Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5S/320/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015202113 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Fulcová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1015202113.6 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Fulcovej a členiek senátu JUDr. Anny Peťovskej, PhD. a JUDr. Otílie Belavej, v právnej veci žalobcu: ManpowerGroup Slovensko s.r.o., so sídlom Landererova 12, Bratislava, IČO: 35 958 898, zastúpeného: HAVEL & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Žižkova 7803/9, Bratislava, IČO: 36 856 584, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom Masarykova 10, Košice, IČO: 00 166 405, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: OPS/BEZ/2015/4363 O-425/2015 zo dňa 19.10.2015, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného číslo: OPS/BEZ/2015/4363 O-425/2015 zo dňa 19.10.2015 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. Žalobcovi súd p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : I. Konanie pre správnym orgánom 1. Inšpektorát práce Bratislava („Inšpektorát práce“) vykonal vo vybraných dňoch mesiaca jún a mesiaca júl 2014 u žalobcu inšpekciu práce v súlade s § 7 ods. 3 písm. a) Zákona o inšpekcii práce zameranú okrem iného na dodržiavanie zákazu nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania v zmysle príslušných ustanovení Zákona o nelegálnej práci („Kontrola“). Inšpektorát práce z výsledkov Kontroly vyhotovil protokol č. IBA-112-38-1.2,2.3/P-E24.A28- 14 zo dňa 17. júla 2014 („Protokol“). 2. Inšpektorát práce v Protokole konštatoval, že žalobca porušil § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b) Zákona o nelegálnej práci tým, že využíval závislú prácu fyzických osôb, pani V. M. a pani Z. K., pričom žalobca neprihlásil tieto zamestnankyne najneskôr pred začatím výkonu činnosti do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia podľa Zákona o sociálnom poistení. 3. Uvedeným konaním sa mal žalobca dopustiť správneho deliktu porušenia zákazu nelegálneho zamestnávania, v dôsledku čoho Inšpektorát práce začal správne konanie o uložení pokuty na základe upovedomenia zo dňa 14. januára 2015 s číslom 215/14/Ph,145927. Žalobca sa k zisteniam Inšpektorátu práce v rámci správneho konania vyjadril dňa 15. januára 2015. Inšpektorát práce neakceptoval vyjadrenie žalobcu a svojím rozhodnutím č. 2015/8599 zo dňa 6. júla 2015 („Rozhodnutie Inšpektorátu práce“) uložil žalobcovi pokutu za spáchanie správneho deliktu vo výške 5 000,- Eur. 4. Žalobca dňa 30. júla 2015 podal proti Rozhodnutiu Inšpektorátu práce odvolanie („Odvolanie"). Rozhodnutím č. OPS/BEZ/2015/4363 O - 425/2015 zo dňa 19. októbra 2015 („Rozhodnutie“) žalovaný podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len správny poriadok) odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie Inšpektorátu práce Bratislava č. 2015/8599 zo dňa 06.07.2015 potvrdil. II. Zhrnutie napadnutého rozhodnutia 5. Žalovaný rozhodnutie číslo: OPS/BEZ/2015/4363 O-425/2015 zo dňa 19.10.2015 odôvodnil tým, že oznamovacia povinnosť právnickej osoby alebo fyzickej osoby - podnikateľa voči Sociálnej poisťovni je stanovená v § 231 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého je zamestnávateľ povinný prihlásiť zamestnanca na nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a na poistenie v nezamestnanosti do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia pred vznikom týchto poistení, najneskôr pred začatím výkonu činnosti zamestnanca. Povinnosťou zamestnávateľa teda nie je len prihlásiť zamestnanca, ale prihlásiť ho včas, inak poruší zákaz nelegálneho zamestnávania. 6. Inšpektorát práce podľa názoru žalovaného dospel k správnym skutkovým zisteniam a k správnemu právnemu posúdeniu veci, keď konanie žalobcu kvalifikoval ako porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania fyzickej osoby V. M.U. a M.. Z. K.. 7. Žalobca namietal vo vzťahu k zamestnankyni M.. Z. K., že táto už pôsobila u neho do 31.05.2014 na základe dohody o vykonaní práce; pracovná zmluva bola s touto zamestnankyňou uzatvorená dňa 30.05.2014 s dohodnutým nástupom do práce dňa 01.06.2014; odhlásenie z registra poistencov Sociálnej poisťovne bolo vykonané dňa 06.06.2014 a prihlásenie ako zamestnankyne na základe pracovnej zmluvy bolo vykonané dňa 05.06.2014. Na základe uvedeného mal za to, že tejto zamestnankyni kontinuálne trvalo prihlásenie do Sociálnej poisťovne aj po začiatku pracovného pomeru, t.j. aj v deň nástupu do práce. 8. Žalovaný posúdil Registračný list FO predložený žalobcom a výpis z registra Sociálnej poisťovne, z ktorých sú jednoznačne zrejmé skutočnosti preukazujúce samotný skutok. Naviac je zrejmé, že aj žalobca považoval za potrebné odhlásiť zamestnankyňu z titulu pracovnoprávneho vzťahu založeného na základe dohody o vykonaní práce a následne ju prihlásiť z titulu uzatvorenia pracovného pomeru. Preto ani jeho námietky týkajúce sa nepretržitého prihlásenia menovanej do registra Sociálnej poisťovne nemôžu vyvolať pochybnosti o dôvodnosti postihu za skôr označený delikt. Žalovaný na margo tejto argumentácie uviedol, že práve konkrétne uzatvorený pracovnoprávny vzťah, v ktorom zamestnanec vykonáva dohodnutú pracovnú činnosť, je jednou z rozhodujúcich skutočností (spoločne s rozhodujúcim časom splnenia registračnej povinnosti), na ktoré inšpektorát práce pri kontrole nelegálneho zamestnávania prihliada, aby zistil, či po založení nového pracovnoprávneho vzťahu došlo zo strany zamestnávateľa k splneniu prihlasovacej povinnosti vo vzťahu k zamestnancovi, ktorý vykonáva svoju činnosť v tomto konkrétnom právnom vzťahu. 9. Vychádzajúc z poznatkov z praxe žalovaný konštatoval, že zamestnanec často vykonáva v prospech zamestnávateľa prácu súčasne v pracovnom vzťahu aj na základe niekoľkých druhov dohôd podľa 9. časti Zákonníka práce a práve údaj o pracovnoprávnom vzťahu, na základe ktorého je zamestnanec prihlásený do registra, je jedinou informáciou, na základe ktorej možno zistiť, či zamestnávateľ postupoval v súlade so zákonom o sociálnom poistení, teda či prihlásil tohto zamestnanca na účely príslušných poistení vecne správne a najmä včas. 10. Poukázal na to, že inšpektorát práce je na účely preukázania nelegálneho zamestnávania nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať, na základe akého konkrétneho pracovnoprávneho vzťahu bol zamestnanec prihlásený, v tomto prípade skúmať fakt, či žalobca, ktorý zamestnával zamestnankyňu M.. Z. K. aj v predchádzajúcom období, túto prihlásil správne a včas, ako zamestnanca v novom pracovnoprávnom vzťahu a najneskôr do začiatku výkonu činnosti. 11. Argumentácia žalobcu sa tak žalovanému javila ako účelová a právne neupotrebiteľná, pretože nepretržité trvanie prihlásenia zamestnankyne do registra poistencov podľa neho nemôže mať vplyv na správnosť posúdenia veci, a to z dôvodu, že nelegálnym zamestnávaním sa podľa príslušnej zákonnej úpravy rozumie využívanie závislej práce bez včasného splnenia registračnej povinnosti zákonným spôsobom, a nie využívanie práce bez prihlásenia do Sociálnej poisťovne. Keď teda zákon vymedzuje toto protiprávne konanie zamestnávateľa ako nelegálne zamestnávanie, nepretržité prihlásenie zamestnanca v registri Sociálnej poisťovne nemôže mať vplyv na uloženie pokuty za zistené a preukázané porušenie § 3 ods. 2 s poukazom na § 2 ods. 2 písm. b) zákona o nelegálnom zamestnávaní tak, ako to deklaruje žalobca. 12. Na základe predloženého administratívneho spisu bol preto žalovaný presvedčený, že inšpektorát práce preukázal výkon závislej práce, ale aj nelegálne zamestnávanie vo vzťahu ku kontrolovaným fyzickým osobám, teda je podľa neho zrejmé, že žalobca porušil zákaz nelegálneho zamestnávania tak, ako je uvedené vo výroku napadnutého rozhodnutia. 13. Z podkladov rozhodnutia vyplýva, že obidve menované zamestnankyne začali vykonávať prácu pre žalobcu dňa 02.06.2014 o 08:00 hod. a žalobca bol povinný prihlásiť ich do registra poistencov ešte pred začatím výkonu činnosti. Podľa výpisu z registra Sociálnej poisťovne však žalobca túto povinnosť nesplnil včas, ale až po výkone inšpekcie práce dňa 03.06.2014 o 10:01:07 hod., resp. 05.06.2014 o 07:49:28 hod. 14. Skutočnosť, že Sociálna poisťovňa neuložila žalobcovi pokutu za zistené nedostatky, nemá podľa žalovaného vplyv na posúdenie správneho deliktu zisteného vykonanou inšpekciou práce, pretože v danom prípade žalobca porušil svojím konaním dva rozdielne zákony, a to § 231 ods. písm. b) zákona o sociálnom poistení a § 2 ods. 2 písm. b) zákona o nelegálnom zamestnávaní, pričom uvedené zákony chránia rozdielne verejné záujmy. 15. Odstránenie protiprávneho stavu, teda dodatočné prihlásenie zamestnancov do registra poistencov ho nezbavuje zodpovednosti za spáchanie správneho deliktu, pretože žalobca len splnil svoju povinnosť, vyplývajúcu mu z platnej právnej úpravy. S ohľadom na zistené skutočnosti a popísaný skutkový stav má žalovaný za to, že porušenie povinností uvedených v rozhodnutí inšpektorátu práce je zdôvodnené porušením platných právnych predpisov a inšpektorát práce v napadnutom rozhodnutí dospel k správnym zisteniam a správnemu právnemu posúdeniu veci. Skutkový stav bol presne a úplne zistený a náležite kvalifikovaný. 16. Porušenie povinností, ktoré bolo zistené a za ktoré správny orgán ukladá pokutu, patrí medzi správne delikty zamestnávateľa postihované bez ohľadu na zavinenie. Ide o tzv. objektívnu zodpovednosť, pri ktorej správny orgán preukazuje len porušenie právnej povinnosti zo strany účastníka konania, nie zavinenie. Správnym deliktom právnickej osoby je protiprávne konanie právnickej osoby, ktorého znaky ustanovuje zákon a za ktoré ukladá správny orgán sankciu ustanovenú administratívnoprávnou normou (zákonom o inšpekcii práce). 17. Žalobca aby sa zbavil zodpovednosti za porušenie povinnosti, musí predložiť také dôkazy, ktoré by ho úplne zbavili zodpovednosti za zistené porušenia. Tento však na podporu svojich tvrdení nepredložil žiadny relevantný dôkaz a s jeho argumentáciou sa vysporiadal už inšpektorát práce v napadnutom rozhodnutí. V odôvodnení rozhodnutia sa inšpektorát zaoberal nielen zadefinovaním samotného skutku, ale aj námietkami žalobcu, preto je neopodstatnené jeho tvrdenie, že správny orgán odmietol jeho argumenty prezentované vo vyjadrení zo dňa 29.01.2015 a zo dňa 29.05.2015 z dôvodu, že neboli uvedené pri prerokovaní protokolu, preto sa dopustil nezákonného postupu v konaní. 18. Žalovaný nepovažoval za potrebné vyjadriť sa k jednotlivým rozsudkom krajských súdov, na ktoré poukázal žalobca vo svojom odvolaní, pretože aj v správnom súdnictve konajú súdy nezávisle a každú prejednávanú vec posudzujú individuálne, podľa konkrétnych okolností daného prípadu. Uvedené skutky podľa žalovaného nie je možné považovať za identické, preto ich porovnávanie nie je na mieste. 19. Po posúdení všetkých dôkazov, ktoré mal žalovaný k dispozícii, považoval tieto za dostatočné pre objektívne rozhodnutie vo veci. Preto sa stotožnil s právnym názorom inšpektorátu práce. 20. Žalovaný mal za to, že pri ukladaní pokuty a pri určovaní jej výšky inšpektorát práce zohľadnil jej preventívne pôsobenie a zároveň prihliadal na všetky skutočnosti v zmysle ustanovenia § 19 ods. 6 citovaného právneho predpisu v nadväznosti na ustanovenie § 3 ods. 4 správneho poriadku. 21. Vzhľadom na spoločenské nebezpečenstvo, aké vo všeobecnosti predstavuje porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania, je tento správny delikt považovaný za obzvlášť závažný a počtom nelegálne zamestnávaných zamestnancov sa potom zvyšuje už len miera tejto závažnosti. 22. Výška pokuty bola stanovená v sume 5 000,- eur, čo je najnižšia výmera, akú zákon pripúšťa v prípade nelegálneho zamestnávania, preto je možné tento postih považovať za mierny. Zohľadňuje aj skutočnosť, že porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania bolo u tohto účastníka konania zistené prvýkrát a je predpoklad, že pokuta bude plniť výchovný účel. 23. Žalovaný sa stotožnil s právnym názorom inšpektorátu práce, ktorý na základe zistených nedostatkov rozhodol o uložení pokuty, rovnako aj s výškou uloženej pokuty. Dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je zákonné, vydané v súlade s § 47 správneho poriadku a žalobca nepredložil žiadne nové dôkazy, ktoré by mali podstatný vplyv na posúdenie veci, preto jeho argumentácia nemôže byť dôvodom na zmenu alebo zrušenie rozhodnutia v odvolacom konaní. III. Žaloba 24. Žalobca dňa 18.12.2015 podal na súd žalobu o preskúmanie napadnutého rozhodnutia podľa § 247 a nasl. O.s.p.. V žalobe žalobca uviedol nasledovné námietky: 25. Žalobca namietal nezákonnosť napadnutého rozhodnutia z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. 26. Z ustanovenia § 2 ods. 2 písm. b) Zákona o nelegálnej práci je možné podľa žalobcu vyvodiť, že predpokladom legálneho zamestnávania zamestnancov je splnenie dvoch základných povinností: založenie pracovnoprávneho vzťahu s fyzickou osobou podľa osobitného predpisu (v prejednávanom prípade podľa Zákonníka práce); a splnenie si oznamovacej povinnosti voči Sociálnej poisťovni podľa Zákona o sociálnom poistení. 27. Zákon o nelegálnej práci rozumie splnením si oznamovacej povinnosti voči Sociálnej poisťovni splnenie povinností zamestnávateľa v súlade s § 231 ods. 1 písm. b) Zákona o sociálnom poistení. V zmysle tohto ustanovenia je zamestnávateľ povinný prihlásiť zamestnanca do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia najneskôr pred začatím výkonu činnosti zamestnanca. Zákon o sociálnom poistení neviaže začatie výkonu činnosti zamestnanca na konkrétny pracovnoprávny vzťah so zamestnávateľom. Podmienkou však je, aby takýto zamestnanec bol v súlade s § 4 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení fyzická osoba v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný príjem. 28. Inšpektorát práce a rovnako aj žalovaný zhodne konštatovali, že žalobca porušil § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b) Zákona o nelegálnej práci tým, že využíval závislú prácu dvoch fyzických osôb, V. M. a Z. K. a keďže podľa názoru správnych orgánov išlo o nelegálne zamestnávanie dvoch osôb, za čo uložili žalobcovi pokutu vo výške 5 000 Eur. 29. Žalobca uviedol, že Veronika Belanová vykonávala u neho závislú prácu už v minulosti a to na základe dohôd o vykonaní práce. Žalobca tvrdil, že si v súvislosti s ňou riadne splnil svoju povinnosť a v súlade so Zákonom o sociálnom poistení ju zaregistroval do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia ešte pred kontrolou zo strany Inšpektorátu práce a táto registrácia kontinuálne trvala aj v priebehu kontroly. Z uvedeného je podľa žalobcu zrejmé, že podmienky pre legálne zamestnávanie boli minimálne v prípade Z. K. bez akýchkoľvek pochybností v čase kontroly splnené a túto zamestnankyňu zamestnával legálne. 30. Žalobca poukázal na to, že žalovaný sa k uvedenej skutočnosti vyjadril v Rozhodnutí na strane č. 5 argumentujúc, že v dôsledku svojej predchádzajúcej praxe bol žalovaný povinný na účely preukázania nelegálneho zamestnávania skúmať fakt, či žalobca, ktorý zamestnával zamestnankyňu Veroniku Belanovú aj v predchádzajúcom období, túto prihlásil správne a včas, ako zamestnanca v novom pracovnoprávnom vzťahu a najneskôr do začiatku výkonu činnosti. Navyše, žalovaný v Rozhodnutí nepochopiteľne uviedol, že nepretržité prihlásenie zamestnankyne do registra poistencov nemôže mať vplyv na správnosť posúdenia veci. 31. Keďže je zrejmé, že žalobca sa v dôsledku kontinuálneho trvania prihlásenia Z. K. v registri poistencov a sporiteľov nemohol dopustiť porušenia zákazu nelegálneho zamestnávania, argumentácia prijatá žalovaným je podľa žalobcu nesprávna a právne neudržateľná. 32. Žalobca ďalej namietal nezákonnosť napadnutého rozhodnutia pre absenciu materiálnych znakov správneho deliktu. Uvedené odôvodnil žalobca tým, že napriek prítomnosti určitých formálnych znakov správneho deliktu nelegálneho zamestnávania u žalobcu je nutné konštatovať, že v dôsledku súčasnej absencie jeho materiálnych znakov (t.j. porušenia respektíve ohrozenia určitého záujmu chráneného zákonom) nie je možné hovoriť o správnom delikte. 33. V súlade s dôvodovou správou k Zákonu o nelegálnej práci zamestnávatelia, ktorí nelegálne zamestnávajú fyzické osoby vrátane cudzincov bez plnenia povinných odvodov a dani z príjmov, spôsobujú nasej ekonomike značné škody, a to únikom príjmov do štátneho rozpočtu. Z uvedeného vyplýva, že cieľom Zákona o nelegálnej práci je taktiež chrániť ekonomické záujmy štátu. Žalobca svojím konaním neporušil resp. ani neohrozil uvedený spoločenský záujem (ani akýkoľvek iný), keďže si v súvislosti so zamestnaním V. M. a Z. K. všetky svoje daňové a odvodové povinnosti riadne splnil. Podľa protokolu č. 706-02101 19514-AG02/14 vyhotovenom z Kontroly odvodových povinností, Sociálna poisťovňa neevidovala voči žalobcovi za kontrolované obdobie žiadne dlžné sumy poistného ani iné nedoplatky. 34. Inšpektorát práce a rovnako žalovaný podľa žalobcu jednoznačne pochybili, keď mu uložili sankciu za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania, pričom ten svojím konaním nie len že tento zákaz neporušil, ale ani neporušil respektíve neohrozil právom chránený záujem sledovaný Zákonom o nelegálnej práci, ktorým sú ekonomické záujmy štátu. Z týchto dôvodov nemôže byť konanie žalobcu kvalifikované ako správny delikt. 35. Žalobca ďalej namietal disproporcionalitu uloženej sankcie za správny delikt a porušenie povinností žalovaného pri jeho uložení, pričom poukázal na to, že sám odstránil nedostatky, za ktoré mu bola uložená sankcia ešte pred samotným vykonaním kontroly a prerokovaním Protokolu o Kontrole (t.j. bezodkladne z vlastnej iniciatívy). Zamestnankyňa Z. K.Á. bola žalobcom prihlásená do registra poistencov a sporiteľov na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 30. mája 2015 (so začiatkom výkonu činnosti 2. júna 2015) dňa 5. júna 2015, pričom však prihlásenie tejto zamestnankyne žalobcom v registri v tom čase trvalo. Zamestnankyňa V. M. bola žalobcom prihlásená do registra poistencov a sporiteľov na základe dohody o brigádnickej práci študentov uzatvorenej dňa 30. mája 2015 (so začiatkom výkonu činnosti dňa rovnako 2. júna 2015) dňa 3. júna 2015. Z toho vyplýva, že porušenie spočívajúce v neprihlásení dvoch fyzických osôb do registra, za ktoré správne orgány nesprávne uložili žalobcovi pokutu vo výške 5 000 Eur, trvalo v súhrne jeden pracovný deň. 36. V tomto ohľade žalobca poukázal na to, že žalovaný zavádzal, ak v Rozhodnutí na strane č. 5 tvrdil, že žalobca vytýkané nedostatky (t.j. prihlásenie dotknutých osôb do registra) odstránil až po vykonaní inšpekcie práce. Žalobca odstránil nedostatky z vlastnej iniciatívy, ešte pred začatím kontroly keďže tá sa začala až dňa 19. júna 2014, a to elektronickým spôsobom spätne. 37. Podľa výsledkov z kontroly odvodových povinností je rovnako nepochybné, že žalobca si v čase kontroly zo strany Inšpektorátu práce riadne plnil svoje daňové a odvodové povinnosti pri všetkých svojich zamestnancoch, pričom v tom čase zamestnával 2 193 osôb. 38. Žalobca tvrdil, že uloženie pokuty a jej odôvodnenie správnymi orgánmi je vnútorne rozporné a navyše nedostatočne a nelogicky odôvodnené, čo je podľa neho dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia. 39. Správne orgány boli podľa žalobcu pri ukladaní pokuty povinné tiež zohľadniť zásady platné pre trestné konanie, t.j. najmä zásady, ktoré v zmysle rozhodovacej praxe súdov smerujú k ochrane práv účastníka konania, ktorý je v správnom konaní voči správneho orgánu v pozícii slabšieho subjektu. Berúc do úvahy analógiu so základnými zásadami trestného konania, v spojitosti s princípom proporcionality, spravodlivosti a zdravého rozumu, Inšpektorát práce bol pri ukladaní pokuty povinný upustiť od potrestania žalobcu. 40. Rozhodnutie žalovaného a taktiež Inšpektorátu práce je podľa žalobcu svojvoľné a nezákonné, čo zakladá zákonné dôvody na ich zrušenie. 41. Žalobca namietal nezákonnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov rozhodnutia, keď sa žalovaný nevysporiadal s námietkami žalobcu o absencii spoločenskej nebezpečnosti jeho konania a absencii akýchkoľvek prípadných sociálnych neistôt dotknutých zamestnankýň. Uvedený postup žalovaného je podľa žalobcu v rozpore so zásadou právnej istoty, a tým aj zásadou zákonnosti. 42. Žalobca poukázal na to, že žalovaný dokonca v Rozhodnutí na strane č. 6 konštatoval, že odvolací orgán nepovažuje za potrebné vyjadriť sa k jednotlivým rozsudkom krajských súdov, na ktoré poukázal žalobca vo svojom odvolaní, pretože tak ako v iných konaniach, aj v správnom súdnictve konajú súdy nezávisle a každú prejednávanú vec posudzujú individuálne, podľa konkrétnych okolností daného prípadu. Uvedené skutky nie je možné považovať za identické, preto ich porovnávanie nie je na mieste. Takýto záver je podľa žalobcu neprípustný, v rozpore s princípom právnej istoty. 43. Podľa žalobcu, pokiaľ sa žalovaný rozhodol neprihliadnuť na jeho vyjadrenia, bol povinný v Rozhodnutí presvedčivo zodpovedať otázku, tak urobil. Žalobca zotrval na tom, že racionálna argumentácia žalovaného v Rozhodnutí absentuje. 44. Z vyššie uvedených dôvodov žalobca žiadal, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného ako aj orgánu verejnej správy prvého stupňa a aby vec vrátil orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie, prípadne aby súd upustil od potrestania žalobcu. IV. Vyjadrenie k žalobe 45. Žalovaný sa vyjadril k žalobe podaním zo dňa 14.04.2016 tak, že žalobu žiadal ako nedôvodnú zamietnuť. 46. Vo vyjadrení žalovaný v prevažnej časti zotrval na správnosti a zákonnosti napadnutého rozhodnutia, pričom argumenty jeho vyjadrenia vychádzali z napadnutého rozhodnutia. K tomu žalovaný doplnil, že počas inšpekcie práce a ani v konaní vo veci uloženia pokuty nebolo spochybnené, že uvedené zamestnankyne prihlásil žalobca pred začatím výkonu inšpekcie práce (táto začala dňa 19.06.2014, so začiatkom o 12:55 h ), porušenie povinnosti, resp. správny delikt však spočíva v tom, že žalobca splnil svoju povinnosť neskoro, keďže obidve kontrolované zamestnankyne prihlásil do registra vedeného sociálnou poisťovňou až po začatí výkonu ich činnosti. Preto žalovaný považoval vyjadrenie žalobcu v tejto časti za nepodložené a účelové. 47. Žalovaný poukázal na to, že Sociálna poisťovňa, zverejnila nasledovné stanovisko: „... Zamestnávateľ je povinný prihlásiť nového zamestnanca do registra poistencov a sporiteľov pred vznikom sociálneho poistenia, najneskôr pred začatím výkonu činnosti zamestnanca. V tomto prípade neexistuje osemdňová lehota na prihlásenie zamestnanca do registra poistencov a sporiteľov. Ak má zamestnanec u jedného zamestnávateľa uzatvorené dva právne vzťahy, napríklad pracovnú zmluvu a zároveň aj dohodu o vykonaní práce, zamestnávateľ prihlasuje tohto zamestnanca do registra poistencov a sporiteľov z každého právneho vzťahu osobitne. Zároveň platí, že ak má zamestnanec u zamestnávateľa uzatvorenú napríklad jednu dohodu o vykonaní práce, ktorú ukončí, a následne mu na druhý deň vznikne u toho istého zamestnávateľa nová dohoda o vykonaní práce, t.j. nejde o predĺženie pôvodnej dohody, zamestnávateľ má povinnosť tohto zamestnanca na základe prvej dohody z registra poistencov a sporiteľov odhlásiť a následne ho na základe druhej dohody do tohto registra opätovne prihlásiť. Neprihlásením zamestnanca do registra poistencov a sporiteľov, resp. oneskoreným prihlásením sa zamestnávateľ a zamestnanec vystavujú riziku „čiernej práce" Za nesplnenie, resp. oneskorené plnenie týchto povinností hrozí zamestnávateľovi pokuta...“ 48. Vyššie uvedené stanovisko podľa žalovaného nemá síce podstatný význam pre posúdenie veci, podporuje však záver vyplývajúci z inšpekcie práce, ktorý je v danom prípade opodstatnený a legitímny a uloženie sankcie za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania spočívajúce v oneskorenom prihlásení zamestnancov do registra poistencov je tak podľa neho opodstatnené. 49. K samotnému správnemu deliktu a zodpovednosti žalobcu za jeho spáchanie žalovaný poukázal na skutočnosť, že ide o administratívnoprávnu zodpovednosť, ktorá má úplne odlišný charakter ako zodpovednosť trestnoprávna či občianskoprávna. Správne právo je založené v súvislosti so zodpovednosťou zamestnávateľa na objektívnom princípe, pretože zodpovednosť zamestnávateľa za správny delikt je zodpovednosťou objektívnou. Účastník konania sa môže v konaní vyviniť len v prípade, ak poskytne relevantné dôkazné prostriedky, ktoré ho zbavia zodpovednosti. Žalobca tak v priebehu konania neurobil a jeho námietka, že odstránil protiprávny stav tým, že zamestnanci boli prihlásení po uplynutí zákonnej lehoty, je podľa žalovaného účelová a neupotrebiteľná. Takýto argument môže byť hodnotený ako poľahčujúca okolnosť pri rozhodovaní o výške ukladanej sankcie, nie ako skutočnosť, ktorou preukazuje, že k správnemu deliktu nedošlo. 50. Žalovaný poukázal na to, že zodpovednosť žalobcu je zrejmá, nakoľko podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce je za závislú prácu považovaná práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom a žalovaný ako odvolací orgán dospel k záveru, že vo vzťahu žalobcu ku kontrolovaným fyzickým osobám boli preukázané všetky uvedené atribúty závislej práce. 51. K námietkam žalobcu, týkajúcim sa zákonnosti rozhodnutia, žalovaný zdôraznil, že právne posúdenie veci považuje za správne, pretože správne delikty a okolnosti, za ktorých boli spáchané, boli riadne zadokumentované, dostatočne a bez pochýb preukázané a boli prerokovaná na základe všetkých podkladov, ktoré sa nachádzajú v spise. 52. Žalovaný bol názoru, že postup obidvoch správnych orgánov v priebehu celého konania bol v súlade so správnym poriadkom a s právnymi predpismi platnými a účinnými na území SR, s námietkami žalobcu sa IP aj žalovaný plne vysporiadali, k jeho vyjadreniam zaujali v obidvoch napadnutých rozhodnutiach relevantné stanovisko a pri rozhodovaní na obidvoch stupňoch boli zohľadnené všetky dôkazy, či už v prospech alebo neprospech žalobcu. Obidva správne orgány konali bez dôvodných pochybností, v súlade so zásadou náležitého zistenia skutkového stavu a v rozsahu potrebnom na riadne a spravodlivé rozhodnutie v prejednávanej veci, čo patrí medzi základné procesné zásady. Prvostupňový správny orgán vychádzal pri ukladaní sankcie a určení jej výšky zo zákona o inšpekcii práce ako svojho kompetenčného zákona a zároveň aj z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v oblasti ukladania sankcií. 53. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžp/16/2011 zo dňa 30.05.2012, podľa ktorého spĺňa výška pokuty, ktorá bola uložená blízko spodnej hranice zákonnej sadzby výchovný účel, ktorý má v budúcnosti odradiť žalobcu od protiprávneho konania, ale zároveň nemá byť uložená pokuta pre žalobcu likvidačná, nakoľko cieľom sankcie nie je len trest, ale aj prevencia. 54. Žalovaný bol názoru, že námietky žalobcu uvedené v žalobe sú neopodstatnené a vzhľadom na uvedené žiadal, aby Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci zamietol žalobu v plnom rozsahu ako nedôvodnú. V. Ďalšie vyjadrenia 55. Výzvou zo dňa 11.03.2020 súd vyzval účastníkov konania v zmysle § 196 SSP, aby sa písomne vyjadrili k možnosti uplatnenia novej právnej úpravy, ktorá je na prospech páchateľa. 56. Na túto výzvu reagovali obaja účastníci konania. 57. Žalovaný v podaní zo dňa 19.03.2020 uviedol, že žalovaný ako aj inšpektorát práce v procese rozhodovania o vyvodení zodpovednosti žalobcu vychádzali z ust. § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 82/2005 Z.z. v znení účinnom v čase spáchania skutku tak, ako im to ukladá čl. 50 ods. 6 Ústavy SR (pozn.: v období od porušenia povinnosti do vydania preskúmavaného rozhodnutia žalovaného platila rovnaká právna úprava). Teda svojím postupom legitímne zasiahli do právneho postavenia žalobcu, keďže jeho konanie, ktorého sa dopustil vo vzťahu k menovaným zamestnankyniam, napĺňalo definičné znaky nelegálneho zamestnávania v zmysle vyššie cit. ustanovenia (postih tohto deliktu je v intenciách § 19 ods. 2 písm. a) bod 1. obligatórny). Žalovaný eviduje, že s účinnosťou od 01.01.2018 došlo k zmene ust. § 2 ods. 2 písm. b) v prospech páchateľa, avšak vzhľadom na skutočnosť, že inšpekčné orgány sa v čase rozhodovania o postihu žalobcu riadili vtedy platnou a účinnou právnou úpravou, navrhuje súdu, aby pri prípadnom rozhodovaní o trovách konania na túto nemohla mať vplyv na zákonnosť správnych rozhodnutí v čase ich vydávania, teda aj za predpokladu, že by konajúci súd pristúpil k ich zrušeniu v nadväznosti na novú právnu úpravu, nie je dôvodné vyvodzovať, že je to výsledkom úspešnej obrany žalobcu v tomto súdnom konaní. 58. Žalobca na výzvu súdu reagoval podaním zo dňa 03.06.2020 tak, že už v podanej žalobe poukazoval na potrebu vykladať zákon o nelegálnej práci a to aj na základe dôvodovej správy k tomuto zákonu tak, že jeho účelom je chrániť spoločnosť pred nelegálnou prácou a nelegálnym zamestnávaním a nie postihovať zamestnávateľov za legálne zamestnávanie. Taktiež už v žalobe zdôraznil, že v zmysle rozhodovacej praxe ESĽP a NSSR správne trestanie za správne delikty musí byť posudzované v rovnakom režime, ako trestné činy a z tohto hľadiska je potrebné vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu. V dôsledku uvedeného je nevyhnutné konštatovať, že pri absencii materiálnych znakov správneho deliktu (t.j. porušenia resp. ohrozenia záujmu chráneného zákonom) nie je možné hovoriť o správnom delikte. Možnosť uložiť trest (pokutu) podľa zákona priaznivejšieho pre páchateľa v čase rozhodovania umožňujú aj základné zásady trestného práva. S ohľadom na uvedené bol žalobca presvedčený, že je dôvodná aplikácia súčasného znenia zákona č. 8/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní („Zákon o nelegálnej práci“), ktorý mení definíciu nelegálneho zamestnávania nasledovne: „Nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou, ak využíva závislú prácu fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah a neprihlásila ju do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia do siedmich dní od uplynutia lehoty podľa osobitného predpisu na prihlásenie do tohto registra, najneskôr však do začatia kontroly nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, ak kontrola začala do siedmich dní od uplynutia lehoty podľa osobitného predpisu na prihlásenie do tohto registra.“. 59. Žalobca ďalej uviedol, že v zmysle súčasného znenia Zákona o nelegálnej práci preto ani nie je možné za konanie žalobcu uložiť trest, pretože k zápisu do príslušného registra Sociálnej poisťovne došlo maximálne o 5 dní od nástupu zamestnanca do práce. Žalobca si sám túto chybu uvedomil a zamestnankyne spätne prihlásil ku dňu začatia výkonu práce a to ešte pred začatím kontroly. 60. Žalobca upozornil aj na dôvodovú správu k zákonu č. 294/2017 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a ktorá jednoznačne uvádza, že úmyslom zákonodarcu nie je šikanovať zamestnávateľov za drobné administratívne pochybenia, ale skutočne postihovať za nelegálnu prácu iba tých zamestnávateľov, ktorý majú úmysel vyhnúť sa povinnosti platiť za zamestnancov odvody, teda ich do systému sociálneho zabezpečenia neprihlásiť vôbec: „Návrh zákona súvisí s Programovým vyhlásením vlády Slovenskej republiky na roky 2016 - 2020, podľa ktorého orgány inšpekcie práce budú dôslednejšie a nekompromisnejšie odhaľovať a postihovať nelegálne zamestnávanie. Navrhuje sa na účely nelegálneho zamestnávania z nelegálneho zamestnávania eliminovať určité situácie oneskoreného ohlásenia vzniku pracovnoprávneho vzťahu a štátnozamestnaneckého pomeru do príslušného registra Sociálnej poisťovne, aby sa vylúčili prípady, keď zamestnávateľ túto povinnosť, sám a bez zistenia nesplnenia tejto povinnosti kontrolnými orgánmi, splnil len s malým oneskorením.“ 61. Aj uvedená dôvodová správa podľa žalobcu potvrdzuje, že je potrebné zohľadniť aj tú skutočnosť, či k porušeniu zákona došlo úmyselne, alebo išlo iba o neúmyselnú administratívnu chybu, ktorá bola obratom odstránená, čo samo o sebe preukazuje úmysel žalobcu zamestnávať svojich zamestnancov legálne. Zdôraznil, že v čase kontroly zamestnával viac ako 2.000 zamestnancov, pričom u ostatných (a ani v minulosti) sa u žalobcu žiadne chyby pri výkone kontroly nenašli. VI. Právna úprava a závery správneho súdu 62. Krajský súd v Bratislave, ako správny súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa ust. § 10 zák. č. 162/2015 Z.z., Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) s poukazom na ust. § 491 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 63. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 64. Každý kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde (ods. 2). 65. Rozhodnutím orgánu verejnej správy sa rozumie správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorý je formálne označený ako rozhodnutie alebo je za rozhodnutie považovaný podľa osobitného predpisu a zakladá, mení, zrušuje alebo deklaruje práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby, alebo sa jej priamo dotýka (§ 3 ods. 1 písm. b/ SSP). 66. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 67. V intenciách § 6 ods. 1 SSP, súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. 68. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. 69. Pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s Právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. Správny súd preskúmava zákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia a postupu správneho orgánu a posudzuje, či je pravdivé tvrdenie žalobcu, že bol rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátený na svojich právach. Limitom súdneho prieskumu je zákonnosť, pričom zákonnosť rozhodnutí a postupov je súlad týchto rozhodnutí a postupov s platným právnym poriadkom SR. 70. Žaloba bola podaná tunajšiemu súdu počas platnosti a účinnosti Občianskeho súdneho poriadku - O.s.p. (zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov), ktorý v piatej časti upravoval problematiku súdneho preskúmania rozhodnutí orgánov verejnej správy. Tento zákon bol v časti týkajúcej sa správneho súdnictva s účinnosťou od 01.07.2016 nahradený Správnym súdnym poriadkom - SSP (zákon č. 162/2015 Z.z.). Oba zákony obdobne upravujú otázky vymedzenia rozsahu rozhodnutí správnych orgánov, ktoré podliehajú súdnemu preskúmaniu na návrh účastníka správneho konania. 71. Podľa § 491 ods. 1 SSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa odseku 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba. 72. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní. Ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho práva ide. 73. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný ako odvolací orgán zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa, ktorý žalobcovi podľa § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 Zákona o inšpekcii práce uložil pokutu vo výške 5.000 € za spáchanie správneho deliktu nelegálneho zamestnávania dvoch fyzických osôb. 74. Podľa § 3 ods. 4 zák. č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) platí, že rozhodnutie správneho orgánu musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a zároveň správny orgán musí dbať o to, aby pri rozhodovaní o skutkovo zhodných a podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 75. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní, právnická osoba a fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 2, 4 a 5. Fyzická osoba nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 5. 76. Podľa § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 82/2005 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2017, nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu a nesplnila povinnosť podľa osobitného predpisu (§ 231 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení). 77. Podľa § 231 ods. 1 písm. b) bod 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, je zamestnávateľ povinný prihlásiť do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia zamestnanca podľa § 4 ods. l na nemocenské poistenie, na dôchodkové poistenie a na poistenie v nezamestnanosti a zamestnanca podľa § 4 ods. 2, okrem zamestnanca v právnom vzťahu na základe ním určenej dohody o brigádnickej práci študentov podľa § 227a, na dôchodkové poistenie pred vznikom týchto poistení, najneskôr pred, začatím výkonu činností zamestnanca, odhlásiť zamestnanca najneskôr v deň nasledujúci po zániku týchto poistení okrem zániku povinného nemocenského poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti podľa § 20 ods. 3, zrušiť prihlásenie do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia, ak poistný vzťah podľa § 20 nevznikol, a oznámiť zmeny v údajoch uvedených v § 232 ods. 2 písm. a) až c). 78. Podľa § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 82/2005 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2018, nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu a neprihlásila ju do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia do siedmich dní od uplynutia lehoty podľa osobitného predpisu na prihlásenie do tohto registra, najneskôr však do začatia kontroly nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, ak kontrola začala do siedmich dní od uplynutia lehoty podľa osobitného predpisu na prihlásenie do tohto registra. 79. Podľa § 231 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, zamestnávateľ je povinný prihlásiť do Registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia zamestnanca podľa § 4 ods. 1 tohto zákona na nemocenské poistenie, na dôchodkové poistenie a na poistenie v nezamestnanosti a zamestnanca podľa § 4 ods. 2 tohto zákona na dôchodkové poistenie pred vznikom týchto poistení, najneskôr pred začatím výkonu činnosti zamestnanca. Odhlásiť zamestnanca najneskôr v deň nasledujúci po zániku týchto poistení, okrem zániku povinného nemocenského poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti podľa § 20 ods. 3, zrušiť prihlásenie do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia, ak povinný vzťah podľa § 20 nevznikol a oznámiť zmeny v údajoch uvedených v § 232 ods. 2 písm. a) až c). 80. Podľa § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce, inšpektorát práce uloží pokutu zamestnávateľovi alebo fyzickej osobe za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania od 2.000 Eur do 200.000 Eur, ak ide o nelegálne zamestnávanie dvoch a viac fyzických osôb súčasne, najmenej 5.000 Eur. 81. Podľa § 19 ods. 4 zákona č. 125/2006 Z.z., pokutu podľa odsekov 1 a 2 možno uložiť do dvoch rokov odo dňa prerokovania protokolu a najneskôr do troch rokov odo dňa, keď bola porušená povinnosť. 82. Podľa § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z.z., inšpektorát práce pri ukladaní pokuty podľa odsekov 1 a 2 zohľadňuje jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada najmä na a) závažnosť zisteného porušenia povinnosti a závažnosť ich následkov, b) počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, c) počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa odseku 2 písm. a) prvého bodu, d) skutočnosť, či zistené porušenie povinnosti je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku, e) opakované zistenie toho istého nedostatku. 83. Podľa § 21 ods. 3 zákona č. 125/2006 Z.z., na konanie podľa § 4 písm. e), § 6 ods. 1 písm. b), d) a e), § 7 ods. 3 písm. d), e), i) a s), ods. 8 písm. b) a ods. 9, § 12 ods. 2 písm. d) až f), § 19 a 20 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. Všeobecné predpisy o správnom konaní sa nevzťahujú na vydanie oprávnenia, preukazu, osvedčenia a povolenia podľa tohto zákona. 84. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z.z., závislá práca je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom za mzdu alebo odmenu. 85. Nelegálna práca a nelegálne zamestnávanie, hoci by bolo i preukázateľne zistené inšpektorátom práce v čase výkonu inšpekcie, ako i v čase rozhodovania správneho orgánu o uložení sankcie za správny delikt, avšak ak v čase rozhodovania správneho súdu už nie je konanie sťažovateľa deliktuálnym konaním, a to vzhľadom na novšiu priaznivejšiu úpravu pre sťažovateľa ako páchateľa, ktorá dekriminalizovala jeho deliktuálne správanie, musí na túto skutočnosť správny súd prihliadnuť ex lege, hoci túto skutočnosť sťažovateľ vôbec nenamieta. Ide tu o rešpektovanie princípov správneho trestania a aplikáciu inštitútu nepravej retroaktivity, ktorá je prípustná, ak je v prospech páchateľa, ktoré skutočnosti vyplývajú z článku 50 ods. 6 Ústavy SR, ako i z príslušných medzinárodných dokumentov. (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. februára 2018, sp. zn. 6Asan/9/2017, zverejnený v Zbierke stanovísk NS SR pod číslom R 52/2018). 86. Podľa článku 49 Ústavy Slovenskej republiky, len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest prípadne iná ujma na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie. Podľa článku 50 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy. Podľa článku 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. Trestnoprávna zásada aplikácie neskoršieho zákona, ak je pre páchateľa priaznivejší, ktorá je ustanovená v článku 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky sa vzťahuje na všetky delikty verejného práva, teda aj na ukladanie sankcií za porušenie povinností vo vzťahu k záujmom chránených správnym právom. Trestnoprávna zásada aplikácie neskoršieho zákona, ak je pre páchateľa priaznivejší, sa vzťahuje aj na správne delikty, a to aj v prípade, ak to zákon výslovne neustanovuje, keďže povinnosť aplikácie tejto zásady vyplýva priamo z Ústavy Slovenskej republiky. Taktiež je potrebné poukázať aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. mája 2010, sp. zn. III. ÚS 120/2010, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil právny záver, že všeobecný súd pri realizácii základného práva na súdnu ochranu podľa Ústavy Slovenskej republiky a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je povinný aplikovať ústavnú požiadavku jednoduchého práva, že každý má právo na rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy. Ak došlo k zmene právnej úpravy, všeobecný súd musí na túto skutočnosť reagovať a jeho reakcia musí nájsť odraz v odôvodnení rozhodnutia. Keďže bolo preukázané, že zistený skutkový stav - skutkovú podstatu porušenia povinnosti, ktorá bola zistená už aktuálne, t.j. v čase rozhodovania odvolacieho súdu, nie je možné podradiť pod aktuálne znenie § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z.z. od 01. januára 2018, nakoľko bolo preukázané, že žalobca zamestnankyňu P. X. do Sociálnej poisťovne prihlásil už v deň začatia výkonu práce (v neskoršom čase ako bol jej nástup do práce), tak v čase rozhodovania odvolacieho súdu nie je možné konštatovať uvedené porušenie zákona č. 82/2005 Z. z. spôsobom uvedeným vo výrokovej časti rozhodnutia prvoinštančného správneho orgánu. Princíp možného retroaktívneho pôsobenia zákona v prospech páchateľa je pre účely trestného konania zakotvený na ústavnej úrovni v Ústave Slovenskej republiky a taktiež v článku 40 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd a na úrovni medzinárodného práva v článku 15 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. Listina výslovne hovorí iba o trestných činoch, rovnako ako znenie Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. Podľa ustálenej judikatúry, ako aj podľa prevažujúcich doktrinálnych názorov, možno však aplikovať zásady trestného práva i pre účely správneho trestania. Je zrejmé, že trestanie za správne delikty musí podliehať rovnakému režimu ako trestanie za trestné činy, a v tomto zmysle je potrebné vykladať rovnako aj všetky záruky, ktoré sa podľa vnútroštátneho práva poskytujú obvinenému z trestného činu. Aj keď je jasné, že s poukazom na ustanovenie § 250i ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku je pre rozhodnutie súdu rozhodujúci skutkový stav v čase vydania napadnutého rozhodnutia správneho orgánu, je potrebné dodať, že pokiaľ by bolo uvedené ustanovenie chápané ako absolútne, dostalo by sa do zjavného rozporu s hmotnoprávnou úpravou podmienok zodpovednosti za správne delikty, ktoré má oporu vo vyššie uvedenej ústavnoprávnej úprave a medzinárodných záväzkoch. Odvolací súd má za to, že má povinnosť prihliadnuť pri posudzovaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu nielen k hmotnoprávnej úprave deliktuálnej zodpovednosti, ktorá platila v dobe rozhodovania správneho orgánu ale aj k úprave platnej a účinnej v dobe rozhodovania odvolacieho súdu, ak je to pre páchateľa správneho deliktu priaznivejšie. Z vyššie popísaných skutočností vyplýva, že novelizované znenie zákona č. 82/2005 Z.z. s účinnosťou od 01. januára 2018 je pre žalobcu priaznivejšie. Vzhľadom k tomu bolo namieste, aby odvolací súd priamo aplikoval ústavnú normu článku 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky (Rozsudok NS SR 8Sžo/2/2016 z 31.05.2018). 87. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že žalobca využíval závislú prácu fyzických osôb, pani V. M. a pani Z. K., pričom neprihlásil tieto zamestnankyne najneskôr pred začatím výkonu činnosti do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia podľa Zákona o sociálnom poistení. Obidve označené zamestnankyne začali vykonávať prácu pre žalobcu dňa 02.06.2014 o 08:00 hod a žalobca podľa výpisu z registra Sociálnej poisťovne však túto povinnosť nesplnil včas, ale až dňa 03.06.2014 o 10:01:07 hod., resp. 05.06.2014 o 07:49:28 hod. Orgán verejnej správy prvého stupňa vykonal u žalobcu v dňoch 19.06.2014 až 18.7.2014 inšpekciu práce, pri ktorej zistil porušenie právnych predpisov, ktoré vyhodnotil ako správny delikt a za ktoré uložil žalobcovi pokutu. Je teda nepochybné, že žalobca vo vzťahu k obom vyššie označeným zamestnankyniam splnil zákonom ustanovené oznamovacie povinnosti ešte pred začatím inšpekcie práce, dobrovoľne. 88. Ako vyplýva aj z vyššie citovaných rozhodnutí NS SR, správny súd má povinnosť prihliadnuť pri posudzovaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu nielen k hmotnoprávnej úprave deliktuálnej zodpovednosti, ktorá platila v dobe rozhodovania správneho orgánu ale aj k úprave platnej a účinnej v dobe rozhodovania súdu, ak je to pre páchateľa správneho deliktu priaznivejšie. Z vyššie citovaných právnych predpisov a popísaných skutočností vyplýva, že konanie žalobcu podľa právnych predpisov účinných do 31.12.2017 napĺňalo znaky skutkovej podstaty správneho deliktu, spočívajúceho v porušení zákazu nelegálneho zamestnávania podľa § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b) zákona číslo 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní, čo napĺňa znaky správneho deliktu podľa § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 Zákona o inšpekcii práce. 89. V dôsledku zmeny rozhodujúcej právnej úpravy - ustanovenia § 2 ods. 2 písm. b) zákona číslo 82/2005 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2018 už konanie žalobcu, ktoré napĺňalo znaky administratívneho deliktu podľa predchádzajúcej úpravy už nepredstavuje porušenie zákona. Novelizované znenie zákona č. 82/2005 Z.z. s účinnosťou od 01. januára 2018 je teda pre žalobcu priaznivejšie a správny súd bol povinný túto skutočnosť zohľadniť v prospech žalobcu a napadnuté rozhodnutie v dôsledku uvedeného v súlade s Čl. 50 ods. 6 Ústavy SR zrušiť v celom rozsahu, keďže sankcionuje konanie žalobcu, ktoré v čase rozhodovania správneho súdu nie je administratívnym deliktom. 90. Podľa § 191 ods. 6 SSP, právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu. 91. O vrátení veci žalovanému na ďalšie konanie správny súd rozhodol podľa ustanovenia § 191 ods. 4 SSP. 92. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 SSP a úspešnému žalobcovi priznal právo na úplnú náhradu trov konania. 93. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP, § 145 ods. 2 písm. c/ SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/20160701.html> SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 <https:// www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/20160701.html> SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).