Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/39/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118386499 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 07. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:6118386499.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členov senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcov: X/ N. C., B.. XX.XX.XXXX, X. U. XX, S., I., Č. G., X/ R. C., B.. XX.XX.XXXX, X. U. XX, S.Ř., I., Č. G., obaja zastúpení Mgr. Viera Vadovická, advokátka, Kuklovská 34, Bratislava,proti žalovanému:P. L., B.. X.XX.XXXX, O. X. L. XXXX/X, X., zastúpený JUDr. Marta Čarabová, advokátka, Prievozská 18, Bratislava za účasti intervenienta na strane žalovaného: T.. B. L., B.. XX.X.XXXX, X. L. XXXX/X, X., zastúpená JUDr. Marta Čarabová, advokátka, Prievozská 18, Bratislava o zaplatenie 14.000,- € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č. k. 22C 24/2019 - 148 zo dňa 18.novembra 2019, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalobcovia 1/,2/ majú voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcom 1/, 2/ sumu vo výške 14.000,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 14.000,- € od 01.01.2016 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobcom 1./, 2./ priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. 1.1. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami oddielom 1 článku 4, oddielom 2 článku 7 písm. a/ Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, ustanoveniami § 34, § 37 ods. 1, § 511 ods. 1, § 657 zákona č. 40/1964 Sb. Občanský zákonník , keď z citovaných ustanovení Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach vyplýva, že tunajší súd má právomoc na rozhodnutie v predmetnej veci, nakoľko žalovaný má nahlásené trvalé bydlisko na území U. G. (L. X, X.), kde sa aj zdržiava. Pri určení rozhodného práva súd vychádzal z čl. 3 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I.), podľa ktorého, zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia zmluvné strany. Voľba musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo okolnosťami prípadu. Zmluvné strany si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá zmluva alebo len jej časť. V zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I.), je potrebné na záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovaným aplikovať právny poriadok Českej republiky (hmotné právo Českej republiky), nakoľko strany sporu si, ako zmluvné strany predmetnej zmluvy, zvolili právny poriadok Českej republiky. 1.2. Súd prvej inštancie uviedol, že zmluvou o pôžičke veriteľ prenecháva dlžníkovi druhovo určené veci a dlžník sa zaväzuje vrátiť veriteľovi veci rovnakého druhu. Podstatnými náležitosťami zmluvy o pôžičke sú: a/ prenechanie vecí veriteľom dlžníkovi, b/ povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu, c/ vymedzenie požičiavaných vecí, d/ dočasnosť zmluvy. Ide o konsenzuálnu zmluvu, pri ktorej sa vyžaduje reálne odovzdanie druhovo určených vecí veriteľom dlžníkovi. Preto ak došlo len k dohode zmluvných strán o podstatných náležitostiach zmluvy o pôžičke, ale k odovzdaniu predmetu pôžičky nedošlo, nemožno sa s úspechom domáhať, aby veriteľ plnil z titulu zmluvy o pôžičke, pretože zmluva nevznikla (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 238/2010). Pokiaľ ide o formu zmluvy o pôžičke, táto závisí od vôle zmluvných strán. Pre vznik zmluvy nie je podstatné, kedy došlo k podpisu písomnej zmluvy o pôžičke, ale to, kedy došlo ku predmetu zmluvných strán a k reálnemu odovzdaniu vecí. V súdnom konaní sa od veriteľa, ktorý žaluje na splnenie dlhu zo zmluvy o pôžičke, vyžaduje nielen preukázanie konsenzu veriteľa a dlžníka o uzavretí zmluvy o pôžičke, ale aj preukázanie prenechania druhovo určených vecí veriteľom dlžníkovi. 1.3. Prvoinštančný súd na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že medzi žalobcami a žalovaným (a jeho manželkou) vznikol záväzkovo právny vzťah na základe písomne uzatvorenej zmluvy o pôžičke zo dňa 18.01.2013, na základe ktorej mali žalobcovia poskytnúť žalovanému pôžičku vo výške 14.000,- € v troch splátkach, pričom prvá splátka vo výške 2.000,- € mala byť uhradená v hotovosti pri podpise tejto zmluvy, druhá splátka vo výške 8.000,- € a tretia splátka vo výške 4.000,- € mala byť zo strany veriteľov prevedená bezhotovostne na bankový účet žalovaného, a to najneskôr do 23.01.2013 (druhá splátka), resp. 10.04.2013 (tretia splátka). Dlžníci sa zaviazali splatiť požičanú finančnú čiastku najneskôr 31.12.2015. Žalobcovia skutočnosť, že došlo k reálnemu odovzdaniu jednotlivých súm odôvodňovali s poukazom na samotnú zmluvu o pôžičke ako aj výpisy z účtu žalobcov preukazujúce úhrady jednotlivých platieb. Žalovaný prevzatie súm vo výške 8.000,- € dňa 21.01.2013 a 4.000,- € dňa 09.04.2013 nepopieral, bránil sa však tým, že nešlo o pôžičku zo strany žalobcov, ale o formu výpomoci v súvislosti s jeho presťahovaním ako aj jeho rodiny zo Slovenska do Českej republiky, kde mali spolu so žalobcami otvoriť centrum pre rehabilitáciu zdravotne postihnutých detí. Prevzatie sumy 2.000,- € v hotovosti žalovaný popieral. Z vykonaného dokazovania mal súd preto za preukázané, že žalobcovia poskytli žalovanému pôžičku v celkovej výške 14.000,- € formou troch splátok, a to v sume 2.000,- €, ktorých prevzatie v hotovosti potvrdil žalovaný spolu s manželkou svojim podpisom na písomnom znení zmluvy o pôžičke, v sume 8.000,- € formou bankového prevodu na účet žalovaného dňa 21.01.2013 a v sume 4.000,- € formou bankového prevodu na účet žalovaného dňa 09.04.2013. Reálne odovzdanie (prevod) finančných prostriedkov v sume 8.000,- € a 4.000,- € (t.j. spolu 12.000,- €) potvrdzujú tak výpisy z účtu žalobcov ako aj výpisy z účtu žalovaného. Napokon reálne prevzatie tejto sumy žalovaný ani nerozporoval. Pokiaľ ide o sumu 2.000,- €, jej prevzatie žalovaný potvrdil podpisom na kúpnopredajnej zmluve, kde v čl. I posledná veta sa uvádza: "Dlžníci podpisom tejto zmluvy potvrdzujú, že prvú splátku vo výške 2.000,- € pri podpise tejto zmluvy riadne a v plnej výške prevzali." Pri súkromných listinách (ako je aj v konaní predložená zmluva o pôžičke) treba rozlišovať ich pravosť (teda skutočnosť, že listina pochádza od toho, kto je v nej uvedený ako vystaviteľ) a správnosť (pravdivosť) jej obsahu (teda údajov v nej uvádzaných). Z uvedeného rozlíšenia je zrejmé, že žalovaný v konaní nespochybňoval pravosť listiny označenej ako zmluva o pôžičke (nespochybňoval, že zmluvu podpísal), ale pravdivosť v nej uvádzaných údajov o tom, že požičaná suma 2.000,- € mu bola odovzdaná pred podpisom zmluvy a že podpisom na zmluve potvrdil prevzatie tejto požičanej sumy. Súd zastáva názor, že nepostačuje akékoľvek formálne spochybnenie pravdivosti obsahu súkromnej listiny. Za situácie, že žalovaný v zmluve o pôžičke svojím podpisom pod sporným textom potvrdil, že peňažné prostriedky od žalobcov prevzal a následne v súdnom konaní tvrdí, že peňažné prostriedky neprevzal, musí uviesť rozumné dôvody tohto rozporu a tento rozpor logicky a presvedčivo vysvetliť, čo sa v danom prípade nestalo. 1.4. Pokiaľ sa žalovaný v priebehu konania začal brániť tým, že uvedenú zmluvu nepodpísal, prvoinštančný súd toto jeho tvrdenie považoval za účelové. V prvom rade poukázal na samotný obsah kúpnej zmluvy, ktorá je riadne podpísaná žalovaným, pričom žalovaný samotný podpis na zmluve nerozporoval. Obdobne v rámci podania vysvetlenia pred orgánmi Českej republiky dňa 20.10.2016 žalovaný uviedol, že si nie je istý, či zmluvu podpisoval, ale podpis je podobný jeho podpisu. Skutočnosť, že si žalovaný požičal finančné prostriedky od žalobcov napokon potvrdzuje aj e-mailová komunikácia predložená na pojednávaní dňa 18.11.2019, kde žalobca v ruskom jazyku (t.j. jeho rodnom jazyku) a následne v českom preklade potvrdil, že si požičali s manželkou od žalobcov peniaze a nie od spoločnosti GANTI s.r.o. (ktorú spolu zakladali), za presne stanovených podmienok, túto zmluvu podpísali a v celom rozsahu s ňou súhlasia. Napokon samotní žalobcovia 1/ a 2/ v rámci svojho výsluchu potvrdili, že žalovaný spolu s manželkou si od nich požičali súkromnú pôžičku, ktorá nesúvisela s ich spoločnou pracovnou činnosťou. 1.5. Pokiaľ žalovaný namietal, že v konaní mala vystupovať na strane žalovaného aj jeho manželka, ktorá mala uzatvárať tiež zmluvu o pôžičke zo dňa 18.01.2013, súd prvej inštancie sa s týmto tvrdením nestotožnil. V tomto smere poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 26.10.2016, sp. zn. 6Cdo 544/2015, v ktorom sa uvádza: "Z hmotného práva, podľa ktorého je len na úvahe veriteľa, či bude celé plnenie alebo jeho časť žiadať len od niektorého alebo od všetkých solidárnych dlžníkov vyplýva, že pasívne vecne legitimovaný je ktorýkoľvek solidárny dlžník sám o sebe. Už z toho, že o založení procesného spoločenstva medzi solidárnymi dlžníkmi rozhoduje iba vôľa veriteľa (pôjde o tzv. dobrovoľné spoločenstvo), vyplýva záver o samostatnosti spoločníkov." S poukazom na uvedené bolo na rozhodnutí žalobcov, či sa budú v konaní domáhať vrátenia peňažných prostriedkov z titulu zmluvy o pôžičke voči žalovanému alebo jeho manželke, prípadne voči obom. Pokiaľ žalobcovia podali žalobu len voči žalovanému, táto skutočnosť nespôsobuje nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného. 1.6. V súvislosti s námietkami žalovaného, že na zmluve je podpis aj jeho manželky B. L., hoci táto sa v čase uzatvárania zmluvy nachádzala na území Slovenska, čo preukazoval tým, že v ten istý deň 18.01.2013 bola u notárky spísaná zmluva o založení spoločnosti GANTI s.r.o., kde bol na jej uzatvorenie splnomocnený manželkou, súd prvej inštancie konštatoval, že to považuje za bezpredmetné s ohľadom na skutočnosť, že žalobcovia podali žalobu len voči žalovanému. Na viac súd poukázal aj na výsluch žalobcov 1/, 2/, v zmysle ktorých uzatvoreniu zmluvy o pôžičke predchádzalo viacero stretnutí, pričom pri samotnom podpise zmluvy bola okrem žalobcov 1/, 2/ a žalovaného aj manželka žalovaného B. L.. Pre vznik zmluvy o pôžičke nie je podstatné, kedy došlo k podpisu písomnej zmluvy o pôžičke, ale to, kedy došlo ku predmetu zmluvných strán a k reálnemu odovzdaniu vecí. V súdnom konaní sa od veriteľa, ktorý žaluje na splnenie dlhu zo zmluvy o pôžičke, vyžaduje nielen preukázanie konsenzu veriteľa a dlžníka o uzavretí zmluvy o pôžičke, ale aj preukázanie prenechania druhovo určených vecí veriteľom dlžníkovi. V danom prípade podľa názoru súdu žalobcovia preukázali, že medzi nimi a žalovaným došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke, na základe ktorej poskytli žalovanému finančné prostriedky v celkovej výške 14.000,- €, ktorých reálne odovzdanie vyplýva jednak zo samotnej zmluvy o pôžičke ako aj výpisov z účtov žalobcov a žalovaného, pričom žalovaný tieto finančné prostriedky v lehote určenej v zmluve o pôžičke (do 31.12.2015) nevrátil. Napokon pokiaľ žalovaný namietal, že zmluva o pôžičke nebola overená notárom, súd konštatuje, že z hľadiska formy zmluvy o pôžičke zákon nevyžaduje povinnosť písomného znenia zmluvy, ale zmluva môže byť uzatvorená aj ústne. Pre vznik zmluvy o pôžičke je podstatné, kedy došlo k dohode strán sporu o predmete zmluvy a k reálnemu odovzdaniu vecí a nakoľko zákon neustanovuje povinnosť písomnej formy zmluvy o pôžičke, nebolo potrebné overiť podpisy na zmluve pred notárom. Keďže žalobcovia uniesli v konaní dôkazné bremeno ohľadne všetkých rozhodujúcich skutočností, súd ich žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 14.000,- €. 1.7. Rozhodnutie v časti úrokov z omeškania súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Sb. Občanský zákonník , ustanovením § 2 nařízení vlády č.351/2013 Sb. (v znení účinnom ku dňu omeškania). Nakoľko sa žalovaný dostal s plnením peňažného dlhu do omeškania, súd prvej inštancie ho zaviazal v zmysle citovaného ustanovenia zákona aj k zaplateniu úrokov z omeškania vo výške 5,05 % od 01.01.2016 (deň nasledujúci po uplynutí lehoty na vrátenie požičanej sumy v zmysle zmluvy o pôžičke) až do zaplatenia. Priznaná výška úrokov z omeškania je v súlade s § 2 nariadenia vlády č. 351/2013 Sb. - k uplatnenému dňu omeškania bola výška repo sadzby stanovenej Českou národnou bankou 0,05% + 8 percentuálnych bodov (t.j. 8,05%). Nakoľko si žalobcovia 1/,2/ uplatnili úroky z omeškania len vo výške 5,05% ročne, súd rešpektujúc zásadu ne ultra petitum vychádzal potom z výšky úrokov z omeškania uplatnenej žalobcami. 1.8. O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcom 1/, 2/, ktorí boli v konaní úspešní, priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, keď o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý žiadal aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, žalobu zamietol a priznal mu náhradu trov konania. Zotrval na obrane, že od žalobcov neobdržal finančné plnenia ako pôžičku, ale ako výpomoc na náklady spojené s presťahovaním kedy mu žalobcovia podľa ich vyjadrenia poslali peniaze na účet. Dňa 21.1.2013 sumu 8.000,- € a dňa 9.4.2013 sumu 4.000,- €. Uvádzaných 2.000,- €, ktorú mu mali dať k rukám, nikdy neobdržal. Zmluvu o pôžičke nikdy nepodpísal s vedomím, že ide o pôžičku. Pri zakladaní spoločnosti slúžiacej na rehabilitačné centrum mu dal právnik žalobcov podpísať veľa papierov s tým, že je to treba podpísať, aby spoločnosť mohla fungovať. Papiere mu predkladal a on ich nestačil čítať, len podpisoval, lebo dôveroval žalobcom, ktorým liečil ťažko postihnutého syna a veril im, že sú slušní a féroví ľudia. Uviedol, že je ženatý, nemá s manželkou zrušené ani zúžené bezpodielové spoluvlastníctvo manželov a vie že nie je možné, aby som sám podpísal pôžičku vo výške 14 000,- € s poukazom na ustanovenie § 145 ods. 1 Občianského zákonníka . 2.1. Žalovaný ďalej uviedol, že k žalobe bola doložená Smlouva o peněžité půjčce, na tejto zmluve sa objavil aj podpis manželky zo dňa 18.1.2013. Manželka túto zmluvu nikdy nepodpísala, dňa 18. januára 2013 bol len on sám vycestovaný v Litvínové v ČR , kde podpisoval notárský zápis aj za manželku B. L., nakoľko manželka bola doma - ten deň na Slovensku a teda nemohla Zmluvu podpísať. Súd túto skutočnosť nebral absolútne do úvahy a urobil procesnú chybu v tom, že manželka nebola na pojednávanie predvolaná, aby sa k danej veci vyjadrila lebo ak by bola prítomná na pojednávaní išlo by o tvrdenie proti tvrdeniu a podpis manželky by musel byť preskúmaný grafológom. Súd nebral do úvahy, tvrdenia o tom, že išlo o finančnú výpomoc do výške 12 000,- €, ani neskúmal, či je právny úkon platný z toho dôvodu, že žalovaný ako ženatý mám len obmedzené práva na konanie vo veciach, ktoré nie sú bežné a exekúcia by postihla moju manželku v plnom rozsahu. Záverom dal do pozornosti súdu, že manželka B. L. v zmysle § 82 odst. 1 a nasl. C.s.p. vstúpi do konania. 3. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 10.12.2019 manželka žalovaného T.. B. L., B.. XX.X.XXXX, X. L. XXXX/X, X. oznámila vstup do konania v zmysle § 82 ods. 1 C.s.p. ako intervenient, nakoľko ako manželka má právny záujem na výsledku sporu. Súd prvej inštancie Oznámením zo dňa 8.1.2020 č.k. 22C 24/2019-144 oznámil túto skutočnosť stranám sporu. 4. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrili žalobcovia 1/,2/, ktorí žiadali napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Tvrdenia žalovaného, že peniaze, ktoré prijal od žalobcov a ktoré sú predmetom tohto sporu, boli myslené ako výpomoc na náklady s presťahovaním, považujú žalobcovia za absolútne zavádzajúce, až hraničiace s nepravdivou výpoveďou pred súdom, keďže existujú listinné dôkazy, ktoré boli predložené v prvoinštančnom konaní (písomná zmluva o pôžičke, emailová komunikácia medzi žalovaným a žalobcami) a ktoré preukazujú existenciu pôžičky. Navyše, ako už bolo spomenuté v konaní, ak by neexistovala žiadna zmluva o pôžičke peňazí, ako je možné, že došlo k „záhadnej" zhode okolností, keď dátumy oboch prevodov sú totožné s termínmi dohodnutými v rámci písomnej zmluvy o pôžičke peňazí. Na tvrdenie žalovaného, že právnik žalobcov mu dával podpisovať mnoho papierov, ktoré si nestihol ani prečítať, len ich podpisoval, možno reagovať len tak, že žalovaný nebol pozbavený spôsobilosti na právne úkony, t.j. bol a je svojprávny, dokonca je vysokoškolsky vzdelaný, t.j. je tu silný predpoklad, že pozná dôsledky svojho konania. K podpisu manželky na zmluve o pôžičke, ktorý žalovaný spochybňuje už od začiatku konania, a to z dôvodu, že údajne 18.01.2013 nebola v meste Litvinov, a teda túto zmluvu nemohla podpísať poukázali nato, že ak je žalovaný na 100% presvedčený o tom, že podpis jeho manželky na zmluve o pôžičke je falošný, mal v rámci prvoinštančného konania buď navrhnúť vstup svojej manželky do konania, navrhnúť vypočutie manželky pred súdom alebo navrhnúť znalecké dokazovanie znalcom z oblasti písmoznalectvo ale nič z toho žalovaný nenavrhol. Zmluva o pôžičke je reálny kontrakt, pri ktorom dátum je irelevantný, podstatné je, či a kedy boli žalovanému prenechané peniaze-čo bolo žalobcami v konaní preukázané. Pokiaľ teda žalovaný mal pocit, že je potrebné znalecké dokazovanie, alebo vypočutie jeho manželky, mal tieto dôkazy navrhnúť. Konajúci súd sa jasne na pojednávaní dňa 18.11.2019 spýtal oboch strán sporu, či majú návrhy na doplnenie dôkazov a žalovaný sa vyjadril, že nie. Argumentovať tým, že súd prvej inštancie de facto nehájil práva žalovaného, je teda bezpredmetné. Žalobcovia sa ohradili voči tvrdeniam žalovaného, že manželku žalovaného nezažalovali z toho dôvodu, že si boli vedomí, že podpis manželky na zmluve o pôžičke je falzifikát. Žalobcovia nezažalovali manželku žalovaného z dôvodu, že aj napriek vyvinutej snahe neboli schopní zistiť adresu, na ktorej sa manželka žalovaného zdržiava. 4.1. Záverom vo svojom vyjadrení čo sa týka ustanovenia § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka uviedli, že podstata ustanovenia je tá, že vo vzťahu k veciam musí ísť o primárny vzťah k veciam, nie o sekundárny. Inými slovami, exekúcia ako dôsledok nevrátenia splatnej pôžičky, môže postihnúť majetok v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, keďže nejde o priamy vzťah k spoločným veciam, ale až sekundárny. Navyše, Občiansky zákonník v tomto prípade hovorí o relatívnej neplatnosti, t.j. právny úkon je platný, pokiaľ sa neplatnosti oprávnená osoba nedovolá. Akokoľvek, žalobcovia trvajú na skutočnosti, že manželka žalovaného zmluvu o pôžičke peňazí podpísala osobne a rovnako osobne podpísal zmluvu o pôžičke peňazí žalovaný. Peniaze boli riadne a v zmysle stanovených podmienok žalovanému poskytnuté, čo bolo aj preukázané. Zároveň žalobcovia poukázali nato, že ako veritelia majú právo vymáhať dlh od ktoréhokoľvek z dlžníkov, t.j. buď od všetkých alebo len od jedného z dlžníkov, čiže otázka podpisu manželky žalovaného je v tomto konaní viac-menej bezpredmetná. 5. K vyjadreniu žalobcov podal žalovaný repliku. V tejto replike zotrval na všetkých skutočnostiach uvedených v odvolaní. K textu emailu uviedol, že nevie po česky a túto odpoveď mu písala priateľka z Ukrajiny, ale zle pochopila to o čo ju poprosil napísať. K trestnému oznámeniu doložil prípis adresovaný Okresnému Štátnemu zastupiteľstvu P. O., kde sa kauza vysvetľuje. Otázka bezpredmetnosti podpisu manželky nie je zanedbateľná, nakoľko objavenie sa jej podpisu na Zmluve, celkovo len napovedá to, že Zmluvu žalobcovia o jej podpis doplnili a trval na tom, že on podpísal zmluvu v omyle, nie slobodne a vážne, nakoľko bol presvedčený, že podpisuje doklady súvisiace so založením spoločnosti alebo v súvislosti s jeho výmazom zo spoločnosti, čo sa doteraz nestalo. Žiadal preto aby odvolací súd rozsudok zmenil, žalobu zamietol alebo aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 6. K vyjadreniu žalobcov k odvolaniu žalovaného podal vyjadrenie intervenient -manželka žalovaného, ktorým žiadala aby odvolací súd rozsudok zmenil, žalobu zamietol alebo aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedla, že manžel - žalovaný nikdy neobdržal finančné plnenia ako pôžičku, ale len ako výpomoc na náklady spojené s presťahovaním, kedy im žalobcovia poslali peniaze na účet. Dňa 21.1.2013 sumu 8 000,- € a dňa 9.4.2013 sumu 4 000,- € a uvádzaných 2 000,- € manžel nikdy neobdržal. Manžel nikdy vedome nepodpísal Zmluvu o pôžičke a zmluva mohla byť nevedome podpísaná pri zakladaní spoločnosti GANTI, kde bol manžel konateľom a aj spoločníkom. Právnik žalobcov dal manželovi podpísať veľa dokumentov s tým, že je to treba podpísať, aby spoločnosť mohla fungovať a doklady, ktoré mu predkladal právnik len podpisoval, nakoľko dôveroval žalobcom. 6.1. Uviedla, že nikdy Zmluvu o pôžičke nepodpísala. Na zmluve o pôžičke je aj jej podpis zo dňa 18.1.2013, ale ona v tento bola na Slovensku a manžel podpisoval doklady súvisiace so založením s.r.o. GANTI, kde som až do dnešného dňa spoločníčka na základe plnej moci, ktorá je založená v súdnom spise. Podpis žalovaný nespochybnil, keďže manžel podpisoval predkladané doklady v súvislosti so zakladaním spoločnosti a medzi tým asi bola aj táto Zmluva alebo podpisy oboch manželov boli použité z podpisov na čistom papieri. Čistý papier sme podpisovali dole, asi v tých miestach ako je na Zmluve o pôžičke. Keďže už uplynula 2 ročná lehota, nedá sa ďalej s overovaním podpisov pracovať. Uviedla, že so žalovaným sú manželia, nemajú zrušené ani zúžené bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. Exekúcia by v prípade právoplatnosti Rozsudku postihla nielen žalovaného, ale aj ju v plnom rozsahu, a tak isto syna, ktorý študuje a je odkázaný na nás rodičov. 6.2. Pokým žalobcovia vo svoje replike uvádzajú, že žalovaný mal určité veci počas konania na súde poukázala nato, že žalovaný je ruský občan a nemá vedomosti o slovenskom práve. Na pojednávaní ani dobre nepočul a nerozumel, čo bolo hovorené na súde, všetko prebehlo rýchlo a preto na súd mal byť prizvaný tlmočník z ruského jazyka, nakoľko právnu terminológiu T.. L. v slovenskom jazyku neovláda. K tvrdeniu o tom, že žalobcovia nezažalovali ju - T.. L., nakoľko nevedeli zistiť kde sa trvalé zdržiavam sú len tendenčné a otázka bezpredmetnosti jej podpisu na Zmluve nie je zanedbateľná, nakoľko nikdy vedome Zmluvu o pôžičke nepodpísala, išlo o finančnú výpomoc. V spoločnosti GANTI pracovali bez akejkoľvek finančnej odmeny a dôvodne považovali finančnú výpomoc aj za čiastočnú kompenzáciu nielen na náklady za presťahovanie, ale aj na náklady spojené so živobytím. Trvala preto na tom, že žaloba voči manželovi bola podaná bez právneho dôvodu - bol uvedený do omylu. 7. K replike žalovaného a k vyjadreniu intervenienta podali žalobcovia 1/,2/ dupliku v ktorej žiadali aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. Vyjadrenia žalovaného (a aj intervenienta) sú viacmenej totožné ako vyjadrenia žalovaného uvedené v odvolaní. Žalobcovia sa k nim už vyjadrili v rámci ich vyjadrenia k odvolaniu zo dňa 29.01.2020 a ich názor na dané vyjadrenia sa nezmenil.K novovytvorenej konštrukcii žalovaného nemajú záujem vyjadriť, a len dodávajú, že dané tvrdenia už začínajú hraničiť s trestnými činmi krivého obvinenia alebo krivej výpovede. Tvrdenie, že nejaká kamarátka žalovaného z Ukrajiny nepochopila, čo od nej žalovaný s manželkou chceli, aby napísala po česky žalobcom do emailu, je absolútne nepravdivé. Žalovaný totiž pôvodný email napísal žalobcom v ruštine a až na následné ohradenie sa žalobcov (keďže doposiaľ žalobcovia so žalovaným komunikovali v češtine) žalovaný poslal preklad daného emailu do češtiny. Aj v pôvodnej ruskej verzii emailu je uvedený totožný text ako v češtine, vrátane slova pôžička, ako aj to, že šiju žalovaný s manželkou zobrali a plne s ňou súhlasia. K tvrdeniu, že žalovaný mal mať v prvoinštančnom konaní tlmočníka, žalobcovia uvádzajú, že prvú vec, ktorú konajúci súd urobil, bolo, že sa žalovaného spýtal, či tlmočníka potrebuje. Žalovaný sa výslovne vyjadril, že tlmočníka nepotrebuje. 8. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.), pričom dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, pretože súd prvej inštancie náležíte zistil skutkový stav v zmysle § 215 ods. 1 C.s.p., vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i náležitým spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). 9. Podľa ustanovenia § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa v zmysle uvedeného ustanovenia v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, pričom námietky žalovaného uvedené v odvolaní nepovažoval za dôvodné. 10. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. 11. V zmysle § 150 ods. 1 C.s.p. majú strany povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. V zmysle § 151 ods. 1 a ods. 2 C.s.p. skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. V súlade s čl. 8 C.s.p. strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi. V zmysle § 186 C.s.p. súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. 11.1. Z vyššie uvedených ustanovení Civilného sporového poriadku vyplýva povinnosť sporových strán tvrdiť rozhodujúce skutočnosti (bremeno tvrdenia) a povinnosť označiť dôkazy na preukázanie týchto rozhodujúcich skutočností (dôkazné bremeno). Súčasťou povinnosti tvrdiť je tiež povinnosť poprieť skutkové tvrdenia protistrany a uviesť vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach. Skutočnosti, ktoré medzi sporovými stranami nie sú sporné, si súd osvojí a na ich preukázanie už nevykonáva dokazovanie. Takisto skutkové tvrdenia, ktoré protistrana nepoprela vôbec alebo ich poprela neúčinne (bez uvedenia vlastných tvrdení), sa považujú za nesporné; súd si takéto skutkové tvrdenia osvojí ako zistený skutkový stav a nevykonáva o nich dokazovanie. 11.2. Posúdenie toho, ktorá strana sporu je povinná tvrdiť a preukazovať a aký je obsah jej povinnosti tvrdiť, sa odvíja od hmotného práva. Strana sporu je povinná tvrdiť rozhodujúce skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Každý má preto tvrdiť a preukazovať tie skutočnosti, ktoré potvrdzujú existenciu jeho nároku alebo neexistenciu jeho povinnosti. Povinnosť tvrdiť a dôkazná povinnosť teda v kontradiktórnom spore svedčia obom sporovým stranám a v závislosti od konkrétneho priebehu konania stíhajú buď žalobcu alebo žalovaného, aj keď nie v rovnakom rozsahu. Rozsah povinnosti žalovaného tvrdiť a preukazovať tvrdené skutočnosti v rámci procesnej obrany sa odvíja od miery aktivity žalobcu v rámci procesného útoku. Ak je samotný žalobca v spore pasívny, splní žalovaný tieto svoje povinnosti ľahšie, keďže v takom prípade postačí vierohodne spochybniť skutkové tvrdenia žalobcu. Naopak, ak žalobca splní tieto svoje povinnosti dostatočne dôkladne, žalovanému nebude stačiť spochybňovať skutkové tvrdenia žalobcu, ale bude musieť predložiť vlastné relevantné skutkové tvrdenia. Právna teória hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena, keď bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno je rozdelené medzi strany sporu v závislosti od aktuálneho stavu konania a od toho, ako hmotnoprávna norma vymedzuje práva a povinnosti strán sporu ako účastníkov hmotnoprávneho vzťahu. Neunesenie dôkazného bremena sporovou stranou, ktorú aktuálne toto bremeno zaťažuje, má potom za následok neúspech v spore. Zmyslom dôkazného bremena je teda umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola v konaní preukázaná, a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať jednoznačný záver o pravdivosti alebo o nepravdivosti tejto skutočnosti. 12. V predmetnej veci nebolo medzi stranami sporu sporné, že žalobcovia 1/,2/ z účtu žalobcu 1/ vedeného v ČSOB prevodom zaslali na účet žalovaného dňa 21.01.2013 sumu 8.000,-€ (208.648,- Kč) a dňa 09.04.2013 sumu vo výške 4.000,-€ (104.160,- Kč). 12.1. Medzi stranami bolo naopak sporné, či žalobcovia poskytli žalovanému a jeho manželke aj sumu 2.000,-€ v hotovosti pri podpise Zmluvy o pôžičke a či predmetná suma 2.000,-€ ako aj prevodom celkovo zaslaná suma 12.000,-€ bola poskytnutá žalovanému a jeho manželke z titulu pôžičky alebo z iného dôvodu. Žalobcovia v rámci procesného útoku tvrdili, že medzi nimi a žalovaným a jeho manželkou bola dňa 18.1.2013 uzavretá písomná zmluva o pôžičke, na základe ktorej mali poskytnúť žalovanému a jeho manželke sumu vo výške 14.000,- € v troch splátkach, pričom prvá splátka vo výške 2.000,- € mala byť uhradená v hotovosti pri podpise tejto zmluvy, druhá splátka vo výške 8.000,- € a tretia splátka vo výške 4.000,- € mala byť zo strany veriteľov prevedená bezhotovostne na bankový účet žalovaného, a to najneskôr do 23.01.2013 (druhá splátka), resp. 10.04.2013 (tretia splátka). Dlžníci mali podpisom tejto zmluvy potvrdiť, že prvú splátku vo výške 2.000,- € pri podpise zmluvy riadne a v plnej výške prevzali. Dlžníci sa zaviazali splatiť požičanú finančnú čiastku najneskôr 31.12.2015.Tieto svoje tvrdenia preukazovali listinnými dôkazmi - Zmluvou o peňažnej pôžičke zo dňa 18.1.2013, Výpismi z účtu žalobcu 1/ vedeného v ČSOB Č..Ú.. XXXXXXXXX/XXXX za január a apríl 2013, Predžalobnou výzvou zástupcu žalobcov na úhradu dlhu z titulu pôžičky zo dňa 31.10.2018, Doručenkou o doručení výzvy žalovanému dňa 3.11.2018. Uvedenými tvrdeniami a dôkazmi žalobcovia splnili svoju povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti, ako aj povinnosť podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi. Tým došlo k presunu bremena tvrdenia a dôkazného bremena zo žalobcov na žalovaného. 12.2. Aby žalovaný uniesol svoje bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno, musel v súlade s § 151 ods. 2 C.s.p. poprieť skutkové tvrdenia žalobcov, uviesť vlastné relevantné tvrdenia o sporných skutkových okolnostiach a tieto svoje tvrdenia podoprieť dôkazmi. Žalovaný v rámci procesnej obrany tvrdil a to v podanom odpore proti platobnému rozkazu, že zmluvu o pôžičke videl prvýkrát 20.10.2016 počas vykonania vyšetrovania českou políciou; že zmluva mala byť úradne overená notárom ako zmluva o vytvorení spoločnosti GANTI, s.r.o.; že zmluvu nepodpísala jeho manželka, keďže ju zastupoval 18.1.2013 na základe splnomocnenia pri založení spoločnosti GANTI, s.r.o.; že suma 12.000,-€ zo strany žalobcu 1/ mu bola poskytnutá ako „výpomoc“ (nenávratný peňažný príspevok) a sumu 2.000,-€ v hotovosti nedostal. K podanému odporu založil ako listinné dôkazy Úradný záznam o podaní vysvetlenia zo dňa 20.10.2016, Notársky zápis zo dňa 18.1.2013 o založení obchodnej spoločnosti GANTI, s.r.o., Plnú moc zo dňa 11.1.2013 ktorá mu bola udelená jeho manželkou na zastupovanie vo všetkých záležitostiach týkajúcich sa založenia obchodnej spoločnosti GANTI, s.r.o. Žalovaný teda v súlade s § 151 C.s.p. účinne poprel skutkové tvrdenia žalobcu, uviedol vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach a tieto svoje tvrdenia preukázal listinnými dôkazmi. Tým opätovne došlo k presunu bremena tvrdenia a dôkazného bremena, tentoraz zo žalovaného na žalobcu. 12.3. Ak chceli byť žalobcovia v konaní úspešní, museli by prinajmenšom vyvrátiť skutkové tvrdenia žalovaného, alebo uviesť ďalšie rozhodujúce skutočnosti na podporu svojich tvrdení a preukázať ich novými dôkazmi. Žalobcovia vo Vyjadrení k odporu poukázali nato, že na podali 2 trestné oznámenia a to vo vzťahu k sprenevere, ktorej sa žalovaný dopustil vo vzťahu k spoločnosti GANTI, s.r.o., kde žalovaný v rámci trestného konania uznal spáchané skutky, t.j. niekoľkonásobnú spreneveru a škodu uhradil a druhé trestné oznámenie bolo vo vzťahu k zmluve o pôžičke, ktorú podľa názoru žalovaných získal žalovaný podvodne. Ako dôkazy založili do spisu Uznesenie o podmienečnom zastavení konania sp. zn. 1 ZT 219/2014-20; Trestné oznámenie zo dňa 30.5.2016. Žalobcovia na podporu svojich tvrdení ďalej na pojednávaní konanom dňa 18.11.2019 založili do spisu emailovú komunikáciu medzi žalobcom 1/ a žalovaným, ktorej prílohou bola Odpoveď rodiny L. v ruskom jazyku, ktorá následne bola žalovaným aj preložená, v ktorej okrem iného žalovaný uviedol, že „.... Brali sme si u Vás pôžičku osobne (nie u GANTI), za presne stanovených podmienok, čo je zapísané v spoločnej dohode. Podpísali sme ju a súhlasíme s ňou.....“. Na tieto vyjadrenia žalobcov reagoval žalovaný, kde už žiadne ďalšie dôkazy neoznačil a zotrval na skutočnostiach uvedených v odpore a nenavrhol ani ďalšie dokazovanie. 12.4. Pri hodnotení dôkazov Civilný sporový poriadok vychádza zo zásady ich voľného hodnotenia, ktorá vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (§ 191 ods. 1 C.s.p.). Táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Hodnotiaca úvaha súdu musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a musí byť preskúmateľná v inštančnom postupe. V priebehu dokazovania súd po vytriedení nepodstatných a nezákonných dôkazov ďalej hodnotí len dôkazy zostávajúce, teda dôkazy dôležité a právne relevantné, ktoré treba posúdiť z hľadiska ich pravdivosti. Posudzovanie pravdivosti konkrétneho dôkazu predpokladá, že sudca takýto dôkaz posudzuje najskôr izolovane z hľadiska vierohodnosti toho, kto ho podáva, a či získané informácie sú svojim obsahom pravdepodobné alebo nie. Následne súd pristúpi k posudzovaniu jednotlivých dôkazov v ich vzájomných súvislostiach tak, aby informácie vyplývajúce z dôkazov, ktoré považuje za pravdivé, tvorili ucelenú a logicky usporiadanú reťaz. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené zastáva názor, že obrana žalovaného v rámci prvoinštančného ako aj odvolacieho konania zostala iba v rovine nepodložených tvrdení. 13. Vychádzajúc z vyššie uvedených hľadísk dospel odvolací súd k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, a síce že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia, že medzi ním a jeho manželkou a žalobcami 1/,2/ nedošlo dňa 18.1.2013 k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke, na základe ktorej im žalobcovia poskytli pôžičku vo výške 14.000,- € v troch splátkach (prvá splátka vo výške 2.000,- € v hotovosti pri podpise tejto zmluvy; druhá splátka vo výške 8.000,- € a tretia splátka vo výške 4.000,- € prevedená bezhotovostne na bankový účet žalovaného) a že predmetnú sumu im žalobcovia 1/,2/ žalobca poskytli na základe iného titulu. A naopak žalobcovia preukázali, že medzi nimi a žalovaným došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke, na základe ktorej poskytli žalovanému finančné prostriedky v celkovej výške 14.000,- €, ktorých reálne odovzdanie vyplýva jednak zo samotnej zmluvy o pôžičke ako aj výpisov z účtov žalobcov a žalovaného, pričom žalovaný tieto finančné prostriedky v lehote určenej v zmluve o pôžičke (do 31.12.2015) nevrátil. 14. Žalovaný v odvolaní zotrval na obrane ako v konaní pred súdom prvej inštancie, že zmluvu o pôžičke nikdy nepodpísal s vedomím, že ide o pôžičku, že zmluva nebol overená notárom, že s poukazom na ustanovenie § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je možné aby zmluvu podpísal sám a jeho manželka zmluvu nikdy nepodpísala. 14.1. Týmito námietkami žalovaného sa odvolací súd opätovne nezoberal, keď týmito sa riadne vysporiadal už súd prvej inštancie (pozri odseky 39. až 42. napadnutého rozsudku) v dôsledku čoho nie je potrebné tieto správne právne závery bližšie vyargumentovať, pretože by odvolací súd iba skĺzol k neúčelnému zdôvodňovaniu a navyše tieto argumenty žalovaného nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci, sú v rovine úvah bez podloženia relevantných dôkazov. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo strán konania na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Samotná skutočnosť, že sa žalovaný nestotožňuje s právnymi závermi prvoinštančného súdu, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a neznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu prvej inštancie jeho vlastnými, len preto, že nezodpovedajú predstavám žalovaného o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť, keď tento sa neodchýlil od znenia príslušných ustanovení právneho predpisu, ani nepoprel ich účel a význam. 15. Za nedôvodnú považuje odvolací súd námietku žalovaného, že súd prvej inštancie urobil procesnú chybu v tom, že manželka nebola na pojednávanie predvolaná, aby sa k danej veci vyjadrila, lebo ak by bola prítomná na pojednávaní išlo by o tvrdenie proti tvrdeniu a podpis manželky by musel byť preskúmaný grafológom. 15.1. Odvolací súd poukazuje nato, že manželka žalovaného T.. B. L., B.. XX.X.XXXX, oznámila svoj vstup do konania ako intervenient na strane žalovaného až počas odvolacieho konania. Súd prvej inštancie nemal dôvod ju na pojednávanie predvolávať, keďže nebola v postavení strany sporu a zároveň ju žalovaný neoznačil ako svedka, ktoré by chcel v konaní vypočuť a rovnako nenavrhol žiadne iné dokazovanie napriek tomu, že bol poučený o svojich procesných právach a povinnostiach ( č.l. 85, 88 spisu ) , ktoré poučenie mu bolo doručené ešte dňa 15.5.2019. Vzhľadom na to, že žalovaný bol riadne poučený o všetkých svojich procesný právach a povinnostiach písomne neobstojí ani argumentácia intervenienta, že žalovaný je ruský občan a nemá vedomosti o slovenskom práve. Na pojednávaní ani dobre nepočul a nerozumel, čo bolo hovorené na súde, všetko prebehlo rýchlo a preto na súd mal byť prizvaný tlmočník z ruského jazyka. Nadovšetko ako vyplýva zo Zápisnice o pojednávaní konaného dňa 18.11.2019 (č.l. 142 spisu) ale aj zo zvukového záznamu z tohto pojednávania, ktorý je uložený v registri - ESS, žalovaný sám uviedol po poučení súdom prvej inštancie, že rozumie jazyku slovenskému a nepotrebuje tlmočníka. 16. Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správy v zmysle § 387 ods. 1,2 C.s.p. potvrdil. 17. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. V odvolacom konaní boli plne úspešní žalobcovia 1/,2/, preto im vznikol voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).