Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Cob/42/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119208524 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Zelenák ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:6119208524.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Zelenáka a členiek senátu JUDr. Lýdie Noskovičovej a JUDr. Marty Šašinkovej, v právnej veci žalobkyne Trenkwalder, a. s., Mickiewiczova 9, Bratislava, IČO: 35 861 169, práv. zast. Mgr. Vojtechom Budavárym, advokátom, Šafárikovo nám. 7, Bratislava-Staré Mesto, proti žalovanému INGEMAR s.r.o., Železničná 26A, Senec, IČO: 34 117 300, práv. zast. JUDr. Adriánom Iványim, advokátom, Hodská 2359/64, Galanta, o zaplatenie 5.446,05 EUR s prísl. a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 23Cb/73/2019-140 zo dňa 7.10.2019 jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 23Cb/73/2019-140 zo dňa 7.10.2019 p o t v r d z u j e . Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.446,05 EUR s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 3.673,27 EUR od 28.9.2018 až do zaplatenia, zo sumy 1.772,78 EUR od 25.10.2018 až do zaplatenia a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania. 2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca si žalobou uplatnil nárok z faktúr č. TMP18110369 a č. TMP18110423, ktorými si uplatnil nárok na odplatu za poskytnutie personálnych služieb za mesiac august a september 2018, spolu vo výške 5.446,05 EUR. Predmetné personálne služby spočívali v pridelení osoby D. G. na výkon práce do spoločnosti žalovaného na základe dohody (zmluvy) o dočasnom pridelení zamestnancov zo dňa 6.8.2017. Skutočnosť, že predmetný zamestnanec naozaj v mesiacoch august až september 2018 (reálne začal vykonávať prácu v spoločnosti žalovaného už 1.1.2018) vykonával prácu v spoločnosti žalovaného vyplývala z akceptačného listu, z protokolu o škode zo dňa 26.11.2018 a zhodných tvrdení strán sporu, takže súd o tejto skutočnosti nemal žiadnych pochybností. Nárok na odmenu pre žalobcu za uvedené vznikol v zmysle čl. 7 ods. 7.1 Všeobecných obchodných podmienok žalobcu pre činnosť sprostredkovania zamestnanca za úhradu (Recruitment), kde vo vete druhej bolo uvedené, že „ak odmena ani spôsob jej určenia nie je dohodnutý, patrí žalobcovi odmena podľa týchto podmienok“. Nakoľko však strany sporu v dohode (zmluve) o dočasnom pridelení zamestnancov zo dňa 6.8.2017 mali v čl. 4 ods. 4.1 dohodnutú odplatu žalobcu za poskytnuté služby dočasného pridelenia, zahŕňajúce podľa odseku 4.2 tejto dohody paušálnu mesačnú odmenu za každého dočasne prideleného zamestnanca a podľa odseku 4.3 tejto dohody tiež presne tam špecifikované náklady spolu s náhradou DPH podľa ods. 4.4 tejto dohody, patrila žalobcovi odmena za špecifikovanú činnosť podľa týchto zmluvných ustanovení. Z uvedeného bolo zrejmé, že žalobcovi nevznikol nárok na odmenu podľa článku 7 ods. 7.2 Všeobecných obchodných podmienok žalobcu pre činnosť sprostredkovania zamestnanca za úhradu (Recruitment), nakoľko predmetný zamestnanec D. G. neuzavrel so žalovaným pracovnoprávny vzťah, ani nárok na odmenu nevznikol žalobcovi podľa článku 7 ods. 7.4 Všeobecných obchodných podmienok žalobcu pre činnosť sprostredkovania zamestnanca za úhradu (Recruitment), nakoľko žalovaný neuzavrel s predmetným zamestnancom D. G. pracovnoprávny alebo iný vzťah, pričom tohto zamestnanca nebolo možné v súlade s týmto odsekom považovať za neakceptovaného kandidáta, nakoľko v spoločnosti žalovaného pôsobil, čím bol žalovaným akceptovaný. Z uvedených dôvodov teda vznikol žalobcovi nárok na odmenu v zmysle vyššie uvedeného článku 4 predmetnej dohody o dočasnom pridelení zamestnancov zo dňa 6.8.2017, a preto súd žalobný nárok žalobcu ako dôvodne uplatnený považoval za dostatočne odôvodnený, z dôvodu čoho mu v plnom rozsahu vyhovel. 3. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalovaný si uplatnil jednostranným zápočtom zo dňa 19.12.2018 započítanie svojich dvoch pohľadávok, a to pohľadávky z neodôvodneného zaplatenia faktúry žalobcu č. TMP17110341 na sumu 4.800,- EUR a náhrady škody vo výške 1.701,02 EUR, ktorú mal spôsobiť dočasne pridelený zamestnanec D. G.. Súd preto posudzoval každú z týchto dvoch pohľadávok žalovaného voči žalobcovi samostatne. Pohľadávku z neodôvodneného zaplatenia faktúry žalobcu č. TMP17110341 na sumu 4.800,- EUR si žalovaný uplatnil voči žalobcovi z toho dôvodu, že podľa žalovaného si žalobca uvedenú sumu uplatnil uvedenou faktúrou nedôvodne, nakoľko žalobcovi nárok na zaplatenie tejto sumy nevznikol. Súd prvej inštancie však mal na rozdiel od tvrdení žalovaného za to, že predmetom fakturácie tejto faktúry bola odmena za „personálne poradenstvo pri výbere kandidáta na pozíciu „obchodný zástupca, vybraný kandidát p. D. G.“. Z akceptačného listu predloženého súdu bolo zrejmé, že činnosťou žalobcu bol pre spoločnosť žalovaného na žiadanú pozíciu obchodný zástupca vybraný zamestnanec D. G., pričom pri tomto nároku na odmenu za činnosť pri zabezpečení pridelenia zamestnanca žalovanému platí ust. článku 1 ods. 1.1 Všeobecných obchodných podmienok žalobcu pre činnosť sprostredkovania zamestnanca za úhradu (Recruitment), podľa ktorého „pre činnosť sprostredkovania zamestnania za úhradu - vyhľadanie, výber a vypracovanie hodnotenia kandidátov na jedno pracovné miesto mal žalobca nárok v zmysle odseku 1.8 za vykonanú činnosť podľa odseku 1.1 na odmenu dohodnutú v zmluve alebo objednávke, najmenej však vo výške 2 000 eur bez DPH“. Z uvedeného bolo zrejmé, že za uskutočnenie výberu kandidáta na žalovaným požadovaného miesto obchodného zástupcu, čo žalobca preukázateľne aj zhodnými tvrdeniami strán sporu, aj akceptačným listom vykonal, patril žalobcovi nárok na zaplatenie odmeny v zmysle článku 1 ods. 1.1 a 1.8 Všeobecných obchodných podmienok žalobcu pre činnosť sprostredkovania zamestnanca za úhradu (Recruitment), takže žalovaný zaplatením predmetnej faktúry žalobcovi si splnil svoju zmluvný povinnosť, takže súd posúdil túto pohľadávku žalovaného za nedôvodnú, nakoľko v zmysle ust. § 451 ods. 2, OZ nemohlo ísť o bezdôvodné obohatenie žalobcu, spočívajúce v prijatí sumy zodpovedajúcej sume fakturovanej faktúrou č. TMP17110341, nakoľko táto faktúra bola vystavená žalobcom dôvodne na základe vyššie uvedených ustanovení, takže nemohlo ísť o plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol, nakoľko plnenie žalovaného sa uskutočnilo na základe právneho dôvodu, ktorý v čase platenia jednoznačne existoval. 4. Rovnako súd prvej inštancie posúdil pohľadávku žalovaného, spočívajúcu v náhrade škody za nesprávne plnenie pracovných povinností zamestnancom D. G. za nedôvodnú, nakoľko žalovaný v prvom rade nepreukázal, že bol tento zamestnanec D. G. žalovaným poučený o správnej výške cien akýmkoľvek vstupným alebo informačným školením. Žalovaný totiž tvrdil, že v období od 1.1.2018 do 31.8.2018 p. G. v rozpore s písomnými zmluvnými dojednaniami dohodnutými so spoločnosťami ŽP EKO QELET a.s. a VYFAKO, spol. s.r.o. objednával v mene užívateľského zamestnávateľa (žalovaný) v písomných objednávkach bez predchádzajúceho zaobstarania si cenových ponúk výkup plastov za mnohonásobne vyššie výkupné ceny plastov, než boli s uvedenými spoločnosťami zmluvne dohodnuté. Konkrétne výkupné ceny stanovené p. G. v objednávkach niekoľkonásobne prevyšovali zmluvne dohodnuté výkupné ceny plastov - namiesto 25,- EUR/t - zmluvne dohodnutá cena výkupu so spoločnosťou ŽP EKO QELET a.s. a 5,- EUR/t zmluvne dohodnutá cena so spoločnosťou VYFAKO, spol. s.r.o., objednal p. G. výkup plastov od týchto spoločností za cenu 160,-EUR/t, čím spôsobil užívateľskému zamestnávateľovi (žalovaný) finančnú škodu vo výške 1.701,02 EUR. Ako súd už vyššie uviedol, ak by aj tieto tvrdenia žalovaného boli reálne, žalovaný nepreukázal skutočnosť, že predmetný zamestnanec D. G. vedel alebo mohol vedieť o tom, že dojednáva vyššie ceny nakupovaného materiálu, ako bolo v spoločnosti žalovaného v danom čase bežné. Zároveň z článku 12 bod 3 Všeobecných obchodných podmienok žalobcu pre dočasné prideľovanie zamestnancov (Temporary placement) vyplývalo, že protokol o škode podpíše užívateľský zamestnávateľ (žalovaný) a dočasne pridelený zamestnanec (D. G.), ktorý škodu spôsobí a v prípade, že dočasne pridelený zamestnanec odmietne podpísať protokol, zaznamená užívateľský zamestnávateľ túto skutočnosť do protokolu. Zo žalovaným predloženého protokolu o škode zo dňa 26.11.2018 bolo zrejmé, že zamestnanec D. G. nepodpísal tento protokol o škode, ani žalovaný v protokole neuviedol, že tento zamestnanec odmietol tento protokol o škode podpísať. Týmto žalovaný jednoznačne porušil uvedený článok 12 bod 12.3, navyše porušil aj odsek 12.4 Všeobecných obchodných podmienok žalobcu pre dočasné prideľovanie zamestnancov (Temporary placement), podľa ktorého mal odovzdať riadne podpísaný protokol o škode žalobcovi najneskôr do nasledujúceho pracovného dňa odo dňa vzniku škody, pretože škoda mala vzniknúť do ukončenia pôsobenia predmetného zamestnanca v spoločnosti žalovaného (teda do septembra 2018), pričom predmetný protokol o škode bol žalovaným podpísaný až dňa 26.11.2018 a žalobcovi doručený dňa 27.11.2018. Vzhľadom na uvedené bolo zrejmé, že žalovaný si nesplnil svoje povinnosti uvedené v článku 12 Všeobecných obchodných podmienok žalobcu pre dočasné prideľovanie zamestnancov (Temporary placement), preto mu nemohol vzniknúť nárok na náhradu škody tak, ako to tvrdil v konaní. Nakoľko súd považoval pohľadávky žalovaného voči žalobcovi za neexistujúce, nebolo možné v zmysle ust. § 358 Obchodného zákonníka a ust. § 580 Občianskeho zákonníka takéto neexistujúce pohľadávky žalovaného započítať voči existujúcej pohľadávky žalobcu, a preto súd považoval jednostranné započítanie žalovaného zo dňa 19.12.2018 za absolútne neplatné. S ohľadom na uvedené skutočnosti považoval súd nárok žalobcu na zaplatenie faktúr žalobcu č. TMP18110369 a č. TMP18110423 spolu s príslušenstvom za dôvodný, a preto jeho návrhu v plnom rozsahu vyhovel. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa ust. § 255, § 262 C.s.p. 5. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný a navrhol žalobu zamietnuť. Žalovaný uviedol, že argument súdu, že predmetom fakturácie tejto faktúry bola odmena za „personálne poradenstvo pri výbere kandidáta na pozíciu „obchodný zástupca, vybraný kandidát p. D. G.“, je nesprávne a je nutné uviesť aj to, že takýto argument žalobca nikdy ani vo svojich podaniach nepoužil, takže je to hlavne nesprávne zistenie súdu. Uvedený argument je nesprávny, nakoľko boli medzi žalobcom a žalovaným písomne dohodnuté skutočnosti, ktoré preto súd musí zobrať do úvahy. Konkrétne, že žalovaný uzatvoril so žalobcom objednávku na obsadenie pracovnej pozície zo dňa 14.4.2017, ktorej predmetom bolo poskytnutie služby „Recruitment“ zodpovedajúcej sprostredkovaniu zamestnania za úhradu, pričom práva a povinnosti sa riadia VOP žalobcu pre Recruitment. To teda znamená, že žalovaný nežiadal od žalobcu personálne poradenstvo, ale žiadal sprostredkovanie zamestnania. Personálne poradenstvo, čo žalobca fakturoval prostredníctvom faktúry č. TMP 17110341 bolo súčasťou Výberového projektu, ktorý sa však v prípade, ak je zmluvne dohodnutá odmena za sprostredkovanie, tak zvlášť nefakturuje. K tomu uviedol, že odmena a jej určenie medzi žalobcom a žalovaným dohodnuté boli, a to v objednávke, kde sa výška odmeny určila sumou 2,5-násobok hrubej nástupnej mzdy (je to suma 4.000,- EUR, ktorá sa s DPH aj prostredníctvom uvedenej faktúry č. TMP 17110341 fakturovala žalovanému), to znamená, že odmenu nie je možné počítať podľa čl. 1 ods. 1.8 VOP; nakoľko v objednávke bola dohodnutá odmena a nebolo nič dohodnuté inak, súčasťou odmeny boli aj náklady spojené s realizáciou Výberového projektu, t.j. 2.000,- EUR bez DPH (t.j. aj personálne poradenstvo) bolo súčasťou dohodnutej odmeny 2,5-násobok hrubej nástupnej mzdy. 6. Ďalej žalovaný v odvolaní poukázal na znenie čl. 7 bod 7.2 VOP, v zmysle ktorého „Nárok na odmenu vznikne spoločnosti Trenkwalder dňom vzniku pracovnoprávneho vzťahu medzi Mandantom a akceptovaným kandidátom. Týmto dňom je spoločnosť Trenkwalder oprávnená vystaviť faktúru.“ Z toho jednoznačnej vyplýva, že nakoľko pracovnoprávny vzťah medzi žalovaným a p. G. nikdy nevznikol, žalobca s poukázaním na vyššie uvedené rozhodne nebol oprávnený vystaviť faktúru na sumu 4.800,- EUR, čo je 2,5-násobok hrubej nástupnej mzdy p. G.. Rozhodne teda nemohlo byť na danú situáciu použité ustanovenie bodu 1.1 a 1.8 VOP tak, ako to mylne uvádza súd. Z tohto dôvodu je žalovaným uplatnená pohľadávka z titulu bezdôvodného obohatenia voči žalobcovi rozhodne správna a žalovaným aj započítateľná. V odvolaní ďalej poukázal na to, že p. G., ako obchodný zástupca žalovaného nielen že mohol vedieť o zmluvách s partnermi žalovaného, a teda aj o dohodnutých cenách s obchodnými partnermi žalovaného, ale z pracovného zaradenia mu takáto povinnosť vedieť o obchodných vzťahoch žalovaného aj vyplývala, a preto o týchto informáciách nielen mohol vedieť, ale vedieť musel a aj vedel. Taktiež v protokole o škode zo dňa 26.11.2018 bolo uvedené, že „Pri náhodnom audite účtovníctva a súvisiacich dokladov v spoločnosti INGEMAR s.r.o. bolo zistené ....“ To znamená, čo bolo súdu taktiež zrejmé, že škoda spôsobená žalovanému D. G. bola zistená pri náhodnom audite, ktorý sa konal v novembri 2018, kedy už D. G. nebol prideleným zamestnancom žalovaného. Preto žalovaný nemohol úplne presne vykonať úkony ohľadne uplatnenia škody tak, ako je to uvedené v čl. 12 VOP žalobcu. 7. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý rozsudok považuje sa vecne správny. Uviedol, že vo vzťahu námietkam žalovaného voči bodu 32. rozsudku, kde súd vyjadril, čo považoval za predmet fakturácie, žalobca uviedol, že uvedenú skutočnosť súd zistil zo znenia listinného dôkazu - faktúry č. TMP17110341, a takéto znenie je v úplnom súlade s obsahom služby sprostredkovania zamestnania za úhradu a vyplýva aj z ďalších dôkazov. Zároveň sám žalovaný potvrdzuje, že od žalobcu žiadal poskytnutie služby sprostredkovania zamestnania za úhradu, pričom vzhľadom na ostatné dôkazy je nepochybné, že žalobca túto službu žalovanému aj skutočne poskytol. Nie je jasné, na základe akých skutočností sa žalovaný domnieva, že by čl. 1 bod 1.1 a 1.8 VOP (Recruitment) nemalo byť možné použiť. Odmena ako aj spôsob jej určenia boli jednoznačne a určito vymedzené v objednávke. Žalovaný sa snaží vykladať ustanovenia VOP špekulatívne, avšak úplne opomína, že služba bola riadne dodaná (žalobca vyhľadal kandidáta D. G., ktorý pre žalovaného preukázateľne vykonával závislú prácu ako dočasne pridelený zamestnanec) a tiež žalovaný riadne uhradil vystavenú faktúru č. TMP17110341, čím v podstate fakticky akceptoval podmienky služby. Žalovaný začal spochybňovať nárok žalobcu až dodatočne po uplynutí viac ako 16 mesiacov. Vo vzťahu námietkam žalovaného voči bodu 33. rozsudku, uvádza, že len povaha práce ako obchodného zástupcu v žiadnom smere nepreukazuje, že by zamestnanec mohol vedieť o všetkých dokladoch, ktoré sa týkali činnosti žalovaného. V priebehu konania žalovaný nepredložil žiadne takéto dôkazy, a preto v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. 8. Žalovaný na vyjadrenie žalobcu konštatoval, že na faktúre žalobcu č. TMP 17110341 sa uvádza predmet faktúry ako „Na základe zmluvy Vám fakturujeme honorár za personálne poradenstvo pri výbere kandidáta na pozíciu „Obchodný zástupca“. Vybraný kandidát p. D. G.“. V odvolaní už uviedol, že takáto služba objednaná nebola a zároveň „personálne poradenstvo“, čo žalobca fakturoval prostredníctvom faktúry č. TMP 17110341, bolo súčasťou Výberového projektu, ktorý sa však v prípade, ak je zmluvne dohodnutá odmena za sprostredkovanie, tak zvlášť nefakturuje. Takáto odmena za sprostredkovanie dohodnutá bola, preto sa personálne poradenstvo v žiadnom prípade účtovať a fakturovať žalobcom nemohlo. Nakoľko však s D. G. pracovnoprávny vzťah žalovanému nevznikol, nebolo naplnené ustanovenie čl. 7 bod 7.2 VOP, v zmysle ktorého „Nárok na odmenu vznikne spoločnosti Trenkwalder dňom vzniku pracovnoprávneho vzťahu medzi Mandantom a akceptovaným kandidátom. Týmto dňom je spoločnosť Trenkwalder oprávnená vystaviť faktúru.“ Žalobca teda v žiadnom prípade nemohol vystaviť ani faktúru za sprostredkovanie zamestnania. Z tohto dôvodu je žalovaným uplatnená pohľadávka z titulu bezdôvodného obohatenia voči žalobcovi správna. 9. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 380 ods. 1, bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 3, C.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 11.11.2020. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalovaného, vyjadrením žalobcu, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu proti rozsudku nie je možné vyhovieť. 10. Podľa § 387 ods. 1, C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 11. Podľa § 387 ods. 2, C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 12. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako celého obsahu spisového materiálu a odvolania žalovaného dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Súd prvej inštancie správne a logicky posúdil a vyhodnotil skutočnosť, že D. G. v spoločnosti žalovaného pôsobil, čím bol žalovaným akceptovaný. Z uvedených dôvodov teda vznikol žalobcovi nárok na odmenu v zmysle vyššie uvedeného článku 4 predmetnej dohody o dočasnom pridelení zamestnancov zo dňa 6.8.2017, a preto súd žalobný nárok žalobcu ako dôvodne uplatnený. Súd prvej inštancie správne, logicky a zákonne posúdil vznesenú započítaciu námietku žalovaného ako nedôvodnú. Podľa názoru odvolacieho súdu sa odvolacími dôvodmi žalovaného skutkovo a vecne vysporiadal už súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku a preto argumentácia žalovaného nie je spôsobilá privodiť mu priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Odvolací súd preto konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a stotožňuje sa s dôvodmi v ňom uvedenými a v celom rozsahu na ne odkazuje. 13. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil. 14. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1, v spojení s ust. § 255 ods. 1, C.s.p. Úspešnému žalobcovi odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2, C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 15. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1, C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1, C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).