Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Sa/47/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017200829 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 10. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1017200829.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: Erste Donau-Dampfschiffahrts-Gesellschaft m.b.H. in Liqu., so sídlom Handelskai 348, 1020 Viedeň, Rakúsko, zast. TaylorWessing e/n/w/c advokáti s.r.o., so sídlom Panenská 6, 811 03 Bratislava, IČO: 35 905 832, proti žalovanému: Daňový úrad Bratislava, so sídlom Ševčenkova 32, 850 00 Bratislava, v konaní o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy, takto r o z h o d o l : I. Daňovému úradu Bratislava, so sídlom Ševčenkova 32, 850 00 Bratislava, ukladá povinnosť konať a v lehote do 60 dní rozhodnúť o žiadosti (výzve) žalobcu zo dňa 27.07.2015 o zaplatenie sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky, predstavujúce o Sumu dane z pridanej hodnoty za prvý štvrťrok roku 2006 v období od 27.03.2007 do 21.5.2015 v zmysle žiadosti žalobcu o vrátenie dane zahraničnej osobe zo dňa 22.09.2006 č. 139654/2006, o 2. Sumu dane z pridanej hodnoty za druhý štvrťrok roku 2006 v období od 06.03.2007 do 21.05.2015 v zmysle žiadosti žalobcu o vrátenie dane zahraničnej osobe zo dňa 05.09.2006, č. 130513/2006, o 3. Sumu dane z pridanej hodnoty za tretí štvrťrok roku 2006 v období od 24.05.2007 do 21.05.2015 v zmysle žiadosti žalobcu o vrátenie dane zahraničnej osobe zo dňa 21.11.2006 č. 174949/2006. II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobou podanou v zmysle ust. § 242 a nasl. zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“), doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 26.05.2017, žiadal žalobca uložiť žalovanému povinnosť konať a vydať rozhodnutie o jeho výzve na platenie sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky, predstavujúce sumu dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za prvý štvrťrok roku 2006, od 27.03.2007 do 21.05.2015, za druhý štvrťrok 2006, od 06.03.2007 do 21.05.2015, za tretí štvrťrok 2006, od 24.05.2007 do 21.05.2015, a to v lehote 60 dní od doručenia rozhodnutia a zákonom predpísaným spôsobom, najmä v súlade s príslušnými ustanoveniami daňového poriadku (zák.č. 563/2009 Zb.) a pôvodného daňového poriadku (zák.č. 511/1992 Zb.). Súčasne žiadal priznať náhradu trov konania. V skutkových dôvodoch poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.01.2015, č.k. 4S/42/2008-182, 4S/132/2008, 4S 133/2008, ktorým boli z dôvodu nezákonnosti zrušené rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR zo dňa 13.11.2007 č. I/222/12600-83156/2007/990036-r, č. I/222/12794-83157/2007/990036-r, č. I/222/12795-83159/2007/990036-r a prvostupňové rozhodnutia žalovaného: č. 600/270/140754/07/ Čech zo dňa 22.08.2007, č. 600/270/140917/07/Čech a č. 600/270/140930/07/Čech, obe zo dňa 23.08.2007, ktorými žalovaný nevyhovel žiadostiam žalobcu zo dňa 22.09.2006, zo dňa 05.09.2006 a zo dňa 21.11.2006, o vrátenie DPH za obdobie prvého, druhého a tretieho štvrťroka roku 2006. 2. Žalobca poukázal na prvostupňovým orgánom (správcom dane) následne, dňa 19.05.2015 vydané nové rozhodnutia, a to rozhodnutie č. 20246133/2015, ktorým vyhovel žiadosti o vrátenie DPH č. 139654/2006 zo dňa 27.09.2006 za obdobie I. štvrťroku 2006 vo výške 99.210,20 Eur, rozhodnutie č. 20246437/2015, ktorým vyhovel žiadosti o vrátenie DPH č. 130513/2006 zo dňa 06.09.2006 za obdobie II. štvrťroku 2006 vo výške 119.452,10 Eur, rozhodnutie č. 20246592/2015, ktorým vyhovel žiadosti o vrátenie DPH č. 174949/2006 zo dňa 24.11.2006 za obdobie III. štvrťroku 2006 vo výške 138.103,03 Eur. Vyslovil presvedčenie, že nárok na vrátenie DPH mal už v roku 2007 a rozhodnutia žalovaného vydané pred 31.12.2011, neskôr zrušené krajským súdom a následné nevrátenie DPH označil za rozhodujúcu skutočnosť pre uloženie sankcie, ktorá nastala pred 31.12.2011 a mala byť uložená podľa zák.č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, platného do 31.12.2011 (v roku 2007). Predmetnú sumu vrátenej DPH (356.765,33 Eur) považoval v súlade ust. § 35b ods. 5 v spojení s ust. § 35b ods. 11 zák.č. 511/1992 Zb. za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky a následne dňa 27.07.2015 vyzval Daňový úrad Bratislava (správcu dane) na uhradenie sankčného úroku. 3. Výzvou zo dňa 27.07.2015, doručenou žalovanému dňa 28.07.2015, žiadal žalobca podľa ust. § 165 zák.č. 563/2009 Z.z. Zákon o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „Daňový poriadok“) za nutnosti aplikácie aj ust. § 35b zák.č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a ust. § 58 zák.č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „ZDPH“), uhradiť vyčíslený sankčný úrok v sume 479.052,76 Eur, za 2 883 dní neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov (vrátenie DPH), t.j. od 30.06.2007 do 21.05.2015. Predmetnú výzvu žalovaný vybavil písomným oznámením č. 21185129/2015 zo dňa 05.11.2015 tak, že žalobca nemá nárok na uhradenie sankčného úroku za zadržiavané peňažné prostriedky podľa zákona č. 511/1992 Zb., keďže suma vrátenej DPH vznikla a bola poukázaná vydanými rozhodnutiami o vrátení dane zo dňa 19.05.2015, teda za účinnosti zák.č. 563/2009 Z.z.. S touto argumentáciou sa v liste č. 157494/2016-1100302/1051 zo dňa 15.02.2016, stotožnil aj druhostupňový orgán, Finančné riaditeľstvo SR (ďalej aj „FR SR“), na ktorý sa žalobca obrátil s návrhom na prijatie opatrenia proti nečinnosti správcu dane, zo dňa 17.12.2015. 4. V liste zo dňa 16.03.2016, č. 280134/2016, ktorým FR SR odpovedalo na list žalobcu zo dňa 26.02.2016, skonštatovalo vznik a poukázanie DPH , vrátenej v roku 2015, už za účinnosti zák.č. 563/2009 Z.z.. Skonštatovalo, že túto sumu tak nemožno považovať za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky, na základe čoho žalobca na sankčný úrok nemá nárok. Žalobca zdôraznil, že na jeho ďalší list zo dňa 21.02.2017, ktorým bol prezident FR SR vyzvaný na objasnenie postupu žalovaného vo veci vybavovania sťažnosti zo dňa 13.09.2016, nedostal do dňa 21.02.2017 odpoveď. FR SR odpovedalo listom č. 376992/2017 zo dňa 18.04.2017, v ktorom konštatovalo, že o žiadosti žalobcu bolo už právoplatne rozhodnuté, i keď nebolo vydané rozhodnutie v pravom zmysle slova. K nároku na vyplatenie sankčného úroku uviedlo, že ustanovenie o výpočte sankčného úroku vôbec nerátalo s možnosťou aplikácie sankčného úroku aj v prípade nového rozhodnutia o vyššom nároku na vrátenie DPH, podľa zák. č. 222/2004 Z. z. o DPH. 5. Žalobca však tvrdil, že rozhodnutie o zaplatení sankčného úroku mu doručené nebolo a ani úrok mu zaplatený nebol. Na splnenie predpokladu prípustnosti žaloby podal dňa 13.09.2016 sťažnosť podľa zák.č. 9/2010 Z.z., na ktorú žalovaný reagoval oznámením o výsledku prešetrenia sťažnosti č. kancel.riad/333671/2017 zo dňa 04.04.2017, ktorým bola sťažnosť vyhodnotená ako neopodstatnená, nakoľko neboli zistené porušenia všeobecne záväzných právnych predpisov a interných aktov. Pozornosť upriamil na výzvu zo dňa 27.07.2015, v spojení s návrhom na prijatie opatrenia proti nečinnosti zo dňa 17.12.2015, ktorou žiadal o zaplatenie sankčného úroku za obdobie od 30.06.2007 do 22.05.2015 a vydanie rozhodnutia o zaplatení tohto úroku. Žalovaný mu však len oznámil, že nakoľko konanie o priznaní sankčného úroku začalo až v roku 2015, nárok na jeho uhradenie za neoprávnene zadržané peňažné prostriedky podľa zák.č. 511/1992 Zb. nemá. S odkazom na ust. § 57 ods. 1 zák. o DPH uviedol, že zákonné podmienky splnil a nárok na vyplatenie sankčného úroku má za dobu, ktorá začala plynúť po uplynutí 6-tich mesiacov od podania žiadosti o vrátenie DPH za I., II. a III. štvrťrok roku 2006. Ďalej uviedol, že žiadosť o vrátenie DPH za I. štvrťrok 2006 v sume 99.210,20 Eur žalovanému odoslal dňa 26.09.2006 a DPH mu mala byť vrátená najneskôr 26.03.2007. Žiadosť o vrátenie DPH za II. štvrťrok 2006 v sume 119.452,10 Eur mu odoslal dňa 05.09.2006 a DPH mu mala byť vrátená najneskôr dňa 05.03.2007 a žiadosť o vrátenie DPH za III. štvrťrok 2006, v sume 138.103,03 Eur žalovanému odoslal dňa 23.11.2006 a DPH mu mala byť vrátená najneskôr dňa 23.05.2007. Táto DPH, spolu v sume 356.765,33 Eur mu bola vrátená až v roku 2015, na základe nových rozhodnutí vydaných po rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave, dňa 30.01.2015. Nakoľko v zmysle zák.č. 222/2004 Z.z. o DPH mal nárok na vrátenie DPH už v roku 2007, predstavujú rozhodnutia žalovaného o nevyhovení žiadostiam o vrátenie DPH a jej následné nevrátenie, skutočnosť rozhodujúcu pre uloženie sankcie, ktorá nastala pred 31.12.2011 a pri výpočte sankčného úroku je potrebné použiť základnú úrokovú sadzbu podľa pôvodného daňového poriadku (zák.č. 511/1992 Zb.) účinného do 31.12.2011, t.j. vo výške štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky, platnej v čase keď mala byť DPH vrátená, teda najneskôr posledný deň šesť mesačnej lehoty od 27.09.2006 do 27.03.2007, vo výške 4,75% (štvornásobok je 19%), od 25.04.2007 do 28.10.2007 vo výške 4,25% (štvornásobok je 17%) a sankčný úrok tak predstavuje sumu 527.916,27 Eur. Žalobca poznamenal, že vrátenie DPH zahraničnej osobe a nadmerný odpočet DPH predstavuje rovnakú kategóriu, keďže v oboch prípadoch sa zabezpečuje zachovanie neutrality DPH, aby daňovník nemusel znášať vstupnú DPH. Uplatnenie sankčného úroku pre prípad neoprávneného zadržiavania vrátenia DPH a pre prípad neoprávneného zadržiavania nadmerného odpočtu DPH, predstavuje porovnateľné situácie, ktoré nemožno posudzovať odlišne. Teória FR SR, podľa ktorej sa sankčný úrok uplatní v prípade neoprávneného zadržiavania nadmerného odpočtu DPH a neuplatní sa v prípade neoprávneného zadržiavania vrátenia DPH je diskriminačná a v rozpore s právom EÚ. V tejto súvislosti poukázal na spojené veci, rozhodnuté Súdnym dvorom EÚ C-318/11 a C-319/11 dňa 22.10.2012. 6. Žalovaný je teda podľa názoru žalobcu povinný v predmetnej veci zaplatenia sankčného úroku podľa ust. § 2 písm. c/ a ust. § 63 ods. 3 zák.č. 563/2009 Z.z. daňového poriadku v spojení s ust. § 35b ods. 7 zák.č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, vydať rozhodnutie o ním uplatnenom nároku na zaplatenie sankčného úroku alebo o tom, že takýto nárok mu neprislúcha. Podotkol, že daňový poriadok neobsahuje ustanovenie, ktoré by žalovaného oprávňovalo vydať v predmetnej veci len oznámenie alebo informáciu, ale jeho povinnosťou je vydať rozhodnutie, aby mal žalobca možnosť podať odvolanie. Odkázal na uznesenie Súdneho dvora EÚ zo dňa 21.10.2015 vo veci C-120/15, ktoré je podľa jeho názoru v plnom rozsahu použiteľné aj na tento prípad. Žalovaný odo dňa podania žaloby nevydal v danej veci rozhodnutie o sankčnom úroku, ani predmetný sankčný úrok zákonným spôsobom neuhradil, zostal nečinný, čím súčasne porušil ustanovenia zák.č. 563/2009 Z.z., zák.č. 511/1992 Zb. a zák.č. 222/2004 Z.z.. Dopustil sa tak nezákonného postupu a súčasne aj poškodenia práv žalobcu na vybavenie jeho veci zákonným spôsobom a bez zbytočných prieťahov. 7. Vo vyjadrení k správnej žalobe navrhol žalovaný žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, pretože nebol nečinný, konal v zmysle platných právnych predpisov a aj v reakcii na výzvu žalobcu na uhradenie sankčného úroku, doručenú mu dňa 28.07.2015, vydal dňa 05.11.2015, vzhľadom k tomu, že žalobca nemá nárok na uhradenie sankčného úroku, podľa platných právnych predpisov oznámenie, v ktorom v zmysle ust. § 165 ods. 2 Daňového poriadku poukázal na nesplnenie podmienky, že skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala do 31.12.2011, keďže táto skutočnosť pre uloženie sankcie nastala až v roku 2015, vydaním troch nových rozhodnutí o vrátení DPH, všetkých zo dňa 19.05.2015. NA výzvu žalobcu na zaplatenie sankčných úrokov zaslal aj druhostupňový (odvolací) orgán, Finančné riaditeľstvo SR, na žiadosť žalobcu o vydanie rozhodnutia vo veci podľa ust. § 66 Daňového poriadku listom č. 157494/2016-1100302/1051 zo dňa 15.02.2016 oznámenie, že žalobca nemá nárok na uhradenie sankčného úroku a žalovaný pri vydaní oznámenia postupoval v zmysle platných právnych predpisov. 8. Ďalej s odkazom na ust. § 56 až § 58 Zákona o DPH konštatoval, že rozhodnutím č. 600/270/140917/07/Čech zo dňa 23.08.2007 nevyhovel žiadosti žalobcu o vrátenie DPH zo dňa 27.09.2006, rozhodnutím č. 600/270/140930/07/Čech zo dňa 23.08.2007 nevyhovel jeho žiadosti zo dňa 24.11.2006 a rozhodnutím č. 600/270/140754/07/Čech zo dňa 22.08.2007 nevyhovel žiadosti žalobcu o vrátenie DPH zo dňa 06.09.2006. Po kontrole žiadostí totiž zistil, že žalobca má na území SR založenú organizačnú zložku, zapísanú v Obchodnom registri pod názvom DDSG-CARGO GmbH, IČO: 3606019 so sídlom Vlčie hrdlo 50, Bratislava, čím nesplnil podmienku uvedenú v ust. § 56 ods. 2 písm. b/ zákona o DPH, platného v čase vydania rozhodnutí, podľa ktorého zahraničná osoba má nárok na vrátenie DPH, ak v období za ktoré podáva žiadosť o vrátenie DPH, nemala v tuzemsku sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň ani bydlisko. 9. Voči citovaným rozhodnutiam žalovaného (predtým Daňového úradu Bratislava II), podal žalobca dňa 14.09.2007 odvolania, o ktorých ako prvostupňový orgán nerozhodol a odvolania odstúpil na rozhodnutie Finančnému riaditeľstvu SR (predtým Daňové riaditeľstvo SR), ktoré po preskúmaní uvádzaných skutočností vydalo rozhodnutia č. I/222/12795-83159/2007/990036- rč, č. I/222/126-83156/2007/99036-r a č. I/222/12794-83157/2007/990036-r, ktorými prvostupňové rozhodnutia potvrdilo. Dňa 24.04.2015 mu bol doručený právoplatný rozsudok č.k. 4S 42/2008-182, 4S 132/2008, 4S 133/2008 zo dňa 30.01.2015, ktorým Krajský súd v Bratislave citované rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR a aj rozhodnutia prvostupňového orgánu zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 10. Nakoľko organizačná zložka žalobcu bola od 25.07.2007 vymazaná z Obchodného registra, vydal žalovaný dňa 19.05.2015 rozhodnutie č. 20246133/2016, ktorým vyhovel žiadosti o vrátenie DPH č. 174949/2006 zo dňa 24.11.2006 za obdobie III. štvrťroku 2006 vo výške 138.103,03 eur, rozhodnutie č. 20246437/2015, ktorým vyhovel žiadosti o vrátenie DPH č. 130513/2006 zo dňa 06.09.2006, za obdobie II. štvrťroku 2006 vo výške 119.452,10 eur a rozhodnutie č. 20246133/2015, ktorým vyhovel žiadosti o vrátenie DPH č. 139654/2006 zo dňa 27.09.2006 za obdobie I. štvrťroku 2006 vo výške 99.210,20 eur. Dňa 28.07.2015 mu bola doručená výzva č. 6/10763433/2015, na úhradu sankčného úroku za neoprávnene zadržané peňažné prostriedky z dôvodu oneskoreného vrátenia DPH, na základe podaných žiadosti o vrátenie dane v zmysle ust. § 56 až § 58 Zákona o DPH č. 139654/2006 zo dňa 27.09.2006, č. 174949/2016 zo dňa 24.11.2006 a č. 130513/2006 zo dňa 06.09.2006. Dňa 11.09.2015 spravil žalovaný dopyt ID4708, v ktorom žiadal o usmernenie, či môže uplatniť nárok na úhradu sankčného úroku v zmysle zák. č. 511/1992 Zb., v nadväznosti na ust. § 35 ods. 5 Zákona o správe daní a ust. § 165 ods. 2 Daňového poriadku. Dňa 07.10.2015 mu bolo zaslané stanovisko oddelenia daňových špecialistov, v ktorom sa okrem iného uvádza, že v tomto prípade nie je splnená podmienka vzniku skutočností pre uloženie sankcie do konca roka 2011, na základe čoho v ďalšom konaní postupoval v zmysle platného Daňového poriadku. Dňa 05.11.2015 vydal oznámenie č. 21185129/2015, v ktorom žalobcovi oznámil, že konanie o priznaní sankčného úroku, teda skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie začalo v roku 2015, vydaním rozhodnutí o vrátení dane dňa 19.05.2016 č. 20246133/2016, č. 20246592/2016 a č. 20246437/2016, tzn. že nie je splnená podmienka vzniku skutočnosti pre uloženie sankcie do konca roku 2011 a zahraničná osoba nemá nárok na uhradenie sankčného úroku za neoprávnene zadržané peňažné prostriedky podľa zák.č. 511/1992 Zb., v znení účinnom do 31.12.2011. 11. Dňa 22.12.2015 bolo žalovanému doručené podanie EKR č. 6/15348449/2015 - žiadosť o vydanie rozhodnutia vo veci výzvy na uhradenie sankčného úroku č. 21185129/2015, v ktorom žalobca podľa ust. § 66 Daňového poriadku žiadal Finančné riaditeľstvo SR, ako druhostupňový orgán, o vydanie rozhodnutia o „Výzve na uhradenie sankčného úroku“ a následne ho vyzval na poukázanie sankčného úroku z neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov v sume 479.052,76 eur na jeho bankový účet, v čo najkratšom čase. FR SR, odbor daňového konania, listom č. 157494/2016-1100302/1051 zo dňa 15.02.2016 oznámilo žalobcovi, že po preskúmaní postupu správcu dane dospelo k záveru, že podľa ust. § 165 ods. 2 Daňového poriadku, daňové konanie začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončí podľa doterajších predpisov, sankcia sa uloží podľa Zákona o správe daní v znení účinnom do 31.12.2011, ak skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala do 31.12.2011 a je to pre daňový subjekt priaznivejšie. Sankcia podľa Zákona o správe daní bude uložená len v tom prípade, ak budú splnené obidve podmienky súčasne. Vzhľadom k tomu, že žalobca nemá nárok na uhradenie sankčného úroku podľa Daňového poriadku, žalovaný pri vydaní oznámenia postupoval v zmysle platných právnych predpisov. 12. V duplike sa žalobca plne pridržiaval tvrdení a vyjadrení uvedených v žalobe a zdôraznil, že žalovaný žiadnym spôsobom nenamietal a ani nerozporoval jeho argumenty, okrem tvrdenia, že nesplnil podmienku vzniku skutočnosti pre uloženie sankcie do konca roka 2011. Vo vyjadrení sa odvolal na stanovisko oddelenia daňových špecialistov, ktoré však súdu ani jemu nepredložil a preto úvahy z ktorých vychádzal nie sú zrejmé. K poukazu na organizačnú zložku založenú na území SR a odkazu na rozhodnutie ESD C-268/83 uviedol, že toto rozhodnutie sa zaoberá otázkou, či prípravu na budúce zdaniteľné plnenia je potrebné považovať z hľadiska jednotného systému DPH, uplatňovaného v EÚ, za vykonávanie ekonomickej činnosti a nezaoberá sa definíciou prevádzkarne. Už v čase rozhodovania o jeho žiadostiach o vrátenie dane za prvý, druhý a tretí štvrťrok roku 2006, existovali rozhodnutia ESD C-168/84 a C-190/95, podľa ktorých na to, aby sa prevádzkareň mohla považovať za miesto, z ktorého sa poskytujú služby, musí na dostatočnej úrovni zabezpečovať stálosť a organizáciu, ktorá z hľadiska ľudského a materiálneho vybavenia je schopná poskytovať predmetné služby samostatne, pričom musí ísť o ekonomickú činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem, teda nie činnosť vykonávanú napr. pre svojho zriaďovateľa so sídlom v zahraničí. Žalovaný však skutočnosť jeho prevádzkarne posudzoval výlučne formálne, z príslušného obchodného registra, čo skonštatoval aj Krajský súd v Bratislave v rozhodnutí č.k. 4S 42/2008-182, 4S 132/2008, 4S 133/2008. Pre vrátenie DPH bolo rozhodujúce, že zahraničná osoba nemala v období za ktoré podáva žiadosť o vrátenie dane sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň ani bydlisko na území SR. Z obchodného registra bola vymazaná od 25.07.2007, pred vydaním rozhodnutí žalovaného v roku 2006 bola ešte zriadená a preto jej výmaz bol pre priznanie DPH irelevantný. Dôvodom vydania nových rozhodnutí žalovaného v roku 2015 bola výlučne skutočnosť, že pôvodné rozhodnutia boli pre nezákonnosť Krajským súdom v Bratislave zrušené. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný mal zákonnú povinnosť vydať vo veci rozhodnutie o priznaní či nepriznaní sankčného úroku a nemôže sa obmedziť len na zasielanie „oznámení“. Ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa daňového poriadku možno len rozhodnutím, pričom každé takého rozhodnutie je žalovaný ako správca dane povinný odôvodniť podľa konkrétnych ust. platných právnych predpisov. 13. Krajský súd v Bratislave v uznesení č.k. 8Sa/38/2017 - 162 zo dňa 27.03.2019 dospel k záveru, že žalovaný nebol ku dňu podania žaloby na súd v predmete veci nečinný a žalobu ako nedôvodnú zamietol. Konštatoval správnosť vybavenia veci neformálnym listom - „oznámením,“ ktorým žalobcu vyrozumel, že nárok na sankčný úrok mu nevznikol a teda nevznikol mu ani nárok na jeho zaplatenie a v nadväznosti na to, že rozhodujúca skutočnosť nastala až vydaním nových rozhodnutí o vrátení DPH v roku 2015. Stotožnil sa tak s názorom žalovaného, že rozhodnutie sa vydáva iba v prípade situácie zaplatenia sankčného úroku, čo je v súlade s ust. § 35b ods. 7 zák.č. 511/1992 Zb. za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky podľa ods. 6 tohto ustanovenia. Vychádzal zo skutočnosti oprávnenosti či neoprávnenosti nároku na zaplatenie sankčného úroku za prípadné neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky (DPH), ak takáto situácia nastala zo zákona. Oprávnenosť nároku na sankčný úrok, je na základe skutočnosti neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov, ktorá však v predmetnej veci nenastala. Za neoprávnené zadržiavanie peňažných prostriedkov nemožno považovať nevrátenie dane (DPH) na základe právoplatných a vykonateľných rozhodnutí správcu dane a žalovaného ako odvolacieho orgánu. V období od nevrátenia žalobcom požadovanej dane, do zrušenia predmetných rozhodnutí rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 4S 42/2008-182, 4S 132/2008, 4S 133/2008 zo dňa 30.01.2015, boli tieto rozhodnutia platné a k ich zrušeniu týmto rozsudkom došlo s účinkami ex nunc. Takýto právny názor vyplýva aj z rozsudku NS SR sp.zn. 5Sžf/22/2007 zo dňa 13.05.2008. Taktiež je potrebné vychádzať aj z ust. § 1a písm. a/ zák.č. 511/1992 Zb., keďže sankčné úroky sa považujú za daň na účely tohto zákona, pričom a v zák. č. 563/2009 Z.z. ich zákonodarca vypustil. 14. Na základe kasačnej sťažnosti žalobcu, NS SR uznesením č.k. 1Sžk/29/2019-189 zo dňa 28.04.2020 toto uznesenie Krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s vysloveným právnym názorom, že posudzovanie otázky či sťažovateľovi patrí nárok na sankčný úrok je rozhodovaním o jeho právach a povinnostiach týkajúcich sa správy daní a priznávať právo alebo ukladať povinnosti možno v daňovom konaní len rozhodnutím (§ 1a, § 30 ods. 1 zákč. 511/1992 Zb., § 2 písm. c/, § 63 zák.č. 563/2009 Z.z.). Zákon č. 511/1992 Zb. v ust. § 35b ods. 7 ukladá správcovi dane zaplatiť daňovému subjektu sankčný úrok, pričom o jeho zaplatení je správca dane povinný vydať rozhodnutie, či zaplatí úrok len čiastočne alebo za celú dobu zadržiavania. Rovnako je povinný vydať rozhodnutie aj v prípade ak dospeje k záveru, že nárok na sankčný úrok z neoprávnene zadržiavaných finančných prostriedkov daňovému subjektu nepatrí vôbec, najmä ak je vec sporná a daňový subjekt sa tohto nároku domáha písomným návrhom. Aj v takom prípade totiž rozhoduje o právach a povinnostiach daňového subjektu v daňovom konaní. Podľa názoru kasačného súdu mal žalovaný právnu povinnosť daňové konanie jednoznačne ukončiť rozhodnutím a krajským súdom mu mala byť poskytnutá ochrana proti nečinnosti prostriedkami správneho súdnictva. Keďže žalovaný nerozhodol v zmysle zákona o uplatnenom nároku sťažovateľa a k zjednaniu nápravy neviedli ani iné sťažovateľom využité opatrenia, možno spoľahlivo konštatovať, že žalovaný je v predmetnej veci nečinný, keďže doposiaľ neukončil daňové konanie vydaním rozhodnutia s náležitosťami stanovenými zákonom. Vzhľadom k tomu, že krajský súd ne posúdil vec po právnej stránke správne, jeho uznesenie kasačný súd podľa ust. § 462 ods. 1 SSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude právnym názorom kasačného súdu viazaný. 15. Krajský súd v Bratislave pokračoval v konaní opätovne, bez nariadenia pojednávania preskúmal správnosť postupu žalovaného v predmetnej veci, ukončenej vydaním neformálneho listu - oznámenia, a aj konanie ktoré mu predchádzalo a v rozsahu žalobných bodov, berúc na vedomie aj obsah kasačnej sťažnosti dospel k záveru, že žalobné námietky žalobcu sú dôvodné. Žalovaný je vo veci žiadosti žalobcu zo dňa 27.07.2015 o zaplatenie sankčného úroku nečinný, pričom konanie neukončil formálnym zákonným rozhodnutím o vyhovení či nevyhovení žiadosti žalobcu o zaplatenie sankčných úrokov za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky, predstavujúce sumu nevrátenej DPH za prvý, druhý a tretí štvrťrok roku 2006, uplatnenej žiadosťami o vrátenie dane zahraničnej osobe č. 139654/2006 zo dňa 22.09.2006, č.130513/2006 zo dňa 05.09.2006 a č. 174949/2006 zo dňa 21.11.2006. 16. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“) správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. 17. Podľa § 6 ods. 2 písm. e/ SSP, správne súdy rozhodujú o žalobách proti nečinnosti orgánu verejnej správy. 18. Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ SSP, na účely tohto zákona sa rozumie nečinnosťou orgánu verejnej správy stav, keď orgán verejnej správy protiprávne nepokračuje v začatom administratívnom konaní, alebo stav, keď orgán verejnej správy protiprávne z úradnej povinnosti nezačal administratívne konanie. 19. Podľa ust. § 242 ods.1 SSP, žalobca sa môže žalobou domáhať odstránenia nečinnosti orgánu verejnej správy v začatom administratívnom konaní. 20. Podľa ust. § 243 SSP, účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. 21. Podľa ust. § 249 SSP, ak správny súd po preskúmaní nezistí nečinnosť žalovaného, uznesením žalobu zamietne. 22. Správny súdny poriadok v ust. § 3 ods. 1 písm. d/ SSP definuje nečinnosť ako stav, keď orgán verejnej správy protiprávne nepokračuje v začatom administratívnom konaní alebo stav, keď protiprávne z úradnej povinnosti administratívne konanie nezačne vôbec. Protiprávnosť je daná predovšetkým povinnosťou orgánu riadne a včas uskutočniť konkrétne administratívne konanie podľa všeobecne záväzných právnych predpisov. Namietaná nečinnosť musí byť aktuálna v tom smere, že žalovaný v čase podania žaloby protiprávne nekoná a svoju tvrdenú nečinnosť neodstránil ani v čase podania žaloby. Inými slovami, žalobca nemôže mať úspech v konaní, v ktorom sa domáha odstránenia nečinnosti v už právoplatne skončenom administratívnom konaní (kedy do úvahy prichádzajú iné prostriedky súdnej ochrany), alebo nečinnosti už odstránenej či odpadnutej. Podstatou žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy totižto nie je určenie nezákonnosti tvrdenej nečinnosti, ale jej faktické odstránenie. V tomto sa zásadne odlišuje od iných druhov správnych žalôb. 23. Žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 26.05.2017, žiadal žalobca v konaní vo veci zaplatenia sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky, predstavujúce sumu DPH za 1. štvrťrok roku 2006 od 27.03.2007 do 21.05.2015, za 2. štvrťrok roku 2006 od 06.03.2007 do 21.05.2015 a za 3. štvrťrok roku 2006 od 24.05.2007 do 21.05.2015, uložiť žalovanému povinnosť konať a vydať rozhodnutie o jeho výzve zo dňa 27.07.2015 na zaplatenie sankčného úroku v lehote 60 dní od doručenia tohto rozhodnutia. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 30.01.2015, sp.zn. 4S/42/2008-182, 4S 132/2008, 4S 133/2008, zrušil napadnuté rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR (predtým Daňové riaditeľstvo SR) zo dňa 13.11.2007 č. I/222/12600-83156/2007/990036-r, č. I/222/12794-83157/2007/990036-r, č. I/222/12795-83159/2007/ 990036-r a prvostupňové rozhodnutia Daňového úradu Bratislava I. (správcu dane) č. 600/270/140754/07/Čech zo dňa 22.08.2007, č. 600/270/140917/07/Čech a č. 600/270/140930/07/Čech obe zo dňa 23.08.2007, ktorými žalovaný nevyhovel žiadostiam žalobcu zo dňa 22.09.2006 č. 139654/2006, zo dňa 05.09.2006 č. 130513/2006 a zo dňa 21.11.2006 č. 174949/2006 o vrátenie DPH zahraničnej osobe za obdobie prvého, druhého a tretieho štvrťroka 2006 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia týchto rozhodnutí krajským súdom bolo, že žalobca mal na území SR založenú organizačnú zložku, ktorú zrušil dňa 25.07.2007, súd však z administratívnych spisov nemohol preskúmať či bola aj skutočným miestom podnikania, prevádzkarňou, keďže žalobca namietal, že organizačná zložka nevykonávala žiadnu obchodnú či ekonomickú činnosť, z ktorej by dosahovala obrat. Súd konštatoval, že tieto skutočnosti mal žalovaný v správnom konaní riadne prešetriť a vzhľadom k uvedenému považoval konanie a napadnuté rozhodnutia žalovaného za predčasné, vyhodnotené na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a aj nedostatočne odôvodnené. Toto rozhodnutie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 28.03.2015 a vykonateľnosť 01.04.2015. 24. Následne, dňa 19.05.2015, vydal správca dane (prvostupňový orgán) nové rozhodnutie č. 20246133/2015, ktorým vyhovel žiadosti žalobcu č. 139654/2006 zo dňa 27.09.2006 o vrátenie DPH za obdobie I. štvrťroku 2006 vo výške 99.210,20 Eur, rozhodnutie č. 20246437/2015, ktorým vyhovel žiadosti žalobcu č. 130513/2006 zo dňa 06.09.2006 o vrátenie DPH za obdobie II. štvrťroku 2006 vo výške 119.452,10 Eur a rozhodnutie č. 20246592/2015, ktorým vyhovel žiadosti žalobcu č. 174949/2006 zo dňa 24.11.2006 o vrátenie DPH za obdobie III. štvrťroku 2006, vo výške 138.103,03 Eur. Žalobca však tvrdí, že nárok na vrátenie DPH mal už v roku 2007 a súdom zrušené rozhodnutia z roku 2007, vydané pred 31.12.2011 a následné nevrátenie DPH označil za skutočnosť rozhodnú pre uloženie sankcie, ktorá nastala pred 31.12.2011 a má byť uložená podľa zák.č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov platného do 31.12.2011. Novými rozhodnutiami zo dňa 19.05.2015 vrátenú sumu DPH (356.765,33 Eur) považoval za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky podľa ust. § 35b ods. 5 a 11 zák.č. 511/1992 Zb.. 25. Na „Výzvu na uhradenie sankčného úroku“ zo dňa 27.07.2015 (ďalej aj „Výzva“), odpovedal správca dane žalobcovi listom č. 21185/29/2015 zo dňa 05.11.2015, vo forme „Oznámenia,“ v ktorom konštatoval, že skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala vydaním nových rozhodnutí o vrátení DPH dňa 19.05.2015 a teda nie je splnená podmienka daná ust. § 165 ods. 2 Daňového poriadku, aby skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala do 31.12.2011, z čoho vyplýva, že zahraničná osoba nemá nárok na uhradenie sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky podľa zák.č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov. Na toto „Oznámenie“ reagoval žalobca listom zo dňa 17.12.2015, vo forme „Žiadosti o vydanie rozhodnutia vo veci výzvy na uhradenie sankčného úroku, podanej dňa 28.07.2015 na Daňový úrad Bratislava, č.k. 21185129/2015,“ ktorý zaslal Finančnému riaditeľstvu SR, Banská Bystrica, ako odvolaciemu orgánu žalovaného. V tejto „Žiadosti“ podľa ust. § 66 Daňového poriadku žiadal o vydanie rozhodnutia o jeho výzve na uhradenie sankčného úroku, doručenej prvostupňovému orgánu (správca dane) dňa 28.07.2015, ktorý nevydal rozhodnutie a požadovaný sankčný úrok mu ani neuhradil. S poukazom na ust. § 66, § 65 ods. 1 a 2 Daňového poriadku žiadal, aby rozhodol druhostupňový orgán a súčasne ho vyzval na poukázanie sankčného úroku 479 052,76 Eur na jeho bankový účet v čo najkratšom čase. 26. Finančné riaditeľstvo SR zaslalo žalobcovi oznámenie zo dňa 15.02.2016, v ktorom uviedlo, že po preskúmaní spisového materiálu došlo k záveru o správnosti postupu žalovaného (správcu dane), v súlade s platnými právnymi predpismi pri vydaní oznámenia. S poukazom na ust. § 165 ods. 2 Daňového poriadku konštatovalo, že skutočnosť pre uloženie sankcie nenastala do konca roku 2011, ale až v roku 2015, vydaním nových rozhodnutí o vrátení DPH a s poukazom na ust. § 35b ods. 7 zák.č. 511/1992 Zb. konštatovalo, že rozhodnutie sa vydá iba v prípade priznania sankčného úroku a keďže žalobca nemá nárok na jeho uhradenie, žalovaný postupoval zákonne. Na ďalší list žalobcu zo dňa 21.02.2017, adresovaný prezidentovi finančnej správy, o vysvetlenie postupu uplatňovaného správcom dane v tejto veci, zaslalo požadované vysvetlenie listom č. 37699/2017 zo dňa 18.04.2017, v ktorom uviedlo, že už listom zo dňa 15.02.2016 oznámilo žalobcovi, že žalovaný ako správca dane pri vydaní oznámenia zo dňa 05.11.2015 postupoval v zmysle platných právnych predpisov. O nepriznaní sankčného úroku správca dane podľa ust. § 30 ods. 1 v spojení s ust. § 35b ods. 7 zák.č. 511/1991 Zb. o správe daní, v znení účinnom ku dňu 31.12.2011, nevydáva rozhodnutie a skutočnosť, že daňový subjekt nemá nárok na vyplatenie sankčného úroku iba na jeho prípadnú žiadosť o vyplatenie sankčného úroku oznámi, teda o žiadosti žalobcu už bolo právoplatne rozhodnuté i keď nie rozhodnutím v pravom zmysle slova. 27. Názor žalovaného o ukončení veci len formou oznámenia, teda nevydaním rozhodnutia, označil žalobca v žalobných námietkach za porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, v zmysle ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom ktorý ustanoví zákon. Keďže žalovaný nevydal rozhodnutie, obral ho o možnosť podať proti jeho postupu odvolanie. Ďalej uviedol, že v zmysle ust. § 2 písm. c/ Daňového poriadku, sa malo konanie o sankčnom úroku ukončiť rozhodnutím v nadväznosti na ust. § 35b ods. 7 zák.č. 511/1992 Zb., v zmysle ktorého o zaplatení sankčného úroku vydá správca dane daňovému subjektu rozhodnutie, aj v prípade jeho nevyplatenia. O právach a povinnostiach nie je možné rozhodovať prostredníctvom oznámenia alebo informácie. Žalobca zdôraznil, že nakoľko žalovaný v danej veci nevydal rozhodnutie o sankčnom úroku ani predmetný sankčný úrok neuhradil zákonným spôsobom, zostal nečinný a porušil zákonné ustanovenia zák.č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a zákona o DPH, čím sa dopustil nezákonného postupu ako aj poškodenia jeho práv na vybavenie veci zákonným spôsobom a bez zbytočných prieťahov. Márnym uplynutím lehôt na vydanie rozhodnutia došlo k nečinnosti žalovaného, porušovaniu všeobecne záväzných právnych predpisov a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a k porušovaniu jednej zo základných zásad daňového konania, podľa ktorej je správca dane povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. 28. Podľa ustanovení o Základných pojmoch sa pod písm. b/ § 2 Daňového poriadku (zák.č. 563/2009 Z.z.), daňou na účely tohto zákona rozumie daň podľa osobitných predpisov 1) <https:// www.epi.sk/zz/2009-563/vsetky-znenia> vrátane úroku z omeškania, úroku a pokuty podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov 2) <https://www.epi.sk/zz/2009-563/vsetky-znenia> a miestny poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady podľa osobitného predpisu,<https://www.epi.sk/ zz/2009-563/vsetky-znenia>) a pod písm. c/ daňovým konaním konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov. 29. Podľa § 63 ods. 1 Daňového poriadku, možno ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu2) <https://docs.google.com/document/ d/1L4kZbxobQ1I0KXlDkwL0xrGDFgogXTH3/edit> len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak. 30. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia, ak tento zákon alebo osobitné predpisy1) <https://docs.google.com/ document/d/1L4kZbxobQ1I0KXlDkwL0xrGDFgogXTH3/edit> neustanovujú inak, rozhodnutie musí obsahovať a/ označenie orgánu, ktorý rozhodnutie vydal, b/ číslo a dátum rozhodnutia,... d/ výrok, ktorý obsahuje údaje podľa písmena c/, rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, lehotu plnenia, ak sa ukladá povinnosť plniť, rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní podľa § 12, a ak ide o peňažné plnenie, aj sumu a číslo účtu, na ktorý má byť suma zaplatená. 31. Podľa § 165 ods. 2 Daňového poriadku, daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov; sankcia sa uloží podľa zákona SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom do 31.12.2011, ak skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala do 31. decembra 2011 a ak je to pre daňový subjekt priaznivejšie. 32. Podľa ustanovení o Základných pojmoch v § 1a písm. a/ zák. na č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov platného do 31.12.2011, sa na účely tohto zákona rozumie a/ daňou daň podľa osobitných zákonov1) vrátane sankčných úrokov a úrokov, ako aj pokuty a poplatky ustanovené zákonom, ktoré spravuje správca dane. 33. Podľa § 35b ods. 5 zák.č. 511/1992 Zb., rozdiel medzi zaplatenou daňou alebo zaplateným rozdielom dane na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správcu dane alebo odvolacieho orgánu a daňou alebo rozdielom dane zníženým novým rozhodnutím sa považuje za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. Rovnako za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu sa považuje aj rozdiel medzi zaplateným sankčným úrokom vyrubeným rozhodnutím správcu dane a sankčným úrokom zníženým podľa odseku 4 novým rozhodnutím. Ak bol novým rozhodnutím priznaný vyšší nárok na nadmerný odpočet11ad) alebo na jeho neodpočítanú časť, považuje sa priznaný vyšší rozdiel nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu; ak bol novým rozhodnutím priznaný vyšší nárok na vrátenie uplatneného vrátenia dane,1b) považuje sa priznaný vyšší rozdiel dane za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. 34. Podľa § 35b ods. 6 zák.č. 511/1992 Zb., správca dane za obdobie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu podľa odseku 5 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok vo výške štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu v lehote podľa osobitného zákona alebo spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona. Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15 %, pri výpočte sankčného úroku sa namiesto štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 15 %. Sankčný úrok sa vypočíta zo sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu a počtu dní, ktoré uplynú odo dňa, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane, najskôr však odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyrubení tejto dane, alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti v lehote podľa osobitného zákona alebo nárok na vrátenie spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona, do dňa, keď správca dane neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky poukázal daňovému subjektu, pričom tento deň sa do počtu dní nezapočítava. Za tento deň sa považuje deň, keď sa peňažné prostriedky odpíšu z účtu správcu dane. 35. Podľa § 35b ods. 7 zák.č. 511/1992 Zb., správca dane do 15 dní od poukázania neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov podľa odseku 6 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok. O zaplatení sankčného úroku vydá správca dane daňovému subjektu rozhodnutie. Proti tomuto rozhodnutiu sa možno odvolať. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, správca dane v lehote na jeho zaplatenie sumu sankčného úroku alebo jeho časť použije podľa § 63, o čom vyrozumie daňový subjekt. 36. Podľa § 35b ods. 10 zák.č. 511/1992 Zb., ustanovenia odsekov 1 až 9 sa vzťahujú na všetky dane. 37. Krajský súd v Bratislave mal z obsahu administratívneho spisu za preukázané, že žalobca svojim postupom opakovane žiadal správcu dane a žalovaného o zaplatenie sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky (DPH), pričom pred podaním žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy, žiadal príslušné orgány o vydanie rozhodnutia, resp. o konanie vo veci, čím vyčerpal všetky dostupné právne prostriedky v zmysle osobitných predpisov ako sú žiadosť o vydanie rozhodnutia druhostupňovým orgánom namiesto správcu dane (Daňového úradu Bratislava) v zmysle ust. § 66 zák.č. 563/2009 Z.z. daňového poriadku a podnet podania sťažnosti podľa zákona č. 9/2010 Z.z. o sťažnostiach. 38. Dňa 28.07.2015 (doručením Výzvy zo dňa 27.07.2015) sa žalobca u správcu dane (Daňový úrad Bratislava) dožadoval zaplatenia sankčných úrokov vo výške 479.052,76 Eur, vychádzajúc zo skutočnosti, že novými rozhodnutiami zo dňa 19.05.2015 vrátenú DPH v sume 356.765,33 Eur, považuje za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky od roku 2007, kedy boli vydané rozhodnutia o jeho žiadostiach na vrátenie DPH zahraničnej osobe a daň mu nebola vrátená. Tieto rozhodnutia boli neskôr (v roku 2015) zrušené súdom, čo žalobca označil za skutočnosť rozhodujúcu pre uloženie sankcie, ktorá nastala už pred 31.12.2011, tzn. za platnosti zák.č. 511/1992 Zb., keďže ide o neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky podľa ust. § 35b ods. 5 v spojení s § 35b ods. 11 zák.č. 511/1992 Zb.. Namiesto vydania rozhodnutí však správca dane a žalovaný reagovali uvedenými oznámeniami. 39. S názorom žalovaného v spôsobe a forme rozhodovania vo veci žiadosti (výzvy) žalobcu formou oznámenia, sa správny súd nestotožnil, nakoľko žalovaný bol v takomto konaní povinný vydať rozhodnutie v zmysle ust. § 2 písm. c/ zák.č. 563/2009 Z.z., s náležitosťami uvedenými v ust. § 63 ods. 3 zák.č. 563/2009 Z.z. (daňový poriadok). Keďže žalovaný takto nekonal, v relevantnom čase požadované rozhodnutie nevydal a to ani po opakovaných výzvach a upozorneniach žalobcu, súd jeho konanie vyhodnotil ako jeho nečinnosť. 40. K námietke žalobcu (bod 5, 18), že konanie o sankčnom úroku sa má ukončiť rozhodnutím podľa ust. § 2 písm. c/ a § 63 ods. 3 Daňového poriadku v spojení s ust. § 35b ods. 7 zák.č. 511/1992 správny súd konštatuje, že daňové konanie v predmetnej veci sa začalo dňa 28.07.2015, doručením žiadosti žalobcu o zaplatenie sankčných úrokov zo dňa 27.07.2015, t.j. v čase platnosti zák.č. 563/2009 Z.z. (§ 63 ods. 3 písm. d/), ktorý sa na rozhodovanie veci použije. Nakoľko daňové konanie o vrátenie DPH zahraničnej osobe (žalobcovi), začaté v roku 2006, bolo ukončené právoplatnými rozhodnutiami o nevyhovení žiadostiam žalobcu na vrátenie DPH (v roku 2015 zrušené súdom) Zákon č. 511/1992 Zb. sa na toto konanie nevzťahuje. 41. Ustanovenia štvrtej časti štvrtej hlavy SSP upravujúce konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy umožňujú súdu poskytnúť ochranu každej fyzickej alebo právnickej osobe, do práv ktorej bolo zasiahnuté nečinnosťou orgánu verejnej správy, a to tým, že na návrh dotknutej osoby môže súd uložiť nečinnému orgánu povinnosť v danej veci konať a v primeranej lehote rozhodnúť. Samozrejme za predpokladu, že po oboznámení sa s príslušným spisom zistí, že orgán verejnej správy vo veci týkajúcej sa žalobcu bez vážneho dôvodu nekoná spôsobom upraveným príslušným právnym predpisom, hoci by konať mal a mohol. Nevydaním rozhodnutia vo veci sa správny orgán dopustil protiprávneho konania vo forme nečinnosti, na základe čoho správny súd rozhodol tak, ako uviedol vo výroku tohto uznesenia. 42. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa ust. § 167 ods.1 SSP a úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, t.j. v rozsahu 100 %, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti uznesenia, ktoré po právoplatnosti tohto rozhodnutia vydá súdny úradník. Poučenie: Doručené uznesenie je právoplatné (§ 145 ods. 1 SSP). Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu. (§ 438 ods. 1 SSP). Prípadne podaná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu (§ 443 ods. 1 SSP). Podáva sa krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (z kasačnej sťažnosti musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísaná a datovaná; kasačnú sťažnosť treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) označiť napádané rozhodnutie, údaj, kedy napádané rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností tak, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (§ 445 ods. 1 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. (§ 440 SSP).