ihličkovým vzorom a čierne vysoké boty vz. 60 (tzv. „kanady“), ktorými boli jednotne vystrojení aj všetci ostatní vojaci z povolania i vojaci základnej vojenskej služby ČSĽA. Zdôvodnite prečo tieto poľné uniformy žiaci vojenských stredných škôl používali a k akému účelu? 12. Žiaci vojenských stredných škôl boli počas 4-ročného štúdia ubytovaní v kasárňach, alebo internátoch? Aký bol v tom zásadný rozdiel a čo slúžilo k ich rozlíšeniu? 13. Žiadame MO SR predložiť tri oficiálne rezortné zoznamy preferovaných funkcií uplatňovaných v rezorte MNO ČSSR ako I. a ll. kategórie funkcií z roku 1964, 1975 a 1988 (platné v rozhodnom čase), registrované v Zbierke zákonov ČSSR, ktoré by MO SR oprávňovali vylúčiť dobu štúdia na vojenských stredných školách z I. a II. kategórie funkcií. 14. Žiadame MO SR posúdiť, cit.: „Dobu štúdia žiaka stredného odborného učilišťa (pozn.: ...môžeme to byť aj žiak vojenskej strednej školy) pripravovaného pre zamestnanie I. (II.) pracovnej kategórie, ktorá sa započítava ako doba zamestnania tejto pracovnej kategórie, ak sa praktické vyučovanie uskutočňuje pravidelne na pracoviskách alebo v prevádzkach (pozn.: môžu to byť považované aj strážené areály a budovy kasární, vojenské výcvikové priestory a vojenské letiská), kde sa vykonávali zamestnania I. (II.) pracovnej kategórie (pozn.: vojaci z povolania mali na týchto istých pracoviskách priznanú I. a II. kategóriu funkcií a prečo nie žiaci vojenských stredných škôl???). 15. Prečo sa deň nástupu do vojenskej strednej školy nepovažuje za začiatok odpočítavania telesnej, psychickej, duševnej, fyzickej a inej záťaže, vypätia a drancovania zdravia a stresu žiakov a toto kontinuitné vyčerpávanie a nemilosrdné ničenie osobnosti, nepretržite pokračovalo až do skončenia (záveru) vojenskej služby, do jeho odchodu do zálohy (civilu). Prečo toto odpočítavanie riešite iba od nástupu na vojenskú základnú službu, či niekedy až oveľa neskôr? Vysvetlite, prečo práve deň nástupu žiakov na vojenskú strednú školu netreba považovať za začiatok najvyššej prípustnej expozície dôsledkov na ich zdravie vyplývajúcej z I. kategórie funkcií. Išlo, alebo nešlo o prácu v ťažkom rizikovom prostredí, ktoré malo negatívny vplyv na kondíciu a zdravotný stav žiaka a jeho bezpečnosť a hygienu v službe? Nepredstavovali tieto okolnosti dôvody pre zaradenie tejto služby do preferovaných kategórií? 16. Tie stredné školy niesli predovšetkým názov VOJENSKÉ. Boli výlučne zaradené do rezortu MNO ČSSR, alebo fungovali pod iným rezortom. Prečo mali taký militantný názov? Vysvetlite, prečo sa ním líšili od ostatných civilných stredných škôl? 17. Tie vojenské stredné odborné školy (VSOŠ) niesli predovšetkým názov ODBORNÉ. Prečo nemali názov PRIEMYSELNÉ? V čom bol zásadný rozdiel, a čím sa líšili od názvu civilných stredných škôl? 18. Rezortné zoznamy preferovaných zamestnaní museli byť registrované v Zbierke zákonov ČSSR a nielen vychádzať z údajov evidenčného listu vojaka, ale aj zo všetkých prípustných dôkazných prostriedkov preukazujúcich vznik nároku na znížený dôchodkový vek. Absenciu evidenčného lístka vojaka však môže účinne nahradiť aj „čestné vyhlásenie“ dvoch svedkov, prečo túto okolnosť neuznávate? Mali rezorty Ministerstva školstiev ČSR a SSR, Ministerstva práce a sociálnych vecí ČSSR, Ministerstva zdravotníctva ČSSR a ústredné výbory odborových zväzov k dispozícii relevantné poznatky na vydanie zoznamov prác a pracovísk zakázaných mladistvým (na vojenských stredných školách)??? Mali k dispozícii písomný súhlas týchto orgánov na výkon dozornej služby (aj niekoľkokrát do mesiaca) a vojenského výcviku vykonávaných žiakmi vojenských stredných škôl? Vie MO SR tieto pochybnosti vyvrátiť a vierohodne preukázať požadované skutočnosti? 19. Všetci vieme, že doba služby v I. a II. kategórii funkcií mala rozhodujúci vplyv na stanovenie podmienok vzniku nároku na dôchodok (nižší dôchodkový vek), tak aj na výšku dôchodku (zvýšení základnej výmery dôchodku). Podľa ustanovení § 17 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. federálne ústredné orgány štátnej správy a ústredné orgány štátnej správy republík, v ich odboroch pôsobnosti sa vykonávali práce, ktoré odôvodňovali, aby zamestnania boli zaradené do I. alebo II. pracovnej kategórie, vydávali svojimi výnosmi rezortné zoznamy zamestnaní zaradených do I. a II. pracovnej kategórie. Za ostatné ústredné orgány a organizácie, v ich odboroch pôsobnosti sa vykonávali práce, ktoré odôvodňovali, aby zamestnania boli zaradené do I. alebo II. pracovnej kategórie, vydávalo tieto zoznamy svojim výnosom federálne ministerstvo práce a sociálnych vecí, a ak išlo o ústredné orgány a organizácie republík, príslušné ministerstvo zdravotníctva a sociálnych vecí republiky v dohode s federálnym ministerstvom práce a sociálnych vecí. Vie MO SR tento legislatívny a zákonný postup vierohodne preukázať? 20. Prečo žiaci vojenských stredných škôl museli chodiť niekoľkokrát mesačne do 24- hodinových dozorných služieb u svojej jednotky? Len pre pamäť pripomíname, že podľa ustanovenia § 166 ods. 1 zák. č. 65/1965 Zb. bývalého zákonníka práce: „Zamestnávateľ nesmie mladistvých zamestnávať prácou nadčas a prácou v noci. Výnimočne môžu mladiství starší ako 16 rokov vykonávať nočnú prácu nepresahujúcu jednu hodinu, ak je to potrebné pre ich výchovu na povolanie. Nočná práca mladistvého musí bezprostredne nadväzovať na jeho prácu pripadajúcu podľa rozvrhu pracovných zmien na denný čas“. Vie MO SR tieto zákonné ustanovenia zdôvodniť a zosúladiť s tým, čo sa v skutočnosti na vojenských stredných školách odohrávalo? 21. Prečo žiaci vojenských stredných škôl okrem dozorných služieb u svojej jednotky museli navyše držať aj stálu bojovú pohotovosť (v čase mieru), čo fakticky znamenalo, že iba 10% z celkového počtu žiakov mohlo napr. ísť na vychádzky mimo kasární. Viete potvrdiť, alebo vylúčiť tieto praktiky na vojenských stredných školách (najmä do roku 1991). 22. Aký skutočný profil študentov bol vo VG SNP v Banskej Bystrici, VSJZ v Bratislave, VŠKD v Žiline a žiakov VSOŠ v ostatných mestách? 23. Čo a kto urobil vtedajším militantom z FMNO ČSFR prietrž v ich agresívnych a útočných plánoch naďalej pokračovať vo vychovávaní detských vojakov, boli to medzinárodné zmluvy a dohody o práve na slobodný výber povolania z roku 1991, ktoré zakazovali detskú prácu? Alebo to boli iné dokumenty, vymenujte ktoré? Existujú takéto prípady oficiálneho ozbrojovania mladistvých v SR a ČR ešte dnes? Prestali byť tieto praktiky spornými až prijatím Listiny základných práv a slobôd v roku 1991, ktorá v čl. 33 zakotvovala právo na bezplatné vzdelanie na základných a stredných školách? Prečo práve touto listinou bol osobám mladším ako 18 rokov zakázaný vojenský výcvik? Ako sa prijatie tejto listiny konkrétne prejavilo na vojenských stredných školách v SR a ČR? 24. Je pravdou, že schopnosť vojenských stredných škôl smerovať svojich žiakov k budúcemu vojenskému povolaniu značne skomplikovalo aj prijatie čl. 26 Listiny základných práv a slobôd garantujúci každému občanovi ČSSR právo sa slobodne rozhodovať o svojom povolaní? 25. Išlo v ČSSR do roku 1991 o výchovu detských vojakov na vojenských stredných školách? 26. Do vojenskej knižky kompetentné orgány MO SR vpisovali výlučne len „vojenské“ záležitosti a nie také, ktoré sa udiali v ostatnom civilnom živote vojaka z povolania. Ak je vojenská knižka oficiálnym dokladom, t.j. verejnou listinou rovnako ako občiansky preukaz, prečo potom štúdium 1., 2., 3. a 4. ročníka VG SNP, VSOŠ, VSJŽ, VŠKD a ostatných vojenských stredných škôl chronologicky zapisovaných do kolónky: „Vojenská činná služba“, MO SR dnes odmieta tento zápis vo vojenskej knižke rešpektovať, s tým, že vraj nejde o službu? Vysvetlite dôvody. 2. Žalovaný listom č. SEĽUZ-41-27-1/2017-OdSP zo dňa 20.02.2017 poskytol žalobcovi stanovisko k položeným otázkam uvedeným v bodoch 1-10, 12 prvá veta, 19 a 22 v žiadosti zo dňa 08.02.2017. 3. Rozhodnutím o odmietnutí poskytnúť informácie č. SEĽUZ-41-27-2/2017-OdSP zo dňa 20.02.2017 žalovaný ako povinná osoba vecne príslušná podľa § 2 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. žiadosti žalobcu doručenej žalovanému 17.02.2017 o sprístupnenie informácií z časti nevyhovel a podľa § 18 ods. 2 v spojitosti s § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. žalobcovi informácie podľa bodu 11, druhá veta, bodu 12, 13, 14, 15, 16, 17, 18, 20, 21, 23, 24, 25, 26 jeho žiadosti odmietol poskytnúť. 4. Rozhodnutím č. SELP-120-5/2017-RK zo dňa 24.03.2017 minister obrany Slovenskej republiky rozklad žalobcu voči prvostupňovému rozhodnutiu č. SEĽUZ-41-27-2/2017-OdSP zo dňa 20.02.2017 zamietol a rozhodnutie o odmietnutí poskytnúť informácie č. SEĽUZ-41-26-2/2017-OdSP zo dňa 20.02.2017 potvrdil. 5. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný vo vzťahu k charakteru požadovaných informácií uviedol, že žalobcom požadované odpovede na otázky, nemali charakter informácie v intenciách zákona o slobode informácií a nie sú predmetom rozhodovacej činnosti Ministerstva obrany SR v zmysle § 2 ods. 1 o slobode informácií. Žalovaný zdôraznil, že žalobcom požadované odpovede na otázky majú charakter určitej právnej resp. odbornej rady (právneho, resp. odborného poradenstva), ktorá by následne vyjadrovala právny resp. odborný názor povinnej osoby, ktorý nie je ale právne záväzný, nie je súčasťou rozhodovacej činnosti žalovaného a teda nenapĺňa zákonné atribúty poskytovanej informácie v zmysle zákona o slobode informácií. Žalovaný zastával názor, že zo znenia zákona o slobode informácií nevyplýva povinnosť, ktorá by povinnému subjektu ukladala povinnosť získavať, vyžadovať, zhromažďovať, vyhodnocovať, vyhľadávať, alebo dokonca spracovávať materiály požadované žiadateľom o informáciu, ak sa v ich originálnej podobe v jeho dokumentácii nenachádzajú. Rovnako zo zákona o slobode informácií nevyplýva, že by povinné osoby museli vykonávať na žiadosť oprávnených osôb také úkony, ktoré nesmerujú k výkonu ich právomoci, alebo realizovať šetrenia či kontrolnú alebo vyhodnocovaciu činnosť na požiadanie oprávnených osôb. II. Žaloba 6. Žalobou doručenou Krajskému súdu v Žiline dňa 27.04.2017 a postúpenou tunajšiemu súdu dňa 27.03.2019 sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. SELP-128-5/2017-RK zo dňa 24.03.2017 a žiadal ho zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie, alebo, aby Krajský súd v Bratislave rozhodol vo veci sám. 7. V prevažnej časti žaloby žalobca opisoval skutkový a právny stav vo vzťahu k vojenským stredným školám a štúdiu v prvom a druhom ročníku na týchto školách. Na začiatku zdôraznil, že napadnuté rozhodnutie žalovaného sa len zľahka dotýka problematiky, ktorá sa skutočne dramaticky odohrávala na vojenských stredných odborných školách najmä do obdobia prelomového roku 1991. Uviedol, že v závažných právnych veciach sa niektoré všeobecné súdy, žalovaný a predovšetkým Sociálna poisťovňa k predkladaným dôkazom vyhýbajú, alebo na niektoré kľúčové otázky nedávajú jasnú a zrozumiteľnú odpoveď, na argumenty nereagujú, alebo nevedia dať adekvátnu odpoveď. Dochádza tak k úmyselnému zahmlievaniu podstaty veci alebo zľahčovaniu problému, ktorý žalovaný odmieta riešiť. 8. Poukázal na to, že každé rozhodnutie žalovaného musí byť individuálne zdôvodnené tak, aby bolo možné preskúmať jeho zákonnosť s prihliadnutím na jeho odôvodnenie, dôkladné a vyčerpávajúce poučenie a nie iba na odkaz obsahu administratívneho spisu, ktorý je iba podkladom rozhodnutia. Podľa žalobcu rozhodnutie žalovaného tieto atribúty nespĺňa. Pre dôkladnejšiu orientáciu, ktorá panovala na vojenských školách v ČSSR od roku 1949 uviedol bližšie informácie a podmienky priebehu služby počas prípravy jeho osoby na budúce povolanie vojaka z povolania, ktorý následne konfrontuje s výkonom tzv. detskej práce. Žalobca poukázal na záväzné právne predpisy účinné v rozhodnom období a medzinárodné dohovory s tým, že očakával, že žalovaný v rozhodnutí prisvedčí názoru žalobcu vo vzťahu k započítaniu prvého a druhého ročníka doby štúdia na strednej škole, teda prípravy na výkon budúceho povolania vo vojenskej strednej odbornej škole ako zamestnanie prvej kategórie funkcií. 9. Ďalej žalobca uviedol, že dňa 10.03.2016 Sociálnej poisťovni spísal žiadosť o priznanie starobného dôchodku ku dňu 09.03.2016. Poukázal na § 60 ods. 9 zákona č. 461/2003 Z.z., podľa ktorého rok dôchodkového poistenia je 365 dní. Uviedol, že pre tieto úvahy musí byť zhodnotená celá doba štúdia „Vojenskej strednej odbornej školy v Liptovskom Mikuláši“ (1. a 2. ročník) a doba výkonu služby vojaka z povolania. Podľa svojho výpočtu dospel k záveru, že má k dátumu 30.04.2017 odpracovaných a odslúžených spolu 44 rokov a 245 dní v preferovanej I. kategórii funkcii t.j. 40,67 %. Konštatoval, že pre žalobcu je vydanie neúplného rozhodnutia žalovaného sklamaním, pretože na množstvo označených otázok mal dostať kvalitné adekvátne odpovede a informácie. Nemohol súhlasiť s názorom žalovaného, že polovicu jeho vojenského štúdia na Vojenskej strednej odbornej škole v Liptovskom Mikuláši, nie je možné považovať za službu. Podľa žalobcu by mal žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať na právnu úpravu z dôb, ktoré sa prebiehajúceho konania týkali, napr. na zákon č. 55/1956 Zb. o dôchodkovom poistení v znení neskorších predpisov, ktorý v § 6 ods. 2 definoval dobu prípravy na povolanie po skončení povinnej školskej dochádzky a dobu vojenskej služby ako tzv. náhradnú dobu poistenia. Žalobca trval na požiadavke, aby mu žalovaný predložil rezortný zoznam preferovaných zamestnaní Ministerstva národnej obrany ČSSR, kde by bolo vyhranené rozhodné obdobie služby študentov VSOŠ, VG SNP a ostatných vojenských stredných škôl, resp. ktorý by oficiálne vyčleňoval a vylučoval túto dobu štúdia z prvej kategórii funkcií. Konštatoval, že rezortné zoznamy preferovaných zamestnaní musia byť registrované v Zbierke zákonov ČSSR a nielen vychádzať z údajov evidenčného listu vojaka, ale aj zo všetkých prípustných dôkazných prostriedkov, preukazujúcich vznik nároku na znížený dôchodkový vek. Žalobca ďalej uviedol, že absolvoval 4 roky VSOŠER v Liptovskom Mikuláši od 01.09.1972 do 17.07.1976 v dĺžke 1 416 dní ako bezprostrednú, ničím prerušovanú prípravu na budúce vojenské povolanie. Je teda podľa názoru žalobcu nevyhnutné, aby aj táto doba služby všetkými dôchodkovými inštitúciami v SR bola rešpektovaná a započítaná k žalobcovmu úspechu na účely dôchodkového zabezpečenia v prvej kategórii funkcii a nie v bezvýznamnej pracovnej kategórii. 10. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný svojím rozhodnutím sčasti nevyhovel žiadosti žalobcu o poskytnutie informácií podľa zákona č. 211/2000 Z.z. a na jeho položené otázky v bodoch 11 a 12, druhá veta, 13, 14, 15, 16, 17, 18, 20, 21, 23, 24, 25 a 26 odmietol poskytnúť konkrétne informácie. Konštatoval, že žalovaný síce uviedol dôvody, na základe ktorých tak urobil, ale tie sú nepresvedčivé a vyhýbavé. Niekde žalovaný tvrdil, že informáciami nedisponuje a nemá možnosť ich získať. Podľa žalobcu s poukazom na § 32 ods. 1 správneho poriadku je správny orgán povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Poukázal na § 46 Správneho poriadku, v zmysle ktorého rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Žalobca tvrdil, že bol ukrátený na svojich právach napadnutým rozhodnutím žalovaného, ktoré považoval za neúplné, nekompletné, nekompetentné a tým nezákonné, naďalej je žalobca ukrátený na svojich subjektívnych právach a diskriminuje ho to pred ostatnými. III. Vyjadrenie žalovaného 11. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 15.11.2018 zotrval na názore vyjadrenom v žalobou napadnutom rozhodnutí, ktoré považoval za vydané v súlade so zákonom. 12. V prvom rade poukázal na skutočnosť, že žaloba je neúplná a nie je z nej dostatočne zrejmé, čoho sa týka a čo ňou žalobca sleduje. Zároveň namietal nesprávnosť označenia žalovaného, ktorého žalobca označil ako Ministerstvo obrany SR s tým, že Ministerstvo obrany SR nemôže byť v zmysle platných právnych predpisov žalovaným v tomto konaní. Z uvedeného dôvodu žiadal žalobu zamietnuť. V súvislosti s označením žalovaného uviedol, že Ministerstvo obrany SR nie je vedúcim ústredného orgánu štátnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku (o rozklade) proti rozhodnutiu Ministerstva obrany SR, ako ústredného orgánu štátnej správy, ktorý rozhoduje v prvom stupni. Podľa žalovaného nie je možné stotožňovať Ministerstvo obrany SR, ako ústredný orgán štátnej správy a rozhodujúci v prvom stupni a ministra obrany SR, ako vedúceho ústredného orgánu štátnej správy rozhodujúceho v druhom stupni. 13. Žalovaný vyslovil názor, že v tomto konkrétnom prípade žiadosť žalobcu o poskytnutie informácií zo dňa 15.02.2017 obsahuje požiadavky, ktoré si vyžadujú najmä zber a spracovanie žalobcom požadovaných informácií a následne vytvorenie novej kvantitatívnej a kvalitatívnej informácie v zmysle požiadaviek žalobcu. Zdôraznil, že žalobca koncipovanými otázkami jednoznačne požaduje od povinnej osoby najmä, aby vyjadrila svoj právny, resp. odborný názor, alebo svoje právne, resp. odborné stanovisko vzťahujúce sa k žalobcom položeným otázkam, prípadne k výkladu všeobecne záväzných právnych predpisov účinných v rozhodnom čase. Podľa žalovaného takáto povinnosť poskytnúť odpovede na žalobcom položené otázky žalovanému zo žiadneho všeobecne záväzného právneho predpisu nevyplýva. Konštatoval, že v prípade vypracovania odpovedí na žalobcom požadované otázky by išlo iba o subjektívne názory predstaviteľov žalovaného, pričom žalovaný nemá dokumenty alebo informácie, ktoré by takéto odpovede obsahovali, vôbec vytvorené, resp. spracované. Žalovaný ďalej uviedol, že informáciami požadovanými žalobcom k bodom 11 druhá veta, v bode 12, 13-18, 20, 21, 23-26 žalovaný nedisponuje, nemá možnosť získať ich automatizovaným spôsobom, ako súčasť informačných systémov, ani vyhotovením kópie už vypracovaného dokumentu, ktorý by spĺňal požadované náležitosti odpovede. Pretože požadované informácie žalovaný nemá k dispozícii, nemohol ich ako povinná osoba žalobcovi ako oprávnenej osobe poskytnúť. 14. Žalovaný poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 6Sži/27/2013), podľa ktorého rozhodnutia, oprávnené osoby môžu požadovať len informácie o takých im neznámych skutočnostiach, ktoré má povinná osoba k dispozícii a ktoré je povinná na žiadosť poskytnúť. V súvislosti s argumentáciou, že povinná osoba nie je povinná vytvárať databázu informácií, ktorými v momente podania žiadosti nedisponuje, poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžso/31/2008 zo dňa 26.02.2009. 15. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaný navrhol, aby krajský súd žalobu ako nedôvodnú v zmysle § 190 SSP v celom rozsahu zamietol. IV. Replika žalobcu 16. Žalobca v replike zo dňa 16.12.2018 na vyjadrenie žalovaného opakovane zdôraznil, že žalovaný vyčerpávajúcim a úplným spôsobom neodpovedal na všetky položené otázky. Uviedol, že skutočnosti, ktoré sa naozaj dramaticky odohrávali na vojenských stredných odborných školách, najmä do obdobia prelomového roku 1991, mali naďalej zostať utajené pred verejnosťou a to je podľa žalobcu koreňom a podstatou predmetnej žaloby. Žalobca navrhol vypočuť dvoch svedkov, ktorí by potvrdili stav na vojenských odborných školách tak, ako to opísal žalobca v podanej žalobe. Ďalej sa žalobca opätovne venoval popísaniu skutkového a právneho vzťahu týkajúceho sa štúdia na vojenských stredných školách. V. Právna úprava 17. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa ust. § 10, 13 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej „SSP“) preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania, nakoľko boli splnené podmienky podľa § 107 ods. 2 v spojení s § 137 ods. 4 SSP. 18. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 19. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 20. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. 21. Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. 22. Podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon. 23. Podľa ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky čl. 17 ods. 1, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. 24. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, štátne orgány a orgány územnej samosprávy sú povinné primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti. Podmienky a vykonanie ustanoví zákon. 25. Podľa § 1 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám, tento zákon upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám. 26. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z., osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie (ďalej len "povinné osoby") sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky, ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti. 27. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z., každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. 28. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z., informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje. 29. Podľa § 18 ods. 2 prvá veta zákona č. 211/2000 Z. z., ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len sčasti, vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie. VI. Právne posúdenie veci 30. Úlohou súdu v tomto konaní bolo preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného č. SELP-120-5/2017-RK zo dňa 24.03.2017 v intenciách námietok vznesených žalobcom. 31. Žalovaný rozhodnutím č. SELP-120-5/2017-RK zo dňa 24.03.2017 potvrdil prvostupňové rozhodnutie žalovaného, ktorým žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií špecifikovanej v bode 1 tejto žaloby označenými pod bodmi 1-26 sčasti nevyhovel a žalobcovi informácie podľa bodu 11 druhá veta, bod 12, 13, 14, 15, 16, 17, 18, 20, 21, 23, 24, 25, 26 jeho žiadosti odmietol poskytnúť. Pri formulovaní svojho záveru vychádzal zo skutočnosti, že žiadosť žalobcu o poskytnutie informácie obsahuje požiadavky, ktoré si vyžadujú najmä zber a spracovanie žalobcom požadovaných informácií a následne vytvorenie novej kvantitatívnej i kvalitatívnej informácie v zmysle požiadaviek žalobcu. Zároveň zdôraznil, že žalobca koncipovanými otázkami jednoznačne požaduje od žalovaného, aby najmä vyjadril svoj právny, resp. odborný názor, alebo svoje právne, resp. odborné stanovisko k žalobcom položeným otázkam prípadne k výkladu všeobecne záväzných právnych predpisov. Vyslovil názor, že táto povinnosť poskytnúť odpovede na žalobcom položené otázky žalovanému zo žiadneho všeobecne záväzného právneho predpisu nevyplýva. Dôvodil, že v konečnom dôsledku by odpovede na žalobcom položené otázky nemali charakter informácie v zmysle zákona o slobode informácií, ktorými by žalovaný v reálnom čase disponoval. 32. Zákon o informáciách pojem „informácia“ nedefinuje. Podľa obsahu slova je informáciou správa alebo údaj, ktoré fyzická osoba alebo právnická osoba odovzdáva inej fyzickej alebo právnickej osobe a dovtedy jej nebola známa. Z ustanovenia § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií vyplýva, že povinná osoba musí poskytovať informácie, ktoré má „k dispozícii“. Sú to informácie, ktoré povinná osoba pri svojej činnosti používa, využíva, alebo s ktorými narába. Teda nejde iba o tie informácie, ktoré povinná osoba sama vytvorila, ale aj o tie, ktoré boli povinnej osobe postúpené inými subjektmi - fyzickými alebo právnickými osobami alebo orgánmi verejnej moci. Okrem informácií, ktoré má fakticky povinná osoba k dispozícii, musí sprístupňovať ale aj tie informácie, ktoré podľa právnych predpisov musí mať k dispozícii. 33. V danom prípade predmetom žiadosti o poskytnutie informácie neboli požiadavky o poskytnutie informácie, teda poznatku v konkrétnej veci, ani údajov, ktoré bol žalobca oprávnený požadovať, ale žiadosť o poskytnutie informácie obsahovala požiadavku, ktorá aj podľa názoru krajského súdu predstavovala vyjadrenie právneho, resp. odborného názoru, stanoviska k žalobcom položeným otázkam prípadne k výkladu všeobecne záväzných právnych predpisov. Zo znenia zákona o informáciách však nemožno vyvodzovať, že informáciou je aj poskytovanie právneho názoru prípadne stanoviska, resp. výkladové stanovisko k otázkam predložených žalobcom. Rovnako z neho nevyplýva povinnosť, ktorá by povinnému subjektu ukladala povinnosť vyhľadávať, alebo spracovávať materiály požadované žiadateľom o informáciu, ak žalobca nimi nedisponuje. Taktiež zo zákona o informáciách nevyplýva, že by povinné osoby museli vykonávať na žiadosť oprávnených osôb také úkony, ktoré nesmerujú k výkonu ich právomoci, ako v danom prípade správne uviedol žalovaný, že do právomoci žalovaného nepatrí realizovať šetrenia či kontrolnú alebo vyhodnocovaciu činnosť na požiadanie oprávnených osôb. 34. V tejto súvislosti krajský súd dáva do pozornosti, že oprávnené osoby môžu požadovať len informácie o takých im neznámych skutočnostiach, ktoré má povinná osoba k dispozícii, a ktoré je povinná na žiadosť poskytnúť. Správne žalovaný uviedol v žalobou napadnutom rozhodnutí, že žiadosť o poskytnutie informácie má za cieľ sprístupniť verejnosti jej neznáme údaje vo veciach verejných bez toho, aby sa žiadosť stala pokynom na výkon určitých činností alebo postupu povinnej osoby. Marila by sa tým výkonná aj riadiaca funkcia nadriadených, kontrolných alebo dozor vykonávajúcich orgánov. 35. Z uvedeného vyplýva, že žiadosť o poskytnutie informácie v danej veci je ukážkou požiadavky, na ktorú sa zákon o informáciách nevzťahuje. Podľa názoru súdu rozhodnutie žalovaného je súladné so zákonom o informáciách, pretože žalovaný v danom prípade nebol oprávnený žalobcovi poskytnúť právny názor, radu resp. stanovisko, v opačnom prípade by konal nad rámec oprávnení stanovených mu zákonom a teda v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. 36. Krajský súd súhlasil s argumentáciou žalovaného, keď uviedol, že zákon o slobode informácií neukladá povinnej osobe povinnosť na základe žiadosti o informácie vytvárať informácie, ktoré v momente podania žiadosti oprávnenou osobou neexistujú. Potrebné je uviesť, že sprístupnenie takýchto informácií môže povinná osoba odmietnuť z dôvodu, ako to bolo aj v prípade žalovaného, že ich nemá k dispozícii. Keďže žalovaný požadovanými rezortnými zoznamami nedisponuje, správne uviedol, že ich nemôže sprístupniť, pretože ich nemá vo svojej dispozícii. 37. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že rozhodnutie o rozklade žalovaný nedostatočne odôvodnil vo vzťahu k individuálnemu prípadu žalobcu, súd vyhodnotil ako právne irelevantnú. Vo vzťahu k tejto námietke správny súd uvádza, že rozhodnutie orgánu verejnej správy je nezrozumiteľné, keď jeho výrok je v rozpore s odôvodnením, alebo ak v odôvodnení chýbajú právne závery, ktoré by vyplývali zo skutkových okolností, alebo sú nejednoznačné. Nepreskúmateľnosť správneho rozhodnutia môže byť spôsobená aj nedostatkom dôvodov, ktorý môže byť buď absolútny, to znamená, že rozhodnutiu chýba odôvodnenie celkom, alebo v odôvodnení chýbajú skutkové dôvody, na ktorých boli založené rozhodovacie dôvody. Taktiež, keď chýba úvaha, ako boli právne posúdené zistené skutočnosti, ktoré boli rozhodné pre rozhodnutie. Krajský súd zastáva názor, že v preskúmavanej veci o také rozhodnutie nejde. 38. Podľa názoru krajského súdu odôvodnenie zahŕňa a hodnotí všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom pre výrok rozhodnutia, podáva celkový prehľad o priebehu konania, reaguje na vyjadrenie žalobcu. Súd v procese preskúmavania predmetného rozhodnutia nevzhliadol absenciu dôvodov v rozhodnutí, na základe ktorých orgán verejnej moci vo veci rozhodol a ktoré by mali za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Žalovaný vo svojom rozhodnutí riadne zdôvodnil a zrozumiteľne uviedol dôvody, pre ktoré nebolo možné žiadosti žalobcu v tejto časti vyhovieť a to aj v kontexte s účelom a zmyslom infozákona, vec po právnej stránke správne vyhodnotil a aplikoval príslušné ustanovenia zákona o slobodnom prístupe k informáciám. 39. Skutočnosť, že žalobca sa s dôvodmi čiastočného nesprístupnenia požadovaných informácií uvedených v rozhodnutí žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu nestotožnil, nemôže viesť k záveru o nepreskúmateľnosti rozhodnutia. 40. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré viackrát zaujali stanovisko, že obsahom základného práva na prijímanie informácií nie je právo dostávať informácie podľa predstáv a očakávaní žiadateľa (napr. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. II. ÚS 10/99, II. ÚS 184/03, II. ÚS 514/2010). Ústava Slovenskej republiky v článku 26 zaručuje právo na informácie a zároveň upravuje obmedzenia, ktoré je potrebné dodržiavať pri uplatňovaní práva na informácie tak, aby sa vytvorila primeraná rovnováha. Súd zdôrazňuje, že právo na informácie je právom ústavným, nie však právom absolútnym a možno ho obmedziť, ak tak ustanoví zákon. 41. Súd s poukazom na vyššie prezentovaný názor konštatoval, že keďže žalovanému v postavení povinnej osoby právna povinnosť takejto žiadosti žalobcu vyhovieť ani nevyplývala, potom čiastočným nevyhovením žiadosti žalobcu zo strany žalovaného teda ani nemohlo dôjsť k negatívnemu zásahu do práva žalobcu na informácie. 42. Žalobca sa v žalobe domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného z dôvodu, že správny orgán v jeho prípade nevychádzal zo spoľahlivo zisteného stavu veci bez toho, aby v žalobe uviedol dôvody, na základe ktorých dospel k takémuto tvrdeniu, preto sa krajský súd zameral na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia len v tom rozsahu, v akom ho žalobca v žalobe namietal a nezistil, že by bolo konanie postihnuté takou vadou, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Žalovaný pri rozhodovaní vo veci vychádzal z dostatočne a zákonným spôsobom zisteného skutkového stavu, tento po právnej stránke posúdil správne, svoje závery vo vzťahu k námietkam žalobcu náležite a riadne odôvodnil. 43. Krajský súd ešte potrebuje reagovať na argumentáciu žalovaného vo vzťahu k otázke pasívnej procesnej legitimácie uvádzanú vo vyjadrení k žalobe, keď podľa názoru žalovaného nesprávne žalobca za žalovaného označil Ministerstvo obrany Slovenskej republiky (namiesto ministra obrany). Správny súd uvádza, že ministerstvo je ústredný štátny orgán, centralizovaný a monokratický orgán štátnej správy. Právnu subjektivitu má samotné ministerstvo, ktoré je definované ako právnická osoba (§ 35 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov). Minister obrany Slovenskej republiky nie je sám osebe správnym orgánom, ale osobou stojacou na čele tohto správneho orgánu. Teda pri ústredných orgánoch štátnej správy je žalovaným tento orgán, aj keď rozhodnutie vydal ten, kto stojí na jeho čele, ako v tomto prípade, minister obrany. Za zodpovedajúce zákonu sa preto považuje správna žaloba, ktorá smeruje proti ministerstvu, pričom sa žalobca správne domáhal zrušenia rozhodnutia ministra. S poukazom na uvedené, právny názor žalovaného uvedený vo vyjadrení k žalobe v súvislosti s označením účastníka na strane žalovaného, správny nebol. 44. Krajský súd súhlasil s právnou argumentáciou žalovaného, že žiadosti žalobcu nebolo možné sčasti vyhovieť a rovnako nebolo možné ani postúpiť žiadosť inej povinnej osobe podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona. Zároveň poznamenáva, že žalovaný sa dostatočne a logicky vysporiadal s odôvodnením, prečo nie je možné žalobcovi sčasti vyhovieť v zmysle jeho žiadosti a to nielen s poukazom na relevantné zákonné ustanovenia v sprístupňovaní informácií, ale aj okolnosťami brániacimi žalovanému sprístupniť požadované informácie. 45. Obdobný právny názor k totožnej problematike, resp. k totožnej žiadosti o sprístupnenie informácií, ktorú podal iný žalobca voči tomu istému žalovanému, zaujal stanovisko Krajský súd v Bratislave v rozsudku č.k. 1S/76/2017-137 zo dňa 23.05.2019, voči ktorému podanú kasačnú sťažnosť Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp.zn. 3Sžik/7/2019 zamietol s odôvodnením, že „zákon číslo 211/2000 Z.z. neobsahuje definíciu informácie. Z tohto dôvodu je obsah pojmu informácia ponechaný na výklad povinných osôb, rozhodujúcich o sprístupnení informácie s následnou kontrolou zákonnosti určitého výkladu v konaní v správnom súdnictve. Informácia má v zásade nehmotný charakter a ide o určitú objektívnu skutočnosť, ktorá je v evidencii a dispozičnej sfére povinnej osoby. Od informácie je potrebné odlišovať subjektívne skutočnosti, prejavy vôle právnickej osoby, ktoré majú charakter stanoviska, hodnotiaceho úsudku, odpovede na položenú otázku, prípadne nevydanie rozhodnutia, pri ktorých je nevyhnutný proces tvorby prejavu vôle vo vzťahu k obsahu informácie“. 46. Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že žalovaný rozhodol súladne s ustanoveniami zákona o slobodnom prístupe k informáciám, žalobné námietky nespôsobovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, a preto žalobu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol. 47. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 168 SSP, avšak vo veci úspešnému žalovanému žiadne trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. 48. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.