Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/156/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118217894 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Eren ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:6118217894.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: Invia.sk, s.r.o., Dunajská ul. č. 4, IČO: 35 884 797, zastúpený advokátkou: JUDr. Milada Koukalová, Špitálska ul. č. 10, Bratislava, IČO: 43 190 596, proti žalovanému: N. V., Y.. XX. XX. XXXX, E. J. Š. Č.. XXX, o zaplatenie istiny 1.054 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 25. júna 2019, č. k. 24Csp/46/2018 - 95, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Žalovanému p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi do troch dní od právoplatnosti rozsudku sumu 656 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 656 eur od 02. 02. 2017 do zaplatenia, vo zvyšku žalobu zamietol a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 24 %. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, § 53 ods. 4 písm. k), § 53 ods. 12, § 544 ods. 1, 2, § 545a, § 657 Občianskeho zákonníka v účinnom znení, § 741a, § 741b ods. 1 a § 741h ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. 12. 2018, § 33 ods. 5 zákona č. 170/2018 Z. z. o zájazdoch, spojených službách cestovného ruchu, niektorých podmienkach podnikania v cestovnom ruchu a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 170/2018 Z. z. o zájazdoch“), bodmi 3.9, 3.10 a 3.11 Všeobecných obchodných podmienok žalobcu a bodom 8.6 Všeobecných obchodných podmienok cestovnej kancelárie ETI Slovensko s. r. o. a vecne čiastočnou dôvodnosťou podanej žaloby, keď právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným nevyhodnotil ako vzťah zo zmluvy o pôžičke, ale ako vzťah medzi predajcom zájazdu a objednávateľom zájazdu zo zmluvy o obstaraní zájazdu s tým, že nárok žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty (tzv. storno poplatok vo výške 50 % ceny zájazdu) vo výške 1.164 eur (zníženej o zaplatenú zálohu vo výške 110 eur) v súlade s ust. § 545a Občianskeho zákonníka primerane znížil na sumu 656 eur. Uviedol, že mal vykonaným dokazovaním preukázané, že strany dňa 09. 02. 2016 uzavreli zmluvu o zájazde do destinácie Belek v Turecku s termínom od 05. 06. 2016 do 17. 06. 2016 za cenu 2.328 eur s tým, že žalobca zmluvu uzatváral ako zastupujúca cestovná agentúra (predajca) a usporiadateľom zájazdu a zmluvnou stranou bola cestovná kancelária ETI Slovensko s. r. o., so sídlom Michalská ul. č. 9, Bratislava, IČO: 45 701 822. Poukázal na to, že v časti zmluvy označenej ako doplnenie zmluvy o zájazde žalovaný súhlasil s podmienkami produktu „Šikovná záloha“ s tým, že v platobných podmienkach tohto produktu bol uvedený nasledovný rozvrh platieb: šikovná záloha vo výške 110 eur splatná ihneď po podpise zmluvy, ďalšia platba vo výške 1.054 eur splatná do 31. 03. 2016 a doplatok celkovej čiastky za dovolenku vo výške 1.164 eur splatný do 01. 05. 2016, keď žalovaný v deň uzavretia zmluvy uhradil žalobcovi sumu 110 eur, a zároveň podpisom zmluvy o zájazde súhlasil so Všeobecnými obchodnými podmienkami cestovnej kancelárie ETI Slovensko s. r. o. a so Všeobecnými obchodnými podmienkami žalobcu, v zmysle ktorých došlo medzi žalobcom a žalovaným na základe produktu žalobcu „Šikovná záloha“ (bod 3.9 Všeobecných obchodných podmienok žalobcu) k uzavretiu zmluvy o pôžičke, ktorou žalobca poskytol žalovanému pôžičku vo výške 1.054 eur za účelom úhrady doplatku zálohy za zájazd cestovnej kancelárii. Poukázal na skutočnosť, že dňa 10. 02. 2016 vystavila cestovná kancelária ETI Slovensko s. r. o. faktúru na zájazd, dňa 11. 02. 2016 žalobca uhradil tejto cestovnej kancelárii zálohu vo výške 1.025 eur a dňa 01. 05. 2016 sa stal splatný zvyšok ceny zájazdu, keď dňa 10. 05. 2016 žalobca e-mailom vyzval žalovaného na doplatenie ceny zájazdu a dňa 25. 05. 2016 žalobca opätovne zaslal žalovanému výzvu na zaplatenie, pričom ho upozornil, že ak nemá záujem zájazd doplatiť, je nutné ho stornovať s tým, že výška storno poplatku cestovnej kancelárie je v súlade s bodom 8.6 Všeobecných obchodných podmienok cestovnej kancelárie 50 % ceny zájazdu. Poukázal na to, že dňa 25. 05. 2016 žalovaný zájazd písomne stornoval s tým, že v ten istý deň cestovná kancelária započítala svoj nárok voči žalovanému na úhradu storno poplatku so svojim záväzkom voči žalobcovi vrátiť uhradenú zálohu na zájazd. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že dňa 09. 05. 2016 uzavrela N.. K. B.Á. s usporiadateľom zájazdu cestovnou kanceláriou ETI Slovensko s. r. o. zmluvu o zájazde v termíne od 04. 06. 2016 do 16. 06. 2016 do destinácie Belek v Turecku za cenu 1.672 eur, pričom spolucestujúcim v tomto zájazde bol žalovaný, a zároveň poukázal na to, že uplatnený nárok posudzoval podľa ustanovení § 741a a nasl. Občianskeho zákonníka o zmluve o obstaraní zájazdu, ktoré platili do 31. 12. 2018, keďže v zmysle ust. § 33 ods. 5 zákona č. 170/2018 Z. z. o zájazdoch zmluvy o obstaraní zájazdu, uzatvorené podľa predpisov účinných pred 01. 01. 2019, zostávajú v platnosti a právne vzťahy vzniknuté z týchto zmlúv sa posudzujú podľa predpisov účinných pred 01. 01. 2019. Uviedol, že Zmluvu o zájazde považoval za spotrebiteľskú zmluvu (v zmysle ust. § 52 Občianskeho zákonníka), pretože žalobca pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu svojej činnosti (prevádzkovanie cestovnej agentúry, sprostredkovateľská činnosť), zatiaľ čo žalovaný - fyzická osoba nekonal ako podnikateľ, keď cena zájazdu, časový rozvrh platieb a výška preddavku ako náležitosti zmluvy o obstaraní zájazdu (podľa ust. § 741b ods. 1 písm. c/ Občianskeho zákonníka) boli zrozumiteľne uvedené priamo v zmluve o zájazde, ako aj v platobných podmienkach produktu šikovná záloha s tým, že aj keď sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 1.054 eur od žalovaného titulom pôžičky, ktorú mu mal poskytnúť za účelom úhrady zálohy za zájazd cestovnej kancelárii, tak zo zmluvy a z platobných podmienok nevyplýva uzavretie zmluvy o pôžičke, resp. ani poskytnutie pôžičky žalovanému, keď o pôžičke pojednávajú len ustanovenia Všeobecných obchodných podmienok žalobcu, konkrétne bod 3.9, ktorý sa nachádza na tretej strane z celkovo siedmych strán Všeobecných obchodných podmienok. Poukázal na skutočnosť, že žalobca pri uzatváraní zmluvy o zájazde neodovzdal žalovanému žiadnu peňažnú čiastku, ktorú by mohol žalovaný považovať za pôžičku, naopak, žalovaný zaplatil len tzv. šikovnú zálohu vo výške 110 eur, ako bežnému spotrebiteľovi mu preto nemohlo byť zrejmé, že žalobca mu požičiava peniaze, ale len to, že získal výhodnejšie platobné podmienky, než sú pri zájazdoch usporiadateľa bežné s tým, že uznal ako opodstatnenú obranu žalovaného, že so žalobcom neuzavrel zmluvu o pôžičke, a pri tomto svojom závere bral do úvahy aj to, že pôžička je tzv. reálnou zmluvou, ktorej podstatnou náležitosťou je dohoda o prenechaní peňazí, tzn. dohoda o ich reálnom odovzdaní, pričom v prejednávanom prípade takáto dohoda z konania strán pri uzatváraní zmluvy o zájazde a ani zo Všeobecných obchodných podmienok žalobcu nevyplýva, navyše predmetom činnosti žalobcu nie je poskytovanie pôžičiek alebo úverov. Uviedol, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným preto nebol vzťahom dlžníka a veriteľa zo zmluvy o pôžičke, ale vzťahom medzi predajcom zájazdu a objednávateľom zájazdu, na ktorý platia Všeobecné obchodné podmienky žalobcu a ktorý sa zároveň nedá oddeliť od samotnej zmluvy o zájazde, uzavretej medzi cestovnou kanceláriou ETI Slovensko s. r. o. a žalovaným. Poukázal na to, že obsah obchodného vzťahu medzi žalobcom a cestovnou kanceláriou ETI Slovensko s. r. o., na základe ktorého žalobca ako autorizovaný predajca uzatváral zmluvy o zájazde, mu nebol známy, keďže žalobca k tejto dohode nič neuviedol s tým, že pre posúdenie vzťahu medzi žalobcom a žalovaným neboli práva a povinnosti vyplývajúce z tejto dohody dôležité, lebo nemohli mať dopad na právny vzťah medzi žalovaným a žalobcom, ako ani na právny vzťah medzi žalovaným a cestovnou kanceláriou ETI Slovensko s. r. o., z dôvodu ktorého nebolo dôležité skúmať, prečo cestovná kancelária ETI Slovensko s. r. o. vystavovala faktúru (potvrdenie o službách) na žalobcu, a nie na žalovaného, s ktorým uzavrela zmluvu o zájazde, prečo prijímala platbu vo výške 1.025 eur ako zálohu na zájazd zaplatenú žalobcom, a ani prečo si úhradu storno poplatku započítala so záväzkom voči žalobcovi vrátiť uhradenú zálohu na zájazd. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že na žalovaného ako spotrebiteľa nemohli zo vzťahu medzi žalobcom a cestovnou kanceláriou ETI Slovensko s. r. o. vyplynúť žiadne nepriaznivé dôsledky, nemohlo sa tým zhoršiť jeho právne postavenie spotrebiteľa, napr. pri posudzovaní primeranosti zmluvnej pokuty (storno poplatku), pričom s ohľadom na všetky okolnosti by išlo o neprijateľnú podmienku (v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. k/ Občianskeho zákonníka), pretože by fakticky vylučovalo konajúci súd z možnosti posudzovať primeranosť zmluvnej pokuty s tým, že žalovaný bol v zmluvnom vzťahu tak so žalobcom, ako aj s cestovnou kanceláriou ETI Slovensko s. r. o., ktorá bola usporiadateľom zájazdu, pričom nebolo sporné, že žalovaný odstúpil od zmluvy z dôvodov, ktoré neboli na strane žalobcu ani na strane cestovnej kancelárie, preto mu podľa bodu 8.6 Všeobecných obchodných podmienok cestovnej kancelárie ETI Slovensko s. r. o. a podľa ust. § 741h ods. 1 Občianskeho zákonníka vznikla povinnosť zaplatiť storno poplatok vo výške 50 % z ceny zájazdu, t. j. sumu 1.164 eur, ktorá bola zmluvnou pokutou. Poukázal na to, že ust. § 545a Občianskeho zákonníka zakotvuje možnosť, aby súd znížil neprimeranú zmluvnú pokutu; pritom prihliadne na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti a na dôsledky (ujmy), aké nastali porušením povinnosti, na ktorú sa zmluvná pokuta viaže, ďalej prihliadne aj na výšku škody, ktorá vznikla, a to za podmienky, že veriteľ nie je oprávnený požadovať náhradu škody spôsobenej porušením povinnosti, na ktorú sa zmluvná pokuta vzťahuje s tým, že zohľadňovanie prípadnej vzniknutej škody prvoinštančný súd posudzoval vo vzťahu k obidvom, t. j. vo vzťahu k žalobcovi i vo vzťahu k cestovnej kancelárii ETI Slovensko s. r. o., pretože obaja boli zmluvnými partnermi žalovaného, pričom dospel k záveru, že nie je možné vychádzať z toho, že žalobcovi vznikla škoda vo výške započítaných pohľadávok, t. j. vo výške 1.024,32 eur. Uviedol, že z okolností prípadu je zrejmé, že žalovaný nedoplatil cenu už dohodnutého zájazdu pre výrazný pokles ceny zájazdov, ktorý bol zrejme spôsobený zvýšeným rizikom teroristického útoku v Turecku, avšak zájazdy do tejto destinácie sa nakoniec mohli uskutočniť a žalovaný sa aj zúčastnil v podstate rovnakého zájazdu, ktorý objednala jeho spolucestujúca za nižšiu cenu, avšak pokles cien spôsobený bezpečnostným rizikom nebolo možné pri zohľadňovaní primeranosti zmluvnej pokuty (storno poplatku) pričítať na ťarchu cestovnej kancelárie, na druhej strane bolo ale potrebné zobrať do úvahy, že rovnaké osoby nakoniec zájazd uskutočnili a zaplatili zaň, hoci nižšiu cenu. Súd prvej inštancie zároveň uviedol, že prihliadol na zásadu, že zmluvy sa majú plniť, z ktorej vyplýva, že nesplnenie pôvodne dohodnutých podmienok by nemalo žalovanému priniesť žiadnu výhodu, hoci je spotrebiteľ, a preto za primeranú a spravodlivú považoval zmluvnú pokutu vo výške 656 eur, ktorá predstavovala rozdiel medzi pôvodnou cenou zájazdu a cenou zájazdu, za ktorú žalovaný a N.. B. nakoniec zájazd s cestovnou kanceláriou ETI Slovensko s. r. o. uskutočnili a zaplatili, z dôvodu ktorého vo zvyšku žalobu zamietol. Rozhodnutie o úrokoch z omeškania odôvodnil právne ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. a vecne tým, že žalobcovi priznal úroky z omeškania v zákonnej výške 5 % ročne, a to odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na zaplatenie, stanovenej v predžalobnej výzve. Výrok, ktorým rozhodol o nároku na náhradu trov konania, súd prvej inštancie odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“) v spojení s ust. § 262 ods. 1 C. s. p. a vecne tým, že žalobca mal vo veci prevažujúci úspech v rozsahu 62 %, preto mu po odpočítaní jeho neúspechu v rozsahu 38 % priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 24 % s tým, že o výške náhrady trov konania, ktorú je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi, rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. 2. Proti tomuto rozsudku v jeho zamietajúcej časti podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (ust. § 365 ods. 1 písm. f/ C. s. p.), ako aj z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.), a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalovaného zaviazať k zaplateniu sumy 1.054 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.054 eur od 02. 02. 2017 do zaplatenia a priznať mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Za nesprávne vyhodnotené skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci žalobca považoval najmä záver prvoinštančného súdu, že so žalovaným neuzavrel zmluvu o pôžičke, nakoľko medzi nimi došlo k platnému a účinnému uzavretiu zmluvy o pôžičke, keďže žalovaný dňa 08. 02. 2016 pri podpise zmluvy o zájazde súhlasil a bol si vedomý využitia produktu „Šikovná záloha“, súhlasil aj so Všeobecnými obchodnými podmienkami cestovnej kancelárie ETI Slovensko s. r. o. (ako usporiadateľa zájazdu) a so Všeobecnými obchodnými podmienkami žalobcu (ako predajcu zájazdu), ktoré mu boli odovzdané. Poukázal na to, že produkt „Šikovná záloha“ je definovaný v bode 3.9 jeho Všeobecných obchodných podmienok, v zmysle ktorého medzi ním a žalovaným pri uzatváraní zmluvy o zájazde došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke a žalovanému ako klientovi boli vydané platobné podmienky produktu „Šikovná záloha“ s tým, že dňa 10. 02. 2016 mu cestovná kancelária vystavila faktúru za zájazd v celkovej výške 2.328 eur, dňa 11. 02. 2016 jej uhradil zálohu za zájazd vo výške 1.025 eur, čo predstavovalo 50 % ceny zájazdu po odpočítaní jeho provízie, a preto je zrejmé, že dňa 08. 02. 2016 bola uzatvorená zmluva o zájazde a využitím produktu „Šikovná záloha“ a zároveň bola uzatvorená zmluva o pôžičke na sumu 1.054 eur, ktorá bola splatná do 31. 03. 2016 a keďže žalovaný do 31. 03. 2016 uvedenú sumu neuhradil, telefonicky ho kontaktoval jeho zamestnanec, ktorý ho informoval, že termín splatnosti nie je možné posunúť, a informoval ho tiež o nutnosti písomného stornovania zakúpeného zájazdu, prípadne o možnosti zmeny spolucestujúceho, na čo žalovaný spätne nereagoval. Uviedol, že aj po 31. 03. 2016 bol žalovaný opakovane telefonicky a e-mailom vyzývaný k úhrade zálohy za zájazd, na čo takisto nereagoval, preto mu dňa 10. 05. 2016 zaslal výzvu na úhradu sumy 2.218 eur, keďže dňa 01. 05. 2016 sa stala splatná aj druhá splátka ceny zájazdu, pričom žalovaný až na základe telefonických výziev a e-mailovej výzvy zo dňa 25. 05. 2016 doručil písomné storno zájazdu, o čom obratom upovedomil cestovnú kanceláriu, ktorá vyčíslila storno poplatok vo výške 50 % ceny zájazdu, teda v celkovej výške 1.024,32 eur (suma 1.164 eur znížená o jeho províziu), pričom výšku storno poplatku za zrušený zájazd si cestovná kancelária dňa 25. 06. 2019 započítala na jeho platbu uskutočnenú cestovnej kancelárii dňa 11. 02. 2016 vo výške 1.025 eur. Súhlasil s tvrdením prvoinštančného súdu, že zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou a že jej podstatnou náležitosťou je dohoda o prenechaní peňazí, tzn. dohoda o ich reálnom odovzdaní, ktorá vyplýva z uzatvorenej zmluvy o pôžičke medzi ním a žalovaným, pretože uzavretie zmluvy o pôžičke vyplýva z využitia produktu „Šikovná záloha“ pri podpise zmluvy o zájazde s odkazom na jeho Všeobecné obchodné podmienky, s ktorými žalovaný pri podpise zmluvy o zájazde súhlasil a zároveň ich aj prevzal. Namietol, že peniaze aj reálne odovzdané boli, aj keď nie priamo dlžníkovi, ale cestovnej kancelárii v mene dlžníka v súlade s dohodnutým účelom pôžičky podľa bodu 3.9 jeho Všeobecných obchodných podmienok, a preto nesúhlasil s tvrdením prvoinštančného súdu, že zo zmluvy a z platobných podmienok nevyplýva uzatvorenie zmluvy o pôžičke, resp. ani poskytnutie pôžičky žalovanému, pretože obe všeobecné obchodné podmienky (jeho i cestovnej kancelárie) tvorili neoddeliteľnú súčasť zmluvy o zájazde, ktorej podpisom žalovaný prehlásil, že s týmito všeobecnými obchodnými podmienkami súhlasí. Poukázal na to, že žalovanému boli zároveň odovzdané platobné podmienky produktu „Šikovná záloha“, ktoré rovnako odkazovali na ustanovenia jeho Všeobecných obchodných podmienok o tomto produkte. Uviedol, že tvrdenie žalovaného, že si nebol vedomý uzatvorenia zmluvy o pôžičke s ním a že mu ako bežnému spotrebiteľovi nemohlo byť zrejmé, že mu požičiava peniaze, keďže mu ich reálne neodovzdal, je iba účelovou obranou, pretože klienti sú pri kúpe zájazdov informovaní jeho zamestnancami o všetkých detailoch ponúkaných produktov. Poukázal na skutočnosť, že zmluva o pôžičke uzavretá medzi ním a žalovaným bola poskytnutá bezúročne, preto sa v zmysle ust. § 1 ods. 3 písm. i) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov nepovažuje za zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru s tým, že pôžičky neposkytuje za účelom dosiahnutia zisku, keďže ich poskytuje bezúročne, v jeho prípade ide len o doplnkovú službu poskytovanú svojim klientom, tým pádom pri poskytovaní pôžičiek nespĺňa jeden z hlavných znakov podnikania, preto nemusí mať zapísané poskytovanie pôžičiek a úverov vo svojom predmete podnikania (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Cdo 55/98). K skutočnosti, že tí istí účastníci zájazdu cestovali na druhý zájazd do Turecka v termíne od 04. 06. 2016, žalobca vo svojom odvolaní uviedol, že rezervačný systém využívaný cestovnými kanceláriami a cestovnými agentúrami umožňuje zakúpenie neobmedzeného množstva zájazdov s povinnosťou ich úhrady, a v prípade, že klient požaduje iba pozmeniť podmienky zájazdu, rezervačné číslo zájazdu zostáva nezmenené, avšak v tomto prípade išlo o zakúpenie nového zájazdu s novým rezervačným číslom, pričom kupujúcim nebol žalovaný, ale Janka Romančíková, a žalovaný bol uvedený iba ako spolucestujúci, absolvovanie tohto iného zájazdu teda nemalo žiadnu súvislosť s povinnosťou úhrady kúpnej ceny skôr zakúpeného zájazdu. Nesúhlasil ani s využitím moderačného oprávnenia súdu v zmysle ust. § 545a Občianskeho zákonníka, pretože neexistoval dôvod na zníženie zmluvnej pokuty, ktorá bola presne stanovená podľa zmluvy o zájazde pre prípad porušenia povinnosti zo strany žalovaného. Namietol, že nebolo možné zohľadniť skutočnosť, že rovnaké osoby nakoniec zájazd uskutočnili a zaplatili, pretože išlo o úplne iný spotrebiteľský vzťah založený inou zmluvou o zájazde. 3. Žalovaný dňa 24. 09. 2019 podal vyjadrenie k odvolaniu žalobcu v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu, a keďže ho v dodatočnej lehote 10 dní nedoručil v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu, nebolo možné naň v zmysle ust. § 125 ods. 2 C. s. p. prihliadať. 4. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania podľa ust. § 379 a ust. § 380 ods. l C. s. p., túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 385 ods. 1 C. s. p.) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. apríla 2020 podľa ust. § 378 ods. 1 v spojení s ust. § 219 ods. 3 C. s. p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (ust. § 383 C. s. p.), pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom. 5. Odvolací súd rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil (ust. § 387 ods. 1 C. s. p.), pretože súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (ust. § 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozsudku aj náležite odôvodnil (ust. § 220 ods. 2 C. s. p.). 6. K odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 191 C. s. p. súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten- ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. ust. § 192, § 193, § 205 C. s. p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ust. § 220 ods. 2 C. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, stručne a výstižne vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkázať na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci je odvolací súd toho názoru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny právny predpis a svoje rozhodnutie aj presvedčivo odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 C. s. p. Okolnosti namietané žalobcom v podanom odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok takú úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s úvahou prvoinštančného súdu prezentovanou v napadnutom rozhodnutí. 7. K argumentácii žalobcu v podanom odvolaní, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V prejednávanej veci však odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za správne. 8. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu skutkovému a právnemu záveru, že medzi ním a žalovaným nedošlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke, nakoľko naopak dospel k správnemu právnemu záveru, že zmluvu o zájazde zo dňa 09. 02. 2016 je potrebné posudzovať podľa ust. § 741a a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. 12. 2018 a nakoľko bola uzavretá v písomnej forme a obsahovala všetky podstatné náležitosti zmluvy o obstaraní zájazdu uvedené v ust. § 741b ods. 1 Občianskeho zákonníka, ide o platný právny úkon, pričom prvoinštančný súd zároveň správne skonštatoval, že žalobca ako predajca zájazdu a cestovná kancelária ETI Slovensko s. r. o. ako obstarávateľ (usporiadateľ) zájazdu konali ako dodávatelia v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, zatiaľ čo žalovaný ako spotrebiteľ (klient) konal vo svojej súkromnej záležitosti, z dôvodu ktorého sa právne vzťahy medzi žalobcom a žalovaným a medzi cestovnou kanceláriou a žalovaným riadili právnou úpravou spotrebiteľských zmlúv v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, a preto aj bolo bez významu, že žalobca mal žalovanému poskytnúť pôžičku bezúročne, pretože jeho cieľom bolo získať klienta a v konečnom dôsledku zarobiť na provízii z predaja zájazdu, keďže konal ako dodávateľ v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. 9. Zo zmluvy o zájazde zo dňa 09. 02. 2016 je zrejmé, že žalobca konal ako zástupca v mene a na účet cestovnej kancelárie, a ako správne uviedol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, zo zmluvy o zájazde ani z platobných podmienok „Šikovná záloha“ nevyplývalo, že by podpisom zmluvy o zájazde a akceptáciou produktu „Šikovná záloha“ došlo zároveň k uzavretiu zmluvy o pôžičke so žalobcom, nakoľko žalovaný bol povinný v deň uzavretia zmluvy zaplatiť zálohu vo výške 110 eur, do 31. 03. 2016 bol povinný zaplatiť „platbu“ vo výške 1.054 eur a do 01. 05. 2016 bol povinný zaplatiť „doplatok celkovej čiastky za dovolenku“ vo výške 1.164 eur. 10. K tvrdeniu žalobcu, že uzavretie zmluvy o pôžičke vyplýva z bodu 3.9 Všeobecných obchodných podmienok žalobcu odvolací súd uvádza, že žalovanému ako priemernému spotrebiteľovi nemohlo byť zrejmé, že podpisom zmluvy o zájazde s cestovnou kanceláriou mala byť zároveň uzavretá i zmluva o pôžičke so žalobcom, nakoľko naopak, znenie zmluvy i použité pojmy vyvolávali dojem, že žalovaný získal v rámci produktu „Šikovná záloha“ výhodnejšie platobné podmienky, v žiadnom prípade však neupozorňovali na to, že by mala byť súčasne uzavretá aj zmluva o pôžičke, pričom zavádzajúco pôsobilo tiež to, že žalovaný podpísal jeden zmluvný dokument označený ako zmluva o zájazde, no podpisom tohto dokumentu mal zároveň uzavrieť zmluvu o pôžičke, aj keď to z tohto zmluvného dokumentu priamo nevyplývalo. 11. Odvolací súd považuje za potrebné zároveň poukázať na skutočnosť, že pre bežného spotrebiteľa musela byť zmätočná aj okolnosť, že žalobca vystupoval ako zástupca cestovnej kancelárie, ktorý koná v mene a na účet cestovnej kancelárie, no v časti produktu „Šikovná záloha“ mal konať vo svojom mene a na svoj účet ako veriteľ zo zmluvy o pôžičke, aj keď na to žalovaného vôbec neupozornil s tým, že takýmto nevhodným spôsobom sformulovaná zmluva o zájazde so „skrytou“ zmluvou o pôžičke vo všeobecných obchodných podmienkach nespĺňa podmienku transparentnosti a pre priemerného spotrebiteľa pôsobí prekvapivo, z dôvodu ktorého žalobcom zvolené obchodné praktiky, ktoré mohli uviesť žalovaného ako spotrebiteľa do omylu a ktoré skryli podstatné informácie o obchodnej transakcii, je preto podľa názoru odvolacieho súdu možné vyhodnotiť ako klamlivé konanie a klamlivé opomenutie v zmysle ust. § 8 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. 12. Odvolací súd takisto zdôrazňuje, že hlavný predmet plnenia (v tomto prípade podstatné náležitosti zmluvy o pôžičke) musí byť so spotrebiteľom výslovne dojednaný tak, aby spotrebiteľ slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne prejavil svoju vôľu uzavrieť zmluvu (vôľu byť touto zmluvou viazaný). Inak povedané, podstatné náležitosti zmluvy (napr. zmluvy o pôžičke) nemôžu byť uvedené výlučne vo všeobecných obchodných podmienkach dodávateľa k inej zmluve (napr. k zmluve o zájazde) bez toho, aby s tým spotrebiteľ v tejto druhej zmluve výslovne súhlasil a bol na to v tejto druhej zmluve výslovne upozornený. Povinnosťou dodávateľa je, aby sa voči spotrebiteľovi správal vo všeobecnej rovine poctivo a transparentne a pokiaľ nepostupuje týmto spôsobom, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť jeho správania, a takémuto nepoctivému správaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného tým, že text spotrebiteľskej zmluvy, obzvlášť ak ide o zmluvu formulárovú, má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný a logicky usporiadaný. Zmluvné dojednania musia mať dostatočnú veľkosť písma, nesmú byť vo výrazne menšej veľkosti než okolitý text ani nesmú byť umiestnené v oddieloch, ktoré vzbudzujú dojem nepodstatného charakteru. Uvedená zásada poctivosti dopadá i na aplikáciu všeobecných obchodných podmienok. Je potrebné zdôrazniť, že všeobecné obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách majú slúžiť predovšetkým na to, aby nebolo potrebné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru. Naopak, nemali by slúžiť na to, aby do nich v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom písanej forme dodávateľ skryl dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa zrejme uniknú. Pokiaľ tak i napriek tomu dodávateľ postupuje, nespráva sa v právnom vzťahu poctivo a takémuto dojednaniu nemožno priznať právnu ochranu (porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 11. novembra 2013, sp. zn. I. ÚS 3512/11). 13. Odvolací súd preto v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že zmluva o pôžičke medzi žalobcom a žalovaným vôbec nevznikla, pretože žalovaný ako dlžník neprejavil slobodnú a vážnu, určitú a zrozumiteľnú vôľu takúto zmluvu uzatvoriť a byť ňou viazaný, keď zároveň poprel, že by mal vedomosť o uzavretí takejto zmluvy, resp. že takúto zmluvu vôbec uzavrel, a žalobca nepreukázal, že so žalovaným takúto zmluvu o pôžičke výslovne (ústne) dojednal pri uzatváraní zmluvy o zájazde, príp. aspoň žalovaného o uzavretí zmluvy o pôžičke pred podpisom zmluvy o zájazde výslovne informoval, pričom je nutné zároveň poukázať na skutočnosť, že žalobcom predložené Všeobecné obchodné podmienky neboli zo strany žalovaného ani podpísané. 14. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd dodáva, že ani z ďalšieho správania sporových strán po podpise zmluvy o zájazde nevyplýva, že žalobca žalovaného o uzavretí zmluvy o pôžičke informoval alebo že by mal žalovaný o tejto pôžičke vedomosť, pričom žalobca neprenechal žalovanému žiadne peniaze (pôžičku) a ani ho neinformoval o tom, že peniaze z „pôžičky“ poslal na účet cestovnej kancelárie, keď je nesporné, že obsah obchodnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a cestovnou kanceláriou nebol žalovanému (a ani prvoinštančnému súdu a odvolaciemu súdu) známy a žalobca a cestovná kancelária žalovaného o tomto ich vzťahu ani neinformovali, ako však správne uviedol súd prvej inštancie, tento obchodnoprávny vzťah nemohol mať (negatívny) dopad na spotrebiteľský vzťah medzi ním a žalobcom, resp. medzi ním a cestovnou kanceláriou. 15. Vyššie uvedený záver o neexistencii (neuzavretí) zmluvy o pôžičke však nemení nič na tom, že zmluva o zájazde medzi cestovnou kanceláriou a žalovaným bola platne uzavretá a nakoľko žalovaný odstúpil od tejto zmluvy o zájazde (stornoval ju) z dôvodov, ktoré boli na jeho strane, cestovnej kancelárii vznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty (storno poplatku) vo výške 50 % z ceny zájazdu, a to v súlade s ust. § 741h ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. 12. 2018 a v súlade s bodom 8.6 Všeobecných obchodných podmienok cestovnej kancelárie, avšak nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vznikol priamo cestovnej kancelárii, a nie žalobcovi (ako predajcovi zájazdu), pričom žalobca v konaní nepreukázal (a ani to netvrdil), že nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty prešiel na neho (napr. na základe postúpenia pohľadávky) alebo, že bol oprávnený tento nárok vymáhať, z čoho vyplýva, že žalobca nebol v konaní aktívne vecne legitimovaný na vymáhanie nároku cestovnej kancelárie na zaplatenie zmluvnej pokuty (storno poplatku) za zrušenie zájazdu žalovaným, a preto bolo nadbytočné zaoberať sa tým, či bola výška zmluvnej pokuty primeraná, a teda či tu bol dôvod na jej moderáciu v zmysle ust. § 545a Občianskeho zákonníka. 16. Nad rámec toho však odvolací súd uvádza, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením a argumentáciou súdu prvej inštancie, ktorý považoval za primeranú zmluvnú pokutu vo výške rozdielu medzi cenou pôvodného zájazdu a cenou neskôr dohodnutého zájazdu, keďže zmluvná pokuta v zmysle ust. § 741h ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. 12. 2018 má slúžiť ako paušalizovaná náhrada škody, ktorá vznikne cestovnej kancelárii v súvislosti so zrušením zájazdu objednávateľom a nakoľko v prejednávanom prípade bola výška vzniknutej škody na strane cestovnej kancelárie zrejmá, súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, keď zmluvnú pokutu primerane znížil. 17. Odvolací súd zároveň považuje za potrebné dodať, že plnenie poskytnuté žalobcom cestovnej kancelárii (t. j. žalobcom tvrdená pôžička žalovanému) nebolo možné posudzovať ani ako bezdôvodné obohatenie žalovaného podľa ust. § 454 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého sa bezdôvodne obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám, keďže predpokladom vzniku bezdôvodného obohatenia podľa tohto ustanovenia je vedomosť a súhlas toho, kto sa mal bezdôvodne obohatiť s tým, aby za neho plnil niekto iný, avšak v konaní nebolo preukázané, že žalovaný mal vedomosť a súhlasil s tým, aby žalobca za neho plnil cestovnej kancelárii jeho dlh (cenu za zájazd), teda nebolo preukázané, že žalovaný mal vedomosť a súhlasil s platbou žalobcu dňa 11. 02. 2016 vo výške 1.025 eur na účet cestovnej kancelárie. 19. Odvolací súd poukazuje aj na skutočnosť, že v konaní nebol známy obsah obchodnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a cestovnou kanceláriou, pričom aj z tohto dôvodu nebolo možné prijať záver o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného na úkor žalobcu, pričom súd prvej inštancie v tejto súvislosti správne poukázal na to, že cestovná kancelária vystavila faktúru (potvrdenie o službách) na žalobcu (a nie na žalovaného), že prijala platbu vo výške 1.025 eur ako zálohu za zájazd zaplatenú žalobcom (a nie žalovaným) a že si právo na úhradu storno poplatku započítala so záväzkom voči žalobcovi (a nie voči žalovanému) vrátiť uhradenú zálohu za zájazd, z čoho zároveň vyplýva, že na prijatie záveru o bezdôvodnom obohatení žalovaného nebol v konaní dostatočný skutkový, a preto ani právny podklad. 20. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil (ust. § 387 ods. 1 C. s. p.). 21. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s ust. § 255 ods. 1 a ust. § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (ust. § 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s ust. § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).