Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Sa/38/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017200829 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1017200829.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobcu: I. W.-W.-B. m.b.H. in U.., so sídlom C. XXX, XXXX S., F., zapísaná v Knihe spoločností (Firmenbuch) vedenej Obchodným súdom vo Viedni (Handelsgericht Wien) pod číslom FN XXXXXX p zast. advokátskou kanceláriou TaylorWessing e/n/w/c advokáti s. r. o., so sídlom Panenská 6, 811 03 Bratislava, IČO: 35 905 832 proti žalovanému: Daňový úrad Bratislava, so sídlom Ševčenkova 32, 850 00 Bratislava, v konaní o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy, takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a . Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave, žalobca žiadal uložiť žalovanému povinnosť konať a vydať rozhodnutie o jeho výzve na platenie sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky, predstavujúce sumu DPH za prvý štvrťrok roku 2006, od 27. marca 2007 do 21. mája 2015, sumu DPH za druhý štvrťrok 2006, od 06.03.2007 do 21. mája 2015, sumu DPH za tretí štvrťrok 2006, od 24. mája 2007 do 21. mája 2015, sumu DPH za tretí štvrťrok 2006 od 24. mája 2007 do 21. mája 2015 a to v lehote 60 dní od doručenia rozhodnutia a zákonom predpísaným spôsobom, najmä v súlade s príslušnými ustanoveniami daňového poriadku a pôvodného daňového poriadku. Súčasne žiadal priznať náhradu trov konania. V skutkových dôvodoch poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.01.2015, č.k. 4S/42/2008-182, 4S/132/2008 a 4S 133/2008, ktorým boli z dôvodu nezákonnosti zrušené rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR zo dňa 13.11.2007 č. I/222/12600-83156/2007/990036-r, č. I/222/12794-83157/2007/990036-r, č. I/222/12795-83159/2007/990036-r a prvostupňové rozhodnutia žalovaného: č. 600/270/140754/07/ Čech zo dňa 22.08.2007, č. 600/270/140917/07/Čech a č. 600/270/140930/07/Čech, obe zo dňa 23.08.2007, ktorými žalovaný nevyhovel žiadostiam žalobcu o vrátenie DPH za obdobie prvého, druhého a tretieho štvrťroka 2006. Žalovaný vydal rozhodnutia zo dňa 19. mája 2015 č. 20246133/2015, č. 20246592/2015 a č. 20246437/2015, ktorými vyhovel žiadosti žalobcu o vrátenie DPH za obdobie prvého, druhého a tretieho štvrťroka 2006, v sume spolu 356.765,33 eur. Nakoľko žalobca mal v zmysle Zákona o DPH nárok na vrátenie DPH už v roku 2007 a správca dane ju bol povinný vrátiť v zákonom stanovenej lehote, predstavujú rozhodnutia žalovaného o nevyhovení žiadostiam o jej vrátenie DPH skutočnosť rozhodujúcu pre uloženie sankcie, ktorá nastala pred 31.12.2011, a teda sankcia má byť uložená podľa pôvodného daňového poriadku. V zmysle ust. § 35b ods. 5 a 11 pôvodného daňového poriadku, vzniká žalovanému povinnosť platiť tzv. sankčné úroky, na základe čoho žalobca výzvou zo dňa 27.07.2015 vyzval žalovaného na ich úhradu. Listom č. 21185129/2015 zo dňa 05.11.2015 žalovaný oznámil, že nakoľko konanie o priznaní sankčného úroku začalo až v roku 2015, vydaním rozhodnutí o vrátení dane zo dňa 19.05.2015 č. 20246133/2015, č. 20246592/2015 a č. 20246437/2015, nemá žalobca nárok na uhradenie sankčného úroku. S touto argumentáciou sa stotožnilo aj Finančné riaditeľstvo SR (ďalej len „FR SR“) v liste zo dňa 15.02.2016, č. 157494/2016-1100302/1051, na ktoré sa žalobca obrátil návrhom na prijatie opatrenia proti nečinnosti zo dňa 17.12.2015. V liste zo dňa 16.03.2016 č. 280134/2016, ktorým FR SR odpovedalo na list žalobcu zo dňa 26.02.2016, skonštatovalo vznik a poukázanie DPH vrátenej v roku 2015, už za účinnosti daňového poriadku, z dôvodu čoho nemožno túto sumu považovať za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky a žalobca tak na sankčný úrok nemá nárok. Žalobca zdôraznil, že na jeho ďalší list zo dňa 21.02.2017, ktorým bol prezident Finančného riaditeľstva SR vyzvaný na objasnenie postupu žalovaného vo veci vybavovania sťažnosti zo dňa 13.09.2016, do 21.02.2017 nedostal odpoveď. FR SR odpovedalo listom zo dňa 18.04.2017 č. 376992/2017, ktorým skonštatovalo, že o žiadosti žalobcu bolo už právoplatne rozhodnuté, i keď nebolo vydané rozhodnutie v pravom zmysle slova. K nároku na vyplatenie sankčného úroku uviedlo, že ustanovenie o výpočte sankčného úroku vôbec nerátalo s možnosťou aplikácie sankčného úroku aj v prípade nového rozhodnutia o vyššom nároku na vrátenie DPH, podľa zákona o DPH. 2. Žalobca dodal, že rozhodnutie o zaplatení sankčného úroku mu nebolo doručené a ani úrok mu nebol zaplatený. Na splnenie predpokladu prípustnosti žaloby podal dňa 13.09.2016 sťažnosť podľa zák. č. 9/2010 Z.z., na ktorú žalovaný reagoval oznámením o výsledku prešetrenia sťažnosti, č: kancel.riad/333671/2017 zo dňa 04.04.2017, ktorým bola sťažnosť vyhodnotená ako neopodstatnená, nakoľko neboli zistené porušenia všeobecne záväzných právnych predpisov a interných aktov. Pozornosť upriamil na výzvu zo dňa 27.07.2015 v spojení s návrhom na prijatie opatrenia proti nečinnosti zo dňa 17.12.2015, ktorou žiadal o zaplatenie sankčného úroku za obdobie od 30.06.2007 do 22.05.2015 a vydanie rozhodnutia o zaplatení tohto úroku. Žalovaný mu len oznámil, že nakoľko konanie o priznaní sankčného úroku začalo až v roku 2015, nemá nárok na uhradenie sankčného úroku za neoprávnene zadržané peňažné prostriedky podľa pôvodného daňového poriadku. S odkazom na ust. § 57 ods. 1 Zákona o DPH uviedol, že zákonné podmienky splnil a na vyplatenie sankčného úroku je oprávnený za dobu, ktorá začala plynúť po uplynutí šiestich mesiacov od podania žiadosti o vrátenie DPH za prvý, druhý a tretí štvrťrok roku 2006. Žalobca uviedol, že žiadosť o vrátenie DPH za prvý štvrťrok 2006 v sume 99.210,20 eur bola žalovanému odoslaná dňa 26.09.2006 a DPH mu mala byť vrátená najneskôr 26.03.2007, žiadosť o vrátenie DPH za druhý štvrťrok 2006 v sume 119.452,10 eur bola žalovanému odoslaná dňa 05.09.2006 a DPH mu mala byť vrátená najneskôr 05.03.2007 a žiadosť o vrátenie DPH za tretí štvrťrok 2006 v sume 138.103,03 eur bola žalovanému odoslaná dňa 23.11.2006 a DPH mu mala byť vrátená najneskôr 23.05.2007. Táto DPH spolu v sume 356.765,33 eur mu bola vrátená až v roku 2015, na základe nových rozhodnutí vydaných po rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave, dňa 30.01.2015. Žalobca poznamenal, že nakoľko v zmysle Zákona o DPH mal nárok na vrátenie DPH v roku 2007, predstavujú rozhodnutia žalovaného o nevyhovení žiadostiam o vrátenie DPH a jej následne nevrátenie, skutočnosť rozhodujúcu pre uloženie sankcie, ktorá nastala pred 31.12.2011 a pri výpočte sankčného úroku sa použije základná úroková sadzba podľa pôvodného daňového poriadku účinného do 31.12.2009, vo výške štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky, platnej v čase, keď mala byť DPH vrátená, t.j. najneskôr posledný deň šesť mesačnej lehoty od 27.09.2006 do 27.03.2007 vo výške 4,75 % (štvornásobok = 19 %), od 25.04.2007 do 28.10.2007 vo výške 4,25 % (štvornásobok = 17 %) a sankčný úrok tak predstavuje sumu vo výške 527.916,27 eur. Tiež poukázal na odpoveď Finančného riaditeľstva SR zo dňa 18.04.2017 v ktorej uviedlo, že ust. § 35b ods. 6 pôvodného daňového poriadku svojím znením popiera teóriu o aplikácií sankčného úroku aj na uplatnené vrátenie DPH, nakoľko pri zadefinovaní výpočtu sankčného úroku a obdobia neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov ráta iba s nasledovnými skutočnosťami: a/ s dňom zaplatenia nesprávnej výšky dane, b/ dňom vzniku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH, alebo c/ dňom vzniku nároku na vrátenie spotrebnej dane. Uvedené ustanovenie tak podľa názoru Finančného riaditeľstva SR, vôbec nerátalo s možnosťou aplikácie sankčného úroku aj v prípade nového rozhodnutia o vyššom nároku na vrátenie DPH. Finančné riaditeľstvo nerozporovalo, že v jeho prípade ide o neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky v zmysle § 35b pôvodného daňového poriadku a tak ustanovenie upravujúce spôsob výpočtu sankčného úroku vykladá absurdne a to, že z dôvodu jeho nepresnosti sa na neoprávnene zadržiavanie vrátenia DPH, uplatnenie sankčného úroku nevzťahuje. Vyslovil názor, že zámerom zákonodarcu bolo odškodniť daňovníka v prípade, keď jeho peňažné prostriedky boli neoprávnene zadržiavané a to aj v súvislosti s vrátením DPH, čo priamo dokazuje aj znenie ust. § 35d ods. 11 pôvodného daňového poriadku, podľa ktorého sa ustanovenia ods. 1-10 vzťahujú na všetky dane. Ak by to tak aj nebolo, vrátenie DPH zahraničnej osobe a nadmerný odpočet DPH predstavuje rovnakú kategóriu. V oboch prípadoch sa daňovníkovi zabezpečuje zachovanie neutrality DPH, tak aby nemusel znášať vstupnú DPH. Pri nadmernom odpočte môže daňovník uplatniť vstupnú DPH prostredníctvom daňového priznania a pri vrátení DPH, nakoľko nemá povinnosť registrácie pre DPH, môže uplatniť vstupnú DPH prostredníctvom žiadosti o jej vrátenie. Aj keď ide o dva, z formálnej stránky odlišné procesy, z ekonomického pohľadu a z pohľadu podstaty predstavuje vrátenie DPH zahraničnej osobe a nadmerný odpočet DPH rovnakú kategóriu. Aj podľa § 55a Zákona o DPH, daňovník - zahraničná osoba, ktorá má v inom členskom štáte sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň, bydlisko, alebo sa v inom členskom štáte obvykle zdržiava a žiada o vrátenie dane, má nárok na vrátenie DPH, ak by takáto DPH bola odpočítateľná podľa § 49 Zákona o DPH. Teda aj podľa Zákona o DPH musí DPH, ktorej vrátenie žiada daňovník spĺňať nároky na odpočet DPH a túto interpretáciu potvrdzuje aj Súdny dvor EÚ v spojených veciach C-318/11 a C-319/11 zo dňa 22.10.2012. Žalobca poznamenal, že v prípade, ak by SR uplatňovala rozdielny režim pre neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky v prípade nadmerného odpočtu a v prípade vrátenia DPH, išlo by o diskrimináciu zahraničných subjektov. Uplatnenie sankčného úroku na prípad neoprávneného zadržiavania vrátenia DPH a na prípad neoprávneného zadržiavania nadmerného odpočtu DPH, predstavuje porovnateľné situácie, ktoré nemožno posudzovať odlišne. Argumentácia Finančného riaditeľstva SR, podľa ktorej sa sankčný úrok uplatní v prípade neoprávneného zadržiavania nadmerného odpočtu DPH a neuplatní v prípade neoprávneného zadržiavania vrátenia DPH je diskriminačná a v rozpore s právom EÚ. 3. Žalobca zdôraznil, že žalovaný má podľa výkladu ustanovenia § 2 písm. c/ daňového poriadku v spojení s ustanovením § 35d ods. 7 pôvodného daňového poriadku povinnosť vydať rozhodnutie o vyplatení (nevyplatení) sankčného úroku, čo do dnešného dňa nespravil. Podotkol, že daňový poriadok neobsahuje ustanovenie, ktoré by žalovaného oprávňovalo vydať v predmetnej veci oznámenie alebo informáciu, ale mal by vydať rozhodnutie, aby mal žalobca možnosť podať odvolanie a odkázal na uznesenie Súdneho dvora EÚ zo dňa 21.10.2015 vo veci C-120/15, ktoré je podľa jeho názoru v plnom rozsahu použiteľné aj na tento prípad. Uviedol, že pokiaľ majú domáci daňovníci nárok na úroky od momentu keď sa im mal vyplatiť nadmerný odpočet v súlade so smernicou o DPH, musia mať aj zahraničné subjekty obdobné právo v prípade, ak došlo k oneskorenému vráteniu DPH. Nárok na úroky im tak musí vzniknúť od momentu, keď sa im DPH mala vrátiť v súlade so Smernicou o DPH a vtedy platnou právnou úpravou. 4. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že rozhodnutím č. 600/270/140917/07/Čech zo dňa 23.08.2007 nevyhovel žiadosti žalobcu zo dňa 27.09.2006 o vrátenie DPH, rozhodnutím č. 600/270/140930/07/Čech zo dňa 23.08.2007 nevyhovel žiadosti žalobcu zo dňa 24.11.2006 o vrátenie DPH a rozhodnutím č. 600/270/140754/07/Čech zo dňa 22.08.2007 nevyhovel žiadosti žalobcu zo dňa 06.09.2006 o vrátenie DPH podľa ust. § 56 až § 58 Zákona o dani z pridanej hodnoty. Po kontrole žiadosti zistil, že žalobca má na území SR založenú organizačnú zložku, zapísanú v Obchodnom registri pod názvom DDSG-CARGO GmbH, IČO: 3606019 so sídlom Vlčie hrdlo 50, Bratislava, čím nesplnil podmienku uvedenú v § 56 ods. 2 písm. b/ Zákona o DPH platného v čase vydania rozhodnutí, podľa ktorého zahraničná osoba má nárok na vrátenie dane z pridanej hodnoty ak v období za ktoré podáva žiadosť o vrátenie DPH nemala v tuzemsku sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň ani bydlisko. Dňa 14.09.2007 podal žalobca odvolania voči vyššie citovaným rozhodnutiam žalovaného (predtým Daňového úradu Bratislava II), o ktorých ako prvostupňový orgán nerozhodol a odvolanie žalobcu odstúpil na rozhodnutie finančnému riaditeľstvu (predtým Daňové riaditeľstvo SR). Finančné riaditeľstvo po preskúmaní uvádzaných skutočností vydalo rozhodnutia č. I/222/12795-83159/2007/990036- rč, č. I/222/126-83156/2007/99036-r a č. I/222/12794-83157/2007/990036-r, ktorými prvostupňové rozhodnutia žalovaného potvrdilo. Dňa 24.04.2015 bol žalovanému doručený právoplatný rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 4S 42/2008-182 4S 132/2008 a 4S 133/2008 zo dňa 30.01.2015, ktorým súd vyššie citované rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR a aj rozhodnutia prvostupňového orgánu zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Nakoľko organizačná zložka žalobcu bola od 25.07.2007 vymazaná z Obchodného registra, vydal žalovaný dňa 19.05.2015 rozhodnutie č. 20246133/2016, ktorým vyhovel žiadosti o vrátenie DPH č. 174949/2006 zo dňa 24.11.2006 za obdobie 3. štvrťroku 2006 vo výške 138.103,03 eur, rozhodnutie č. 20246437/2015, ktorým vyhovel žiadosti o vrátenie DPH č. 130513/2006 zo dňa 06.09.2006, za obdobie 2. štvrťroku 2006 vo výške 119.452,10 eur a rozhodnutie č. 20246133/2015, ktorým vyhovel žiadosti o vrátenie DPH č. 139654/2006 zo dňa 27.09.2006 za obdobie 1. štvrťroku 2006 vo výške 119.452,10 eur. Dňa 28.07.2015 bola žalovanému doručená výzva č 6/10763433/2015 na úhradu sankčného úroku za neoprávnene zadržané peňažné prostriedky z dôvodu oneskoreného vrátenia DPH na základe podaných žiadosti o vrátenie dane v zmysle § 56 až § 58 Zákona o DPH č 139654/2006 zo dňa 27.09.2006, č 174949/2016 zo dňa 24.11.2006 a č 130513/2006 zo dňa 06.09.2006. Dňa 11.09.2015 spravil žalovaný dopyt ID4708, v ktorom žiadal o usmernenie, či môže uplatniť nárok na úhradu sankčného úroku v zmysle Zákona č. 511/1992 Zb., v nadväznosti na ust. § 35 ods. 5 Zákona o správe daní a § 165 ods. 2 Daňového poriadku. Dňa 07.10.2015 bolo žalovanému zaslané stanovisko oddelenia daňových špecialistov, v ktorom sa okrem iného uvádza, že v tomto prípade nie je splnená podmienka vzniku skutočností pre uloženie sankcie do konca roka 2011, preto žalovaný v ďalšom konaní postupoval v zmysle Daňového poriadku. Dňa 05.11.2015 vydal oznámenie č. 21185129/2015, v ktorom žalobcovi oznámil, že konanie o priznaní sankčného úroku, teda skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie začalo v roku 2015 vydaním rozhodnutí o vrátení dane dňa 19.05.2016 č. 20246133/2016, č. 20246592/2016 a č. 20246437/2016, tzn. nie je splnená podmienka vzniku skutočnosti pre uloženie sankcie do konca roku 2011 a preto zahraničná osoba nemá nárok na uhradenie sankčného úroku za neoprávnene zadržané peňažné prostriedky podľa zákona č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 31.12.2011. Dňa 22.12.2015 bolo žalovanému doručené podanie EKR č. 6/15348449/2015 - žiadosť o vydanie rozhodnutia vo veci výzvy na uhradenie sankčného úroku, č. 21185129/2015, v ktorom žalobca podľa ust. § 66 daňového poriadku žiadal Finančné riaditeľstvo SR ako druhostupňový orgán o vydanie rozhodnutia o výzve na uhradenie sankčného úroku a následne ho vyzval na poukázanie sankčného úroku z neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov v sume 479.052,76 eur na jeho bankový účet v čo najkratšom čase. FR SR odbor daňového konania listom č. 157494/2016-1100302/1051 zo dňa 15.02.2016 oznámilo žalobcovi, že po preskúmaní postupu správcu dane dospelo k záveru, že podľa ust. § 165 ods. 2 Daňového poriadku, daňové konanie začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončí podľa doterajších predpisov, sankcia sa uloží podľa Zákona o správe daní v znení účinnom do 31.12.2011, ak skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala do 31.12.2011 a je to pre daňový subjekt priaznivejšie. Sankcia podľa Zákona o správe daní bude uložená len v tom prípade, ak budú splnené obidve podmienky súčasne. Vzhľadom k tomu, že žalobca nemá nárok na uhradenie sankčného úroku podľa Daňového poriadku, žalovaný pri vydaní oznámenia postupoval v zmysle platných právnych predpisov. 5. Vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného žalobca uviedol, že žalovaný žiadnym spôsobom nenamietal a ani nerozporoval jeho argumenty, okrem tvrdenia, že nie je splnená podmienka vzniku skutočnosti pre uloženie sankcie do konca roka 2011. Žalovaný sa vo vyjadrení odvolal na stanovisko oddelenia daňových špecialistov, ktoré však súdu a ani žalobcovi nepredložil a preto nie sú zrejmé úvahy, z ktorých vychádzal. K poukazu žalovaného, že má na území SR založenú organizačnú zložku a odkazu na rozhodnutie ESD C-268/83, uviedol, že toto rozhodnutie sa zaoberá otázkou, či prípravu na budúce zdaniteľné plnenia je potrebné považovať z hľadiska jednotného systému DPH uplatňovaného v EÚ za vykonávanie ekonomickej činnosti a nezaoberá sa definíciou prevádzkarne. Už v čase rozhodovania o žiadostiach žalobcu o vrátenie dane za prvý, druhý a tretí štvrťrok roku 2006, existovali rozhodnutia ESD C-168/84 a C-190/95, podľa ktorých na to, aby sa prevádzkareň mohla považovať za miesto, z ktorého sa poskytujú služby, musí na dostatočnej úrovni zabezpečovať stálosť a organizáciu, ktorá z hľadiska ľudského a materiálneho vybavenia je schopná poskytovať predmetné služby samostatne, pričom musí ísť o ekonomickú činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem, teda nie činnosť vykonávanú napr. pre svojho zriaďovateľa so sídlom v zahraničí. Žalovaný však skutočnosť žalobcovej prevádzkarne posudzoval výlučne formálne, z príslušného obchodného registra, čo skonštatoval aj Krajský súd v Bratislave v rozhodnutí č.k. 4S 42/2008-182, 4S 132/2008, 4S 133/2008. Žalobca zdôraznil, že pre vrátenie DPH bolo rozhodujúce, že zahraničná osoba nemala v období za ktoré podáva žiadosť o vrátenie dane sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň ani bydlisko na území SR. Z obchodného registra bola vymazaná od 25.07.2007, pred vydaním nezákonných rozhodnutí žalovaného, teda v roku 2006 bola ešte zriadená a preto jej výmaz nehral žiadnu úlohu v priznaní DPH žalobcovi. Dôvodom vydania nových rozhodnutí žalovaného v roku 2015 bola výlučne skutočnosť, že pôvodné rozhodnutia boli pre nezákonnosť Krajským súdom v Bratislave zrušené. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný mal zákonnú povinnosť vydať vo veci rozhodnutie o priznaní či nepriznaní sankčného úroku a nemôže sa obmedziť len na zasielanie oznámení. Podľa jeho názoru márnym uplynutím lehôt na vydanie rozhodnutia žalovaným došlo k jeho nečinnosti, porušovaniu všeobecne záväzných právnych predpisov a základného práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ako aj k porušovaniu jednej zo základných zásad daňového konania, podľa ktorej je správca dane povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. 6. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa ust. § 9 ods. 1 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) dospel k záveru, že žalobu je potrebné podľa ust. § 249 SSP zamietnuť. Vo veci rozhodol v zmysle § 107 ods. 2 SSP bez nariadenia pojednávania, nakoľko nebolo dôvodné konštatovať žiaden zákonný dôvod v zmysle ust. § 107 ods. 1 SSP, v prípade ktorého by bolo potrebné nariadiť pojednávanie. Žiaden z účastníkov konania nepožiadal súd o nariadenie pojednávania na prejednanie veci samej (§ 107 ods. 1 písm. a/ SSP) a v zásade platí, že správny súd v tomto konaní spravidla nevykonáva iné dokazovanie, ako je oboznámenie sa s listinnými dôkazmi a preto v danej veci rozhodol na základe oboznámenia sa s dostačujúcimi predloženými listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v súdnom a administratívnom spisovom materiáli (§ 107 ods. 1 písm. b/ SSP). Ďalším prípadom, kedy správy súd nariaďuje pojednávanie je situácia, ak si to vyžaduje verejný záujem (§ 107 ods. 1 písm. c/ SSP). V uvedenom prípade však predmetom súdneho prieskumu je nečinnosť orgánu verejnej správy a teda ide o výlučne subjektívny záujem žalobcu. Správny súd tak dospel k záveru, že verejné prejednanie preskúmavanej veci na rozhodnutie súdu nie je potrebné (§ 107 ods. 1 pís. d/ SSP) a ani zákonom uložené (§ 107 ods. 1 písm. e/ SSP). 7. Podľa ust. § 242 ods. 1 zák.č. 162/2015 Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP <http://www.epi.sk/ form/goto.ashx?t=26&p=4377716&f=3>“) žalobca sa môže žalobou domáhať odstránenia nečinnosti orgánu verejnej správy v začatom administratívnom konaní. 8. Podľa ust. § 243 SSP <http://www.epi.sk/form/goto.ashx?t=26&p=4377716&f=3> účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. 9. Podľa ust. § 249 SSP <http://www.epi.sk/form/goto.ashx?t=26&p=4377716&f=3>, ak správny súd po preskúmaní nezistí nečinnosť žalovaného, uznesením žalobu zamietne. 10. Konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy sa začína podaním žaloby, ktorá musí obsahovať tvrdenie, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný. Nečinnosť je v podstate pasivita správneho orgánu vo veciach, ktoré mu boli predložené na rozhodnutie, aj keď niet žiadnej zákonnej či faktickej prekážky na to, aby konal a rozhodol. Nečinnosť sa najčastejšie prejavuje v opomenutí predpísaných úkonov alebo v zbytočných prieťahoch pri postupe správneho orgánu, ale môže sa prejaviť aj v tom, že namiesto rozhodnutia správny orgán tvrdí nedostatok právomoci a vec vybaví listom alebo informáciou, prípadne zastaví konanie záznamom v spise a podobne. 11. Povinnosťou navrhovateľa, ktorú musí v žalobe uviesť je odôvodnenie jeho tvrdenia, prečo by mal orgán verejnej správy konať, resp. z ktorého ustanovenia slovenského právneho poriadku mu vyplýva takáto pôsobnosť a právomoc, prípadne vecná a miestna príslušnosť pre vybavenie danej veci a následne aj povinnosť vykonať požadovanú činnosť a prečo sa navrhovateľ domnieva, že mu svedčí právo požadovať takéto konanie od orgánu verejnej správy, resp. prečo nečinnosť, ktorú doteraz orgán verejnej správy vykonal, možno kvalifikovane označiť ako nečinnosť. Všetky uvedené závery sú významovo obsiahnuté vo výklade rozsahu slovného spojenia „nekonanie bez vážneho dôvodu“ spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom. 12. Podľa uznesenia NS SR č. 5Sžnč 1/2011 súd, ktorý je príslušný rozhodovať o návrhu proti nečinnosti správneho orgánu musí splnenie podmienok podľa § 250t ods. 1 OSP posudzovať individuálne vo svetle okolností konkrétneho prípadu, rešpektujúc účel tohto právneho prostriedku, ktorým je poskytnutie efektívnej a účinnej ochrane osoby, ktorej práva alebo právom chránené záujmy môžu byť dotknuté nečinnosťou orgánu verejnej správy v konkrétnom konaní. 13. Ustanovenia štvrtej časti štvrtej hlavy SSP <http://www.epi.sk/form/goto.ashx? t=26&p=4377716&f=3> upravujúce konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy umožňujú súdu poskytnúť ochranu každej fyzickej alebo právnickej osobe, do práv ktorej bolo zasiahnuté nečinnosťou orgánu verejnej správy, a to tým, že na návrh dotknutej osoby môže súd uložiť nečinnému orgánu povinnosť v danej veci konať a v primeranej lehote rozhodnúť. Samozrejme za predpokladu, že po oboznámení sa s príslušným spisom zistí, že orgán verejnej správy vo veci týkajúcej sa žalobcu bez vážneho dôvodu nekoná spôsobom upraveným príslušným právnym predpisom, hoci by konať mal a mohol. Z vyššie citovaných ustanovení SSP vyplýva, že na ich základe možno nečinnému orgánu verejnej správy uložiť povinnosť zaoberať sa vecou žalobcu a vydať o tom rozhodnutie. Súd v tomto konaní nie je oprávnený akýmkoľvek spôsobom zasiahnuť do spôsobu posúdenia danej veci príslušným orgánom, prípadne mu prikázať rozhodnúť vo veci určitým spôsobom. 14. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že žalobca zaslal žalovanému „Výzvu na uhradenie sankčného úroku “ zo dňa 27.07.2015 (ďalej len „Výzva“), v ktorej podľa ust. § 165b ods. 1, 2 Daňového poriadku v spojení s ust. § 35b zák.č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a ust. § 58 zák.č. 222/2004 Z.z. o DPH žiadal uhradiť sankčný úrok v sume 479 052,76 Eur, za obdobie od 30.06.2007 do 21.05.2015, t.j. za 2 883 dní neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov (vrátenia DPH). „Oznámením“ č. 21185129/2015 zo dňa 05.11.2015, žalovaný odpovedal, že skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala vydaním nových rozhodnutí o vrátení DPH dňa 19.05.2015, čím nie je splnená podmienka daná ust. § 165 ods. 2 Daňového poriadku, aby skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala do 31.12.2011, preto zahraničná osoba nemá nárok na uhradenie sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky podľa zák.č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov. Žiadosťou o vydanie rozhodnutia vo veci výzvy na uhradenie sankčného úroku zo dňa 17.12.2015, č.k. 21185129/2015, doručenej dňa 28.07.2015 Daňovému úradu Bratislava, ktorý ju zaslal Finančnému riaditeľstvu SR, Banská Bystrica ako druhostupňovému orgánu, žalobca uviedol, že podľa ust. § 66 Daňového poriadku žiadal druhostupňový orgán o vydanie rozhodnutia o jeho Výzve na uhradenie sankčného úroku, doručenej žalovanému dňa 28.07.2015, keďže tento nevydal rozhodnutie a ani mu neuhradil požadovaný sankčný úrok. S poukazom na ust. § 66, § 65 ods. 1 a 2 Daňového poriadku žiadal, aby v tejto veci rozhodol druhostupňový orgán, ktorý súčasne vyzval na poukázanie sankčného úroku v sume 479 052,76 Eur na jeho bankový účet v čo najkratšom čase. V oznámení zo dňa 15.02.2016 Finančné riaditeľstvo SR uviedlo, že dospelo k záveru o správnosti postupu žalovaného a s poukazom na ust. § 165 ods. 2 Daňového poriadku konštatovalo, že skutočnosť pre uloženie sankcie nenastala do konca roku 2011, ale v roku 2015 vydaním nových rozhodnutí o vrátení DPH žalobcovi a s poukazom na ust. § 35b ods. 7 zák.č. 511/1992 Zb. ozrejmilo, že rozhodnutie sa vydá iba v prípade priznania sankčného úroku a keďže žalobca nemá nárok na jeho uhradenie, žalovaný postupoval zákonne. Na ďalší list žalobcu zo dňa 21.02.2017 o vysvetlenie postupu uplatňovaného správcom dane v tejto veci, adresovaný prezidentovi finančnej správy, zaslalo listom zo dňa 18.04.2017, č. 37699/2017, Finančné riaditeľstvo SR žalobcovi požadované vysvetlenie v ktorom uviedlo, že už listom zo dňa 15.02.2016 mu oznámilo, že žalovaný ako správca dane postupoval pri vydaní oznámenia zo dňa 05.11.2015 v zmysle platných právnych predpisov. Dodalo, že o nepriznaní sankčného úroku nevydáva správca dane podľa ust. § 30 ods. 1 v spojení s ust. § 35b ods. 7 zák.č. 511/1991 Zb. o správe daní, v znení účinnom ku dňu 31.12.2011, rozhodnutie a skutočnosť že daňový subjekt nemá nárok na vyplatenie sankčného úroku iba oznámi na jeho prípadnú žiadosť o vyplatenie sankčného úroku, teda o žiadosti žalobcu už bolo právoplatne rozhodnuté, i keď nebolo vydané rozhodnutie v pravom zmysle slova. Poukázalo na ust. § 35b ods. 6 zák.č. 511/1992 Zb., popierajúce teóriu o aplikácii sankčného úroku aj na uplatnené vrátenie DPH, a pri zadefinovaní výpočtu sankčného úroku a obdobia neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov počítajúce iba s nasledovnými skutočnosťami: dňom zaplatenia nesprávnej výšky dane (akejkoľvek), dňom vzniku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH a dňom vzniku nároku na vrátenie spotrebnej dane. 15. Žalobca na posúdenie opodstatnenosti vzniku práva na vrátenie DPH, od ktorej odvodzuje svoj nárok na sankčný úrok, považuje deň kedy mu predmetná DPH mala byť podľa ust. § 57 ods. 1 Zákona o DPH v zmysle uplatnených troch žiadostí o jej vrátenie (z 26.09.2006, z 05.09.2006, z 23.11.2006) vrátená (dňa 26.03.2007, dňa 05.03.2007, dňa 23.05.2007), tento deň vo Výzve určil podľa ust. § 58 zák.č. 222/2004 Z,z. o DPH, na 30.06.2007. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č.k. 4S/42/2008-182, 4S/132/2008, 4S/133/2008 zo dňa 30.01.2015, ktorým nerozhodol v merite veci, boli z procesno-právneho hľadiska zrušené rozhodnutia žalovaného a aj druhostupňového orgánu o nevyhovení uplatneného vrátenia DPH zahraničnej osobe - žalobcovi, keďže mal podľa Obchodného registra v čase podania žiadostí, na území SR organizačnú zložku, ktorú zrušil mesiac pred vydaním predmetných rozhodnutí správcu dane, tzn. v roku 2007. V dôsledku zrušenia týchto rozhodnutí súdom, považuje žalobca nevrátené peňažné prostriedky za neoprávnene zadržiavané a nevrátené v uvedenej zákonnej lehote v roku 2007 a tiež za skutočnosť rozhodujúcu pre uloženie sankcie, ktorá nastala pred 31.12.2011, podľa ust. § 165 ods. 2 Daňového poriadku, v spojení s ust. § 35b zák.č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov. Odo dňa 30.06.2007, ktorý považuje za deň kedy mu mala byť DPH vrátená, si žalobca vypočítal sankčný úrok v sume 479 052,76 Eur, upravený na sumu 527 916,27 Eur (sťažnosť zo dňa 13.09.2016 aj v žalobe) uplatnený u žalovaného Výzvou, počítajúc až do zaplatenia vrátenej DPH dňa 22.05.2015, na základe nových rozhodnutí žalovaného, vydaných po zrušení predchádzajúcich rozhodnutí súdom v roku 2015. Na túto napočítanú sumu 527 916,27 Eur sankčného úroku resp. úroku z omeškania podľa Daňového poriadku požaduje žalobca vydať zodpovedajúce rozhodnutie podľa § 35b ods. 7 zák.č. 511/1992 Zb.. 16. Žalovaný na posúdenie opodstatnenosti vzniku práva žalobcu, ako zahraničnej osoby, na vrátenie DPH, od ktorého sa odvodzuje aj prípadný nárok na sankčný úrok a teda i priznanie jeho vyplatenia, považuje skutočnosť vydania nových rozhodnutí na vrátenie DPH v roku 2015 (uhradenej 22.05.2015), na ktorú sa ust. § 35b zák.č. 511/1992 Zb. v spojení s ust. § 165 Daňového poriadku nevzťahuje, pretože nenastala do 31.12.2011. 17. Súd konštatuje, že z <http://www.epi.sk/form/goto.ashx?t=26&p=1021498&f=3> Daňového poriadku ani z predchádzajúceho zák.č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov nevyplýva, že by bol správca dane povinný vydať formálne rozhodnutie vo veci, či má žalobca nárok na sankčný úrok alebo takýto nárok nemá. Uvedené právne predpisy nestanovujú osobitný procesný postup, v ktorom by bol správca dane povinný žiadosti takého charakteru, akou je aj výzva žalobcu, vybaviť. Nárok na sankčný úrok vzniká na základe toho, či nastala skutočnosť neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov, a nie na základe rozhodnutia. Rozhodnutie správca dane vydáva za splnenia podmienky, že takáto skutočnosť nastala a nárok vznikol, už iba k samotnému zaplateniu sankčného úroku vo vzťahu k sume a lehote, čím sa stáva pohľadávkou, čo v tomto smere zákonodarca aj upravil v ust. § 35b ods. 7 zák.č. 511/1992 Zb. Táto situácia však v prípade žalobcu nenastala, keďže nárok mu nevznikol, čo uviedol aj správca dane. Aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp.zn. 6Sžf/14/2009 zo dňa 23.02.2011 k tomu uviedol, že „Napriek tomu, že ustanovenie § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. predpokladá existenciu rozhodnutia, je nevyhnutné konštatovať, že rozhodnutie je tu mienené ako právna skutočnosť, s ktorou zákon spája vznik a zmeny výšky nároku na plnenie. Je tu daná súvislosť s ustanovením § 30 ods. 1 vetou prvou zákona č. 511/1992 Zb., podľa ktorého v daňovom konaní možno ukladať daňovú povinnosť alebo priznávať práva len rozhodnutím. Nárok na nadmerný odpočet však nie je podmienený existenciou rozhodnutia správcu dane, pretože ako už bolo uvedené vyššie, tento nárok vznikol ex lege (§ 23 ods. 1 zákona č. 289<http://www.epi.sk/form/goto.ashx?t=26&p=1017083&f=3>1995)“. V zmysle uvedeného ani nárok na sankčný úrok nie je podmienený existenciou rozhodnutia správcu dane, pretože tiež vzniká ex lege. Tento právny názor NS SR sa v plnej miere vzťahuje aj na zákonnú úpravu rozhodovania podľa ust. § 2 písm. c/ v spojení s ust. § 63 ods. 3 Daňového poriadku, teda že o nároku na úrok z omeškania (sankčný) sa nerozhoduje rozhodnutím, keďže vzniká na základe skutočnosti v zmysle zákona. 18. Podľa § 2 písm. c/ Daňového poriadku (zák.č. 563/2009 Z.z.) sa na účely tohto zákona rozumie daňovým konaním konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov. 19. Podľa § 63 ods. 1 Daňového poriadku možno ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu2) len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak. 20. Podľa ods. 3/ cit. ust. ak tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú inak, rozhodnutie musí obsahovať a/ označenie orgánu, ktorý rozhodnutie vydal, b/ číslo a dátum rozhodnutia, c/ meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu fyzickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa rozhodovalo, alebo obchodné meno a sídlo právnickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa rozhodovalo, identifikačné číslo organizácie a identifikačné číslo daňového subjektu, ak mu bolo pridelené pri registrácii, alebo iný identifikátor pridelený správcom dane, ak fyzická osoba nemá povinnosť registrácie alebo nemá povinnosť evidencie podľa osobitného predpisu; ak ide o zahraničnú fyzickú osobu dátum narodenia alebo iný údaj identifikujúci túto osobu a ak ide o zahraničnú právnickú osobu, ktorá nemá identifikačné číslo organizácie, použije sa iný údaj identifikujúci túto právnickú osobu, d/ výrok, ktorý obsahuje údaje podľa písmena c/, rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, lehotu plnenia, ak sa ukladá povinnosť plniť, rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní podľa § 12, a ak ide o peňažné plnenie, aj sumu a číslo účtu, na ktorý má byť suma zaplatená, e/ poučenie o mieste, lehote a forme podania odvolania s upozornením na prípadné vylúčenie odkladného účinku, f/ vlastnoručný podpis oprávnenej osoby s uvedením jej mena, priezviska a funkcie a odtlačok úradnej pečiatky; ak sa rozhodnutie vyhotovuje v elektronickej podobe, neobsahuje vlastnoručný podpis a odtlačok úradnej pečiatky, ale sa autorizuje podľa osobitného predpisu. 21. Podľa § 165 ods. 2 Daňového poriadku Daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov; sankcia sa uloží podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom do 31. decembra 2011, ak skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala do 31. decembra 2011 a ak je to pre daňový subjekt priaznivejšie. 22. Podľa § 35b ods. 6 zák.č. 511/1992 Zb. správca dane za obdobie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu podľa odseku 5 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok vo výške štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu v lehote podľa osobitného zákona11ad) alebo spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona.1b) Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15 %, pri výpočte sankčného úroku sa namiesto štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 15 %. Sankčný úrok sa vypočíta zo sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu a počtu dní, ktoré uplynú odo dňa, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane, najskôr však odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyrubení tejto dane, alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti v lehote podľa osobitného zákona11ad) alebo nárok na vrátenie spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona,1b) do dňa, keď správca dane neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky poukázal daňovému subjektu, pričom tento deň sa do počtu dní nezapočítava. Za tento deň sa považuje deň, keď sa peňažné prostriedky odpíšu z účtu správcu dane. 23. Podľa § 35b ods. 7 zák.č. 511/1992 Zb., správca dane do 15 dní od poukázania neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov podľa odseku 6 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok. O zaplatení sankčného úroku vydá správca dane daňovému subjektu rozhodnutie. Proti tomuto rozhodnutiu sa možno odvolať. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, správca dane v lehote na jeho zaplatenie sumu sankčného úroku alebo jeho časť použije podľa § 63, o čom vyrozumie daňový subjekt. 24. Ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu a aj z tvrdení žalobcu, žalovaný mu listom zo dňa 05.11.2015 č. 21185129/2015 vo forme Oznámenia zaslal odpoveď na jeho Výzvu zo dňa 27.07.2015 o tom, že správca dane neuznal jeho nárok na sankčný úrok. Finančné riaditeľstvo SR ako nadriadený a odvolací orgán Oznámením zo dňa 15.02.2016 potvrdilo správnosť vybavenia veci žalovaným (správcom dane) a na ďalší list žalobcu zo dňa 21.02.2017, listom zo dňa 18.04.2017 oznámilo, že v tejto veci už bolo právoplatne rozhodnuté. Výzvu žalobcu správca dane vybavil spôsobom, z ktorého je zrejmé, že vec nároku na sankčný úrok považuje za vybavenú a nárok žalobcu neuznáva. 25. Súd preto konštatuje správnosť postupu žalovaného v predmetnej veci a to neformálnym listom (oznámením), ktorým žalobcu vyrozumel, že nemá nárok na sankčný úrok a teda ani na jeho zaplatenie, keďže mu tento nárok nevznikol a v nadväznosti na skutočnosť rozhodujúcu pre uloženie sankcie, ktorá nastala až v roku 2015 vydaním nových rozhodnutí o vrátení DPH. 26. Vzhľadom k uvedenému dospel súd k záveru, že nakoľko žalovaný nebol ku dňu podania žaloby žalobcu na súd v predmete veci nečinný, postupoval podľa ust. § 249 SSP a žalobu ako nedôvodnú zamietol. 27. Okrajovo súd dáva do pozornosti, že aj forma „Oznámenia“ je súdom preskúmateľná, čo vyplýva napr. z rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Sžf/1/2014 zo dňa 11.03.2014 a z rozhodnutia Ústavného súdu SR zo dňa 17.05.2016, sp. zn. III. ÚS 91/2016, ktoré akceptujú možnosť súdneho prieskumu aj takých opatrení, ktoré nemajú formálne znaky rozhodnutia, ak sú spôsobilé ukrátiť účastníka administratívneho konania na jeho právach. V prípade Oznámenia však ide o správny akt, ktorý nie je v právnom poriadku upravený a preto aj jeho právne účinky je možné si iba domýšľať. Za týchto okolností teda nemožno urobiť jednoznačný záver, že Oznámenie samo osebe spôsobilo ukončenie administratívneho konania. Hoci je pravdou, že podľa aktuálnej právnej praxe by sťažovateľ pravdepodobne dosiahol svoj záujem, aby sa konalo o jeho odvolaní, aj podaním žaloby proti Oznámeniu, keďže ide o opatrenie (kvázi rozhodnutie), ktorého súdny prieskum je prípustný, nebola to pre sťažovateľa jediná možnosť. S ohľadom na vyššie uvedenú absenciu právneho následku Oznámenia, ktorým by bolo skončenie administratívneho konania o odvolaní, nemožno sťažovateľovi uprieť možnosť domáhať sa aj odstránenia nečinnosti, ktorou je neplnenie povinností správcu dane podľa § 73 Daňového poriadku. 28. O trovách konania rozhodol súd podľa ust. § 167 a nasl. SSP tak, že neúspešnému žalobcovi v konaní ich náhradu nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave (§ 443 ods. 2 SSP <http://www.epi.sk/form/goto.ashx?t=27&p=4379726&f=3>). V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP <http://www.epi.sk/ form/goto.ashx?t=27&p=4378024&f=3>) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP <http://www.epi.sk/form/goto.ashx? t=27&p=4379703&f=3> sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP <http://www.epi.sk/form/goto.ashx?t=27&p=4379759&f=3> zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/; c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci. Proti výroku o zamietnutí návrhu na priznanie odkladného účinku žaloby nemožno v zmysle § 439 ods. 2 písm. e/ SSP <http://www.epi.sk/form/goto.ashx?t=27&p=4379694&f=3> podať kasačnú sťažnosť