Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/66/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016200583 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marián Degma ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1016200583.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave ako správny súd v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mariána Degmu a členiek senátu JUDr. Otílie Belavej a JUDr. Evy Fulcovej, v právnej veci žalobcu: EXPERT GROUP, k. s., so sídlom Karloveské rameno 4B, 841 04 Bratislava, IČO: 44 082 771, v zastúpení: JUDr. Mariánom Kačurom, advokát, so sídlom Staré grunty 7A, 841 04 Bratislava, IČO: 42 258 561, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, 813 11 Bratislava, IČO: 00 166 073, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Č: 37742/2015/15/RK zo dňa 05.02.2016, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie ministra spravodlivosti Slovenskej republiky Č: 37742/2015/15/RK zo dňa 05.02.2016 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : 1. V zákonnej lehote podanou žalobou zo dňa 04.04.2016 na Krajský súd v Bratislave (ďalej len správny súd) sa domáhal žalobca preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovaného Č: 37742/2015/15/RK zo dňa 05.02.2016 (ďalej aj len napadnuté rozhodnutie), ako aj jemu predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutie Č: 33742/2015/15 zo dňa 01.12.2015 (ďalej len prvostupňové rozhodnutie) a vrátenia veci prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie a priznanie práva na náhradu trov konania. Zároveň žalobca žiadal zaviazať žalovaného vrátiť mu sumu 1.500,- €, ktorú zaplatil titulom uloženej sankcie a tiež navrhol zabezpečiť odstránenie informácie o uložení mu sankcie zverejnenej vo výpise zo zoznamu znalcov, tlmočníkov a prekladateľov na portáli jaspi.justice.gov.sk. 2. Správny súd uznesením č. k. 6S/66/2016-68 zo dňa 13.11.2020 vylúčil časť žalobného návrhu (o povinnosti vrátenia sumy 1.500,- € a odstránenia informácii o uložení sankcie) na samostatné konanie a postúpil vec miestne a vecne príslušnému Okresnému súdu Bratislava I. Priebeh administratívneho konania a rozhodnutia správnych orgánov. 3. Pripojený administratívny spis žalovaného okrem iných písomnosti obsahuje: sťažnosť podanú dňa 05.08.2015 žalovanému na neodborné a zlé spracovanie znaleckého posudku č. 74/2015 žalobcu, Upovedomenie o začatí správneho konania zo dňa 14.10.2015 vo veci iného správneho deliktu - písomného vyhotovenia znaleckého úkonu - odborného stanoviska, písomnosť žalobcu zo dňa 05.10.2015 predloženie znaleckého úkonu (odborné stanovisko č. 74/2015 a podanie vysvetlenia, sťažnosť došlú žalovanému dňa 06.02.2015 na žalobcu z dôvodu nevypracovania znaleckého posudku, Upovedomenie o začatí správneho konania zo dňa 13.02.2015 vo veci iného správneho deliktu - včasného vykonávania činnosti, písomnosť žalobcu - podanie vysvetlenia zo dňa 27.02.2015 spolu s výpisom emailovej komunikácie medzi znalcom a vyšetrovateľkou polície (28.04.2014, 12.11.2014, 13.11.2014, 24.11.2014, 16.01.2015, 24.02.2015), uznesenie OR PZ v Trnave zo dňa 04.04.2014 o pribratí znalca 4. Prvostupňový orgán vydal dňa 01.12.2015 preskúmavané prvostupňové rozhodnutie Č: 33742/2015/15, ktorým uznal žalobcu za vinného z dôvodu, že 1/ v konaní vedenom na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru v Trnave (ďalej aj len OR PZ v Trnave, resp. OR PZ) pod ČVS: ORP-1981/1-OVK-TT-2013 po tom, čo bol uznesením zo 04.04.2014, ČVS: ORP-1981/1- OVK-TT-2013 ustanovená za znalca, svojou nečinnosťou spôsobil v období od 25.06.2014 do 16.03.2015 bez vážnych dôvodov uznaných konajúcim orgánom verejnej moci prieťahy (ďalej aj len skutok č. 1/správny delikt č. 1), čím porušil povinnosť včasného vykonávania činnosti podľa § 16 ods. 2 písm. b) zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 382/2004 Z. z., resp. zákon o znalcoch) a 2/ v písomnom vyhotovení znaleckého úkonu - odborné stanovisko vo veci posúdenia príčiny poškodenia prevodovky osobného motorového vozidla značka Škoda, typ Fabia II, karosárska verzia Combi, evidenčné číslo R. XXXDL z 24.07.2015, č. 74/2015 náležíte neodôvodnila odborný záver ohľadom poškodenia prevodovky (skutok č. 2/správny delikt č. 2), čím porušil povinnosť riadneho vykonávania činnosti tak, aby celková skladba znaleckého posudku umožnila preskúmať jeho obsah a overiť odôvodnenosť postupov podľa § 16 ods. 2 písm. b) v spojení s § 17 ods. 3 písm. e), § 17 ods. 6, a § 18 zákona č. 382/2004 Z. z. a uložila žalobcovi sankciu podľa § 27 ods. 3 písm. b) zákona č. 382/2004 Z. z., a to peňažnú pokutu vo výške 2.000,- €. 5. V dôsledku žalobcom podaného rozkladu zo dňa 18.12.2015 voči v predchádzajúcom bode tohto rozsudku uvedenému prvostupňovému rozhodnutiu vo veci rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím Č: 37742/2015/15/RK zo dňa 05.02.2016, a prvostupňové rozhodnutie zmenil tak, že žalobcovi za porušenie povinností opísaných vo výroku prvostupňového rozhodnutia č. 37742/2015/15 z 01.12.2015, podľa § 27 ods. 3 písm. b) zákona č. 382/2004 Z. z. za spáchaný iný správny delikt uložil peňažnú pokutu vo výške 1.500,- €, pričom vo zvyšných častiach (t. j. v skutkovej vete výroku a výroku o porušení povinnosti) prvostupňové rozhodnutie potvrdil a žalobcom podaný rozklad zamietol. 6. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí v stručnosti uviedol obsah podaného rozkladu žalobcu, kde tento uviedol, že práva a povinnosti je možné ukladať len vo výroku rozhodnutia, pričom uznesenie ČVS: ORP-1981/1-OVK-TT-2O13 z 04.04.2015 vo výroku neobsahovalo okrem povinnosti posúdiť a zodpovedať tam uvedené otázky žiadnu ďalšiu povinnosť. V odôvodnení rozhodnutia bolo síce uvedené, že znalecký posudok je potrebné podať v dvoch vyhotoveniach do jedného mesiaca, avšak odôvodnenie rozhodnutia nie je záväzné. Žalobca poukázal na skutočnosť, že ani v odôvodnení však nebolo uvedené, od ktorého momentu (právoplatnosť rozhodnutia, doručenie podkladov, spis, atď.) sa má lehota jedného mesiaca počítať. Takéto stanovenie lehoty bolo podľa názoru žalobcu neurčité a umožňuje rôzny výklad. Na svoju obranu žalobca uviedol, že o existencii prekážok znaleckého dokazovania tiež svedčí e-mailová komunikácia medzi vyšetrovateľkou a znalcom MUDr. R., v rámci ktorej MUDr. R. žiadal vyšetrovateľku OR PZ v Trnave o zabezpečenie podkladov potrebných na riadne vykonanie znaleckého úkonu. MUDr. R. oznámil vyšetrovateľke, že po obdržaní podkladov bude znalecký posudok vypracovaný do 30 dní. K prevzatiu dokumentácie došlo 02.12.2014. Žalobca ďalej uviedol, že za plynulosť konania nenesie zodpovednosť znalec, ale vždy konajúci orgán, ktorý mohol v záujme plynulosti konania uplatniť svoju právomoc voči znalcovi, ak by mal za to, že znalec neodovzdal znalecký posudok včas. Podľa jeho názoru existovali vážne prekážky brániace vykonaniu znaleckého posudku, ktoré akceptoval aj vyšetrovateľ OR PZ, keďže voči nemu neuplatnil svoju právomoc nielen v priebehu znaleckého dokazovania, ale ani po odovzdaní znaleckého úkonu, keď znalcovi priznal znalečné v plnej výške bez využitia možnosti zníženia alebo nepriznania podľa § 3 ods. 5 písm. b) zákona č. 382/2004 Z. z. Vo vzťahu k správnemu deliktu uvedenému v bode I. napadnutého rozhodnutia žalobca uviedol, že bol nesprávne upovedomený o tom, že mu môže byť uložená pokuta do 1.650,- €, pričom mu bola uložená pokuta vo výške 2.000,- €, po obsahovej stránke považoval odborné stanovisko č. 74/2015 za úplné a odborne správne. Zdôraznil, že sa jednalo o znalecký úkon, ktorý sa zaoberal výsostne odbornou problematikou a správny orgán, bez oslovenia odborníkov v danej problematike a vyžiadania si podkladov, na základe ktorých on dospel k daným záverom, nemal a ani nemá možnosť relevantne posúdiť odbornosť vyslovených záverov. Ďalej uviedol, že zo samotného znaleckého úkonu bolo zrejmé, že tento spĺňal všetky obsahové a formálne náležitosti, ktoré od znaleckého úkonu vyžaduje príslušná legislatíva. Tiež poukázal na skutočnosť, že sa jednalo o odborné stanovisko, nie o znalecký posudok, a teda ustanovenia o znaleckom posudku sa v súlade s § 18 zákona č. 382/2004 Z. z. majú použiť primerane. Podľa názoru žalobcu názor ministerstva o tom, že preskúmavaný znalecký úkon nebol vykonaný riadne, lebo bol nepresvedčivý, bol nesprávny. Žalobca ďalej poukázal na rozpor názoru správneho orgánu na nariadenie ústneho pojednávania s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republika, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj medzinárodných dokumentov, ktorými je Slovenská republika viazaná. Nakoniec sa vyjadril k primeranosti sankcie. V doplnení rozkladu žalobca doložil kópie jeho e-mailovej komunikácie so zadávateľom znaleckého posudku, ktoré mali preukázať, že prieťahy v konaní neboli spôsobené jeho nečinnosťou. 7. Ďalej žalovaný opísal z administratívneho spisu vyplývajúci skutkový stav vo vzťahu k správnemu deliktu č. 1 s tým, že žalovaný na základe podnetu Mgr. B. G. z 04.02.2015, oznámil žalobcovi listom č. 37742/2015/15 z 13.02.2015, že začína voči nemu správne konanie vo veci iného správneho deliktu, ktorého sa mohol dopustiť tým, že v konaní vedenom OR PZ v Trnave, pod ČVS: ORP-1981/1-OVK- TT-2O13, po tom čo bol uznesením zo 04.04.2014, ustanovený za znalca, svojou nečinnosťou spôsobil v období od 05.05.2014 do 04.02.2015 bez vážnych dôvodov uznaných konajúcim orgánom verejnej moci prieťahy, čím mohol porušiť povinnosť včasného vykonávania činnosti podľa § 16 ods. 2 písm. b) zákona č. 382/2004 Z. z. Súčasne bol žalobca vyzvaný vyjadriť sa k skutkovým a právnym zisteniam uvedeným v Oznámení o začatí správneho konania. Z vyjadrenia žalobcu zo dňa 27.02.2015 a k nemu priložených listín prvostupňový správny orgán zistil, že žalobca požiadal 28.04.2014 prostredníctvom e- mailu vyšetrovateľa OR PZ o doplnenie dokazovania, konkrétne zabezpečenie zdravotnej dokumentácie nachádzajúcej sa u MUDr. L. E. a MUDr. D. Ž.. Takisto žalobca dal na zváženie nariadenie exhumácie mŕtvoly. V období od mája 2014 do novembra 2014 žalobca viackrát telefonicky zisťoval, či prokurátor nariadi exhumáciu, pretože táto okolnosť bola dôležitá pre určenie ďalšieho postupu znaleckého skúmania. E-mailom z 13.11.2014 žalobca oznámil vyšetrovateľovi OR PZ, že znalecký posudok predloží v lehote 30 dní od doručenia potrebných podkladov. Vyšetrovateľ OR PZ zaslal 24.11.2014 žalobcovi e-mail, kde mu oznámil telefónne číslo MUDr. L. E.. Žalobca od MUDr. L. E. prevzal zdravotnú dokumentáciu 02.12.2014, pri ktorej štúdiu zistil, že obsahuje aj údaje z liečby vykonávanej MUDr. D. Ž., a teda nebolo potrebné predložiť zdravotnú dokumentáciu nachádzajúcu sa u MUDr. D. Ž.Y.. Skutočnosť, že znalecký posudok nebol odovzdaný vyšetrovateľovi OR PZ v lehote 30 dní od predloženia predmetnej zdravotnej dokumentácie žalobca dôvodil jej rozsiahlosťou. Vyšetrovateľ OR PZ a žalobca si dohodli v telefonickom rozhovore z 02.02.2015 nový termín predloženia znaleckého posudku, a to 16.03.2015. Vychádzajúc z uvedených skutočností žalobca vo svojom vyjadrení vyvodil záver, že nedodržanie pôvodného termínu odovzdania znaleckého posudku bolo spôsobené objektívnymi skutočnosťami. 8. V záujme zistenia skutočného stavu veci sa prvostupňový správny orgán obrátil na konajúci orgán verejnej moci a dňa 11.09.2015 mu bolo doručené vyjadrenie OR PZ, v ktorom uviedlo, že znalec mal na základe uznesenia o pribratí znalca zo 04.04.2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť 24.04.2015, predložiť znalecký posudok do jedného mesiaca odo dňa právoplatnosti, pričom lehota nebola dodržaná a vyšetrovateľkou OR PZ nebola ani predĺžená. Ďalej OR PZ vo vyjadrení uviedlo, že predloženie znaleckého posudku bolo vyšetrovateľkou urgované e-mailom a tiež písomne, a to 02.12.2014 a 20.01.2015, znalec zakaždým telefonicky prisľúbil nový termín vyhotovenia a predloženia posudku, ale tieto termíny neboli dodržané a znalecký posudok bol predložený až 16.03.2015. Táto listina bola predložená na vyjadrenie žalobcu v prílohe listu z 05.10.2015, ktorý tento prevzal 12.10.2015. V podaní zo 14.10.2015, žalobca predovšetkým uviedol, že sa pridržiava svojho písomného vyjadrenia z 27.02.2015. 9. K správnemu deliktu č. 2 žalovaný uviedol, že na základe podnetu D. N. doručeného 05.08.2015, smerujúceho proti riadnemu výkonu znaleckej činnosti žalobcu vyzval na predloženie znaleckého úkonu č. 74/2015 a vyjadrenia k podnetu. Žalobca vo vyjadrení doručenom mu dňa 05.10.2015 vyjadril presvedčenie o správnosti odborného záveru preskúmavaného úkonu. V prílohe tohto podania predložil preskúmavaný úkon. Po oboznámení sa s obsahom preskúmavaného úkonu prišiel žalovaný k záveru, že jestvuje dôvodné podozrenie, že predmetný znalecký úkon nebol vykonaný riadne a začal voči žalobcovi listom č. 45296/2015/15 z 14.10.2015 správne konanie vo veci iného správneho deliktu, ktorého sa mohol dopustiť tým, že v písomnom vyhotovení znaleckého úkonu - odborného stanoviska č. 74/2015 vo veci posúdenia príčiny poškodenia prevodovky osobného motorového vozidla značky Škoda, typ Fabia II, karosárska verzia Combi, evidenčné číslo R. XXXDI z 24.07.2014 náležíte neodôvodnil odborný záver ohľadom poškodenia prevodovky, čím mohol porušiť povinnosť riadneho vykonávania činnosti tak, aby celková skladba znaleckého posudku umožnila preskúmať jeho obsah a overiť odôvodnenosť postupov podľa § 16 ods. 2 písm. b) v spojení s § 17 ods. 3 písm. e), § 17 ods. 6 a § 18 zákona č. 382/2004 Z. z. Upovedomenie o začatí správneho konania žalobca prevzal 20.10.2015, pričom v stanovenej lehote sa k nemu nevyjadril. 10. S poukazom na vyššie uvedené bol ustálený skutkový stav a keďže tento žalobca nijako nespochybnil, žalovaný ho považoval za smerodajný aj v konaní o rozklade. 11. Žalovaný uviedol, že v súlade s na vec sa vzťahujúcimi zákonnými ustanoveniami preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo pričom dospel k záveru, že tak konanie ako aj prvostupňové rozhodnutie netrpia - s výnimkou správnej úvahy a výrokovej časti napadnutého rozhodnutia v časti uloženej sankcie - žiadnymi inými vadami správnosti a zákonnosti. Zostávalo tak vysporiadať sa s jednotlivými rozkladovými námietkami uvedenými žalobcom, a to z pohľadu, či tieto nad rámec prieskumu z úradnej povinnosti nezakladajú dôvod zrušenia alebo zmeny prvostupňového rozhodnutia. 12. Žalovaný uviedol, že sa zaoberal rozkladovými námietkami žalobcu, spočívajúcimi in concreto v: a) miere zodpovednosti žalobcu za prieťahy spôsobené v konaní vedenom OR PZ pod ČVS: ORP-1981/1- OVK-TT-2O13, b) preskúmateľnosti znaleckého úkonu, c) nenariadení ústneho pojednávania, d) neprimeranosti uloženej sankcie. Ad. a) Rozkladová obrana žalobcu vo vzťahu k správnemu deliktu č. 1/ uvedenom vo výroku prvostupňového rozhodnutia spočívala predovšetkým v obhajovaní nedôvodnosti prieťahov spôsobených znalcom, v nedostatkoch uznesenia orgánov činných v trestnom konaní, ktorým bol pribratý žalobca a v ďalších prekážkach včasného podania znaleckého úkonu založených absenciou podkladov pre vyhotovenie znaleckého úkonu. Pokiaľ ide o predmetné rozkladové námietky žalovaný uviedol, že žalobca sa nemôže zbaviť administratívnoprávnej zodpovednosti s poukazom na vady rozhodnutia, ktorým bol pribratý do trestného konania a ak danými nedostatkami výroku rozhodnutia spočívajúcimi v neuvedení lehoty podania znaleckého úkonu operoval, mal svoje právo využiť v trestnom konaní a avizovať potrebu opravného uznesenia priamo orgánom činným v trestnom konaní. Keďže v rozhodnutí o pribratí žalobcu ako celku bola nepochybne uvedená lehota vykonania znaleckého úkonu, nemal žalovaný pochybnosť o tom, že žalobca vedel a v celom postupe preukázanom v rámci trestného konania, o. i. aj v podobe jeho e-mailovej komunikácie a vyšetrovateľky OR PZ, bral do úvahy a riadil sa lehotou plynúcou z rozhodnutia o pribratí znalca ako celku. Z tohto dôvodu hodnotil obranu žalobcu ako tendenčnú, používanú, resp. nepoužívanú podľa potreby a vhodnosti pre neho. Prijatím rozkladových námietok by žalovaný pripustil, že znalec môže kalkulovať s postupom v rámci znaleckej činnosti podľa toho, akým spôsobom bude pribratý orgánom činným v trestnom konaní. Prirodzene s tým súvisí aj argument, že žalovaný nie je oprávnený ingerovať do decíznych procesov vedených orgánmi činnými v trestnom konaní. Vo vzťahu k obrane žalobcu spočívajúcej v nedostatkoch predloženej dokumentácie na účely podania znaleckého úkonu, žalovaný rozkladové námietky posúdil ako dôvodné a z tohto dôvodu došlo aj zmene uloženej sankcie. Žalobca osvedčil nemožnosť podania znaleckého úkonu v lehote počnúc svojím pribratím do konania, a to práve z dôvodu nedostatočného včasného poskytovania súčinnosti orgánom činným v trestnom konaní. Prvostupňový správny orgán v rozhodnutí ustálil, že nečinnosť žalobcu trvala od 25.06.2014 do 16.03.2015. Žalovaný sa s týmto vymedzením nečinnosti stotožnil, avšak pri ukladaní sankcie prihliadol na mieru zodpovednosti žalobcu. Žalovaný postrehol, že sám orgán činný v trestnom konaní svojím liknavým postupom a komunikáciou so žalobcom veľmi významne prispel k spôsobeniu prieťahov. Vo vzťahu k tomuto úseku konania však žalovaný nemal právomoc a bolo potrebné kvalifikovať výhradne prieťahy spôsobené žalobcom ako znalcom. Podrobným preskúmaním skutkového priebehu konania a postupu žalobcu a komunikácie s orgánom činným v trestnom konaní bolo potrebné poukázať aj na skutočnosť, že žalobca v dôsledku svojej kvalifikovanej nečinnosti spôsobil prieťahy v období od 03.01.2015 do 16.03.2015, kedy disponoval nevyhnutnými podkladmi na podanie znaleckého úkonu (účastník konania od MUDr. L. E. prevzal zdravotnú dokumentáciu 02.12.2014), avšak tento nepodal v lehote 30 dní, t.j. najneskôr do 02.01.2015. Aj keď žalobca priamo nespôsobil prieťahy v období od 25.06.2015 do 02.01.2015, priťažujúcou okolnosťou pri posudzovaní jeho administratívnoprávnej zodpovednosti bolo práve vystupovanie v trestnom konaní, ktoré nesmerovalo adekvátne k zabezpečeniu všetkých náležitých podkladov pre vyhotovenie znaleckého úkonu. Žalobca mal v konaní, v ktorom je pribratý ako znalec vystupovať vždy aktívne tak, aby vyvinul maximálne úsilie a znalecký úkon podal v stanovenej lehote. Vo vzťahu ku kvalifikovanej nečinnosti žalobcu, t. j. v období od 03.01.2015 do 16.03.2015, žalovaný nevzhliadol nijaké vážne dôvody, pre ktoré by žalobca nemal alebo nemohol podať znalecký úkon, a to aj v kontexte, že už viac ako pol roka mohol sám prispieť k zabezpečeniu podkladov pre vyhotovenie znaleckého úkonu. Úmerne k tejto úvahe a priťažujúcej okolnosti žalovaný znížil na prospech žalobcu aj uloženú peňažnú pokutu. V kontexte daných argumentov a úvah sa rovnako zvyšné argumenty žalobcu týkajúce sa spochybňovania kvalifikovanej nečinnosti javili ako irelevantné. Ad. b) Podstatou v poradí ďalšej rozkladovej námietky, ktorá sa týka správneho deliktu č. 2 uvedenom vo výroku napadnutého rozhodnutia bolo spochybňovanie záverov prvostupňového správneho orgánu o nepreskúmateľnosti znaleckého úkonu - odborného stanoviska č. 74/2015 z 24.07.2015 (ďalej aj „preskúmavaný úkon“). Žalobca svoje rozkladové námietky založil na rozlišovaní znaleckého posudku a odborného vyjadrenia a na tvrdeniach o správnom postupe a o preskúmateľnosti posudzovaného znaleckého úkonu. Žalobca v rovine vecnej nielenže adekvátne nereagoval na závery prvostupňového správneho orgánu, ale výslovne uviedol, že ďalej neskúmal príčinu poruchy vplyvom vady materiálu. Uvedené konštatovanie iba potvrdzovala správnosť záverov napadnutého rozhodnutia, ktoré podrobne vymedzovalo dôvody nepreskúmateľnosti znaleckého úkonu, ktorý bol skôr kompilátom verejne dostupných odborných názorov uvádzaných navyše bez náležitých citácii a domnienok prezentovaných žalobcom konania a smerujúcich k údajným alternatívne formulovaným odborným záverom. V tomto kontexte rozkladovými námietkami žalobca nijakým spôsobom neosvedčil preskúmateľnosť posudzovaného znaleckého úkonu a práve naopak nepriamo osvedčil správnosť záverov napadnutého rozhodnutia. Nepreskúmateľnosť znaleckého úkonu preto jednoznačne plynula zo skutočnosti, že žalobca sa obmedzil výhradne na opis poškodených dielov a možné príčiny (teóriu) poškodenia ozubených kolies posudzovanej prevodovky motorového vozidla. V tomto zmysle chýbala preskúmavanému úkonu aj nevyhnutná individualizácia, čo tvorilo podstatu jeho nepreskúmateľnosti vo vzťahu k vlastným individualizovaným záverom, ktoré v posudku absentovali, a to v kontexte otázky, ktorú mal znalec zodpovedať. Bolo preto nesporné, že žalobca pri vyhotovení posudzovaného znaleckého úkonu nevykonával znaleckú činnosť riadne. Na správne posúdenie daného protiprávneho konania nepotreboval prvostupňový správny orgán a ani žalovaný si obstarať odborné posúdenie postupu a záverov žalobcu, ako sa toho tento dovolával v podanom rozklade. Zákon č. 382/2004 Z. z. jasne ustanovuje, že skladba znaleckého posudku má byť preskúmateľná a má dať možnosť overiť na individualizovanej báze odôvodnenosť postupov a záverov znalca. V prípade, ak je uvedený iba generalizovaný výsledný údaj (záver), bez ďalšej špecifikácie zistených informácií, nie je možné vyhodnotiť takýto znalecký úkon ako celok ako preskúmateľný. Zvolený postup znalca musí byť vierohodne a spoľahlivo pretavený do celkovej skladby znaleckého posudku, vrátane doložených príloh, ktoré umožnia overiť dosiahnutý výsledok v podobe individualizovaných záverov. Žalobca si musel byť vedomý skutočnosti, že zo znaleckého úkonu musí byť s poukazom najmä na § 16 ods. 2 a § 17 ods. 3 a 6 zákona č. 382/2004 Z. z. zrejmé akým spôsobom, postupom, prostriedkami a za pomoci akých podkladov znalec dospel k záverom, resp. čiastkovým skutočnostiam vstupujúcim do záverov znaleckého úkonu. Ak pri posudzovaní jasnosti, jednoznačnosti a odôvodnenosti postupu znalca vznikne čo i len pochybnosť o tom, akými úvahami bol vedený a akými prostriedkami a za použitia akých podkladov dospel k v znaleckom úkone prezentovaným zisteniam a záverom, nespĺňa znalecký úkon zákonnú podmienku preskúmateľnosti. Uvedený záver platí osobitne v prípade listín, pomôcok alebo akýchkoľvek listinných alebo iných podkladov, ktoré znalec pri svojom postupe použil, avšak tieto do príloh vykonaného znaleckého úkonu nepripojil. Preskúmateľnosť znaleckého úkonu je významnou a imanentnou vlastnosťou a súčasne zákonnou podmienkou, ktorú musí napĺňať každý znalecký úkon a ktorá sa spája s významom a výsadou statusu znaleckého úkonu ako výsledku štátom garantovanej odbornej činnosti určeného okruhu kvalifikovaných osôb. Je preto povinnosťou každého znalca postupovať a vyhotovovať znalecké úkony spôsobom, aby ktorákoľvek osoba, ktorá bude so znaleckým úkonom konfrontovaná, mohla pochopiť a posúdiť úvahy a postup znalca pri vyhotovovaní znaleckých úkonov a formulovaní ich záverov, a to prirodzene s ohľadom na individualizáciu veci. Ak sa žalobca bránil inou povahou znaleckého úkonu a odborného vyjadrenia, žalovaný k tomu uviedol, že odborné vyjadrenia sú popri znaleckých posudkoch jednou z foriem výkonu znaleckej činnosti (§ 16 ods. 1 zákona č. 382/2004 Z. z.). I keď zákon č. 382/2004 Z. z. neobsahuje presné kritériá na rozhraničenie jednotlivých úkonov znaleckej činnosti, z dôvodovej správy k nemu možno usúdiť, že jednoduchšie formy (t. z. odborné vyjadrenie, stanovisko, potvrdenie, vysvetlenie) sa majú „najčastejšie používať pri riešení čiastkových znaleckých úloh“. Na tento účel aj ustanovenie § 18 zákona č. 382/2004 Z. z. určuje primerané použitie ustanovení o náležitostiach znaleckého posudku aj na iné úkony znaleckej činnosti, medzi nimi i na odborné vyjadrenie. Odborné vyjadrenie je (čo do svojich dôsledkov) v zásade rovnocenné znaleckému posudku (pozri § 16 ods. 1 zákona č. 382/2004 Z. z.), odlišuje sa len rozsahom a zložitosťou riešenej úlohy - odborné vyjadrenie rieši menej zložitú ako znalecký posudok. Preto musí i odborné vyjadrenie v každom prípade spĺňať adekvátne obsahové náležitosti ako znalecký posudok, najmä musí byť z neho zrejmé, čo je úlohou znalca, z čoho znalec vychádzal pri hľadaní odpovede na túto úlohu, čo z podkladov zistil, ako svoje zistenia interpretoval a k akému záveru dospel; rovnako ako znalecký posudok musí aj skladba odborného vyjadrenia umožniť preskúmať jeho obsah a overiť odôvodnenosť postupov (porovnaj § 17 ods. 6 zákona č. 382/2004 Z. z.). Odborné vyjadrenie, ktoré tieto náležitosti neobsahuje, a tým nespĺňa zákonné podmienky na jeho vyhotovenie, je vypracované v rozpore s ustanovením § 17 a 18 zákona č. 382/2004 Z. z., a znalec, ktorý ho vypracuje, tým nevykonáva znaleckú činnosť riadne. Na uvedených záveroch nemenila nič ani obrana žalobcu, ktorý poukázal na dôvodovú správu k zákonu č. 382/2004 Z. z. a Legislatívne pravidlá vlády Slovenskej republiky vo vzťahu k používaniu a významu pojmu „primerane“ a primeraného použitia právnych noriem. Žalovaný mal za to, že dôvodová správa, aj keď môže byť cenným zdrojom pochopenia zámerov zákonodarcu, neponíma všeobecnú záväznosť, a pokiaľ ide o pojem „primerane“, tento musí byť v súvislosti so znaleckým posudkom ako inštitútom, od ktorého sa odvodzujú náležitosti ostatných úkonov znaleckej činnosti, vykladaný tak, že sa dotýka všetkých relevantných obsahových náležitostí znaleckého posudku a ich atrahovaniu aj na iné formy znaleckých úkonov, keďže opačným výkladom by medzi znaleckým posudkom a inými úkonmi znaleckej činnosti vznikali neodôvodnené a neobhájiteľné (obsahové) rozdiely. Ad. c) Ďalšia rozkladová námietka žalobcu sa zakladala na skutočnosti, že prvostupňový správny orgán nenariadil ústne pojednávanie vo veci. K nariadeniu, resp. nenariadeniu ústneho pojednávania žalovaný uviedol, že Správny poriadok predpokladá dve formy správneho konania, a to ústnu formu a formu písomnú, a to pri preferencii formy písomnej. Nariadenie ústneho pojednávania správnym orgánom je obligatórne iba v prípade, ak tak ustanovuje osobitný právny predpis (§ 21 ods. 1 Správneho poriadku), pričom v ostatných prípadoch je len na správnej úvahe konajúceho orgánu, či ústne pojednávanie nariadi alebo nie. Zákon č. 382/2004 Z. z., v súlade s ktorým bola žalobcovi uložená sankcia, neukladá príslušnému správnemu orgánu povinnosť nariadiť ústne pojednávanie, a keďže mal prvostupňový správny orgán za to, že nevyvstala potreba objasniť vec na ústnom pojednávaní, zvoliac si písomnú formu správneho konania, postupoval prvostupňový správny orgán v súlade s ustanoveniami Správneho poriadku. Ústne pojednávanie je na mieste vtedy, ak je potrebné objasniť skutkové okolnosti prejednávanej veci, keďže skutkový stav nemožno ustáliť z písomných podkladov. Ani o tento prípad v prejednávanej veci nešlo a právo na obranu a doplnenie podkladu rozhodnutia bolo žalobcovi lege artis garantované a žalobcom aj nevyhnutne - podľa jeho uváženia - realizované v písomnej forme. V línii uvedených vyjadrení bol koncipovaný aj rozklad žalobcu, a teda ani z tohto neplynuli nijaké iné skutočnosti, pre objasnenie ktorých alebo odstránenia rozporov medzi ktorými by bolo nevyhnutné a účelné zvolávať ústne pojednávanie. Žalovaný uviedol, že venoval pozornosť aj žalobcom pripojenej judikatúre a túto zohľadňujúc dospel k jednoznačnému záveru, že nebolo v prejednávanej veci takého dôvodu, ktorý by opodstatňoval nariadenie ústneho pojednávania. V opačnom prípade, t.j. ak by nariadenie ústneho pojednávania bolo obligatórne, mohlo by dochádzať k zjavnému zneužívaniu daného inštitútu, a to s dosahom na plynulosť správneho konania a včasnosť vydania správneho rozhodnutia. Žalovaný mal preto za to, že povinnosť nariadenia ústneho pojednávania, ktoré by navyše vo vzťahu k podkladom rozhodnutia alebo lepšiemu objasneniu protiprávneho konania žalobcu nemalo nijakú relevanciu, neplynie ani z medzinárodných aktov Rady Európy, ktoré sú výhradne odporúčacieho charakteru. V uvedenom zmysle považoval žalovaný rozkladové námietky za nedôvodné. Ad. d) V súvislosti s námietkami o primeranosti uloženej sankcie, žalovaný poukázal na mylné premisy úvah žalobcu, ktorý nedôvodnosť uloženia sankcie obhajoval tým, že prvostupňový správny orgán nespochybnil ani jeden čiastkový záver preskúmavaného úkonu a mohlo ísť v jeho činnosti nanajvýš o pochybenia formálneho charakteru. Žalobca sa mýlil, ak vytýkané nedostatky považoval za nedostatky formálneho charakteru a najmä, ak považoval nedostatky preskúmavaného úkonu za nepreukázané. Protiprávne konanie žalobcu tak vo vzťahu k prieťahom v konaní, ako aj vo vzťahu k preskúmateľnosti preskúmavaného úkonu bolo preukázané a z pohľadu závažnosti, trvania protiprávneho konania a miery zodpovednosti možno žalobcom spôsobené prieťahy považovať za menej závažné, oproti porušeniu povinnosti vykonávať znaleckú činnosť riadne, čo s ohľadom na predmetné atribúty zakladalo protiprávne konanie závažnejšieho charakteru. Uvedenou úvahou bol žalovaný vedený aj pri zmene - zmiernení sankcie - ktorú nakoniec stanovil na 1.500,- € a uznal, že žalobcovi nemožno za vinu bezvýhradne klásť spôsobenie prieťahov počas celého obdobia trvania prieťahov. Iná úvaha o zmiernení sankcie nebola zo strany žalovaného dôvodná a žalobca si mal byť vedomý, že nepreskúmateľnosť znaleckého úkonu predstavuje závažné protiprávne konanie, keďže nepreskúmateľnosť je spôsobilá viesť vždy k relevantnému spochybňovaniu správnosti záverov výsledkov znaleckej činnosti a žalobcovi ako právnickej osobe bolo možné za protiprávne konanie uložiť sankciu až vo výške 33.190,- €. Uložená sankcia predstavovala, napriek závažnosti protiprávneho konania menej ako 5 % zo sumy sankcie, ktorá mohla byť žalobcovi podľa zákona č. 382/2004 Z. z. uložená, ipso facto nemožno uznať rozkladové námietky o jej neprimeranosti. Podľa žalovaného sa žalobca mýlil keď uviedol, že najvyššia prípustná výška pokuty je 1.650,- €, keďže pri právnickej osobe, ktorá je znalcom je táto hranica nepomerne vyššia, a to 33.190,- €. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a zákonnú dikciu bolo preto irelevantné, že prvostupňový správny orgán pravdepodobne len chybou v písaní uviedol nesprávnu výšku peňažnej sankcie, ktorú možno žalobcovi podľa zákona uložiť a aj v tomto prípade bolo potrebné jednoznačne vychádzať z dikcie zákona. K sprísňovaniu sankcie žalovaný v súvislosti so skutkom č. 2 nepristúpil práve z dôvodu, že žalobca nebol doposiaľ správne potrestaný a bolo preto dôvodné predpokladať, že sa preukázanému protiprávnemu konaniu v budúcnosti vyvaruje a bude sa mu snažiť predchádzať. K ďalším rozkladovým námietkam žalovaný dodal, že žalobca sa mýlil ak tvrdil, že žiadnemu subjektu nespôsobil škodu, keďže jeho konanie v konečnom dôsledku vyústilo do rozhodnutia o oprávnenosti vybavenia opravy/reklamácie a nebolo preto vylúčené, že v konečnom dôsledku, ak by sa v prípadnom súdnom konaní preukázal opak tvrdený v preskúmavanom úkone, došlo by ku škode spôsobenej účastníkom právneho vzťahu, ktorý sa bude odvolávať na závery znaleckého úkonu vypracovaného žalobcom. Vo vzťahu ku škode však išlo o hypotetickú úvahu a aj preto bolo potrebné všeobecne a meritórne uzavrieť, že spôsobenie škody nebolo zákonným kritériom správnej úvahy o výške uloženej sankcie a ak zákon č. 382/2004 Z. z. v § 27 ods. 8 vymedzuje dôsledok protiprávneho konania išlo primárne o dôsledok vo vzťahu k porušovaniu verejnoprávnych noriem a povinnosti ustanovených v citovanom zákone. S poukazom na vyššie uvedené úvahy bolo nepochybné, že protiprávne konanie žalobcu bolo preukázané a porušenie povinnosti vykonávať znaleckú činnosť riadne a včas bolo vážnym ohrozením verejného záujmu na riadnom vykonávaní znaleckej činnosti podľa zákona č. 382/2004 Z. z. V tejto súvislosti považoval žalovaný za udržateľnú aj úvahu prvostupňového orgánu o pomerovaní uloženej sankcie za správny delikt s účtovanou odmenou za znalecký úkon. Uvedené pomerovanie bolo však potrebné chápať ako pomocný prostriedok primeraného ustálenia výšky peňažnej pokuty, ktorej stanovenie sa však musí za každých okolností odvíjať od kritérií vymedzených v ustanovení § 27 ods. 8 zákona č. 382/2004 Z. z. a nie primárne od výšky účtovanej odmeny. Ako irelevantnú preto žalovaný posúdil obranu žalobcu spočívajúcu v prepočte odmeny pri zohľadnení nákladov. Záverom žalovaný uviedol, že sa plne stotožnil aj s aplikáciou kritérií § 27 ods. 8 zákona č. 382/2004 Z. z. prvostupňovým správny orgánom a sám tieto kritéria adekvátne aplikoval aj na zmenu rozhodnutia v časti zmiernenia uloženej sankcie. Žaloba 13. Žalobca považoval napadnuté rozhodnutie (a aj postup) žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie za nezákonné. 14. Žalobca v prvom rade namietal s poukazom na ust. § 27 ods. 7 zákona o znalcoch, že správny orgán bol povinný uložiť sankciu do 1 roka odo dňa zistenia porušenia povinnosti a keďže správny orgán ukladá sankciu vo forme rozhodnutia o uložení sankcie je moment uloženia sankcie potrebné stotožniť s právne relevantným okamihom - nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia. 15. Žalovaný v danom prípade skutku č. 1/ začal konanie na základe podnetu, ktorý mu bol doručený dňa 06.02.2015. Tento podnet obsahoval informácie o ustanovení znalca (dátumu vydania uznesenia), a tiež, že znalecký posudok ku dňu podania podnetu nebol odovzdaný. Týmto dňom podľa žalobcu mal žalovaný také informácie o skutkových okolnostiach veci, ktoré mu umožňovali predbežne právne zhodnotiť, že pravdepodobne došlo k porušeniu zákona o znalcoch. 16. Pojem zistiť porušenie povinnosti podľa ust. § 27 ods. 7 zákona o znalcoch neznamená, že v tom okamihu musí správny orgán s istotou vedieť, že k porušeniu povinnosti došlo. Začiatok plynutia 1 ročnej subjektívnej lehoty sa vzťahuje k dátumu, kedy sa prvý krát do sféry dispozície správneho orgánu dostal podklad konkrétneho obsahu, z ktorého mohlo byť porušenie zákona správnym orgánom zistené, t. j. kedy prvý krát mohol sústrediť taký okruh poznatkov a informácií, z ktorých by bolo možné spáchanie deliktu vyvodiť. Nie je pritom rozhodujúce, či v tento deň bolo začaté aj správne konanie a ani to, či tieto poznatky boli posúdené so záverom, že delikt bol spáchaný. Aj napriek tomu, že ide o subjektívnu lehotu, je nutné zistenie porušenia povinnosti správnym orgánom založiť na objektívnej skutočnosti, teda dátume, kedy došlo k prvej možnosti správneho orgánu oboznámiť sa s obsahom relevantného dokumentu (podnetu), z ktorého vyplynulo, že v činnosti znalca malo dôjsť k porušeniu jeho povinnosti. 17. Podľa žalobcu začiatok plynutia subjektívnej lehoty bolo potrebné stotožniť s dňom, kedy sa žalovaný mohol prvý krát relevantne dozvedieť o porušení povinnosti. Týmto dňom bol v danom prípade deň nasledujúci po dni doručenia podnetu žalovanému - 07.02.2015, kedy v tento deň žalovaný bol prvý krát schopný zistiť (predbežne ustáliť) porušenie jeho povinnosti a lehota na uloženie sankcie potom uplynula dňa 07.02.2016, kedy najneskôr v tento deň muselo byť rozhodnutie o uložení sankcie aj právoplatné, nakoľko len právoplatné rozhodnutie o uložení sankcie môže byť považované za uloženie sankcie v tom zmysle ako je to právne relevantné. 18. Lehoty uvedené v § 27 ods. 7 zákona o znalcoch (1 ročná subjektívna a 3 ročná objektívna) na uloženie sankcie za správny delikt sú prekluzívnymi (prepadnými) lehotami. Za uloženie sankcie za správny delikt je možné považovať len také rozhodnutie, ktoré je už v zásade konečné a ktorým bola právoplatne uložená povinnosť plniť (Najvyšší súd SR sp. zn. 8Sžo/147/2008). 19. Žalobca citoval z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 4Sžf/11/2010 a uviedol, že v súdnej praxi (ústavným, najvyšším súdom) bolo viackrát judikované, že rozhodným okamihom pre začiatok plynutia subjektívnej lehoty je okamih, keď sa do dispozície príslušného orgánu dostala informácia o skutočnosti, z ktorej je možné vyvodiť porušenie zákona a nie je pritom podstatné, kedy bolo začaté správne konanie a ani kedy bola spracovaná analýza posudzovanej činnosti, ktorou mal byť porušený zákon. Potom bolo nepochybné, že subjektívna lehota na právoplatné uloženie sankcie uplynula dňa 07.02.2016 a napadnuté rozhodnutie bolo žalobcovi doručené až dňa 10.02.2016, kedy nadobudlo právoplatnosť a teda sankcia bola uložená až po uplynutí 1 ročnej lehoty. 20. Žalobca poukázal na porušenie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor) s tým, že podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽSP) je potrebné, aby pri prejednávaní správneho deliktu boli dodržané všetky záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku, a to aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť, a to vrátane práva na ústne prejednanie veci pred správnym orgánom. Aj napriek zneniu ust. § 21 Správneho poriadku, ktoré v podstate prenecháva nariadenie ústneho pojednávania na úvahu správneho orgánu, príp. osobitný predpis a ktorého sa v napadnutom rozhodnutí dovolával aj žalovaný, žalobca s poukazom na nižšie uvedenú judikatúru mal za to, že nenariadenie ústneho pojednávania pri prejednaní správneho deliktu bolo v rozpore s Ústavou SR, Dohovorom, Odporúčaním výboru ministrov č. R (91) pre členské štáty o správnych sankciách schváleného Výborom ministrov 13.02.1991. 21. Žalobca ďalej poukázal na niekoľko rozhodnutí, ktoré jednoznačne deklarujú, že pri postihoch za správny delikt je nutné analogicky postupovať nielen podľa ustanovení Trestného zákona, ale aj podľa ustanovení Trestného poriadku, Dohovoru atd'.: NS SR 2Sž/23/2011: „Vychádzajúc z čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“), z Odporúčania výboru ministrov č. R (91) pre členské štáty o správnych sankciách schváleného Výborom ministrov 13. februára 1991 (ďalej aj „odporúčanie o správnych sankciách“) ako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla 1976) Najvyšší súd Slovenskej republiky zastáva názor, že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Je preto nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť čo napokon vyplýva aj zo zásady č. 6 odporúčania o správnych sankciách, podľa ktorej je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie (77) 31 aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní. Nemožno pritom opomenúť, že hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a správnymi deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi. “ NS SR 2SŽO/201/2010, NS SR 2 Sžo 200/2009: „Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je rozhodujúca klasifikácia protiprávneho konania na správne delikty a trestné delikty vnútroštátnym poriadkom. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva je potrebné i sankcie vo veciach správnych deliktov vo forme pokuty považovať za sankcie represívneho charakteru a preto ide o trestné veci bez ohľadu na relatívne nízke sankcie. Vo všetkých veciach, ktoré je možné subsumovať pod pojem „veci trestného charakteru“ musí mať osoba, proti ktorej sa vedie konanie, možnosť domôcť sa práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 Dohovoru. Najvyšší súd SR dospel k záveru, že v prípade žalobcu išlo o vec trestného charakteru, keď vzhľadom na uvedené skutočnosti predmetom prieskumu je sankcia za príslušný správny delikt, kde sú vzhľadom i na spoločenskú nebezpečnosť i vyššie sankcie ako napr. pri veciach priestupkových. V danom prípade ide potom nesporne o vec trestného obvinenia a preto procesný postup správnych orgánov nemožno hodnotiť ako súladný so zákonom, pretože príslušné ústne pojednávanie malo byť nariadené už v konaní pred správnym orgánom prvého stupňa. Z administratívneho spisu správneho orgánu nesporne vyplýva, že takéto ústne pojednávanie správny orgán prvého stupňa - príslušný inšpektorát nenariadil. “ 22. Žalobca poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR (6 Sžo/124/2009), ktoré vybočuje s ustálenej rozhodovacej praxe, kde najvyšší súd zaujal právny názor, že „žalovaný správny orgán nemusel vo veci nariadiť ústne pojednávanie na prerokovanie správneho deliktu, pretože podľa § 21 ods. 1 Správneho poriadku nariadenie ústneho pojednávania správnym orgánom je obligatórne iba v prípade, ak tak ustanovuje osobitný právny predpis“. Zároveň však poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR III. ÚS 231/2010, ktorým uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil a okrem iného zdôraznil, že „práve čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň je v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou a súčasne v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť pred zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Zo vzájomnej súvislosti týchto ustanovení vyplýva, že dohovor a judikatúra naň sa vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov ..práva na spravodlivý proces“ (I. Ú S 49/01). V zmysle judikatúry ESĽP a ústavného súdu treba pojmy „trestné obvinenie“ a „práva alebo záväzky občianskej povahy“ vymedzujúce rozsah aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať autonómne od ich definovania vo vnútroštátnom právnom poriadku členských štátov dohovoru. Prihliadajúc na výklad a aplikáciu uvedených pojmov v judikatúre ESĽP dospel ústavný súd k záveru o aplikovateľnosti ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru na daný prípad, keďže predmetom konania v sťažovateľkinej veci bolo súdne preskúmanie rozhodnutí o uložení sankčnej povinnosti za správny delikt v podobe uloženia peňažnej pokuty (napr. rozsudok vo veci Bendenoun proti Francúzku z 24. februára 1994, resp. rozsudok vo veci A. P., M. P. a T. P. proti Švajčiarsku z 29. augusta 1997) (ill. ÚS 341/07). Princíp verejnosti, ústnosti a prítomnosti na prerokovaní veci aspoň na jednom stupni v konaní pred správnymi orgánmi nebol v súlade s ustálenou judikatúrou ESĽP, navyše ak sa verejnosti a ústnosti konania sťažovateľka nikdy nevzdala, ale výslovne sa jej dožadovala. Všeobecné súdy nebrali tieto námietky sťažovateľky vôbec do úvahy a ich výklad a aplikácia Správneho poriadku sa javí vo vzťahu k judikatúre ESĽP v daných súvislostiach príliš formalistickou alebo nesprávnou, takže ju objektívne nemožno akceptovať (obdobne napr. m. m. I. ÚS 54/08). V tejto súvislosti navyše iný senát najvyššieho súdu v obdobnom prípade sťažovateľky zrušil rozhodnutia správnych orgánov a vec im vrátil na ďalšie konanie (napr. rozsudkom sp. zn. 2 Sžo 200/2009 z 24. februára 2010). 23. Na základe citovaného rozhodnutia ústavného súdu bolo následne rozhodnutie správneho orgánu najvyšším súdom zrušené a vrátené mu na ďalšie konanie. 24. Vzhľadom na ustálenú judikatúru v obdobných veciach (okrem citovanej judikatúry tiež napr. 3Sžn 68/2004, 3Sž 85/2007, 8Sžo 28/2007, 8Sžo 147/2008 atď.) možno vyvodiť záver, že v každom správnom konaní o správnom delikte, ktoré má spĺňať požiadavky Dohovoru je potrebné vykonať ústne pojednávanie pred správnym orgánom prvého stupňa. Žalobca vyjadril presvedčenie, že možnosť konfrontovať úvahy správneho orgánu prezentované v rozhodnutí s jeho názormi, mohli prispieť k dôkladnejšiemu objasneniu veci. 25. Žalobca namietal porušenie Správneho poriadku a zásad správneho konania a vo vzťahu k prvému spáchaného skutku (skutok č. 1/), za ktorý bol napadnutým rozhodnutím uznaný vinným po citácii zákonných ustanovení (§ 27 ods. 2 písm. b/, § 16 ods. 2 písm. b/ zákona o znalcoch) uviedol, že z týchto citovaných ustanovení vyplýva, že za prieťahy v konaní sa považuje len taký stav, kedy (i) znalec prekročí lehotu určenú na vykonanie úkonu o viac ako 30 dní a zároveň tak znalec urobí (ii) bez vážnych dôvodov uznaných orgánom verejnej moci. Z citovaného ustanovenia ďalej nevyplýva, akým spôsobom resp. úkonom má konajúci orgán uznať vážne dôvody, ktoré sú prekážkou včasného vykonania úkonov. 26. Za plynulosť konania je primárne vždy zodpovedný orgán, ktorý znalca do konania ustanovil a ten môže prijímať aj opatrenia na odstránenie prieťahov. Konajúci orgán môže nielen sám uložiť znalcovi sankciu za prekročenie lehoty na vypracovanie znaleckého posudku, ale tiež môže uznesenie zrušiť a ustanoviť nového znalca, tiež môže podať podnet ministerstvu spravodlivosti na vyvodenie zodpo- vednosti voči znalcovi alebo v konečnom dôsledku krátiť vyúčtovanie znalečného z dôvodu oneskore- ného podania znaleckého posudku. Ak konajúci orgán vykoná akýkoľvek takýto úkon smerom k znalcovi, je nepochybné, že nejde o vážne dôvody nevykonania úkonu, ktoré by uznal. V opačnom prípade, teda ak konajúci orgán nevyvodí žiadne dôsledky voči znalcovi, nekráti ani znalečné a ani nepodá podnet na ministerstvo spravodlivosti, je dôvodné domnievať sa, že existujú vážne dôvody, ktoré bránia včasnému vykonaniu úkonu a konajúci orgán ich berie na vedomie resp. ich uznáva. 27. Základným predpokladom na posúdenie včasnosti podania znaleckého posudku je právne relevantné stanovenie lehoty na jeho vypracovanie a určenie momentu začatia plynutia tejto lehoty. V prípade ustanovenia znalca do konania vzniká medzi orgánom verejnej moci a znalcom vzťah na základe rozhodnutia o ustanovení znalca, pričom uznesenie o ustanovení znalca musí spĺňať náležitosti vyžadované právnym poriadkom. 28. Z hľadiska základných náležitostí rozhodnutia, možno práva a povinnosti ukladať len vo výroku rozhodnutia, ktorý obsahuje rozhodnutie vo veci, z ktorého musia byť zrejmé priznané oprávnenia, ukladané právne povinnosti a aplikované právne ustanovenia. Ak sa ukladá niečo plniť, musí byť uvedená aj lehota na plnenie. Výrok rozhodnutia predstavuje najdôležitejšiu časť rozhodnutia, lebo sú v ňom určené konkrétne práva a povinnosti. Musí byť určitý a konkrétny a nemá poskytovať možnosť dvojakého výkladu. 29. Uznesenie OR PZ v Trnave ČVS: ORP-1981/1-OVK-TT-2Q13 zo dňa 04.04.2015 vo výroku neobsahovalo okrem povinnosti posúdiť a zodpovedať tam uvedené otázky žiadnu ďalšiu povinnosť. V odôvodnení rozhodnutia bolo síce uvedené, že znalecky posudok je potrebné podať v dvoch vyhotoveniach do jedného mesiaca, odôvodnenie rozhodnutia však nie je záväzné. Záväzný je vždy len výrok právoplatného rozhodnutia. Navyše, ani len v odôvodnení nebolo uvedené, od ktorého momentu (právoplatnosti, doručenia podkladov, spisu atď.) sa má lehota jedného mesiaca počítať. Takého stanovenie lehoty bolo neurčité umožňujúce rôzny výklad. 30. Podľa žalobcu žalovaný pri rozhodovaní vôbec nezohľadnil skutočnosť, že mu nielenže nebola právne relevantným spôsobom uložená lehota na vypracovanie znaleckého posudku, v uznesení nebol stanovený ani začiatok plynutia lehota uvedenej v odôvodnení. 31. Žalobca bol názoru, že na základe uznesenia ČVS: ORP-1981/1-OVK-TT-2Q13 zo dňa 04.04.2015 mu vznikla len povinnosť posúdiť a zodpovedať otázky uvedené vo výroku uznesenia. Žiadna ďalšia povinnosť, za ktorej porušenie by mohol byť sankcionovaný, mu uvedeným uznesením uložená nebola. Sankcia mu pritom bola uložená za porušenie povinnosti vykonávať činnosť v určenej lehote, avšak lehota, z ktorej žalovaný vychádzal, mu nebola právne relevantným spôsobom určená a teda ju nemohol prekročiť. 32. Žalobca uviedol, že aj napriek tomu, že uznesením OR PZ v Trnave nebola mu právoplatne uložená lehota na vykonanie úkonu, pričom konajúci orgán voči znalcovi nevyužil žiadne opatrenie, nepodal podnet ani mu znalečné za oneskorené podanie znaleckého posudku nekrátil. Je teda nepochybné, že konajúci orgán uznal, že existovali vážne dôvody brániace skoršiemu vykonaniu úko- nu. O vedomosti konajúceho orgánu o existencii prekážok znaleckého dokazovania tiež svedčí e- mailová komunikácia medzi vyšetrovateľkou a znalcom MUDr. R.. Z tejto komunikácie bolo zrejmé, že lehota na vypracovanie znaleckého posudku „určená“ v uznesení nebola reálna, nakoľko nezodpove- dala stavu zhromaždených podkladov a dôkazov. Bezodkladne po nariadení znaleckého dokazovania MUDr. R. dňa 28.04.2014 žiadal vyšetrovateľku o zabezpečenie podkladov potrebných na riadne vykonanie znaleckého úkonu (zdravotnú dokumentáciu a pod.), ďalej žiadal o vykonanie exhumácie atď. Aj napriek tejto komunikácii, z ktorej bolo zrejmé aké podklady mal konajúci orgán zabezpečiť, vyšetrovateľka mailom zo dňa 12.11.2014 (po viac ako 6 mesiacoch od žiadosti o podklady) požiadala MUDr. R., aby jej oznámil, aké podklady potrebuje zabezpečiť na riadne vykonanie znaleckého úkonu. Mailom zo dňa 13.11.2014 MUDr. R. vyšetrovateľke oznámil, že potrebuje zdravotnú dokumentáciu poškodeného v celom rozsahu od obvodnej lekárky a od internistu, ktorého navštevoval, rovnako ak navštevoval kardiológa, diabetológa, alebo nefrológa. Zároveň vyšetrovateľke oznámil, že po obdržaní týchto dokumentov bude znalecký posudok vypracovaný do 30 dni. Je nepochybné, že ide o tie isté podklady, ktoré znalec požadoval už 28.04.2014, keď od vyšetrovateľky žiadal „fotokópiu zdravotnej dokumentácie od Dr. Ž.Y. a Dr. E.“. Dňa 24.11.2015 poskytla vyšetrovateľka znalcovi telefóne číslo na MUDr. E., ktorá mu mala poskytnúť súčinnosť. K prevzatiu dokumentácie došlo dňa 02.12.2014 a po naštudovaní rozsiahlej zdravotnej dokumentácie, ktoré trvalo do 16.01.2015, znalec stav podkladov ustálil tak, že postačujú na vypracovanie znaleckého úkonu. 33. Žalobca považoval za nesprávny taký výklad žalovaného, v ktorom bral do úvahy len deň právoplat- nosti uznesenia o ustanovení znalca a následne až deň odovzdania úkonu. V danom prípade bolo potrebné skúmať, či k prekročeniu lehoty (ak bola právne relevantne uložená) došlo z objektívnych príčin alebo zo subjektívnych príčin. V zmysle už citovaného ustanovenia § 16 ods. 2 je znalec povin- ný vykonávať činnosť nielen včas, ale aj riadne, účelne, hospodárne a nestranne, pričom je nepo- chybné, že všetky tieto povinnosti musia byť splnené kumulatívne a teda včasnosť nie je jediným atribútom výkonu znaleckej činnosti. Žalovaný pritom sám v prvostupňovom rozhodnutí uviedol, že žalobca nemal v lehote jedného mesiaca od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia o pribratí do konania všetky podklady pre vykonanie znaleckého skúmania v danej veci, a teda nemohol predložiť znalecký posudok včas. Nelogicky potom vyznieva ďalšia správna úvaha, podľa ktorej aj keď znalec nemal podklady na vykonanie úkonu, nezbavuje ho to zodpovednosti za bezprieťahovosť konania. Ak by znalec síce dodržal (v rámci zodpovednosti za bezprieťahovosť konaní) lehotu na vypracovanie znaleckého posudku, takýto posudok by buď nebol vypracovaný riadne, čo by v konečnom dôsledku mohlo viesť až k založeniu trestnoprávnej zodpovednosti znalca za spáchanie trestného činu v zmysle § 347 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon (nepravdivý znalecký posudok, tlmočnícky úkon a prekladateľský úkon) alebo by znalec musel pristúpiť k odmietnutiu vykonania úkonu. Pritom takýmto konaním by naďalej dochádzalo k porušeniu práva účastníkov konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, keďže odmietnutie úkonu alebo odovzdanie nekvalitného posudku by konanie len predĺžilo. Za plynulosť konania nenesie zodpovednosť znalec, ale vždy konajúci orgán, ktorý mohol v záujme plynulosti konania uplatniť svoju právomoc voči znalcovi, ak by mal za to, že znalec neodovzdal znalecký posudok včas. V tomto konkrétnom prípade existovali vážne prekážky brániace vykonaniu znaleckého úkonu, ktoré akceptoval aj vyšetrovateľ, keďže voči znalcovi neuplatnil svoju právomoc nielen v priebehu znaleckého dokazovania, ale ani po odovzdaní znaleckého úkonu, keď znalcovi priznal znalečné v plnej výške bez využitia možnosti zníženia alebo nepriznania podľa § 3 ods. 5 písm. b) zákona o znalcoch. Z ohľadom na všetky vyššie uvedené skutočností vyznieva rozporuplne a nepresvedčivo vyjadrenie OR PZ v Trnave, ktoré bolo v rámci súčinnosti zaslané žalovanému. Minimálne však „reakčný“ čas na zaslanie vyjadrenia zo strany OR PZ v Trnave môže tiež dokresliť, kto nesie primárnu zodpovednosť za rýchlosť konania. 34. Aj napriek tomu, že výrokom žiadneho právoplatného rozhodnutia nebola žalobcovi uložená lehota na vypracovanie znaleckého posudku, žalobca aktívne s orgánom verejnej moci spolupracoval a niekoľkokrát mu ponúkal súčinnosť v záujme včasného a riadneho výkonu znaleckej činnosti. 35. Vo vzťahu k správnemu deliktu - skutku č. 2/ žalobca uviedol, že bol uznaný vinným za to, že v písomnom vyhotovení znaleckého úkonu - odborné stanovisko vo veci posúdenia príčiny poškodenia prevodovky osobného motorového vozidla značky Škoda, typ Fabia II, karosárska verzia Combi, evidenčné číslo R. XXX N. zo dňa 24.07.2015 č. 74/2015, náležíte neodôvodnil odborný záver ohľadom poškodenia prevodovky a teda porušil povinnosť riadneho vykonávania činnosti tak, aby celková skladba znaleckého posudku umožnila preskúmať jeho obsah a overiť odôvodnenosť postupov podľa § 16 ods. 2 písm. b) zákona o znalcoch v spojení s ustanoveniami § 17 ods. 6, § 17 ods. 3 písm. e) a § 18 zákona o znalcoch. 36. Žalobca uviedol, že prvostupňové rozhodnutie bolo založené na tej úvahe, že v preskúmavanom úkone sa obmedzil len na opis poškodených dielov a teóriu poškodenia ozubených kolies, no nebolo posúdené konkrétne poškodenie dielov, v dôsledku čoho bol odborný záver neodôvodnený. Tiež bolo žalovaným vytknuté, že danému znaleckému úkonu chýbala nevyhnutná individualizácia tvoriaca podstatu jeho nepreskúmateľnosti vo vzťahu k vlastným individualizovaným záverom, ktoré v posudku absentovali. 37. Podľa žalobcu úvaha žalovaného v preskúmavaných rozhodnutiach nemala žiadnu oporu v zákone a vychádzala len z jeho subjektívnych názorov. V znaleckom úkone boli poškodenia jednotlivých dielov názorným spôsobom (fotografiami) zdokumentované a opísané. Tiež boli uvedené informácie o technicky prijateľnom vzniku zistenej poruchy a v závere bol na základe zistení vyslovený technicky prijateľný názor znalca, ako mohla daná porucha vzniknúť. Jednalo sa o dve technicky prijateľné príčiny a nie domnienky ako to konštatoval žalovaný. Žalobca nesúhlasil s názorom žalovaného, že príčinu poruchy vplyvom vady materiálu ďalej neskúmal, nakoľko ak by išlo o vadu materiálu, porucha prevodovky by musela nastať skôr ako po najazdení 105 624 km ako malo skúmané vozidlo (bolo v prevádzke 38 mesiacov). A keďže vada materiálu ako príčina poruchy bola vylúčená, nebolo dôvodné, účelné a hospodárne tento variant poškodenia ďalej skúmať. 38. Žalobca konštatoval, že posudzovaný znalecký úkon obsahoval individualizovaný záver vo vzťahu ku konkrétnej skúmanej prevodovke spočívajúci v dvoch technicky prípustných možnostiach jej poškodenia s tým, že nebolo možné jednoznačne určiť, ktorý z týchto dvoch variantov mohol poruchu spôsobiť. 39. Poukázal na to, že napriek prijatému záveru v znaleckom úkone žalovaný konštatoval, že znalecký úkon sa mu javil ako nepreskúmateľný, avšak konkrétny dôvod nepreskúmateľnosti neuviedol a ani neodôvodnil konkrétnym zákonným ustanovením. Údajnú nepreskúmateľnosť žalovaný odôvodnil iba svojimi domnienkami bez opory v konkrétnom zákonnom ustanovení. 40. Žalobca mal za to, že pojem preskúmateľnosť znaleckého úkonu nie je bližšie definovaný. Dôvodom na označenie znaleckého úkonu za nepreskúmateľný nemôže byť iba skutočnosť, že ten kto úkon preskúmava, nemal dostatočné odborné znalosti, na základe ktorých by vedel závery znaleckého úkonu potvrdiť alebo vyvrátiť. 41. S poukazom na ust. § 2 ods. 2 zákona o znalcoch žalobca konštatoval, že znalecký úkon nie je určený pre kohokoľvek, ale je určený pre zadávateľa, ktorý ho môže použiť len na účel, ktorý je uvedený v znaleckom úkone. V prípade nejasností je znalec na požiadanie zadávateľa povinný znalecký úkon doplniť alebo vysvetliť. Znalecký úkon nie je verejnou listinou ani dokumentom, ktorý by mal vedieť každý pochopiť a už vôbec nie preskúmať a porozumieť odborným postupom a názorom znalca. Zároveň znalec je osoba aprobovaná štátnym orgánom, ktorý jeho zápisom do zoznamu uznáva jeho odbornosť a potom znalec musí požívať väčší stupeň dôvery z hľadiska prezentovania odborných názorov oproti iným osobám. Žalobca tiež poukázal na obsah dôvodovej správy k zákonu o znalcoch, v zmysle ktorej pri vnímanej spoločenskej úlohe znalca nemožno objektívne očakávať, že ktokoľvek, kto je so znaleckým úkonom konfrontovaný, by mal byť spôsobilý pochopiť, resp. preskúmať znalecký úkon bez primeraných odborných vedomostí, skúseností a vybavenia, teda len na základe samotného posudku. 42. Podľa žalobcu žalovaný nemal také odborné vedomosti a znalosti, aby bol spôsobilý samostatne a kvalifikovane riešiť úlohy, ktoré sú predmetom posúdenia v znaleckých posudkoch. Preto nemožno vylúčiť, že to čo sa žalovanému javilo ako nepreskúmateľné, mohlo by sa znalcovi z príslušného odboru javiť ako preskúmateľné a pochopiteľné. 43. Aj z ustanovení iných právnych predpisov (§ 127 OSP, § 142 TP, § 36 Správneho poriadku) vyplýva, že úlohou znalca je vyplnenie takého miesta v konaní, v ktorom je potrebné posúdiť také skutočnosti, na ktorých posúdenie sú potrebné odborné znalosti. V prípade nejasnosti o znaleckom posudku, môže konajúci orgán vykonať výsluch znalca, príp. dať preskúmať znalecký posudok inému znalcovi. Ak by mal byť znalecký úkon pochopiteľný a preskúmateľný pre kohokoľvek, neustanovovali by osobitné predpisy takúto právomoc len znalcom. 44. Pojem riadny výkon znaleckej činnosti žalobca považoval za bezobsažný a neurčitý, pričom jeho hodnotiace naplnenie cez extenzívny výklad iného neurčitého pojmu preskúmateľnosť je vždy vysoko subjektívne. Výklad pojmu preskúmateľnosť v takom rozsahu ako bol vykonaný žalovaným vyhodnotil žalobca ako prekročenie diskrečnej právomoci žalovaného, nakoľko nebolo mu preukázané žiadne konkrétne pochybenie, spočívajúce v porušení zákona, príp. podzákonného predpisu. Žalovaný nevykonal žiadny dôkaz, ktorý by dosvedčoval a robil logickým jeho prijatý záver o nepreskúmateľnosti predmetného znaleckého úkonu. Údajné jeho pochybenia založil žalovaný len na svojich domnienkach a výkladoch právne neurčitých pojmov. Podľa žalobcu dôvodnosť uloženia sankcie a aj vedenie samotného konania tak začína aj končí len na neodôvodnených domnienkach a výkladoch žalovaného, ktoré sa javia ako svojvoľné, nemajúce oporu v zákone o znalcoch, resp. v iných právnych predpisoch. Podľa žalobcu správny orgán nemôže si v rámci svojej správnej úvahy „primyslieť“ (vytvoriť) ďalšie kritéria, ktoré zákon neobsahuje. 45. Žalobca poukázal na to, že podstatnou skutočnosťou preskúmavaného znaleckého úkonu bolo to, že nešlo o znalecký posudok, ale o odborné stanovisko. Zákon o znalcoch pre znalecký posudok výslovne ustanovuje konkrétne náležitosti. Čo sa týka iných úkonov znaleckej činnosti, znalec v súlade s ustanovením § 18 zákona o znalcoch primerane použije ustanovenia o znaleckom posudku. Žalovaný pojem „primerane“ v súvislosti s predmetným znaleckým úkonom vykladal tak, že primeranosť náležitostí znaleckého posudku sa dotýka všetkých relevantných obsahových náležitosti znaleckého posudku, keďže opačným výkladom by medzi znaleckým posudkom a inými úkonmi znaleckej činnosti vznikali neodôvodnené a neobhájiteľné (obsahové) rozdiely. Práve obsahové rozdiely medzi jednotlivými úkonmi znaleckej činnosti sú dôvodom, že zákonodarca rozlišuje medzi znaleckým posudkom a inými znaleckými úkonmi. Ak by bol prijateľný výklad žalovaného, potom by sa znalecké úkony od seba odlišovali iba označením a inak by museli byť z hľadiska formálneho aj obsahového totožné. 46. V dôvodovej správe k návrhu zákona o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch sa k § 16 uvádza: „Hoci znalecká činnosť je založená najmä na vyhotovovaní znaleckých posudkov ako najviac frekventovaného znaleckého úkonu, napriek tomu návrh za znalecké úkony označuje aj iné úkony ako sú znalecké posudky. Najčastejšie ide o doplnenia a vysvetlenia (písomné aj ústne) už k podaným znaleckým posudkom, ďalej o odborné stanoviská, vyjadrenia, potvrdenia a vysvetlenia o skutočnostiach, ktoré sú predmetom znaleckého skúmania - napríklad podľa §105 ods. 1 Trestného poriadku alebo §127 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, poprípade § 36 zákona Správneho poriadku. Hore vymenované typy znaleckých úkonov nemusia byť vždy podané písomnou formou, ale môžu byť podané aj prostredníctvom výpovede do zápisnice. Toto je však možné využiť v konaní pred orgánom verejnej moci. Okrem týchto typov znaleckých úkonov môžu nimi byť aj konzultácie poskytnuté pre iné subjekty a iných znalcov za úhradu. Odborné stanovisko, vyjadrenie, potvrdenie alebo vysvetlenie nemusí spĺňať náležitosti znaleckého posudku, musí však byť v prípade jeho písomného podania zviazané, označené číslom, pod ktorým je úkon zapísaný v denníku a opatrené pečiatkou a podpisom znalca. Tieto odborné závery sa najčastejšie budú používať pri riešení čiastkových znaleckých úloh, na ktoré nie je potrebné podať znalecký posudok.“ 47. Z Prílohy č. 5 k Legislatívnym pravidlám vlády Slovenskej republiky, upravujúcej právny jazyk vyplýva, že slovo „primerane“ sa použije vtedy, ak sa na určité vzťahy majú uplatňovať len niektoré časti jestvu- júcej právnej úpravy. Výklad správneho orgánu, z ktorého vyplýva, že všetky úkony znaleckej činnosti musia v podstate spĺňať rovnaké náležitosti ako znalecký posudok, vybočuje nielen zo zákonného rámca, ale aj z legislatívneho zámeru a jazykového výkladu pojmu „primerane“. 48. Podľa žalobcu žalovaný prekročil rámec dovolenej úvahy, keď mu vyčítal, že bližšie neskúmal lomové plochy a vlastnosti posudzovaných dielov. Už z pojmu „stanovisko“ vyplýva, že ide o vyjadrenie odborného názoru, ktorý má oporu a zodpovedá príslušnému stavu vedy v danom obore. Poukázal na to, že v danom znaleckom úkone - odbornom stanovisku poškodenia jednotlivých dielov názorne (fotografiami) zdokumentoval a opísal, uviedol informácie o technicky prijateľnom vzniku zistenej poruchy a vyslovil technicky prijateľný názor na vznik danej poruchy a teda naplnil všetky zákonné požiadavky kladené na znalecký úkon. 49. K výške uloženej sankcie žalobca uviedol, že v súlade s ustálenou judikatúrou (napr. NS SR sp. zn. 2Sžp/16/2011, 5Sžo/204/2010, 3SžoKS/64/2006 a iné) bolo povinnosťou správneho orgánu náležite zdôvodniť uloženie sankcie v určitej výške, ak zákon pripúšťa rozpätie sankcie. Správny orgán je povinný prihliadnuť na okolnosti viazané na subjekt, samotný skutok a jeho následok. Určenie výšky pokuty v rámci určeného rozpätia je síce vecou voľného uváženia, to však neznamená, že môže byť uložená v ľubovoľnej výške. Voľná úvaha aj pri takomto rozhodovaní je myšlienkový proces, v rámci ktorého má príslušný orgán zvažovať závažnosť porušenia predpisov vo vzťahu ku každému zisteniu, jeho následky, dobu protiprávnosti, aby uložená pokuta spĺňala nielen požiadavku represie, ale aj preventívny účel s prognózou budúceho pozitívneho správania sa dotknutej osoby. Pri uložení pokuty správny orgán prihliadne na závažnosť, spôsob i čas trvania následkov protiprávneho konania. 50. Z rozhodnutia musí vyplývať, aká vlastne bola miera ohrozenia verejného záujmu, ako sa správne orgány vvsporiadali s otázkou závažnosti správneho deliktu, spôsobu jeho spáchania, ako vyhodnotili jeho následky, pohnútky účastníka konania, okolnosti, za ktorých k spáchaniu správneho deliktu došlo atď. 51. Z rozhodnutia pritom vôbec nebolo možné zistiť, aká vlastne bola miera ohrozenia verejného záujmu, príp. škoda alebo iná ujma, resp. či vôbec k takémuto následku došlo. Z napadnutého rozhodnutia vyplývalo, že objektom tohto správneho deliktu je záujem štátu na riadnom vykonávaní znaleckej činnosti. Miera ohrozenia ani samotné ohrozenie tohto záujmu neboli vôbec odôvodnené ani opísané. Žalobca pritom svojou činnosťou nespôsobil nikomu škodu ani inú ujmu. Správny orgán nespochybnil žiaden, ani čo i len čiastkový záver preskúmavaného znaleckého úkonu. Potom bolo nepochybné, že prípadné nedostatky v znaleckej činnosti žalobcu nemali materiálny charakter alebo dopad. Mohlo ísť maximálne o pochybenia formálneho charakteru. 52. Z napadnutého rozhodnutia vyplývalo, že správny orgán vzal do úvahy, že žalobca doteraz nebol za správny delikt sankcionovaný a že za znalecký úkon (v správnom delikte II.) mal inkasovať odmenu viac ako 500,- €. Túto skutočnosť správny orgán konštatoval bez toho, aby sa čo i len pokúsil zistiť reálne účtovanú odmenu. Žalobca uviedol, že za tento úkon vyúčtoval odmenu vo výške 443,50 € bez DPH. Bolo teda zrejmé, že sankcia uložená za správny delikt II. bola viac ako trojnásobne vyššia ako účtovaná odmena a ak by sme zobrali do úvahy skutočnosť, že v odmene sú započítané aj priame hotové výdavky, ktoré žalobcovi s vypracovaním znaleckých posudkov vznikli a tiež ďalšie náklady (nájom priestorov, energie, služby, cena práce atď.), uložená sankcia bola vo výške minimálne sedem násobku „úžitku“, ktorý žalobcovi za vypracovanie úkonu plynul. 53. Vzhľadom na to, že žiadny zdroj, údaj, výpočet a záver v preskúmavanom znaleckom úkone nebol spochybnený ani rozporovaný a sankcia bola uložená len preto, že znalecký úkon sa správnemu orgánu subjektívne javil ako nepresvedčivý, výška peňažnej sankcie vo výške 2.000,- € (1. 500,- €) sa žalobcovi javila ako neprimeraná. 54. Replikou zo dňa 05.09.2018 žalobca zotrval na v žalobe uvedených námietkach a poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR č. 2As 204/2014 zaoberajúceho sa plynutím subjektívnej a objektívnej lehoty na uloženie sankcie pri trvácich správnych deliktoch. Vyjadrenie žalovaného. 55. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním zo dňa 10.05.2016 a žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť, pričom po stručnom opise obsahu priebehu administratívneho konania a preskúmavaných rozhodnutí zaujal stanovisko k jednotlivým žalobným námietkam. 56. K namietanej preklúzii (uplynutiu 1 ročnej subjektívnej lehoty určenej v § 27 ods. 7 zákona o znalcoch - zánik jeho deliktuálnej zodpovednosti) vo veci podozrenia so spáchania správneho deliktu č. 1/ v zmysle § 27 ods. 1 písm. a) zákona o znalcoch (spôsobenie prieťahov v konaní) žalovaný uviedol, že prvostupňový správny orgán pri vymedzení protiprávneho konania (ohraničení obdobia páchania správneho deliktu) a jeho právnej kvalifikácie vychádzal zo skutočnosti, že rozhodnutie o pribratí znalca do konania nadobudlo právoplatnosť dňa 24.04.2014. Vyšetrovateľka Policajného zboru určila lehotu na vykonanie znaleckého posudku jeden mesiac. Lehota na vykonanie znaleckého posudku márne uplynula 24.05.2014. Za spôsobenie prieťahov podľa § 27 ods. 1 písm. a) sa považuje prekročenie lehoty určenej orgánom verejnej moci o viac ako 30 dní. Toto znamená, že konanie žalobcu začalo napĺňať skutkovú podstatu iného správneho deliktu dňa 24.06.2014. Žalobca predložil OR PZ v Trnave znalecký úkon až dňa 16.03.2015. Obdobie, kedy žalobca spôsoboval prieťahy, bolo ohraničené na jednej strane prekročením lehoty určenej vyšetrovateľkou Policajného zboru o 30 dní (24.06.2014) a na strane druhej dňom odovzdania znaleckého posudku vyšetrovateľovi PZ (16.03.2015). Žalobca sa teda dopustil takzvaného trváceho správneho deliktu (per analogiam § 122 ods. 12 Trestného zákona) v období od 24.06.2014 do 16.03.2015. 57. Otázkou počiatku plynutia subjektívnej lehoty pri trvácich správnych deliktoch sa zaoberal Najvyšší správny súd v rozsudku č. 5 Afs 7/2011 - 799 zo dňa 25.02.2016, www.nssoud.cz. V označenom rozhodnutí Najvyšší správny súd uviedol: „Nejvyšší správni soud tak shodně se závěry krajského soudu uzavírá, že v projednávané věci počala subjektívni lhůta pro uložení pokuty běžet ve stejný moment jako lhůta objektívni, tj. ke dni ukončení trvajícího deliktu...“. 58. S prihliadnutím na uvedené bol žalovaný toho názoru, že subjektívna lehota v danej veci začala plynúť nasledujúci deň po dni, kedy žalobca prestal udržiavať protiprávny stav (17.03.2015), a preto napadnuté rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť v rámci jednoročnej subjektívnej lehoty. 59. K námietke žalobcu, že v danej veci nebolo nariadené ústne pojednávanie hoci sa jednalo o konanie povahou trestné, pričom odkazoval na celú škálu rozhodnutí slovenských ako aj zahraničných súdov, žalovaný uviedol, že uvedené súdne rozhodnutia vytýkali správnym orgánom, že obvinenému zo správneho deliktu, resp. z iného protiprávneho činu postihovaného normami správneho práva trestného nebol vytvorený dostatočný priestor na to, aby sa mohol vyjadriť ku skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a účinne sa brániť. 60. Poukázal tiež na to, že žalobca neuviedol to, k akému podkladu pre rozhodnutie, resp. spôsobu jeho získania sa chcel na ústnom pojednávaní vyjadriť alebo akými skutočnosťami mal jeho výsluch prispieť k zistenému skutočnému stavu veci, event. aké ďalšie dokazovanie chcel navrhnúť vykonať žalovanému. 61. Z častí prvostupňového správneho rozhodnutia (Bod I. Skutkové zistenia /správny delikt bod I./ a bod II. Skutkové zistenia /správny delikt bod II/ prvostupňového správneho rozhodnutia obsahujúcich opis priebehu zisťovania skutočného stavu veci) vyplývalo, že žalovaný vytvoril žalobcovi dostatočný priestor na to, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým dôkazom použitým pre rozhodnutie v danej veci, event. navrhnúť žalovanému vykonanie ďalších dôkazov. 62. K deliktu č. 1/ žalovaný uviedol, že mu bol dňa 06.02.2015 doručený podnet súvisiaci s nečinnosťou žalobcu v konaní vedenom na OR PZ v Trnave pod ČVS: ORP-1981/1-OVK- TT-2013. Žalovaný listom zo dňa 13.02.2015 oznámil žalobcovi, že začína voči nemu konanie o správnom delikte a zároveň vytvoril priestor žalobcovi na vyjadrenie sa k skutkovým a právnym zisteniam uvedeným v oznámení o začatí správneho konania. Žalovanému bolo doručené vyjadrenie žalobcu z 27.02.2015. V záujme zistenia skutočného stavu veci sa žalovaný obrátil na konajúci orgán verejnej moci a požiadal ho o poskytnutie súčinnosti a bolo mu dňa 11.09.2015 doručené vyjadrenie OR PZ v Trnave. 63. Ohľadom deliktu č. 2/ žalovaný uviedol, že mu bol dňa 05.08.2015 doručený podnet vo veci vypracovania znaleckého úkonu č. 74/2015. Žalovaný vyzval žalobcu na predloženie znaleckého úkonu a vyjadrenia k podnetu. Žalovanému bolo dňa 05.10.2015 doručené podanie žalobcu, v ktorom tento vyjadril presvedčenie o správnosti odborného záveru znaleckého úkonu č. 74/2015. Po oboznámení sa s obsahom znaleckého úkonu č. 74/2015 žalovaný vyvodil záver, že jestvuje dôvodné podozrenie, že znalecký úkon nebol vykonaný riadne. Žalovaný vyzval žalobcu v podaní zo dňa 14.10.2015, označenom ako „Začatie správneho konania“ na vyjadrenie k skutkovým a právnym zisteniam správneho orgánu. Túto zásielku žalobca prevzal dňa 20.10.2015, avšak k veci sa nevyjadril. 64. Žalovaný poukázal na odôvodnenie prvostupňového správneho rozhodnutia, v ktorom bol prvostupňovým orgánom náležíte odôvodnený postup spočívajúci v nenariadení ústneho pojednávania v predmetnej veci. Konanie o správnom delikte sa riadi ustanoveniami Správneho poriadku, ktorého ustanovenie § 21 ods. 1 vytvára konajúcemu správnemu orgánu priestor pre úvahu o nariadení ústneho pojednávania. Citované ustanovenie príkladmo vymenúva prípady, kedy správny orgán nariadi pojednávanie. Ide o prípad, kedy ústne pojednávanie prispeje k objasneniu veci alebo to ustanovuje osobitný zákon. 65. Prvostupňový správny orgán mal ku dňu vydania prvostupňového rozhodnutia za to, že žalobca svojou výpoveďou nemohol objasniť prejednávanú vec viac, ako to urobil v písomných vyjadreniach. Spisový materiál obsahoval dostatok dôkazov na to, aby žalovaný presne a úplne zistil skutočný stav a vec rozhodol. Žalovaný vytvoril žalobcovi dostatočný priestor na to, aby sa mohol k podkladom pre rozhodnutie vyjadriť, predložiť dôkazy, event. navrhnúť doplnenie dokazovania. S ohľadom na uvedené je zrejmé, že zásada materiálnej pravdy bola v danom prípade naplnená, a preto mohol žalovaný vziať pri úvahe o (ne)nariadení ústneho pojednávania aj ďalšie zásady, ktorými je správne konanie ovládané - zásada písomnosti, zásada hospodárnosti a zásada rýchlosti. Žalobca sa do vydania prvostupňového rozhodnutia v danej veci nariadenia ústneho pojednávania ani len nedomáhal a dokonca sa k začatiu v poradí druhého sankčného konania (deliktu č. 2) - správneho konania vo veci neriadne vykonaného znaleckého úkonu č. 74/2015, ani nevyjadril. Dôvodmi nenariadenie ústneho pojednávania sa zaoberal aj v rámci napadnutého rozhodnutia. 66. Žalovaný poukázal ohľadom skutku č. 1 na to, že žalobca namietal, že nebola naplnená skutková podstata správneho deliktu podľa § 27 ods. 1 písm. a) zákona o znalcoch, podľa ktorého: „Znalec, tlmočník, prekladateľ sa dopustí správneho deliktu, ak i) spôsobí bez vážnych dôvodov uznaných súdom alebo iným orgánom verejnej moci prieťahy v súdnom alebo inom konaní, v ktorom bol ustanovený; ii) za spôsobenie prieťahov sa považuje prekročenie lehoty určenej na vykonanie úkonu súdom alebo iným orgánom verejnej moci o viac ako 30 dní“ 67. Žalobca tiež uviedol, že konajúci orgán verejnej moci (OR PZ v Trnave) mu neuložil poriadkovú pokutu a ani mu nekrátil znalečné. Z uvedeného žalobca vyvodil záver, že konajúci orgán bol toho názoru, že prieťahy mali svoj pôvod v okolnostiach nezávislých na vôli žalobcu, a preto nebola splnená podmienka „bez vážnych dôvodov uznaných orgánom verejnej moci“. 68. V podaní zo dňa 08.06.2015 označenom ako „Zaslanie uznesenia a správy“ vyšetrovateľka PZ uviedla, že znalecký posudok bol vypracovaný oneskorene a po viacerých urgenciách. Z listiny vyhotovenej OR PZ v Trnave dňa 11.09.2015 označenej ako „Žiadosť o podanie správy - zaslanie“ pre žalovaného vyplynulo, že rozhodnutie o pribratí znalca do konania nadobudlo právoplatnosť dňa 24.04.2014. Vyšetrovateľka PZ určila lehotu na vykonanie znaleckého posudku 30 dní. Lehota na vykonanie znaleckého posudku márne uplynula dňa 24.05.2014. 69. Konajúci orgán verejnej moci v predmetnom podaní uviedol, že žalobca nepredložil znalecký posudok včas a na jeho predloženie bol zo strany vyšetrovateľky PZ vyzývaný viackrát (prostredníctvom elektronickej správy, event. telefónu). Nakoniec žalobca predložil znalecký posudok až dňa 16.03.2015. Z tohto podania bolo tiež zrejmé, že lehota na predloženie znaleckého posudku nebola konajúcim orgánom verejnej moci predĺžená. 70. Uvedené skutočnosti, teda viacnásobné urgovanie žalobcu zo strany príslušného orgánu vo vzťahu k splneniu si povinnosti žalobcu, podľa žalovaného dostatočne preukazujú, že konajúci orgán verejnej moci mal za to, že prieťahy boli spôsobené bez toho, aby na to existovali vážne dôvody. Žalovaný vzal pri rozhodovaní danej veci do úvahy tú skutočnosť, že prieťahy v trestnom konaní vznikli nielen zavinením žalobcu. Uvedené sa prejavilo pri posudzovaní závažnosti tohto správneho deliktu a žalovaný dokonca z tohto dôvodu znížil aj výšku sankcie. 71. K námietke žalobcu, že nemohol prekročiť lehotu stanovenú vyšetrovateľkou PZ o 30 dní, pretože konajúci orgán verejnej moci neuviedol od kedy lehota na vykonanie znaleckého posudku plynie a lehotu na vykonanie znaleckého posudku uviedol do odôvodnenia, nie do výroku rozhodnutia o ustanovení za znalca, žalovaný uviedol, že lehota na vykonanie znaleckého posudku začala plynúť nasledujúci deň po dni kedy rozhodnutie o ustanovení za znalca nadobudlo právoplatnosť. Vzhľadom na to, že lehotu neurčila vyšetrovateľka PZ vo výroku, ale v odôvodnení rozhodnutia o pribratí znalca do konania, žalovaný uviedol, že o. i. aj z e-mailovej komunikácie žalobcu s vyšetrovateľkou PZ vyplývalo, že žalobca sa celkom jednoznačne snažil riadiť lehotou stanovenou uznesením o pribratí znalca do konania. To znamená, že žalobca presne vedel dokedy má predložiť znalecký posudok konajúcemu orgánu verejnej moci. Preto obranu žalobcu v tejto veci vyhodnotil ako účelovú. 72. Žalobca namietal, že zamestnanci žalovaného s ohľadom na ich odbornosť nedokážu posúdiť to, či znalecký úkon č. 74/2015 bol preskúmateľný alebo nie a zároveň žalobca vyjadril presvedčenie, že znalecký úkon č. 74/2015 bol preskúmateľný. Ak by znaleckému posudku, resp. úvahám akými dospel znalec k svojim záverom mal porozumieť len iný znalec, tak znalecké skúmanie stráca na význame. Orgány verejnej moci alebo iné osoby žiadajú o vypracovanie znaleckých úkonov práve preto, že sami nemajú odborné vedomosti, resp. ich nemajú v takej miere, aby mohli vyvodiť zodpovedný záver v určitej odbornej otázke. Takýto názor prezentovaný žalobcom by viedol k záveru, že orgány verejnej moci by nemuseli „porozumieť“ znaleckému posudku, ale ten bez ďalšieho hodnotenia prevziať. 73. Z rozhodovacej praxe súdov (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.1.2010, sp. zn. 1 M Obdo V 11/2008, in: Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 7/2010, rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 06.08.2009, sp. zn. 30 Cdo 352/2008, www.nsoud.cz) vyplýva, že znalecký posudok musí byť vyhotovený tak, aby ten komu je určený mal možnosť sa oboznámiť z akých zistení znalec vychádzal, akou cestou, resp. akými úvahami sa spravoval pri vyslovení odborného záveru. Ústavný súd Českej republiky vo svojom rozhodnutí zo dňa 30.04.2007, sp. zn. III. ÚS 299/06, www.usoud.cz dokonca uviedol, že orgán verejnej moci má povinnosť hodnotiť celý proces tvorby znaleckého posudku, vrátane jeho odbornej správnosti. 74. Žalovaný uviedol, že v danej veci znalecký úkon č. 74/2015 vyhodnotili ako nepreskúmateľný na prvostupňovom orgáne dve osoby s právnickým vzdelaním, rozkladová komisia (päť osôb s právnickým vzdelaním) a konečne minister spravodlivosti. Zamestnanci žalovaného sa v podstate denne stretávajú so znaleckými úkonmi z rôznych odborov a odvetví. Nezriedka sa stáva, že samotní znalci si neuvedomujú, že ich úkony sú nepreskúmateľné, pretože niektoré postupy alebo závery sa im zdajú samozrejmé a uvádzajú ich bez ďalšieho, resp. bližšieho odôvodnenia ako jednoznačné závery a konštatovania. Práve z tohto dôvodu logickosť a zrozumiteľnosť znaleckého posudku dokáže lepšie posúdiť „neznalec“. 75. K inému záveru ako k tomu, že znalecký úkon má byť preskúmateľný aj žalovaným, nemožno prísť ani samotným výkladom § 27 ods. 10 zákona o znalcoch. Predmetné ustanovenie pojednáva o tej skutočnosti, že správne delikty (t. j. posúdenie toho, či v konkrétnom prípade došlo k porušeniu povinností pri vykonávaní znaleckej činnosti) prejednáva žalovaný, nie iný znalec. 76. V danom prípade žalovaný nezisťoval skutočnú príčinu poškodenia prevodovky, hoci podávateľ v podnete logicky a zrozumiteľne vysvetlil, prečo odborný záver žalovaného vyslovený v znaleckom úkone č. 74/2015 nebol vecne nesprávny. 77. Účelom správneho trestania nie je v zásade postihovanie znalcov za ich odborné názory, s výnimkou extrémnych názorových previnení. Žalovaný bol predovšetkým oprávnený overiť to, či sú čiastkové závery, resp. meritórny záver zrozumiteľné, opierajú sa o hodnoverné podklady a logické úvahy, príp. či znalecký úkon nie je vnútorne rozporný. 78. Prvostupňový orgán podrobne preštudoval znalecký úkon č. 74/2015 (v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia) a dospel k záveru, že žalobca v znaleckom úkone č. 74/2015 len opísal poškodené súčiastky, ale bližšie nerozviedol charakter poškodenia a ani nezisťoval vlastnosti materiálu, z ktorého boli predmetné diely vyrobené. Žalobca síce v znaleckom úkone č. 74/2015 uviedol teóriu poškodenia ozubených kolies, ale nijako túto teóriu neaplikoval na daný prípad a nevyvodil čiastkové závery smerujúce k meritórnemu záveru. Naviac žalobca túto teóriu necitoval, ale vydával ju za svoju. Znalecký úkon č. 74/2015 žalobca uzatvoril domnienkami, ktoré nemali oporu v okolnostiach opísaných v predchádzajúcom texte, t. j. akoby ani nesúviseli s ostatnou časťou znaleckého úkonu. Nepreskúmateľnosťou znaleckého úkonu č. 74/2015 sa zaoberal aj žalovaný v napadnutom rozhodnutí. 79. K námietke žalobcu, že žalovaný odôvodnil nepreskúmateľnosť znaleckého úkonu len svojimi domnienkami a pojem riadneho výkonu činnosti podľa § 16 ods. 2 písm. b) zákona o znalcoch vyložil extenzívne, žalovaný uviedol, že skutočnosť, že znalecký úkon č. 74/2015 bol nepreskúmateľný podrobne odôvodnil v obidvoch preskúmavaných rozhodnutiach. Bolo nesporné, že ak je znalecký úkon nepreskúmateľný, nemohol byť vykonaný riadne. 80. Pojem riadne vyložil Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí z 06.08.2009, sp. zn. 30Cdo 352/2008, www.nsoud.cz takto: Soud při hodnocení znaleckého posudku musí zkoumat, zda provedený úkon byl učiněn řádně, t. j. zda znalec dodržel soudem uložené zadání (zodpověděl na otázky, resp. zadání soudu k předmětu znaleckého úkonu s určitě a srozumitelně vyloženým závěrem, který má oporu v podkladových materiálech, netrpí rozpory atd.). 81. Žalobca ďalej namietal, že nešlo o znalecký posudok, ale o odborné stanovisko, a preto ustanovenia pojednávajúce o obsahových a formálnych náležitostiach znaleckého posudku sa podľa § 18 zákona o znalcoch mali použiť len primerane. Túto výhradu žalovaný predpokladal už v čase rozhodovania danej veci na prvom stupni, a preto v prvostupňovom rozhodnutí uviedol: „...nie je rozhodujúce ako znalec označí znalecký úkon, ale to, či výsledok znaleckého skúmania je presvedčivý. Druh znaleckého úkonu je potrebné prispôsobiť úlohe znaleckého skúmania. V danom prípade meritórny záver ohľadom príčiny poškodenia prevodovky nemá oporu v znaleckom skúmaní, t. j. je nepresvedčivý.“ 82. Výklad žalobcu spočívajúci v tom, že na titulnej strane znaleckého úkonu bol označený ako „odborné stanovisko“, a teda na tento úkon znaleckej činnosti sa nevzťahujú ustanovenia pojednávajúce o znaleckom posudku, by vytváral priestor na to, aby sa znalci vyhýbali (a prax dokazuje to, že sa o to pokúšajú) dodržiavaniu formálnych a obsahových náležitostí znaleckého posudku tým, že svoje úkony by nehľadiac na zložitosť predmetu skúmania označovali inak ako znalecké posudky. Inak povedané, stupeň zložitosti znaleckého skúmania je určujúcim kritériom pri posúdení druhu znaleckého úkonu a nie to, ako znalec úkon znaleckej činnosti označí. V krajnom prípade by znalci na titulnej strane svoje úkony označovali inými pojmami ako predpokladá § 16 ods. 1 zákona o znalcoch a bránili by sa tým, že nejde o znalecký úkon, a teda žalovaný by ich nemohol postihnúť. V prípade posúdenia toho, či ide alebo nejde o znalecký úkon, taktiež nie je dôležité označenie úkonu, ale jeho obsah, t. j. či úkon má alebo nemá základné vlastnosti znaleckého úkonu, najmä či je opatrený odtlačkom úradnej pečiatky, obsahuje znaleckú doložku. Pokiaľ by bol určitý úkon označený ako znalecký posudok bez toho, aby spĺňal vyššie uvedené znaky, nešlo by o úkon podľa zákona o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch. 83. K žalobcom prednesenej námietke o nedostatočnom odôvodní výšky uloženej sankcie, žalovaný poukázal na záverečnú časť prvostupňového rozhodnutia označenej ako IV. Úvaha o druhu a výške sankcie, v ktorej boli podrobne opísané úvahy, ktoré prvostupňový orgán viedli k uloženiu peňažnej pokuty vo výške 2.000,- €. 84. Hneď v úvode napadnutého rozhodnutia žalovaný nadviazal na zistenia opísané v predchádzajúcich častiach prvostupňového rozhodnutia a vyslovil záver o naplnení materiálnej a formálnej stránky tak jedného ako aj druhého správneho deliktu. Žalovaný zohľadňujúc asperačnú zásadu porovnával závažnosť obidvoch správnych deliktov. Podrobnou úvahu dospel žalovaný k názoru, že spáchanie správneho deliktu č. 2/ (nie riadne vykonaný znalecký úkon) bolo závažnejšie previnenie, a preto bude žalovaným postihnutý žalobca len za tento protiprávny čin. Naopak spáchanie správneho deliktu č. 1/ bolo priťažujúcou okolnosťou. 85. Ďalej žalovaný uviedol, z akého dôvodu nepristúpil k uloženiu najmiernejšej sankcie (písomné napomenutie) ako aj prísnejších druhov sankcií (zákaz výkonu činnosti, event, vyčiarknutie zo zoznamu). Žalovaný ustálil, že adekvátnym druhom sankcie v danom prípade bude peňažná pokuta a zároveň uviedol zákonom stanovenú hornú hranicu (33.190,- €). 86. Výšku peňažnej pokuty žalovaný dôvodil: 1) závažnosťou prejednávaného správneho deliktu (nepreskúmateľný znalecký úkon), 2) trojnásobkom výšky odmeny ako protiplnenia za vykonanie znaleckého posudku č. 74/2015, t.j. aby výška peňažnej pokuty odradila žalobcu od páchania obdobných správnych deliktov (vykonávania arbitrárnych znaleckých úkonov), 3) priťažujúcou okolnosťou spočívajúcou v spáchaní správneho deliktu č. 2/. 87. So zreteľom na uvedené prišiel žalovaný k záveru, že peňažná pokuta 2.000,- € (vo výške 6 % zákonnej sadzby) bude primeraná, zodpovedajúca preventívnej a represívnej funkcii trestu a takisto zodpovedajúca charakteru porušenej povinnosti. 88. S námietkami prezentovanými žalobcom v opravnom prostriedku ohľadom primeranosti sankcie sa žalovaný vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia na str. 12 až 13. Žalovaný uviedol, že, hoci miera zavinenia sa pri postihu právnickej osoby za správny delikt neskúma (napr. MATES, P. a kol. Základy správneho práva trestného. 5. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2010, s. 163), zohľadnil tú skutočnosť, že miera zodpovednosti žalobcu za spôsobenie prieťahov nebola výrazná a sankciu znížil na 1.500,- €. S ohľadom na skutočnosti uvedené vyššie bol žalovaný toho názoru, že druh ako aj výška sankcie vychádzajú z logických a zrozumiteľne opísaných úvah. Posúdenie skutkových tvrdení a právnej argumentácie. 89. Krajský súd v Bratislave ako správny súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 11 ods. 1 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia pojednávaní vo veci, a to v súlade s § 107 ods. 2 SSP a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného nebolo vydané v súlade so zákonom. 90. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 91. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 92. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 93. Podľa § 491 ods. 1 SSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa odseku 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba. 94. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 382/2004 Z. z., znalec, tlmočník alebo prekladateľ je fyzická osoba alebo právnická osoba splnomocnená štátom na vykonávanie činnosti podľa tohto zákona, ktorá je zapísaná v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov. 95. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 382/2004 Z. z., znalecká činnosť je špecializovaná odborná činnosť vykonávaná za podmienok ustanovených v tomto zákone znalcami pre zadávateľa. Úkonmi znaleckej činnosti sú najmä znalecký posudok a jeho doplnok, odborné stanovisko alebo potvrdenie a odborné vyjadrenie a vysvetlenie. 96. Podľa § 16 ods. 2 písm. b) zákona č. 382/2004 Z. z., znalec je povinný vykonávať znaleckú činnosť riadne a v určenej lehote. 97. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 382/2004 Z. z., písomne vyhotovený znalecký posudok obsahuje a) titulnú stranu, b) úvod, c) posudok, d) záver, e) prílohy potrebné na zabezpečenie preskúmateľnosti znaleckého úkonu, f) znaleckú doložku. 98. Podľa § 17 ods. 6 zákona č. 382/2004 Z. z. titulná strana znaleckého posudku obsahuje identifikačné údaje znalca, označenie „znalecký posudok“, poradové číslo znaleckého posudku a stručnú charakteristiku predmetu znaleckého skúmania. „Úvod“ obsahuje úlohy určené zadávateľom a právny úkon, na ktorý sa znalecký posudok použije. V časti „posudok“ znalec uvedie opis predmetu znaleckého skúmania a skutočností, na ktoré pri úkone znaleckej činnosti prihliadal, uvedie postup, na ktorého základe sa dopracoval k odpovediam na otázky položené zadávateľom a k splneniu ním uložených úloh. V časti „záver“ znalec odcituje otázky zadávateľa a uvedie na ne stručné odpovede. Celková skladba znaleckého posudku musí umožniť preskúmať jeho obsah a overiť odôvodnenosť postupov. Prílohy znaleckého posudku môžu tvoriť samostatnú, so znaleckým posudkom nezošitú časť; v takom prípade musia obsahovať údaje o znaleckom posudku, ku ktorému sa viažu, musia byť zošité a opatrené úradnou pečiatkou a podpisom znalca. Ak je prílohou znalecký posudok iného znalca, postačuje identifikácia prílohy v znaleckom posudku. Rovnako sa postupuje pri prílohách, ktorých rozsah je väčší ako rozsah časti „posudok“. 99. Podľa § 17 ods. 8 zákona č. 382/2004 Z. z., pri vypracúvaní znaleckých posudkov znalci postupujú podľa všeobecne záväzných právnych predpisov a inštrukcií Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. 100. Podľa § 18 zákona č. 382/2004 Z. z., pri vykonávaní ostatných úkonov znaleckej činnosti znalec primerane použije ustanovenia o znaleckom úkonu. 101. Podľa § 27 ods. 1 písm. a) zákona č. 382/2004 Z. z., sa iného správneho deliktu dopustí znalec, ktorý spôsobí bez vážnych dôvodov uznaných súdom alebo iným orgánom verejnej moci prieťahy v súdnom alebo inom konaní, v ktorom bol ustanovený; za spôsobenie prieťahov sa považuje prekročenie lehoty určenej na vykonanie úkonu súdom alebo iným orgánom verejnej moci o viac ako 30 dní. 102. Podľa § 27 ods. 1 písm. b) zákona č. 382/2004 Z. z., znalec, tlmočník, prekladateľ sa dopustí správneho deliktu, ak poruší iné povinnosti ustanovené týmto zákonom. 103. Podľa § 27 ods. 3 zákona č. 382/2004 Z. z., za správny delikt podľa odseku 1 možno uložiť tieto sankcie: a) písomné napomenutie, b) peňažnú pokutu do 1 650 eur fyzickej osobe a do 33 190 eur právnickej osobe, c) zákaz výkonu znaleckej činnosti, tlmočníckej činnosti alebo prekladateľskej činnosti na obdobie najviac jedného roka, d) vyčiarknutie zo zoznamu. 104. Podľa § 27 ods. 7 zákona č. 382/2004 Z. z. sankciu za iný správny delikt podľa tohto zákona možno uložiť do jedného roka odo dňa zistenia porušenia povinnosti, najneskôr však do troch rokov odo dňa porušenia povinnosti. 105. Podľa § 27 ods. 8 zákona č. 382/2004 Z. z., pri ukladaní sankcií za iný správny delikt podľa tohto zákona Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky vychádza z povahy, miery zavinenia, závažnosti, spôsobu, dĺžky a dôsledkov protiprávneho konania alebo opomenutia. 106. Podľa § 32 zákona č. 382/2004 Z. z., ak nie je ustanovené v tomto zákone inak, vzťahujú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. 107. Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku, správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. 108. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 109. Podľa § 21 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Ak sa má pri ústnom pojednávaní uskutočniť ohliadka, uskutočňuje sa ústne pojednávanie spravidla na mieste ohliadky. 110. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 111. Podľa § 34 ods. 1 Správneho poriadku, na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. 112. Podľa § 34 ods. 5 Správneho poriadku, správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. 113. V prejednávanej veci správny súd má povinnosť preskúmať zákonnosť postupu žalovaného pri vydaní oboch preskúmavaných rozhodnutí v zmysle žalobných námietok. 114. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správnych orgánov podľa SSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci súdneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe z hľadiska toho, či takéto namietané procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré musí mať zákonom predpísané náležitosti. Každé rozhodnutie správneho orgánu musí spĺňať všetky zákonom naň kladené formálne náležitosti, t. j. musí byť vydané v písomnej forme, vecne príslušným správnym orgánom. Musí vychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať náležitosti určené právnymi predpismi na prejednávanú vec sa vzťahujúcimi. 115. Osoby dotknuté rozhodnutím správneho orgánu majú právo na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Absenciu dôvodov v rozhodnutí, na základe ktorých orgán verejnej moci vo veci rozhodol, je treba považovať za prejav arbitrárnosti, znamenajúci porušenie ústavou garantovaného základného práva, majúci za následok nepreskúmateľnosť takéhoto rozhodnutia. 116. K námietke preklúzie (uplynutiu 1 ročnej subjektívnej lehoty určenej v § 27 ods. 7 zákona o znalcoch), a teda zániku žalobcovej deliktuálnej zodpovednosti vo vzťahu k správnemu deliktu č. 1/ správny súd uvádza, že v zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia sa subjektívna 1 ročná lehota viaže jednak na okamih zistenia vytýkaného porušenia orgánom verejnej správy a zároveň na okamih uloženia sankcie za posudzovaný správny delikt. Subjektívna lehota začala v danom prípade plynúť od zistenia porušenia povinnosti žalobcu podať znalecký posudok v ustanovenej lehote, t. j. spôsobenia prieťahov pri vypracovaní znaleckého posudku v konaní kde bol žalobca ustanovený za znalca. Začiatok plynutia lehoty však nie je možné automaticky stotožniť s dňom kedy bola žalovanému doručená Sťažnosť sťažovateľa na žalobcu (06.02.2015), resp. dňom nasledujúcim (07.02.2016). Nie z každej sťažnosti (podnetu) na činnosť znalcov možno automaticky vyhodnotiť, že došlo aj k porušeniu ich povinností. Aby bolo možné takýto podnet takto vyhodnotiť, musí podnet obsahovať aspoň v minimálnom rozsahu taký opis skutočnosti, z ktorých je možné, aby konajúci orgán verejnej správy mohol zistiť porušenie povinnosti znalca. Všetky informácie uvedené v sťažnosti musí žalovaný ako orgán dohľadu nad znalcami minimálne preskúmať a vyhodnotiť (napr. vyžiadať si posudzovaný znalecký úkon, vyjadrenie znalca, resp. orgánu ktorý ho v konaní ustanovil) a až v prípade, ak dôjde k presvedčeniu, že mohlo dôjsť k porušeniu povinnosti znalca, až po tom zistí porušenie povinností a začne aj plynúť subjektívna 1 ročná lehota. Podľa správneho súdu sa v danom prípade vo vzťahu k skutku č. 1/ takto stalo už deň nasledujúci po doručení Sťažnosti na postup žalobcu zo dňa 04.02.2016, doručenej žalovanému 06.02.2016, nakoľko z obsahu tejto Sťažnosti bolo možné zo strany žalovaného objektívne zistiť (nadobudnúť znalosť), že mohlo dôjsť k porušeniu povinnosti žalobcu ako znalca. Správny súd po oboznámení sa s predmetnou Sťažnosťou (nachádza sa v administratívnom spise) musí konštatovať, že táto obsahovala dostatok informácii na to, aby mohol žalovaný zistiť porušenie povinnosti žalobcu ako znalca, t. j. že mohlo dôjsť k spáchaniu správneho deliktu (sťažnosť obsahovala informácie o dátume vydania uznesenia o ustanovení znalca, skutočnosť, že k podaniu znaleckého posudku ku dňu podania Sťažnosti nedošlo). Zároveň správny súd uvádza, že napriek tomu, že v danom prípade ide o trváci správny delikt (ukončený dňa 17.03.2015 - deň nasledujúci po predložení požadovaného znaleckého posudku kedy došlo aj k ukončeniu správneho deliktu - spôsobenia prieťahov) nie je možné až tento deň stotožniť so začiatkom plynutia subjektívnej 1 ročnej lehoty, ale začiatok jej plynutia je potrebné spojiť s vedomosťou žalovaného o možnom spáchaní správneho deliktu žalobcom, čo tento nadobudol oboznámením sa so Sťažnosťou. Pre začiatok plynutia subjektívnej lehoty v danom prípade je rozhodujúci moment dozvedenia sa orgánu verejnej správy o správnom delikte a nie ukončenie deliktuálneho konania (dokonania správneho deliktu), ktoré by mohlo nastať až podstatne neskôr. Začiatok plynutia subjektívnej 1 ročnej lehoty viažuci sa k dokonaniu trváceho správneho deliktu je možné stanoviť iba v prípade, ak sa príslušný orgán verejnej správy o predmetnom správnom delikte nedozvedel už skôr (počas jeho trvania - bolo tak tomu v danom prípade), pričom v predmetnej veci došlo k dokonaniu posudzovaného právneho deliktu až po začatí správneho konania. Takýto názor vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Asan/2/2019 z 20.05.2020. Vo vzťahu k správnemu deliktu č. 2/ (znalecký úkon - odborné stanovisko) bola žalovanému doručená sťažnosť na žalobcu (znalca) dňa 05.08.2015, ku ktorej sa žalobca vyjadril 05.10.2015 a dňa 14.10.2015 bolo začaté správne konanie Upovedomením. Ohľadom naplnenia druhého hľadiska - času kedy došlo k uloženiu sankcie za zistený správny delikt podľa názoru správneho súdu nie je možné stotožniť pojem možno uložiť sankciu s dátumom nadobudnutia právoplatnosti konečného (druhostupňového) rozhodnutia vo veci. Podľa správneho súdu je potrebné vykladať pojem uložiť sankciu ako dátum, kedy došlo vo veci sankčného konania k vydaniu rozhodnutia (prvostupňového), ktorým bola sankcia uložená, čo v danej veci bolo dňa 01.12.2015. Určite nie je možné, tak, ako to tvrdil žalobca, pokladať ako dátum uloženia sankcie deň nadobudnutia právoplatnosti druhostupňového rozhodnutia v deliktuálnom konaní, nakoľko celé deliktuálne konanie (pred prvým aj druhým stupňom) vyžaduje riadne zistenie skutkového stavu a s tým spojené vykonávanie dôkazov (mnohokrát aj časovo náročných, napr. výsluch svedkov, dožiadania na iné orgány). Zároveň by bolo možné aj subjektívne zo strany účastníka konania takéto konanie nedôvodne predlžovať, čo by v konečnom dôsledku mohlo viesť prípadne aj k márnemu uplynutiu zákonom stanovenej 1 ročnej subjektívnej lehoty a teda k prepadnutiu možnosti uloženia sankcie za zistené porušenie zákona zo strany účastníka administratívneho (sankčného) konania. Túto skutočnosť správny súd uvádza napriek lehotám upraveným v § 49 Správneho poriadku, ktorý stanovuje poriadkové lehoty, v ktorých je zakotvená povinnosť správneho orgánu vo veci konať a rozhodnúť. Takýto výklad vyplýva napr. z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžo/58/2016 zo dňa 31.05.2017. Vo vzťahu k namietanému správnemu deliktu č. 1/ nedošlo k prekročeniu prekluzívnej lehoty 1 rok, keďže žalovaný mohol zistiť porušenie povinnosti žalobcom dňa 07.02.2015 z obsahu podanej Sťažnosti a sankcia za toto porušenie bola uložená prvostupňovým rozhodnutím dňa 01.12.2015. Potom správny súd tejto námietke nemohol prisvedčiť, nakoľko sankcia bola žalobcovi uložená v súlade s ust. § 27 ods. 7 zákona o znalcoch v rámci subjektívnej 1 ročnej lehoty a tiež v rámci objektívnej 3 ročnej lehoty, a to vo vzťahu k obom posudzovaným správnym deliktom. 117. Ohľadom námietky nezákonnosti administratívneho konania z dôvodu neuskutočnenia ústneho pojednávania vo veci v predmetnom deliktuálnom konaní pred prvostupňovým, resp. druhostupňovým orgánom verejnej správy správny súd uvádza, že administratívne konanie vo všeobecnosti v súlade s § 21 ods. 1 Správneho poriadku predpokladá dve formy vedenia konania, a to ústnu formu a formu písomnú, pričom preferovanou je forma písomná. Nariadiť ústne pojednávania je potrebné obligatórne iba v prípade, ak tak ustanovuje osobitný právny predpis, podľa ktorého sa v konkrétnej veci postupuje. V ostatných prípadoch je len na správnej úvahe konajúceho orgánu, či ústne pojednávanie nariadi alebo nie. Zákon č. 382/2004 Z. z., v súlade s ktorým bola žalobcovi uložená sankcia, neukladá príslušnému konajúcemu správnemu orgánu povinnosť nariadiť ústne pojednávanie v deliktuálnom konaní o uložení sankcie. Konanie o správnom delikte sa riadi ustanoveniami Správneho poriadku, ktorého ustanovenie § 21 ods. 1 vytvára konajúcemu správnemu orgánu priestor pre úvahu o nariadení ústneho pojednávania. Citované ustanovenie príkladmo vymenúva prípady, kedy správny orgán nariadi pojednávanie. Ide o prípad, kedy ústne pojednávanie podľa povahy veci a úvahy konajúceho orgánu verejnej správy by mohlo prispieť k objasneniu veci alebo to ustanovuje osobitný zákon. 118. V prejednávanej veci prvostupňový správny orgán mal podľa názoru žalovaného ku dňu vydania prvostupňového rozhodnutia za to, že žalobca by svojou výpoveďou na ústnom pojednávaní nemohol objasniť prejednávanú vec viac, ako to urobil v písomných vyjadreniach. Žalovaný bol názoru, že zhromaždený spisový materiál obsahoval dostatok dôkazov na to, aby presne a úplne zistil skutočný stav a mohol vec rozhodnúť. Mal za to, že vytvoril žalobcovi dostatočný priestor na to, aby sa mohol k podkladom pre rozhodnutie vyjadriť, predložiť dôkazy, eventuálne navrhnúť doplnenie dokazovania. Správny súd musí konštatovať, že žalobca mal možnosť sa v priebehu konania pred prvostupňovým orgánom vyjadriť ku skutkom kladených mu za vinu, čo aj využil. Avšak napriek vyššie uvedeným skutočnostiam treba dať za pravdu námietke žalobcu o tom, že v prípade predmetného administratívneho konania (prejednanie správneho deliktu - správne trestania) je treba analogicky postupovať primerane podľa ustanovení Trestného poriadku. Správny súd poukazuje na ustálenú judikatúru súdov Slovenskej republiky (najvyšší súd, ústavný súd) vychádzajúcu z ustanovení Dohovoru a rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej v prípade prejednávania správneho deliktu musí byť zachované právo na ústne prejednanie takejto veci aspoň na jednom stupni administratívneho konania. Pri prejednávaní správneho deliktu musia byť dodržané všetky záruky a práva, zakotvené v trestnom poriadku, vrátane práva na ústne prejednanie veci pred správnym orgánom, a to aj napriek zneniu ust. § 21 Správneho poriadku. Trestnoprávne princípy sa analogicky aplikujú i v správnom trestaní a trestanie za správny delikt podlieha obdobnému režimu ako trestný postih za trestný čin. Zároveň v danej veci sa priamo žalobca uskutočnenia ústneho prejednania domáhal v rámci podaného rozkladu voči prvostupňovému rozhodnutiu. V každom správnom konaní o správnom delikte, ktoré má spĺňať požiadavky Dohovoru je preto potrebné vykonať ústne pojednávanie pred správnym orgánom prvého stupňa. Potom správny súd konštatuje, že neprejednanie predmetnej veci na ústnom pojednávaní ani pred prvostupňovým a ani pred druhostupňovým konajúcim orgánom verejnej správy predstavuje pochybenie a dôvod nezákonnosti v postupe konajúcich orgánov a táto vada nie je odstrániteľná ani prípadným prejednaním veci pred správnym súdom. Jedná sa o odopretie práva na ústne prejednanie veci pred orgánom verejnej správy a potom takýto postup konajúceho orgánu nie je možné považovať za zákonný a jeho dôsledkom je, že v administratívnom konaní došlo týmto k porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy (§ 191 ods. 1 písm. g/ SSP) čo malo vplyv na jeho zákonnosť. 119. Námietka posúdenia správneho deliktu č. 1/. Správny súd uvádza, že zákon o znalcoch (§ 16 ods. 2 písm. b/ a § 27 ods. 1 písm. a/) ukladá ustanovenému znalcovi podať znalecký úkon riadne a v stanovenej lehote, pričom v prípade, ak prekročí určenú lehotu o viac ako 30 dní dopustí sa prieťahov. V predmetnej veci je preto podstatné zistenie kedy mal byť znalecký úkon (znalecký posudok) žalobcom podaný. Lehota na vypracovania znaleckého posudku bola určená vyšetrovateľom PZ SR v Trnave v uznesení zo dňa 04.04.2014, ktorým bol žalobca (znalec) pribratý do konania. V predmetnom uznesení bola žalobcovi uložená povinnosť podať znalecký posudok v lehote jedného mesiaca. Takto určený termín na predloženie znaleckého posudku podľa názoru správneho súdu nie je dostatočne určitý na to, aby žalovaný mohol bez ďalšieho konštatovať, že žalobca mal na základe tohto uznesenia povinnosť podať znalecký posudok v lehote 1 mesiaca od právoplatnosti uznesenia, ktorým bol pribratý do konania a potom dňom právoplatnosti uznesenia začala žalobcovi aj plynúť v uznesení stanovená lehota 1 mesiac a po jej uplynutí automaticky, ak nebola príslušným policajným orgánom (rozhodnutím) predĺžená, čo nebola, vznikol zo strany žalobcu subjektívny prieťah, za ktorý žalobca plne zodpovedá. 120. Je treba uviesť, že v danom prípade nebol zo strany konajúcich orgánov verejnej správy objektívne zistený začiatok plynutia lehoty na podanie znaleckého posudku a záver prijatý žalovaným v preskúmavaných rozhodnutiach (povinnosť žalobcu podať znalecký posudok v lehote 1 mesiaca od právoplatnosti uznesenia) je možné považovať minimálne za predčasný. Je to najmä z dôvodu, že v danom štádiu trestného konania prebiehala medzi žalobcom (ustanovený znalec) a vyšetrovateľom PZ ako aj príslušným lekárom telefonická a emailová komunikácia (obsiahnutá v administratívnom spise), z ktorej je zrejmé, že žalobca bez príslušnej zdravotnej dokumentácie (nachádzajúcej sa u lekára) objektívne nebol schopný požadovaný znalecký posudok vypracovať. Na túto skutočnosť žalobca upozornil vyšetrovateľa PZ už dňa 28.04.2014 (bezprostredne po prevzatí uznesenia, ktorým bol pribratý do konania), pričom však vyšetrovateľ reagoval až dňa 12.11.2014 - výzva znalcovi, aby mu uviedol potrebné doklady na podanie znaleckého posudku, na čo žalobca obratom reagoval dňa 13.11.2014 a dňa 24.11.2014 bol žalobcovi zo strany vyšetrovateľa poskytnutý telefonický kontakt na príslušnú lekárku disponujúcu potrebnou zdravotnou dokumentáciou. K prevzatiu zdravotnej dokumentácie došlo žalobcom dňa 02.12.2014 a týmto dňom je možné konštatovať kompletnosť podkladov (zdravotnej dokumentácie) potrebných pre vypracovanie znaleckého posudku. 121. Podľa správneho súdu na základe zisteného skutkového stavu ohľadom priebehu vypracovania znaleckého posudku bolo v danom prípade potrebné počítať lehotu na podanie žiadaného znaleckého posudku - 1 mesiac odo dňa poskytnutia všetkých zdravotných podkladov znalcovi a nie od právoplatnosti uznesenia vyšetrovateľa PZ, ktorým bol znalec pribratý, čo v konečnom dôsledku z formulácie uvedenej v predmetnom uznesení ani nevyplývalo. Potom žalovaný mal povinnosť pri rozhodovaní sa vysporiadať s tým, prečo bola potrebná zdravotná dokumentácia reálne poskytnutá znalcovi (žalobcovi) až dňa 02.12.2014, či to bolo spôsobené len zavinením znalca, prípadne jeho spoluzavinením a či mohol žiadaný znalecký posudok vypracovať aj bez danej zdravotnej dokumentácie. Tiež sa mal žalovaný vysporiadať s tým, či bol žalobca po tom, čo už disponoval zdravotnou dokumentáciou (02.12.2014) urgovaný na podanie znaleckého posudku vyšetrovateľom PZ, či bol žalobca za oneskorenie vypracovania znaleckého posudku vyšetrovateľom braný na zodpovednosť, či mu bola krátená znalecká odmena. Tieto skutočnosti žalovaný v prvostupňovom rozhodnutí nijako nezohľadnil. V napadnutom rozhodnutí žalovaný síce uviedol, že zohľadnil objektívnu nemožnosť podania znaleckého posudku z dôvodu nedostatočnej súčinnosti vyšetrovateľa PZ, ktorý prispel k prieťahom a z tohto dôvodu pristúpil k zníženiu uloženej pokuty z 2.000,- € na 1.500,- €, avšak zároveň zotrval na určení časového obdobia nečinnosti znalca, t. j. prieťahov od 25.06.2014 do 16.03.2015, pričom ustálil kvalifikovanú nečinnosť od 03.01.2015 do 16.03.2015. Podľa správneho súdu, ak žalovaný ustálil ako nečinnosť (prieťah) žalobcu, za ktorý ho bral na zodpovednosť dobu od 25.06.2014 (1 mesiac po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia vyšetrovateľa PZ, ktorým bol žalobca ako znalec pribratý do konania) do 03.01.2015 (1 mesiac od poskytnutia zdravotnej dokumentácie znalcovi), tak bol povinný túto skutočnosť aj riadne odôvodniť, pričom si zároveň bolo treba uvedomiť, že znalec (žalobca) nemal žiadne možnosti bez súčinnosti vyšetrovateľa, resp. ošetrujúceho lekára získať potrebnú zdravotnú dokumentáciu pre vypracovanie znaleckého posudku. Žalovaný nedal v napadnutom rozhodnutí žiadne logické vysvetlenie svojej úvahy o tom ako mohol sám znalec prispieť k zabezpečeniu potrebnej zdravotnej dokumentácie pre vypracovanie znaleckého posudku a tým odstráneniu prieťahov, ak nevedel od koho ju má žiadať. Žalobca (znalec) disponoval telefonickým kontaktom na príslušného lekára až dňa 24.11.2014 a následne vyvinul aktivitu a zdravotnú dokumentáciu dostal dňa 02.12.2014. Taktiež správny súd vytýka žalovanému, že nijako pri svojom rozhodovaní nezohľadnil komunikáciu znalca (žalobcu) s vyšetrovateľkou PZ, ktorej zaslal na jej dopyt zo dňa 16.01.2015 emailom dňa 24.02.2015 informáciu, že znalecký posudok podá do 16.03.2015 (čo sa aj stalo) a čo vyšetrovateľ akceptoval, keďže znalca nežiadal o vypracovanie znaleckého posudku skôr. Z tohto hľadiska je potom možné konštatovať, že napadnuté rozhodnutie nie je preskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. 122. K námietke posúdenia správneho deliktu č. 2/ správny súd uvádza, že odborné vyjadrenie (stanovisko) je popri znaleckom posudku jedným z ostatných úkonov znaleckej činnosti (§ 16 ods. 1) a vzťahujú sa naňho primerane ustanovenia o znaleckom posudku, pričom z § 17 ods. 3 zákona o znalcoch vyplýva základná skladba znaleckého posudku a v § 17 ods. 6 zákona o znalcoch sú uvedené podstatné obsahové náležitosti znaleckého posudku. Správny súd po oboznámení sa s posudzovaným znaleckým úkonom č. 74/2015 - odborné stanovisko, musí konštatovať, že jeho skladba obsahovala všetky zákonné náležitosti v súlade s § 17 ods. 3, ods. 6 zákona o znalcoch - titulnú stranu a úvodnú časť s uvedením podstatných skutočností, odborné stanovisko obsahujúce identifikáciu vozidla, posudzovanej prevodovky, vyhodnotenie poškodenia predložených dielov (synchrónna spojka, hnacie koleso pre spätný chod, ozubené koleso pre 5 prevodový stupeň, spínacia jednotka a ostatné diely), uvedenie príčiny poruchy poškodenia ozubeného kolesa spätného chodu a synchrónnej spojky, záver s uvedením odpovedí na položené otázky a znaleckú doložku. Zároveň podľa správneho súdu skladba odborného stanoviska obsahovala všetky potrebné náležitosti na posúdenie jeho obsahu - čo mal za úlohu znalec riešiť, z čoho vychádzal, aké boli jeho zistenia a tiež k čomu dospel - záver. Taktiež z obsahu odborného stanoviska je zrejmý postup znalca ako sa k prijatému záveru dopracoval. Správny súd je názoru, že znalcom uvedený záver je pochopiteľný aj pre bežného laika a tiež aj postup ako sa k takémuto záveru dopracoval. Správny súd bez riadne odôvodneného odborného vyjadrenia inej kompetentnej osoby - znalca, nie je schopný vyhodnotiť posudzované odborné stanovisko ako nepreskúmateľné z hľadiska jeho záveru, tak ako to konštatoval žalovaný, ktorý preukázateľne v čase posúdenia odborného stanoviska a vydania preskúmavaných rozhodnutí nedisponoval pre posúdenie predmetnej technickej otázky takým odborným aparátom, aby mohol zodpovedne prijať a odôvodniť takýto svoj záver, ktorý je potom treba vyhodnotiť ako predčasný a riadne neodôvodnený. Vzhľadom na tieto vyššie uvedené skutočnosti sa správny súd nestotožňuje so záverom žalovaného v napadnutom rozhodnutí o nepreskúmateľnosti (riadnom nevykonaní) podaného znaleckého úkonu - odborného vyjadrenia, nakoľko takýto záver nevyplýva z dôkazov v administratívnom spise, nie je podložený hodnovernými dôkazmi a preto v tejto časti považuje napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôkazov. 123. Námietka výšky uloženej sankcie - pokuty. Správny súd uvádza, že v danom prípade bola pokuta žalobcovi uložená v zákonnom rozpätí v súlade s ust. § 27 ods. 3 zákona o znalcoch a pri využití absorbčnej zásady. Pri ukladaní sankcie musí orgán verejnej správy vychádzať z jednotlivých kritérií uvedených v § 27 ods. 8 zákona o znalcoch. Pri obligatórnom uplatnení všetkých týchto zákonných kritérií (povahy protiprávneho konania, miery zavinenia, závažnosti, spôsobu, dĺžky a dôsledkov protiprávneho konania alebo opomenutia) nepostupoval žalovaný, resp. prvostupňový orgán dôsledne, keďže zjavne nezohľadnil všetky tieto kritéria v napadnutom a ani v prvostupňovom rozhodnutí. Ani v jednom z preskúmavaných rozhodnutí konajúce orgány verejnej správy sa pri určení výšky uloženej pokuty nijako nezaoberali a teda ani neodôvodnili žalobcom spáchané správne delikty z hľadiska dĺžky trvania protiprávneho konania, miery zavinenia žalobcu a ani z hľadiska dôsledkov spôsobených posudzovaným protiprávnym konaním žalobcu. Preto sa javí napadnuté rozhodnutie ako nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, a to z pohľadu odôvodnenia výšky uloženej pokuty, v dôsledku neposúdenia uloženej pokuty z hľadiska všetkých v § 27 ods. 8 zákona o znalcoch uvedených kritérií. 124. Na základe zistených skutočností súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť podľa § 191 ods. 1 písm. d), g) SSP a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, v ktorom bude viazaný vysloveným právnym záverom súdu (§ 191 ods. 6 SSP) a bude jeho povinnosťou vo veci opätovne konať, odstrániť vytýkané nedostatky a vydať riadne odôvodnené rozhodnutie. 125. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP a vzhľadom na úspech v konaní bol žalobcovi tento nárok priznaný v plnom rozsahu, pričom podľa § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením. 126. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP). V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).